Všimli ste si aj vy u vášho dieťaťa niektorý z týchto prejavov? Možno vám chce dieťa svojim nie práve vhodným konaním niečo naznačiť. Deti prechádzajú vývojom a väčšina neadekvátneho správania je normálnym prejavom ich počínajúcej identity a rozvoja. Ako rodič by ste však nemali zaspať na vavrínoch, pretože niektoré prejavy detí indikujú podľa expertov viac ako potvrdenie ich osoby. Väčšina detského konania je odpozorovaná od dospelých, alebo reakciou na správanie okolia. Deti svoje správanie riadia a menia podľa toho, či sú ich potreby naplnené alebo nie. V snahe byť rodičmi prijímané, ľúbené a získať si ich pozornosť, dokáže dieťa skĺznuť do prejavov chovania, ktoré nie sú práve tie najadekvátnejšie. Čím je dieťa staršie, tým viac faktorov zohráva v jeho správaní úlohu - škola, rovesníci, širšia rodina. Práve preto by ste mali byť obozretní, ak vám dieťa chce svojim nie práve vhodným konaním niečo naznačiť.
Neadekvátne Správanie ako Signál: Čo nám dieťa naznačuje?
Rôzne formy správania, ktoré sa môžu zdať rodičom nepochopiteľné alebo dokonca provokujúce, sú často len volaním o pomoc, vyjadrením vnútorného nepokoja alebo snahou dieťaťa vyrovnať sa s náročnými situáciami. Pochopiť tieto skryté signály je kľúčové pre účinnú a láskyplnú výchovu.
Problémy s učením a zapamätávaním
Je známym faktom, že stres znižuje schopnosť učenia. Ak sme v strese, vyplavujú sa stresové hormóny a kvôli adrenalínu sme v móde uteč alebo bojuj. V tomto stave nie sme schopní učiť sa a čokoľvek si uložiť do krátkodobej pamäte. Práve preto sú deti z problémových rodín neúspešné na akademickej pôde. Ak nastavíte doma atmosféru napätia, neistoty a strachu, dieťa prosto nie je schopné podávať skvelé výsledky, pretože mu pamäť nefunguje ako má. Preto dieťaťu poklesnú výsledky v škole, ak majú rodičia dlhodobý konflikt. Ak vypozorujete podobné znaky u svojej ratolesti, zamyslite sa, či nevytvárate doma zbytočné napätie. Máte vyriešené problémy a konflikty v partnerstve? Nenosíte si stres a nervozitu z práce domov? Nezabúdajte, že vaša nálada sa na dieťa prenáša - čo vidíte na ňom, to ste pravdepodobne dali von ako vysielač a dieťa je len prijímač. Rodičia sú pre deti prirodzeným vzorom, a ak sú sami pod vplyvom stresu, dieťa to intuitívne prevezme a internalizuje, čo sa prejaví v jeho schopnostiach a celkovom psychickom stave.
Klebetenie a ohováranie
Klebety sú často odpozorovaná vec. Veď povedzte, koľkokrát ste doma s kamarátkou veselo preberali priateľky a známe do podrobností? Nie je na tom nič zlé, samozrejme, nehrajme sa na svätice. Ale má zmysel zamyslieť sa, ako veľmi vplýva naše vyjadrovanie na deti. Ak vaše dieťa začuje, že je normálne preberať druhých v ich neprítomnosti a robiť si z nich srandu, nadobudne dojem, že práve toto je komunikácia, vďaka ktorej pobaví druhých a získa si priateľov. Postupom času môže klebety používať na manipuláciu. Každopádne klebety a vyjadrovanie sa o druhých v ich neprítomnosti je citlivá téma, ktorú deťom treba vysvetliť. Nemá zmysel tváriť sa, že nikto z nás sa o nikom nezhovára, ale dajte si pozor ako sa vyjadrujete v prítomnosti detí. Je možné, že deti si inak ako klebetami nebudú vedieť udržať priateľov, a ak je kamarátstvo založené na neúprimnosti prípadne ohováraní ostatných, nie je to dobré. Je dôležité deťom ukázať zdravé spôsoby budovania vzťahov a komunikácie, ktoré sú založené na úprimnosti a rešpekte.
Vyhrážky útekom z domu
Ak sa dieťa vyhráža, že odíde z domu, obvykle za tým stojí stresujúca situácia, ktorej nechce čeliť. Niekedy sú príčinou pretrvávajúce problémy medzi rodičmi, čo dieťa prirodzene vycíti. Domov predstavuje stres, atmosféru strachu a napätia, z ktorej chce preč. Často si myslí, že ono je príčinou hádky, a keby odišlo, stratilo sa, rodičia by sa pomerili. Školou povinné dieťa môže útekom z domova signalizovať problémy v škole - hádka v kolektíve, šikana alebo iný problém, ktorému nechce čeliť. Podľa sociálneho pracovníka Jamesa Lehmana, ktorý pracuje s problémovými adolescentmi, sú vyhrážky znakom neschopnosti riešiť problémy. Deti i dospievajúci zlyhávajú v efektívnom riešení situácie, obávajú sa jej a nechcú jej čeliť, preto hľadajú rôzne spôsoby ako sa jej vyhnúť. Čeliť situácií a riešiť problém totiž znamená prijať emócie, ktorými sa nechcú zaoberať a cítiť ich. V každom prípade je nutné mať doma otvorenú atmosféru, v ktorej by sa dieťa cítilo bezpečne a zdôverilo sa. Taktiež ho veďte k tomu, aby sa problémom stavalo čelom - veľmi pomôže, ak ho nebudete trestať ale naopak postavíte ho pred prirodzené dôsledky činov. Napríklad ak nedopatrením rozbije okno susedov, nekričte naňho, ale kľudne ho priveďte k susede, nech sa ospravedlní a pomôže pri montáži nového. Tento prístup učí zodpovednosti a konštruktívnemu riešeniu situácií.
Strach zo spánku
Strach je prirodzenou emóciou, ktorú dieťa začne v istom veku prežívať. Dôležité je, ako reagujete. Nie je vhodné vysmievať sa a bagatelizovať, to dieťaťu nepomôže. Berte jeho strach vážne a ukážte mu, ako si s ním poradí a zvládne ho. V opačnom prípade ho bude iracionálny strach sprevádzať a objaví sa aj pri iných príležitostiach. Napríklad strach zo spánku. Je jasné, že náš mozog v noci spracováva všetko, čo cez deň prijal. Pokiaľ máme náročné obdobie, cítime stres, strach a iné negatívne emócie, prejaví sa to na kvalite spánku. Deti sú na tom rovnako, a obvykle na ne nočné mory pôsobia o to horšie, čím mladšie sú. Ak sa dieťa bojí spať, dôvod vždy hľadajte v dni. Občasná nočná mora je v poriadku, ale ak pretrváva strach zo zaspávania, všímajte si dieťa cez deň - či sa vracia zo školy nervózne, a podobne. Dieťa si totiž môže uvedomovať, že spánkom sa dostane bližšie k odchodu do školy, ktorá môže byť príčinou problémov. Dôležité je vytvoriť pre dieťa bezpečné a pokojné prostredie pred spánkom a aktívne sa zaujímať o jeho denné prežívanie.
Nadmerné odvrávanie
Občasným odvrávaním si dieťa potvrdzuje svoju identitu, hľadá miesto a skúša hranice. Nie je na tom nič zlé, pokiaľ sa to neopakuje až príliš často a nie je to na dennom poriadku. Ak áno, niečo vám dáva najavo. Odvrávaním a drzosťou si dieťa obvykle nahradzuje pozornosť, ktorú od rodiča nemá dostatočnú. Potrebuje jej viac, preto si ju zaistí jediným možným spôsobom - odvrávaním, na ktoré rodič vždy zareaguje. Pre deti platí, že aj negatívna pozornosť sa ráta, preto sa zamyslite, či sa dieťaťu venujete dostatočne. Trávite spolu čas, skutočne hodnotný? Všímate si ho, počúvate ho s porozumením a láskou? Druhá častá príčina odvrávania je prílišná benevolencia rodiča. Dieťa nemá hranice, nepozná pravidlá. Problém je, že ich potrebuje a preto vyvádza a odvráva, aby konečne narazilo na strop, hranicu, bariéru a vedelo, čo sa od neho čaká. Dieťa potrebuje vedieť jasne a stručne, čo má robiť, čo sa nepatrí, inak tápe a nevie sa do spoločnosti adekvátne zaradiť. Problémové správanie detí vo väčšine prípadov odráža napätú atmosféru doma. Ak však nenájdete príčinu vo vašej domácnosti, treba upriamiť pozornosť na prostredie, v ktorom trávi dieťa ostatok času - škola, rovesníci, krúžky. Nenechajte problémové chovanie dieťaťa nepovšimnuté, podchyťte ho dostatočne včas a predídete jeho prehĺbeniu.
Sprievodca rodičovstvom: Ako okamžite zastaviť hádky a bitky detí v 5 krokoch
Fenomén Rozmaznanosti: Kde sú hranice a ako ich nastaviť?
Rodičia chcú pre svoje deti to najlepšie. Doprajú im veci, ktoré nepotrebujú, chránia pred náročnými výzvami a uľahčujú im existenciu. Čo znamená, že ich nepripravia na skutočný život, ale naopak rozmaznajú. Rozmaznanosť je taktiež naučený rys. Deti sú veľmi chytré a pokiaľ vidia vo výchove dieru, využijú ju vo svoj prospech. Tak tomu je aj v prípade rozmaznanosti - osvojujú si ju kvôli nesprávnej rodičovskej výchove.
Kto je rozmaznané dieťa?
Každé dieťa má svoje dni blbec, tak ako aj my dospelí. Rozmaznané dieťa je však v „Ja stave“ permanentne, čo znamená, že sa všetko vždy musí točiť okolo neho. Psychologička Michele Borba tvrdí, že rozmaznané deti očakávajú, že všetko sa musí podriadiť ich potrebám, prianiam, pocitom, a všetci ostatní sú druhoradí. Dôležité je rozlišovať medzi prirodzeným vývojom a skutočnou rozmaznanosťou. Je potrebné uvedomiť si, že batoľatá nemožno rozmaznať. Plačú a vyvádzajú preto, lebo nevedia zvládať svoje emócie. Takisto dieťa, ktoré mrnčí a je náladové nemusí byť nutne rozmaznané. Nálada a správanie detí záleží od atmosféry domova, nálady rodičov, hladu a nasýtenia alebo kvality spánku. Dieťa, ktoré je v jeden deň doslova nezvládnuteľné, sa mohlo len zle vyspať, alebo malo priveľa cukru či pociťuje hlad. Pretože si deti ešte nevedia spojiť svoju nervozitu s biologickými pochodmi, musíte na to myslieť vy a uistiť sa, či majú po fyzickej stránke všetko, čo potrebujú. Povedzme si úprimne, nie sme aj my dospelí nervóznejší keď sme hladní, a napätejší, keď sme dobre nespali? Myslite na to, a trpezlivo dieťa veďte k uvedomovaniu si týchto spojitostí.
Rodičovská úloha vo formovaní rozmaznanosti
Dieťa je váš výtvor, jeho rozmaznanosť vaša práca. Deti sú produktom rodičov, odrážajú všetko, čo do nich vkladáme - naše slová, činy, správanie voči nim. Ak vaše dieťa vykazuje tieto črty, zamyslite sa v prvom rade nad sebou.
Charakteristické znaky rozmaznaného dieťaťa
- Má záchvaty hnevu, keď nedostane to, čo chce: Ako som spomenula, u malých detí je záchvat hnevu či plaču normálny - je to súčasť vývoja, v ktorom sa učia emócie zvládať. Ak je však staršie a školou povinné, záchvaty hnevu sú manipulácia, prostredníctvom ktorej si vydupáva to, čo mu bolo odopreté. Ak mu aj sľúbite, že pôjdete na zmrzlinu po obede, začne vyvádzať, pretože ju chce teraz a chce ju hneď.
- Nedokáže sa vysporiadať s domácimi prácami: Rodičia, ktorí nevedú svoje deti ku starostlivosti o domácnosti, robia obrovskú chybu. Deti sa naučia, že rodič urobí všetko za nich, a doma nepohnú ani prstom. Márne sa môžete po pár rokoch sťažovať, že vám dospievajúce dieťa nepomôže - nuž, pohodlnosti ste ho naučili vy. Ak dieťa doma nenaučíte pomáhať, odopriete mu osvojenie si základných znalostí starostlivosti o samého seba.
- Žiada, aby ste mu venovali všetok voľný čas: Rozmaznané dieťa sa necíti ako súčasť rodiny - väčšieho spoločenstva - ono sa cíti nad ním. Je centrom vesmíru, pupok sveta a očakáva, že sa bude všetko točiť okolo neho. To znamená, že vyžaduje aby ste skákali ako píska, venovali mu všetok čas kedykoľvek si povie. Nie je samostatné, čaká, že ho budete zabávať vy.
- Často sa sťažuje, že sa nudí: S predchádzajúcim bodom úzko súvisí aj pociťovaná nuda. Rozmaznané dieťa je obyčajne chránené od všetkých náročností, preto sa ani nenaučilo snažiť v niečom vyniknúť a „zažrať“ sa do záľuby poriadne. Nemá trpezlivosť, aby vytrvalo napríklad pri maľovaní, a z toho dôvodu sa často nudí - a obracia sa na rodiča ako osobného animátora, hoci má vek na to, aby sa pozabávalo samé.
- Nevychádza s rovesníkmi: Rozmaznané dieťa si ťažko nachádza priateľov, pretože čo sa doma naučilo nekorešponduje s reálnym svetom. Doma mu rodičia vždy vyhoveli, dopriali po čom túžilo, ale rovesníci a skutočný svet „tam vonku“ takí zhovievaví nie sú. Dieťa sa nenaučilo brať do úvahy a zohľadňovať potreby druhých, chýba mu empatia, čo mu sťažuje nadväzovanie priateľstiev.
- Neznáša súťaženie: Rozmaznané dieťa neviedli rodičia k tomu, aby sa zlepšovalo a cibrilo svoje kompetencie. Všetko mu dávali pod nos na tanieri, bez toho, aby ho podporovali v snahe usilovať sa o čo najlepšie výsledky. Takéto dieťa je zvyknuté, že sa snažiť nemusí a všetko dostane - rodičia ho chránili pred povinnosťami, zlyhaním a nemali trpezlivosť viesť ho k trpezlivosti. Z toho dôvodu nie je schopné užívať si spoločenské aktivity a športy, v ktorých sa súťaží hoci aj priateľsky. Keď si dieťa uvedomí, že nie je v niečom úžasné (ako mu to mohli dať rodičia pocítiť), odmietne sa hier zúčastniť.
- Má nízku sebadôveru: Mohlo by sa zdať, že tieto deti budú prehnane sebavedomé, no nie je tomu tak. Dieťa je síce chované ako v bavlnke a rodičia mu možno dali pocítiť, že nemusí nič robiť a aj tak dostane všetko, no skôr či neskôr sa stretne s reálnym svetom. V skutočnom svete to nefunguje tak ako doma, ľudia mu nevyhovejú. V skutočnom svete si musí veci vybojovať, pracovať na nich, stanoviť si ciele, za ktorými potom tvrdo pôjde. Tieto deti nemali príležitosť vybudovať si pocit kompetencie, ktorý je potrebný na to aby si verili. Keď nemajú sebadôveru, o to viac obviňujú svet za to, že sa nemajú dobre a nemajú to čo chcú. Odborníčka na pedagogiku Amy McCready súhlasí; pokiaľ sa k dieťaťu správajú rodičia ako k výnimočnej snehovej vločke, oberajú ho o možnosť poučiť sa z chýb a naučiť sa prekonať ťažkosti a náročnosť života. Akonáhle sa stretnú v reálnym svetom a nedostanú od neho rovnakú odpoveď ako od rodičov (rozmaznávanie a benevolencia), začnú byť zmätené, nevedia ako reagovať, tak začnú o sebe pochybovať.
- Hovorí s vami ako s kamarátom: Rodičia sú piliere rodiny, ktoré majú dieťa vzdelávať, učiť morálke a viesť k spokojnému a harmonickému životu. Urobia tak pevnými a stabilnými hranicami a pravidlami, ako aj láskou a bezpečím. Rozmaznané dieťa toto nemá; rodičia pravidlá nemajú, alebo ich menia až veľmi často či upúšťajú od nich, takže dieťa si vždy vydobyje svoje. Naučí sa, že pravidlá nič neznamenajú a na neho rozhodne neplatia. V podobnom duchu sa začne správať aj k rodičom - nie sú autorita, ale osoby, s ktorými je veľmi jednoduché manipulovať. Dieťa si to uvedomuje a využíva to - rozpráva sa s rodičmi často ako s podriadenými, neprosí a neďakuje, prikazuje. Na výzvy či prosby nereaguje, nepomôže, je neochotné pristúpiť na kompromisy.
- Vyžaduje špeciálne zaobchádzanie: Rozmaznané dieťa si často vymýšľa svoje vlastné pravidlá, na ktorých trvá. Cíti sa byť dôležitejším ako rodina, a dáva to patrične najavo. Ak sa mu nepáči, že celá rodina bude mať na večeru cestoviny, začne mrnčať, že chce syr a hranolky - a mrnčí dokým to nedostane. Takže rodič varí dve večere; takéto požiadavky/chovanie sa opakuje častejšie a častejšie, dokým je rodič ochotný vyhovieť.
- Vždy si pýta viac: Je jedno koľko hračiek, čokolády či kúskov koláča má, vždy je mu málo. Keď sa spravodlivo po večeri rozdelí napríklad zmrzlina, dieťa sa nebude pozerať do svojej misky, ale brať porcie zmrzliny súrodencom či vám. Keď dáte každému tyčinku, tú svoju si rýchlo zje a pritom už načahuje ruky po tyčinke matky či otca.
Odúčanie od Rozmaznanosti: Praktické kroky pre rodičov
Ak vidíte znaky rozmaznaného dieťaťa u toho vášho, nezúfajte. „Pamätajte, že neexistuje gén na rozmaznanosť. Je to naučené chovanie, ktoré môže byť odnaučené - čím rýchlejšie, tým lepšie,“ tvrdí psychologička Michele Borba. Klinická psychologička Laura Merkham hovorí: „Deti konajú ako ich učíme konať. Pokiaľ sme boli príliš mäkkí a nenastavili limity, dieťa nebude zvyknuté prispôsobiť sa hraniciam.“ Klinická psychologička Suzanne Gelb upozorňuje, že pokiaľ musíte vášmu dieťaťu ponúknuť úplatok, aby urobilo čo má urobiť, niečo je veľmi zlé. V takomto prípade sa nedivte, ak požiadate 8-ročného, aby si odložil špinavý tanier a ono sa spýta: „Čo za to/Koľko mi zaplatíš?“. Je nevyhnutné zmeniť prístup a nastaviť nové, zdravšie výchovné stratégie.
Ako na to?
- Nechajte ich plakať a hnevať sa, ale neustupujte. Použite empatiu, zároveň však držte pevne stanovené limity a pravidlá. Dajte najavo pochopenie pre emócie dieťaťa, ale trvajte na dodržiavaní hraníc.
- Naučte sa hovoriť dieťaťu nie bez pocitu viny. Je dôležité, aby ste si uvedomili, že odmietnutie nie je prejavom nedostatku lásky, ale formou výchovy k realite a sebaovládaniu.
- Nenechajte dieťa vyhrať. Ak bolo zvyknuté, že vytrvalým mrnčaním, plačom a záchvatmi dostane čo chce, musí naraziť na pevnosť a neústupnosť rodiča aby sa poučilo a odnaučilo rozmaznaným manierom. Konzistentnosť je v tomto prípade kľúčová.
- Hranice a limity stanovte s empatiou a porozumením. Na dieťa sa vzťahujú povinnosti ale i práva. Nemusíte byť tyran, aby ste dieťa naučili správne sa chovať. Vysvetlite dôvody pravidiel a zapojte dieťa do ich tvorby, ak je to vhodné pre jeho vek.
- Pamätajte si, že deti akceptujú limity lepšie ak cítia láskyplné spojenie s rodičom. Silný emocionálny základ zvyšuje dôveru a ochotu dieťaťa spolupracovať.
- Rozvíjajte v rodine pocit vďačnosti za všetko, čo máte - a to najmä nemateriálne. Učte deti oceňovať malé veci a zdieľať radosť s ostatnými.
- Učte deti všímať si a zohľadňovať pocity druhých. Pýtajte sa: „Ako sa asi cítil tatko, keď si mu vzal jeho kúsok koláčika?“ alebo „Ako sa cítil tvoj kamarát, keď si mu hodil piesok do vlasov - páčilo by sa ti, ak by to niekto urobil tebe?“ Tento prístup buduje empatiu a sociálnu inteligenciu.
- Keď je všetko v živote dieťaťa moje, moje, moje, nasmerujte jeho pozornosť na naše. Podporujte zdieľanie, spoluprácu a pocit spolupatričnosti v rodine.
- Nepodriaďujte všetko dieťaťu. Vyjadrujte sa a konajte v rodine spôsobom, aby dieťa pocítilo dôležitosť každého člena rodiny. Napríklad: „Spýtajme sa ocka, čo by dnes chcel robiť.“ Týmto sa učí rešpektovať potreby iných.
- Pamätajte si, dieťa lepšie reaguje na podporu, nie trest. Pozitívne posilňovanie a povzbudenie sú účinnejšie ako neustále kritizovanie a trestanie, ktoré môže viesť k odporu a uzavretiu.
Dvojtvárnosť Detského Správania: Prečo sú deti doma iné?
Poznáte to - u babky je ako anjelik, v škôlke vzorný, u kamarátov zdvorilý… a doma? Malý hurikán, ktorý protestuje proti štandardným pravidlám ako „umy si ruky“, „obleč si pyžamo“ alebo dokonca „prestaň skákať po stole“. Prečo si deti dovolia viac doma ako kdekoľvek inde? A čo s tým?
Mama ako synonymum istoty
Mamy sú pre deti synonymom istoty. Znamená to, že sa pri nich nemusia pretvarovať, kontrolovať svoje emócie a „hrať divadielko“. Deti si doma dovolia viac, lebo podvedome vedia, že ich mama bude mať rada aj vtedy, keď sa správajú ako malí diablici. Tento bezpečný prístav im umožňuje prejaviť všetky svoje pocity bez strachu z odmietnutia.
Vyčerpanie sebaovládania
Správať sa slušne, dodržiavať pravidlá a ovládať emócie nie je pre deti prirodzené - učia sa to. Vonku to dokážu na obmedzený čas, ale keď prídu domov, ich „baterky sebaovládania“ sú vybité. Dieťa môže mať za sebou náročný deň plný podnetov, pravidiel a interakcií. Tak ako dospelí po dlhom dni v práci, aj deti potrebujú miesto, kde môžu uvoľniť napätie a prejaviť svoju únavu.
Autorita a hranice
V škôlke je autorita daná - pani učiteľka dá pokyn a deti poslúchajú, lebo „tak sa to robí“. U babky existujú jasné pravidlá, pretože babka je kráľovná jej vlastného bytu. No doma deti vedia, že mama je flexibilnejšia a skúsi to na ňu. A čo ak povie nie? No skúsim to ešte raz! Deti testujú hranice tam, kde sa cítia najviac v bezpečí, a preto je dôležité, aby aj domáce prostredie malo jasné a konzistentné pravidlá.
Bezpečné miesto pre ventiláciu
Kde sa vyventiluje? Tam, kde sa cíti najviac v bezpečí. Domov by mal byť pre dieťa miestom, kde môže prejaviť všetky svoje emócie, aj tie náročné, bez obáv z odsúdenia. To však neznamená, že by rodičia mali akceptovať akékoľvek správanie. Kľúčom je láskavé, ale pevné nastavenie hraníc, ktoré dieťaťu ukážu, že jeho pocity sú platné, ale spôsob ich vyjadrenia musí byť akceptovateľný.
Sprievodca rodičovstvom: Ako okamžite zastaviť hádky a bitky detí v 5 krokoch
Vulgárne Slová v Detskom Slovníku: Ako reagovať a predchádzať?
Hoci predpokladáte, že v materskej škole dostanú vaše deti rady do života a schopnosť pekne komunikovať s ostatnými, mali by ste rátať aj s tým, že si tu zrejme osvoja aj zopár nepekných návykov, predovšetkým používanie nadávok. Vedzte, že vaše ratolesti môžu „škaredé slová“ pochytiť aj vtedy, keď sa doma rozpráva slušne. Takmer každé dieťa minimálne raz použije neslušné slovo na verejnosti v tej najmenej vhodnej situácií. Tomu, aby sa dieťa nestretlo s vulgarizmami, nezabránite, ale môžete zabrániť tomu, aby ich používalo.
Odkiaľ sa vulgarizmy berú?
Určite premýšľate, kde tie výrazy počulo, doma, v škole, škôlke alebo v televízií? „V minimálne 50 % prípadoch dieťa vulgarizmus či neslušné slovo počuje v rodinnom prostredí, či už v bližších alebo širších kruhoch, zvyčajne na oslavách alebo väčších rodinných stretnutiach, kde je ťažšie ukorigovať komunikáciu medzi jednotlivými členmi rodiny. Avšak ak si je rodič istý, že z rodiny určite tento výraz nemôže pochádzať, je dobré porozprávať sa s dieťaťom a následne s pani učiteľkou, ak sa teda slovo rozšírilo v MŠ či škole. Pani učiteľky už vedia, čo treba robiť v takýchto prípadoch,“ radí školská psychologička Mgr. Anonym. Veľkým zdrojom nadávok sú tiež filmy a televízia. Ak nebudete filtrovať obsah, s ktorým sa vaše deti dostanú do kontaktu, potom ľahko narazia na slová, ktoré sa vám určite nebudú páčiť. Nejde pritom len o samotné výrazy, ale aj spôsob komunikácie s druhými ľuďmi vo fiktívnych príbehoch. Čo je horšie, najmenší nerozumejú konaniu filmových, kreslených či komiksových postáv tak ako dospelí, preto si môžu niektoré scény zle vysvetliť a napodobňovať svojich hrdinov, pretože budú presvedčení, že takto sa to jednoducho „má robiť“. V tom prípade deťom treba objasniť, že ide o vymyslené postavy a že v skutočnom živote sa ľudia k sebe majú správať inak. Skúste sa detí spýtať, ako by situáciu riešili ony?
Vekové rozdiely v chápaní vulgarizmov
Ak začnú používať nadávky veľmi malé deti, je to len výsledok snahy opakovať všetko, čo počujú v reči ostatných. Najmenší si takto prirodzene rozširujú svoju slovnú zásobu. Ich cieľom zväčša vôbec nie je niekomu ublížiť alebo si nadávkou „uľaviť“. Ak ich počujú príliš často, začnú ich do úst vkladať bez toho, aby si vôbec uvedomovali ich neslušný alebo útočný charakter. Problémom nadávok je, že sa neraz vyslovujú s veľkým dôrazom, napríklad so zvýšeným hlasom, čo má v reči rovnaký efekt, akoby ste písané slová podčiarkli zvýrazňovačom. Staršie deti, napríklad predškoláci, už vedia rozpoznať citové zafarbenie slov, pri akých príležitostiach a z akého dôvodu dospelí niektoré expresívne výrazy používajú. Uvedomujú si, že nimi môžu zraniť alebo niekoho uraziť. Často ich však používajú len preto, aby ľahko získali pozornosť rodičov či širšieho okolia, hoci aj negatívnu. Nezriedka si na to vyberajú najmenej vhodné chvíle, napríklad pri nakupovaní alebo pri cestovaní autobusom či električkou, kde je veľa ľudí, a skúšajú tak vašu trpezlivosť.
Ako (ne)reagovať na vulgarizmy
Berte v prvom rade do úvahy vek dieťaťa. Ak nadávku evidentne použilo bez toho, aby vnímalo jej negatívny charakter, alebo vôbec tušilo jej zraňujúci podtón, jednoducho to odignorujte. Nehovorte o tom, ani sa netvárte prekvapene či dotknuto. Najhoršie zo všetkého je reagovať prehnane. Ak urobíte veľkú scénu, keď váš drobec použije vulgarizmus, iba tým zvyšujete šance, že si jeho používanie naozaj osvojí, pretože ho bude vnímať ako prostriedok vzdoru. Skúšate rozpačitú situáciu vyriešiť smiechom či chichotaním, aby ste pôsobili, že ste nad vecou? Ani to nie je dobrý nápad. A to ani vtedy, ak vás nový slovník vášho dieťatka naozaj rozveselí. Snažte sa za každú cenu zachovať vážnu tvár. Na nadávky nezameriavate pozornosť ani vtedy, ak ich váš chlapček či dievčatko použili v hneve alebo pri rozčúlení. Dlhou kázňou by ste zbytočne priliali vodu na mlyn. To, čo v tej chvíli naozaj potrebujú, je upokojenie. Až keď sa dieťa upokojí, je možné s ním o situácii hovoriť.
Efektívne stratégie pre riešenie vulgarizmov
Všeobecne je dobré vysvetliť dieťaťu, prečo sa takéto výrazy nepoužívajú alebo kedy sa používajú, prípadne jeho veku prispôsobiť význam daných neslušných slov. V takomto prípade by si mali rodičia dieťa posadiť a skúsiť mu spoločne vysvetliť nevhodnosť používania týchto výrazov. Prevažne menšie deti absolútne netušia, čo znamenajú neslušné výrazy, a tak sú to pre nich úplne obyčajné slová bez hlbšieho významu, registrujú len zvýšenú pozornosť, podráždenosť a napomínanie zo strany dospelých (na základe toho, kde slová používajú). Dieťaťu nestačí informácia, že ide o škaredé slovo, potrebuje poznať dôvod, prečo takéto slová dokážu ľudí zraniť či uraziť. Skúste teda poukázať na situáciu z opačnej perspektívy - ako by sa to páčilo jemu, keby ho prirovnávali k rozličným zvieratkám či iným veciam? Častým argumentom najmenších býva, že „tak hovoria aj iné deti v škôlke“. Ak už dieťa vysloví nejakú nadávku, môžete mu nenápadne navrhnúť inú slušnejšiu alternatívu - začnite používať rôzne skomolené či vtipné náhrady škaredých slov, napríklad namiesto spojenia „zasa sa to p..ralo“ poviete „zasa sa to potentovalo“. Psychológovia radi odporúčajú rozdeliť slová na „čisté a špinavé“ a zdôrazňovať, že ľudí so „špinavými rečami“ sa ostatní stránia podobne ako ľudí so zašpineným oblečením. Ak všetko ostatné zlyháva, môžete v krajnom prípade zvoliť metódu trestu: „Máš rád škaredé slová?“.
Rodičovský vzor a spolupráca so školou
Ak deti v škôlke nadávajú, často si takéto zlozvyky prinášajú z domova. Hoci mnohí rodičia nepoužívajú nadávky bežne v práci alebo na verejnosti, v súkromí sa radi „vyventilujú“. Niekedy jednoducho nedokážeme premôcť svoje emócie a v nestráženej chvíli sa nám derú na jazyk tie najnevhodnejšie slová. Detským uškám však takéto výrazy určite neujdú a hneď si ich zafixujú vo svojej pamäti. Začnite teda v prvom rade od seba. A to nielen v komunikácii v rodine, ale aj všade tam, kde sú vaše ratolesti. Ak budete častovať škaredými slovami okoloidúcich, vodičov druhých áut, kliať na kolegov z práce či na susedov, sami tak vytvoríte vo svojom dieťati domnienku, že je to správne. Zakaždým, keď sa nedopatrením prerieknete, riadne sa ospravedlňte, či už dotyčnej osobe, ktorej ste nadávali, alebo priamo svojmu dieťaťu.
Dieťaťu treba priamo povedať, prečo je používanie takýchto slov nevhodné, a teda, že nepatrí k slušnému správaniu ľudí, nielen detí, ale aj dospievajúcich a dospelých ľudí. Ak dieťa používa nadávky v strese, je dobré vymyslieť vlastnú „nadávku“, ktorú môže v strese používať. Najlepšie je uviesť pár príkladov nevhodnej komunikácie, vysvetliť to na situáciách z rodiny či školy, aby si to dieťa dokázalo čo najlepšie predstaviť. Pri starších deťoch (prvý stupeň) je to náročnejšie, nakoľko sú ovplyvňovaní rovesníkmi, v rámci školy sa používanie nevhodných slov dá komunikovať za pomoci pani triednej učiteľky či školského psychológa. V niektorých prípadoch sa stáva, že pani učiteľka upozorňuje rodiča na používanie neslušných výrazov jeho dieťaťa priamo pred dieťaťom alebo jeho spolužiakmi, či dokonca inými rodičmi. Všetky veci, situácie, problémy týkajúce sa konkrétneho dieťaťa a jeho rodičov by mali pani učiteľky riešiť len s rodičmi dieťaťa. Dieťa sa v prítomnosti rodičov správa rozdielne, ako keď je bez rodičov, takže prítomnosť dieťaťa pri tomto rozhovore nevidím negatívne. Následnú reakciu rodičov je vhodné nechať až na príchod domov a nie bezhlavo vyhrešiť dieťa pred učiteľkou.
Existuje pár tipov pre rodičov, ktorých deti používajú neslušné výrazy, avšak je to skôr na uvedomení si daného dieťaťa. Keďže ponímanie je individuálne a rovnako aj rodinné prostredie detí je rozdielne, na každé dieťa môže platiť niečo iné. Niektoré deti stačí ignorovať aby pochopili, že tieto slová sa nepoužívajú, iným deťom stačí vysvetliť význam slov a nevhodnosť používania v bežnej komunikácií, každopádne vzorom pre deti sú rodičia a deti po nich preberajú vzorce správania.
tags: #dieta #sa #sprava #hrubo