Vankúš ako Svedok Času: Objavte Fascinujúci Príbeh od Detstva po Umenie a Tradíciu na Starých Fotografiiách!

Vankúš, predmet každodennej intimity a súkromia, skrýva v sebe nespočetné príbehy. V kontexte dobových fotografií detí sa stáva symbolom nielen odpočinku, ale aj svedkom premenlivých podmienok života v minulosti, odrážajúc radosti, strasti a výzvy, ktorým čelili najmladší členovia spoločnosti. Historické fotografie detí nám ukazujú podobnosti a rozdiely medzi deťmi z minulosti a žijúcimi v dnešnej dobe. Tento článok sa zameriava na dobové fotografie detí, najmä v kontexte stravovania a života v minulosti, a ponúka pohľad na to, ako vyzeralo detstvo v rôznych obdobiach, aké boli podmienky pre život a stravovanie detí a aké výzvy museli deti a ich rodiny prekonávať. Článok využíva archívne fotografie a dobové záznamy, aby priblížil realitu života detí v minulosti, pričom vankúš a iné textílie nám pomáhajú nahliadnuť do ich sveta s hlbšou empatiou a pochopením. Pre dnešných žiakov základných škôl je o to vzrušujúcejšie vyskúšať si tie pár hier z minulosti a spoznať život, ktorý ich predkovia viedli, ako aj to, čo v živote naozaj potrebujeme. Chápeme, deti dnes ťažko uveria, že existovalo obdobie, kedy proste neexistovali smartphony, a takmer žiadne hračky, ale dobové fotografie svedčia o tom, že ich život bol často jednoduchší, kvalitnejší a lepší, aj keď plný výziev. Tieto fotografie slúžia ako dôležitá pripomienka toho, čo naozaj v živote potrebujeme.

Detský svet zachytený objektívom: Pohľad na minulosť a jej ozveny v súčasnosti

Detstvo v minulosti bolo diametrálne odlišné od toho, čo poznáme dnes. Pravdepodobne sa ti vybaví niečo ako zubná pasta s príchuťou tutti-frutti, koláčiky z piesku či drevené počítadlo, alebo dlhé letné večery u babky na záhrade, vôňa jej legendárnej čerešňovej bublaniny a kakao, ktoré ti robila, aby si dobre spal. Lenže mnohé deti z minulosti také šťastie väčšinou nemali, a tieto historické fotografie sú toho jasným dôkazom. Zachytávajú strasti období dávno minulých, ktoré poznačili aj tých najmenších, a myslíme si, že naženú zimomriavky aj vám. Na niektorých fotografiách je rozdiel viditeľný na prvý pohľad. Deti boli obliekané ako dospelí a často mali starosti, o ktorých sa dnešným deťom ani nesníva. Mnohé zažili vojnu a s tým spojené útrapy. Napriek tomu majú tieto deti s dnešnými aj niečo spoločné: úsmev a radosť z hry s priateľmi, z obľúbenej hračky či zvieratka. Staré fotografie majú nezameniteľné čaro. Zachytávajú vtedajšiu realitu, ktorá je dnes pre nás už históriou. Aj ľudia, ktorí napríklad počas prírodnej katastrofy prišli o všetko, hovoria, že ich z materiálnych vecí najviac mrzela strata rodinných fotografií. Pretože fotka, to je spomienka, na ktorú môžeme aj zabudnúť, ale vďaka nej si na ňu opäť spomenieme.

Záber z výstavy dobových fotografií detí

Od slameného vankúša po moderné ihrisko: Každodenný život detí v minulosti

Život detí v minulosti bol často pretkaný neľahkými výzvami, no zároveň bol plný momentov spontánnej radosti a objavovania. Aby sme získali hlbší vhľad do týchto skúseností, školy dnes organizujú projekty, ktoré umožňujú žiakom prežiť históriu všetkými zmyslami. V Základnej škole v Adorfe sa v poslednom čase stala história ožívať, a to v rámci projektového týždňa na tému „Život a učenie v minulosti“. Počas tohto týždňa sa študenti hlboko ponárajú do histórie svojho rodného mesta, pripravujúc sa na výročie „250 rokov Adorfu“. V skupinách so zmiešaným vekom, ktoré sa striedajú, nielen získavajú historické vedomosti, ale aj prežívajú históriu všetkými zmyslami. Tím prírodného parku stavia s deťmi malé trávnikové chatrče vo vzdelávacom lese, zatiaľ čo iné skupiny vyrábajú remorkéry pre kanál. V školskej budove prebieha aj veľa aktivít: deti vytvárajú bridlicové tabuľky a modely vresoviska, píšu brkami a skúšajú tradičné remeselné techniky.

V kuchyni sa „presne ako za starých čias“ pečie, mieša a varí - spoločným úsilím vznikajú pohánkové palacinky, ražný chlieb, maslo, džem a dokonca aj cmarová polievka. A deti na vlastnej koži zažívajú, aký bol vtedy život: vyskúšajú si sedieť v koryte, zažijú stiesnené priestory malej izby a otestujú pohodlie spania na slamenom vankúši. Obzvlášť pozoruhodným prvkom je veľká časová os na chodbe školy, ktorá je navrhnutá so skutočnými predmetmi a stále rastie aj po skončení projektového týždňa. Vďaka nej je uplynulých 250 rokov hmatateľných. Napríklad replika remorkéra s koňom názorne ilustruje, ako museli deti okolo roku 1870 pomáhať s ťahaním. „Deti takmer nemajú čas na hranie a takmer žiadne hračky…“ zamyslene poznamenáva štvrták. Pre dnešných žiakov základných škôl je o to vzrušujúcejšie vyskúšať si tie pár hier z minulosti. S veľkou kreativitou vyrábajú vlnené bábiky a káčatá, ktoré potom priamo na školskom dvore testujú. Deti, ktoré vystupujú ako začínajúci historici, vedú rozhovory s očitými svedkami a prezentujú svoje zistenia pomocou originálnych artefaktov, ako sú školské aktovky a bridlicové ceruzky. Na poslucháčov obzvlášť zapôsobí často dlhá cesta do školy. „Museli deti chodiť aj v daždi?“ pýta sa jedno dieťa s úžasom. Hudba tiež zohráva svoju úlohu: Pre obrad sa vytvorí špeciálna pieseň, ktorú sa každý deň spoločne spieva - veľmi v duchu bývalých pracovníkov kanála, ktorí si spevom uľahčovali ťažkú prácu. Prostredníctvom priamej skúsenosti si deti živo uvedomujú, aký jednoduchý a zároveň namáhavý bol život v dedinách na vresoviskách pred 250 rokmi.

V časoch minulých sa pre zdravie a dobrú fyzickú kondíciu detí investovalo aj do budovania infraštruktúry. Za minulého režimu boli veľké plány - päťročnice, ktoré bolo treba splniť. V rámci nich v mnohých mestách po celom Česko-Slovensku vyrástli nové sídliská pripomínajúce betónovú džungľu. Objavili sa v nich však aj malé oázy pokoja ako parky, kúpaliská, kultúrne budovy či športoviská. Budovatelia však nezabúdali ani na tých najmenších, pretože bolo nevyhnutné dbať aj na ich zdravie a dobrú fyzickú kondíciu. Deti lákali na čerstvý vzduch pestrofarebné ihriská, kde šantili na preliezkach rôznych tvarov a hrali sa spolu hry. Tie väčšie samy a tie menšie pod dozorom rodičov či školských dozorkýň.

Príklady investícií do detskej budúcnosti v Česko-Slovensku:

Rok 1948: Týždeň detskej radosti v Bratislave. Na snímke z 8. mája 1948 vidno záber, ktorý vznikol počas Týždňa detskej radosti v Bratislave. Cieľom bolo priniesť deťom radosť a zábavu v povojnovom období, ktoré bolo poznačené nedostatkom a stratami.
Rok 1953: Detské jasle a ihriská v Bratislave. Detské ihrisko slúži aj tým najmenším, deťom z detských jasiel, ktoré sa tu za dozoru školených dozorkýň veľmi dobre zabávajú. Archívna snímka vznikla v Bratislave, 29. mája 1953, dokumentujúc snahu o zabezpečenie vhodného prostredia pre predškolskú výchovu.
Rok 1959: Park slobody v Chocholnej a Velčiciach. Deti a mládež družstevných obcí Chocholná a Velčice v Trenčianskom okrese dostali od miestnych národných výborov a jednotných roľníckych družstiev k Medzinárodnému dňu detí pekný dar - Park slobody. Obyvatelia oboch obcí ho vybudovali v brigádnických smenách na voľnom, dosiaľ nevyužitom priestranstve, ktoré rozdeľuje obce. V Parku slobody je detské ihrisko, pre starších volejbalové ihrisko a tanečný parket. V tôni košatých stromov sú lavičky. Takmer po celý deň sa hemžia dietky v novovybudovanom Parku slobody, ktorý vybudovali spoločne občania Chocholnej a Velčíc v Trenčianskom okrese.
Rok 1976: Stará Ľubovňa - rozvoj a výstavba pre deti. Obyvatelia najmladšieho okresného mesta v ČSSR Starej Ľubovne vytvorili v akcii Z dielo v hodnote vyše 6 miliónov korún. Vybudovali futbalový štadión a detské dopravné ihrisko, dve autobusové čakárne, halu technických služieb, upravili parky a zeleň, čím prispeli k zlepšeniu životných podmienok miestnych rodín.
Rok 1978: Vranov nad Topľou - investície do budúcnosti. Občania Vranova v rámci volebného programu NF za dva a pol roka šiestej päťročnice vytvorili dielo v hodnote takmer 40 miliónov korún. V investičnej výstavbe doteraz odovzdali do používania 465 bytov, detské dopravné ihrisko, malú ľadovú plochu, jasle, materskú školu a štyri objekty pre obchod a služby, atď., ukazujúc komplexný prístup k rozvoju mesta.
Rok 1981: Petržalka - nové byty a ihriská pre deti. V rokoch 6. päťročnice sa v Bratislave do nových bytov nasťahovalo takmer 80.000 občanov. Každý piaty občan hlavného mesta SSR býva v byte postavenom v tomto období. V rokoch 1976 - 80 sa stala jednou z ťažiskových lokalít výstavby Bratislavy Petržalka. Tu sa postavila prevažná časť - 16.247 bytov. Na archívnej snímke z 31. mája 1981 vidieť detské ihrisko na Ulbrichtovej ulici, ktoré slúžilo pre mnohé rodiny v tejto novej, rýchlo sa rozvíjajúcej štvrti.
Rok 1984: Senica - premena agrárneho mestečka na moderné centrum. Senica bola v roku 1945 malé agrárne mestečko s tritisíc obyvateľmi. Od februára 1948 zmenila Senica od základov svoju tvár. Z malého agrárneho mestečka vyrástlo do veľkosti i krásy moderné priemyselnopoľnohospodárske centrum Záhoria s vyše 17-tisíc obyvateľmi. Za roky od oslobodenia sa v meste postavilo vyše päťtisíc štátnych, družstevných, podnikovodružstevných bytov, ako i individuálnych rodinných domov, čo znamenalo nové domovy aj pre tisíce detí.
Rok 1984: Trenčín - investície do bývania a zariadení pre deti. V rámci komplexnej bytovej výstavby dokončia v roku 1984 v Trenčíne výstavbu 544 bytových jednotiek. Súčasne sa začne stavať ďalších 468 bytov. Do užívania odovzdali detské ihrisko na Považskej ulici, pred končením sú detské jasle a materská škola v Kubrej. Na archívnej snímke z 16. júla 1984 je zachytené nádvorie závodných detských jasiel a materskej školy pre 155 detí združených podnikov Slovakotexu v Trenčíne, ktorá bola ukážkou starostlivosti podnikov o zamestnancov a ich rodiny.
Rok 1993: Trenčín - moderné detské ihrisko švédskeho typu. Viacúčelové detské ihrisko švédskeho typu v hodnote 400.000 Sk odovzdali trenčianskym deťom zástupcovia mestského úradu a slovensko-švédskej a.s. Q-EX Trading. Rôzne preliezačky, hojdačky, na ktorých sa môžu zahrať a zašportovať aj zdravotne oslabené deti, symbolizovali pokrok v prístupnosti a inkluzívnosti herných priestorov.

Ťažké osudy detí v historických zlomoch: Svedectvá dobových fotografií

Nie všetky deti mali šťastie vyrastať v pokojných časoch. Mnohé z nich zažili strasti a utrpenie počas vojnových konfliktov, politických nepokojov a sociálnych kríz. Historické fotografie zachytávajú aj tieto ťažké osudy detí, ktoré sú svedectvom o tragických udalostiach minulosti, odrážajúc krehkosť detstva v turbulentných obdobiach.

Rozdelenie rodín: Obyvatelia Západného Berlína ukazujú deti ich starým rodičom, ktorí ostali na východnej strane (1969). Táto fotografia hovorí o bolestnej realite rozdelenia rodín počas studenej vojny, kde hranice fyzicky aj emocionálne rozdeľovali ľudí.
Zúfalstvo a chudoba: Matka zahanbene schováva svoju tvár po tom, čo ponúkla svoje deti na predaj (1948). Tento obraz kruto pripomína, do akých extrémnych činov mohlo zúfalstvo a chudoba donútiť matku v povojnovom období.
Odraz politickej atmosféry: Skupina detí v maskách Adolfa Hitlera, Mussoliniho, Grety Garbo a Anny May Wong pózujú na fotke v Londýne (1938). Táto snímka je zvláštnym odrazom politickej atmosféry v detskom svete, kde sa dospelé idey a postavy stávali súčasťou ich hier.
Kontroverzné hračky: Francúzske deti sa hrajú s hračkárskou gilotínou (1959). Kontroverzná hračka, ktorá pripomína temné obdobie francúzskej histórie, ukazuje, ako sa aj kruté historické udalosti mohli pretransformovať do detskej zábavy.
Alarmujúce podmienky: Dve autistické deti v azylovom dome v Španielsku, priviazané o radiátor (1982). Táto fotografia poukazuje na alarmujúce podmienky v zdravotníckych zariadeniach a nedostatočné pochopenie potrieb detí s autizmom v danej dobe.
Strach a neistota v čase vojny: Deti v bunkri pozorujú letecký súboj (1940). Obraz plný strachu a neistoty počas vojnových náletov, kde sa bunkre stávali ich jediným útočiskom.
Utečenecká kríza: Vietnamská žena nesie deti aj majetok na bambusovej tyči a uteká do bezpečia (1968). Silné svedectvo o utečeneckej kríze počas vojny vo Vietname, kde matky museli s deťmi putovať za bezpečím.
Zaujímavé vynálezy: „Kefa na krk“, ktorá slúžila na to, aby čistila detský krk, kým sa dieťa hrá (1950). Tento zaujímavý vynález mal uľahčiť starostlivosť o deti a ukazuje na dobové predstavy o hygiene a praktickosti.
Kontrast bežného života a konfliktu: Deti pokojne jedia zmrzlinu, kým vojaci strážia ulice Londonderry (1979). Fotografia vystihuje priepastný kontrast medzi bežným životom detí a realitou ozbrojeného konfliktu, ktorý sa stával súčasťou ich každodennosti.
Boj s detskou obrnou: Liečba detskej obrny pred vynájdením vakcíny. Niektoré deti strávili v prístrojoch celé mesiace, nie všetky však prežili (1937). Snímka pripomína ťažký boj s detskou obrnou a zároveň nádej v medicínsky pokrok, ktorý neskôr priniesol vakcínu.
Politická indoktrinácia: Dve školáčky so zbraňami strážia sochu Georgiho Dimitrova, prvého bulharského komunistického lídra (1960). Táto fotografia ilustruje politickú indoktrináciu detí v komunistických režimoch, kde boli už od útleho veku vedené k ideologickej vernosti.
Detská klietka: Dieťa v „detskej klietke“, ktorá zaručila, že sa mu dostalo dostatok čerstvého vzduchu a slnka, aj keď žilo v paneláku (1937). Snaha o zdravý životný štýl v mestskom prostredí viedla k vzniku takýchto netradičných riešení.
Tragédia holokaustu: Smutné dievčatko je jedno z 669 československých židovských detí, ktoré dostali povolenie opustiť krajinu (bez svojich rodín) počas Kindertransportu. Tragédia holokaustu a záchrana detských životov, ktorá však znamenala aj odlúčenie od rodiny.
Prekážky vo vzdelávaní: Počas cesty do školy museli talianske deti zdolať rieku (1959). Táto fotografia svedčí o prekážkach a výzvach na ceste za vzdelaním v odľahlých oblastiach.
Evakuácia: Deti si prezerajú svoje menovky, kým čakajú na evakuáciu počas Bitky o Britániu (1940). Strach a neistota počas evakuácie boli pre deti v takýchto situáciách traumatizujúcimi zážitkami.
Dôsledky hyperinflácie: Nemecké deti sa hrajú s kopou bezcenných peňazí (1923). Závažné dôsledky hyperinflácie v Nemecku sa prejavili aj v detskom svete, kde peniaze stratili akúkoľvek hodnotu a stali sa len rekvizitou pre hru.
Utrpenie počas vojny: Deti, ktoré boli zranené počas prvej svetovej vojny, sa liečia v nemocnici (1915). Utrpenie detí počas vojnových konfliktov, ktoré boli často tichými obeťami brutalít.
Vojna a vzdelávanie: Deti sedia v polozrúcanej škole v Stalingrade, pár mesiacov po skončení bojov (1943). Dôsledky vojny na vzdelávanie a život detí boli katastrofálne, no aj napriek tomu sa deti snažili pokračovať v učení.
Solidarita a pomoc: Švédsko počas druhej svetovej vojny prichýlilo tisícky fínskych detí. Niektoré museli zdieľať postele, lebo v detských domovoch nebolo dosť miesta. Solidarita a pomoc počas vojny ukázali ľudskosť aj v najťažších časoch.

Tieto zábery nám pripomínajú, aké krehké a zraniteľné môže byť detstvo, a zároveň podčiarkujú neuveriteľnú silu a odolnosť detí, ktoré sa aj v najťažších podmienkach snažili nájsť radosť a normálnosť. Historické fotografie detí nám ukazujú podobnosti a rozdiely medzi deťmi z minulosti a žijúcimi v dnešnej dobe. Na niektorých fotografiách je rozdiel viditeľný na prvý pohľad. Deti boli obliekané ako dospelí a často mali starosti, o ktorých sa dnešným deťom ani nesníva. Mnohé zažili vojnu a s tým spojené útrapy. Napriek tomu majú tieto deti s dnešnými aj niečo spoločné. Úsmev a radosť z hry s priateľmi, z obľúbenej hračky či zvieratka.

Vankúš ako symbol: Intimita, umenie a remeslo

Vankúš je oveľa viac než len bežný predmet dennej potreby; v umení a remesle sa stáva nositeľom hlbokých symbolických významov, odrážajúcich intimitu, pamäť a samotnú existenciu. Na túto archetypálnu tému nadväzovala aj slovenská výtvarníčka a galerijná pedagogička Ľuba Sajkalová (1973 - 2019, Bratislava), ktorej dielo zostalo nedokončené, keď podľahla svojej chorobe. Študovala na Vysokej škole výtvarných umení v Ateliéri voľnej textilnej tvorby u docentky E. Minárikovej a jej predstava textilu bola v slovenskom prostredí dosť výnimočná, pomerne osamelá a aj v širšom regióne jedinečná. Textil, ktorý študovala, už na ŠUP-ke vnímala veľmi neartefaktovo a vyslovene antiesteticky.

Petra Hanáková, kunsthistorička a kurátorka, ktorá študovala textilné výtvarníctvo na Strednej škole umeleckého priemyslu rovnako ako Ľuba, vnímala jej tvorbu už ako mladšia kolegyňa a mohla jej vývoj pozorovať zblízka. Textil na strednej škole je viac o remesle, textilných technikách, ktoré Ľuba samozrejme ovládala. Avšak práve textil mal vždy ambície sa vyrovnávať voľným umeniam. To sa dialo buď prostredníctvom veľkých priestorových vecí, alebo sa zacyklil do tých svojich „fajnmatjérových“ technológií ako háčkovanie, pletenie, sieťovanie, tvorba tapisérii. Ani jeden z týchto prístupov nebol Ľube blízky. Zaujímal ju viac „každodenný“ textil, ktorý starne, chradne, ktorý získava telesné stopy. Bol to textil sociálno-antropologický, mohli by sme povedať. Takmer na všetkých jej realizáciách to vidíme: je to textil, ktorý odchádza, má patinu, diery, odreniny, trhliny, textil, ktorý sa žmolí, žmolkuje, rozpadáva a chátra.

Daniela Čarná, kurátorka a galerijná pedagogička, ktorá s Ľubou úzko spolupracovala, spomína na projekt „Špina/čistota bielenie/deštrukcia“, ktorý bol Ľubinou diplomovou prácou. Toto dielo pozostávalo z dvoch celkov. Jedným z nich sú dve farebné tričká, tyrkysové a bordové, ktoré postupne vymývala savom, až sa začali rozpadať. Tento proces, ktorý zachytila, môžeme vidieť v už dnes zarámovaných aj kanonizovaných tričkách, ktoré sú v zbierke Slovenskej národnej galérie a boli vystavené aj na výstave Delete, ktorú robila Petra Hanáková.

Druhou časťou tohto rozsiahlejšieho diela sú práve spomínané vankúše, ktoré poukazujú na to, že Ľubu zaujímala práve odvrátená strana textilu, ale aj rodinná história. Ľuba bola človekom spolupráce. Použila vankúše, ktoré našla doma, ale i v Dražkovciach, odkiaľ pochádza jej rodina. Pracovala s archetypálnou témou, ktorá je veľmi osobná, ale zároveň je osobná pre každého z nás. Vankúš je symbolom určitej intimity a súkromia. Ju navyše zaujímal vankúš, ktorý je zvlečený z návliečok a badať na ňom rôzne stopy po telesných tekutinách, ako slzy, pot, krv. Sú symbolmi ľudí, ktorí vankúše používali, ale rovnako sa týkajú každého z nás. Na tieto vankúše vyšila rôzne asociácie, ktoré sa nám s nimi spájajú: únava, bolesť, choroba, milovanie a rôzne iné.

Paralelne s Ľubinou tvorbou vznikala inštalácia „Naše sny“ od Ilony Németh, ktorá tiež pozostávala z vankúšov, tvoriacich podlahu. Ilona použila vankúše, ktoré sa používali v reálnych hoteloch, a vznikla tak asociatívna, emotívna inštalácia. Kľudne sa dá ísť aj ďalej do minulosti, konkrétne nám napadá práca od Albrechta Dürera, ktorý na jednu zo svojich grafík-autoportrétov na opačnú stranu nakreslil perokresbu šiestich vankúšov. Petra Hanáková ešte dopĺňa, že Ľubu veľmi zaujímal takzvaný každodenný textil a každodennosť ako taká. Obliečka, vankúš, obrus, tričká, ktoré sa dotýkajú tela. Táto existencialita, ktorú pomocou textilu zdôrazňovala a svojím spôsobom estetizovala, vytvárala v jej prácach až atmosféru istej nedotknuteľnosti, niečo čo vyžarujú náboženské relikvie. Táto výstava sa pritom veľmi ťažko rekonštruovala, lebo keďže do svojich diel neraz vzťahovala bežný textil, ten sa po výstave prirodzene opäť vracal a strácal v domácnosti. Keď Petra Hanáková povedala Ľubinej sestre Oľge, aby v Drážkovciach hľadala „Tie vankúše“, ukázalo sa to ako veľmi náročné zadanie: bola na nich len drobná intervencia výšivkou, ktorá ich odlišovala od „obyčajných“ vankúšov. Ona vlastne veľmi ekologickým spôsobom veci do (sveta) umenia vťahovala a potom ich opätovne púšťala preč.

Ľuba Sajkalová bola hlboko náboženským, duchovným človekom a pochádzala z protestantskej rodiny. Jej tvorba v sebe obsahuje pýtanie sa na najzákladnejšie otázky života, ktoré si v istom štádiu položí každý z nás. Jedna z posledných vecí, na ktorých pracovala, bola textília práve pre Cirkev bratskú, ktorá sa stretávala v bratislavskej A4. Uvažovala nad plátnom, ktoré by historicky vychádzalo z takzvaných pôstnych plátien, ktoré počas pôstu zvykli prekrývať obrazy ako „pôst pre oči“. Tento liturgický textil chcela vyšívať, ale nie sama, pretože nebola človekom, ktorý by do centra pozornosti kládol seba, ale chcela prizvať celú komunitu, ktorá by vyšila svoje vlastné asociácie. Aj keď sa tento projekt nepodarilo realizovať, má svoje voľné pokračovanie. Uvažovala aj o obruse, ktorý mal prikryť oltár a mali ho vyšívať členovia komunity Cirkvi bratskej. A ten sa spontánne pomaly realizuje a je vystavený aj na výstave Ľ. S. (de)materializovaná v Galérii mesta Bratislavy. Vytvorila tak akési participatívne dielo, ktoré má svoje pokračovanie aj vďaka tomu, že počas svojho života o ňom rozprávala rôznym ľuďom.

Rodinné zázemie Ľubu Sajkalovú predurčilo k hlbokému záujmu o kultúru a etnológiu. Jej mama, Zora Vanovičová, bola etnografka, čím Ľuba získala background, viazaný na ľudovú kultúru a jej otec bol literárny vedec Július Vanovič. Feminizmus, telesné reprezentácie, ale aj osud, ktorý jej pripravil boj s chorobou, ktorej nakoniec podľahla, ju spájajú s umelkyňami ako Eva Hesse, Eva Kmentová či Maria Bartuszová. Tvorba Ľuby Sajkalovej je dôležitá aj z etického rozmeru, vo vzťahu k planéte, k ekológii. Pre Ľubu bol proces tvorby dôležitejší ako výsledný artefakt, čo sa prejavilo ako prínosné v zapájaní ľudí do rôznych spoluprác, najmä v galerijnej pedagogike.

Vankúš je neoddeliteľnou súčasťou aj tradičného remesla - čipkárstva. Prvé zmienky o čipkárstve ako o doplnkovom zamestnaní sú zo 17. storočia. Tradíciu Starohorskej čipky rozvinula aj štátna čipkárska dielňa koncom 19. storočia. Špecifickou črtou pre Starohorskú čipku je jej paličkovanie bez predlohy na holom vankúši. Jedná sa o charakteristickú pásovú čipku, ktorá sa v širokom okolí používala ako doplnok odevu alebo dekoračný prvok v domácnostiach. V dvoch obdobiach, od roku 1880 až 1922 a od 1925 až 1952, existovala na Starých Horách čipkárska škola. V jej tradíciách pokračoval koncom 60-tych a začiatkom 70-tych rokov čipkársky krúžok na ZDŠ, ktorý viedla majsterka ľudovej umeleckej výroby pani Elena Kráčiková z Tureckej. Aj v súčasnosti pre ÚĽUV pracuje niekoľko vynikajúcich čipkárok, ktoré obohatili Starohorskú čipku aj o figurálne motívy. Jednou z nich je aj pani Alžbeta Gregorová, ktorá získala titul majsterka ľudovej umeleckej výroby za rok 2023. Ústredie ľudovej umeleckej výroby (ÚĽUV) udelilo titul majster/majsterka ľudovej umeleckej výroby (ĽUV) po prvý raz v roku 1959. Dodnes ním bolo ocenených už 459 najvýraznejších osobností z radov ľudovoumeleckých výrobcov.

Starostlivosť o vankúš: Hygiena a zdravie v kontexte minulosti a súčasnosti

Hoci dobové fotografie detí vo vankúšoch nemusia priamo odrážať hygienické aspekty, starostlivosť o tento intímny predmet mala a má významný vplyv na zdravie a pohodu. V časoch, keď bol „slamený vankúš“ bežnou realitou, boli hygienické štandardy nepochybne iné, čo malo vplyv aj na život detí. Dnes vieme, že správna údržba vankúšov je kľúčová. Mnohí zabúdajú na údržbu ochranných návlekov na vankúše, čo môže výrazne ovplyvniť kvalitu spánku a stav pokožky. Odborníčka na upratovanie Anita Birgesová v príspevku pre Yahoo Lifestyle uviedla, že ochranné návleky na vankúše sú vec, na ktorú ľudia často zabúdajú. Ľudia na sociálnych sieťach priznali, že to robia raz za niekoľko týždňov a jeden používateľ uviedol, že ich mení „každú tretiu noc“ kvôli hormonálnemu akné. Ochranné návleky na vankúše pritom nie sú to isté ako obliečky, ktoré sú úplne navrchu. Je to vrstva pod obliečkou zabraňujúca tomu, aby sa na vankúš dostali nečistoty, pot, mastnota, alergény a roztoče. „Je to jedna z vecí, na ktoré ľudia zabúdajú. Odporúčam prať ochranné návleky každé dva až štyri týždne. Doplnila, že výmena ochranných návlekov každých pár dní by bola prehnaná, keďže „väčšinu práce“ robia obliečky a tie by sa mali prať každý týždeň. „Ochranné návleky na vankúše slúžia ako druhá ochranná vrstva, takže pranie každé dva až štyri týždne postačuje na udržanie hygieny a predčasného opotrebovania látky. Vankúš používate každú noc, takže sa oplatí o neho starať. Oprané vankúše môžu pomôcť k lepšiemu spánku, čistejšej pleti a menšiemu výskytu alergií. Namiesto toho, aby ste ochranné návleky prali spolu s ostatným oblečením, dajte ich do práčky na samostatný cyklus. „Použite pranie teplou vodou, kvalitný prací prostriedok a nepreťažujte práčku, aby sa naozaj vyprali,“ povedala Anita. „Uistite sa, že sú úplne suché, kým ich dáte naspäť. Keďže vankúš sa môže stať ideálnym domovom pre roztoče, je najlepšie vymieňať ho častejšie, ako si myslíte. „Väčšinu vankúšov by ste mali vymeniť každé jeden až dva roky. Ak stratil tvar, nevracia sa späť, alebo sa ráno budíte s upchatým nosom, pravdepodobne je čas ho vymeniť,“ povedala Anita. Ak sa vráti do pôvodného tvaru, môžete ho používať ďalej. Ak nie, treba ho vymeniť. Anita tiež uviedla, že vankúše by sa mali prať každé tri až šesť mesiacov. „Použite jemný cyklus, mierny prací prostriedok a dobre ich vysušte. Ideálne na slnku.

Dôležitosť pamäte a kultúrneho dedičstva: ÚĽUV a lokálne iniciatívy

Zachovávanie a prezentácia kultúrneho dedičstva je kľúčová pre pochopenie našej minulosti a inšpiráciu pre budúce generácie. Ústredie ľudovej umeleckej výroby (ÚĽUV) už šesť desaťročí predstavuje stálu kultúrno-propagačnú činnosť prostredníctvom výstav vo vlastných galerijných priestoroch a výstav určených pre zahraničie. Viaceré z podujatí ÚĽUV majú opakujúci sa charakter. Už po dvadsať rokov organizujeme v Bratislave festival tradičných remesiel a ľudových výrob Dni majstrov ÚĽUV, ktorý už po 36. krát zavíta do centra hlavného mesta Bratislava. Klub Maľované na skle pri Regionálnom centre remesiel ÚĽUV Bratislava vás pozýva na výstavu obrázkov MAĽOVANÉ NA SKLE, ktorá potrvá od stredy 6. mája do piatka 29. mája. V kontexte materiálovej témy ÚĽUV-u, ktorou je v roku 2026 drôt, je koncipovaná aj prvá tohtoročná výstava v Dizajn štúdiu ÚĽUV, predstavujúca projekt etablovanej autorky, ktorá sa pri tvorbe inšpirovala detskou kresbou.

Výstava s názvom „Jedna inšpirácia, dve cesty“ je príkladom, ako sa ÚĽUV snaží spájať minulosť so súčasnosťou. Predstavujeme vám program sprievodných podujatí k tejto výstave. Oslava vzniku organizácie vrcholí výstavou v priestoroch Galérie ÚĽUV na Obchodnej ulici v Bratislave v termíne od 5. decembra 2025 do 29. mája 2026. Koncepcia výstavy nadväzuje na novú publikáciu „ÚĽUV 1945 - 1989. Publikácia približuje činnosť Ústredia ľudovej umeleckej výroby (1945 - 1989), jeho vznik, fungovanie, ako aj dôležité osobnosti, ktoré ho formovali, a poskytuje tak neoceniteľný pohľad na obdobie, v ktorom vznikalo mnoho z dobových fotografií detí. V Regionálnom centre remesiel ÚĽUV Košice môžete tento rok počas 22. ročníka NOCI MÚZEÍ A GALÉRIÍ očakávať neočakávané. Počas tohto podujatia sme pre vás v sobotu 16. mája 2026 od 17.00 hod. pripravení sprevádzať vás históriou a umením.

ÚĽUV tiež neustále hľadá nové talenty a inovácie v oblasti tradičnej tvorby. Prihláste svoje diela do 13. ročníka medzinárodnej súťaže Kruhy na vode! Máte doma kúsok, ktorý ste si kedysi odniesli z predajní ÚĽUV-u? Aké miesto má vo vašej domácnosti a živote? Tieto otázky podčiarkujú význam ľudovej umeleckej výroby v každodennom živote a jej schopnosť prenášať príbehy a hodnoty cez generácie.

Okrem inštitucionálnych iniciatív zohrávajú dôležitú úlohu aj lokálne projekty a pamätníky, ktoré prispievajú k živému udržiavaniu histórie a identity regiónov.

Lipová aleja na Starých Horách: Z hlavnej cesty vedúcej na Donovaly za domom č.p. 100 (na Poštárke) odbočuje vpravo miestna komunikácia k starohorskej vodnej elektrárni. Je vysadená pozoruhodnou lipovou alejou s 23 lipami. Pravú stranu lemuje sedemnásť a ľavú stranu cestičky šesť líp, ktorých v minulosti bolo určite vysadených viac. Lipová aleja slúži ako miesto na prechádzky pre mamičky s malými deťmi, pretože je táto cestička málo frekventovaná a tichá. Podľa ústneho podania starších občanov našej obce lipovú aleju vysadili miestni včelári Slavkovský a Michník po dostavaní elektrárne v roku 1925. Obaja v nej pracovali a mali pri nej postavený včelín, v ktorom chovali mnoho včelstiev. V súvislosti s doterajším popisom výskytu líp je vhodné spomenúť aj najmohutnejšiu lipu, ktorá sa nachádza na rázcestí starej a novej cesty v Dolnom Jelenci (u Ondriška). Vzhľadom na jej mohutnosť možno predpokladať, že je najstaršou lipou v katastri obce Staré Hory. Jej obvod je úctyhodný. Obvod kmeňa meraného vo výške 120 cm od zeme je 620 cm.
Skalné bralo z filmu "Vlčie diery": Povyše osady Valentová na pravej strany cesty do osady Rybô sa nachádza skalné bralo s priečnou plošinou. Pri tomto skalnom brale boli v roku 1947 natáčané niektoré bojové scény prvého slovenského povojnového filmu s tematikou Slovenského národného povstania "Vlčie diery". Natáčanie filmu trvalo tri mesiace a väčšina exteriérov sa natáčala na Donovaloch. Režisérom filmu bol Paľo Bielik, hudbu zložil banskobystrický rodák, národný umelec Ján Cikker. Vo filme v komparze účinkovali aj žiaci ľudovej školy z Jelenca a Starých Hôr a scéna so včelienom sa natáčala pri dome maliara-samouka Júliusa Mráza na Starých Horách. V roku 2008 pri príležitosti otvorenia náučného chodníka venovaného pamiatke vynikajúcej osobnosti nášho lesníctva Jozefa Dekréta Matejovie, ktorý v okolí Starých Hôr v 19. storočí (roky 1809 až 1837) pôsobil, bol do skalného brala zakompovaný odtlačok dlane herca Ladislava Chudíka, ktorý v tomto filme účinkoval.
Pamätník "MOR-HO": V osade Dolný Jelenec vľavo od hlavnej cesty za potokom pri odbočke cesty do osady Valentová je umiestnený zaujímavo riešený Pamätník "MOR-HO". Je venovaný príslušníkom piateho oddielu partizánskej brigády "Pomstiteľ". Pamätník "MOR-HO" bol odhalený pri príležitosti tridsiateho výročia SNP v roku 1974 za účasti veliteľa partizánskej brigády "Pomstiteľ" majora S. G. Morozova a náčelníka štábu J. I. Nekrutenka, občanov vtedajšieho ZSSR. Pamätník má tvar stupňovitého podstavca na ktorom sú umiestnené tri do seba vstavané kruhy. Na vonkajšom kruhu je v jeho hornej časti dvakrát umiestnený nápis MOR-HO. V najmenšom vnútornom kruhu je v spodnej časti nápis MOR-HO, z ktorého do vnútra kruhu vychádzajú tri plamene symbolizujúce partizánsku vatru. Z čelného pohľadu na ľavej strane kruhov je poloblúkový pylón na ktorom sú umiestnené texty pri akej príležitosti a komu je pamätník venovaný.
Pamätník Jozefa Dekréta Matejovie: Pamätník sa nachádza v osade Dolný Jelenec. Je postavený na úpätí skalného brala na začiatku cesty vedúcej k vodnému dielu elektráreň. Je venovaný pamiatke Jozefa Dekréta Matejovie, pod ktorého vedením sa v máji 1808 začali pokusné umelé zalesňovacie práce v okolí Starých Hôr. Od roku 1811 pokračujú prakticky až do súčasnosti. Pamätník je dielom sochára Františka Šidlu, ktorý vyhotovil aj bronzové poprsie umiestnené na pamätníku. Kamenárske práce vyhotovil Dezider Schwarcz v Budapešti. Pamätník je začiatkom lesníckeho náučného chodníka dlhého 9,5 km, ktorý vedie cez osady Valentová, Rybô na Kohútovú, popod Majerovú skalu na Staré Hory a prakticky prechádza všetkými lokalitami na zalesnení ktorých mal J. D. Matejovie zásluhu. Lesnícky náučný chodník J. D. Matejovie bol zriadený roku 2008. Má 14 tabúľ na ktorých návštevníkov oboznamuje so zaujímavosťami lesníckeho, technického a historického charakteru. Trasa chodníka je stredne ťažká.
Stála banícka expozícia: Pri Kaplnke Svätej Anny, na pravej strane cesty je v obytnom dome č.p. 106 umiestnená súkromná, stála expozícia dokumentujúca slovom aj obrazom históriu baníctva na Starých Horách a k nim patriacim baníckym osadám. Expozíciu nainštalovali obyvatelia obce Ivan Čillík a jeho syn Richard Čillík za výdatnej pomoci svojich priateľov. Ich mená sú uvedené ako sponzori a darcovia pri vstupe do priestorov expozície, ktorá bola otvorená 4. decembra 2010 pri príležitosti sviatku Svätý Barbory - patrónky baníkov. Zbieraniu múzejných exponátov a štúdiu histórie baníctva sa venujú od roku 2006. Časť exponátov získal i vlastným vyhľadávaním, niektoré darom od miestnych obyvateľov, výmenou alebo kúpou. Celkový počet zbierkových predmetov vystavených v expozícii je 377 exponátov. Vystavené dokumenty, artefakty a celá expozícia je zameraná na históriu starohorskej, severnej časti starohorsko-španodolinského banského revíru. Konkrétne na históriu baníctva na Starých Horách (Veteres Montes, Altgebirg, Ohegy, od roku 1803 Sztaré hori), v Jelenci (Gielentz, Hirschengrund), Richtárovej (Richtergrund) a Polkanovej (Poca Nova, Ratzengrund, Ferdinandstahl, Podkanová). Expozícia je členená na písomnú a fotografickú dokumentačnú časť o obci: písomnosti, mapy a fotografie; fotodokumentácia o budovách od 16. storočia súvisiacich s banskou činnosťou v obci; trojrozmerné exponáty: banícke náradie od praveku po 20. storočie; vývoj banských svietidiel od 13. storočia po 20. storočie; keramický materiál od 13. po 19. storočie; súčasti baníckeho odevu a ochranné pomôcky; iné artefakty súvisiace s baníctvom.
Lezenie v okolí Starých Hôr: Skala Jelenec je v posledných rokoch jedna z najpopulárnejších oblastí športového lezenia na Slovensku a rozhodne najnavštevovanejšia z oblastí v okolí Banskej Bystrice. Rozsiahla vápencová skalná oblasť s cca 200 cestami, kde si prídu na svoje ako nároční lezci, tak i začiatočníci a deti. Lokalita má veľký potenciál pre prínos športového lezenia na Slovensku s pribúdaním nových ciest. Nachádza sa cca 18 km od Banskej Bystrice, smer Staré Hory - Donovaly. Skaly sú schované v lese nad malou obcou Dolný Jelenec. A nachádzajú sa oproti výraznej skale, ktorá je na pravej strane (smer Motyčky) a pod ňou sa nachádza parkovisko s pomníkom Matej Dekrét Matejovie. Skala Šturec je vzdialená od Banskej Bystrice asi 16km a od lezeckej oblasti Jelenec, vzdialený 1km. Z Banskej Bystrice pôjdete smerom na Donovaly. Za dedinou Staré Hory po 4 km po ľavej strane uvidíte vežu. Auto môžete odparkovať pri ceste a ku skale to je asi 30 metrov. Mierne previsnutá stena s početnými dierkami je orientovaná na juhovýchod. Najlepšie podmienky pre lezenie sú na jar a na jeseň, alebo v popoludňajších letných dňoch.

Všetky tieto aktivity a miesta sú dôkazom, že história a kultúra nie sú len statické záznamy, ale žijúce príbehy, ktoré neustále formujú našu prítomnosť a otvárajú dvere k hlbšiemu pochopeniu toho, ako sa vyvíjal život, vrátane toho detského, v minulých generáciách.

tags: #dobove #fotografie #dieta #vo #vankusi