Slovensko, krajina s bohatou históriou a kultúrou, bola vždy domovom pre jednotlivcov, ktorých životné dráhy a činy zanechali trvalú stopu v regionálnom aj národnom kontexte. Od dávnych čias, kedy sa formovali cirkevné rády a kláštory, cez obdobia národného obrodenia a bojov za samostatnosť, až po súčasnú regionálnu politiku, sa stretávame s príbehmi ľudí, ktorí sa zaslúžili o rozvoj svojho okolia. V tomto článku sa pozrieme na život a činnosť Ivana Antalu, ktorého pôsobenie zapadá do mozaiky súčasných regionálnych udalostí, a zároveň preskúmame rozsiahly historický a kultúrny rámec, ktorý poskytujú informácie o Ráde pavlínov a významných osobnostiach, ktoré formovali krajinu. Tieto historické paralely a životopisy nám umožňujú lepšie pochopiť kontext, z ktorého vyrastajú jednotlivci a ich prínos pre spoločnosť.
Ivan Antala a Súčasná Regionálna Politika
V kontexte regionálnych udalostí sa meno Ivana Antalu objavuje v súvislosti s doplňujúcimi voľbami. Podľa oficiálnych informácií z doplňujúcich volieb na starostu v Lehote nad Rimavicou, ktoré sa uskutočnili, najviac hlasov získal nezávislý kandidát Ivan Antala, a to 59 zo 157 platných. Tento výsledok ho postavil na čelo volieb v spomínanej obci. Hoci informácie o jeho životopise v tomto konkrétnom zdroji sú stručné, jeho účasť a úspech v miestnych voľbách sú svedectvom o jeho zapojení do verejného života a dôvere, ktorú mu prejavili voliči.
Historické Korene a Rád Pavlínov v Uhorsku
Aby sme získali ucelenejší pohľad na historické zázemie, z ktorého takéto osobnosti vzišli, je dôležité venovať sa aj širšiemu kontextu. Jednou z kľúčových inštitúcií, ktorá po stáročia ovplyvňovala duchovný, kultúrny a hospodársky život regiónu Uhorska, vrátane územia dnešného Slovenska, bol Rád sv. Pavla I. pustovníka, známy ako Rád pavlínov. Jeho história je plná úsilia o duchovnú obnovu, zakladanie kláštorov a prekonávanie výziev.
Obnova kláštorov v 17. storočí a generálne kapituly v Marianke
Na začiatku 17. storočia sa z iniciatívy Svätej Stolice začala obnova kláštorov, ktorá bola pre Rád pavlínov kľúčová. Niekoľko kláštorov renovovali doslova z ruín, čo svedčí o náročnom období a húževnatosti rehoľníkov. V roku 1638 sa nanovo objavili delegáti zo zničených kláštorov, hlavne z Nemecka, na Kapitule v Marianke. Na základe želaní, ktorými sa prihovorili, môžeme konštatovať, že boli vo veľmi ťažkých materiálnych podmienkach. Marianka (maďarsky Mariavölgy) bola historicky významným centrom Rádu.
Odvolávajúc sa na Konštitúcie Rádu, aby Svätá Stolica nesúhlasila so žiadosťou Nemeckej provincie (Mariavölgy 21.4.1759), nastali v Ráde aj vnútorné spory. „ROMA LOCUTA, CAUSA FINITA!“ - Obaja rehoľníci, zdiskreditovaní chýbajúcou subordináciou, nechceli nijako súhlasiť s takýmto riešením veci. Nakoniec v roku 1762 opustili rehoľu. O. Eüselin začal bývať ako diecézny kňaz v Konstanskej diecéze a otec Luzan v blízkosti Ríma. Po zakončení sporov nemeckí otcovia znovu prichádzali na generálne Kapituly do Marianky a predstavení rádu naďalej vyrážali na ťažké cesty do Nemecka a ako bolo zaužívané, posielali tam vizitátorov a svojich splnomocnencov k dobru a pozdvihnutiu rádu. Tieto udalosti svedčia o zložitosti riadenia a udržiavania jednoty v rozrastajúcom sa Ráde. O pokusoch odpojenia sa nemeckých rehoľníkov je možné si prečítať v AP Diel 8. časť rukopisov budapeštianskej univerzitnej knižnice.
Cesta záhadnou minulosťou Slovenska: Odhaľovanie neznámych príbehov
Rehoľné štúdiá a generáli Rádu
Po oddelení sa Chorvátov a Rakúšanov od Uhorskej provincie v roku 1701, rehoľné štúdium bolo naďalej činné, aj keď sa počet poslucháčov o niečo zmenšil. Medzi nimi bolo niekoľko pavlínskych bohoslovcov z provincie švábsko-rýnskej, poľskej a istrijskej. Škola mala charakter akadémie podobne ako štúdium v Marianke a generálny prior prednášal svojim zverencom prednášky z filozofie a teológie. Tak napríklad v roku 1721 generálny prior prednášal 6 absolventom na štúdiách v Lepoglave, čo podčiarkuje dôležitosť vzdelávania v Ráde.
S podobnou energiou ako otec Bratulič sa ujal práce ohľadne prinavrátenia reholi sily a dávnej slávy jeho nástupca otec Ján Zaic (Zaics) (1611-1628), rodom Slovák (pôvodom Uhor, píše Kisban). Spomínaný rehoľník bol vychovávaný v novom duchu, ako uvádza Egger, cap 43 str.320. Rehoľné rúcho prijal v Čenstochovej; sľuby zložil v Marianke počas generálnej kapituly do rúk otca Šimona Bratuliča. So skromnosťou a horlivosťou viedol dielo obnovy pavlínskeho Rádu otec Rudolf Biell (1628 - 1629). Podobne ako ostatní bol vychovaný v Kolégiu v Ríme. Po ukončení štúdií pracoval istý čas v kláštore v Lepoglave, následne bol poslaný otcom Bratuličom do svojej vlasti do Nemecka, kde po niekoľkých rokoch sa ujal riadenia Rýnskej pavlínskej provincie. Odtiaľ sa vrátil v roku 1628 na generálnu Kapitulu do Marianky, na ktorej ako skúsený a vážený rehoľník bol zvolený za generála. S jeho menom sa spája niekoľko významných nariadení. Medzi inými na jeho prosbu odobrenú kardinálom Toressom vtedy pápež Urban VIII. stanovil princíp voľby generála v súlade s predpismi Tridentského snemu, aby sa predišlo eventuálnym zneužitiam. Tieto rehoľné reformy a nové spracovanie konštitúcií boli dôležité pre smerovanie Rádu.
Podpora kráľovskej rodiny a magnátov
Kráľovná - matka Alžbeta z rodu Piast bola veľkou podporovateľkou pavlínov. V jej osobe mali pavlíni srdečnú ochrankyňu. Vďaka jej snahám pápež dovolil pavlínom v roku 1349 zakladať nové kláštory zvlášť v tých krajoch, kde ešte nemali. Zdá sa, že ordinári „neprajným okom“ sledovali nové pavlínske domy a vzťahy rádu s dynastiou Andegavenskou. Svedčí o tom fakt, že Svätá Stolica výrazne naznačila, že povolenie udelené ňou na zakladanie kláštorov je platné dokonca aj v tom prípade, keby ordinári nedali naň svoj súhlas. Majúc za sebou takýchto silných protektorov rozvíjal sa pavlínsky rád dynamicky aj v druhej polovici 14. storočia.
Pri zakladaní kláštorov zohrali výnimočnú úlohu Uhorskí králi a magnáti, ako ich ochrancovia a dobrodinci. V šľapajach pápežského povolenia z roku 1349 k zakladaniu nových kláštorov, budovali magnáti jeden po druhom pavlínske kláštory v nádherných lesných prostrediach v objatí čistej prírody, ale v blízkosti dedín. Pre pastoračné ciele budovali kostoly, jednoduché a skromné, ale vkusné.
Kráľovský kaplán Ján Küküllöi spomína, že prispel na podporu kláštora kartuziánov (Ladislavom Veľkým - Ľudovítom Veľkým) v Lövöld, v okolí Varoslód, takisto kaplniek v Akwisgrane a Mariazel, tú poslednú vybudoval po víťaznej bitke v roku 1367. Zo všetkých reholí, ktoré sa tešili z kráľovskej priazne, si najviac kráľ cenil pavlínsky rád. Najkrajšie a najväčšie pavlínske kláštory sú spojené s jeho menom. A skutočne kráľ nazývaný „nositeľ pochodne viery“ a „vodcom kresťanstva“ budoval nádherné kláštory. On založil kláštor Najsvätejšej Panne Márie v Marianosztra (1352), v Remete blízko Maramaros (1363), kláštor sv. Pavla v Bude (1382), Gönz, Marianku (1377) a bol iniciátorom mnohých ďalších kláštorov.
Vo vysokom veku kráľ Ladislav (Ľudovít) utekal od hluku poľovačiek a od prepychu bohatstva dvora, pretože v ťažkej chorobe bola samota pre neho úľavou. Najradšej odpočíval medzi múdrymi a rehoľníkmi v tichej atmosfére kláštora, ďaleko od starostí, aké prinášalo riadenie celého kráľovstva. Rád počúval kázne hlásané významnými pavlínskymi kazateľmi. Zvlášť pohýbali jeho dušu kázne priora Ondreja. Spovedníkom kráľa bol vždy pavlín. Okrem kláštora v Marianosztra navštevoval Ladislav (Ľudovít) často pavlínov v Marianke, Dyosgyör a Sv. Vavrinca v Bude. Hlboká nábožnosť kráľa bola všeobecne známa. Jeho meno vystupuje medzi svätými v misáloch 15. až 16. storočia. V kostole augustiánov susediacich s krakovskými Pavlínami nachádza sa v presbytériu starý obraz, ktorý zobrazuje Ladislava Veľkého s nasledovným textom: „Sanctus Ludovicus rex HUngariae“.
Ladislav Veľký sa staral o potreby ním založených kláštorov. V roku 1375 zväčšil materiálne zabezpečenie kláštora v Gyozgyör. Kráľovná mu zase darovala zisky z cla v Szób, čo potvrdil kráľ Žigmund na Vyšehrade v roku 1388. S menom Ladislava Veľkého sa spája tiež založenie kláštora v Marianke pod titulom Najsvätejšej Panne Márie. Tento kláštor zohral výnimočnú úlohu v dejinách Rádu pavlínov a v dejinách Uhorska.
Marianka: Miesto zázrakov a duchovného rozvoja
Ešte za čias sv. Štefana žili na tomto mieste pustovníci. Jeden z pustovníkov, keď chcel stále pozerať na tvár matky Božej, okolo roku 1030 vyrezal jej sošku z hruškového dreva a položil ju na oltár jednej z dvoch kaplniek nachádzajúcich sa v okolí. Krátko nato, v dôsledku nepokojov v kraji za Petra, Ondreja a Leventa a tiež pohanských nepokojov, kvôli útokom rabovačov, bol život pustovníkov v neustálom nebezpečenstve. Pustovník - rezbár odišiel na iné miesto a milovanú sošku skryl do dutiny starého stromu, pri ktorom vytryskol prameň.
Podľa legendy, žena významného banditu, ktorý bol postrachom celého okolia, porodila z Božieho dopustenia dve zdeformované deti. Keď ich bandita uvidel, vstúpil do seba a dojatý viditeľným Božím dopustením horko oľutoval svoje činy. Raz sa prebudil z hlbokého sna, v ktorom mal zázračné videnie. Poslúchol výzvu Matky Božej a vo vode spomínaného prameňa obmyl svoje ohyzdné deti. A hľa, stal sa zázrak. Ohyzdné deti sa premenili v krásne zdravé deti. Časom sa tu opäť usídlili pustovníci. Jeden z nich uvidel v odzrkadlení pramenistej vody sošku Panny Márie schovanú v dutine stromu. Vybudoval na tom mieste kaplnku a na oltári umiestnil sošku na veľkú radosť svojich spoločníkov v roku 1139. Správa o tejto udalosti sa rozniesla po šírom okolí. Tisíce pútnikov prichádzalo na toto miesto. Chorí, ktorí dôverovali v pomoc Márie, ozdraveli: slepí, nemí, chromí, hluchí, ako zachycujú kroniky, boli uzdravení. Soška stála na oltári pustovníckej kaplnky v Marianke 238 rokov, obklopená čoraz väčšou úctou a stále s väčším množstvom, ba tisícmi davov veriacich.
„Pre zvláštnu dôveru a sľub, ktorý nás spája s blahoslavenou a oslávenou Pannou a s Rádom sv. Pavla I. pustovníka túžiac v našom kraji rozmnožiť počet bratov pustovníkov v kláštoroch a takisto ich majetok, odovzdávame Rádu bratov pustovníkov na večné vlastníctvo Kostol Najsvätejšej Panny Márie v Marianke nad zámkom Poruthia vynímajúc ich spod zvrchovanosti a moci tohto zámku.“ (Dokument Ladislava Veľkého, vydaného na vigíliu Turíc 1377. Cituje ho Eggerer. Dielo citované str.156.)
Na prianie svojho obľúbenca, generála rádu o. Tomáša I., napísal kastelánovi Jánovi Óvárimu z kláštora v Marianke, v ktorom vykonal svoje tradičné duchovné cvičenia, aby určil hranice darovaných ním usadlostí a obdaril ich privilégiami a úľavami. Súčasne gróf Peter z Bazin a SzentGyorgy zapísal na kláštor susednú dedinu Bezsterce (OLDO, 4414). Tento zápis potvrdila kráľovná Mária v roku 1384 a kráľ Žigmund v roku 1406 (Eggerer, dielo citované str.153). Z vďačnosti za zásluhy Ladislava Veľkého Rád pavlínov rozhodol, že každoročne dňa 11. septembra každý kňaz rádu pavlínov odslúži za jeho dušu a jeho rodinu sv. omšu.
Rozšírenie a výzvy pavlínskych kláštorov
Pavlíni cítili starostlivosť v celom štáte. V roku 1406 oslobodil od platenia daní kláštorné vinice v Regéc a v Gönc, v roku 1411 rozšíril toto privilégium na potravinový tovar, kone, vozy a zase v roku 1412 na kláštor, kaplnku a domy pre pútnikov (V roku 1406: OLDO , 9156. A.P. Regec, fasc. I.,Num 4,5.). Potvrdil fundáciu kláštora v Čaktornya a daru Petra, komesa z Bazin, v prospech kláštora v Marianke.
Nové kláštory vznikali po celom Uhorsku. Ešte raz vymenujme kláštory spomenuté vyššie: Marianosztra (1452), Maramoros - Remete (1363), Sztreza (1367), Hangony (1368), Felsöelefant- Lefantovce (1369), Szekelyháza (1370), Gombaszóg Agönc (1371), MOnyorókerég (1373), Hence-Enyeke (1376), Csaktornya (1376), Mariavölgy - Marianka (1377), Örmenyes (1250-1381), Tarc (1381), Buda (v hradbách ), Gercsen (1382), Pathlan (1382), Čenstochová (1382), Harohegy (1383), Ungvár (1384), Told (1384), SzentMihali (Sedmohradsko 1384), Sajolád (1387). V roku 1398 Lukáš, biskup z Veľkého Varaždína, zrenovoval požiarom zničený kláštor v Kapolna (1280), preto ho aj pavlínski historici považujú za dobrodinca tohto kláštora. Ešte v 14. storočí, no v presnejšie neurčenom čase, vznikli pavlínske kláštory v Boldogkö, v Belakö (1356), v Gothal a v Baránd.
Benedikt Elefanty prepísal na kláštor v Lefantovciach polovicu svojho majetku Lefant a Szalakus a tiež polovicu mlyna na rieke Nitra v roku 1491. Kráľ Ladislav II. daroval tomuto kláštoru polovicu majetku v Gethefalva (Nitriansky kraj). (1490: Acta Paulinorum Elefant, fasc. 15,Nr 5; 1491: Annales ordinis I. 2, cap.12; Eggerer cap. 31; 1493 : OLDO , fasc. 6 Nr.10.120.) Ladislav Rozgonyi vybudoval kláštor pri kostole v Marianke v roku 1471. Okrem toho mu prepísal nato polovicu domu pri ulici Dlhej v Bratislave a druhú polovicu odpredala vdova po grófovi Imrichovi Szentgyorgyi za 60 Fl. V tomto dome bola umiestnená kaplnka sv. Jána (A.P. Thál. Fasc.I- XIV.).
Kráľ Matej Korvín a rehoľný život
Vždy, keď slúžili sväté omše v Budínskom kostole Najsvätejšej Panny Márie, alebo kostole sv. Žigmunda, kráľ Matej ich z dôvodu úcty pozýval ku kráľovskému stolu. Vtedy čítal počas jedla brat Palkó, ktorého rodné priezvisko znelo Thód, veľmi príjemným hlasom. Otec Gyongyozy píše o ňom, že vynikal čnosťou a prísnym spôsobom života. Vieme, že tento „svetlý vzor mladých i starých“ bol vikárom v niekoľkých kláštoroch (Vajics, Marianke, Ungvar, Kapolna) a v BudaszentLorinc riadil kláštorný zbor (Eggerer citované str.241).
Majetkové spory a ochrana kláštorov v 16. storočí
Vaxgrieser, obyvateľ Bratislavy, a jeho syn Kasper dali polovicu svojho vinohradu na kopci Hohenau na potreby kaplnky sv. Jána Krstiteľa v Bratislave. Kláštor v Marianke dostal od komesa Petra Bazina usadlosť Vesterce v oblasti Borosko v roku 1515 a od Ladislava II. majetok po bezdetnom Františkovi Hodosi v roku 1520.
Napriek tomu, že kláštory mali svojich podporovateľov, čelili aj odporu a škodám. Leonard Fels robil naprieky kláštoru, keď na príkaz svojho pána obkľúčil zámky v Bolgogkö i Regec. Obsadil 32 vozov, na ktorých Peter Perenyi viezol chlapcov a dievčatá unesených z okolia Košíc, aby za nich vykúpil u sultána svojho syna Františka (A.P. Lád fasc. 1-4.). Ľudia Seredieho urobili veľké škody na kosných lúkach patriacich kláštoru v Marianke. Prior, otec Juraj Braginai, pôvodom Ilirijčik, vzniesol proti nemu obžalobu otcov zástupcom Nádora, Františka Revayho grófa z Turoc. Treba povedať, že výsledok bol úspešný.
Kláštory potrebovali aj ochranu panovníkov. Ferdinand v roku 1528 prikázal vojenským veliteľom, medzi inými Jánovi Koczianerovi, zakázať vojakom robiť škody kláštoru a chlapom ničiť kláštorný majetok. (O niečo neskôr prikázal veliteľom, aby nič nebrali bez zaplatenia od obyvateľov kláštorných majetkov Dobron Lehert Agyaglik a Kárako.) V roku 1548 určil generálovi Maximiliánovi Salmovi, Vesprémskemu kapitánovi, ktorý bol dobrodincom pavlínskeho kláštora v Marianke, ochranu kláštora pred útokom prívržencov Jána Töroka: Andrejom Devesceri Choron Petrom a Kasprom Horvath z Vásonkö a tiež Jánom Kolosom.
Rehoľný život v kláštore v Lefantovciach v 16. storočí svedčí o úpornom boji pavlínov o udržanie tohto pôsobiska. Kláštor, stojaci uprostred hustých lesov, bol v nebezpečenstve pred neustálym útokom tureckých vojsk. Nikdy však nebol vykradnutý, napriek tomu, že v roku 1598 a v 1601 nepriatelia vypálili tisíce domov v okolitých okresoch. V prípade hroziaceho nebezpečenstva rehoľníci ukryli najcennejšie predmety a utiekli do kláštora v Marianke. Majetky kláštora spojili s majetkami posledného kláštora Marianke a nechali kláštor na podnájom biskupovi z Vács Zachariášovi Mossoczimu.
V roku 1582 Zachariáš Mossoczy mal v prenájme kláštor s jeho vybavením na základe novej zmluvy za 114 Fl. ročného nájmu, ktorý posielal vikárovi z Marianky (Dielo citované Nitra Kapt.LVt. Archívum kapitulné v Nitre, pr.I. str.30, 179). Kláštor v Marianke sa rozvíjal krásne napriek ťažkým podmienkam zvlášť za čias vikárov: otca Juraja (1540) a Krištofa Gymesi (1580). Zväčšil svoje vnútorné vybavenie z titulu kráľovských privilégií a rôznych darov.
V Bratislave pri ulici Dlhej sa nachádzal „Dom bielych bratov“ s kaplnkou sv. Jána krstiteľa, pod správou kláštora v Marianke. Pavlíni tu rozvíjali plodnú pastoračnú činnosť až do roku 1537, keď bol tento dom zničený požiarom (OLKO, Acta Paulinorum Thall.). Pretože kláštor v Marianke (Máriavölgy) mal existenčné problémy, odovzdal toto bratislavské pôsobisko Františkovi Kisterenyei s podmienkou, že zabezpečí jeho opravu. V roku 1550 vystupujú noví podnájomníci: Peter Filetinczi, Palczan, jeho mladší brat Ján a sestra Dorota. Pretože nesplnili záväzky prijaté na seba, Rád im vypovedal tento podnájom v roku 1567, pripojil pôsobisko k majetkom kláštora v Marianke a zriadil v ňom krčmu. Z dôvodu produkcie „zakázaných nápojov“ trval dlhodobý súdny proces v rokoch 1591 - 1688, ktorý sa ukončil v roku 1688 železným listom, tiež privilégiom cisára Leopolda I. „pre slobodný šľachtický dvor“ na predaj vína a piva a na udržanie krčmy. Okrem kláštora v Lefantovciach a v Marianke aj iné kláštory dostali pomoc rôzneho druhu. Ján Szapoliay a cisár Maximilián vo viacerých prípadoch chránili pavlínske kláštory a dokonca zväčšovali ich vybavenie.
Osobnosti, Ktoré Formovali Slovenské Dejiny a Kultúru
Historický kontext je často obohatený o životopisy jednotlivcov, ktorí svojím prínosom ovplyvnili rôzne sféry spoločnosti. Tieto príbehy sú svedectvom o dynamike a rozmanitosti slovenských dejín.
Advokát a politik Samuel Daxner
Medzi významné postavy, ktoré pôsobili v regióne Gemera a Malohontu, patril Samuel Daxner. Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov, čo svedčí o jeho národnom cítení a angažovanosti. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa, čím sa priamo podieľal na kľúčovom momente slovenských dejín. V rokoch 1919 - 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 - 1925 senátorom Národného zhromaždenia, čo poukazuje na jeho vplyvné postavenie v politickom živote novovzniknutej Československej republiky. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník, čo svedčí o jeho širokom spektre záujmov a aktivít.
Básnik a evanjelický duchovný Ondrej Bella
Literárny a duchovný život Slovenska bol obohatený o prácu Ondreja Bellu. V rokoch 1863 - 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 - 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom. V roku 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v roku 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi.
Lesnícky hospodár a kartograf Ľudovít Greiner
Významnou postavou v oblasti lesníctva a kartografie bol Ľudovít Greiner, narodený 10. mája 1796 v Lichtentanne, Nemecko. Zomrel 28. októbra. Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 - 1874 bol riaditeľom koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V rokoch 1852 - 1857 bol podpredsedom Uhorského lesníckeho spolku. Je autorom rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní. V roku 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier. Jeho hlavné dielo je Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v roku 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľudovíta Greinera.
Významný matematik a fyzik z Rožňavy
Jedna z osobností, ktorá mala veľký vplyv na rozvoj vedy a vzdelávania na Slovensku, študovala po maturite na gymnáziu v Rožňave matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V roku 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V roku 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave.
Básnik revolučného romantizmu Janko Kráľ
Medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie, patril Janko Kráľ. V rokoch 1835 - 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky.
Významný slovenský výtvarník
Svet slovenského umenia obohatil výtvarník, ktorého rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine. Maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb.
Speleológ a učiteľ Ladislav Herényi
Slovenský kras, jeho krása a tajomstvá, bol predmetom celoživotného výskumu Ladislava Herényiho (30.1.1923 Rožňava - 11.5.1971 Rožňava) - speleológa a učiteľa. Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Bol skúmateľom Slovenského krasu, spoluobjaviteľom viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21. novembra 1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňoval na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Je autorom odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno.
Prozaik a rozhlasový pracovník Dobroslav Chrobák
Jedna z najvýraznejších osobností modernej slovenskej literatúry a hlavný predstaviteľ lyrizovanej prózy bol Dobroslav Chrobák (16.2.1907 Hybe - 16.5.1951 Bratislava). V rokoch 1918 - 1919 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom na ČVUT v Prahe. Pôsobil ako pedagóg na Elektrotechnickej fakulte SVŠT v Bratislave, kde napísal aj teoretickú prácu Elektrotechnické žiarenie a teória antén (1948). Neskôr bol riaditeľom Československého rozhlasu v Bratislave, zaslúžil sa o modernizáciu technického rozhlasového zariadenia i o zavedenie nahrávacích prístrojov. Je autorom rozhlasovej hry Štúrova smrť (1935), reportáží a viacerých rozhlasových pásiem. Do časopisu Slovenský rozhlas prispieval literárnymi a odbornými článkami z oblasti techniky. Venoval sa aj literárnej kritike, písal eseje a fejtóny. So Štefanom Letzom vydal Slovenský literárny almanach (1931), vydal školskú príručku Rukoväť dejín slovenskej literatúry (1932), spolupracoval na Slovenskom náučnom slovníku.
Cesta záhadnou minulosťou Slovenska: Odhaľovanie neznámych príbehov
Popredný slovenský speleológ a pedagóg z Tisovca
Do Tisovca prišiel v roku 1951 významný pedagóg, ktorý študoval na VŠT v Bratislave. V rokoch 1954 - 1970 bol riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V roku 1951 bol zakladateľom Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia).
Osvetová pracovníčka a patrónka vzdelávania Adela Daxnerová
Osvetová práca a podpora vzdelávania, najmä žien, bola celoživotnou misiou Adely Daxnerovej. Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 - 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Bola patrónkou gymnázia v Revúcej, počas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne, pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice.
Z týchto fragmentov histórie a biografií vyplýva obraz Slovenska ako krajiny, kde sa duchovný život, kultúrne snahy a spoločenský pokrok neustále prelínali. Od stredovekých kláštorov, ktoré slúžili ako centrá vzdelanosti a opory, až po osobnosti, ktoré v neskorších obdobiach formovali národné povedomie a vedu, každý prispel k bohatej tapisérii slovenských dejín. Aj súčasné regionálne osobnosti ako Ivan Antala sú pokračovaním tohto dlhého a pôsobivého príbehu.