Úvod: Cesta k pochopeniu rodinných väzieb
Život prináša rôzne výzvy a skúsenosti, ktoré formujú našu osobnosť a pohľad na svet. Tento článok sa zameriava na témy diéty, výživy a straty otca, pričom sa opiera o osobné spomienky a úvahy o vplyve rodinných vzťahov a životných udalostí na stravovacie návyky a celkové zdravie. Predstavíme komplexný pohľad na to, ako rodinné prostredie, dynamika a straty môžu ovplyvniť vývoj dieťaťa, jeho identitu a dokonca aj jeho vzťah k jedlu. Preskúmame osobné príbehy, ktoré odhaľujú hlboké rany spôsobené dysfunkčnými vzťahmi, a zároveň sa ponoríme do psychologických a sociálnych aspektov otcovstva, rozvodov a fenoménu syndrómu zavrhnutého rodiča. Od konkrétnych spomienok na detstvo sa postupne prepracujeme k všeobecnejším poznatkom a úvahám, ktoré sú relevantné pre pochopenie ľudských vzťahov a rodičovstva v širšom kontexte.
Detstvo v tieni socialistického paneláku a rané rodinné výzvy
Spomienky na detstvo sú často spojené s vôňami, chuťami a pocitmi bezpečia. V prípade autora článku, detstvo prežité v socialistickom dvanásťposchodovom paneláku v Pezinku, bolo poznačené nielen skromným životom, ale aj komplikovanými rodinnými vzťahmi. Trojizbový byt na druhom poschodí, ktorý kúpil starý otec za tridsaťtisíc korún československých, sa stal domovom pre mladú rodinu. Zariaďovať pomáhala celá rodina z otcovej aj matkinej strany. Nábytok sa kúpil na mladomanželskú pôžičku a rôzne iné ozdoby či doplnky prichádzali húfom od rôznych členov rodiny. Koberec, krištáľové vázy či iné maličkosti darovala matkina sestra. Od starkej, matkinej mamy, dostali nové páperové periny. Starká pracovala v čistiarni peria. Bola šikovná a pracovitá a dokonca aj viedla miestny odbor. Bola energická a prenádherná krásavica, vyzerala ako hviezda strieborného plátna starej Americkej filmovej scény. Kópia Marilyn Monroe, ale pokožku mala snedú a vlasy hnedé.
Vzťahy v rodine zohrávajú kľúčovú úlohu pri formovaní osobnosti a ovplyvňujú aj stravovacie návyky. Matka, pochádzajúca z Lučenca, stretla otca, fešáka z Modry, v socialistickej DREVONA PEZINOK. Otec sa vychvaľoval kolegom, že túto musím mať. Matka bola prenádherná a otec vyzeral ako model z francúzskeho magazínu. Starý otec mal mamu, svoju prvorodenú dcéru rád, ale decká nikdy nejako nepočuli, že by tomu naozaj bolo tak. Vraj bola nechcené dieťa. Krivda, žiaľ a sebaľútosť sa liali z matere po celý život. Otec pil, bil matku a rozbíjal nábytok. Dieťa sa s bračekom budilo do črepov a neustále videli matku plakať. Niekedy nad peňaženkou, niekedy pod fyzickým útlakom alkoholika. Dieťa si nepamätá dotyky jej rúk. Možno mu len pamäť nesiaha až tak hlboko. Na starých fotkách ho matka navlačuje, bozkáva a objíma. Drží ho za malé rúčky a obaja sa usmievajú. No z vlastnej pamäti si žiaľ nepamätá mamu, ktorá by milovala. Chýbala neha, ktorú možno sama nemala. Jej lásku si pamätá cez cibuľu, cesnak a hrianky. Pamätá si ju cez skromné jedlo a ohromnú búrku, keď spolu rýchlo brali deku dovnútra, pretože pršalo, a potom si natreli mastný chleba a bolo im dobre. V teple a v bezpečí sedeli a čakali na ďalšiu búrku alebo aj slnko. Opitého otca už nebolo. Býval neďaleko na garsónke. Tieto spomienky sú z obdobia, keď už boli sami. On, jeho mamička a jeho brat. Ona, vždy tam niekde mimo, a decko vždy tam niekde nalepené na nej.
Nežná revolúcia a rozpad Československa - History Matters (krátky animovaný dokument)
Výchova pod vplyvom otčima a formovanie stravovacích návykov
Po odchode otca sa v živote dieťaťa objavil otčim. Obdobie, ktoré sa označovalo ako matka bez muža, bolo v celku zábavné. Niečo ako groteska alebo bál strašidiel. Po tom, čo otec odišiel, si matka nosila rôzne indivíduá, ktoré chceli si hádam len namočiť a nechať tak. Braček si pamätá, ako bežal za matkou, hroziac, že povie otcovi, keď mamička vybrala sa na lov, popri potoku s kamarátkou z bytovky, obe túžiac po exotike! Možno obe len túžili po láske a pochopení a možno len čerstvé pocity lásky a fyzického spojenia lákali ich k týmto exotickým mužom.
Otčim priniesol do rodiny nové výzvy a skúsenosti. Za starým socialistickým stolom potiahnutým starým gumeným obrusom sedelo chlapča, ktoré napokon dojedlo mix tekvice, sirupovej vody a vlastných zvratkov, ktoré mu tak vďačne pripravil jeho otčim. Otčim kričal na nevlastné dieťa potom, čo mu nalial sirupovú vodu do jeho taniera tekvicového prívarku, ktorý nevlastný synak nejako nechcel jesť. Tekvicový prívarok mu nechutil, a tak každý hlt zapíjal sladkou malinovkou. Otčimovi to vadilo, a tak vylial celú malinovku do taniera s prívarkom a povedal: „Keď zapíjaš každý hlt tohto jedla, možno takto ti to bude chutiť lepšie!“ - a donútil ho to zjesť, kým nebol tanier prázdny. Dieťaťu sa kulinárske dielo vracalo v krku a vydávilo ho von, ale otčim trval na svojom a donútil dieťa zjesť jeho vlastné zvratky.
Matka bola asi v práci. Otčim sprvoti na krutosti vždy rád využíval priestor, kedy nebola doma. Neskôr otčim spoznal, že matka je vlastne submisívna, nerozhodná žena jemného charakteru a miernej povahy, a tak si dovoľoval aj keď bola doma. Bol si až príliš istý, že sa mu nepostaví. Bola ako minca. Kde ju položíte, tam je. Teda pokiaľ ju niekto iný nepresunie niekam inam. Dalo by sa povedať, že matka bola onuca. Otčim teda poľahky prevzal iniciatívu svojráznej výchovy detí, a ona mu to rada dovolila. Možno bola až príliš lenivá na to, aby mu oporovala v jeho praktikách, a možno práve jedla tlačenku s cibuľou. Tá mala rada. Pri jedle bola neprítomná. Nevnímala nič, len svoje sústo. Bola to chvíľa, počas ktorej na ňu síce doliehal hluk okolitého sveta, ale len akosi z diaľky. A veru, báječné chute a pôžitok z jedla nadobro prehlušili i také vážne chvíle, akými sú starostlivá, láskavá a hlavne zodpovedná výchova jej detí. Zlostila sa až keď už tiekala krv alebo vyšli na tvár modriny. Je teda zrejmé, že byť inej matky, otčim by sa bál čo i len prst položiť na svoje nevlastné deti, alebo by bola výchova minimálne korigovaná. Nebola to ale žena iniciatívy. Skôr sa vždy len nechala viesť.
Deti boli živé a nezbedné, akoby aj nie, prežili si predtým otca alkoholika a život sprevádzaný traumou a stresom. Paradoxne, ich vlastný otec deti nikdy nebyl. Trauma a stres skôr pochádzali z neusporiadaného života ich otca a matky. Z neustálych hádok a fyzických útokov. Jeden by si myslel, že nový tatko bude záchranou. Ale pre deti to bol len skok z blata do kaluže. Od otčima, ale ani matky sa im nedostávalo tej správnej pozornosti a lásky. Otčim zvolil sparťanskú výchovu, podujal sa deti takto sám vychovať. U matky videl, že je to žena, ktorá je málokedy schopná akéhokoľvek samostatného činu či rozhodnutia, ba dokonca konfrontácie v prípade, že s niečím nesúhlasí, teda pokiaľ sa to netýkalo priamo jej osoby. Na tieto prípady bola extrémne citlivá. Nesmelo sa do nej vŕtať za jej chyby a vznášať obvinenia. Názorové rozdiely na jej osobu si v danom konflikte vedela vždy mocne obhájiť. Skutočne sa nasrať či za niečo bojovať vedela vskutku iba vo zvláštnych situáciách ohrozenia jej vlastného pohodlia a neprítomného bdenia alebo keď jej brnkli na akúsi jej citlivú strunu. Neznášala obvinenia na svoju osobu. Na názory o jej osobe bola nanajvýš citlivá a vtedy vedela zaútočiť. Je preto možné ju označiť za nesebakritickú. V mnohých veciach sa videla dobrá. V určitých oblastiach sa teda za seba bila, ale nebola to žena, ktorá by mala predstavu alebo plán, ako vychovať deti. Jej vzťah k deťom bol čudesne nevýrazný. Nie že by ich neľúbila, ale skôr sa životom vždy len akosi neprítomne viezla. Väčšinu svojho života prespala alebo prejedla. Samozrejme, v živote aj veľa, ako každý socialistický zamestnanec, pracovala, ale v domácnosti bola na nič. Vždy sa iba zviezla s tým, čo bolo. Otčim veľmi dobre videl, že je to typ ženy, ktorý už takmer hraničí s typom osoby nesvojprávnej. Len sťažka schopná boja či presadzovania si čohokoľvek. Kde ju dáš, tam je. Takže zobral výchovu do svojich rúk a deti trestal, akoby nebolo zajtrajška. A neskôr mu už nevadilo, ani keď doma bola, pretože vedel, že je to submisívna žena, ktorá nemala ráz ani charakter, ani dostatočne silnú lásku k deťom na to, aby zakročila.
Spomienky malých detí sú často neskôr pre rodiča niečo ako výčitka. Ale poďme teda rozumieť, že nikto nie je dokonalý, a na ceste, ako sa veci dejú, nie je tam nakoniec ani koho viniť, a pripadá nám to všetko, teda nakoniec, ako dokonalá vec a osud. Akokoľvek, veríme osudu a Bohu a jeho práci, nebudeme nikdy vyčítať nikdy nikomu nič, ale práve naopak, necháme veci ísť a sme za ne vďační, ako za niečo dokonalé. Za niečo, čo sa stalo celkom plánovane a naozaj krásne slúžiac našej duši na jej ďalšej ceste. Neskôr sa muž dozvedel od svojho mladšieho nevlastného brata, otčimovho syna, že to bolo všetko tým, že bol mladý a nevedel, ako na to. Zobral si matku s dvoma deťmi a chcel ich vychovať, alebo teda dať výchove správny smer. Nič nie je také zlé, ako sa na prvý pohľad zdá. Existujú ďaleko horšie príbehy a svedectvá krutosti. Nakoniec, hádam, iba on sám bol majiteľ svojich skutkov, ktoré bude Boh možno súdiť.
Pezinok, Malé Karpaty a vplyv prostredia na identitu
Miesto, kde človek vyrastá, zanecháva v ňom nezmazateľnú stopu. Socialistická bytovka mala až dvanásť poschodí a stála neďaleko lesov Malých Karpát v prenádhernom mestečku, ktoré sa volá Pezinok. Poblízku tiekol potok, ktorý sa volá Cajloch. Okraje lesov boli v celej svojej oblasti blízkych miest a obcí popretkávané vinohradmi. Vinohrady, lúky a lesy boli všade v okolí. Dalo by sa preto povedať, že sa chlapča narodilo do pekného prostredia. Vinohrady a jeho sladké bobule hrozna obzvlášť žijú v jeho spomienkach ako niečo neoddeliteľné. Vinohrady stáli všade. V záhradách, pod lesom, v teréne na kopcoch, alebo boli kaskádovito uložené na kedysi dávno postavených terasách. Malo ich každé malokarpatské mesto aj každá malá dedina. Vinohrady aj okolité lesy, ktoré ich objímali, boli teda neoddeliteľnou súčasťou jeho detstva. Keramika a víno bývali a stále sú doménou tohto mesta. Rovnako ako u susedov z malebnej Modry, odkiaľ pochádzal jeho otec a starí rodičia z jeho strany. História tu stále žila a žije. Pravdepodobne ešte z čias Habánov.
Ľudia sa však pomenili. Prisťahovalci alebo prosto nová doba. Doba nás všetkých pomenila. Vždy nás všetkých mení. Nové okolnosti a spôsoby, ako napredovať, sa pomaly, ale isto zarývajú do nás, až napokon celkom stratíme akúkoľvek cestu naspäť. To je život. Niektorí zabudli na to všetko, čím Pezinčania sú alebo boli. Iní to nevedia, lebo sem prišli z inej oblasti. Nevedia, aké okolnosti formovali ich postoje a históriu, ani prečo sú mnohí z nich jednoduchí či zadubení. Mnohí až typicky malomeštiacky zlí, zákerní a obmedzení, ale veď to máme všade. Aj veľké mesto je len dedina. Mnohí ale nezabudli vôbec a uzurpujú mocne a stále mocnejšie svoj pôvod a región, ako správni patrioti, čo môžeme povedať, že je správne, ak to slúži pozitívnym vyšším cieľom a nehraničí so stupídnou obmedzenosťou miestnych obyvateľov a starších vrstiev. Mnohé nepriateľské regionálne postoje malomešťanov a ľudí z dedín už neslúžia ničomu, len ľuďom ako takým, ich tradičnej povahe a vnútornému kľudu, ale pre budúcnosť a okolie sú často škodlivé. Malé mestá a dediny kypia týmito ľuďmi. Zo starších generácií sa to prenáša na strednú a z tej na mladšiu vekovú kategóriu, takže sa dá povedať, tak ľudovo, že to nikdy nevykape, pokiaľ sa ľudia sami nezmenia a nezačnú svoje deti vychovávať inak.
Do decka sa veľa Pezinka nedostalo, pretože matka s otcom boli vlastne prisťahovalci. Otec síce pochádzal zo striktne katolíckej rodiny, ktorá sa nasťahovala do Modry, ale predkovia siahajú cez Trnavu až do Čiech, a matka prišla z úplne iného kraja. Je z Lučenca a starká bola z Fiľakova, kde jej otec bol pravdepodobne maďarský Cigán. Maďarsko-cigánsky gén, temperament, vzhľad a povaha sa do decka dostali cez túto líniu. Otec predal rovnako kvalitné gény a dobré predpoklady, ale z inej oblasti. Aj toto kombo dalo decku prežiť skvelý život. Inteligencia, empatia, vzhľad a relatívne dobré srdce. Pracovitosť, húževnatosť, spiritualita, viera a či postoj k životu a ľuďom. Flexibilita a divokosť, ale aj mnohé iné a tiež nespočetné negatíva. Ak sa teda dá čokoľvek nazvať negatívom. Mnohé z toho zla často slúži vyššiemu cieľu, ale samozrejme každý má vedieť, čo je správne, a mal by sa vedieť v danej chvíli dobre rozhodnúť. Je naozaj ťažké čokoľvek nazvať dobrom či zlom. Veľakrát je to skrytá agenda. Často sme nečitateľní ako egyptské hieroglyfy, no je čudné, že každý sám o sebe vždy vie, prečo a čo koná, a to je dar. Málokto môže povedať, že nevie, čo koná, alebo že prečo to robí. Každý z nás si uvedomuje. Takmer vždy a všetko. Nie všetko sa dá ale pripísať génom, výchove či pôvodu. Veľa z toho, čo je v nás, má astrologický charakter a je to dopredu určené nastavenie, ktoré si prinesieme zhora v rámci plánu. To je však na inú debatu.
Pezinok je teda pevne napojený na celú malokarpatskú oblasť, jej menšiu či väčšiu časť, mestá a dediny. Sídlisko sa volalo Juh. V meste sa poznali sídliská ako Starý Dvor, Juh a Sever. Centrum v podstate tvorili len dve hlavné ulice. Takmer všetky staré meštiacke domy ostali zachované a mesto ich pekne opravilo. V centre stará radnica a neďaleko mestský park, jazero a zámok.
Psychologické dôsledky rodičovskej nezrelosti a rozchodu
Dôvodom rozbitia niečoho tak pevného, čím je manželstvo, nemusí byť vždy niekto tretí. Prečo niekedy rodičia rezignujú? A čo to potom spôsobí dieťaťu? Názor psychologičky Mgr. Lýdie Adamcovej s viac ako 40-ročnou praxou je jednoznačný - ľudia sa ako partneri môžu rozísť, ale ako rodičia sa nerozídu nikdy. Nezrelosť mamy a otca signalizuje zlyhanie muža, ak dobrovoľne odíde od rodiny, jednoducho uteká pred zodpovednosťou. „Odchádzajú tí otcovia, ktorí majú určité nenaplnené ambície. Vtedy, keď má muž pocit, že narodením dieťaťa si nemohol naplniť svoje túžby, živí svoje vnútorné dieťa a nedozreje natoľko, aby mohol plnohodnotne vychovávať vlastné dieťa.“
Veľká téma je postavenie muža vo výchove. Občas počuť od otcov slová typu: „ja budem vychovávať dieťa, keď bude veľké, budem ho brávať von, hrať s ním futbal,“ atď. Ale keď je dieťa „veľké“, už je na výchovu neskoro, prízvukuje odborníčka. S nezrelosťou však sa stretáva vo svojej praxi nielen u mužov, ale aj žien. Podľa Lýdie Adamcovej je to napríklad v prípade, keď matka nechce, aby sa jej deti stretávali s otcom. „Vtedy ide o nezrelosť mamy, ktorá sa cíti ukrivdená a vlastný pocit krivdy prenáša na dieťa. Samozrejme takéto správanie rodičov má vždy svoje dôsledky v psychike dieťaťa. Rozchod rodičov je pre deti bolestný, rodičia by na to mali myslieť, keď bojujú o svoje deti,” vysvetľuje detská psychologička. Prečo je takéto konanie mamy nesprávne? „Tu narážame na veľký problém našej spoločnosti, ktorým je deficit mužskej sily alebo mužskej identity. Ak chlapcom chýba otec, často tento vzor hľadajú inde, v inej forme. Preto napríklad vznikajú aj extrémistické skupiny, ktoré priťahujú chlapcov, ktorí nenašli správne mužské vzory. Zaujímavé je, že ešte donedávna súd prideľoval deti hlavne matkám. Dnes tu máme generáciu synov, ktorí vyrástli bez otcov,“ dodáva.
Nefunkčná rodina a jej vplyv na dieťa sú zásadné. Podľa slov psychologičky - dieťa sa narodilo dvom rodičom, a preto aj dvoch rodičov potrebuje. Jednoducho má ich v sebe. „Je to určité zrkadlenie. Ak povedzme otec zmizne, stratí sa zo života, dieťa stráca kus svojej identity, nemá koho zrkadliť. Takáto neúplnosť je pre každé dieťa záťažová. Často prídu rodičia a chcú radu, čo robiť, aby ich deti pri rozvode netrpeli. Ale deti pri rozvode rodičov budú vždy trpieť. Miera ich záťaže závisí od toho, ako sa rodičia v čase rozchodu a po ňom správajú. Ľudia sa ako partneri môžu rozísť, ale ako rodičia sa nerozídu nikdy. Základom je ani po rozvode sa neponižovať. Napríklad sa hovorí, že ženy vdovy nemajú problémy s deťmi, lebo o mŕtvom otcovi sa hovorí vždy len v dobrom,“ odľahčene konštatuje odborníčka.
Detské depresie začínajú u rodičov. Keď už príde z akéhokoľvek dôvodu k odlúčeniu partnerov, nemalo by dôjsť aj k odluke jedného z rodičov. Jedine tak dieťa prežije tento, pre neho nový stav, bez väčšej ujmy. Tolerujte svoju bývalú polovičku ako človeka a otca (matku), pretože nimi navždy ostane. „Rodičia sa takmer vždy obviňujú, čo nie je správne. Sami často zažili v minulosti niečo podobné a skrátka nevedia z toho vyjsť von a ukončiť to. V akom modeli boli oni vychovávaní, to prenášajú ďalej. Problém je v tom, že si neuvedomujú tento prenos. Dôležité je dekódovať zdedený model výchovy a zmeniť ho. Máme vždy na výber,“ vysvetľuje psychologička. Je úlohou rodičov, aby dopriali deťom šťastné detstvo, pretože to je dar, ktorý odovzdávajú potom ďalej. Myslite na to pri výchove. Každý hnev, krik či smútok rodiča cítia už malé deti a bolestivo ich prežívajú. Často môžu tieto podnety viesť až k hlbokým a neodôvodneným depresiám u detí. Preto aj psychológ vždy hľadá príčinu nielen u dieťaťa, ale hlavne u rodiča. „Keď ku mne príde depresívne dieťa a dokonca prizná, že by si niekedy najradšej niečo urobilo, tak začíname pracovať s rodičmi. Nie je dôvod robiť s dieťaťom, ktoré povie, že nevie, prečo to tak cíti, len tá myšlienka sa v jeho mysli stále objavuje. Takéto reálie nemôžeme nevnímať, treba to riešiť.“
Nežná revolúcia a rozpad Československa - History Matters (krátky animovaný dokument)
Keď dieťa odmieta rodiča: Fázy vývinu a partnerské krízy
Niektorí otcovia berú príliš osobne fakt, že ich potomok o nich zrazu nechce viac počuť. „Dobre, fajn, chápem, že moja dcéra, ktorá práve prichádza do puberty, nebude chcieť mať so mnou nejaký čas nič do činenia, s tým musí človek tak trochu počítať,“ myslí si Michal K. „Môj otec a ja sme si tiež v tom čase nemali čo povedať. Ale keď ho 3-ročná Nina, s ktorou boli doteraz „jedno telo a jeden duch“, krátko po krachu manželstva s jej mamou vyzvala, aby išiel od nej preč, vtedy zostal 28-ročný otec šokovaný. A zašlo to ešte ďalej: Odvtedy nesmie zobrať dievčatko na ruky, „stačí, keď sa k nej len priblížim a už volá na mamu“. Je len logické, že sa Michal cíti ukrivdený, lebo svoju dcéru miluje nadovšetko. „Čo sa stalo, čo som urobil zle?“ pýtal sa aj Peter H., keď ho začal jeho ročný syn zrazu odmietať. Či už pri kúpaní alebo prebaľovaní, len mama bola dostatočne dobrá. „Dúfal som, že táto fáza rýchlo pominie a pokúšal som sa nebrať to príliš osobne,“ hovorí odmietaný otecko. Obaja otcovia nie sú so svojimi bolestivými skúsenosťami v žiadnom prípade sami, o takýchto odmietavých reakciách svojho dieťaťa by vedela rozprávať i nejedna mama.
V istej štúdii z USA udávalo 90 % opýtaných rodičov, že ich dieťa v určitých fázach uprednostňuje raz jedného, raz druhého rodiča. „Moja dcéra by si priala, aby ma mohla vystreliť na mesiac,“ rozprávala jedna z opýtaných mám a druhá sa zase sťažovala: „Celý deň som tu pre svojho syna. A čo sa ukrýva za takýmto zarážajúcim správaním? V podstate existujú vo vývine dieťaťa vždy opakujúce sa fázy, kedy sa dieťa orientuje silnejšie na mamu, a fázy, kedy sa viac zameriava na otca. Uprednostňovanie a odmietanie často nesúvisí len s individuálnymi obľubami jedného z rodičov, ale aj s vývinovým procesom dieťaťa. Jednou z príčin, prečo sa dieťa koncentruje silnejšie na jedného rodiča, môže byť i to, že si od neho sľubuje viac spoľahlivosti.
Odmietanie vlastným dieťaťom nie je ťažké len pre „ignorovaného“ rodiča, ale aj pre toho, ktorého dieťa uprednostňuje: tento rodič totiž súcití s tým druhým a cíti sa za to, že je objektom silnej detskej náklonnosti, vinný. „Zakaždým ma až pichne pri srdci, keď sa Michal snaží bezúspešne dostať do blízkosti našej dcéry Niny. To, že nám to nevyšlo v manželstve, ešte neznamená, že je Michal zlým otcom,“ hovorí Miroslava K. Našťastie nemusíme dlho vyčkávať, kým vietor zmení svoj smer. Existujú cesty a prostriedky, ktoré sľubujú prelomenie mostov medzi dieťaťom a odmietaným rodičom. Veľa môže pritom pomôcť práve uprednostňovaná mama či otec. Ak ste tým, ktorému sa dieťa vyhýba: snažte sa získať si priazeň dieťaťa. Vo zvýšenej miere sa pokúšajte dostať do jeho blízkosti, najmä v čase, keď sa hrá. Vyčkajte na priaznivú situáciu, aby ste sa mohli zahrať spolu. Šance, aby vás dieťa tolerovalo, si zvýšite tým, že sa dáte na „štyri“ a necháte sa ním doslovne viesť. Pokúste sa o tímovú prácu. Pozvite dieťa, aby išlo s vami nakupovať, odovzdať papier do zberu alebo na prechádzku so psom. Odolajte pokušeniu kúpiť si náklonnosť dieťaťa, napríklad tým, že ho zásobíte hračkami alebo sladkosťami. Nikdy nestrácajte trpezlivosť. Odborníci sú jednotní v tom, že uprednostňovanie jedného z rodičov je len prechodnou záležitosťou.
Ďalším možným vysvetlením, ktoré sa skrýva za odmietavým správaním sa detí k jednému z rodičov, môže byť kríza v partnerstve. S narodením prvého dieťaťa sa z páru stáva rodina - ide o proces, ktorý neprebieha vždy hladko, ako to poznajú mnohí psychológovia zo svojej praxe. Väčšinou to spočíva v ilúzii, ktorej podľahnú mnohí čerství rodičia: tí totiž dúfajú v skorý návrat do normálneho života. Predovšetkým otcovia túžia a dúfajú, že sa ich život opäť dostane do starých koľají. Sklamania sú potom akoby naprogramované. Pretože už nikdy nič nebude ako predtým. Mnohé urážky a zranenia vznikajú práve v tejto počiatočnej fáze rodiny. Otec je sklamaný, lebo sa musí vzdať svojich nádejí a uniká potom do pracovného života - alebo dokonca do náručia inej ženy. Z tohto dôvodu sa bábätko stáva pre mamu celým obsahom jej života. Dôsledkom takejto konštelácie je to, že sa dieťa odcudzí svojmu otcovi a o to silnejšie sa pripúta k matke. A zrazu ho otec nemôže prebaliť, tíšiť a dokonca ani kŕmiť. A potom sa stane, že žena začne stále menej a menej dôverovať svojmu mužovi, že sa dokáže postarať o „jej“ dieťa. Ak by otcovia brali svoje pocity vážne a hovorili včas o tom, čo ich trápi, dalo by sa vyhnúť mnohým manželským krízam alebo dokonca rozvodom. Rodičia by sa mali pokúsiť nanovo vytvoriť vzťahy v trojuholníku mama-dieťa-otec tak, aby sa všetci cítili dobre a aby sa každému dostalo pravdy. Psychológovia odporúčajú otcom, aby sa bránili, ak matka ich dieťaťa prezentuje spôsoby kvočky, ktorá si žiarlivo ochraňuje svoje kura. Ak vám dieťa povie „Ocko, nepribližuj sa!“, alebo to menšie vám to dá najavo aj bez slov, nezúfajte. Treba pátrať po príčinách a ak ste už urobili všetko preto, aby vás dieťa malo rado, a ono sa vám stále vyhýba, buďte trpezliví. Raz sa karta určite obráti a vedzte, že odmietanie zo strany dieťaťa neznamená, že vás už neľúbi. Len mu niečo prekáža. Ak ste šikovným otcom, určite na to prídete. Niekedy môže ísť len o banalitu (U nás napríklad súviselo odmietanie otca zo strany dcéry s príliš silným a prenikavým hlasom manžela - jednoducho sa ho dcéra vždy zľakla. Múdrosť Talmudu konštatuje peknú myšlienku - „otcom sa volá ten, kto vychoval, a nie kto splodil.“
Úloha otca v živote dieťaťa: Od zodpovednosti po emocionálne puto
Otcovstvo patrí k záväzkom, ktoré sú neodvolateľné. Mužovi ako otcovi, je pridelená najdôležitejšia a najkrajšia rola jeho života. Rola otca ovplyvňuje formovanie detskej osobnosti. Mnoho mužov má z úlohy otca strach, ktorý môže vyvierať aj z toho, že muž má túto úlohu realizovať v zložitej spoločnosti. V minulosti mal muž svoju rodinu uživiť, bola to jeho hlavná úloha. Od otca sa očakáva angažovanosť vo výchove svojho dieťaťa. Aj keď je matka stále najdôležitejšou osobou v živote dieťaťa, a to najmä v prvých mesiacoch, rokoch dieťaťa, je tu aj otec. Ich úlohy sa postupne stávajú vzájomne zastupiteľnými. Hlavnou náplňou otcovstva je starostlivosť o svoje dieťa. Hodnotne realizovať otcovskú rolu, tak ako si to vyžadujú nároky dnešnej doby.
Hlboké emocionálne puto s otcom v období detstva a dospievania sa stáva pre deti - tak pre chlapcov, ako aj pre dievčatá - základom citovej stability, pocitu bezpečnosti a otvorenosti k svetu v celom neskoršom živote. Ak má dieťa otca, ktorý sa oňho stará a je emocionálne angažovaný v jeho živote, je to základ jeho priaznivého vývinu. Pre chlapca je otec v prvom rade príkladom, vzorom pre jeho budúcu rolu ako muža a otca. Ale dievča sa práve vo vzťahu k otcovi, podľa vzťahu medzi rodičmi, pripravuje na správny prístup k budúcemu partnerovi, čo je v živote ženy nesporne rovnako významné ako pre muža príklad otcovho vzťahu k matke. V citovej oblasti otec pôsobí inak na synov a inak na dcéry. Ale jeho vplyv na vývin ich citového profilu je rovnako intenzívny.
Vzťah medzi otcom a synom je jedným z najdôležitejších a zároveň najobťažnejších rodinných vzťahov. Syn identifikovaný s adekvátne adaptovaným otcom dokáže jednoducho naplňovať i vlastnú „mužskú rolu“. Tieto prejavy posilňuje „láskavý a milujúci vzťah, starostlivosť a blízkosť“, prevaha odmeny nad trestom a záujem otca (Rybárová a kol.). Pri výchove syna a formovaní jeho charakteru otec nesmie zabúdať na tieto oblasti: niesť zodpovednosť a konštruktívne zaobchádzať s agresivitou. Ani sociálne labilný, ale ani zoženštený muž nedokáže prevziať zodpovednosť. Citové puto s otcom je pre syna zárukou jeho plnej mužskej totožnosti. O čo hlbšie sa chlapec stotožňuje so svojím otcom, o to plnšie nasleduje jeho postoje, správanie a celý spôsob jeho reagovania. Preberá tiež jeho pocit dôstojnosti, spôsob jeho pohľadu na rodinu, ženy, manželstvo, na ľudskú sexualitu, na duchovné a náboženské hodnoty. Chlapec však nepotrebuje svojho otca iba ako vzor, ale potrebuje aj jeho pomoc a spoluprácu. Synovia, ktorí boli dennodenne svedkami vzájomnej rodičovskej lásky a úcty otca k matke, nebudú ako dospelí muži ponižovať ženy, využívať ich, manipulovať s ich povoľnosťou a závislosťou od seba. Nebudú tiež vidieť ohrozenie svojej mužskosti v prispôsobovaní sa túžbam a potrebám ženy ani v partnerskom delení domácich povinností. Zároveň budú schopní brániť správny rozsah svojej slobody a vlastnej autonómie. Syn a otec, ktorí prežívajú vzťah založený na láske a úcte, prispievajú k existencii šťastnejšej a harmonickejšej ľudskej spoločnosti.
Každé dievča si predstavuje obraz svojho budúceho partnera a manžela. Otec je osobou, ktorá dáva podobu dcériným predstavám o mužskom pohlaví. Dievčatá potrebujú otca pri nadobúdaní zrelej ženskej totožnosti. Dcéry, ktoré - popri dobrom vzťahu k matke - mali jasné emocionálne puto so svojím otcom, sú vo vzťahoch k chlapcom prirodzenejšie, priamejšie a istejšie si svojej ženskej hodnoty. Ak si otec myslí o svojej dcére, že je pekná, nežná, s materinskými sklonmi, bude sa potom skutočne takto prejavovať a bude sama seba vidieť pozitívne. Priateľstvo medzi otcom a dcérou sa môže budovať viac na vzájomnom citovom spojení, starostlivosti o seba a pripravenosti navzájom si pomáhať, ako na spoločných intelektových a profesionálnych záujmoch či na tvorivej činnosti. Svet záujmov mladého dievčaťa a dospelého muža sa zväčša diametrálne odlišuje. Prirodzene, bývajú výnimky aj v tomto smere. Otec sa správa k dcére iným spôsobom ako matka. Vedome i nevedome diferencuje. Otec je aj prvý muž, ktorému sa dievča chce zapáčiť, predviesť svoju rozvíjajúcu sa ženskosť. „Otec je pre dcéru prvým vzorom, aký má byť správny chlap, ako má reagovať a správať sa,“ hovorí rodinná terapeutka Dr. Jitka Prevendárová. „Ak je rozhodný, aktívny, pracovitý, dôsledný a láskavý, dievča vyrastá s pocitom, že všetci muži na svete sú takíto a hľadajú si práve takého celoživotného partnera.“ O otcovi sa v tejto súvislosti hovorí, že je pre dcéru „bránou do sveta“, zvlášť do mužského sveta. Múdry a výchovne zrelý otec nielenže vytvára svojim deťom model muža, ale je pre dcéru i prirodzeným koordinátorom predčasného sexuálneho života. Čím vyšší stupeň dôvery má dcéra k otcovi, tým má nižšiu potrebu investovať svoju dôveru nezrelému chlapcovi.
Úloha otca v živote dieťaťa je mimoriadne významná - často si ju v každodennom zhone ani neuvedomujeme. Dnešní otcovia sa čoraz viac zapájajú do života svojich detí, pričom tradičný model rodiny - otec, matka, deti spolu - sa pomaly vytráca. V minulosti to bolo inak: rodiny mali vyššiu hodnotu, no otec bol často skôr zaistencom domácnosti. Dieťaťa sa dotýkal menej; po návrate z práce si odpočíval, pričom matka stála s podporou po boku. Nové prístupy povzbudili mužov k aktívnej výchove, aby partnerka mala priestor na regeneráciu. Za posledných 50 rokov prebehli zásadné zmeny - otcovia sa viac zapájajú: bývajú prítomní pri pôrode, pomáhajú cez noc, zdieľajú domáce povinnosti. Výchova sa stala skutočným zdrojom radosti, nie povinnosťou. Toto platí rovnako pre chlapcov aj dievčatá. Otec má dôležitú úlohu v budovaní sebaúcty dieťaťa cez jednoduché vyjadrenia: "Som na teba hrdý, dcérka" a "Parádna robota, synak!". Keď otec dieťa hojdá a chytá ho, naučí sa: aj keď ma strach prepadne, vždy ma zachytia silné ruky. Kým mama často chváli, otcovské uznanie spôsobuje, že dcéra cíti vlastnú ženskosť. Vzťah, kde otec nehodnotí, ale podporuje dieťa, vytvára priestor pre odvážnosť, zodpovednosť a rozvoj identity. Rodina je primárne prostredie pre dieťa - poskytuje ochranu a riešenia. Konflikty či vysoká únava matiek však môžu znižovať kvalitu rodinného života. Dieťa potrebuje vidieť otca v akcii - ako rieši situácie, nesie zodpovednosť a je súčasťou bežného života. Ak otec dokáže emocionálne rozvíjať dieťa (dotykom, hrou, výzvou), ide o výnimočný vplyv. Je synergiou materského slovného styku a otcovského fyzického kontaktu. Ak otec chýba (rozvod, úmrtie či vzdialenosť), je esenciálne nájsť iného mužského vzor - starý otec, iný rodinný člen, mentor.
Rodina predstavuje v spoločenstve ľudí jeden z najdôležitejších pilierov. Formovanie každého jednotlivca, pozitívne alebo negatívne, začína v kruhu rodiny. Preto nie je jedno, v akom stave sa nachádza a aké úlohy majú jej jednotliví účinkujúci. Šesťdesiate a sedemdesiate roky sa vyznačovali hlavne v USA rozsiahlou vojnou proti tradičnej rodine (muž - žena a deti), konzervatívnym hodnotám a dobrej výchove detí. K nám sa tieto myšlienkové prúdy preliali až po revolúcii. V „obohatenej“ forme si cez masmédia razia svoju cestu k vybudovaniu prvenstva v modernej spoločnosti. Aj keď v posledných rokoch vidíme jemný posun k lepšiemu, čo sa týka angažovanosti mužov-otcov pri výchove a budovaní rodiny, je potrebné povedať, že musíme vykonať ešte mnohé nápravy, aby sme sa dostali do vyhovujúceho stavu. Apatia, nechuť a egoizmus dnešného človeka sa odzrkadľujú hlavne na kvalite rodičovstva. Hneď v úvode musíme upozorniť, že ak hovoríme o kvalitnej rodine, nemáme na mysli prehnanú zaujatosť touto inštitúciou, kde všetko je podriadené iba jej cieľom a plánom. Preto aj samotná výchova sa nedá šablónovito predpísať. Napríklad lekár, ktorý má služby, operuje, nevie sa venovať v presnom dennom harmonograme svojim deťom. Domov nie je iba spoločný byt či dom. Je to oveľa viac. Nestačí spolu zdieľať iba ubytovaciu časť. Žiaľ, svet moderných technológií, ktorý nám priniesol mnohé výdobytky, prináša aj nebezpečenstvo úplného odcudzenia. Možno nebudete súhlasiť, ale jedným z koreňov tohto stavu je lenivosť otcov. Lenivosť tráviť čas so svojimi vlastnými deťmi. Lenivosť sa im venovať. Učiť sa s nimi, ísť sa sánkovať, bicyklovať, hrať monopoly, alebo im večer pred spaním čítať. My muži máme sklon naše výhovorky vyvýšiť na piedestál neomylnosti. Exekutíva je výkonná moc. V rodine je ňou otec a matka. Preto sa stáva hlavne mužom, keď nie sú ochotní participovať na výchove, že to jednoducho zdôvodnia svojím právom na kamarátov, hobby, oddych a nie ojedinele aj na preduchovnenosť. Iste, sú oprávnené nároky, kedy je potrebné zrelaxovať sa športom a podobne, ale nech to nie je na úkor detí. Čas strávený s deťmi je nenahraditeľný. Dieťa má počas svojho rastu rôzne nároky na starostlivosť a pozornosť. Je treba pochopiť, že po sedemnástom - osemnástom roku sa už dieťa stáva dospelým a skôr či neskôr vyletí z domáceho hniezda. Preto nech nám neujde čas, keď ešte je možné prirodzene dávať vklady do ich životov. Dotyky a blízky kontakt zohrávajú významnú úlohu. Napríklad pri bábätkách je dobré, aby ich aj otcovia brali na ruky a prihovárali sa im. Určite medzi druhým a štvrtým rokom je výborné, keď otec berie dieťa na ruky a popritom sa mu prihovára a podobne. Tieto vnemy sú potrebné nielen pre rozvoj emoč
tags: #dieta #vola #otcima #otec