Deti sú známe svojou kreativitou a schopnosťou upútať pozornosť rodičov rôznymi spôsobmi. Niekedy však to, čo vnímame ako bežné detské správanie, môže signalizovať hlbší problém. Neustále umývanie rúk, prehnaná potreba poriadku alebo opakujúce sa rituály môžu byť prejavom obsedantno-kompulzívnej poruchy (OCD), ktorá postihuje nielen dospelých, ale aj deti. Táto úzkostná porucha získava v súčasnosti veľkú pozornosť aj vďaka tomu, že sa objavuje vo viacerých seriáloch a filmoch, avšak obsedantné prejavy zvyčajne nie sú ani zábavné, ani tak ľahko akceptovateľné okolím, ako sa tu zvyčajne vyobrazujú.
OCD, v minulosti považovaná za zriedkavú a zle liečiteľnú psychickú poruchu, sa dnes považuje za pomerne častú poruchu, ktorá postihuje približne 2-3% bežnej populácie. Odhaduje sa, že v súčasnosti trpí na svete OCD asi 100 miliónov ľudí. Je druhou najčastejšou poruchou hneď po depresii a vyskytuje sa častejšie, ako napr. schizofrénia a panická porucha. Vyskytuje sa v rovnakom pomere u žien aj u mužov, pričom v mladšom veku sa prvé prejavy objavia skôr u chlapcov, u žien to býva až v dospelosti. Priemerný vek, kedy sa choroba prejaví, je okolo 19. roku. Väčšina ľudí je diagnostikovaných okolo 19. roku života, zvyčajne so skorším vekom nástupu u chlapcov než u dievčat. Nástup po 35 roku je neobvyklý, ale vyskytuje sa. Podľa zistení z praxe trvá v priemere 7 rokov od nástupu príznakov, kým pacient vyhľadá liečbu, a aj to len vtedy, ak sú príznaky natoľko závažné, že výrazne ovplyvňujú sociálne a pracovné aktivity.
Čo je obsedantno-kompulzívna porucha (OCD)?
Obsedantno-kompulzívna porucha (v angl. obsessive-compulsive disorder, OCD) sa vyznačuje prítomnosťou obsesií a kompulzií. Zaraďuje sa k úzkostným poruchám, kde patria aj fóbie a rôzne úzkostné stavy. OCD (Obsedantno-kompulzívna porucha) je charakterizovateľná obsesiami (Obsesia je nutkavá predstava pri niektorých poruchách, chorobne sa vnucujúca predstava, posadnutosť) a / alebo kompulziami (Kompulzia je nezmyselné vykonávanie určitých pohybov, ktorým sa postihnutý nemôže ubrániť) ktoré človeka oberajú o čas.
Obsesie sú perzistentné (trvalé, stále), pretrvávajúce impulzy, myšlienky, obrazy alebo idey, ktoré sa vkrádajú do myslenia človeka a spôsobujú excesívne (výstredné, nemierne) obavy a úzkosť. Nazývame ich tiež vtieravými myšlienkami, nutkavými myšlienkami a podobne. Sú to nutkavé myšlienky a predstavy, ktoré vyvolávajú silnú úzkosť a strach z katastrofálnych následkov. Tieto obsesie je takmer nemožné ignorovať. Postihnutí trpia nutkavými myšlienkami a predstavami (obsesiami), že sa stane niečo, čo bude mať katastrofálne následky. Tieto obsesie, ktoré zároveň vyvolávajú silnú úzkosť a strach, je takmer nemožné ignorovať. Obsesie sa objavujú v podobe neustálych nutkavých myšlienok, ktoré pacienta desia, alebo mu spôsobujú stavy úzkosti. Jedinec ich vníma, uvedomuje si ich nezmyselnosť, ale nedokáže im odolať.
Kompulzie sú mentálne akty alebo opakujúce sa správanie, ktoré sú dôsledkom obsesií a majú za cieľ odstránenie úzkosti alebo obáv. Je im pripisovaná magická moc. Sú to opakované formy správania alebo duševnej aktivity, ktorými sa jedinec snaží predchádzať obávaným situáciám. Zvyčajne si uvedomuje nezmyselnosť vlastného správania. Po vykonaní rituálu sa napätie zníži, avšak len na krátky čas. Aby sa postihnutí zbavili týchto myšlienok, vykonávajú nezmyselné pohyby a rituály (kompulzie). Správanie alebo duševné procesy sú zamerané na predchádzanie alebo zmiernenie úzkosti či nepohody alebo zabráneniu obávanej situácii. Kompulzie môžu na seba nadväzovať a vzniká rituál. Pacient má strach, že ak niečo neurobí, tak sa stane niečo zlé.
Obsesie a kompulzie zaberajú veľa času (napr. viac ako jednu hodinu denne) a spôsobujú klinicky významné utrpenie alebo zhoršenie v sociálnej, pracovnej alebo inej dôležitej oblasti fungovania.
Ako sa prejavuje obsedantno-kompulzívna porucha?
Charakteristická pre OCD je prítomnosť dvoch základných prejavov - obsesií a kompulzií. Ľudia s OCD môžu mať príznaky obsesie, nutkania alebo oboje zároveň. Medzi príznaky OCD patrí aj nepochopiteľný strach, že niekomu ublížime. Typickým znakom je živé premietanie scenárov, čo by sa mohlo stať, pričom myšlienky sú veľmi intenzívne a hlboké.
Bežné obsesie a kompulzie
Medzi najčastejšie obsesie patrí:
- Strach z baktérií, z kontaminácie, špiny alebo vírusov.
- Silná potreba neustáleho poriadku, symetrie a presnosti.
- Strach z choroby alebo z toho, že sa stane niečo zlé.
- Náboženské obsesie alebo obavy o morálku.
- Šťastné a nešťastné čísla.
- Sexuálne alebo agresívne myšlienky, ktoré sú pre jedinca neprijateľné.
- Rušivé zvuky alebo slová.
- Pochybnosti a strach z agresie voči ostatným.
Typické kompulzie sú:
- Rôzne hygienické rituály, ako je nadmerné umývanie rúk, sprchovanie sa alebo umývanie zubov.
- Opakujúce sa rituály týkajúce sa napríklad zamykania dverí, dotýkania sa určitých vecí, zhromažďovanie nepotrebných vecí.
- Kontrolné rituály, napr. ubezpečiť sa, že dvere sú zamknuté, domáce úlohy sú urobené, vypínače sú vypnuté.
- Opakujúce sa a rovnaké rituály pred spaním a podobne.
- Opakované počítanie vecí, počítanie schodov, krokov a pod.
- Opakované usporadúvanie alebo organizovanie predmetov do presného poradia.
- Zbieranie a zhromažďovanie nepotrebných vecí.
- Vyhýbanie sa situáciám, ktoré vyvolávajú obavy.
Každý človek má návyky alebo myšlienky, ktoré sa niekedy opakujú. Množstvo bežných ľudí by sa stotožnilo do určitej miery s niektorou z týchto kategórií. Kto niekedy neskontroluje po druhý krát, či zamkol dvere? Zbierka novinových výstrižkov jedného človeka, môže byť pre iného bezcenným odpadom. OCD sa však stáva problémom vtedy, keď správanie človeka zasahuje do jeho bežnej každodennej rutiny natoľko, že je obťažujúce. Nie všetky rituály alebo zvyky sú nutkaním.
Niektorí jedinci s OCD majú tiež tzv. „tikovú“ poruchu. Tieto motorické tiky sú náhle, krátke a opakované, ako napríklad žmurkanie, pohyby očí v určitom smere, grimasy tváre, pokrčenie plecami a trhanie hlavy alebo ramien.
Špecifické prejavy OCD u detí
Obsedantno-kompulzívna porucha postihuje nielen dospelých, ale aj deti. Medzi najčastejšie obsesie u detí patrí strach z baktérií, kontaminácie, silná potreba neustáleho poriadku a presnosti, strach z choroby. Z kompulzií sú najčastejšie rôzne hygienické rituály, opakujúce sa rituály týkajúce sa napríklad zamykania dverí, dotýkania sa určitých vecí, zhromažďovanie nepotrebných vecí, opakujúce sa a rovnaké rituály pred spaním a podobne.
Dospelí si na rozdiel od detí uvedomujú absurditu svojich myšlienok a konaní. Deti ich berú ako súkromnú záležitosť a nezverujú sa s tým nikomu. Väčšina detí si neuvedomuje, že ich správanie je neobvyklé. Deti často skrývajú svoje správanie pred rodičmi. Rodičia často niekoľko mesiacov netušia o obsedantno-kompulzívnom správaní ich dieťaťa. Niekedy deti zapájajú rodičov do rituálov. Dieťa niečo urobí a rodič to musí zopakovať. Ak sa rodič nezúčastní rituálov, dieťa často začne mať záchvaty hnevu a obavy.
Začarovaný kruh OCD: Ako porucha funguje v praxi
Aby ste lepšie pochopili, prečo je také ťažké „jednoducho prestať“, je dôležité poznať mechanizmus OCD. Obsesie vyvolávajú silnú úzkosť a strach, ktoré sú pre jedinca neznesiteľné. Aby sa postihnutí zbavili týchto myšlienok, vykonávajú kompulzie alebo rituály. Po vykonaní rituálu sa napätie zníži, avšak len na krátky čas. Tento mechanizmus vedie k začarovanému kruhu: dočasná úľava po rituáli učí mozog, že „rituál ma zachránil“, čím sa nutkavé správanie posilňuje. Napríklad, kontrolovanie znižuje úzkosť, ktorá nastupuje po objavení sa nutkavej myšlienky, avšak len krátkodobo.
Neliečená OCD však môže prerásť až do stavu, keď pacient nebude schopný normálne fungovať. Napríklad začnú pribúdať ranné obsedantné návyky, ktoré mu nedovolia ani vyjsť z dverí, pre chorobný strach z baktérií nebude môcť pracovať a nepríjemné prejavy začnú narúšať jeho vzťahy. Ďalším problémom sú aj úzkosti, ktoré sa začnú prehlbovať. Pacient bude mať neustále pocit iracionálneho strachu a ohrozenia, keď už nebude vedieť rozlíšiť, čo je a čo nie je reálne. Výsledkom môže byť úplný kolaps a hospitalizácia či pokus o samovraždu.
Príčiny a rizikové faktory vzniku OCD
Presný vznik OCD nie je jednoduché určiť. Predpokladá sa, že ide o komplexné pôsobenie viacerých faktorov.
- Dedičnosť a genetické predispozície: Rodinné štúdie preukázali, že ľudia s prvostupňovými príbuznými (napr. rodič, súrodenec alebo dieťa), ktorí majú OCD, sú vystavení vyššiemu riziku vzniku OCD. Riziko je vyššie, ak sa u príbuzného prvého stupňa vyvinula OCD už v detskom alebo dospievajúcom veku. OCD sa často vyskytuje u viacerých členov v rodine, predpokladá sa genetická predispozícia.
- Neurobiologické faktory: Odborníci sa domnievajú, že vznik OKP súvisí s úrovňou neurotransmiteru v mozgu - serotonínom. Serotonín ovplyvňuje pocit šťastia, pohody, spánok aj telesnú teplotu. Pri probléme s prenášaním informácií pomocou serotonínu mozog reaguje prehnane a skresľuje informácie. Pacienti teda zažívajú nereálny strach a pochybnosti. Do veľkej miery má na stav vplyv aj hormonálna nerovnováha v organizme.
- Abnormality v mozgu: Pomocou zobrazovacích metód sa štúdiám podarilo preukázať rozdiely v čelovej kôre a v podkôrových štruktúrach mozgu u pacientov s OCD. Zdá sa, že existuje súvislosť medzi príznakmi OCD a abnormalitami v určitých oblastiach mozgu, ale táto súvislosť stále nie je dostatočne objasnená. Výskum stále prebieha.
- Traumatizujúce zážitky: V niektorých štúdiách bola zistená súvislosť medzi istými traumatizujúcimi zážitkami a obsedantno-kompulzívnymi príznakmi. Spúšťačom nemusí byť zákonite nejaká trauma, ale úplne bežný problém, ktorý odrazu pacient nie je schopný zvládnuť.
- Stresujúci životný štýl: Stresujúce životné udalosti môžu zvýšiť riziko vzniku OCD. Ľudia žijúci v neustálom strese majú väčšiu pravdepodobnosť na získanie tejto poruchy.
- Výchova: Príliš prísna výchova alebo neprimerané vedenie k čistotnosti môžu prispieť k rozvoju OCD. Nadmerné kritizovanie detí, pretože rodičia chcú mať perfektne vychované dieťa, môže viesť k poklesu sebavedomia detí. V minulosti sa OCD považovala za psychologicky podmienenú poruchu, ktorá mala príčiny v určitých zážitkoch z detstva.
- Osobnosť dieťaťa/jedinca: Príliš nízke sebavedomie, deti, ktoré si robia nadmerné starosti, zle prijímajú kritiku. Perfekcionizmus: Deti s perfekcionistickými sklonmi majú vyššiu pravdepodobnosť rozvoja OCD.
- Psychoanalytický pohľad: Podľa psychoanalýzy sú obsesie a kompulzie príznakom vnútorných konfliktov v ľudskom nevedomí. Niektoré priania, emócie a myšlienky sú potláčané, pretože by mohli vyvolať nepríjemné pocity a úzkosť. Potlačené psychické procesy sa tlačia do vedomia človeka, avšak vo zmenenej alebo symbolickej rovine v podobe obsesií. Osoba môže napríklad vytesňovať svoj hnev.
Je rozdiel medzi tým, či ste perfekcionista - niekto, kto vyžaduje napríklad bezchybné výsledky alebo výkon - alebo máte OCD. Určite však nejde o návyk, ktorý by mohol pacient zmeniť vlastným prístupom alebo precitlivelosť. Spočiatku sa môže zdať, že človek trpiaci OCD je len citlivý, príliš čistotný, prípadne má svoje „staromládenecké“ návyky, ako napríklad, že veci robí v presne stanovenom čase.
Kedy vyhľadať odbornú pomoc?
V prvom rade je dôležité si uvedomiť, či ide len o bežné detské rituály alebo sa za tým skrýva niečo viac. Ak sú tieto rituály sprevádzané strachom a obťažujú dieťa, je potrebné vyhľadať odbornú pomoc. Ak vaše obsesie a nutkanie ovplyvňujú kvalitu vášho života, navštívte svojho lekára alebo odborníka na duševné zdravie - psychológa či psychiatra.
Rodičia by si mali všímať:
- Suché, popraskané ruky z neustáleho umývania, rýchlo sa míňajúce mydlo.
- Zhoršenie prospechu v škole.
- Príliš dlhý čas strávený nad domácimi úlohami, diery v zošitoch, ktoré sú spôsobené dlhým a intenzívnym gumovaním.
- Dieťa žiada rodinných príslušníkov o opakovanie rôznych zvláštnych fráz.
- Pretrvávajúci strach z choroby, neustály strach nielen o svoje zdravie ale aj o zdravie rodinných príslušníkov.
- Opakovanie stále rovnakých uisťujúcich otázok, zarovnávanie predmetov (podľa farby, veľkosti…).
- Dieťa už ôsmykrát uteká do kúpeľne umyť si ruky, bez toho, aby si ich od niečoho zašpinilo. Strach o svoje zdravie, hrôza z vírusov a baktérií ho vedie k tomu, že si umyje ruky častejšie, ako to je nutné.
- Zmenu v správaní, strach z jedla, zmenu postojov k telu, cykly prejedania a následného kompenzovania, pocity hanby, viny, straty kontroly, náladovosť, impulzívne reakcie, sebakritika, tajnostkárstvo.
Diagnostika obsedantno-kompulzívnej poruchy
Diagnostika a následná liečba OCD sú záležitosťou odborníka - psychiatra, prípadne klinického psychológa. Samo to neprejde. Tento typ úzkostnej poruchy sa väčšinou diagnostikuje u detí vo vekovom rozpätí od 7 do 12 rokov. Je obzvlášť dôležité OCD včas podchytiť, správne diagnostikovať a odlíšiť od iných možných porúch.
Váš lekár môže urobiť fyzickú prehliadku a krvné testy, aby sa ubezpečil, že vaše príznaky nespôsobuje niečo iné. Porozpráva sa s vami o vašich pocitoch, myšlienkach a zvykoch. OKP je detské ochorenie, ktoré často zostáva nediagnostikované. Ak pacient vyrozpráva lekárovi svoje ťažkosti, lekár (pediater, psychiater) môže diagnózu ľahko určiť. Pacienti však majú často pocit viny, hanby, preto o tom nehovoria s lekárom. Preto je pri určení diagnózy dôležité pýtať sa dieťaťa priamo na symptómy. Bežne sa stáva, že od vzniku symptómov k stanoveniu diagnózy ubehne priemerne 17 rokov.
Pre screening OCD sa môže použiť Obsedantno-kompulzívny skríning podľa Zohar-Fineberg (Z-FOCS), ktorý obsahuje 5 jednoduchých otázok:
- Umývate sa často alebo často periete?
- Často kontrolujete veci, situácie?
- Máte nejaké myšlienky, ktoré vás obťažujú a ktorých by ste sa chceli zbaviť, ale nedarí sa vám to?
- Trvá vám dlho ukončenie bežných aktivít?
- Robíte si starosti, alebo príliš sa zaoberáte usporiadanosťou alebo súmernosťou?Ak je pozitívna aspoň jedna odpoveď, je potrebné detailné vyšetrenie na vylúčenie OKP. Lekár sa pýta tak, aby dieťa chápalo otázkam.
Diferenciálna diagnostika
OKP sa vyskytuje často aj pri rôznych duševných a neurologických ochoreniach. Spektrum týchto ochorení sa delí na skupinu kompulzívnu, impulzívnu a skupinu neurologických porúch. Kompulzie sú nepríjemné v celom priebehu, pričom impulzívne konanie je na začiatku príjemné (hráči na automatoch). Lekár musí preto myslieť aj na tieto ochorenia:
- Kompulzívne ochorenia: hypochondrická porucha, mentálna anorexia, syndróm nutkavého prejedania sa, dysmorfóbia (chorobný strach z vlastnej škaredosti, túžba po dokonalosti).
- Impulzívne ochorenia: nekontrolovateľné hráčstvo, kleptománia (opakované, nutkavé kradnutie predmetov, ktoré osoba nepotrebuje), pyrománia (chorobný sklon k podpaľačstvu), trichotilománia (vytrhávanie si vlasov), sebapoškodzovanie.
- Neurologické (záchvatovité) ochorenia: autizmus, Aspergerova choroba, Tourettov syndróm, Huntingtonova choroba, Torticollis, niektoré typy epilepsie.
Možnosti liečby OCD
Liečba tejto poruchy je dlhodobá, častokrát až celoživotná. Využíva sa farmakoterapia v kombinácii so psychoterapiou. Príznaky môžu prísť a odísť, časom sa zmierniť alebo sa zhoršiť. Úplné vyliečenie sa zvyčajne nedostaví, avšak takmer vždy pomáha návšteva odborníka, ktorý správnym nastavením liečby dokáže pomôcť zmierniť príznaky. Liečba OKP je dlhodobá, často celoživotná. Na OCD neexistuje žiadna špecifická liečba či liečivo. Zvyčajne sa však lieči pomocou rôznych druhov liekov, psychoterapiou alebo ich kombináciou.
Farmakoterapia
V prípade liekov sa podávajú antidepresíva tzv. SSRI (selektívne inhibítory spätného vychytávania serotonínu) a SRI (inhibítory spätného vychytávania serotonínu), ktoré zvyšujú hladinu serotonínu v mozgu a tým vedú k obnoveniu chemickej rovnováhy. Tieto lieky zabezpečujú neustálu prítomnosť serotonínu v mozgu a tak sa zmierni nutkanie na vykonávanie rôznych rituálov. SRI často vyžadujú vyššie denné dávky pri liečbe OCD ako pri depresii a môže trvať 8 až 12 týždňov, kým začnú pracovať. Dôležité je mať na pamäti, že pre správnu liečbu je nevyhnutná presná diagnóza, pretože len určitá skupina liekov - selektívne inhibítory spätného vychytávania serotonínu (SSRI) - je účinná v liečbe. Aj keď sú SSRI v liečbe OCD účinné, predsa len nemusia vyliečiť OCD úplne. Trvá približne 4-8 (u niektorých pacientov aj 12) týždňov, kým sa dostaví zlepšenie OCD príznakov. Celková dĺžka liečby zatiaľ nie je presne stanovená.
Psychoterapia
Psychoterapia môže byť účinnou liečbou ako u dospelých tak aj u detí s OCD. Psychoterapia je v dnešnej dobe jednoznačne najdôležitejšou súčasťou práce s nimi. Lieky dokážu uvoľniť nervy, avšak nedokážu Vás zbaviť myšlienok. Výskum ukazuje, že niektoré typy psychoterapie, vrátane kognitívnej behaviorálnej terapie a ďalších súvisiacich terapií (napr. výcvik zameraný na zvrátenie návykov), môžu byť pre mnohých jedincov rovnako účinné ako lieky.
Kognitívno-behaviorálna terapia (CBT): Je jednou z popredných terapeutických techník používaných na liečbu OCD. CBT sa menej zaujíma o minulosť a viac sa zaujíma o pohľad na „tu a teraz“, pričom žiari silným svetlom na skutočné prežívajúce myšlienky, s ktorými sa pacient každodenne stretáva.Prevencia expozície a reakcie (ERP): Je zlatým štandardom v liečbe OCD a je vysoko účinná pri znižovaní nutkavého správania pri OCD, dokonca aj u ľudí, ktorí nereagovali dobre na liečbu SRI. Ide o trávenie času v situácii, ktorá vyvoláva nutkanie či obsesie (napr. dotýkanie sa špinavých predmetov). Následne je však pacientovi zabránené v obvyklom následnom konaní (napr. umývanie rúk). Pri psychoterapii sa terapeut snaží zabrániť rituálom. Vystaví dieťa reálnej úzkostnej situácii a zabráni mu vykonať kompulzie. Čaká sa, kým úzkosť spontánne nestratí na intenzite (niekedy to trvá aj 3 hodiny). Terapeut sa snaží zo začiatku zredukovať u pacientov napr. počet umývaní rúk z 50 na 30.Imaginárna expozícia: Ďalšou praxou je „imaginárna expozícia“, ktorá núti klientov predstavovať si, aby sa dostali do kontaktu so svojimi obavami a vyhli sa nutkaniam (napríklad niečo nekontrolovali, nezariaďovali alebo nepočítali), aby si mohli nacvičiť, ako situáciu v budúcnosti zvládnuť a pripraviť sa na pocity, že táto situácia vznikne.
Liečba OCD psychoanalytickými psychoterapeutickými metódami spočíva v spoznaní klientových vedomých aj nevedomých emócií a myšlienok. Ich spoznaním a integrovaním v systéme človeka nastáva úľava a OCD ustúpi. Liečba však vyžaduje klientove aktívne a dlhodobé zaangažovanie v psychoterapii a ochotu zdieľať svoje emočné prežívanie. Nemožno očakávať, že sa po jednom psychoterapeutickom sedení situácia zmení.
Kombinácia farmakoterapie a psychoterapie je najúčinnejšou dostupnou liečbou v dnešnej dobe. Dôležité je, aby človek s OCD skúšal pravidelne „prekračovať hranice“, teda vystavovať sa situáciám, ktorých sa desí, samozrejme pod odborným dohľadom. Aby napríklad vydržal nevstať z postele, hoci neskontroloval dvere, odišiel do práce bez toho, aby sa vrátil a opätovne kontroloval byt. Pre rodičov je dôležité uvedomiť si, že deti nie sú na vine, ak trpia touto poruchou. Rodičia by mali deti podporiť a chváliť každé zlepšenie. Terapia môže pomôcť dieťaťu a rodine naučiť sa stratégie na riadenie príznakov OKP.
Ďalšie možnosti liečby
V zriedkavých prípadoch, keď terapia a lieky nie sú dostatočne účinné a nepozorujú sa žiadne zmeny, váš lekár môže zvážiť použitie zariadení, ktoré napomáhajú meniť elektrickú aktivitu v určitej oblasti vášho mozgu. Medzi takéto formy liečby patrí aj transkraniálna magnetická stimulácia (TMS), špeciálne schválená pre liečbu OCD. TMS využíva magnetické polia na stimuláciu nervových buniek. Jednotka TMS je neinvazívne zariadenie, ktoré sa drží nad hlavou pacienta na vyvolanie magnetického poľa. Zameriava sa na konkrétnu časť mozgu, ktorá reguluje príznaky OCD.
Podporná liečba a životný štýl
Okrem hlavných terapeutických prístupov existujú aj podporné metódy a úpravy životného štýlu, ktoré môžu prispieť k zvládaniu symptómov OCD a celkovej pohody.
- Zníženie stresu a úzkosti: Všeobecná úzkosť a strach z následkov, ktoré vyplynú z nekonania nutkaného správania, je základom OCD, takže zníženie stresu a úzkosti je kľúčové.
- Úprava stravy: Nevhodná strava môže prispieť k úzkosti zvýšením zápalu, ktorý mení mozgové štruktúry a funkcie neurotransmiterov. Protizápalové potraviny, zdravé tuky, nerafinované sacharidy a bielkoviny sú dôležité pre syntézu neurotransmiterov a vyrovnávanie nálady a reakcie na stres.
- Pravidelné cvičenie: Pravidelné cvičenie pomáha trénovať mozog, aby zvládal stres a strach zdravším spôsobom.
- Dostatok spánku: Nedostatok spánku zvyšuje stresové hormóny ako kortizol a adrenalín, čo môže negatívne ovplyvniť náladu a narušiť normálnu chémiu mozgu.
- Sociálna podpora: Zdá sa, že nepretržitá sociálna podpora od rodiny, priateľov alebo profesionálneho terapeuta zohráva veľkú úlohu pri pomoci prekonať OCD a predchádzať recidívam, pretože vzťahy a priateľstvá fungujú ako prirodzené prostriedky na zmiernenie stresu.
OCD a poruchy príjmu potravy u detí
Poruchy príjmu potravy (PPP) nie sú problémom len dospievajúcich. Čoraz častejšie sa objavujú aj u detí v mladšom školskom veku medzi 6. a 11. rokom. U detí s neurovývinovými poruchami, ako sú autizmus či ADHD, sa častejšie vyskytuje porucha ARFID (vyhýbavá/restriktívna porucha príjmu potravy), ktorá nesúvisí s túžbou po štíhlosti, ale vyplýva zo zvýšenej senzorickej citlivosti, strachu zo zvracania či zadusenia sa alebo nezáujmu o jedlo. Je dôležité si uvedomiť, že spúšťač nemusí byť „viditeľná udalosť“.
Deti v mladšom školskom veku môžu PPP prejavovať inak ako dospievajúci alebo dospelí. Často ešte nevedia pomenovať, čo cítia, a aj výrazné zmeny sa môžu javiť ako nenápadné. Nemusia byť chudé, ale správanie môže byť varovným signálom.
PPP sa najlepšie liečia v tíme. Ide o multidisciplinárny prístup, ktorý spája medicínsku, psychologickú a výživovú pomoc. Rodič nie je príčinou PPP, no môže byť veľkým zdrojom v liečbe.
Ako môžu rodičia pomôcť pri PPP:
- Prevziať vedenie nad jedlom - rodič rozhoduje, dieťa nemusí súhlasiť, ale cíti sa bezpečne.
- Vytvoriť režim a dôslednosť - predvídateľnosť pomáha znižovať úzkosť.
- Validovať pocity, nie správanie - „Vidím, že sa bojíš. A zároveň vieme, že jedlo ti pomôže.“
- Oddeľovať dieťa od hlasu PPP - „To hovorí choroba, nie ty.“
- Budovať spojenectvo - „My spolu proti PPP.“ Nie boj s dieťaťom, ale spolupráca.
Reálne príbehy a dopad OCD na život
Príbehy ľudí trpiacich OCD ilustrujú rôznorodosť prejavov a obrovský vplyv, ktorý má táto porucha na každodenný život. Obsedantné prejavy však zvyčajne nie sú ani zábavné, ani tak ľahko akceptovateľné okolím, ako sa tu zvyčajne vyobrazujú. Pokiaľ hľadáte reálnejší obraz o probléme, prečítajte si knihu Všade samé korytnačky. Veľkú zásluhu na objasnení, ako OCD ovplyvňuje každodenný život, má spisovateľ John Green, ktorý touto poruchou sám trpí. Známym pacientom bol aj americký podnikateľ Howard Hughes, ktorý svojej poruche podriadil celý život, či herečka Jessica Alba.
Predstavme si niekoľko typických príbehov ľudí s OCD:
Príbeh Márie a strachu z kontaminácie:Mária sa začala nutkavo obávať vírusovej nákazy v čase, keď sa jej najstarší syn nakazil život ohrozujúcim vírusom. Začala sa vyhýbať krvi, špine, bacilom a červeným miestam, kvôli možnosti aj keď len nepatrnej, že ochorie a nebude sa môcť starať o svojho syna. V čase vyhľadania pomoci si už Mária umývala ruky 100-krát denne a jej sprchovací rituál trval hodinu. Vyhýbala sa cestám, ktoré viedli okolo nemocníc, kliník a lekárskych ambulancií, lebo ich považovala za „kontaminované“. Vyhýbala sa tiež uliciam, kde sa zvykli pohybovať bezdomovci, lebo si bola istá, že u nich sú otvorené rany častejšie než u ľudí, ktorí bývajú v nejakej domácnosti. Skutočne bezpečne sa Mária cítila len v určitých častiach vlastného domu. Do týchto častí domu však nemali prístup iní členovia jej rodiny, a najmä jej manžel, keďže pracoval pre doručovaciu spoločnosť a denne navštevoval miesta akými sú nemocnice alebo lekárne a podobne. Mária aj jeho preto označila za „kontaminovaného“.
Príbeh Denisy a nutkavej kontroly:Denisa si nevedela ani len vybaviť obdobie v jej živote, v ktorom by nadmerne všetko nekontrolovala. Toto správanie ju však neobťažovalo, kým sa nedostala na vysokú. Odsťahovala sa v tej dobe od rodičov a začala bývať v malom prenajatom apartmáne so spolubývajúcou. Spočiatku jej spolubývajúcej Denisin záujem o bezpečnosť imponoval. Postupne však táto kontrolovacia rutina trvala stále dlhšie a dlhšie a pridávali sa do nej stále nové a nové zariadenia, ktoré bolo potrebné skontrolovať. Vystrašila sa, keď Denisa začala kontrolovať aj okná, ktoré boli vždy zamknuté a ani sa neotvárali a keď pozerala aj za skrine a pod postele. Kontrola musela tiež prebiehať v určitom poradí. Ak bola Denisa niečím vyrušená alebo sa dostatočne nesústredila, musela začať od znova. Denisa si tiež robila kópie školských úloh a ukladala si ich do krabice. Po večeroch si tieto kópie prechádzala znova a znova, aby zistila, či nevynechala nejakú dôležitú vec alebo nenapísala niečo ofenzívne. Domov volala trikrát alebo štyrikrát denne, aby sa uistila, že jej rodičia a malý brat sú v poriadku.
Príbeh Róberta a obáv z dopravnej nehody:Aj Róbert mal problém s kontrolovaním, avšak väčšina jeho kontrolovania súvisela so šoférovaním. Raz podvečer, keď šoféroval, uvidel v strede vozovky muža. Prešiel okolo neho a pozrel sa do spätného zrkadla, či mu nejako neublížil. Muž bežal preč a pri ďalšom pohľade ho Róbert už nevidel. Na najbližšej križovatke sa otočil a vrátil na miesto, kde muža videl. Šoféroval pomaly, ale nikde nevidel mŕtve telo. Oči to videli, ale istý si stále nebol. Opäť prešiel tú istú trasu. O hodinu neskôr, keď meškal na dohodnuté stretnutie, si ešte stále nebol istý. Šiel domov a s obavami čakal na večerné správy. O týždeň neskôr šoféroval Róbert okolo ženy na bicykli. Strach sa ozval znova. Možno ju zrazil. Pozrel sa do spätného zrkadla, stále tam bola. Čoskoro sa však musel do spätného zrkadla pozerať stále a stále, kedykoľvek minul chodca či cyklistu. Mladý obchodník, presvedčený, že počas jazdy autom niekoho zrazil, strávi niekoľko hodín denne opakovaným kontrolovaním kritického miesta na ceste, kam sa opakovane vracia, aby ho znovu a znovu „dôkladne“ skontroloval a presvedčil sa, že nikoho nezrazil, nikomu neublížil a že na ceste neleží žiadne telo.
Príbeh Bena a nutkavého usporadúvania:Už ako dieťa mal Ben všetky hračky vo svojej izbe vždy zorganizované. Vojačikovia patrili do krabice. Skladačky mali miesto na poličke. Knihy boli zoradené podľa veľkosti, malé na pravo, veľké na ľavo. V škole si o Benovi a jeho rituáloch deti pošuškávali. Knihy ukladal do lavice každý deň presne na to isté miesto. Ceruzu mal ostrúhanú a vždy uloženú hore na lavici, presne v strede, s hrotom otočeným nahor. Guma patrila do pravého horného rohu, nie však príliš blízko k okraju lavice. Ako dospelého Bena ľudia málokedy navštevovali. Bolo by príliš náročné všetko dať na správne miesto, potom čo by odišli. Právnik v strednom veku musí opakovane počítať a potom vo veľmi prísnom poradí zoraďovať veci na poličke. Toto musí opakovať každý deň pred odchodom do práce, a ak veci neuloží dostatočne presne podľa svojej „nutkavej“ spokojnosti, musí začať všetko odznova, aj niekoľkokrát, čo je často príčinou toho, že mešká do práce.
Príbeh Martina a dotykových rituálov:Martin mal problém pri prechádzaní cez prah dverí. Ak mal „zlý pocit“ alebo „niečo proste nesedelo“, musel sa vrátiť a prekročiť prah znova. Keď prechádzal cez vchodové dvere, musel sa najskôr dotknúť pravej strany zárubne, potom ľavej a nakoniec jej hornej časti. Sadanie si do kresla alebo vstávanie z neho tiež sprevádzal rituál. Martin sa najprv dotkol zeme, potom uchopil bočné časti stoličky oboma rukami, až tak sa postavil. Písanie zabralo množstvo času a úsilia. Každé písmeno musel dvakrát obtiahnuť. Vstával o tretej ráno, aby mohol z domu odísť o ôsmej.
Príbeh Mareka a náboženských obsesií (škrupulozity):Vina sprevádzala Mareka neustále. Ak mu na um prišli „zlé“ myšlienky - obvykle rúhačského alebo sexuálneho charakteru, modlil sa. Ale modlitba musela byť presná, povedaná „ako má byť“, inak nefungovala. Takže musel modlitby opakovať znova a znova, až pokiaľ nemal pocit, že sú „ako majú byť“. Obzvlášť bolestivé bolo pre Mareka to, že ho myšlienky zlého charakteru prepadávali najmä v kostole. Výsledkom bolo pokušenie vzdať sa viery a nechodiť vôbec do kostola. Škrupulózni (úzkostlivý, dôkladný) ľudia sú obsesívni v otázkach náboženstva, etiky alebo morálky. Vyžadujú od seba omnoho viac, než iní ľudia, ktorí zdieľajú rovnaké presvedčenie ako oni. K ich kompulziám môžu patriť modlitby a hľadanie uistenia sa u iných, že ich správanie je „čisté“.
Príbeh Lujzy a zhromažďovania (hromadenia):Roky si Lujza odobrovala svoju zbierku vecí. Ale väčšina vecí, ktoré hromadila vo svojom byte, by neboli bohatstvom pre nikoho. Časom sa krabice stali problémom. Lujza to skúsila vyriešiť sťahovaním, avšak aj jej nový apartmán ich bol čoskoro plný. Lujza si odkladala noviny, časopisy, recepty a poštu - dokonca aj reklamné letáky. Nebola si istá prečo to robila. Zbierajú nepotrebné veci a majú problém s vyhodením niečoho, čo by iní ľudia určite označili za odpad. K nahromadeným veciam si vytvárajú silný vzťah a pripisujú im neprimeranú hodnotu. Majú obavy, že budú niektorú vec raz v budúcnosti potrebovať.
Príbeh Anny a násilných vtieravých myšlienok:Anna pripravovala pre svoje dvojročné dieťa obed a do ruky vzala nôž, aby pokrájala paradajku. Zrazu sa z ničoho nič objavila myšlienka: „čo keby som svojmu dieťaťu vbodla ten nôž do hrude?“. Prestrašila sa a okamžite ju zalial pocit viny. Na druhý deň sa však myšlienka objavila znova. V ten istý deň, keď kúpala malú, jej napadlo: „Čo ak by som ju utopila?“. Príšerne ju to rozrušilo. Počas nasledujúcich dní si opakovala: „Musím byť otrasnou matkou, keď mi na um prichádzajú také myšlienky.“ Myšlienky sa však objavovali naďalej a ich intenzita narastala. Kedykoľvek bola s dcérou sama, pociťovala úzkosť. Začala sa vyhýbať kontaktu s ostrými predmetmi v prítomnosti svojej dcéry. Tieto predstavy majú takmer vždy sexuálny alebo násilnícky obsah. Môžu im tiež na um prichádzať na um myšlienky na to, že sami spáchajú nejaký sexuálny alebo agresívny akt, ktorý je z ich pohľadu odporný a odpudivý. Avšak na základe nedávnych štúdií sa zistilo, že aj u týchto ľudí sú kompulzie prítomné, aj keď sú skôr rafinovanejšieho charakteru, často maskované a nezriedka mentálneho charakteru alebo sa prejavujú ako rituály. Môže ísť taktiež o revíziu obsesívnych myšlienok, aby sa im človek vyhol alebo znížil napätie. V neželaných situáciách títo ľudia často zažívajú určité obtiažne definovateľné pocity v oblasti genitálií. Tak ako pri ostatných typoch OCD, aj tieto mentálne rituály prinášajú dočasnú úľavu od úzkosti, spôsobovanej vtieravými myšlienkami.
Príbeh Romana a neustálych vnútorných scenárov:Aj Romana obťažovali neželané myšlienky. V mysli sa mu odohrávali určité scény znova a znova, ako nekonečný príbeh. Obával sa ich, obával sa, že by sa mohli stať skutočnosťou. Niekomu v tých scénach ubližoval, zvyčajne svojej manželke. Vedel, že by jej nikdy neublížil, tak prečo sa mu to stále zdalo? Keď ho práve nerušili myšlienky, vkrádala sa mu do mysle hudba. Tá istá melódia sa mu v mysli prehrávala dookola celé dni.
Vlastná skúsenosť s kontrolou:Moje ťažkosti s OCD sa začali obavou, že som pri odchode z domu nezamkla dvere. Vracala som sa opätovne domov, aby som skontrolovala dvere, rúru, či varnú kanvicu. Myšlienka: „Čo ak?“ sa stala mojím stálym spoločníkom. „Čo ak som nechala odomknuté dvere na aute, vlezie do neho dieťa a ublíži si?“ Obsesie sa točili okolo strachu, že som niečo spravila, čo iným ublíži alebo nespravila niečo a to povedie k tomu, že iným ublížim. Teraz, zhruba desať rokov potom, čo sa OCD stalo mojím spoločníkom, ide už len o občasného návštevníka. Áno, z času na čas mávam obsesívne myšlienky, ale som schopná ich vypustiť z hlavy a nezaoberať sa nimi.
Pochopenie a podpora
OCD je chronické ochorenie, ktoré je charakterizované vtieravými, opakovanými, nechcenými myšlienkami (obsesiami), ktoré zapríčiňujú úzkosť, a/alebo iracionálnym, ritualistickým, opakovaným správaním, ktoré pacienti musia vykonávať (kompulziami). OCD môže mať v priebehu života rôznu intenzitu a prejavy. Niektorí pacienti majú celodenné rituály, ktoré ich obmedzujú, u iných sa prejaví zhoršenie stavu počas jednej či dvoch hodín v priebehu dňa.
Jedinci s OCD si zvyčajne veľmi dobre uvedomujú nezmyselnosť svojho počínania, preto majú často strach z toho, že ostatní ľudia si o nich budú myslieť, že sú blázni a to ich núti, aby svoje ťažkosti držali v tajnosti. Priemerný vek, kedy sa choroba prejaví, je okolo 19. roku. Nástup po 35 roku je neobvyklý, ale vyskytuje sa.
Veľkou pomocou pacientov je komunikácia v rodine. Je dôležité, aby ostatní členovia rodiny rozumeli, čo sa odohráva v mysli človeka s OCD, pretože jedine tak si nebudú brať jeho prejavy osobne. Jednou z možností, ktoré mnohým pacientom pomáhajú, je to, že spočiatku môžu v rámci terapie „prenášať zodpovednosť“. Keď pocítia strach, že opakovane neskontrolovali bábätko pred spaním, a tomu hrozí napríklad úraz, namiesto nich pôjde pozrieť dieťa partner. Takýmto spôsobom sa môžu spočiatku vzdávať zodpovednosti za všetky okolnosti okolo seba, a nepodporujú v sebe kompulzívne správanie.
Pokiaľ sa objavia príznaky OCD alebo PPP, neváhajte vyhľadať odbornú pomoc. Deti dokážu provokovať svojich rodičov rôznymi spôsobmi. Sú veľmi kreatívne a dokážu vymyslieť milión spôsobov, ako na nich zapôsobiť. V súčasnosti sa častokrát stáva, že tieto „provokácie“ sú prehliadnuté, pričom môžu signalizovať aj niečo vážnejšie. Je dôležité, aby predovšetkým rodina skoro rozoznala príznaky OCD, a presvedčila pacienta k liečbe. OCD rovnako ako depresia a úzkosti nie sú problémy, ktoré dokáže zvládnuť pacient sám. Preto je dôležité nespoliehať sa na vlastné sily, ale obrátiť sa na odborníka. Pozitívne myslenie ani relaxačná hudba, hoci sú dnes populárne, v prípade duševnej poruchy určite na liečbu nestačia. Práve naopak, problém môže neskôr prepuknúť v ešte väčšej intenzite.
tags: #dieta #z #ocd #ako #dalrj