Lidská psychika je komplexný a neustále sa vyvíjajúci systém, ktorého pochopenie predstavuje náročnú, avšak fascinujúcu úlohu. Medzi mnohými psychologickými teóriami, ktoré sa snažia vysvetliť vývin ľudskej duše, vyniká psychosociálna teória Erika Eriksona. Tento významný americký psychológ a psychoanalytik, priateľ a žiak dcéry Sigmunda Freuda, Anny Freudovej, prináša komplexný pohľad na celoživotný vývin osobnosti, pričom sa na rozdiel od iných autorov sústredil na socializáciu ľudí s inými a na to, ako na rozvoj osobnosti ľudí vplývajú sociálne interakcie a vzťahy. Podobne ako Sigmund Freud, Erikson predpokladal, že osobnostný vývin prebiehal postupne, ale rozšíril ho o koncept, že náš vývoj trvá od narodenia do staroby.
Erikson vypracoval osem fáz psychosociálneho vývoja, ktorými počas svojho života musí prejsť každý človek. V každej fáze sa jedná o určité dilema, krízu medzi dvoma protichodnými tendenciami. Tieto životné krízy vyžadujú splnenie konkrétnej vývinovej úlohy. To, ako sa s touto úlohou popasujeme, ovplyvní našu osobnosť v budúcnosti. Na základe interakcie s prostredím si človek z daného obdobia osvojí určitú - dobrou či špatnou - skúsenosť, od ktorej sa vyvíja jeho průchod dalšími životními fázemi. Osvojenie si sily či ctnosti klíčové pre dané obdobie sa stáva podmínkou toho, aby i následující životní fáze mohly být dobře prožity a integrovány. Napríklad, bez poctivého přístupu k sebe nelze v adolescenci nalézt autentickou identitu; bez ujasněné identity nelze příliš dobře vstoupit do fáze partnerské intimity; bez intimity není generativity a podobne.
Vekové určenie jednotlivých fáz je skôr orientačné. V skutočnosti môžeme jednotlivé životné fázy s ich typickými krízami vnímať ako stále prítomné poschodia našej psychiky. Ak sa obnoví náš pocit základnej dôvery v existenciu, umožní nám to byť iniciatívnejšími; ak sme iniciatívnejší, môžeme lepšie objavovať svoju identitu a tak ďalej. Jednotlivá štádia si môžeme predstaviť ako časti stromu od koreňov po jeho najvyššie vetvy. Teprve dobře zakořeněný strom může mít odvahu dotýkat se nebe. Integrované, naplnené a múdre stáří je teda možné, len pokiaľ sme poctivo zvládli průchod všemi životními stádii. Erikson tvrdil, že v každom období nás čaká úloha, ktorú musíme zvládnuť, a ak sa nám to podarí, niečo získame. Nie vždy je to ľahké, skôr naopak.
1. Základná dôvera vs. Nedôvera: Kľúče k nádeji
Prvá fáza Eriksonovho štádia začína narodením a pokračuje až do prvých narodenín dieťaťa, trvá do konca prvého roka dieťaťa, približne do 18 mesiacov. V tomto období je úkolem dítěte získat základní důvěru v život a svět skrze vytvoření pevného vztahu k matce nebo zastupující osobě. Dieťa sa rodí slabé a neisté ohľadom sveta a od rodičov očakáva neustálu výchovu a stálosť. Je tento svet plný nepredvídateľných udalostí a nehôd alebo je to bezpečné miesto na život? Aby deti vyriešili túto otázku a sprevádzajúce pocity neistoty, obracajú sa na osobu, ktorá sa o nich stará - väčšinou sa jedná o matku.
Stálost a účinnost péče, ktorú od nej dostává, umožňuje kojenci vytvořit si v sebe pocit nádeje, že život je, cez dočasné utrpenie a neuspokojenie, v základe dobrý - „i keď to teď není úplně ok - zítra bude lépe“. Množstvo dôvery nezávisí ani tak na množstve poskytovanej potravy, ani na množstve lásky, ale na kvalite mateřského vztahu. Ak je matkina starostlivosť konzistentná v čase, spoľahlivá, predvídateľná, dieťa si vyvinie zmysel pre dôveru vo vzťahoch s inými ľuďmi. Úspech v tomto štádiu vedie k získaniu cnosti nádej. Nádej, že životné úlohy a ťažkosti je možné zvládnuť. Že pokiaľ dieťatko niečo bolí alebo si s niečím nevie poradiť, je nablízku niekto, kto ho ochráni, kto mu pomôže a kto mu rozumie.
Negatívny výsledok tejto fázy, nedostatok nádeje, vedie v dospelosti k pocitu, že človek nemôže veriť v uspokojenie svojich potrieb a bude od okolia očakávať primárne ohrozenie. Ak je starostlivosť nedôsledná, nespoľahlivá alebo nepredvídateľná, deti pociťujú úzkosť, nedôveru a podozrievavosť. Takíto ľudia obvykle sa boja nových vecí, boja sa opustiť komfortnú zónu, objavovať, chýba im istota a pevná pôda pod nohami. Svet je pre nich riziko, vzťahy sú sklamaním, ľudia sú nepriatelia, vzťahy sú ohrozujúce. Erikson videl pôvod depresívnych či schizoidných stavov práve v narušenej dôvere. Tento konflikt, táto vývojová úloha, nebola správne zvládnutá. Problémy z tohto obdobia sa potom prenášajú aj do dospelosti.
V živote každého dieťaťa sa objavujú oba póly. Všetky deti sa dostanú do situácie, keď zažívajú strach, pretože sa prebudia samy v pokoji alebo rodičia na zavolanie hneď neprídu. Úloha rodičov spočíva v tom, aby dieťa dokázali presvedčiť, že nezmizeli nadobro a že sa vždycky vrátia, teda že v živote svojho dítěte zaujímají stabilní místo. Citová deprivace znamená jednoznačné strádání v oblasti emocionálního uspokojování a bývá příčinou mnoha poruch ve vývoji osobnosti, ve vztazích dítěte k jiným lidem i v jeho vztahu k sobě samému.
Dôležité je dbať na: Uspokojujte nielen fyzické potreby dieťaťa, ale neopomínajte ani emočné a psychické. Dieťa je v tomto veku závislé na tom, kto sa o neho stará, a pretože nemá iný spôsob, ako upútať jeho pozornosť na diaľku, plače. Poskytnutím opory predovšetkým v prvých mesiacoch života ho nerozmazlíte, naopak v ňom vybudujete pocit bezpečia a istotu, že sa na vás môže spoľahnúť. Dôležitý je častý fyzický kontakt.Vyvarujte sa: Najlepšia matka je tá, ktorá je spokojná, pretože lenom spokojná matka dokáže uspokojovať potreby svojho dieťaťa bez mrzutostí a bez prejavov nechuti.
2. Autonómia vs. Stud a pochybnosti: Formovanie vôle
V druhom roku života, vo veku od 18 mesiacov do 3 rokov, dochádza k výraznému rozvoju dětské osobnosti. Je to obdobie, ktoré Erikson nazval batolecí věk obdobím autonomie a do kontrastu postavil stud. Deti prechádzajú rýchlym telesným vývinom a stávajú sa mobilnejšie. Začínajú preskúmavať svoje prostredie, odchádzajú od matky, vyberajú si, s ktorou hračkou sa chcú hrať, aké oblečenie nosiť i čo budú jesť. Všetky tieto samostatné pokusy demonštrujú rozvíjajúcu sa slobodu a nezávislosť. Charakteristickým znakom tejto fázy je osamostatňovanie a uvoľňovanie sa z rôznych väzieb a expanze do širšího světa, čo umožňuje rychlý rozvoj motorických schopností. Batola už nečaká, čo mu dajú do rúk rodiče, zkouší a hledá samo, samo sa začína rozhodovat, kam sa vydá, ale pořád potřebuje vědět, že i když půjde daleko, rodiče na něj budou čekat a že se má kam vrátit.
Úlohou dieťaťa je osvojiť si sebedôveru, že je schopno sa správne a samostatne rozhodovať, čo vedie k rozvoju volních vlastností. Erikson zdôrazňuje, že v tomto štádiu je kriticky dôležité, aby rodičia dovolili svojim deťom preskúmať svoje hranice a schopnosti. Rodičia by mali vytvárať prostredie, ktoré je tolerantné, podporujúce a neodsudzujúce. Napríklad, ak sa dieťa snaží obliecť si tričko, treba ho nechať sa snažiť, až pokým nie je potrebné zasiahnuť alebo pokým nepožiada o pomoc. Ak je samostatná voľba dieťaťa potvrdzovaná rodičmi ako dobrá, upevňuje sa v ňom cit samostatnosti a nezávislosti, schopnosti sebaovládania a vynakladania voľného úsilia. Cieľom druhého Eriksonovho štádia je mať sebakontrolu bez straty sebaúcty. Odmenou za správne zvládnuté štádium je cnosť vôle - „viem, kedy zabrať a vydržať - a kedy nechať veci voľne plynúť (vzdať sa kontroly)“. Dieťa nerezignuje, usiluje sa, chce a nevzdáva sa.
Pocit studu sa objavuje, pretože batola denně během svých osamostatňovacích pokusů zakouší, jak je malé, bezmocné, nešikovné a jak stačí rodičům jeden pohyb a už ho odnášejí zpátky. Ak samostatnosť dieťaťa nie je podporovaná a oceňovaná, dieťa si skôr vytvára pocity zahanbenia a pochybností voči sebe vo vzťahu k okoliu. Ak je pocit autonomie a možnosti voľby u dieťaťa popíraný, dieťa sa „obráti proti sebe“, bude samo sebe zavrhovať a manipulovať. Rozvine sa u něj predčasné špatné svědomí a posadnutosť vlastniť niečo alebo niekoho. Namiesto toho, aby sa snažilo vlastniť veci, aby ich mohlo testovať ich účelným opakovaním (hrou), stane sa ono samo posadnuté vlastným opakovaním (myšlienkovými automatizmami). Touto posadnutosťou sa samozrejme učí získavať silu tvrdohlavou kontrolou tam, kde nemôže nájsť širokú škálu vzájomnej regulácie. Vyvrcholením môže byť kompulzívna neuróza. Ak rodičia akúkoľvek samostatnú činnosť dieťaťa kritizovali, odmietali, hnevali sa na neho za pomalosť, neschopnosť, nešikovnosť, môže si dieťa niesť do ďalšieho obdobia bolesť, strach, pocit neschopnosti.
Dôležité je dbať na: Uvoľňovanie väzieb je zákonitý proces, ktorému nemôžete zabrániť. Dovolte dítěti prozkoumávat a nikdy mu nevyčítejte, že se rozhodlo hrát si s někým jiným, i když jste se pokoušeli zaujmout jeho pozornost vy. Jeho pocit studu v něm tak jenom posílíte. V žádném případě neříkejte, až za vámi přijde: „Ne, předtím jsi nechtěl ty, teď nechci já.“Vyvarujte sa: Nedávejte najevo přespřílišnou starostlivost a nestůjte dítěti stále za zády. Kontrolovat ho samozřejmě musíte, ale dělejte to tak, aby nemělo pocit, že rozhodujete všechno za něj. Neokřikujte ho, ať se zvedne nebo ať tohle nedělá, protože bude špinavé.
3. Iniciatíva vs. Vina: Odvaha experimentovať
Vo veku od 3. až 5. roku života, nazývanom predškolský vek, je úkolem dieťaťa osvojit si základní postoj zodpovědnosti za své činy. Svou iniciativu by mělo vnímat jako dobrou a mělo by v ní být okolím podporováno. Hlavnou potrebou predškoláka je aktivita a sebapresadenie ako dôsledok tejto aktivity. Aktivita už neslouží pouze k uvolňování vazeb, jako tomu bylo u batolete, ale je sama cílem. Predškolák si už sám vybírá, co bude dělat, a jeho činnost má nějaké zaměření, není už roztříštěná, ale je systematická, čímž se posouvá na vyšší úroveň a dostává nějaký smysl. Počas tohto štádia sú deti často v kontakte s rovesníkmi. Hlavnou aktivitou je hra, ktorá im umožňuje cvičiť si sociálne zručnosti. Zdá sa, že sú viac samy sebou, ľahko zabúdajú na zlyhania. Tam, kde sa rodičia predtým stretávali s umiernenosťou, možno pozorovať podnikavosť, plánovanie, aktivitu a riskovanie. Úspěšné vyrovnání s konfliktem iniciativy podporuje vývoj osobnosti ve směru zaměřenosti a cílevědomosti vlastního úsilí. Za priaznivých podmienok získavame cnosť cieľavedomosti alebo odvahy. To znamená, že v živote za niečím ideme, nevyhýbame sa hravému experimentovaniu a objavovaniu terénu, nebojíme sa rizika, dokážeme spolupracovať s ostatnými; urobiť chybu je v poriadku. Veríme vo svoje schopnosti. Nebojíme sa neúspechu. Ak urobíme chybu, vieme, že sa to dá riešiť. Skúšame nové aktivity bez strachu, bez zbytočných obáv, s nádejou, že uspejeme.
Neúspech v tomto štádiu vedie k postojom rezignácie a sebeobviňovania za činy uskutočnené alebo zamýšlené. Pretože sa rozhoduje viac samo, objavujú sa poprvé také pocity viny, keď něco udělá špatně, když se mu něco nepodaří, když selže. Právě pocity viny, jsou-li časté nebo neumí-li s nimi pracovat, ho v iniciativě mohou brzdit. Ak je ich iniciatíva potláčaná, či už kontrolou alebo kritikou okolia, u dieťaťa sa vyvinie pocit viny. Cítia sa byť otravné pre ostatných, a preto sa ich iniciatíva mení na poslušnosť príkazov. Ak rodičia neodpovedajú na zvedavé otázky svojich detí a považujú ich za triviálne a trápne, deti majú pocit, že sú „na obtiaž“. Tri až päťročné dieťa, ktoré sa cíti previnilo, veľmi rýchlo rezignuje. Odmieta sa ďalej snažiť. Bude sa báť, že to znova pokazí. Bude sa báť, že neuspeje. Táto rezignácia sa môže prejavovať rôzne: hnevom, neochotou, apatiou, nepriateľstvom voči úspešnejším rovesníkom či súrodencom. Podľa Eriksona z tohto obdobia pramenia rôzne úzkosti. Dospelý má strach. Keď sa do niečoho pustí, sklame. Nezvládne to, bude kritizovaný. Stane sa niečo nepríjemné. Prichádzajú katastrofické scenáre. Aj keď je jasné, že mierny pocit viny pre rozvinutie sebakontrolu je nevyhnutný, priveľa pocitu viny brzdí kreativitu a túžbu komunikovať s inými.
Dôležité je dbať na: Podporujte deti v ich iniciatíve. Pochopenie, možno pochvala, že chcelo pomôcť, aj keď sa niečo rozbije, je kľúčové.Vyvarujte sa: Neshazujte je, když se jim třeba něco nepovede. Odpusťte si pichlavé poznámky, že sourozenec nebo dokonce kamarád ze sousedství by to či ono zvládl lépe.
4. Výkonnosť vs. Menejcennosť: Rozvíjanie kompetencií
Medzi šiestym rokom a počiatkom dospievania, vo veku od 5 do 12 rokov, nastáva obdobie školských rokov. Úkolem dieťaťa je osvojiť si dovednosti cílevědomě a úspěšně zacházet s předměty hmotného světa. V tomto období presahuje jeho skúsenosť rámec rodinných vzťahov a je vystavené srovnávání a hodnocení v širším výběru školních a mimoškolních situací. Musí „obstáť“ aj mimo rámec rodinného kruhu. Základným motívom školního období je potreba overiť si svoje schopnosti a možnosti. Potvrdenie ich kvality vo smysle úspechu posiluje sebedůvěru dítěte a saturuje jeho potřebu seberealizace. Týmto způsobem zároveň dítě uspokojuje i obecnější potřebu jistoty a bezpečí. Škola spolu s rovesníkmi sa stáva hlavným zdrojom sebavedomia. Veľa sa učia od starších, pripravujú sa na zaobchádzanie s pomôckami v dospelosti.
Úspěšné dosahování praktických cílů vlastní snahou v tomto období je základem rozvoje kompetence, sebedůvěry a sebeprosazení v praktické činnosti - „umím to, jsem šikovný“. Predtým než sa dieťa stane biologickým rodičom, musí sa začať stávať pracovníkom a potenciálnym ochrancom a poskytovateľom péče. Zkouší si hrát na tatínka a maminku, pečuje o své sourozence. S prichádzajúcim latentným obdobím dieťa normálne sa vyvíjajúce zabúda alebo skôr sublimuje nezbytnost ovlivňovat lidi přímým útokem. Teraz sa učí získavať uznanie produkovaním vecí. Rozvíja výkonnosť, stáva sa dychtivým aktérom a tvorcom situácií. To podporuje jeho autonomiu. Ohraničené Ego dieťaťa zahrnuje jeho dovednosti a zručnosti, dieťa sa učí potěšení z dokončené práce, zaměřené pozornosti a píli, pracovitosti. S náležitým vedením rodičov a učiteľov si deti rozvíjajú cnosť kompetencie, ktorá tiež odráža ich vieru v ich schopnosť prijať náročné úlohy, ktoré pred nimi stoja. Takýto človek je šikovný, niečo vie, niečo mu ide a baví ho to, rád veci robí a dokončuje, je na to hrdý; vie, že je niečím výnimočný.
Nebezpečenstvo v tomto stadiu spočívá v pocitu neadekvátnosti a méněcennosti. Jestliže dítě ztratí naději na dosažení vlastní výkonnosti, vede to u něj k tendenci se izolovat. Môže sa objaviť snaha o rivalitu, súťaženie s okolím alebo naopak pasivita v chování alebo mutilace (oněmění). To môže byť dôsledkom príliš autoritativní nebo rejektivní výchovy. Ak sa im nedarí rozvinúť si zručnosti, ktoré okolie vyžaduje, ak nie sú deti podporované v dosahovaní cieľov, dochádza k pocitom neschopnosti, neužitočnosti. Deti sa sťahujú do úzadia pochybujúc o svojich schopnostiach, sprevádzajú ich pocity menejcennosti, a preto často ani nenaplnia svoj potenciál. Ak máme v dospelosti tendenciu sa porovnávať s ostatnými a myslíme na to, čo si o nás myslia iní, prípadne znevažujeme samých seba, máme pocit, že nevieme dosť, že to nestačí, môže to prameniť z tohto obdobia. Ak sa stretneme s podrývajúcim prístupom okolia, môžu nastať dva scenáre: buď sme prehnane súťaživí alebo rezignujeme. Ani jedno nie je pre psychickú pohodu dobré.
Dôležité je dbať na: Naučte sa dieťa viac chváliť. Aj keď sa mu niečo nepovedie, chváľte ho za snahu a pomôžte mu nájsť taký krúžok alebo predmet, v ktorom bude vynikať. Je dôležité uistiť dieťa, že je milované a hodnotné nie na základe jeho dosiahnutých výsledkov, ale aj vtedy, ak zlyhá.Vyvarujte sa: Nadáváním, že dieťa je budižničemu, že je líné, neschopné, dosáhnete jenom toho, že se uzavře ještě víc do sebe a stane se pasivnějším.
5. Identita vs. Zmätenie rolí: Hľadanie seba samého v adolescencii
Piatou fázou je adolescencia, typické obdobie pre vek od 12 do 18 rokov, kedy hľadajú zmysel pre seba a osobnú identitu. Ústredným tématem vývojového procesu je zde utváření osobní identity, ktoré úzce souvisí s vývojem „Ega“. Než se objeví zralé „Ego“, musí člověk získat přiměřený pocit identity. Po ukončení dětského období vývoje je v průběhu biologického a psychologického dospívání úkolem mladého člověka ustavit si pevné pojetí vlastního já, svého místa a smyslu v životě. Pod identitou sa rozumie odpoveď na otázku: „Kto som, odkiaľ pochádzam a kam smerujem?“ Myseľ adolescenta je v stave moratória - medzi detstvom a dospelosťou.
Dospievanie je náročné, zahŕňa skúšanie rôznych „másk osobnosti“, životného štýlu, záľub, hudby a hľadanie zmyslu života. V puberte a rané dospělosti se vše, co bylo v dětství přirozené, vyřešené a volně plynoucí, opět vynořuje jako problém. Rastúci a vyvíjajúci sa mladý človek tvárou v tvář své vlastní fyziologické revoluci nyní konfrontuje to, čím se zdá být v očích druhých lidí s tím, čím se cítí být sám. Pýta sa sám seba, ako spojiť role a dovednosti, ktoré si vytvoril dříve - s profesionálními prototypy, které vyžaduje jeho současné postavení, teda zvládanie nových profesijných a sociálnych rolí. Mladí ľudia chcú niekam patriť a zapadnúť do spoločnosti. Prvou myšlienkou väčšinou je, že nechceme byť ako naši rodičia, vymedzujeme sa voči autoritám. Kľúčové sú partie, chceme mať pocit, že niekam patríme a zároveň byť originálni. Úspešné prekonanie tohto štádia prináša schopnosť prijať seba aj ostatných takých akými sú, aj napriek rozdielom. Úspěšné zakotvení ve světě s jasným sebepojetím jedinci umožňuje vytváření jednoznačných a smysluplných vztahů k vlastní osobě i k druhým. Cnosťou tohto obdobia je vernosť, či poctivosť. Byť verný svojmu ja, poznať svoju hodnotu, vážiť si sám seba, uvedomovať si svoje hranice a rešpektovať hranice ostatných. Znamená to aj, že človek nie je závislý na hodnotení druhých, pretože má pevne zakotvené, kto je, kde je. Nepotrebuje, aby mu iní hovorili, že je dobrý.
Nebezpečenstvom tohto štádia je zmätenie rolí, ako rôzne role skĺbiť. Nesúdržná, rozporná skúsenosti s tím, jak se jeví sobě a ostatním, vytváří neurčitou, nejednotnou a zmatenou strukturu sebevymezení - takzvanú difúznú identitu. Takíto ľudia majú strach hovoriť o svojich citoch, používajú rôzne hry a masky, aby zaujali iných a kvôli zmätenej identite majú problémy i v partnerských vzťahoch. Môže dôjsť ku zmateniu sexuálnej identity, delikvencii, výjimkou nejsou ani psychotické incidenty. Jestliže je toto však včas a správně diagnostikováno a léčeno, nemají tyto incidenty tak fatální význam jako by měly v jiných vývojových stadiích. Zamilovanie sa v tejto fáze sa jeví ako pokus definovať vlastnú identitu projekcí vlastního zmateného Ega do druhé osoby. Ak sa nám to nepodarí, nesieme si do dospelosti tento konflikt. Vymedzujeme sa voči ostatným, stávame sa členmi radikálnych skupín, máme ultimatívne, nekompromisné názory, niekedy až agresívne. Nebývame tolerantní a identita nám splýva so skupinou, ku ktorej patríme. Dá sa povedať, že hľadanie identity je proces, ktorý málokto bravúrne zvládne ešte na konci (aj tak náročnej) adolescencie - väčšinou tento proces pokračuje celú prvú polovicu života.
Dôležité je dbať na: Hovorte s nimi a buďte im nielen radcami, ale i priateľmi. Dospievajúci reagujú vznetlivo práve preto, že sú neistí a vplyvom hormonálnych zmien citovo labilnejší, nie preto, že by sa z nich stávali „spratci“. Nie je až tak dôležité, čo hovoria, ale prečo to hovoria - často preto, aby vás šokovali, provokovali a mohli sa voči vám vymedzovať, čo je podstatné v hľadaní ich identity. Nenechajte sa teda vyprovokovať. Ak im chcete oznámiť, že sa vám niečo nepáči, potom v rámci diskusie, ale nie ako kritiku. Dospievajúci bývajú tiež veľmi citliví na slová, že nemôžu o svete nič vedieť, pretože nemajú dosť skúseností. Tým ich pochybnosti nerozptýlite, ale naopak sa budú voči vám a vašim hodnotám vymedzovať ešte viac.Vyvarujte sa: Nesnažte sa ich tiež vrátiť do detstva, kedy ste ich mali pod kontrolou, nevydierajte ich, ale zároveň nenechajte vydierať seba.
6. Intimita vs. Izolácia: Krok k láske a oddanosti
Šieste štádium Eriksonovej teórie sa odohráva od obdobia ranej dospelosti - od 18 rokov do 40 rokov. Úkolem raného údobí dospělosti je dosažení schopnosti spojit se v důvěrném citovém vztahu s druhým člověkem, s nímž osoba plně sdílí všechny podstatné stránky života. Těžištěm osobnostního vývoje jsou zde vztahy pohlavního partnerství s původně cizím člověkem. Erikson vypočítáva nároky úspěšného důvěrného vztahu ako „1. spoločný orgazmus, 2. s milovaným partnerom, 3. opačného pohlavia, 4. s nímž je človek schopný a ochotný vzájomne si dôverovať a 5. s nímž je schopný a ochotný sladit rytmus práce, rozmnožování a zotavování 6. tak, aby zajistili uspokojivý vývoj i svému potomstvu.“
Úspěšné ustavení životního partnerství vyžaduje vydat se druhému v situacích, v nichž se člověk vzdává záruk bezpečí - otvoriť sa s dôverou blízkej osobe, učiniť se zranitelným. Úspešný vzťah môže nastať len vtedy, ak má človek odvahu vystaviť sa riziku zranenia a utrpenia, prípadne zlyhania pokusu o naviazanie romantického vzťahu. Úspešné zdolanie šiesteho štádia prináša cnosť lásky a oddanosti. Vedie k vytvoreniu zmyslu pre záväzok, bezpečnosť a starostlivosť o druhého a k schopnosti vo vyváženej miere prijímať i dávať podporu, sexualitu, emócie a dôveru. Pokiaľ sme sa v živote ešte nenašli, pokiaľ o sebe stále pochybujeme, pokiaľ si nie sme istí, kým sme a zvlášť, pokiaľ sami seba odmietame, je ťažké chcieť od ostatných, aby nás prijali. Bez vlastnej identity je ale tento krok takmer nereálny. Kľúč, ktorý by nám dal aj Erikson - vrátiť sa o krok späť.
Ak bol dosavadní vývoj málo úspěšný, člověk nemá odvahu podstoupit riziko utrpení, kterým hrozí případné selhání pokusu navázat důvěrný vztah (neunese riziko rozpadu vztahu), a místo toho směřuje k uhýbání před ním a ke společenské izolaci. Nechce sa druhému „vydat“, zůstává v bezpečí vlastních psychických zdí. Není schopen se zranitelným způsobem otevřít, a proto spíše žije dlouhodobě bez partnera - anebo „vedle“ případného partnera, namísto „s ním“ - tzv. „izolace ve dvou“. Vyhýbanie sa intimite a strach zo záväzku môže viesť k izolácii, osamelosti a niekedy i k depresii. Ak človek nenašiel svoju identitu, máva v tomto štádiu problém v partnerských vzťahoch. Obáva sa blízkosti druhého človeka a straty seba samého vo vzťahu. Následky sa netýkajú iba partnerského vzťahu, ale súvisia i so schopnosťou prejaviť svoje emócie, dôverovať iným a s pocitmi celkovej prázdnoty.
7. Generativita vs. Stagnácia: Prispievanie a starostlivosť
Obdobie strednej dospelosti, vo veku od 40 do 65 rokov, je charakterizované úkolem zrelej dospelosti prispievať druhým. A to především péčí poskytovanou vlastním dětem ve své nové rodině, dále i ve společenství, v němž člověk žije, vytvářením něčeho užitečného. Počas tohto obdobia si rozvíjame našu kariéru, usádzame sa vo vzťahoch a začíname zakladať rodiny. Máme potrebu prispievať druhým a to najmä poskytovaním starostlivosti vo svojej novej rodine a vytváraním niečoho užitočného v spoločnosti, v ktorej žijeme. Hovorí o generativite (zakladaní rodín) a kreativite. Človek je produktívny, niečo vytvára, je nápomocný a užitočný pre druhých. Prekračuje tak svoj egoismus, sebestřednost a pasivitu. Má pocit životní dynamiky a relativního růstu.
Niekedy sa v tomto období dostane do situácie, keď musí pečovať o svoje stárnoucí rodiče - aj to je projev generativity alebo sebepřekročení. Po usporiadaní kariéry a života majú jednotlivci tendenciu zanechať odkaz. Túžba prispieť ich robí aktívnymi v náboženských alebo iných humanitárnych alebo environmentálnych otázkach, aby bol svet lepším miestom pre budúce generácie. Pri úspešnom zvládnutí je pokročilou cnosťou tohto štádia starostlivosť. Jednotlivci tiež zažívajú pocit úspechu, pokiaľ ide o ich kariéru a osobný život. Medzi dôležité míľniky patrí vývoj ich detí na dospelých. Po dosiahnutí veľkých míľnikov v živote sú schopní poskytnúť silnú podporu svojim deťom, komunite a spoločnosti. Človek, ktorý týmto konfliktom prejde, vyžaruje spokojnosť so svojim životom. Dôležitá je pre neho vzájomnosť, náklonnosť, spolupatričnosť. Nie je to tak, že by obetoval svoje šťastie pre druhých, ale tým, že sa stará o druhých, sa sám stáva šťastnejším a spokojnejším.
Neúspěšný vývoj se projevuje neschopností být takto prospěšný svému okolí, prožíváním životního ochuzení a ztrátou činného kontaktu s druhými lidmi. Objevuje se pocit stagnace, že život nemá smysl, nic se nikam nevyvíjí, člověk předčasně uvažuje o jistotách stáří, důchodu, pojištění - stává se předčasně příliš rigidním a nejistým. Přijímá konformní vzorce chování (když nevím co se sebou, udělám to, co se ode mě očekává). Zmysel svojho jedinečného a konečného života môže nájsť iba vo vzťahoch, ktoré ho presahujú - transcendencia seba sama. Opačným pólom generativity je stagnácia, ktorá sa môže prejavovať čistým individualizmom. Takýto človek nechce pracovať v tíme, nechce sa deliť, nechce zdieľať svoje skúsenosti ani pomáhať druhým. Záleží mu len na sebe, ale skutočné šťastie mu to neprináša. Je možné, že niektorí ľudia si v tomto období uvedomia, že nežijú tak, ako by chceli. Začnú robiť vo svojom živote zmeny. Prichádzajú rozvody, výpovede, sťahovania, straty blízkych, úmrtia matky, otca, deti vylietajú z hniezda. Nie je možné, aby človek zostal rovnaký. Nie je možné, aby neprehodnocoval, či svoj pridelený čas využíva správne.
8. Integrita vs. Zúfalstvo: Múdrosť vo vyššom veku
V poslednej fáze, ktorá dominuje nástupom starnutia (nad 65 rokov), premýšľa o živote. Úkolem zrelého dospělosti je dospět k jistotě a smysluplnosti toho, jak člověk svůj život prožil. K pocitu osobnej integrity môže dospieť len taký človek, ktorý bol strojcom svojho správania a myšlienok, staral sa o svojich blízkych, prijímal životné prehry i výhry. Tí, ktorí sa po úspešnom absolvovaní všetkých etáp dostali až sem, pocítia pocit hrdosti a silný pocit integrity. Múdrosť ako cnosť znamená životnú zrelosť, pokoj v duši, nadhľad, humor, ľahkosť, vďačnosť. Uvedomovať si svoju smrteľnosť a pominuteľnosť. Po úspešnom vyriešení krízy z predchádzajúcej fázy majú jednotlivci v tejto fáze múdrosť viesť mladšie generácie. Vyznačujú sa tiež širokým myslením, pokojom a duševným pokojom. Tí, ktorí žili naplnený a pre nich dobrý život, neprežívajú veľký strach. Vedia, že zo života vyťažili veľa a sú spokojní. „V takovém konečném vyrovnání ztrácí smrt svůj osten.“.
Nedostatok alebo stráta rastoucí integrace „já“ se ohlašuje strachem ze smrti: jedinečný životní běh není přijímán jako poslední možnost života. Tí, ktorí doteraz zlyhali, pocítia zúfalstvo z premrhania svojich životov a budú veľa ľutovať. Neúspěch při zvládání této vývojové krize se projevuje strachem z konce osobního života, nespokojeností s jeho prožitím a zoufalstvím z toho, že již nelze začít znovu a lépe - frustrácia, zlosť, sebaľútosť, nenávisť „k mládí“. Ak ale náš život pripomína bitevné pole, o to horšie sa z neho odchádza, pretože sme zaťažení výčitkami, čo všetko nás mrzí, čo ľutujeme, čo sme nestihli, čo si neodpustíme, čo by sme ešte radi urobili… Je dôležité si položiť otázky, či náš život bol taký, aký sme chceli žiť, či sme ho žili naplno, či mal zmysel, či nás bavil, či sme boli dobrí ľudia, alebo či ľutujeme svojich činov, či ľutujeme, že sme neboli odvážnejší, že sme sa nepokúsili žiť svoj život lepšie, zmysluplnejšie. Čím lepšie a zmysluplnejšie žijeme, tým ľahšie odchádzame a staviame sa aj zmierlivejšie k tomu, že je čas svet opustiť.
Hlboký vplyv raného detstva a zodpovednosť jednotlivca
Naše útle detstvo, prvých päť rokov života, ktoré má väčšina z nás pod akousi hmlou, s prchavými spomienkami, ak vôbec nejakými, patrí k nesmierne dôležitým z hľadiska nášho neskoršieho vývoja. Psychoanalytici ho dokonca považujú za najdôležitejšie, pretože je kľúčovým pre vznik nášho charakteru. Keď sme pod tlakom, vyčerpaní, unavení, spravidla vtedy z nás automaticky vypadnú vzorce, ktoré máme hlboko zakorenené z detstva. Určujúce pri vytváraní nášho „ja“ môžu byť dokonca aj udalosti, na ktoré si nemôžeme pamätať, lebo sa stali pred našim narodením (chcené alebo neplánované dieťa, to, ako prežívala matka tehotenstvo, pôrod, šestonedelie). To všetko môže mať vplyv na naše vzťahy, vnímanie sveta aj na životnú spokojnosť v dospelosti. No nie definitívne.
Významný psychoanalytik Erik Erikson poměrně přesvědčivě prokázal kardinální roli výchovy, a zejména způsobu nakládání s novorozencem pro vývoj mentality. Erikson mal to šťastie, že po druhej svetovej vojne mohol uskutočniť srovnávací studii u dvoch severoamerických indiánskych kmeňov - Siouxov a Yurokov. Hoci tieto kmene boli príbuzné a mali stejné fyzické znaky, každý sa vyznačoval zcela rozdílným způsobem výchovy dětí. Yurokové velice brzy nechávají odstavit dítě od mateřského prsu, již desátého dne od porodu. Od té chvíle je dítě krmeno ořechovou kaší a většinou je v péči prarodičů či sourozenců. Když dítě dovrší rok, matka od něj na nějaký čas zcela odchází, aby si dítě odvyklo. Výchova pak spočívá v důrazu na skromnost a odříkání, dítě si nesmí vzít jídlo bez dovolení a při jídle ze společné mísy musí jíst pomalu, jinak je přísně potrestáno. Siouxové naopak kojí své děti často až do osmého roku života, odstavují je od prsu teprve, když ony samy chtějí. Čas krmení si určuje vždy dítě a matka se mu přizpůsobuje, a to i v noci. Siouxové vychovávají každé malé dítě jako jedináčka, matka nesmí mít během kojení sexuální styk, aby neporodila dítěti sourozence, se kterým by se muselo dělit o matku a na nějž by žárlilo. Trestáno je dítě jedině, když hryzne matku do prsu, tehdy ho matka silně udeří do hlavy a přiváže ke kolébce. Siouxové jako společnost vynikají především velice pěknými sourozeneckými vztahy, muži jsou odvážní, vášniví a dobře snášejí bolest. Táto štúdia názorne ukázala, ako hlboko môže mať spôsob výchovy v ranom veku vplyv na neskoršie osobnostné rysy a sociálne správanie.
To, ako sú dôležité prvé dni života pre budúcí harmonický vývoj osobnosti, naznačují aj výzkumy zvířat. Zakladateľ etologie Konrád Lorenz zavedl termín imprinting time neboli čas, kdy je do mláděte vtisknut základní vzorec. Dlho sa napríklad predpokladalo, že takú prostú vec, ako je chůze, si dajme tomu housata osvojí akosi inštinktívne. Ale Lorenz dokázal, že to není pravda. Housata se v „čase vtiskávání“ naučí chodit od svých rodičů. Když Lorenz izoloval v této době housata od svých rodičů, zjistil, že se naučí napodobovat pohyb buď nějakého jiného zvířete, anebo dokonce neživého předmětu - například kutálejícího se míče. Je velmi pravděpodobné, že velmi raný věk je i u lidí takovým zásadním časem vzorců. Dieťa si však do svojej mysle nevtiskne vzorec pohybový, ale predovšetkým vzorec emocionálny.
Eriksonova teória nie je dôležitá len pre psychológov, ale je veľmi podnetná svojou zrozumiteľnosťou tiež pre rodičov - pomôže im pochopiť potreby detí a zároveň sa aspoň čiastočne orientovať v problémoch vlastných. Erik Erikson napísal: „Jako dospělí musíme přijmout zodpovědnost za své skutky i za své chování.“ V každom období musíme napnúť sily, ktoré máme. Využiť možnosti, ktoré sa nám ponúkajú. Erikson poukazoval na našu vôľu, rozhodnutia, túžbu sa posunúť. Na našu motiváciu a vnútorné dobro. Neobracal zodpovednosť na vonkajší svet, rodičov, či zlých učiteľov. Zvlášť u dospelých ľudí zdôrazňoval zodpovednosť každého jediného človeka. Ak sa nám vývinové úlohy nepodarí zvládnuť, doženie nás to, pretože jedno obdobie nadväzuje na to druhé.