Deň, ktorý si isto nepamätáš. Rodičia, krstní rodičia, starkí a ďalší príbuzní ťa prinášajú do chrámu Božieho. Držia ťa na rukách, privádzajú k farárovi, aby si mohlo prijať sviatosť Krstu svätého. Vodou z teba obmyje dedičný hriech a ty budeš pokrstené v meno Trojjediného Pána Boha. Bolo si prijaté do cirkvi, ktorá je spoločenstvom veriacich v Pána Ježiša Krista. Tvoji rodičia a krstní rodičia sľúbia, že ťa budú vychovávať v pravej kresťanskej viere. Tento moment, hoci neuchopiteľný v spomienkach, je prvým krokom na ceste viery, ktorá formuje náš život.
Ak sa na život pozeráme obmedzeným (dualistickým, čierno-bielym) pohľadom, tak - okrem toho, že robíme v hodnotení ľudí a udalostí veľké a zbytočné chyby - vidíme seba len ako ľudské bytosti a zúfalo sa snažíme stať sa „duchovnými“. Avšak v kresťanskom zjavení ide práve o to, že už duchovnými - čiže „v Bohu“ - sme a našou náročnou ale nevyhnutnou úlohou je „naučiť sa byť človekom“ = obyčajným človekom, šťastným, milovaným, milujúcim, radostným, zlyhávajúcim i odpúšťajúcim. Príklad máme priamo v Evanjeliu. Rozjímaš často nad príbehmi Evanjelia, nechávaš sa nimi premieňať? Prečo chceme robiť niečo „duchovnejšie“ ako Boží Syn?! Veď Boh je s nami stále. Teraz a tu! V našej obyčajnosti a v našom každodennom živote, v takom, aký je práve teraz (či už je momentálne šťastný alebo aj bolestný). Neukázal nám Ježiš svojím vtelením, že práve ľudskosť, blízkosť, jednoduchosť, radosť, pokoj, pozornosť, služba druhým, darovaná láska… je cesta k Bohu/s Bohom?
Hľadanie Boha v každodennosti
Ak Boha stále hľadáme, tak sme len neschopní pochopiť/precítiť, že už žijeme s Bohom a že sa nepotrebujeme strašne hrať na nejakú „duchovnosť“, ale potrebujeme sa odvážiť tešiť sa z darovaného života, z takého, aký je, snažiť sa rásť, budovať zdravé vzťahy, stávať sa vnútorne slobodnými a dokázať darovať kúsok seba druhým. A k tomu samozrejme potrebujeme duchovný život = život v modlitbe. Písmo hovorí: „Písmo uzavrelo všetko pod hriech… Kým neprišla viera, boli sme zajatci pod dozorom zákona… tak bol zákon naším vychovávateľom… Ale keď prišla viera, už nepodliehame vychovávateľovi.“ Slobodu nám vydobyl Kristus.
Ako sa naučiť vidieť svet Ježišovým pohľadom? Ako pochopiť, že ak Ježiš bol úplný Boh a úplný človek v jednom dokonalom spojení, tak my nemáme oddeľovať to ľudské a to Božie v nás samých? Ako to, že on, ako Boh, sa „nehanbil“ byť navonok úplne jednoduchým a obyčajným človekom, ako o tom svedčí Evanjelium? Ako sa naučiť nasledovať a napodobňovať Ježiša Krista, aby sme sa stali vernými „Božiemu obrazu“, ktorým sme, aby sme vedeli milovať druhých ľudí v slobode a s odvahou? Ako sa prestať hrať na „dôležitých“ (a namyslených) sudcov? Ako sa stať radostnými pútnikmi životom - s pokornou láskou v srdci? Ako skutočne naplniť svoje povolanie v darovaní seba - svojho života - v láske? Ako získať vnútornú slobodu a silu, ako sa pozerať na svet kontemplatívnym (neduálnym, nečierno-bielym) pohľadom? Ako pochopiť, že „prikázanie lásky“ je viac ako rôzne (aj akokoľvek ušľachtilé) ľudské príkazy, predpisy či formy? Príklad máme v Evanjeliu! Najviac sa teda máme usilovať rozjímať o živote Ježiša Krista. Otvor si Evanjelium a vstúp do príbehov, ktoré ovplyvnia tvoj život! Dôsledkom bude život naplnený pokojom, radosťou a darujúcou sa láskou.
Modlitba: Od formy k podstate
„Spoločné a verejné modlitby udržujú spoločenstvo a jeho náboženstvo pokope, ale nedochádza pri nich nutne k premene ľudí na hlbšej úrovni. V skutočnosti sa skupinová solidarita a v skupine získaný pocit istoty často stávajú náhradou skutočnej vlastnej cesty.“ Ak niekto zdôrazňujeme verejné, formálne a spoločné modlitby a obrady, ale ľuďom neukáže cestu k tomu, aby mohli zakúšať svoj vlastný vnútorný život (čiže Ducha Svätého vo svojom vnútri), takéto náboženstvo je potom len nejakým kultúrnym alebo občianskym náboženstvom, a nie skutočným spoločenstvom veriacich kresťanov, ktorí veria v „radostnú zvesť o Božej láske“ a snažia sa konkrétne milovať ľudí i svet „ježišovským“ štýlom. (Aj preto v histórii a v biblických príbehoch proroci často kritizovali kňazov, prinášanie obiet a chrám… A ak dnes mnohí mladí považujú Cirkev a vieru za nepodstatnú, nezaujímavú pre normálny život a prestanú sa úplne zaujímať o náboženské záležitosti, tak je to najmä preto, že im neponúkame nič hlboké a podstatné - ale len veľa slov, fráz, táranín, foriem a predpisov… A pritom Evanjelium je tak krásne posolstvo o láske a nádeji!
Modlitba na verejnosti sa ľahko stáva „podávaním hlásenia“ Bohu, skupine alebo vlastnému seba-obrazu. „Tým, čo si namýšľali, že sú spravodliví, a ostatnými pohŕdali, povedal toto podobenstvo: ´Dvaja ľudia vstúpili do chrámu modliť sa. Jeden bol farizej, druhý mýtnik. Farizej sa postavil a takto sa v sebe modlil: »Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodlivci, cudzoložníci alebo aj ako tento mýtnik. Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého, čo mám.« Mýtnik stál celkom vzadu a neodvážil sa ani oči k nebu zdvihnúť, ale bil sa do pŕs a hovoril: »Bože, buď milostivý mne hriešnemu.« Hovorím vám: Tento odišiel domov ospravedlnený, a nie tamten.“ Úprimná modlitba srdca: „Ježišu Kriste, Synu Boží, zmiluj sa nado mnou hriešnikom…“ ťa určite viac priblíži k milosrdnému Bohu, ako recitačná modlitbová súťaž, ktorou často spoločné modlitby sú. (Ak sa pozrieme na naše dnešné obrady - často zbytočne dlhé a zbytočne komplikované - asi sme niečo z Evanjelia nepochopili…)
Potrebujeme tak často Bohu recitovať básničky a spievať pesničky? „Dobre o vás, pokrytcoch… je napísané: Tento ľud ma uctieva perami, ale ich srdce je ďaleko odo mňa.“ (Mk 7,6) Mali by sme viac vnímať Ježišove slová o tom, že: „Nie každý, kto mi hovorí: »Pane, Pane,« vojde do nebeského kráľovstva.“ (Mt 7,21) Pretože nie zbožné reči privádzajú k Bohu, ale pokorná odvaha reálne a ľudsky milovať = darovať svoj život v láske! Akej konkrétnej službe ťa učí tvoja modlitba? Akým spôsobom slúžiš druhým? Ako vyzerá tvoj dobrovoľnícky život?
„Ježiš nás stále učí tomu, že… potrebujeme ´modlitbu nehovorenia´, modlitbu ticha, modlitbu kontemplácie, ktorá by mala vyvážiť všetky naše ´modlitby hovorenia´ a dať im základ. Mnoho kresťanov má zjavne s modlitbou ticha málo skúseností… Boja sa ticha. Modlitba sa príliš ľahko môže stať pokusom o to, aby sme zmenili Boha a povýšili seba, namiesto toho, aby bola tým, čím má byť = vnútornou praxou, ktorá má zmeniť toho, kto sa modlí, čo sa deje vždy, pokiaľ zotrváme kľudne pred tou tajomnou a úplne bezpečnou Prítomnosťou a dovolíme Bohu, aby nás svojím pohľadom prenikol a uzdravil naše nevedomie, odkiaľ pochádza deväťdesiatpäť percent našich motivácií a reakcií. Všetko, čo skutočne môžeme urobiť, je opätovať tento pohľad.“ (R. „Modlitba nie je žiadosť. Modlitba je túžba duše. Modlitba je priznanie vlastnej slabosti. Je lepšie ju vysloviť v srdci bez slov, ako slovami bez srdca.“ (M. Boha môžeš hľadať v knižkách, v spoločenstve, v cirkevných obradoch, v rozhovoroch… ale s Bohom sa reálne stretneš v osobnej modlitbe, vo svojom vnútri, vo svojom srdci. Pretože „Boh…. sa nachádza modlitbou.“ (Ch. Foucauld)
A potom, ak sa budeš s Bohom často stretávať v osobnej tichej modlitbe, potom ho budeš vidieť aj všade naokolo = v prírode, vo svete, v ľuďoch (vo všetkých ľuďoch = aj mimo tvojho VIP klubu, aj v tých „zlých“, ktorých teraz ešte namyslene odsudzuješ, lebo sa považuješ za „dobrého“ a nechápeš, že aj ty potrebuješ milosrdenstvo a odpustenie!). A osobná modlitba srdca sa týka aj prijímania Eucharistie, pretože - aký má zmysel prijímať Eucharistiu s namyslenou arogantnou hlavou, bez pokornej túžby po milosrdenstve či odpustení, bez úprimnej vďaky za dar nezaslúženej milosti, či úplne bez reálneho vzťahu s Bohom?
V Evanjeliu máme svedectvo tichej modlitby. „Včasráno, hneď na úsvite, vstal a vyšiel von. „A hneď ho Duch hnal na púšť. „Keď rozpustil zástupy, vystúpil sám na vrch modliť sa. “Keď sa modlíte, nebuďte ako pokrytci, ktorí sa radi postojačky modlievajú v synagógach a na rohoch ulíc, aby ich ľudia videli. Veru, hovorím vám: Už dostali svoju odmenu. Ale keď sa ty ideš modliť, vojdi do svojej izby, zatvor za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti. Keď sa modlíte, nehovorte veľa ako pohania. Myslia si, že budú vypočutí pre svoju mnohovravnosť. „Raz sa /Ježiš/ na ktoromsi /obyčajnom, bežnom/ mieste modlil. Keď skončil, povedal mu jeden z jeho učeníkov: ´Pane, nauč nás modliť sa´…“ (Lk 11,1) Učeníci dovtedy len recitovali tradičné modlitbové formulácie, a teraz chceli poznať inú kvalitu modlitby, túžili prejsť od formy k podstate a obsahu, túžili zažiť vzťah s Bohom, zakúsiť blízkosť Božej lásky, keďže vnímali, že Ježiš sa modlí inakšie ako zákonníci a farizeji. (Je aj tvoja modlitba úprimným a otvoreným vzťahom lásky?)
Modlitba "Otče náš" ako cesta k láske a odpusteniu
„Vy sa budete modliť takto: Otče náš /nie Otče môj… pretože tvoríme spoločenstvo/, ktorý si na nebesiach, posväť sa tvoje meno, príď tvoje kráľovstvo /kráľovstvo milosrdnej lásky/, buď tvoja vôľa /aby sme sa milovali navzájom/, ako v nebi tak i na zemi. Chlieb náš každodenný daj nám dnes /aby nám to najpodstatnejšie k životu nechýbalo a mohli sme mať silu k láske a službe/. A odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom /naozaj odpúšťame…?!/. A neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás Zlého /pomôž nám pochopiť zlobu svojho egoizmu a pýchy, aby sme sa stále viac približovali k životu, kde rastie vnútorná radosť, pokoj a darovaná láska/. „Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Božia vôľa je, aby sme sa milovali navzájom.“ „Toto je moje prikázanie: Aby ste sa milovali navzájom ako som ja miloval vás. Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov. Vy ste moji priatelia… Ja som si vyvolil vás a ustanovil som vás, aby ste išli a prinášali ovocie a aby vaše ovocie zostalo; aby vám Otec dal všetko, o čo ho budete prosiť v mojom mene.“
Význam modlitby Pána vysvetlený verš po verši
Je dôležité vysypať občas svoj vnútorný smetný kôš pri spovedi. Potrebujeme to - kvôli sebe, aby sme boli schopní odpustiť (si) a aby sme sa učili pokore a vďačnosti voči Božiemu milosrdenstvu. Ale potrebujeme najskôr poznať svoje vlastné srdce, aby mohlo byť očistené… Vieš sa pozrieť na svoje túžby, ale aj na svoje zlyhania, strachy a zranenia úplne otvorene a bez sebaklamu? Čomu ťa tvoje slabosti a zlyhania učia? Pretože spoveď niekedy nemá žiaden dopad na náš život, neuzdravuje… (pretože sa spovedáme len tak „naoko“, aby sme to už mali za sebou, aby sme boli bez hriechov, keby náhodou…, aby sme si splnili nejaký pravidelný či povinný záväzok). Spytovanie svedomia musí byť skutočné (ide o úprimnú ľútosť, o túžbu po zmene, po uzdravení, po prijatí odpustenia, po očistení srdca, ide o túžbu po bližšom vzťahu s Bohom…). Mali by sme byť k sebe naozaj úprimní a vnímaví, žiť autenticky a nebáť sa stretnúť seba samého v akomkoľvek stave! Pretože Boh, ak chceme, vstúpi všade tam, kde sme naozaj prítomní. (A on veľmi dobre vie, ako si na tom práve teraz - čo ťa teší, čo ťa bolí a trápi, aké máš túžby a sny… On vie… A chápe ťa!)
Boh nám vždy odpúšťa, keď úprimne ľutujeme - možno už hneď počas „páchania hriechu“ - ak nám nechýba pokora a vzťah s Bohom v modlitbe… Evanjeliová aktualizácia chápania Božích prikázaní je jasná! Nezameriavaj svoj život na hriech, ale na lásku! Obráť svoju myseľ a srdce od šprtania sa vo svojich hriechoch (a v hriechoch iných ľudí) k hľadaniu odvahy a milosti na službu pre druhých, na vzťahy plné lásky a odpustenia a pochopenia a prijatia a blízkosti! A tvoje hriechy začnú strácať zmysel, stanú sa nepodstatnou (aj keď stálou) súčasťou tvojho života.
Malá duchovná rada: ak sa chceš „zbaviť hriechov“ (a každý máme tie svoje, že… veď vieš, ktoré „opakujúce sa hriechy“ ťa najviac trápia a sprevádzajú životom) tak nebojuj proti nim, lebo ich len posilňuješ a neustále na to myslíš… Proti hriechu sa „bojuje“ láskou a službou druhým = začni viac milovať (konkrétne!) a v modlitbe ďakuj vopred za milosrdenstvo v ktoré dúfaš, za odpustenie zlyhaní či úmyselných nesprávností. A potom, napriek tvojim občasným pádom a zlyhaniam (ktoré ešte ani nemusia byť hriechmi, pretože tam hrá rolu veľmi veľa súvislostí) uvidíš, že pôjdeš dobrým smerom. „Prikazujem vám, aby ste sa milovali navzájom!“ Chápeš? Možno by stačilo na spovedi povedať úprimne: „Ježišu Kriste, Synu Boží, zmiluj sa nado mnou, hriešnikom, lebo som zabudol/nevedel/nechcel/nemohol milovať druhých ľudí, týchto konkrétnych (možno aj tamtých tupých, popletených, namyslených - podľa mojej, možno aj nesprávnej, mienky) a záležalo mi len a len na sebe - a preto ma ovládli moje vlastné slabosti, na ktoré som myslel viac ako na lásku… Ďakujem za všetku tú bezpodmienečnú a milosrdnú lásku, ktorou ma - napriek môjmu chorému egoizmu a mojim slabostiam, ktoré veľmi dobre poznáš - neustále miluješ!“
Láska ako liek na slabosti a cesta k uzdraveniu
„Najprv som si myslela že mojou úlohou je obracať ľudí na vieru. Dnes viem, že mojou úlohou je milovať. Ak začneš druhých milovať = ak im odpustíš, že sú takí, akí sú (aj so svojimi slabými či zlými stránkami… a ich súdenie necháš na Múdrejšieho), ak začneš slúžiť konkrétnym ľuďom, tak tvoje vlastné hriechy prestanú mať „hodnotu“, pretože „Láska zakrýva množstvo hriechov.“ (1Pt 4,8) Liekom na naše slabosti a cesta k uzdraveniu našich zlyhaní je viac lásky, viac nezištnej služby - a odovzdanosť svojho života do Božieho milosrdenstva. Ak odpustíme, bude nám odpustené… (por. Čiže dôležitá otázka znie: Načo chváliš Boha, ak sa správaš k druhému človeku ako namyslený súdiaci zákonník? „Načo mi množstvo vašich obetí? - hovorí Pán… nemám zaľúbenie. Keď prichádzate vidieť moju tvár, ktože to žiada od vás…? Neprinášajte viac márnu obetu… Aj keď rozprestierate dlane, odvrátim oči od vás; a keď aj hromadíte modlitby, ja ich nevyslyším, veď vaše ruky sú plné krvi. Obmyte, očistite sa, odstráňte mi pred zrakom zlobu svojich skutkov, prestaňte robiť zlo! „Čo si s tebou počať…? „Zavrhujem vaše sviatky a nevoňajú mi vaše zhromaždenia. „Hľa stojím pri dverách a klopem.“
„Veľká láska má moc otvoriť srdce, a potom aj myseľ. Veľké utrpenie má moc otvoriť myseľ, a potom i srdce… Je potrebné otvoriť oboje… Ľudia, ktorí nikdy nemilovali alebo nikdy netrpeli, sa obyčajne snažia udržiavať nad svojim životom kontrolu prostredníctvom postoja ´buď - alebo´… Neovládajú nič iné než tento uzavretý systém. Mentalita rozdeľujúca svet na „dobrý a zlý“ nikdy neprežila premenu prostredníctvom skúsenosti získanej milosti alebo nezaslúženého milosrdenstva. Preto takíto ľudia zostávajú kritickí, nároční, neúprosní a len minimálne empatickí či solidárni… Každý si musí všetko zaslúžiť.“ (R. Neboj sa otvárať často Sväté Písmo, neboj sa rásť v múdrosti a v pochopení života! Tvoje osobné skúsenosti ťa učia jasne (a často aj tvrdo…). Ale potrebuješ ich vedieť interpretovať a pochopiť v kontexte kresťanského povolania v láske, v kontexte života ako celku. A na toto ti poslúži časté rozjímanie nad Písmom. Naplnenie Božou láskou prináša ovocie ľudskosti. Všetci sa potrebujeme učiť láske. Každý deň. V maličkostiach. Skutočná láska je z jedného kusu = tak, ako milujeme jednu vec, milujeme všetko. A milovať seba, druhých a Boha zároveň nám umožňuje jediný Zdroj a jediná Láska!
Zvláštne obdobia, sviatky, bohoslužby, liturgické obdobia sú fajn… Ale neprestávame niekedy žiť v prítomnom okamihu? Boh v minulosti „bol“ a v budúcnosti „bude“… Ale Boh „JE“ teraz práve tu! Boh sa deje teraz a tu! Život „JE“ teraz a tu! „Nebo“ (život naplnený láskou - prijímaný a dávaný) je možný len v prítomnom okamihu, v tomto „teraz“.
Rodina v Božom náručí: Základ viery a lásky
„On zavolal k sebe dieťa, postavil ho medzi nich a povedal: „Veru, hovorím vám: Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva. Kto sa teda poníži ako toto dieťa, ten je najväčší v nebeskom kráľovstve. A kto prijme jedno takéto dieťa v mojom mene, mňa prijíma. Dajte si pozor, aby ste neopovrhli ani jedným z týchto maličkých. Lebo vám hovorím, že ich anjeli v nebi ustavične hľadia na tvár môjho Otca, ktorý je na nebesiach.“ Mt 18, 1 - 5. 10 Maličké dieťa je prirodzene šťastné, lebo všetko, čo ho zaujíma, sú mama a ocko. Ak sú v dosahu, celý jeho svet je v rovnováhe. Nepotrebuje súťažiť, nemá ambície, s nikým sa neporovnáva, ani netrpí prehnanými obavami. Malé dieťa je celkom závislé od pomoci druhých, a predsa ho to nijako nedeptá, naopak, prekypuje chuťou žiť. Naše deti sú ako pozemskí anjeli, ktorí nás učia, ako to vyzerá v nebi. Učme sa od nich pravej pokore. Aj my sme závislí od nebeského Otca, aj nás by mal zaujímať len on a milujúce osoby okolo nás. Odhoďme prílišné starosti a naučme sa oddychovať v Božom náručí tak, ako to vedia iba deti. MODLITBA: Nikto nevie tak statočne žiť, milovať a často aj trpieť, ako deti. Opustím dnes svoju osobnú dôležitosť a celkom sa obnažím pred Božou tvárou. V Božom náručí je pamätná kniha ku Krstu svätému. Kniha je rozdelená na tri časti. Prvá je venovaná rodičom, je v nej vyjadrená vďačnosť za narodenie dieťaťa, zodpovednosť za deti, prosba za ne a dôvera v Božiu ochranu. Druhá časť venovaná dieťaťu približuje sviatosť krstu, jeho hodnotu a význam, vzťah k Bohu Otcovi, Synovi a Duchu Svätému. Tretia časť venovaná Bohu obsahuje domácu pobožnosť s dieťaťom, detské modlitbičky, pesničky, biblické texty, požehnanie. Súčasťou knihy je pamätníčková časť, kde si možno doplniť údaje o krste dieťatka, je v nej miesto aj na odtlačok rúčky či fotografie z krstu. Texty sú popretkávané ilustráciami Stana Lajdu, ktoré podčiarkujú význam krstu.
V zdraví aj v chorobe vždy v Božom náručí je útla knižočka, ktorá vychádza zo životných skúseností Elsy Müller-Reinwaldovej. Elsa prežila počas druhej svetovej vojny rôzne hrôzy, ktoré podlomili jej zdravie. Napriek tomu, že si musela prejsť mnohými ťažkosťami, vždy žila v istote Božej lásky. Publikácia obsahuje povzbudivé myšlienky o tom, ako si zachovať vieru a ako si nedať vziať nádej; o tom, že modlitba prekoná všetko; o tom, že aj v utrpení môžeme a máme žiť na Božiu slávu a o tom, že Boh nám pomáha a aj v utrpení sme požehnaní. „Len od teba závisí, či sa tvoje utrpenie zmení na požehnanie. Ak v zatrpknutosti uzavrieš svoje srdce, budeš chudobnejší ako predtým. Ale ak ho otvoríš potešujúcej Božej láske, On ťa odmení a požehná. Každé utrpenie by ťa malo obohatiť.“
Tento rok je našou cirkvou vyhlásený za Rok rodiny 2025. Nie preto, že by sme doteraz s rodinami nepracovali, práve naopak, mnohé zbory majú rodinné spoločenstvá, modlitby za manželstvá, rodiny, vdovy. Niekedy však potrebujeme to, čo berieme ako samozrejmosť, dostať pred oči, pripomenúť, vyzdvihnúť, aby sme to ako samozrejmosť nebrali. A tak je tento rok vzácnym časom, ktorý nás upozorňuje, že chceme, aby rodina, aj tá naša, bola v Božom náručí. Moja starká hovorievala: „keľo chyže, teľo križe“. Každá jedna rodina, každé jedno manželstvo, ako základ rodiny, prežíva svoje šťastné i náročné chvíle. Preto vám ako Vnútromisijný výbor Západného dištriktu chceme priniesť povzbudenie do života práve vašej rodiny. Spolu sa postupne pozrieme na rôzne vzťahy v rodine - manželstvo, rodičovstvo a výchova detí, život so starými rodičmi a život v diakonických zariadeniach, súrodenecké vzťahy.
V čase, keď sa manželstvo čoraz častejšie vníma len ako spoločenský zvyk alebo zmluva dvoch jednotlivcov, potrebujeme si nanovo pripomenúť, čo o ňom hovorí Biblia. Manželstvo nie je ľudský vynález. Biblia nám ukazuje, že manželstvo bolo ustanovené priamo Bohom už pri stvorení. V 1. Mojžišovej 1,27-28 čítame: „Boh stvoril človeka na svoj obraz… muža a ženu ich stvoril. Od samého začiatku Boh nestvoril človeka pre osamelosť. V Genesis 2,18 čítame: „Nie je dobré, aby bol človek sám; utvorím mu pomoc, ktorá mu bude rovnocenná.“ Keď stvoril ženu a priviedol ju k mužovi, uzavrel medzi nimi prvý manželský zväzok - a požehnal ho. Požehnal ich Genesis 1,28 sa píše: „A Boh ich požehnal a povedal im: Ploďte sa, množte sa, naplňte zem a podmaňte si ju.“ Toto požehnanie nebolo len o deťoch. Bola to výzva k životu v spolupráci, v jednote a v duchovnom partnerstve. Manželstvo nie je ľudský výmysel - je to Boží dar a sväté povolanie. V ňom sa má odrážať Božia láska, vernosť, porozumenie i milosť. Keď si uvedomíme, že Boh je autorom aj garantom manželstva, prestávame naň pozerať len ako na súkromný vzťah. V skutočnosti je to zmluva pred Bohom a s Bohom - požehnaný zväzok, ktorý má vplyv na celú spoločnosť a duchovné dedičstvo ďalších generácií. Boh dal manželskému páru poverenie - byť Jeho obrazom a nástrojom Jeho zámeru v stvorení. Manželstvo nie je len súkromný zväzok, ale Boží nástroj na nesenie Jeho obrazu, lásky a vlády na zemi. Manželstvo bolo ustanovené pred pádom do hriechu, ako súčasť dokonalého Božieho poriadku. Našou úlohou je, aby každý jeden z nás začal premýšľať a stotožňovať sa s Božím zámerom pochopiť manželstvo ako súčasť Božieho zámeru pre kultúru, spoločnosť a rozšírenie Jeho kráľovstva. Premýšľajme nad tým, ako to naše manželstvo reprezentuje Boží obraz?
Manželstvo je nielen osobný zväzok, ale aj prvý a základný stavebný kameň spoločnosti. Zo zdravých manželstiev vznikajú zdravé rodiny a z nich zdravé komunity a národy. V 5. Mojžišovej 6:6-7 „Tieto slová… vštepuj ich svojim synom… hovor o nich doma, na ceste, keď líhaš aj keď vstávaš.“ Vidíme, ako má byť viera vštepovaná deťom v rodine - pri stole, na ceste, večer aj ráno. To ukazuje, že rodina je prvou duchovnou školou, kde sa deti učia, kto je Boh, čo je pravda, v čom je hodnota života, a čo znamená láska. Žijeme v čase silného individualizmu. Premýšľajme, v čom by mala mať rodina strategickú hodnotu v dnešnej kultúre, vidíš to vo svojej rodine?
Apoštol Pavol v Liste Efezanom 5:31-32 píše: „Toto tajomstvo je veľké - ja ho však vzťahujem na Krista a na Cirkev.“ Manželstvo nie je len o láske medzi mužom a ženou. Je to živý symbol vzťahu Krista k Jeho Cirkvi - vzťahu plného milosti, obetavej lásky a svätosti. Keď žijeme manželstvo podľa Božieho zámeru, ukazujeme svetu evanjelium - nielen slovami, ale životom. Manželstvo sa stáva zrkadlom Božieho kráľovstva. Úctivá a slúžiaca si láska medzi mužom a ženou odráža Kristovu lásku k Cirkvi, jeho vernosť, milosť a obetavosť. Ako môže tvoje manželstvo ukazovať evanjelium ľuďom okolo teba? Čo si sa naučil o Bohu cez svoj manželský (alebo rodinný) vzťah?
Nie je náhoda, že manželstvo je častým miestom konfliktu i uzdravovania. Je to totiž prostredie, kde sa učíme tomu, čo nám nie je prirodzené a to zabúdať na seba a milovať bez podmienok, pokoriť sa aj keď sme v práve a odpúšťať aj vtedy, keď už nestoja o naše odpustenie. Je ťažké zapierať seba samého, preto tak často zlyhávame a odmietame túto Božiu lekciu. Keby nebol Pán Ježiš verný vo svojej milosti a Božiemu slovu a nebola nám dávaná moc Ducha Svätého, sotva by sme dokázali prechádzať prerodom k svätosti. Milostivý Boh používa manželský vzťah na formovanie nášho charakteru - na našu svätosť, nie len na šťastie. Preto s vďačnosťou prijímajme aj slová písma Kolosanom 3,18-19 / 1. Petra 3, 1-7 Manželstvo je miesto duchovnej formácie - učenia sa láske, odpusteniu, trpezlivosti. Slúži ako „tréningová pôda“ pre Božie hodnoty pred tým, ako ich nesieme von. Buďme vďační za našich manželských partnerov, ktorí nám slúžia k budovaniu našich charakterov. V akej oblasti ti Pán Boh formuje v manželstve tvoj charakter? Ako môže tvoja rodina slúžiť ako misijný tím pre Jeho kráľovstvo? Veď príde Pánov deň ako zlodej, keď sa nebesá rachotom pominú, živly sa rozplynú v ohni a zem so svojimi dielami zmizne. V Jozue 24:15 čítame: „Ja a môj dom budeme slúžiť Hospodinovi.“ Rodina je viac než len miesto pohodlia. Je to duchovná jednotka s potenciálom meniť spoločnosť. Zbožné manželstvo má prinášať Božiu slávu, ovplyvňovať okolie, byť svetlom v tme kultúrneho chaosu. Sú svedectvom o tom, že Boží poriadok funguje. Najväčší potenciál svedectva o Bohu je láska, ktorú rodiny smú prijímať od svojho Pána a dávať sebe navzájom a ľuďom okolo seba. Pán Ježiš zdôraznil ako najväčší misijný nástroj práve lásku. Podľa toho poznajú všetci, že ste moji učeníci, keď sa budete vzájomne milovať. Manželstvo je sväté, strategické a nesmierne dôležité. Je Božím darom aj povolaním. Ak je tvoj vzťah v manželstve založený na Božích hodnotách - na vernosti, milosti, pravde a láske - potom si súčasťou Božieho plánu, ako Jeho kráľovstvo prichádza medzi ľudí. Nech sú naše manželstvá nie len šťastné, ale posvätené a misijné.
- septembra 2025 sa veriaci DNS stretli na Senioratnom dni v CZ Bátovce. Túžime po tom, aby každá naša rodina bola v Božom náručí, aby bola chránená, aby o ňu bolo postarané. Chceme, aby vzťahy v nej boli prežiarené Božím svetlom. Po skvelom guláši a dobrotách sme si zahrali “Cestu Bibliou” ktorú pripravil CZ Nitra, obohatili sa krásnymi knihami a výrobkami Kníhkupectva Kruh a mládeže z CZ Plavé Vozokany. Ďakujeme domácemu CZ Bátovce za náročnú a precíznu prípravu, každému, kto sa zapojil. O tom, že chceme kráčať v Božom svetle, bola i pieseň kňazov nášho seniorátu. Pochádza z protestantského prostredia Afriky, provincie Natal a napriek tomu, že pôvodne znela iba v bantuckom jazyku zulu, vďaka švédskej skupine Fjedur sa stala známou po celom svete a bola hymnou seniorátneho tábora detí v Jablonovciach v tomto roku. Seniorátny deň Dunajsko-nitrianskeho seniorátu v Bátovciach ukázal, že keď sa cirkev stretáva, nie je to len spoločenská udalosť, ale predovšetkým prejav živej viery. Už sedemnásty ročník tohto podujatia sa niesol v znamení témy Rodina v Božom náručí, ktorá prirodzene nadväzuje na Rok rodiny v celej našej cirkvi. Slávnostným kazateľom bol br. Peter Mozola, duchovný správca UPC Mosty, ktorý jednoduchým a pritom pútavým spôsobom vo svojej zvesti priblížil, čo znamená, keď sa rodina necháva viesť Božou láskou. Jeho posolstvo znelo jasne: Božia náruč je miestom prítomnosti, prijatia, vďačnosti a uzdravenia. Nechýbali oslavné piesne, detská besiedka, ani silné svedectvá viery, ktoré hovorili o Božom pôsobení v rodinách. Popoludní ožil kostolný areál hrou Cesta Bibliou, ktorú pripravili mladí z Nitry a chrám zaplnili tóny speváckeho zboru Nitria. Seniorátny deň tak opäť ukázal, že cirkev žije zo stretnutí, rozhovorov, modlitieb a z radosti zo spoločenstva. Ďakujeme všetkým dobrovoľníkom, ktorí stáli za prípravou a priebehom tohto dňa - či už stáli pri kotloch, pri organizácii programu alebo pri mnohých praktických drobnostiach, ktoré si možno každý ani nevšimol, no bez nich by to jednoducho nešlo.
tags: #dieta #v #bozom #naruci