V súčasnom svete sa tradičné definície lásky, vzťahov a rodiny neustále vyvíjajú a transformujú. Zatiaľ čo monogamia zostáva prevládajúcou normou, čoraz viac sa do popredia dostávajú aj iné formy spolužitia, akou je napríklad polyamoria. Skúmanie týchto dynamík a ich psychologických aspektov je kľúčové pre pochopenie ľudskej potreby lásky, spolupatričnosti a sebarealizácie. Na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave (FSEV UK) úspešne obhájila Denisa Derevjaniková svoju dizertačnú prácu s názvom Identifikácia motívov a kontextov pôsobiacich pri vstupe do polyamorie. Jej štúdium, ako aj pohľady ďalších odborníkov a jednotlivcov, nám poskytujú cenný vhľad do komplexnosti moderných vzťahov, vrátane tých, kde spolu žijú dvaja muži, jedna žena a dieťa.
Čo je Polyamoria? Historické Korene Mnoholásky
Polyamoria je typ konsenzuálnej nonmonogamie. Toto označenie zdôrazňuje, že ide o dobrovoľný súhlas ľudí s týmto typom vzťahovej orientácie. Samotné slovo polyamoria je odvodené z dvoch slov - „mnoho“ (poly) a „láska“ (amor), čo v preklade znamená mnoholásku. Po prvýkrát sa toto slovo začalo používať na pomedzí 60. a 70. rokov 20. storočia. V tom období sa polyamoria rozvíjala na pozadí viacerých diskurzov, akými boli napríklad feminizmus a sexuálna revolúcia. Tieto silné sociálne a kultúrne zmeny postupne v mysliach ľudí sprítomňovali myšlienku, že žena nemusí byť ponímaná len ako sexuálny objekt mužov, ktorých sexuálna túžba je menej „ukočírovateľná“.
Nonmonogamia pritom nie je novodobý fenomén. V antickom Ríme alebo starovekom Egypte ľudia neholdovali veľmi monogamii, v týchto spoločnostiach bola nonmonogamia v danom čase bežná. Bolo tiež normálne, že Rimania usporadúvali takzvané sexuálne oslavy. Je dôležité podotknúť, že v starovekom Ríme sa uplatňoval „dvojitý štandard“. Muži boli tí, ktorí sa mohli sexuálne angažovať aj za hranicami svojho manželstva - realizovali si svoje sexuálne túžby aj s konkubínami. Nevnímalo sa to vtedy ako nejaká zrada ich manželiek, išlo o bežnú záležitosť, ktorú ženy prijali, že tak „má byť“. V tomto období boli štandardom i sexuálni otroci. Muži mohli viac fungovať na pudovej báze. V starovekom Egypte bola nonmonogamia presadzovaná a udržiavaná tiež na základe pôsobenia mystických presvedčení. Egypťania verili, že ak budú mať veľa sexu, zabezpečí im to po smrti znovuzrodenie.
Polyamorné vzťahy sa v západnej spoločnosti stávajú čoraz bežnejšími najmä medzi mladými, avšak odborníci upozorňujú, že ide o niečo iné ako polygamiu. Kým v polyamorii ide o súhlas všetkých zúčastnených, v prípadoch polygýnie (manželstvo muža s viacerými ženami) nemožno vždy hovoriť o súhlase všetkých zúčastnených strán. Polygamia totiž povoľuje mužom viac partneriek, pričom nejde o dobrovoľnú formu zväzku, ale o spoločnosťou všeobecne prijatú normu, do ktorej ženy vstupujú nedobrovoľne. Naopak, psychológovia upozorňujú, že polyamoria je výsledkom snáh feministiek o rovnosť a posilnenie postavenia žien. S takýmto záverom prišli vo svojom výskume polyamorných vzťahov americkí psychológovia Heath Schechinger, Amy Moorsová a Jes Matsicková. Títo odborníci vyvracajú mýtus, že o polyamorné vzťahy majú záujem najmä muži a ženy naň pristúpia len preto, že chcú potešiť svojho muža alebo zostali sklamané v láske. Mnohé feministky sa však hlásia k takejto forme vzťahu a vyjadrili sa, že tradičné monogamné vzťahy podporujú systém rodového útlaku. Ako polyamorné ženy sa vo svojich vzťahoch cítia byť viac rovnocenné a majú viac rodinných, kultúrnych, rodových a sexuálnych rolí.
Prečo Ľudia Vstupujú do Polyamorných Vzťahov?
Denisa Derevjaniková, ktorá si tému motivácií pre vstup do polyamorie sama priniesla do Ústavu výskumu sociálnej komunikácie SAV, v. v. i., sa zamerala na zisťovanie, prečo sa človek vôbec rozhodne pre polyamoriu. Zaujímalo ju, čo od nej ľudia očakávajú, čo hľadajú, prípadne čo si kompenzujú.
8 znakov, že polyamória je pre vás to pravé
Najčastejším dôvodom je verbalizovaný motív nenaplnených potrieb v monogamii. Týka sa to napríklad osôb, ktoré fungujú v takýchto zväzkoch dlhšiu dobu. Výskumy ukazujú, že po približne dvoch rokoch začínajú v tele klesať „hormóny vášne“, a tak majú niektorí intenzívnejšiu potrebu znova tento stav pocítiť. Navodiť si opätovnú vášeň v monogamii je pre mnohých náročné, ba priam nemožné, a preto začnú niektorí zvažovať polyamoriu.
Je dôležité spomenúť, že nejde vždy nutne o sexuálny typ vášne. Je mnoho aktérov, ktorí sú v polyamorii z dôvodu, aby rozširovali repertoár svojich nesexuálnych zážitkov. Lákadlom môže byť i komunitný život, ktorého súčasťou je tiež idea spoločnej výchovy detí. Niektorí participanti v Derevjanikovej výskume tvrdili, že výchovu svojich rodičov vnímali ako nesprávnu, aj to bol dôvod, prečo sa rozhodli pre polyamoriu.
Polyamoria láka aj ľudí, ktorí sú v nej len na nejaký čas. V tomto kontexte môžeme hovoriť o potrebe hľadania sa, explorácie. Týka sa najmä tých, ktorí si nie sú istí, čo od života chcú, kým sú a akého partnera si pre svoj život hľadajú. V polyamorii tak môžu fungovať s viacerými osobami naraz, na základe čoho preskúmavajú tiež svoju identitu.
Vstup do polyamorie môže byť podmienený aj nedostatočným pocitom sebahodnoty, keď sa ľudia v monogamných vzťahoch necítia „nasýtení“. Jednou zo základných hodnôt polyamorie je slobodné rozhodnutie. Lákajú ju však tiež ľudí, ktorých autonómia je nejakým spôsobom narušená, a preto v nej nie sú úplne prirodzene. Mnohokrát to môže súvisieť aj so zažitými traumami. V tomto kontexte môžeme hovoriť taktiež o narušenej vzťahovej väzbe - napríklad s rodičmi. Niektorí ľudia s vyhýbavou vzťahovou väzbou vstupujú do polyamorie preto, aby sa stránili budovaniu intenzívnejšieho emocionálneho záväzku so svojimi partnermi. Ďalší dôvod vstupu do polyamorie môže byť zakorenený i v detstve, keď niektorí boli alebo sa cítili byť svojimi rodičmi odmietaní. Ak si následne prešli aj nejakým emočne náročným partnerským rozchodom, môžu polyamoriu vyhľadávať z dôvodu, aby sa vyhli opätovnému zažívaniu pocitov opustenia. Pred pocitmi opustenia ich chránia viacnásobné vzťahy.
Monogamia vs. Polyamoria: Debata o Ľudskej Prirodzenosti
Existuje rozsiahla debata o tom, či je človek od prírody monogamný alebo nie. Antropologické výskumy vraj ukazujú, že biológiu človeka neoklameme. Monogamia je vraj proti ľudskej prirodzenosti a vďaka neuropsychológii a neurovedám môžeme s istotou povedať, že dokážeme milovať viac ľudí naraz. Človek nie je od prírody monogamný, monogamia je voľba, ktorú sme si zvolili prijatím Biblie do kultúry našej spoločnosti. To najnovšie tvrdia niektorí spoločenskí vedci a psychológovia zaoberajúci sa vzťahmi.
Jedným z hlasov tohto prúdu je aj vychytený český párový terapeut Ján Vojtko, ktorý upozorňuje, že tak, ako sa postupne mení podoba rodiny, menia sa aj partnerské vzťahy. Mnohogeneračná rodina už nie je taká tradičná, už nie je taká bežná. Súčasná rodina je skôr nukleárna, teda mama, otec, deti alebo skôr už len jedno dieťa. Zároveň upozornil, že súčasné štatistiky sledujú najmä manželstvá, aká je ich rozvodovosť, ale už veľmi neskúmajú páry, ktoré žijú bez manželstva. Mnohí ľudia napriek tomu, že sú vo vzťahu, žiadajú slobodu a chcú so vzťahmi experimentovať, upozorňuje psychoterapeut.
Psychológ a sexuológ Petr Weiss si myslí, že muž je od prírody polygamný, a za pravdu mu dávajú aj čísla. Najrozšírenejším partnerským spolužitím je polygýnia, teda partnerstvo, kde má muž viac manželiek. Z historicky opísaných tisícstopäťdesiatštyri ľudských spoločenstiev bolo alebo je 87 % polygýnnych. Súčasné prieskumy týkajúce sa nevery a štatistiky rozvodovosti, kde sa rozvádza asi polovica manželstiev, sú podľa neho jasným prejavom toho, že človek pravdepodobne nebude geneticky naprogramovaný na celoživotnú monogamnú partnerskú vernosť.
My však žijeme v kultúre, ktorá je dlhé stáročia monogamná. Monogamný trvalý zväzok je najmladšou formou partnerského spolužitia. Formálne bol prvý raz uzákonený v roku 1000 u Židov len na skúšobný čas 1000 rokov - to preto, že vtedy hrozili v Nemecku veľké pogromy a vo dvojici sa vraj uteká lepšie ako v skupine. Keď tento čas uplynul, Petr Weiss hľadal štúdie o tom, či sa tento pokus osvedčil alebo nie. Našiel legitímne zdroje, podľa ktorých sa odborníci nad danou témou skutočne zišli, záver bol však taký, že skúšobný čas 1000 rokov je krátky, a bude teda o ďalších 1000 rokov predĺžený. U kresťanov je uzákonenie monogamných zväzkov ešte mladšie, došlo k nemu až na Tridentskom koncile v roku 1563. Monogamné manželstvo bolo vtedy koncipované predovšetkým z dôvodu ochrany otcovstva. A nebolo to celkom neopodstatnené: ako sa ukazuje, nemalé percento detí (niektoré zdroje uvádzajú až 20 %) má iného otca, ako je manžel matky. Nie je žiadnym tajomstvom, že tam, kde je to len trochu možné, usilujú muži o polygýniu, jednoducho túžia mať doma hárem. Skutočnosť, že väčšina má doma len jednu ženu, je podľa odborníkov určená skôr zákonmi ako ľudskou prirodzenosťou.
Psychologička Martina Šadláková zdôrazňuje, že je veľmi dôležité uvažovať o tom, ako sme sa naučili tvoriť vzťahy. Veľa o nás samých nám napovedia naše primárne vzťahy s rodičmi, prípadne s našimi najbližšími opatrovníkmi v detstve. Tam niekde totiž vznikajú naše naučené vzorce a mechanizmy, ktorými potom fungujeme často aj celý život. Pocit nenaplnenia človeka vo vzťahu ho podľa nej prirodzene núti konať smerom k uspokojeniu danej potreby. No spôsob, ktorý si zvolíme, a aj hierarchia potrieb už je na nás, a žiaľ, nie vždy je to úplne slobodná vnútorná voľba. Niekedy totiž nevieme inak.
Polyamoria v Praxi: Skúsenosti a Výzvy
Ako sa vôbec dá fungovať v manželstve a viesť domácnosť v polyamornom vzťahu? Česká herečka Tereza Ťěžká (27), ktorá sa preslávila najmä účinkovaním v dokumentárnom filme V sieti, využila svoju slávu na propagáciu polyamorného životného štýlu v českej spoločnosti. Verejnosť pred časom šokovala, keď otvorene priznala, že sa cíti byť bisexuálna a je „vo vzťahu s piatimi ľuďmi“. V jednej domácnosti vtedy žila s manželom Janom a ich spoločnou priateľkou, manžel mal ešte ďalšiu priateľku a ona tiež ďalšieho priateľa. Po čase sa so spoločnou priateľkou rozišli, s ostatnými partnermi ďalej fungujú. „Mám dvoch mužov, oboch milujem úplne rovnako. Sú to pre mňa vážne a úplne rovnocenné vzťahy,“ tvrdí Tereza. Jej manžel Jan dodáva: „Postupne sme prišli na to obaja, že to takto máme a takto chceme žiť.“ Neskrýva pritom spokojnosť, pretože ako tvrdí, v niektorých prípadoch prichádza iniciatíva k otvorenému vzťahu z jednej alebo druhej strany a vtedy sa to nie vždy skončí dobre. „Viac-menej sme to tak mali hneď od začiatku,“ dodáva Tereza, ktorá začala s budúcim manželom tvoriť pár, keď mala len šestnásť rokov. Najväčší problém v polyamorných vzťahoch je podľa herečky organizácia času. „Tým, že mám dva veľké primárne vzťahy, bývame s druhým partnerom blízko seba, trávim čas pol na pol s oboma mužmi. Bývam na dvoch miestach, a tak sa obávam, že nemám vo svojom živote už kapacitu na niekoho ďalšieho,“ hovorí Tereza. „Pričom môj manžel to má inak. Má mnoho takzvaných sekundárnych vzťahov, stretáva sa s viacerými a sú to také slabšie vzťahy ako ten môj,“ dodáva mladá herečka. Tvrdí, že o deťoch zatiaľ s manželom neuvažovali, ale ak by otehotnela, jej manžel by vraj nemal žiadny problém s tým, keby dieťa čakala s niekým iným. Podľa práva by však ako manželovi bolo uznané otcovstvo jemu.
Podobne sa vyjadrila aj bývalá topmodelka a speváčka Iva Frühlingová (41), ktorá neverí, že niekto dokáže byť verný dvadsať, tridsať alebo päťdesiat rokov. „Aby sme predišli situáciám ako tajné vypisovanie, schovávanie sa, vypínanie mobilu a podobne, povedali sme si doma, že si to na rovinu povieme a nemusíme riešiť takéto traumy,“ vysvetľuje Iva s tým, že jej manžel jej povolil mať milenca a ona súhlasila s tým, že môže mať aj on bokovky. Po tom, čo verejne na sociálnych sieťach povedala, ako to majú doma, bála sa reakcií. Naopak, vďaka tomu zistila, že mnoho ľudí to má nastavené rovnako.
Americkí psychológovia pri skúmaní vzťahov vo svojej spoločnosti s prekvapením zistili, že polyamorné vzťahy sú u nich bežnejšie, ako predpokladali. Podľa ich zistení v nich žije približne päť percent ľudí. Je to prekvapujúco rovnako veľké množstvo ľudí ako tých, čo sa hlásia k LGBTQ komunite. Dokonca nedávny výskum Kinseyho inštitútu zistil, že približne jeden z piatich ľudí sa v istej fáze svojho života do takéhoto vzťahu zapojil. Výskumný tím zisťoval, ako hodnotia ľudia žijúci v polyamorných vzťahoch svoj život. Mnohí oceňujú, že keď sa rozhodnú pre spoločný život v jednej domácnosti, ich životné náklady sa znižujú. „Máme viac ako jeden príjem a zároveň si vieme domáce povinnosti rozdeliť do menších častí, čím sa stávajú ľahšie zvládnuteľnými,“ znie ich častý argument. Obe výskumné skupiny, teda páry žijúce v monogamných vzťahoch a tých, ktorí sa hlásia k polyamorii, oceňujú budovanie dôvery. Kým monogamné páry vyzdvihujú budovanie dôvery vernosťou a menšou žiarlivosťou, ľudia v nemonogamných vzťahoch si najviac vážia vlastnú slobodu a to, že sú k sebe úprimní a otvorení, čím z ich pohľadu žiarlivosť zabíjajú v jej zárodkoch.
Odvrátená Tvár Idylicky Prezentovanej Polyamorie
Sú však skutočne polyamorné vzťahy také harmonické, ako sa prezentujú? Ľudia, ktorí majú skúsenosť s týmto typom vzťahov, ale nakoniec ho opustili, odhaľujú aj tmavú stranu polyamorie. Mladá Američanka Emily opisuje svoju skúsenosť slovami: „Pre mňa je to zatiaľ najtoxickejšia udalosť, akú som doteraz zažila.“ Mala len 19 rokov, keď sa zoznámila s mužom, do ktorého sa časom zamilovala. Neskôr zistila, že je ženatý. Snažila sa z takého vzťahu vycúvať, ale ďalej s ňou flirtoval a prejavoval záujem. Dokonca jej v reštaurácii ukázal svoju manželku, ktorá v tom čase flirtovala s iným mužom. Vysvetlil jej, že sú ‚poly‘. Ich vzťah pokračoval a jej nový partner jej oznámil, že je jeho sekundárny vzťah, o ktorom manželka vie. „Svoju ženu však stále vnímal ako primárnu partnerku a mne to čím ďalej, tým viac ubližovalo,“ dodáva. Keď sa Emily rozhodla vzťah, ktorý jej len ubližoval, ukončiť, musela čeliť veľkému hnevu svojho ženatého partnera. „Až keď som sa z tohto vzťahu vymanila, uvedomila som si, že polyamoria je len barlička pre ľudí, ktorí nedokážu mať funkčné vzťahy. Používajú iných na vyplnenie medzier, ktoré nedostávajú vo svojom vzťahu.“
Psychologička Martina Šadláková sa pýta, ako sa cíti muž, ktorý má vedomie, že nie je jediným mužom v živote svojej ženy? Alebo naopak, čo prežíva žena, ktorá je uzrozumená s tým, že jej muž nie je len jej partnerom? Podľa psychologičky sa toto celé v modernej spoločnosti skrýva pod klamlivým rúškom argumentácie o zrelosti týchto ľudí. „Možno často počujeme argumenty polyamorných párov: ‚V tomto som nad vecou. Veď sme zrelí, slobodní ľudia. Slobodne som sa tak rozhodol alebo dovolila som to…‘ No ako psychológ sa pýtam: ‚Čo som to vlastne slobodne dovolil/a? Nie náhodou aj to, že to, čo neviem u svojho partnera naplniť, môže napĺňať niekto ďalší. A naozaj to nedokážem, či nemám príležitosť tvoriť, alebo len nechcem?‘“ Psychologička sa obáva, akoby týmito vzťahmi ľudia hovorili, že nie je potrebné na sebe samom a na vzťahu pracovať. Ak nám niečo chýba, stačí pohľadať inde a doplníme to. A ten druhý zase niekde inde.
Podľa neurológa a psychoterapeuta Rina Ventrigliu je kľúčovým rozmerom lásky uvedomenie si, že „len ty, len s tebou, len ty môžeš spoznať moje srdce, dušu a len tebe sa otvorím“. Najchúlostivejšie veci z nášho života pozná len partner. „Osoba žijúca vo viacerých vzťahoch tento kľúčový rozmer nemá,“ myslí si. Dôsledkom polyamorného vzťahu zo psychologického hľadiska je podľa neho štiepenie. Vernosť je etickou voľbou, ktorá spolu so súborom hodnôt vyznávaných človekom vyjadruje zmysel, ktorý chce dať svojmu životu.
Psychológ Petr Šmolka sa vyjadril, že vzťah jedna žena a dvaja muži je prejav prinajmenšom latentnej homosexuality oboch dotyčných pánov, kde ich partnerka slúži ako účinná kamufláž. Navyše je nesporné, že obidva vzťahy môžu byť rovnako intenzívne. Človek je totiž bytosť v podstate monogamná a ľudská láska je cit natoľko výlučný, že si len ťažko predstaviť dva paralelne prebiehajúce totožné vzťahy. V jednom možno trochu viac prevažuje úcta, duševné porozumenie, názorová zhoda. V druhom zase sex a fyzická príťažlivosť. Čo ale neznamená, že by nemohla vzniknúť neriešiteľná dilema.
Rodina v Netradičných Zväzkoch: Dvaja Muži, Jedna Žena a Dieťa
Polyamoria s deťmi je veľká výzva, na ktorú sa budú musieť hľadať riešenia. Napriek negatívam je v súčasnosti polyamoria v niektorých spoločnostiach taká rozšírená, že sa už rieši po právnej stránke, ako je to s deťmi, ktoré sa počali v takýchto vzťahoch, a skúma sa vplyv polyamorie na deti vyrastajúce v tomto prostredí. V Spojených štátoch totiž nie sú zriedkavé prípady, keď nešťastní starí rodičia volajú úrady na svoje deti, že ich vnuci vyrastajú v nemorálnom prostredí, nevhodnom pre zdravý vývoj detí. Tejto témy sa chytili aj filmári. Napríklad režisér Louis Theroux sa vybral do Portlandu v Oregone, ktoré je vraj srdcom tohto hnutia, aby sledoval, ako sa vedú intímne vzťahy a rodinný život v takomto type vzťahov. A nenašiel len radosť a spokojnosť. Na kameru zachytáva príbeh muža, ktorý sa z veľkej lásky podvolí túžbe svojej ženy viesť polyamorný vzťah. On sám je napriek tomu, že u nich doma „prespáva“ iný muž, svojej manželke verný a súhlasí s jej ďalším vzťahom len preto, aby ju nestratil. Jeho žena priznáva, že chce, aby bol šťastný, ale ona sama je vraj zodpovedná len za svoje osobné šťastie, nie za prežívanie svojho manžela.
Dvaja muži, jedna žena a malé dieťa - všetci pod jednou strechou a žijú ako veľká šťastná rodinka. Môže toto fungovať? V jednej domácnosti to vyzerá trošku inak ako v typických rodinách. Už päť rokov Jana žije so svojím manželom Teom, synom Dávidom a milencom Emanom. Najskôr sa vydala za staršieho Tea, no ten nechcel dieťa. Nakoľko však Jana veľmi túžila po bábätku, hľadala s vlastným mužom kompromis, ktorý by bol prijateľný pre oboch. A Teo prišiel s naozaj uleteným nápadom. Dobrovoľne jej navrhol, nech si nájde milenca, ktorý jej túžbu byť matkou jednoducho splní. Aj keď sa Jane táto myšlienka zdala zo začiatku bláznivá, časom sa jej poddala. Zaľúbila sa do nového kolegu, ktorý sa na Slovensko prisťahoval z Írska. „Svojho muža som stále rovnako ľúbila. Zmenilo sa jediné.“ Po troch rokoch fungovania v domácnosti, medzi dvomi mužmi sa rodinka rozrástla. Jana porodila Emanovho synčeka a vraj to vzťah všetkých členov len posilnilo. „Aj keď sa to niekomu môže zdať absurdné, môj manžel a milenec si vychádzajú perfektne. Dokonca občas vezmú malého na spoločnú prechádzku a ja mám tak čas sama pre seba.“ Intímne chvíľky si trojica vždy plánuje týždeň vopred. Všetko majú rozdelené a muži vraj medzi sebou nesúperia. Stali sa z nich dobrí kamaráti. Tomuto novému trendu sa hovorí polyamorický vzťah - teda vzťah viacerých lások. „Nechceme ľudí presviedčať, že polygamia je dobrá alebo zlá. Je to čisto naša voľba.“ V netradičnej rodinke dokonca Teo, ktorý dieťa najskôr nechcel, zostal na materskej a stará sa o domácnosť. Navyše každý z partnerov má povolené neviazať sa a nájsť si lásku aj mimo vzťahu. Je teda dosť možné, že svoju rodinu ešte rozšíria.
Vnímanie Rodiny a Vzťahov: Pohľad Psychológie a Spoločnosti
Hoci sa polyamorné vzťahy stávajú čoraz diskutovanejšou témou, v našej spoločnosti sa stretávajú aj s odmietavými postojmi, najmä pokiaľ ide o definíciu rodiny a výchovu detí. Príkladom je situácia na Trnavskej univerzite, kde pedagóg Mário Schwarz prezentoval svoje názory na predmete psychológia rodiny. Dve študentky, Miroslava Dobrotková a Viktória Tkáčová, sa na jeho výroky sťažovali.
Schwarz, ktorý pôsobil aj v Centre pomoci pre rodinu v Trnave, úzko spolupracujúcom s cirkevnými organizáciami, tvrdil, že rodina je definovaná už z 80. rokov. Definícia rodiny, ktorú Schwarz používal, bola uvedená v publikácii Aplikovaná sociální psychologie od autorov Jozefa Výrosta a Ivana Slaměníka z roku 1998, pričom pochádza ešte z ich staršej publikácie z roku 1984. „Ak chceme hovoriť o rodine, tak sa tam musí rodiť. A musí to byť založené na manželstve medzi mužom a ženou. A to, aké sú dnes rôzne tlaky, tie sú ideologického charakteru.“ Pedagóg kritizoval aj homosexuálne manželstvá: „Prečo nemôžeme nazývať zväzok dvoch mužov manželstvo? Pretože slovo manželstvo sa skladá zo slov man- ako muž a -žel- ako ženstvo a -stvo je nejaká súdržnosť. Keby muži chceli vytvoriť nejakú biosociálnu skupinu, potom by sme to museli nazvať manmanstvo. Pretože manželstvo muža a muža je logický holý nezmysel. Metodologicky to nedáva zmysel.“ Schwarz to prirovnával k tomu, akoby ktosi chcel, aby všetci ostatní jeho motorku nazývali auto. „No pokiaľ to nemá štyri kolesá, tak to nie je auto,“ hovoril a naznačoval tým, že ani zväzok rovnakého pohlavia nemôže byť manželstvom.
8 znakov, že polyamória je pre vás to pravé
Miroslava Dobrotková, ktorá pracuje ako právnička zaoberajúca sa rodinným právom, začala psychológiu študovať externe v roku 2019. Prekážalo jej, že Schwarz tieto vyjadrenia prezentoval ako objektívne, priam biologické fakty, hoci s nimi nesúhlasila. Viackrát v sťažnosti univerzite napísala, že jeho prednášky nie sú v súlade s aktuálnym vedeckým poznaním. „Neprekážalo by mi, keby nám predniesol aktuálne definície a potom by povedal, že on má na to iný názor a môžeme o tom diskutovať,“ uviedla. Na skúške sa musela opakovať všetky definície tak, ako im to hovoril pedagóg, aby získala hodnotenie A, aj keď s nimi nesúhlasila. „Opýtal sa ma, prečo nemôžu dvaja muži tvoriť rodinu.“ Pedagóg sa obáva, že študentky z jeho prednášok účelovo vybrali niektoré informácie a vytrhli ich z kontextu, tvrdí, že študentov a študentky vedie ku kritickému mysleniu a ponúka im viaceré teórie a modely. „Dokonca majú možnosť na predmete psychológia rodiny svoje názory napísať aj v eseji v rámci zabezpečenia plurality názorov.“
Fakulta medzičasom upravila pracovný pomer Schwarza tak, že sa z interného zamestnanca stal externým, avšak univerzita ako dôvod neuviedla sťažnosť študentiek, ale jeho slabú publikačnú činnosť. Aj v aktuálnom semestri Schwarz zotrval pri definícii rodiny z roku 1984 a zdôraznil, že partneri musia mať odlišné pohlavie. Viktória nerozumie, prečo takéto odsudzujúce myšlienky hovorí práve budúcim psychológom. „Stále sa nám vtĺka do hlavy, že keby za nami prišiel hocijaký pacient, nemôžeme ho odsúdiť alebo mu dať pocítiť, že s ním nie je niečo v poriadku.“
Na univerzite sa stretáva s nenávistnými výrokmi o queer ľuďoch aj študent Adam Olšiak. Pri organizovaní LGBT+ podujatia na univerzite zažil nepríjemné pohľady od pár administratívnych pracovníčok, strhnutie pozývacieho plagátu hneď po skončení udalosti, spochybňovanie povolenia organizovať túto udalosť a jej odbornosť a aj odpoveď: „Prosím Vás, neposielajte mi takéto blbosti.“ Na univerzite chcel založiť LGBT+ klub, no od prorektorky Zuzany Nevolnej dostal odpoveď, že takýto klub by študentov mohol skôr rozdeľovať ako spájať a že „treba mať na zreteli, že máme aj veľmi konzervatívnych študentov“. Tieto skúsenosti podčiarkujú pretrvávajúce napätie medzi tradičnými a progresívnymi pohľadmi na rodinu a vzťahy v spoločnosti.
Šťastie v Rôznych Formách Rodiny a Vzťahov
Diskusia o rôznych formách vzťahov a rodiny nevyhnutne vedie k otázke šťastia a naplnenia. Behaviorálny psychológ Paul Dolan tvrdí, že podľa jeho výskumu žijú single ženy lepší život ako matky a manželky. Majú viac priestoru na seba, lepšie zdravie a lepšiu fyzickú kondíciu, žijú dlhšie a vyznačujú sa väčším optimizmom. Vydaté ženy naopak viac trpia úzkosťami a depresiami a ani finančná či emočná istota, ktorú im muž dáva, to nedokáže vylepšiť. U mužov je to pritom presne naopak. Čo na tieto zistenia hovoria slovenské ženy?
Veronika Mišíková Bardíková, novinárka: „Keď som zistila, že čakám bábätko, všetci sme sa tešili. Takmer každý, s kým som sa rozprávala, mi hovoril, aké je materstvo krásne a aké to bude úžasné, keď sa dieťa narodí. Som mamou už takmer 17 mesiacov, mám zdravého a šikovného syna, ale musím sa priznať, že s hľadaním šťastia stále bojujem. Nikto ma totiž nepripravil (a asi sa to ani nedá) na to, že pri dieťati treba byť neustále v pohotovosti. Jedine vy dokážete naplniť jeho potreby najlepšie, a tým pádom na tie vaše takmer nezostane čas. Niekedy počujem, ako rodičia poznamenajú, že už si ani nepamätajú na život pred deťmi. Nuž, ja si ho stále pamätám veľmi živo, bol skvelý a šťastie som pociťovala oveľa častejšie ako v týchto dňoch. Pravidelne sa pýtam samej seba, či mi niečo neuniká.“
Martina Mikušová, podnikateľka: „Moja odpoveď znie jednoznačne: Keď som bola single a bezdetná, bola som šťastná práve tak. A teraz som zadaná a mamička a šťastná takisto. Vnímam obe kategórie rovnocenne, ak si to tak žena želala a vybrala. Ja osobne som už potom po deťoch túžila. Musí to vychádzať z vnútornej potreby, náklonnosti k deťom a samozrejme je potrebné mať k tomu aj vhodného partnera. Je iste nejaké percento žien, ktoré nemajú muža a deti, ale chceli by mať. Z nejakých príčin je to tak a určite dokážu svoj život prežiť napokon šťastne. Sú aj ženy, ktoré mať deti nechcú. Akákoľvek voľba, ktorá učiní človeka šťastným, je správna. Je toľko kombinácií, ktoré môžu v živote nastať. Mňa však už život v rodine napĺňa viac ako bez detí. Prítomnosť dieťaťa dala môjmu životu hlbší zmysel. Neviem si predstaviť väčšie šťastie ako narodenie zdravého dieťatka.“
Silvia, matka štyroch detí z dvoch vzťahov: „Áno, chcela by som mať normálnu domácnosť, normálnu rodinu. Momentálne to však nie je reálne, takže beriem a cením si aspoň to, čo mám. Vždy vravím, že som a budem vďačná za moje deti. Všetky štyri sú perfektné a jedinečné, robia mi radosť a som hrdá na každé jedno z nich. Vďaka nim viem, že žijem, lebo ma nútia byť stále aktívnou. Robia ma šťastnou všetkým. Keď niečo dokážu, alebo sa im niečo podarí v škole, alebo majú nejaké vystúpenie… Musím tiež ešte povedať, že ja a moje deti máme šťastie v tom, že obaja ich otcovia sú ako otcovia vynikajúci. Napriek nezhodám v partnerstve sa deťom venujú ako to len ide a ľúbia ich. Ak to mám teda zhrnúť, nemám všetko, čo by som chcela, ale zasa nie som ani celkom nešťastná. Žiadneho muža som neľúbila tak veľmi ako ľúbim svoje deti. Materinská láska je najsilnejšia, ľúbiš bez výhrad, aj keď ťa tie deti hnevajú a zlostia, vždy im odpustíš, no v podstate ani nemáš čo odpustiť…“
Anonymná matka troch detí: „Niekedy závidím ženám v mojom okolí - jedna je rozvedená a má už veľké deti a druhá, päťdesiatnička je slobodná a bezdetná - že prídu domov a majú „veget“. Mám dvoch chlapcov a jedno dievča, to je teraz v ťažkej puberte. Nevravím, že máme zlý vzťah, ale neustále papuľuje, odvráva, odmieta čokoľvek urobiť. Je to večný boj a dosť tým trpím. Ale… Idem teraz na týždeň bez detí a muža k svojej mame, ktorá je na vozíku, postarať sa o ňu, pretože sestra, ktorá to robí, odchádza na dovolenku. Teším sa na to, ale viem, že už po dvoch troch dňoch im začnem vyvolávať, pretože mi budú chýbať. S manželom vychádzam celkom dobre, kameň úraz je v tom, že žijeme v dome so svokrom, ktorý je diktátor a všetko musí byť podľa neho. Ak by som sa vydávala ešte raz, tak len pod podmienkou, že budeme bývať sami. Nikdy by som si nedala vziať dieťa. Keď som však otehotnela s najmladším synom, bol to šok, s tehotenstvom som nerátala. Začali sme splácať hypotéku a niežeby klesol náš štandard, ale všetko sme museli začať násobiť tromi. A na niektoré veci jednoducho už peniaze nezostávali. Nechcem svoje deti rozmaznávať a všetko im dopriať, ale sama som ako dieťa nechodila na tábory ani na výlety, lebo na to mama nemala. Často sme jedli trikrát denne chlieb s maslom. Chcem preto, aby moje deti mali, čo potrebujú. Keď mal najstarší prvé sväté prijímanie, krstným som povedala, nech mu namiesto daru dajú peniaze, sto eur na tábor. A hostinu nám zaplatil príbuzný. Najlepšie je mať rodinu, ale dobrú rodinu, čo je však vždy hop alebo trop. Nikdy dopredu neviete, či to vyjde, alebo nie. Viem však, že ideálny, bezproblémový vzťah neexistuje. Určite by som však nechcela zostať slobodná a bez detí. Možno do tridsiatky štyridsiatky by ma to bavilo. Bola by som vitálna, mala zamestnanie, peniaze, mohla si chodiť, kam chcem a s kým chcem. Lenže potom by prišla staroba, choroby a zistila by som, že nikoho nemám. Áno, závidím kamarátkam, že si vstanú, kedy chcú, a robia si, čo chcú.“
Denisa Havrľová, novinárka a aktivistka (slobodná, bezdetná, 48 rokov): „Do 40-ky som sa cítila nesmierne free a cool a bola som na seba pyšná, ako všetko sama a bez pomoci muža zvládam a hlavne mohla, robila som si, čo som chcela. Vždy, keď sme sa stretli s kamarátkami, som sa len usmievala, keď jedna po druhej po určitom čase museli odchádzať, pretože muž, deti a s nimi spojené povinnosti. A tak sa náš kruh pri stole zmenšoval a nakoniec sme zostali dve a tešili sa, že MY sa môžeme baviť aj do rána a že nám nikto nevolá, kedy už prídeme, alebo kde je odložená večera a podobné záležitosti vydatej ženy. Dnes to už vnímam inak. Úprimne závidím všetkým, matkám, ktorým volajú deti, keď nevedia niečo nájsť, alebo mužom, ktorí volajú svojim ženám, ako sa varí krupicová kaša. Závidím, keď mi moje kamarátky ukazujú fotky svojich detí a chvália sa ich úspechmi, aj keď hovoria o svojich starostiach s nimi. Mňa nikto doma nečaká, ale mám takzvanú slobodu. Postupne som zistila, že v podstate vediem smutný život. Vybrala som si a teraz je neskoro ľutovať. Možno v 50-ke nájdem konečne toho pravého a možno nie. Najviac ľutujem, že už nezažijem ten pocit, ktorý z vás robí matku. Je krásne byť slobodný, ale ešte krajšie je mať rodinu, ktorá vám dá úplne iný pohľad na zmysel života.“
Mária (slobodná, bezdetná): „Každá minca má dve strany. Ak nemáte manžela či partnera ani deti, veľa vecí si musí človek riešiť sám, sám sa postarať, sám si zariadiť… Často sa stretávam s názorom, že ako mi je dobre, mám čas na seba, svoje záľuby a dosť peňazí… Ľudia, ktorí nemajú partnera či deti, veľa robia v práci. Tak isto zostáva na ich pleciach aj starostlivosť napríklad o rodičov alebo kadejaké úradné vybavovačky - máš na to viac času, však nemáš rodinu…“ Ako však Mária podotýka: „Ak človek žije sám, neznamená to, že je aj sám. Stále tu je rodina, súrodenci, rodičia, dobrí kamaráti…“
Anonymná žena (slobodná, bezdetná): „Deti, hlavne vlastné, pre mňa nikdy neboli dôležitou témou. Navyše som presvedčená, že dieťa má právo mať dvoch prítomných a príčetných rodičov. A keďže sa mi nepodarilo nájsť potenciálneho otca pre môjho potenciálneho potomka, tak som sa na to proste ani nezameriavala. Nemôžem ani povedať, že by mi v živote nejako chýbali deti, nemám k nim vzťah a to ani k deťom v našej rodine. Čo by však chcela, je šťastný vzťah. Nebudem sa tváriť, že mi nechýba partner a necítim sa osamelá. Beriem to ale tak, že je to proste moja životná realita a snažím sa s tým žiť najlepšie, ako viem. Je mi občas smutno, ale mám (pomerne malý, vďaka introvertnej povahe) okruh veľmi dobrých priateľov, na ktorých som mala v živote naozaj šťastie. Výborne si rozumiem napríklad s mojou sestrou. Snažím sa vypĺňať čas vecami, ktoré ma bavia a prinášajú mi pocit spokojnosti, čo sú práve zmysluplné vzťahy s blízkymi, ďalej knihy (veľa) a mačky (málo). Milujem tiež prechádzky vonku, prípadne ľahkú turistiku a cestovanie, ak mám možnosti a peniaze. Obľubujem tiež kvalitné jedlo a pitie. A ešte je pre mňa veľmi dôležité mať robotu, ktorá ma baví, keďže v nej človek trávi tretinu pracovného dňa.“
Tieto osobné výpovede ukazujú, že hľadanie šťastia a naplnenia je hlboko individuálna cesta, ktorá sa neviaže výlučne na jeden typ vzťahu či rodinného usporiadania. Či už ide o tradičnú monogamnú rodinu, otvorený polyamorný zväzok alebo život bez partnera a detí, každý človek si tvorí vlastný príbeh a snaží sa nájsť to, čo mu dáva zmysel a prináša spokojnosť.
tags: #dvaja #muzi #jedna #zena #a #male