Životopis Jána Babaríka, rodáka z Rimavskej Soboty, by mohol sám slúžiť ako základ pre pútavý, miestami až neuveriteľný román. Tento slovenský spisovateľ, narodený v roku 1970, si postupne prešiel pestrou paletou životných skúseností a profesií, ktoré mu poskytli bohatú inšpiráciu pre literárnu tvorbu. Od útleho detstva až po súčasnosť formovali jeho vnímanie sveta a prenášali sa do jeho diel, ktoré kombinujú napätie, čierny humor a kritický pohľad na spoločnosť.
Život plný zmien a inšpirácií
Ján Babarík sa narodil v Rimavskej Sobote a už od mladosti bol jeho život neustálym putovaním. Postupne žil v Prešove, Banskej Bystrici, Bratislave, Brne, USA, Anglicku a na niekoľkých menej známych miestach. Okrem Európy ho život zaviedol aj do vzdialených kútov sveta, ako sú Kazachstan a Južná Afrika, kde taktiež žil a pracoval. V súčasnosti žije v Košiciach, je ženatý a má tri deti. Napriek dlhoročnej práci v zahraničí sa Slovensko vždy stalo miestom, kde sa jeho príbehy odohrávajú a kam sa rád vracia, aj literárne. Slovo „rutina“ k nemu skutočne veľmi nepasuje, keďže prešiel širokou škálou zamestnaní, ktoré mu dali rozmanitý a jedinečný pohľad na svet.
Jeho profesijná dráha je skutočne mimoriadne pestrá a je ťažké nájsť podobne skúseného autora. Pracoval ako lesný taxátor, pomocník mlynára v antracitovej mlynici, lesný robotník, novinár, projektový manažér, obchodný zástupca, lektor, audítor, krupiér, klampiar, pokrývač, montér, či manipulant vo veľkosklade. V rámci novinárskej profesie pôsobil v okresných Gemerských zvestiach v 90. rokoch a tiež v denníku Smer Dnes. Počas vojenskej služby strážil hranice v západných Čechách. V súčasnosti pracuje pre anglickú firmu ako supervízor odstávok v rafinériách v Škandinávii, na pobreží západnej Európy a na Britských ostrovoch.
Tieto mnohé zamestnania a miesta, v ktorých žil, sú pre Babaríka kľúčové, pretože takmer každé z týchto zamestnaní je spojené s iným mestom alebo štátom. Ako sám uvádza, jeho hrdinovia sú často literárnymi odrazmi reálnych postáv. Keď píše, predstavuje si za každou hlavnou postavou od začiatku nejakého reálneho človeka, ktorého dobre pozná, a potom vlastne kopíruje jeho background do tej postavy. Keď sa postava dostane na nejaké rázcestie, predstaví si, ako by asi reagoval ten skutočný človek. Ak by sa tento človek hádal a presadil si svoje, ale v jeho scenári má bez slova ustúpiť, tak mu to už „nehrá“, zabliká mu červená, varovný signál, že sa to rozsype. Vtedy buď opraví scenár, alebo vymení človeka, ktorý je v pozadí. Týchto ľudí si vyťahuje z prostredia, histórie, z rôznych vrstiev, kde pracoval. Kontext jeho poviedok je aj preto do veľkej miery realistický vďaka prostrediam a postavám. Nedá sa nespomenúť si na českého spisovateľa Bohumila Hrabala s množstvom podobných životných aj pracovných skúseností, ktoré vedel zúročiť vo svojich knižkách.
Cesta k literárnej tvorbe a žánrová rozmanitosť
Láska k literatúre sprevádzala Jána Babaríka už od detstva. Vyrastal v Hrnčiarskych Zalužanoch, kde, ako spomína s úsmevom, knižnica bola vtedy otvorená len v piatok. S kamarátmi tam stepovali už polhodinu pred otvorením a potom čítali ako najatí, vymieňali si knihy. Dokonca priznáva, že v knižnici v Ožďanoch zopár kníh aj ukradol, lebo v Zalužanoch ich nemali. Dodnes si pamätá na prvé „veľké“ knihy - mayovky a Tarzana. Medzi obľúbených autorov u neho patrili neskôr v rôznych obdobiach Fitzgerald, Remarque, Waltari, Murakami či Puzo. Absolvent Lesníckej školy v Banskej Štiavnici sa k prvým literárnym pokusom dostal už v školských laviciach, avšak k publikovaniu sa dostal až neskôr.
Literárna tvorba Jána Babaríka zahŕňa žánre ako psychologický triler, horor, sci-fi a spoločenská satira. Jeho diela sú charakteristické kombináciou napätia, čierneho humoru a kritického pohľadu na spoločnosť. Dôležité je pre neho potrpieť si na príbehu, nestačí mu, aby to bol len dobre umelecky napísaný text. Nejaký banálny každodenný život bežného človeka ho nudí, aj keď je to dobre napísané. Zároveň sa snaží písať také texty, aké ho baví aj čítať od iných autorov. V jednom rozhovore spomínal, že mu občas vydavatelia alebo poroty v súťažiach vyčítali, že píše priamočiaro a umelecky menej zaobalene. Priznáva, že sú to žánrovky a hranice medzi žánrovou a takzvanou „vysokou“ literatúrou sa už trošku zotreli, už to nie je také striktné ako v minulosti. Sám zažil veľa vecí, aj v tých zamestnaniach a štátoch, kde žil, ale keby mal napísať svoj príbeh, musel by si tam vymyslieť niečo absurdné, inak by ho nudilo o tom písať. A pritom, keď niekde s kamarátmi spomínajú na staré časy a rozpráva svoje zážitky, tak počúvajú s otvorenými ústami, ale jemu to príde príliš jednoduché.
Máme sa pripraviť na vojnu? A keď áno, tak čo robiť? | Bárdy & Káčer
O tom, že svoju prácu robí naozaj dobre, svedčia nielen spokojní čitatelia, ale aj mnohé súťaže a v nich získané ocenenia. Poviedky mu priniesli viaceré ocenenia - zvíťazil v súťažiach ako Výhonky, Benediktiho literárna Prievidza či Literárna Senica Laca Novomeského, kde v roku 2009 obsadil prvé miesto. V roku 2018 získal druhé miesto v literárnej súťaži Martinus Cena Fantázie a v roku 2022 vyhral prvé miesto v súťaži Fantasy Award. Je dvojnásobným finalistom literárnej súťaže Poviedka (2008, 2009) a taktiež trojnásobným finalistom súťaže o detskú poviedku vydavateľstva Perfekt.
Debutoval v roku 2013 románom Pálenie mostov, psychologickým trilerom o následkoch duševnej choroby. Práve pri čítaní tejto knihy Soboťania môžu spoznať miesta aj situácie, ktoré sú spojené s ich rodným mestom. Na konte má šesť kníh a siedma, Statočný chlapík, je už u vydavateľa.
Svet postáv a príbehov: Od realizmu k mystériu
V tvorbe Jána Babaríka sa často objavuje niečo tajomné, iracionálne, transcendentálne či mysteriózne, ale pre to realistické prostredie aj to „iné tajomné“ dostáva uveriteľnú podobu. Jeho príbehy a postavy sú uveriteľné, ale často za hranicou reality. Práve to je jedným z kľúčových prvkov, ktoré jeho diela odlišujú.
Obrovský úspech zaznamenala jeho poviedka Statočný chlapík v súťaži Martinus Cena Fantázie 2018. Získala niekoľko cien vrátane Ceny poroty, Ceny Bibliotéky a Ceny Béla za najlepší horor. Anglická verzia diela triumfovala aj v pridruženej súťaži Fantázia Award. Kniha Statočný chlapík je jeho obľúbený motív - stane sa niečo nevysvetliteľné a hlavná postava sa po veľmi tragických dramatických krvavých okolnostiach ocitne v roku 1938. Takmer sa z toho zblázni, lebo nechápe, čo sa stalo, vôbec netuší, ako je to možné, nevie, ako sa dostať naspäť, je úplne stratený. Našťastie narazí na ľudí, ktorí uveria, že prišiel z budúcnosti - má u seba mobil a také veci, ktoré oni nepoznajú. A tento muž, rozmaznaný modernou dobou, je nútený prežiť Slovenský štát, vojnu a nájsť si v „novom“ svete svoje miesto.
Kniha Posledný revenant, vydaná v roku 2021, patrí do série „Hlava 13“. Za prvé tri mesiace sa z nej predalo 1000 výtlačkov, no potom prišiel lock-down a predaj sa už nevrátil. Nápad s revenantom vznikol z inšpirácie slávnou fotkou z bitky pri Little Big Horn, kde sú odfotení mŕtvi po Custerovej porážke a jedna mŕtvola leží v snehu so zdvihnutou rukou. Je to posmrtný pohyb, telo tuhne, svaly a šľachy sa sťahujú, ruka sa zodvihne. Babarík si predstavil, že keby v tom pohybe to telo pokračovalo, vstane a kráča niekam. Vymyslel si lekársky termín Syndróm posmrtnej aktivity - After Death Activity Syndrome (ADAS).
Druhým dielom série je Zabiť sa je málo. Detektív Karol Pupala, hlavná postava oboch kníh, si opäť musí vybrať medzi zlou a horšou cestou, medzi smrťou a… V lesoch pri Hnúšti našli hubári mŕtvolu ženy. Nohu mala chytenú v pytliackej pasci, jednu ruku odrezanú, po celom tele známky krutého mučenia. Detektív Pupala sa zdráha uveriť výsledkom pitvy - žena sa do pasce v lese chytila niekoľko hodín po svojej smrti. V kysuckých horách zmizne muž a stopy po ňom sa po dvadsiatich rokoch objavia tam, kde ich zdravý rozum nepripúšťa. Celá séria „Hlava 13“ je zasadená do rámca, kde Karol Pupala je členom „útvaru pre vyšetrovanie trestných činov neštandardného druhového objektu, nazvaného Hlava 13, podriadeného priamo prezidentovi Policajného zboru SR“. Dôvodom jeho zriadenia bola nevyhnutnosť dokumentovať a vyšetrovať trestné činy, ktoré sa vymykajú nielen Trestnému zákonu, ale aj ľudskému chápaniu. Babarík vysvetľuje, že trestné činy sú usporiadané do dvanástich hláv, od trestných činov proti životu a zdraviu až po trestné činy proti mieru, ľudskosti alebo terorizmus. Tie sa venujú normálnej kriminalite, o tej píšu autori ako Neuer, Dán, Šloser, často bývalí policajti. O tom on sám nemôže písať, lebo netuší, čo sa deje na mieste činu, ako postupujú vyšetrovatelia. Pupala, ako v knihách viackrát zdôraznil, nedodržiava nič, lebo vyšetruje trestné činy, na ktoré neexistuje manuál, a môže si robiť čo chce. V závere Zabiť sa je málo mu tam ešte pridal kolegyňu a sám nevie, čo z toho bude, čo sa medzi nimi stane.
Najnovšie zožal úspech so zbierkou poviedok Slovenská chrípka, ktorú vydal v roku 2024 a so štipkou humoru kriticky v nej zobrazuje život slovenského vidieka. Táto kniha sa dostala na svetlo vďaka podpore cez startlab.sk. Podľa recenzií je to „čosi“, dej plynie a neustále sa mení, nechýbajú rôzne zvraty a prekvapenia, ani "severská" brutalita. Ale inak parádny zážitok. Čitateľ v nej nájde zbierku poviedok, kratších i dlhších. Niektoré poviedky sa páčili viac, iné menej, niektoré pochopil, iné nie alebo len menej, dokonca mal miestami pocit, že niektoré, hlavne závery, možno nechápe ani sám autor. Hneď prvá poviedka bola skvelá, dosť zaujala aj Deti slobodného kraja, i keď si niektorí myslia, že druhá časť je trestuhodne nedotiahnutá. Príbehy v Slovenskej chrípke naozaj radšej neprežiť. Každý príbeh vystupuje v knihe samostatne, nespájajú sa a čitateľ očakáva nejaký spôsob prelínania dejov, no nestane sa to. Na pozadí nie je tušená pointa. Je to trochu hororové, trochu reálneho života a trochu naznačeného sci-fi. Táto zmes je však namiešaná správne a aj keď pre niekoho to nemusí byť „tá pravá šálka kávy“, knihu si mnohí užili. Možno nie je každá poviedka na rovnakej úrovni, každá je však osobitá a určite prekvapí svojím spracovaním. Naozaj veľmi ťažko sa čítala jedna spoveď muža, ktorý je sprvoti veľmi jednoduchej povahy, avšak s dobrým srdcom. Príbeh sa nečíta ťažko v zmysle problematického lúskania sa cez vety a slová, ale opis osobných situácii v jeho denníku je emotívny. Je tak realistický, že čitateľ tieto vyhrotené momenty prežíva s ním. Rozvod ho pripraví o všetko a on, s vidinou cieľovej stanice života zisťuje, že nemá už čo stratiť. Autor v tejto pasáži podal podľa mienky čitateľov skvelý výkon. Súbor poviedok je výborné osvieženie a niekedy trochu nereálne príbehy môžu mať s realitou veľa spoločné. Smutnosmiešne príbehy zo slovenských hostincov a hájov, ovenčené viacerými literárnymi cenami, ukazujú, že slovenský vidiek má veľké oči a tie vidia bizarnosti, nad ktorými rozum zostáva stáť. Či už je to mimozemšťan uprostred krčmy, alebo vojnový zajatec v pivnici obecného úradu, alebo tajomné hodinky, ktoré je lepšie včas zahodiť. Ján Babarík svojimi poviedkami dokazuje, že aj ten najjednoduchší človek, zmáčaný potom a alkoholom, má svoj vlastný, jedinečný svet, v ktorom chce byť hlavným hrdinom. Recenzie tiež hovoria, že postavy a postavičky ako Berky Jariabok či babka Emka, tragikomik Jano Málinec, ale aj celý rad ďalších, pôsobia, akoby ich autor zvečnil tým krásnym „pábitelským“ štýlom Bohumila Hrabala. Samozrejme, Babarík neopisuje, všetko sú to autentické a plnokrvné typy.
V kysuckých horách zmizne muž a stopy po ňom sa po dvadsiatich rokoch objavia tam, kde ich zdravý rozum nepripúšťa. Mladý košický zbohatlík si to rozdá s novou drogou a doslova vyletí z kože, do ktorej sa nie a nie vrátiť. Úplne obyčajná učiteľka v Banskej Štiavnici sa jedného rána zobudí a poprosí manžela, či by nemohol odstreliť istého vplyvného, priam najvplyvnejšieho muža. Alebo ten lotor, ktorý umláti svoju ženu na smrť, aby ráno pochopil, že to nestačí. Zbierky poviedok Jumper a Triplovia sú ďalšími ukážkami jeho rozmanitej tvorby. V jednom z jeho diel je predstavených päť príbehov vo svete, v ktorom nie sme jediným ľudským druhom, a päť omylov, ktoré sa neskončia tragicky len vďaka dobrému srdcu autora. Nechýba napätie, láska, humor a moderátor Kvído, ktorý je presvedčený, že by polovicu z vás do týždňa prinútil spáchať zločin.
Ján Babarík aktuálne píše aj romantický horor s názvom Dobré duše, o najstráženejšom tajomstve Slovenska. Príbeh sa začal ešte v 17. storočí, preskočil do roku 2005 a teraz je už v októbri 2025, čo môže znamenať, že píše príliš rýchlo.
Pohľad na spoločnosť a samovydavateľstvo
Ján Babarík sa netají kritickým pohľadom na slovenskú spoločnosť a jej politický vývoj. Jeho dlhoročné skúsenosti z novinárskej práce a života v zahraničí mu poskytujú široký kontext pre jeho úvahy. Odcitoval zo svojho rozhovoru z roku 2013 pre Rimava.sk: „Vzhľadom na to, akí sú Slováci národ, ako sa tu kradne, klame, podvádza na všetkých úrovniach, od detí na základnej škole až po dôchodcov, buďme radi, že to nezneužíva niekto horší. Je to tu doslova zažraté - opisovať úlohy, podvádzať na štátniciach, na skúškach, všade sa klame. Falošná péenka, remeselník bez faktúry, to je u nás bežný štandard. Kým neubudne podvodníkov pri volebných urnách, neubudne ich ani pri korytách.“ Keby to napísal dnes, po 12 rokoch, tak každý povie, že píše o roku 2025. Podľa neho je deprimujúce, že je ťažké s tým niečo urobiť. Hovoril mu kamarát, ktorý už dlhodobo žije v Anglicku, že tam keď sú písomky v škole, tak ani nedávajú učitelia pozor, lebo nikomu nenapadne na písomke odpisovať, to je najväčší prúser. U nás o tom každý vie, učitelia len na to striehnu, aby niekto nepodvádzal, ak niekto odpovedá, ostatní mu našepkávajú. Tam sa to začína. Podvádzame len taký fukot od malých detí po najstarších ľudí a berie sa to normálne. Každý potom volí k obrazu svojmu. Máme to tak zažraté v krvi, že to bude veľmi ťažké vybieliť. Ale nepohneme sa ďalej bez toho, aby sme prestali klamať a kradnúť.
Spomína si, ako keď žil v Amerike, čítal, že najčastejšou príčinou smrti newyorských policajtov je samovražda po odhalení korupcie, pretože sa nedokážu preniesť cez tú hanbu. Porovnáva to so skúsenosťou z Dánska z polovice 90. rokov, kde sa dánskeho parlamentu pýtali na príklady korupcie. Ten chlapík chvíľu premýšľal, severské krajiny sú známe veľmi nízkou mierou korupcie, a potom povedal, že tam mali jedného poslanca, ktorý neuviedol do majetkového priznania honoráre za svoju vedeckú činnosť. Na druhej strane nevie, čo by sa stalo s dánskou spoločnosťou, keby ju počas druhej svetovej vojny oslobodili Rusi a ostali tam. Na túto otázku nevie odpovedať, pretože po rozdelení Európy na východný a západný blok sa aj z fašistického Nemecka stala normálna demokratická krajina. To vidíme aj na Fínsku, tie oblasti, ktoré zabrali Rusi, sú úplne inde ako tie, ktoré ostali Fínom. A tam je len hraničná čiara, tí istí ľudia v podstate a úplne iné generácie tam vyrástli po Rusoch. Aj u nás bola prvá republika pred druhou svetovou vojnou obrovský projekt, úžasné, ako sa darilo tomu štátu a kde sme teraz. Predsa len, keď idete po Česku autom alebo aj pešo, vidíte obrovský rozdiel a pritom sme boli rovnako na tom v roku 1992.
Politická situácia na Slovensku ho napĺňa skôr sklamaním. Ako uvádza, v 90. rokoch pôsobil v protimečiarovskom odboji. Vtedy mali obrovskú nádej, že jediné, čo Slovensko potrebuje, je generačná výmena. Hnal ich dopredu pocit, že tých starých páprdov, Mečiarovu garnitúru, ľudí z minulosti, stačí len vymeniť, babky-demokratky odídu na zaslúžený odpočinok, voliči sa vymenia, vláda sa vymení a pôjdeme iným smerom. Dnes už vie, že generačná výmena nestačí, už sa uskutočnila a sme na tom možno ešte horšie ako za Mečiara. Považuje to za trochu bezútešnú situáciu. Vtedy verili, že skôr či neskôr musí prísť generačná výmena, a že ju trošku urýchlia svojimi aktivitami. Teraz nevie, je to zúfalé. Samo Marec napísal dobrú knihu a veľa vecí vysvetľuje optimisticky, že sa človek aj poteší, keď číta, že máme východisko. Ale potom príde na rodnú hrudu, ktorá je baštou Smeru a Republiky. Ľudia, s ktorými vyrastal, celá dedina, celý kraj, celá rurálna oblasť na Slovensku, tam je dnes generácia prvovoličov, ktorých rodičia boli prvovoličmi vo voľbách 1998. A volia Fica s Uhríkom.
Jeho kritika sa neobmedzuje len na voličov, ale aj na politikov. Pripomína, že prezident povie: „Veď sme zaplatili pokutu za porušenie volebného zákona, dajte už s tým pokoj.“ A minister vnútra povie, že utajili tú pôžičku od Pellegriniho sestry, aby sa im nesmiali na Zomri. Bardi slovenského humoru Lasica a Satinský by mali čo robiť, aby toto prekonali. Na sme.sk často písal blogy, kritické, sarkastické, ironické, ale už nepíše. V tom čase ani nič iné nepísal. Teraz píše hlavne knihy a to mu stačí. Keď napíše 1500 slov za deň, už sa mu nechce ešte nejaký blog vymýšľať. A pravdu povediac, v tej blogovej ére mal stále nejakú víziu svetlej budúcnosti Slovenska. Kam sa však podela svetlá budúcnosť? Keď už mali ľudia plné zuby Fica, tak zverili štát Matovičovi s Kollárom. Na čo sa máme tešiť teraz? Na akú zmenu? Ak opozícia vyhrá, bude musieť okrem Fica bojovať aj s Matovičovým insitným populizmom. Rozumie tomu, že v novinách bol 30 rokov, to sú stovky, možno až tisícky textov o korupcii, o zneužívaní moci, o ohýbaní zákonov, a keď sa pozerá späť, rozmýšľa, aký malo zmysel to, čo robil. Keď si to zoberiete, Eštok bol ešte dieťa v čase, keď burcovali proti Mečiarovi. Vyrástol vo svete, ktorý sa snažili vybudovať najlepšie, ako vedeli. Pripomína, že niekoľkokrát sa stalo, že tá „naša“ časť spoločnosti dala šancu „našim“ politikom vo voľbách. Dala im šancu v roku 1998, v roku 2002, 2010, 2020 a ani raz tie vlády nedovládli do konca volebného obdobia, skončili predčasne, či už to bol Dzurinda, Radičová, Matovič alebo Heger. Ľudia im dali šancu, dôveru, čiže tí voliči sa zmobilizovali, vzchopili a povedali, urobte to lepšie ako tá druhá strana. A oni to aj tak nedokázali. Ťažko na to niečo povedať. Tí reprezentanti sú vlastne odrazom voličov, my sme si ich vygenerovali spomedzi seba. Prihlásili sa síce dobrovoľne do politiky, ale na základe spoločenskej objednávky. Podľa neho je veľký problém, že vznikne koalícia z viacerých rôznorodých strán a ich lídri majú také silné egá, že nedokážu spolu vládnuť. Rád by však povedal ešte niečo, aby to nevyznelo tak čierne - na svete je veľmi málo krajín, kde sa žije lepšie ako u nás. Žil v mnohých iných krajinách a vie, že sa dá žiť lepšie, ale u nás je stále veľmi dobre, keď si to porovnáme so zvyškom sveta. Máme strašne málo vecí, na ktoré by sme sa mali sťažovať - tí čo tu vládnu, oni raz odídu, prídu možno iní gauneri, ale stále je tu dobre, ak sa to nepokazí ešte viac. Jeho minimalistický variant je zostať v Európskej únii a v NATO a nepadnúť do sféry ruského vplyvu. V tejto chvíli to vyzerá byť udržateľné, lebo ani ich voliči to hádam nechcú.
Túto tému využíva aj ako somársky mostík ku svojej poslednej knihe Slovenská chrípka. Tieto postavy sú v zásade dobrí, sympatickí ľudia. Sú to kladné postavy. Predobrazom k nim, ako už spomínal, sú skutoční ľudia, ktorých dobre pozná. Ak by sa však v Slovenskej chrípke uskutočnili parlamentné voľby, dopadli by katastrofálne. A v prezidentských voľbách by Pellegrinimu dýchal na krk Harabin. Takto by volili kladné postavy zo Slovenskej chrípky, lebo tak volia aj ich predobrazy. Lebo tomu stále verí.
Ján Babarík si vyskúšal aj samovydavateľstvo. Ako priznáva, romantická predstava o úplnej tvorivej slobode a väčšom zárobku naráža na tvrdú realitu - bez redaktora, korektora, dizajnéra či distribučného reťazca je to boj, ktorý je náročný časovo i finančne. Navyše meno vydavateľstva na obálke kníh robí v kníhkupectvách viac, ako by si človek myslel. Keď sa ho v tlačiarni spýtali na gramáž papiera, tak nevedel, ktorá bije. Nakoniec si doma v knižnici vybral knihu, ktorá sa mu páčila, v tiráži si našiel jej tlačiareň a povedal im, že takúto knihu chce. Ďalší problém bola distribúcia. Chvíľu sa pohrával s myšlienkou rozvážať si knihy svojpomocne, ale samodistribúcia kníh je jednou z mála vecí, pre ktoré je Slovensko príliš veľké. Našiel si teda na nete distribučnú spoločnosť. Niekoľko týždňov po vydaní však bola kniha stále len sotva v polovici kamenných kníhkupectiev v porovnaní s predchádzajúcimi knihami, ktoré mu vyšli vo vydavateľstvách. Keď sa pýtal kamaráta, ktorý je vedúcim jednej z predajní Panta Rhei, prečo ju neobjednal, tak bol prekvapený. Aj preto sa chystaný román Statočný chlapík rozhodol vydať vo vydavateľstve Lindeni. Jeho ambície sú jasné: „V budúcnosti sa ešte k samovydávaniu vrátim, pretože chcem pokračovať v sérii Hlava 13, do ktorej zatiaľ patria knihy Posledný revenant a Zabiť sa je málo,“ poznamenal.
Osobné úvahy a odkaz čitateľom
Ako spisovateľ si Ján Babarík dobre uvedomuje, že ľudí, ktorí majú chuť čítať, ubúda. „Dnes je hlad po knihách u ľudí menší, je to prirodzené, lebo príbehy sú servírované na množstve iných médií. Hlad po príbehoch však neutícha,“ povedal.
Jeho najoddanejšou čitateľkou a zároveň kritičkou je dcéra Elenka. Tá o svojom ocinovi napísala s vtipom a láskou: „Je slávnejší ako ja. Ale aj jeho knihy ujdú.“ Vidí ho ako výmyselníka, ktorý veľa papá, zle spieva a rád sa hrá s myšlienkami. A hlavne veľa rozmýšľa. Ján Babarík je presvedčený, že každá kniha, ktorú vydá, je lepšia ako predchádzajúca. Možno to nie je, ale dôležité je, že on si to myslí.
tags: #jan #babarik #narodenie