Pochopiť životnú dráhu Juraja Táboriho znamená ponoriť sa do sveta, kde sa veda, lokálpatriotizmus a hlboká úcta k ľudovým tradíciám prelínajú v jeden celok. Ani jeden etnograf sa nenarodí hneď etnografom, ale každý musí prejsť dlhou cestou poznania. V tomto procese je azda najdôležitejšie stotožnenie sa so životom skúmaného národa, respektíve etnickej skupiny. Toto charakterizuje životnú dráhu Juraja Táboriho. O ňom možno povedať, že s etnografiou a činnosťou s ňou spojenou ako i s békéšskou oblasťou je priam zrastený.
Korene a formovanie osobnosti
Narodil sa 18. novembra 1913 v Slovenskom Komlóši v rodine evanjelického učiteľa. Tam v škole svojho otca sa stretával i hrával spolu s ostatnými deťmi z Komlóša. To významne ovplyvnilo i jeho neskoršiu životnú filozofiu, jeho chápanie spoločnosti. Ako dieťa spoznal nielen spôsob života roľníkov v Slovenskom Komlóši, ale aj bohatú ľudovú kultúru tamojších Slovákov.
Svoje gymnaziálne štúdiá prežil v meste Samuela Tešedíka - v Sarvaši. Po maturite si splnil svoju vojenskú povinnosť a od jesene 1932 začal pracovať na radnici v Slovenskom Komlóši. Chcel sa stať notárom. Chodil do druhého ročníka, keď si vypočul národopisnú prednášku profesora Istvána Györffyho, na ktorej s prekvapením zistil, že všetko, čo počul, je pre neho natoľko známe, akoby pán profesor prednášal o živote sedliakov v Slovenskom Komlóši. Táto prednáška ho natoľko zaujala, že sa rozhodol stať sa muzeológom.
Pán profesor jeho záujem o národopis zakrátko spoznal a zveril mu knižnicu Národopisného ústavu v Budapešti. Často mu hovoril, aby si vzal plecniak, že pôjdu do antikvariátov nakupovať knihy. Vždy sa vrátil s plným plecniakom do ústavu. Zúčastnil sa každej vtedajšej študijnej exkurzie ústavu: v Novohrade, v Jászságu, v okolí Derzstomaja a Karcagu. V lete 1938 ho pán profesor poslal zbierať národopisné materiály na Doboz a do Békéšskej Čaby.
Vojnové prerušenie a povojnové začiatky
Život však nie je priamočiary. Druhá svetová vojna zastavila načas aj jeho sľubné začiatky. Aj keď vojenská služba a zajatie dočasne prerušili a oddialili jeho plány, predsa je stále oddaným a zanieteným výskumníkom slovenského a maďarského obyvateľstva žijúceho v Békéšskej oblasti.
V roku 1946 sa dostal znovu do Slovenského Komlóša. V meštianskej, neskôr vo všeobecnej škole vyučuje skoro všetky predmety. Vyučoval všetko, čo bolo treba: a tak učil históriu, zemepis, poľnohospodárstvo, telocvik a spev. Tak sa v roku 1948 pustil do organizovania školského múzea v obci. Za krátke poldruharočné obdobie zozbieral 900 exponátov.
Budovanie múzejníctva na Dolnej zemi
V roku 1949 od obecnej rady v Slovenskom Komlóši dostal dom pozostávajúci z 5 miestností pre zriadenie múzea. Onedlho v ňom inštaloval výstavu s názvom „Osídlenie a vytvorenie chotára Slovenského Komlóša". Múzeum pomenoval Múzeom Jána Jankóa. Jeho miestna výstava vzbudila pozornosť odborníkov.
- novembra 1951 - práve v deň jeho 38. narodenín - bol vymenovaný za riaditeľa Múzea Mihálya Munkácsyho v Békéšskej Čabe. Gyula Ortutay, vtedajší šéf ŠSMP, mu vtedy povedal, že múzeum v Békéšskej Čabe je ako veľké smetisko a ak prevezme jeho vedenie, musí počítať s tým, že bude musieť veľa rokov tvrdo pracovať, kým sa mu podarí zbierky odborne dať do poriadku.
Onedlho dal do poriadku zanedbaný stav inštitúcie a usporiadal významné výstavy. Nasledovala dlhoročná tvrdá práca: označoval a inventarizoval národopisný materiál, archeologický, prírodopisný a výtvarný materiál. Prvú národopisnú stálu výstavu inštaloval na jar 1953. V roku 1964 bola v šiestich sieňach múzea v Békéšskej Čabe otvorená komplexná stála výstava s názvom „Ľud Békéšskej župy".
Vlkolínec - Svetové dedičstvo UNESCO na Slovensku
Pôsobenie v Békéši a vedecký odkaz
Po 18-ročnej práci riaditeľa v Békéšskej Čabe sa dostal na čelo múzea v Békéši. Ukázalo sa, že práve toto obdobie pôsobenia v meste Békéš je tým obdobím, v ktorom sa jeho tvorivá práca stáva najbohatšou a najzrelšou. V Békéši zo „spiaceho múzea" vytvára živé, činné múzeum. V roku 1972 zriadil Slovenský oblastný dom v Békéšskej Čabe a v roku 1976 Maďarský dom v Békéši.
K základným črtám povahy Juraja Táboriho patrili a ešte i patria veselá povaha a optimizmus, ktoré prenikajú každou jeho prácou. Väčšina jeho štúdií sa zaoberá ľudovými tradíciami Slovákov v juhovýchodnej časti Dolnej zeme. Medzi prvými skoncipoval úlohy národopisného výskumu v Békéšskej Čabe (1969).
Jeho obsiahle a porovnávacie štúdie hovoria o maliarkach, ľudovom nábytku, kožuchoch, o výrobcoch kolovrátkov Slovákov v Békéšskej župe. Juraj Tábori je vedeckým bádateľom ohraničeného národopisného kraja, určitých ľudových skupín, ale ním zozbierané významné hodnoty, ktoré sa dnes už nedajú nahradiť, nesú v sebe všeobecné ponaučenia.
Odborná bibliografia a prínos
V odbornom časopise „Slovenský národopis" vychádzajúcom na Slovensku publikovali jeho tri významné štúdie: Ihlička slovenských žien v Tótkomlóši (1957), Z povier o klokočových plodoch u Slovákov v stolici Békéšskej a Slovenské maliarky v Békéšskej župe (1962).
Medzi ďalšie významné práce patria:
- Stráženie dediny v Slovenskom Komlóši (1957)
- Zemepisné názvy Slovenského Komlóša (1957)
- Kožuch v Slovenskom Komlóši (1961-62)
- Ľudové staviteľstvo Békéšskej Čaby (1966)
- Tanečná zábava želiarov a gazdovských mládencov na Sarvaši (1968)
- Chov zvierat v Slovenskom Komlóši (1974)
- Kožušnícke výšivky v Békéšskej župe (1977)
- Snubný dar a výbava nevesty v Komlóši (1979)
- Hody v Slovenskom Komlóši (1986)
Juraj Tábori svojou ľudskosťou, učiteľským taktom, nadaním a schopnosťou výborne pripravoval do budúcnosti zverené mu deti. Svojou mierumilovnou a múdrou učiteľskou činnosťou prispel k tomu, že jeho práca ostáva živým odkazom pre nasledujúce generácie výskumníkov slovenskej kultúry na Dolnej zemi. Jeho celoživotné dielo nie je len súborom faktov o minulej dobe, ale svedectvom o hlbokom prepojení človeka s jeho koreňmi.
tags: #doc #phdr #matej #czako #phd #narodenie