Gabriela Futová, významná slovenská autorka literatúry pre deti a mládež, svojou tvorbou i osobným prístupom neustále prekvapuje a inšpiruje široké spektrum čitateľov. Jej diela, preniknuté realitou, humorom a hlbokou empatiou, si získali srdcia mnohých detí, tínedžerov aj dospelých. Od svojich prvých spisovateľských pokusov až po rozsiahlu bibliografiu viac ako tridsiatich kníh, Gabriela Futová prešla zaujímavou životnou a tvorivou cestou, ktorá formovala jej unikátny autorský hlas.
Korene a Začiatky: Narodenie a rané detstvo Gabriely Futovej
Život Gabriely Futovej sa začal v Prešove, kde sa narodila presne 23. februára 1971 vraj o štvrtej hodine ráno. Svoje narodenie sprevádzala predčasným príchodom na svet, nedonosená v ôsmom mesiaci maminho tehotenstva. Mama Gabriely Futovej jej rada vravievala, že sa narodila so šupinami a že sa z jej škaredosti mierne zhrozila. S miestom narodenia však mala Gabriela ako dieťa problém. V jej rodnom liste je totiž uvedené, že sa narodila v Prešove na ulici Hollého 20, čo bola adresa pôrodnice.
Zaujímavý príbeh sa viaže aj k jej menu. Mama Gabriely Futovej vraj chcela, aby sa volala Alexandra. Lenže oco, ktorý veľmi túžil po dcérke, jej narodenie oslávil tak veľmi, že keď ju išiel zapísať na matriku, namiesto mena Alexandra, nadiktoval meno matky dieťaťa, a tak sa stala Gabrielou. Ako malá to meno neznášala. Lebo keď jej niekto povedal Gabika, pripadalo jej to také ňu-ňu-ňu, blé. Keď jej niekto povedal Gaba, bolo to, akoby jej nadával a okrem toho sa Gaba až príliš rýmuje so slovom žaba, takže bolo bežné, že ju najmä jej traja bratranci volali Gaba-žaba. Páčilo sa jej, keď jej niekto vravel Gabi, ale takých ľudí bolo málo. A oslovenie Gabriela bolo až príliš seriózne. Našťastie, na základnej škole ju nikto v triede jej menom nevolal. Oslovovali sa priezviskami, takže bola tá Slováková alebo jednoducho Slováčka. Rodina ju volala Dada, lebo vraj ako malá takto skomolila svoje meno, a okrem toho boli v rodine tri Gabriely, tak ju takto odlíšili. Na gymku jej spolužiaci vymysleli prezývku Gabis a takto ju niektorí volajú dodnes, čo je úplne super. Lenže ako dospela, meno Gabika jej prestalo vadiť, ale Gaba nie. A tak sa už dosť dlho predstavuje ako Gabika a ak jej niekto povie Gaba, škaredo naňho zazrie, lebo ako sama hovorí, sú v tom isté pocity.
Výchova, vzdelanie a formovanie osobnosti
Oca si Gabriela Futová nepamätá. Vyviedol jej totiž to, že keď mala necelé tri roky, umrel na rakovinu žalúdka. Nemá s ním jednu jedinú fotku a dodnes nechápe prečo. Vie, že sa kedysi toľko nefotilo, ale aj tak jej to pripadá čudné. Mama Gabriely, po ktorej dostala meno, bola vychovávateľka v školskej družine. Gabriela si pamätá, ako popri zamestnaní a pri nej študovala na vysokej škole, vynikajúco varila, veľa sa smiala, mala veľa známych a kamošiek, bola temperamentná, milovala deti a deti milovali ju. Niekedy vymýšľala väčšie haluze ako ona sama. Temperament zdedila po nej a z jej strany, teda konkrétne od deda, jej otca, pochádzajú aj jej cholerické sklony. Ten to zdedil po svojom otcovi a ten po svojom atď. Skrátka, keď sa naozaj vytočí, lietajú taniere (teda tie už nie, lebo prišla na to, že ich potom treba dokupovať), trpia veci ako dvere (tými trieska), prípadne čokoľvek, čo jej padne pod ruku. No a vrieska pritom tak, že ju počuť až… Skrátka vrieska ako besná. Aj ju to trápi, aj sa snaží ovládať, ale pravda je, že časom zistila, že týmto cholerizmom trpia viacerí členovia ich rodiny z dedovej strany, a tak to berie ako nie príliš super dedičstvo. Zato už teraz chápe deda, keď niekedy zrúkol tak, že sa triasli steny. Zo strany maminej mamy, teda starej mamy, zdedila zas zmysel pre čestnosť. Je to tak, nevie klamať, a tak to radšej ani neskúša. Z otcovej strany zdedila mestského dedka a mestskú babku. Dedko bol srandista, učil ich ako deti fajčiť (pecka, nie?) a dovolil im ochutnávať jeho pivo, teda aspoň zlízať tú hnusnú horkú penu. Babka ich zas rozmaznávala.
Koniec detstva pre Gabriely nastal nečakane. V priebehu roka a pol jej nečakane umreli najbližší ľudia: stará mama, dedo, mama a mestský dedko. Mala necelých štrnásť rokov a ostala s mestskou babkou. A keďže nebola plnoletá, získala zrazu nových rodičov a súrodencov. Mamu (sestru svojho oca), otca (jej muža) a dve sestry (predtým sesternice). Ostala bývať s babkou v maminom byte a celé to obdobie bolo náročné, pretože ňou lomcovala puberta a musela sa zmieriť s novou životnou situáciou, novými pravidlami. Zrazu aj babku spoznala v inom svetle, zrazu si zvykala na nových rodičov a ich spôsob výchovy atď. Tak či tak, zmaturovala na gymnáziu a dostala sa na žurnalistiku, o ktorej niekedy v druhom ročníku zistila, že to bol chybný krok a že mala ísť radšej študovať psychológiu. Toto štúdium žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave bol podľa jej slov veľmi veľký životný omyl. Bolo to práve preto, že keď bola malá, tak sa nerozprávalo o spisovateľoch ako o spisovateľoch, ale hovorilo sa o nich ako o publicistoch. Ona si to tak pospájala v tej jej malej hlave, že bude publicistka, pritom vedela, že chce písať knižky. Tak išla na novinárčinu, ale zistila už tam v škole, že ju to novinárske písanie nebaví a že to nie je pre ňu. Dokončila to štúdium, lebo ju rodina donútila, pretože kedysi nebolo také jednoduché prestúpiť zo školy na školu. Veľmi pokukovala po psychológii a naozaj mala také myšlienky, že prestúpi, ale doma to tak uzavreli, nech nevymýšľa a dokončí to, čo začala.
Profesijná dráha a poslanie knižnice
Na konci vysokoškolského štúdia sa Gabriela Futová náhodou zamestnala v zmenárni. Najprv ako brigádnička, potom natrvalo. Práca ju bavila, aj keď robili víkendy a sviatky. Po čase, keď si už založila rodinu, ju však práve náročný pracovný čas omrzel. Od roku 2003 začala pracovať v Krajskej knižnici P. O. Hviezdoslava v Prešove. Pôsobila tam takmer 18 rokov ako metodička a projektová a marketingová manažérka, najmä na oddelení detskej literatúry. Do knižnice sa dostala jednak preto, že už mala dve knižky napísané, a aj vďaka tomu, že začala ako dobrovoľník pre nich chystať podujatia pre deti. Práca v knižnici ju bavila, ale zlúčiť cestovanie na besedy a pracovné povinnosti bolo dosť náročné. A tak si na svoje 20. spisovateľské narodeniny darovala darček - slobodu. Svoju kariéru v knižnici ukončila po 18 rokoch.
Cesta k písaniu a debutová kniha
Od detstva mala Gabriela Futová silné spisovateľské ambície. Túžila písať na písacom stroji, no mama jej to nechcela dovoliť, lebo zvykla ničiť veci a rozoberať ich. A tak ju presvedčila, že ju musí pustiť k písaciemu stroju, mimochodom požičanému, lebo ide písať knižku. V jej predstavách spisovateľ pri ťukaní do stroja popíjal kávu. Tak od mamy žiadala, aby jej urobila kávu, lebo sa nemôže hrať normálne na spisovateľku, pokiaľ nemá kávu. Mama s ňou dosť bojovala, ponúkala jej kakao, čierny čaj. Ale Gabriela nesúhlasila, povedala jej, že to musí byť riadna čierna káva. Tak jej spravila meltu, ktorá jej nechutila. Lenže v jej predstave spisovateľ ťukal do stroja, popíjal kávu a fajčil cigaretu. Cigaretovú žuvačku jej mama nepožičala ani za svet, ale išla do obchodu a kúpila jej cigaretovú žuvačku, takže sa naozaj hrala na spisovateľku vo veľkom štýle. Rukopis, ktorý takto vznikol, mal 21 strán.
Jej prvá kniha s názvom Naša mama je bosorka vyšla v roku 2000, keď bola na materskej, čím dosiahla medzi detskými čitateľmi veľký úspech. Kopla ju múza. Spisovateľka si myslí, že ju veľmi inšpirovala knižka Malá bosorka od Ottfrieda Preusslera, a to tým, že sa v nej čarovalo a jej sa to veľmi páčilo. V tých časoch ešte nebol na trhu Harry Potter a kníh, v ktorých sa čarovalo, bolo pomenej, a tak si povedala, že keby sa v jej knižke čarovalo, bolo by to super. Do dnešného dňa napísala vyše 30 kníh pre deti a mládež, v ktorých nechýba vzrušenie, dobrodružstvo, hodnoty, rešpekt k starším ľuďom či zvieratám. Pri písaní kníh čerpá z rodinného života, detského sveta či medziľudských vzťahov.
Charakteristika tvorby: Realizmus, empatia a humor
Gabriela Futová je uznávaná autorka kníh pre deti a mládež. V každej jednej z jej kníh je niečo autobiografické, niekde viac, niekde menej. Autorka dostáva reakcie na svoje knižky od detí, vydavateľstiev, učiteľov, rodičov, kníhkupcov, literárnych kritikov. Iste by vedeli vymenovať znaky jej tvorby, niečo, podľa čoho rozoznávajú jej rukopis a aj dôvody, prečo po jej knihách siahajú. Za najsilnejšiu stránku svojej tvorby považuje možno práve realitu, s ktorou sa toľko detí stotožňuje. Naozaj jej sem-tam decká povedia: „Teta, to ste písali o mne. Ako ste vedeli?“ Jej silnou stránkou je empatia. Pri písaní sa naozaj vie vžiť do rozmýšľania detí a do ich pohnútok bez toho, aby riešila následky. Keď píše o zvieratách, tak tie pohnútky iba tipuje, ale fakt by niekedy rada vedela, čo beží jej zverkom hlavou. Paradoxne, tínedžerom do hláv nevidí, tam je stratená. A dospelých skúma. Rada rozmýšľa, prečo konajú tak a nie inak a zisťuje, že vzorce správania asi fakt fungujú. Jej najobľúbenejšia knižka je Štyri kosti pre Flipra, možno aj preto, že v knihe opisuje svoj príbeh z detstva. Nevedno, či má rátať aj Bezvlásku, lebo tam je len jedna rozprávka a tú napísala za jednu noc. Najkratšie napísala knihu Hľadám lepšiu mamu, ktorú vytvorila za dva mesiace.
Napriek tomu, že svoje knihy čítala deťom asi len prvých päť, potom už dorástli do veku, kedy si čítali sami a už nemali záujem o jej knihy. Jej deti dodnes tvrdia, že strašné somariny píše, takže určite nemajú obľúbenú knižku z tých jej. O synovi je knižka Lebo musím, ale to je jediná knižka, kde zakomponovala príbehy svojho dieťaťa, nakoľko jej dcéra zakázala písať o nich, lebo by bolo veľmi trápne, keby o nej čítali deti na celom Slovensku, takže sa nemala opovážiť dať ju do nejakej knižky. Tak ani nedávala. Syn si to naopak vyžiadal, bolo to na besede zhodou okolností, tak vznikla o ňom knižka. Ale ani dodnes nečítali jej knižky.
Spisovateľka a jej čitatelia: Úprimnosť besied a interakcia
S detským publikom sa Gabriela Futová pravidelne stretáva na besedách po celom Slovensku. Za pozvania na besedy je veľmi vďačná. Besedy totiž vníma tak, že stretnutia svojim čitateľom jednoducho dlhuje za to, že čítajú jej knihy. Chodenie po celom Slovensku vníma ako svoju povinnosť voči čitateľom a je vďačná, že ju chcú stretnúť aj osobne. Besedy nikdy nevnímala ako marketing, aj keď vie, že osobné stretnutia s autormi veľmi podporujú záujem o ich knihy, na ňu ako čitateľa to funguje rovnako. Ale prioritou určite nie je marketing. Skôr je to poďakovanie. Lebo veď to cestovanie je koniec-koncov dosť únavné, motá sa po cudzích hoteloch, rodina a zvieratá doma, tŕpne, či nájde všetko v takom stave, v akom nechala, ale stojí to za to. Absolvuje ich ročne pomerne dosť. Je to vklad do čitateľa alebo autorská inšpirácia pre ňu? Pre Futovú sú tieto stretnutia predovšetkým vkladom do čitateľa a prejavom vďačnosti.
Gabriela Futova - Dokonala Klára
Zamýšľa sa nad tým, akí čitatelia sú dnešné deti. Poukazuje na rok 2020 a skutočnosť, že sa veľa hovorí o fenoméne sociálnych sietí a podobných internetových výdobytkoch. Pýta sa, či sa to dá s knihami v detskom publiku ustáť. Autorka priznáva, že toto nevie posúdiť. Fakt sa stretáva s deťmi, ktoré čítajú, čo je tá jej bublina. Vidí však, že naozaj tam, kde v domácnosti knihy nemajú miesto, deti nečítajú. Ono to asi fakt funguje cez príklady. Ak čítajú rodičia, čítajú aj deti a tieto deti stíhajú aj záujmy, aj sociálne siete a všetky tie lákadlá okolo. Viac ju irituje, keď vidí na tabletoch a na mobiloch prilepené úplne malé deti. Vie, že venovať sa dieťaťu je náročné na čas aj na energiu. Ale dieťa je malé len istý čas a ten čas je strašne krátky. Dieťa raz-dva vyrastie a potom má človek čas aj na všeličo iné. A trochu má obavy zo stále novších a novších aplikácií. Napríklad aplikácia, ktorá vám v múzeu, na ulici alebo kdekoľvek nahlas prečíta informáciu o danom mieste. Pýta sa: „To fakt?“ Pre nevidiacich to berie. Ale pre ľudí, ktorí vedia čítať, to znamená, že už čítať nebudú musieť ani to minimum.
Deti sa nezvyknú tváriť, že ich niečo baví, ak to tak nie je. Gabriela Futová sa na besedách stretla aj s negatívnymi detskými odozvami. Jasné, že sa stretla. Napríklad raz, po jej predstavení a takom úvodnom monológu (ktorý si zvyčajne deti vyžiadajú), sa detí opýtala, na čo sú zvedavé. A že sa môžu pýtať. Hneď prvá otázka zaznela: „Teta, kedy to tu skončí?“ Mrzelo ju, že to dieťa beseda nebaví, ale chápala ho. Aj ju to pobavilo. Berie to tak, že ani ju nebaví sedieť na niektorých školeniach a seminároch. Ono, pravda je, že ak začne rozprávať o svojich zvieratách, preberú sa aj tí, ktorých nebaví počúvať. A ona sa aj opýta, ak to detí nebaví, že čo by chceli robiť a nakoniec sa aj tak dostanú k besedovaniu. Zažila aj besedu, kde deti jej knihy a rozprávanie absolútne nezaujímalo. Tak sa s jedným chalaniskom bavila o varení. Lebo iba on bol ochotný s ňou komunikovať.
Reakcie a kritika: Pohľad na vnímanie detskej literatúry
Na Slovensku sa stáva, že sa skritizuje kniha alebo text, ktoré sú určené pre deti a mládež. Nasleduje petícia proti použitiu textu tak, aby sa k detskému čitateľovi nedostala. Dôvodom býva nevhodnosť témy, jazyka. Gabriela Futová sama sa s tým stretla. Bola už svedkom takej reakcie vo vzťahu (nie jej) textu k vysokoškolským študentom. Nebráni sa pocitu, že kritici, ktorí v týchto prípadoch konajú, nepoznajú dostatočne ďalšiu tvorbu pre deti. V nej by totiž našli množstvo takých motívov, ktoré by im, podľa ich už deklarovaného pohľadu, prekážali. Vraví si, že je to aj dobre, lebo takto by si možno nárokovali cenzurovať ďalšie a ďalšie knihy. Ono je to v tom, že existujú ľudia, ktorí majú potrebu vnucovať iným svoj názor. Ona sa drží hesla: koľko ľudí, toľko chutí a tým pádom si veľmi uvedomuje, že nie každému môžu byť jej texty po chuti. Rodičia prváka alebo prváčky jej nahnevane písali, že idú zistiť, kto dal kúpiť túto knihu do školy, že ich dieťa je na tú knižku primalé a že kniha je pre ich dieťa kvôli výrazom nevhodná. Odpísala im, že ju mrzí, že im kniha nesedí, že majú zrejme rozdielne nastavenia a že im praje, aby našli pre svoje dieťa také knihy, ktoré ho potešia a ktoré mu budú maximálne vyhovovať. Jasné, že si rodinku začala hneď predstavovať: možno sú to ľudia s extrémnou citlivosťou a jemnosťou a pravda je, že takým sa jej knihy nemusia páčiť. Osobne vyrastala aj vychovávala svoje deti dosť realisticky, citlivo, ale s drsným humorom, niekedy cynicky, niekedy s nadhľadom. V jej knihách sa nájde rozčúlená mama alebo tato, papuľujúci súrodenci, taká no… realita. Osobne vníma kritiku ako subjektívny názor. To akceptuje. Ale neakceptuje snahu jedným subjektívnym názorom znevážiť a zničiť niečo, na čo existuje množstvo iných a aj pozitívnych názorov. Sme jednoducho rôzni, nikdy nedosiahneme, aby sa všetko páčilo úplne všetkým.
Osobná skúsenosť v literatúre: Príbeh "Bezvlásky"
Kniha Bezvláska je pre Gabrielu Futovú veľmi osobným dielom. Keď preletelo Slovenskom, že vážne ochorela, sama svoje fotografie bez vlasov zverejnila. Potom prišla rozprávka o princeznej, ktorej trápenie preto, že nemá vlasy, nekončí happyendom v podobe nových dlhých vlasov, ale sebaprijatím a nemalú úlohu pritom zohráva aj prijatie okolia. Skôr prirodzené vyústenie skúsenosti. Samotnú autorku totiž strata vlasov vôbec netrápila. Naopak, bola strašne zvedavá, ako bude vyzerať. A riešila, ako si tú holú hlavu skrášliť. Holohlavá dokonca absolvovala aj maškarný Silvester. Prezliekla sa za tradičnú kubánsku ženu, ony nosia neuveriteľné turbany, vyzerajú prekrásne. A aj ona sa tak cítila. Zároveň si však uvedomila, že zo žien asi máloktorá berie stratu vlasov s takým nadhľadom. A vedela, že stratu vlasov veľmi ťažko nesú mladé dievčatá a tínedžerky. A ďalšia vec: ísť holohlavá na ulicu sa neodvážila. Lebo by na ňu ľudia doslova čumeli. A pritom by videli len holohlavú ženu. Aj tak čumeli, pre tie jej turbany. Lebo to je tu nezvyk. Necítila sa však bohvieako príjemne. U nich na dedine sa ale raz nečakane ocitla v krčme na oslave a mala čiapku a bolo jej strašne horúco. A baby v partii jej vravia, veď si ju daj dole. Tak dala. A cítila sa skvelo, aj keď na hlave nemala ani vlások. Tak si povedala, že by taká rozprávka mohla pomôcť. Aj zverejnenie fotky. Pokiaľ vie, rozprávka v pár prípadoch pomohla, takže je šťastná.
Svet ilustrácií: Spolupráca s výtvarníkmi
V jej knihách nájdeme veľmi pekné ilustrácie. Za všetky sa dá spomenúť ilustrácie Očka špehúňa, ktoré nakreslil jej dvorný ilustrátor Miro Regitko. Málokedy má Gabriela Futová predstavu, ako by tie obrázky mali vyzerať a necháva to na vydavateľa. Ona sama nemá obrazovú predstavivosť. Stalo sa jej to zatiaľ iba raz v živote, keď písala knižku Brata musíš poslúchať, mala pred očami Mirove obrázky. A povedala to pani šéfredaktorke, ktorá mala tip na niekoho iného, ale dala jej za pravdu a oslovili Mira. A naozaj tá knižka je inak ilustrovaná, ako všetky jeho knihy dovtedy. Pri knižke Nejdem a basta! si vyžiadala ilustrátora Ďura Balogha, pretože jej ilustroval knižku Psia škola kocúra Červenochvosta a tá kniha bola ilustrovaná tak vtipne, že keď išla písať knihu Nejdem a basta, mala pred očami jeho kresby. On je človek, ktorý nakreslí to, čo si prečíta medzi riadkami. To medziriadkové čítanie je super v tom, že každý si tam prečíta niečo iné. A Ďuro má takú vlastnosť, že pod ilustrácie si dáva také drobučké komentáre, ktoré sú úplne strelené a jej sa to veľmi páči. Vtedy veľmi túžila, aby jej tú knihu ilustroval práve on. A vydavateľstvo jej vyhovelo. Takže, už keď písala tú knihu, vedela, že to bude ilustrovať Juraj Balogh a vedela, že to píše pre neho a tá knižka aj tak vyzerá a on to cítil, že je to písané pre neho. Povedal jej, že je to top knižka, akú kedy napísala.
Rodina ako stály zdroj inšpirácie
Jedna kamoška v sedemnástich rokoch vyveštila Gabriele Futovej, že sa vydá ako dvadsaťštyriročná. Áno, veľmi túžila po deťoch a po partnerovi a čuduj sa svete. Svojho budúceho manžela stretla vo svojich 24-och rokoch a naozaj sa vydala tak, ako jej to predpovedala kamarátka. Haluz, že? Manžel sa volá Róbert, v telefóne ho má pod menom Robečko miláčik a je to najlepší človek na svete, akého mohla stretnúť. Od prvých chvíľ ich vzájomnej náklonnosti mala pocit, že práve on je jej druhou polovicou, že sa poznajú už veľmi dlho a on jej tvrdil to isté. Ani ju neprekvapilo, že astrológia vraví to isté. S Robkom si rozumejú, majú spolu dve, dnes už dospelé, deti a ak sa niekedy pohádajú, tak buď kvôli nim alebo kvôli nejakej totálnej hlúposti, na ktorú si neskôr už ani nevedia spomenúť. Robko ju dokáže rozosmiať tak, že sa nevie zastaviť, je šikovný a zručný a keďže sú obaja neporiadnici, nemá na ňu nervy, ak niekedy nevie čosi nájsť. Lebo úprimne… To on odkladá kľúče na divné miesta (ako chladnička alebo vecko), alebo ovládač od telky mimo izby s telkou a podobne.
Budúcnosť tvorby a plány
Spisovateľka Gabriela Futová je introvert, ale zároveň je veľmi rada medzi ľuďmi. A veľmi rada počúva dospelých, keď rozprávajú o svojich deťoch. Tým, že už majú deti odrastené a zároveň sú vonku z domu, sa rada pohybuje medzi deťmi a keď sa dá, snaží sa aj zapisovať tie detské múdrosti. Zbožňuje, keď malé deti filozofujú. Keď sa človek pozrie na jej život, vidí energickú veselú spisovateľku, ktorá rada píše a rada sa s ľuďmi rozpráva. Asi pravdepodobne bude fungovať tak, ako doteraz, chodiť na besedy, stretávať sa s čitateľmi. Autorka by chcela určite urobiť sériu siedmich kníh o Očkovi. Momentálne pracuje na druhej časti, ktorá sa bude volať Nototo a šelma v dome a dlho jej trvalo, kým dostala nosný námet na túto knihu. Jej neúnavná práca a odhodlanie ju naďalej vedú k objavovaniu nových príbehov a k udržiavaniu živého kontaktu so svojimi čitateľmi, čím si upevňuje svoje postavenie jednej z najobľúbenejších autoriek detskej literatúry na Slovensku.
tags: #gabriela #futova #narodenie