Keď nám dieťa zaklame, často nás prepadne pocit sklamania, hnevu, alebo dokonca rozčúlenia. Namiesto okamžitého odsúdenia je však kľúčové zamyslieť sa nad tým, prečo nám dieťa nepovie pravdu. Predstava, že "klamstvo sa neodpúšťa," je síce hlboko zakorenená, no kým u dospelého môže byť lož manipuláciou, u dieťaťa je to často iba prvý pokus vyrovnať sa s realitou, ktorú ešte nevie úplne uchopiť. Niekedy je to dokonca len fantázia, experiment so slovami a obrazmi, prejav primeraného mozgového vývinu, alebo spôsob, ako si dieťa trénuje svoje sociálne zručnosti. Vývinová detská psychológia nám ponúka cenný pohľad na to, ako sa klamstvo a vymýšľanie príbehov mení s vekom, aké sú jeho skutočné príčiny a ako naň ako rodičia reagovať citlivo a efektívne.
Pochopenie detského klamstva: Viac než len morálny prehrešok
V detskom svete sa často stretávame s príbehmi, ktoré sa zdajú byť vymyslené. „Mamička, ja som tú vázu nerozbila. Ale videla som, ako okolo nej obchádza naša Micka,“ povie dieťa a my sa zamýšľame, prečo nehovorí pravdu. Klame? To sa predsa nemá! Je to nemorálne, neslušné, neznášam klamstvo… Lenže kým u dospelého môže byť lož manipuláciou, u dieťaťa je to často iba prvý pokus vyrovnať sa s realitou, ktorú ešte nevie úplne uchopiť.
Deti klamú najčastejšie preto, že sa chcú vyhnúť trestu alebo sklamaniu rodičov. Nie je to morálna zrada, ale pokus ochrániť sa. Koncepčné a morálne chápanie klamstva a pravdy sa u dieťaťa objavuje už v predškolskom veku a rýchlo sa rozvíja počas školského veku. Už v 3 rokoch majú deti základnú predstavu o klamstvách, ktoré vnímajú a hodnotia negatívne.
Morálny vývoj sa definitívne uzavrie v puberte. S pribúdajúcim vekom deti začínajú rozlišovať nevhodné klamstvá od úprimných chýb, dohadov, zveličovania a nakoniec aj od sarkazmu a irónie. Deti pri hodnotení klamstiev postupne zohľadňujú aj sociálny kontext, v ktorom sa klamstvo hovorí, a zámer klamára. Väčšina rodičov si myslí, že deti klamú, aby dosiahli niečo, čo chcú, vyhli sa následkom alebo sa dostali z niečoho, čo nechcú. Toto sú bežné motivácie, no existujú aj niektoré menej zrejmé dôvody, prečo deti nemusia povedať pravdu - alebo aspoň celú pravdu.
Prvé "príbehy": Klamstvo vo veku batoľaťa a predškoláka
Vývinová psychológia naznačuje, že prvé vedomé klamstvá prichádzajú medzi tretím a piatym rokom. To je vek, keď už dieťa dokáže odlíšiť svoju predstavu od reality a začne skúšať, či vie realitu trošku ohnúť.
Kedy sa objavuje klamstvo a fantázia?
Už v 3 rokoch majú deti základnú predstavu o klamstvách, ktoré vnímajú a hodnotia negatívne. Predstavte si päťročného chlapca, ktorý stojí pred mamou, nervózne si zakrýva čelo a hovorí: „Neklamem, fakt nie…“ Jeho mamka sa musí pousmiať. Naučila ho totiž, že vždy, keď zaklame, čelo sa mu zafarbí na fialovo. Odvtedy si ho zakrýva rukou zakaždým, keď sa snaží niečo zakamuflovať. Takéto hry poukazujú na prvé vedomé pokusy o odklon od pravdy.
Prvé klamstvá malých detí sú často viac vtipné ako efektívne. Predstavte si dieťa, ktoré tvrdí, že nezjedlo koláč, kým má stále plné ústa, alebo ktoré obviňuje rodinného psa z kreslenia na stenu. Keďže jazykové schopnosti batoliat sa len objavujú, nemajú ešte jasnú predstavu o tom, kde sa začína a končí pravda. V tomto veku majú batoľatá tiež dosť neisté chápanie rozdielu medzi realitou, snívaním, želaniami, fantáziami a strachmi. Silné emócie môžu prinútiť 2- alebo 3-ročné dieťa trvať na „Zjedol môj koláčik!“, keď malý brat zjavne nič také neurobil. Batoľatá sa snažia prejaviť svoju nezávislosť a z akéhokoľvek nesúhlasu môžu viesť boj o moc.
Vo veku okolo 4 rokov, keď sa deti stávajú verbálnejšími, dokážu povedať zjavné nezmysly a odpovedať „Nie“, keď sa opýtate na jednoduché otázky ako: „Uštipol si sestru?“ Je dôležité si uvedomiť, že do predškolského veku dieťa nemusí rozlišovať, čo je klamstvo. Je vzácnosťou, keď je v tomto veku pravdovravné. Do jeho repertoáru správania totiž výrazne zasahuje fantázia. Ono si len skrášľuje skutočnosť tak, ako mu vyhovuje - napríklad povie, že hračku rozbil niekto iný. Nejde však o klamanie v pravom zmysle slova. Približne vo veku tri a pol roka si deti zrazu uvedomia, že dospelí nemôžu vedieť o veciach, ktoré sa stali, ak tam neboli. Keď ste syna nevideli, ako zjedol čokoládu, tak ju predsa nezjedol! Hoci má od čokolády celé ústa aj prsty. Dieťa si ešte neuvedomuje, že vy môžete vidieť dôkaz.
Fantázia a rozprávačské zručnosti
U detí predškolského veku je vymýšľanie príbehov prejavom primeraného mozgového vývinu. Deti, ktoré majú dostatok fantázie, schopnosť tvoriť príbeh, zaujať svojich poslucháčov, si takto trénujú svoje sociálne zručnosti. Toto magické myslenia v detskom veku sa netreba obávať. Ak vidíme, že dieťa má dobrý vzťah so svojou rodinou a s ľuďmi okolo seba a je schopné reagovať aj primerane racionálne, tak plynule a bez problémov zvládne prechod od magického myslenia k analyticko-syntetickému, ktoré je nutné v škole.
Priznám sa, vždy ma zaujímalo, prečo si malé deti vymýšľajú neskutočné príbehy, ktoré akože zažili, no je z nich hneď jasné, že sa nemohli udiať tak, ako dieťa opisuje. Je to len snaha získať pozornosť? Alebo dieťa týmto príbehom naozaj verí, prípadne im z nejakého dôvodu chce veriť. Dieťa do 7 rokov väčšinou nevníma rozdiely medzi realitou a fantáziou. Rozpráva príbehy a dáva im rovnakú vážnosť ako tomu, čo sa deje naozaj. Deti sa veľmi rady hrajú so svojou predstavivosťou. Vymýšľajú si slová, vety či celé príbehy. Snažia sa pri tom všetkom porozumieť tomu, čo robia druhí a vôbec nevnímajú, že ich výmysly často nesúvisia s realitou. A sú veľmi citlivé na to, ak sa im pri ich fantazírovaní posmievate. Ony svoju vysnívanú realitu vnímajú vážne.
Keď vás teda dieťa v predškolskom veku zásobuje príbehmi o tom, ako sa skamarátilo s mimozemšťanmi, nemusíte sa hneď obávať, že nie je v poriadku a zakazovať obľúbenú rozprávku o „slizkých zelených mužíčkoch“. Pokojne si ho vypočujte a neskáčte mu neustále do reči vysvetľovaním, že mimozemšťania neexistujú, nikto ich nikdy nevidel a má si prestať vymýšľať. Niekedy sa dieťa na vás zahľadí po vyrozprávaní svojej fantázie a spýta sa: „Veríš mi?“ Záleží na vás, ako odpoviete. Napokon, rodičia poznajú svoje dieťa najlepšie a intuitívne vedia, ako sa s ním baviť.
V období medzi 5 a 10 rokom života dozrievajú senzitívne okruhy mozgu, a to často spúšťa aj nevšedné reakcie. Ak dieťa počuje hlas svojho otca aj keď nie je doma, nič vážne sa nedeje a nemajte obavy. To sa len aktivovala auditívna zóna mozgu dieťaťa. V tomto období majú dve z troch detí svojho imaginárneho kamaráta. A niekedy ich majú aj viac. Tento kamarát má aj meno, dieťa ho vidí a vie ho aj opísať. Toto vôbec neznamená, že by si nevedelo nájsť skutočných kamarátov. Ide len o iný druh projekcie určitých vlastností dieťaťa, ktoré prežíva. Takto sa prejavujú rôzne zložky jeho osobnosti. Preto takýto priateľ môže mať strach z tmy alebo je príliš žiarlivý a dieťa sa takto oslobodzuje od týchto svojich pocitov. Imaginárny kamarát preberá na seba rôzne pocity, ale aj skutky. Rodič môže prijať imaginárneho kamaráta a nechať dieťa, aby s ním spolupracovalo a kamarátilo sa. Môže mu prestrieť stôl podobne ako plyšovému medveďovi. Keď dieťa vidí, že vnímate tohto kamaráta ako súčasť jeho samého, môžete tohto „kamaráta“ využiť pri komunikácii s vaším dieťaťom, hlavne pri citlivých témach.
Vývoj klamania: Od nevinnej fantázie k uvedomelej lži
Približne v šiestich rokoch, keď dieťa začína chodiť do školy, sa už učí, čo sa môže a čo nie, čo je dobré a čo zlé. „Malo by teda vedieť, kedy použilo lož účelovo. Morálny vývoj sa definitívne uzavrie v puberte,“ hovorí psychologička Katarína Probstová. Smutným faktom je, že deti vám budú klamať viac, keď budú staršie. Pretože v útlom veku je to väčšinou iba také vymýšľanie, ktoré ľahko odhalíte. Potom už presne vedia čo majú povedať a vedome utajujú alebo upravujú niektoré skutočnosti, aby z toho mali nejaké výhody.
Školský vek a nové dôvody na klamanie
Vo veku od 5 do 8 rokov budú deti hovoriť viac klamstiev, aby otestovali, čo dosiahnu, najmä klamstvá súvisiace so školou - triedami, domácimi úlohami, učiteľmi a priateľmi. Udržiavanie klamstiev môže byť stále ťažké, aj keď sa ich ukrývanie stáva čoraz lepším. Predpisy a povinnosti tohto veku sú pre deti často príliš požadovačné, v dôsledku toho budú deti často klamať, aby uspokojili požiadavky, ktoré si zrejme vyžadujú viac výkonu a energie, než dokážu zozbierať. Ale, našťastie, väčšina klamstiev typu „Dnes sme nedostali žiadnu domácu úlohu z čítania“ sa dá pomerne ľahko odhaliť. Väčšina detí v tomto veku je na dobrej ceste vybudovať si pracovitú, dôveryhodnú a svedomitú identitu. Ale tiež sa stávajú zdatnejšími v zakrývaní klamstiev a citlivejšími na následky svojich činov, a po klamstve môžu mať silné pocity viny.
Podľa jedného prieskumu stúpa krivka klamania spolu s vekom. Vedci robili prieskum so skupinou detí, ktoré nechali v miestnosti so zvieratkom. Potom im povedali, že musia rýchlo odísť, no nesmú sa pozrieť na ich nového kamaráta. Keď sa s nimi znova rozprávali, spýtali sa ich na tento moment. Čím boli deti staršie, tým viac klamali o tom, či dodržali pokyn a skutočne sa naň nepozreli. Konkrétne podľa tohto prieskumu nepovedalo pravdu 25 percent dvojročných detí, 50 percent trojročných detí a 80 percent štvorročných detí. Problém predškolákov podľa psychológov Michaela Brodyho a Angely Crossman spočíva v tom, že klamanie sa týka najmä detí v predškolskom veku. Dokonca čím viac sú inteligentné, tým viac neprávd vám povedia. Títo odborníci zároveň upozorňujú na to, že to nie je nič neobvyklé a zlé. Všetko je to dôsledok ich aktuálne veľmi rozbujnenej fantázie, ktorá im niekedy nedovolí oddeliť realitu od snívania. To dôležité je po odhalení tejto skutočnosti nemlčať a konfrontovať ich s tým. V opačnom prípade budete v nich pestovať zvyk, ktorý už vo vyššom veku len tak ľahko neodstránite.
Školáci už majú na klamanie zjavnú príčinu. Už to nerobia ako náhodnú cestu do sveta ich fantázie. Namiesto toho presne vedia, kedy vám nepovedia pravdu a prečo to robia. Často sa to stáva kvôli veľkému tlaku, ktorý na nich vyvíjame. Keďže nás nechcú sklamať a túžia nás vidieť šťastných, rýchlo si prispôsobia skutočnosť do ideálnych pomerov.
Prečo deti klamú: Skryté motivácie
Klamstvo má svoju príčinu. Bežné motivácie, prečo deti klamú, sú snaha dosiahnuť niečo, čo chcú, vyhnúť sa následkom alebo sa dostať z niečoho, čo nechcú. Avšak existujú aj niektoré menej zrejmé dôvody, prečo deti nemusia povedať pravdu - alebo aspoň celú pravdu.
- Klamstvo ako skúšanie. Jedným z dôvodov, prečo deti klamú, je to, že objavili tento nový nápad a skúšajú ho, rovnako ako pri väčšine druhov správania, aby videli, čo sa stane. „Budú sa čudovať, čo sa stane, ak o tejto situácii klamem? Načo mi to bude? Z čoho ma to dostane? Čo mi to dáva?‘“
- Klamstvo ako cesta zvýšenia sebavedomia a získania súhlasu. Deti, ktorým chýba sebadôvera, môžu hovoriť grandiózne klamstvá, aby vyzerali pôsobivejšie, výnimočnejšie alebo talentovanejšie, aby zvýšili svoju sebaúctu a vyzerali dobre v očiach ostatných.
- Klamstvo ako spôsob odpútania pozornosti od seba. Deti s úzkosťou alebo depresiou môžu klamať o svojich príznakoch, aby na seba upútali pozornosť, alebo môžu minimalizovať svoje problémy a povedať niečo ako „Nie, nie, minulú noc som spal dobre“, pretože nechcú, aby si o nich ľudia robili starosti.
- Klamstvo ako vyjadrenie prianí a túžob. Dieťa klamstvom môže vyjadrovať aj svoje priania a túžby. Oznamuje, ako by sa to už stalo. Takto to vidí vo svojej hlave. Deje sa to preto, lebo pred 7 rokom sú hranice skutočnosti a predstáv ešte nejasné a pretože dieťa ešte neovláda súbor pravidiel jazyka, popisuje, čo videlo bez toho, aby upozornilo na to, že by to mohlo vidieť len vo svojej hlave. Niekedy sa stáva, že dieťa hovorí niečo iné, pretože hovorí o svojej starosti, ktorá ho trápi.
- Hádzanie svojich chýb na iných. Sedemročné dieťa sa snaží byť najlepšie, a preto s ľahkosťou hádže svoje chyby na iných. Potrebuje si totiž chrániť svoj obraz. Obvinenie, kritika, ba dokonca konštatovanie neúspechu, to je pre neho bolestivé. Klamať a zatajovať môže aj kvôli tomu, že sa bojí trestu.
Tínedžeri - neexistuje žiaden tínedžer, ktorý by vám aspoň raz nezaklamal. Je to súčasť dospievania a formovania ich osobnosti. Hľadajú sa, menia sa, túžia byť slobodnejší a popri tom hľadajú aj takéto ľahké únikové cestičky. V období dospievania je klamanie často o túžbe udržať si slobodu, nezávislosť od rodičov, tajomstvo, o ktorom nebudú vedieť. Je to súčasť procesu osamostatňovania sa.
Rodičia ako vzor a sprievodcovia: Ako reagovať na detské klamstvá
Formovanie detských osobností v kontexte pravdovravnosti je veľmi náročné a vyžaduje si citlivosť pri posudzovaní konania dieťaťa. Rodič musí často siahnuť po odmenách či trestoch, no nezabúdať pri tom na zásadu - čo má byť samozrejmé, nemôže byť odmeňované. Klamstvá môže totiž dieťa začať ľahko používať ako manipuláciu alebo dieťa začne klamaním ubližovať iným.
Vplyv rodičovského správania
Deti sa učia napodobňovaním. Sledujú vaše správanie a začnú ho kopírovať. „Samozrejme, aj u dospelých je klamanie častou súčasťou života, ktorú si niekedy vôbec neuvedomujeme. Klameme ako súčasť bontónu, prosociálne i v snahe vyhnúť sa nepríjemnostiam. Od rodičov sa dieťa zároveň učí, kde je primeraná hranica a do akej miery je sociálne prípustné byť otvorený a deliť sa s ostatnými o svoje myšlienky a pocity,“ upozorňuje klinická psychologička Mgr.
Premýšľala som nad tým, prečo si deti vlastne vymýšľajú. Nielen moje dieťa, ale takmer každé z času na čas príde s niečím, z čoho je nám, dospelým, už na prvý pohľad jasné, že to nemôže byť pravda. A malý výmyselník možno aj vie, že mama s otcom mu jeho táraniny nezhltnú, no predsa to skúša. Prečo deti tak rady vydávajú za pravdu vlastné fantázie? Je to azda preto, že keď im čítame rozprávky, tvárime sa úplne vážne, ako by sme im verili, a ony nám takto dávajú jasne najavo, že vedia, ako to v skutočnosti je? Povedzme si úprimne, že väčšina dospelých sa nad vymýšľaním svojich detí až tak nepozastavuje, najmä pokiaľ ide o vymýšľanie fantazijných príbehov.
Len si spomeňte, koľkokrát ste pred deťmi už hrali divadielko s cinkaním zvončeka a Ježiškom, ktorý pod stromček naznášal všakovaké dary. Farbisto im opisujeme, ako si Ježiško za celý rok zaznamenáva každé ich neposlúchanie, odvrávanie, trucovanie, naťahovanie sa so súrodencami, neupratovanie si hračiek. Tým menším s vážnou tvárou vysvetľujeme, že Ježiško chodí za deťmi tak, aby ho nikdy nikto nevidel, a nerobí mu problém prísť, aj keď máme okná i dvere zatvorené. O dva dni nato sa však už hneváme, keď sa naše dieťa večer bojí, že by k nám mohol zavítať nečakaný hosť. „A ako, prosím ťa, okná sú pozatvárané, dvere zamknuté, nikto nemá kľúč…“ rozhorčene vtedy opakujeme dookola a čudujeme sa, že nám náš drobec neverí. No ale dospelácke klamstvá a fantázie sa zďaleka netýkajú len Vianoc. Tak napríklad, keď sa ma minule dcéra spýtala, prečo jej kamarátka chodí na dovolenky a poobede na ihrisko len s mamičkou a nikdy nie aj s ockom, jasné, že som neodvrkla: „Lebo jej ocko je kretén, ktorý sa zabuchol do svojej 20-ročnej sekretárky a na rodinu kašle…“ Namiesto toho som zaklamala, že otecko je podnikateľ a má veľa práce. „Každý víkend?“ vŕtalo to v hlave našej Eli. A čo nepravdivé výhovorky pred priateľmi, keď nás volajú k sebe na návštevu, no nám sa nechce: „Prepáč, dnes nemôžem, príde k nám svokra…“ Myslíte, že dieťa si to nevšíma? Opak je pravdou!
Je preto dobré s deťmi sa rozprávať aj o tom, prečo občas my, dospelí, klameme alebo nehovoríme úplnú pravdu. Vždy im treba zároveň vysvetliť, v akých situáciách je klamstvo neprípustné. Úprimné a dlhšie rozhovory o úprimnosti sú rozhodne potrebné, pretože sa vyskytnú vzácne chvíle „malej bielej lži“, keď je nejaká nečestnosť prijateľná, aby ste boli zdvorilí alebo aby ste uchránili city inej osoby. Keď nastanú takéto situácie, buďte k dieťaťu priamočiari, aby ste sa vyhli vysielaniu zmiešaných správ.
Efektívna komunikácia a výchova k pravdovravnosti
Pri reakcii na klamanie dieťaťa buďte pevní a vážni a povedzte: „To znie, ako keby si nehovoril pravdu“ alebo „Si si úplne istý, že sa to stalo?“ Využite každú príležitosť na vysvetlenie, čo je klamstvo a prečo je zlé. Batoľatá sú príliš malé na to, aby boli potrestané za klamstvo, no rodičia môžu nenápadne začať nabádať k pravdovravnosti. Skúste miernu, diplomatickú odpoveď, ktorá vyvolá pochybnosti, ako napríklad: “Naozaj? Potom to asi nie sú omrvinky, ktoré vidím na tvojej brade.”
Všímajte si tiež, kedy je dieťa úprimné, a poskytnite mu pochvalu a pozitívnu spätnú väzbu. Najdôležitejší je samozrejme pozitívny vzor rodiča, preto prediskutujte s deťmi emocionálne a morálne scenáre ich konania. To podporuje u detí pochopenie toho, kedy sú klamstvá najškodlivejšie, ako vplývajú na ostatných a ako sa oni sami môžu cítiť, keď klamú. Rodič by mal naozaj pred dieťaťom hovoriť pravdu. Najjednoduchšou výchovnou metódou je teda ísť dieťaťu príkladom. „Ak dieťa vidí, že klameme, to nie je dobrá vec. „Tajomstvo napríklad. "Na druhej strane, keď niečo vyvediem alebo urobím, je dôležité priznať sa a už mať pripravený nejaký návod, ako to napravím. Čiže snažiť sa deťom dávať pravidlá, ktoré by im pomáhali hovoriť pravdu a netlačiť na to, ak pravda chvíľu trvá.
Když zistíte, že vás dieťa oklamalo, zamyslite sa nad tým, čo ho k tomu viedlo. Prečo malo potrebu v danej situácii klamať? Bálo sa vášho hnevu, trestu, či nedajbože toho, že ho prestanete mať radi, lebo niečo nezvládlo? Predstavte si sami seba v jeho veku v rovnakej situácii. Neklaďte na dieťa prehnané nároky, ktoré nie je schopné splniť. Prijímajte svoje dieťa také, aké je. Všímajte si svoje dieťa, venujte mu dostatok času, zhovárajte sa s ním, trávte spolu voľný čas, dávajte mu najavo, že vám na ňom záleží. Bavte sa spolu o dôsledkoch klamstva. O tom, ako klamstvo ruinuje vzťahy medzi ľuďmi, ako podkopáva dôveru. Upozornite dieťa na to, že klamárovi napokon nikto neverí ani v situáciách, keď hovorí pravdu.
Pred 7 rokom a aj potom sa dieťa snaží často potešiť svojich rodičov. Ak sa rodič nahnevane opýta: „To si urobil ty?“, dieťa tomu rozumie tak, že tá myšlienka nahnevala rodiča, a preto odpovie: „ Nie, to som nebol ja!“ Povie teda odpoveď, ktorá podľa jeho názoru poteší rodičov. Povedať pravdu mu nedáva zmysel. Dieťa si neuvedomuje, že by malo povedať, čo urobilo. Ešte nevie, čo je zodpovednosť.
Keď jedno klamstvo strieda druhé, alebo sa stane, že nás dieťa oklame vo vážnej situácii a má (alebo môže mať) to vážne následky, neraz ho za to potrestáme. Samozrejme, nie bitkou, lež najčastejšie zákazom obľúbenej činnosti: „Za to, že si mi klamal, dnes nejdeš na futbal…“ Je to však správne? „Závažnejšie klamanie sa objavuje najčastejšie v školskom veku a v období dospievania. U školákov sa často spája s tým, že dieťa nie je schopné nájsť iný, primeranejší spôsob, ako sa vyrovnať s nejakým problémom. Ak s ním sme ochotní hľadať alternatívne riešenia, pomáhame tým nielen jemu, ale aj sebe. A je dôležité toto súkromie rešpektovať, ale zároveň dieťa potrebuje vedieť, že sa na rodičov môže obrátiť s akýmkoľvek problémom a že sa z toho rodičia nezrútia. Než pristúpime k trestom, mali by sme si uvedomiť, že deti sa snažia napĺňať predstavy svojich rodičov a klamstvo je často len strach z toho, že to nedokážu. Rozhovor o postojoch ku klamaniu a jeho dôsledkoch na vzťahy oveľa viac zasiahne dušu dieťaťa než facka či zákaz vychádzok,“ odpovedela Mgr.
Ideálne je, ak teda z výchovy odstránite všetkých strašiakov - krik, vyhrážky, odsúdenie, tresty. Tým odbúrate drobcov strach a posilníte vzájomnú dôveru. Dieťa takto nebude mať dôvod čosi vám zatajiť. Trestať by ste nemali ani klamanie samotné - najmä ak viete, že, hoci nepriamo, ste ho k nemu vlastne dohnali vy. Nebezpečné sú aj manipulátorské manévre typu: „Ak mi to povieš, nič ti neurobím,“ len s cieľom vytiahnuť z dieťaťa niečo, čo vám vlastne vôbec nechce povedať, a následne ho aj tak potrestáte hoci mlčaním či odňatím pozornosti. Netrestať však v žiadnom prípade neznamená nechať tak! Pomôcť by mohlo zareagovať, no nie z pozície vyšetrovateľa a obviňujúceho sudcu, ale citlivého rodiča. Možno by ste boli prekvapení, ako by váš poklad zareagoval, keby ste jeho pozornosť upriamili skôr na to, ako sa vás jeho klamstvo dotklo, no s dodatkom, že ak má problém, tak ho radi vypočujete a podržíte.
Keď je klamstvo varovným signálom
Napriek svojej prevalencii je klamstvo medzi deťmi zriedkavo dôvodom na obavy. Je dôležité si uvedomiť, že aj mnohí dospelí klamú - niekedy v dobrom, ako v prípade bielych klamstiev, kedy nechcú zraniť iného city, a niekedy v zlom. V niektorých prípadoch sa chronické klamstvo môže stať problémom, ak sa vyskytuje spolu s prejavmi iného správania, ktoré je nežiaduce. Ďalším dôvodom na obavy rodičov je, ak klamstvo slúži na maskovanie iných problémov duševného zdravia spôsobených strachom alebo hanbou.
„Ak dieťa klame, lebo sa bojí trestu, mali by sme sa naučiť byť miernejší. Keď si dovolí hovoriť o svojich chybách, máme šancu pomôcť mu v ich náprave. Ak klame nevedomky alebo prosociálne, aby niekoho nezranilo, tu niet čo riešiť. Ale pozor, klamstvo môže byť za istých okolností aj osobnostnou črtou a zbaviť sa ho je ťažké. „Niektorí ľudia klamú impulzívne, bez dôvodu, často nelogicky. Je to nutkavá črta. Iný typ klamárov má zámer ublížiť alebo zvýhodniť seba, bez ohľadu na problémy, ktoré tým spôsobia druhým. Necítia k nim ľútosť. No a napokon niekto môže klamať aj preto, lebo má potrebu na seba upozorňovať a strhávať pozornosť.“ V takýchto prípadoch je šanca na nápravu mizivá. A to i vtedy, keď dáte klamárovi jasne najavo, že mu neveríte, nadobro stratil vašu dôveru a jeho klamstvo vás hnevá. Preto aj u detí treba včas zachytiť takéto správanie, a keď klamú viac ako iní, treba to už riešiť aj mimo rodiny.
Ak si dieťa sústavne nehovorí pravdu, klamstvo vo zvýšenej miere je jedným z diagnostických signálov, že sa niečo deje. Rodičia a učitelia by si ho mali všímať a hľadať, kde je jeho príčina. Určite by dieťa nemali hneď obviniť a nadávať mu, že je klamár, lebo sa môže zaťať a my tak nezistíme dôvod, prečo dieťa klame. Ak stopercentne vieme, že blicoval, možno je na príčine šikanovanie v škole, možno sa veľmi bálo písomky. Povedzte mu, že sa vám nepáči jeho správanie, tak ho neodsúdime úplne, ale kritizujeme len určitý úsek jeho správania.
„Ak má rodič pocit, že frekvencia a závažnosť klamania dieťaťa narastá, ak si dieťa nepripúšťa závažnosť následkov, vplyv klamania na vzťahy, a ak napriek vzájomným rozhovorom rodičia s dieťaťom nenachádzajú spoločné východisko, je najvyšší čas navštíviť aj psychológa,“ radí na záver klinická psychologička Mgr.
Dôležité princípy pre rodičov
Výchova k pravdovravnosti je neustály proces, ktorý si vyžaduje trpezlivosť a pochopenie. Tu sú kľúčové zásady, ktoré vám pomôžu viesť vaše deti:
- Choďte príkladom: Sami neklamte, najmä v predškolskom veku máte možnosť najviac ovplyvniť výchovu dieťaťa k pravdovravnosti. Deti sú vtedy citlivé na pravdu a prísne posudzujú nedodržiavanie sľubov!
- Nedovoľte, aby klamali: Radšej nech nepovedia nič, ako klamať vám do očí. Môžu sa zamotať a už by nebolo cesty späť.
- Akceptujte, ak nechce hovoriť: Ak vám nechce niečo povedať, možno vám nechce zaklamať, nechajte ho tak.
- Využite logické a prirodzené dôsledky: Nech deti samy zistia, že klamstvo nebude fungovať. Napríklad ak si zoberie vašu vec bez opýtania, nabudúce mu spravte to isté - ako sa cíti teraz?
Tieto prístupy pomáhajú budovať dôveru a podporujú dieťa v tom, aby si osvojilo úprimnosť ako základnú hodnotu, nie len ako súbor pravidiel, ktorým sa treba vyhnúť.
tags: #dieta #si #vymysla #neskutocne #pribehy #a