Útle detstvo je obdobie nesmierneho významu pre formovanie osobnosti každého človeka, aj keď si ho neskôr vedome nepamätáme. Práve preto, že si zážitky z tohto obdobia nepamätáme, je mimoriadne dôležité, aby sme ho prežili čo najšťastnejšie, lebo „s tým už nemôžeme nič robiť“, napríklad rozumom si to prehodnotiť. Zážitky ostávajú uložené v podvedomí a vplývajú na celý náš život. Keby sme si pamätali, ako nám bolo v jasliach, možno by sme sa snažili dávať tam naše deti čo najmenej. Otázka umiestňovania detí do jaslí, najmä tých mladších ako tri roky, tak rozdeľuje odbornú i širokú verejnosť na dva tábory, ktoré tvrdo obhajujú svoje pozície. Podporovať ich, alebo ich zatratiť? Každá strana predkladá výsledky prieskumov a štatistík a mnohí odborníci sa podpisujú pod zásadné vyhlásenia, ako napríklad, že jasličky deťom spôsobujú viaceré traumy. Kde je teda ukrytá pravda? Je pobyt v jasliach pre dieťa prínosom, alebo mu škodí? Aký vplyv majú jasle na emocionálny, kognitívny a sociálny vývoj dieťaťa? A kedy je ten správny čas na nástup do kolektívu?
Dilema rodičov: Finančná tieseň a spoločenský tlak
Rozhodnutie, kedy a či vôbec umiestniť dieťa do jaslí, je pre mnohých rodičov ťažké a sprevádzané komplexnými emóciami. Na Slovensku sa táto dilema komplikuje pretrvávajúcimi diskusiami o legislatíve, finančnej podpore a vplyve na rodinu. Aj keď si články o jasliach prečítajú predovšetkým mamičky, je adresovaný v rovnakej miere všetkým, ktorých sa to týka, teda aj otcom, ostatným príbuzným, zamestnávateľom a v konečnom dôsledku celej spoločnosti, aby okolie vytvorilo mamičke vhodné podmienky, aby mohla ostať na materskej čo najdlhšie. V žiadnom prípade nechceme vyvolávať pocity viny v mamičkách, čo sú nútené dať dieťa do jasiel. Skôr by sa mali pocity viny objaviť v šéfoch, ktorí znevýhodňujú matku na materskej. Na druhej strane netvrdíme, že pri dieťati musí ostať jedine mama, môže to byť pokojne otec či iná blízka osoba.
Mnohé slovenské mamičky stoja pred ťažkou otázkou. Musia sa rozhodnúť, či svoje dieťa dajú do jasiel, alebo nie. Dôvodov môže byť milión, no zrejme najčastejšími sú práve tie finančné. Zhruba po viac ako polroku po pôrode končia materské dávky, prechádza sa na rodičovský príspevok a často aj napriek veľkej snahe ocka či zvyšku rodinu je nútená mama nastúpiť do práce skôr. Určite žiadna mama, ktorá má k svojmu batoľaťu blízky vzťah, ho nedáva do jasiel bez negatívnych pocitov - napríklad ľútosti. Možno chcela ostať na materskej, ale nemohla, kvôli nátlaku okolia, kvôli tomu, že materská je nízka. Pre matku, ako takú, je pritom obdobie citovej závislosti dieťaťa jedno z najkrajších, lebo má pocit, že ju dieťa potrebuje, že bez nej nemôže byť, dieťa samotné na nej lipne a je na nej psychicky závislé.
Mamičky i organizátorky niekdajšej výzvy „Mama je lepšia ako jasle“ hovoria jasnou rečou: „Naša generácia chce vychovávať deti inak: chceme dať deťom v prvých troch rokoch života mamu na plný úväzok. Toto bola výsada Slovenska, na ktorú by sme mali byť hrdí a zachovať si ju. My sa však začíname prispôsobovať „modernej agende zosúladenia rodinného a pracovného života“. Nepochopili sme však, že má ísť o zosúladenie s deťmi od troch rokov.“ Detská psychologička s týmto názorom súhlasí. Dieťatko v takom nízkom veku by malo byť rozhodne s mamou. Avšak, hoci zlá finančná situácia často ženie matky späť do práce, je nevyhnutné dôkladne zvážiť všetky pre a proti, najmä s ohľadom na zdravý vývoj dieťaťa. Keď sa nebude stále hovoriť o tom, aká je materinská starostlivosť nesmierne dôležitá a jej nedostatok môže mať neblahý dopad na dieťa, materskú nám tak ľahko nezvýšia. Rozhodnutie býva vždy ťažké a hoci mnohé slovenské matky privedie späť do práce najmä zlá finančná situácia, aj tak treba dobre zvážiť všetky pre aj proti. Dnes vám určite nedáme odpoveď, ako vyžiť z rodičovského príspevku, to je otázka na našich politikov, ale odborný pohľad na zdravie dieťaťa určite tiež stojí za zamyslenie.
Separačný stres a budovanie vzťahovej väzby
Pohľad pediatra s dlhoročnou praxou, MUDr. Jozefa Marca, detského lekára a primára detského oddelenia v Čadci, ktorý má viac ako 34-ročnú prax s deťmi, je presvedčený, že „odloženie“ detí do jaslí sa nejakým spôsobom prejaví na neskoršom vzťahu k rodičom a ako jeden z mála lekárov o tom aj otvorene hovorí. Separačný stres, ktorý dieťa pociťuje po odlúčení od mamy v útlom veku a dopad na jeho psychické zdravie je podľa neho podceňované nielen spoločnosťou, ale občas aj profesionálmi - detskými zdravotníkmi, pedagógmi aj špeciálnymi pedagógmi. MUDr. Marec je presvedčený, že „odloženie“ detí do jaslí sa nejakým spôsobom prejaví na neskoršom vzťahu k rodičom. Jeho presvedčenie vychádza z dlhoročných pozorovaní priamo v praxi, kde liečil deti ešte v časoch, kedy nastupovali do jaslí už ako 6-mesačné.
V telesnom aj duševnom vývoji detí sa na časovej vývojovej osi objavujú tzv. míľniky - okamihy, kedy sa psychomotorický status posunie na vyššiu úroveň schopností a vnímania. Niekedy ten prechod býva dosť rýchly, niekedy zas menej, ale stále sa to pohybuje tak nejako okolo toho daného veku. Tak napríklad vo veku od približne 8. mesiaca do 3 rokov začína dieťa podvedome preferovať istotu a bezpečnosť v prítomnosti blízkej osoby, pred stravovacími stereotypmi či hrou. Dieťa síce už dávno pozná tú istú tvár, hlas a pohyby osoby, ktorá sa o neho stará, rozozná ich medzi ostatnými už dávno, ale teraz k nej začína už adherovať - čiže k nej priľnie. Očakáva od nej istotu a bezpečie a je spokojné (pokiaľ nespí) takmer výlučne v jej prítomnosti. Nemusí to byť biologická matka, ale hociktorá osoba, ktorá v tomto čase trávi s dieťaťom väčšinu času.
Pochopenie vplyvu rozvodu na deti: emocionálne, psychologické a sociálne dôsledky
Pokiaľ dieťa tejto blízkej osobe na dlhšie (aj hodina, dve) odoberieme, dostaví sa tzv. separačná úzkosť, stres z odlúčenia, na ktoré dieťa reaguje poväčšinou plačom, ale aj odmietaním stravy, spánku. Dieťa plače preto, že zažíva stres a nie naopak. V konečnom dôsledku však separácia zanecháva na dieťati následky, zážitky, ktoré sa ukladajú do podvedomia, do podvedomej pamäti. Detská psychologička Mgr. Romana Mrázová k tomu dodáva: „V prípade umiestnenia dieťaťa do jaslí prevažuje určite viac mínusov ako plusov. Napríklad, keď sa dieťa nestihne dobre naviazať na rodiča a už ide do jaslí, môže cítiť veľký strach z opustenia, potrebu fyzického kontaktu, naučí sa tak potláčať svoje pocity, môže byť príliš vystrašené, alebo naopak veľmi odvážne až tak, že volí rizikové správanie. Pokiaľ dieťa nie je pripravené na separáciu od mamy, tak plusy v tom rozhodne nevidím.“
Prípadné dlhodobé následky separácie podčiarkuje aj Učebnica psychiatrie od Eugena Bleulera a Manfreda Bleulera, v kapitole Prevencia: „Všetko, čo v detstve narušuje prirodzené väzby na rodičov, uľahčuje chorobný vývoj osobnosti a neuróz.“ Treba si uvedomiť, čo znamená prevencia v tomto kontexte - jedná sa o prevenciu primárnu. Preventívne opatrenia sa snažia zabrániť tomu, aby sa v budúcnosti vyskytlo dané ochorenie. Avšak ak sa neuskutočnia, neznamená to, že človek určite ochorie. Čo sa týka psychiatrických ochorení, opäť citát z Učebnice psychiatrie: „Psychotraumatické zážitky síce ohrozujú neskorší osobnostný vývoj, ale nepredurčujú dopredu ďalší osud nejakým fatalistickým spôsobom.“ Preto si nesmieme vysvetliť to, že vytvorenie blízkej vzťahovej väzby je prevenciou pred psychickými poruchami, tak, že „všetky deti, čo chodia do jasiel, budú drogovať.“ Ak však niektorí rodičia chcú urobiť všetko pre to, aby ich batoľa v budúcnosti nemalo psychické problémy, mali by sa snažiť upevňovať „prirodzené väzby dieťaťa na rodičov“.
Kolektív pre najmenších: Potreba alebo mýtus?
Hovoríme o deťoch, ktoré u nás navštevujú jasle - teda o deti do troch rokov. Na nich „bytie v kolektíve“ nemá veľmi vplyv, veď zoskupenie takýchto detí by sme ešte nepovažovali za skutočný kolektív, pretože sa medzi nimi nevytvárajú také vzťahy, ako v kolektíve starších detí. Dôležité je dať dieťa „do kolektívu“ vtedy, keď na to z hľadiska jeho vývoja dozrel čas. U niektorého to býva neskôr a treba sa to snažiť vyriešiť. Pretože, ak bude dieťa vystavené stresu, môže to zle vplývať na jeho budúcnosť. Mnohí však i napriek tomu nastúpia do zamestnania či dajú dieťa do kolektívu v skoršom veku v domnienke, že mu to prospeje.
Odborníci súhlasia s názorom, že väčšina dvojročných detí ešte nemá potrebu socializovať sa s rovesníkmi. Pedagóg a psychológ Marek Herman, ktorý pôsobí na Palackého univerzite v Olomouci a špecializuje sa na výchovu malých detí, v uvedenom interview obhajoval spísanie petície „Dvouleté děti do školky nepatří“, ktorá si získava sympatie verejnosti v Česku a žiadal politikov, aby zrušili nárok na miesto v škôlke pre deti od dvoch rokov. Tvrdí, že ak rodičia dajú do škôlky dieťa mladšie ako tri roky, urobia chybu a spôsobia mu celoživotné následky. Rovnako špeciálny pedagóg Jiří Halda tvrdí, že materské školy a jasle nevznikli pre potreby detí, a tak by sme k nim mali aj pristupovať. Halda je veľkým odporcom inštitúcie jaslí, pretože sme tak bohatá spoločnosť, že si môžeme dovoliť podporovať niekoľko matiek v núdzi v tom, aby svojim deťom zaistili lásku, pozornosť a opateru, ktorú nevyhnutne potrebujú. Je hlboko presvedčený, že dôvodom civilizačného sociálneho úpadku anglosaskej kultúry nie je nič iné, ako to, že sme si zle nastavili štandardy starostlivosti o deti. Preferujeme tú materiálnu a úplne sme podcenili tú intímnu a emotívnu - a z nespokojného citovo hladného dieťaťa vyrastie nespokojný, citovo hladný dospelák. Halda by podporoval mamy na materskej aspoň do štyroch rokov.
Jasle ako „ťažký hriech“ na psychickom vývoji dieťaťa
Podľa MUDr. Marca, jasle nie sú spoločenským krokom späť. Jasle od 2 rokov dieťaťa sú ťažký hriech na psychickom vývoji dieťaťa. Za komunistov sme dávali deti do jaslí od 6-tich mesiacov, to ešte nebolo pre deti psychologicky tak bolestné, zato ale zas veľmi chorievali. „Pamätám si, že sme mali plné oddelenia tzv. jasľových detí ako cez kopír - soplík, kašeľ, teploty a tak stále dookola,“ spomína MUDr. Marec. „Ale v 2 rokoch odlúčenie dieťaťa od matky - to ho už traumatizuje veľmi. Ja osobne som nesporne presvedčený, že „odloženie“ detí do jaslí sa nejakým spôsobom prejaví na neskoršom vzťahu k rodičom.“ Žiaľ, jeho pozorovania sa nedajú štatisticky vyhodnotiť, lebo sa tomu nevenoval systematicky.
Tento názor nie je žiadnou novinkou. Pred pár rokmi uverejnili na portáli Times článok so šokujúcim titulkom, že deti v jasličkách sú ohrozené mentálnymi ochoreniami. Autor tohto výroku, švédsky sociológ Jonas Himmelstrand pre portál Times, vyhlásil, že deti mladšie ako tri roky, by nemali chodiť do jasličiek, pretože on drží v rukách dôkazy, že tie deti, ktoré v takýchto zariadeniach trávili množstvo času, trpeli neskôr mentálnymi zdravotnými ťažkosťami a mali problémy v škole. Výchovu a vzdelávanie detí v jasličkách nazval „švédskou utópiou“, z ktorej zostal len mýtus. Varoval, že hoci sa švédska rodinná politika navonok zdá dokonalá, je to len nenaplnený sen. „Švédske deti trpia psychickými ochoreniami, v krajine sa rúca vzdelávací systém a disciplína v školách je jedna z najhorších spomedzi krajín OECD,“ povedal. Podľa jeho slov sa počet detí s psychickými ochoreniami strojnásobil od 80. rokov minulého storočia, kedy sa začala tzv. revolúcia vo výchove detí. Vystríhal tvorcov rodinnej politiky, že ak chce niekto napodobňovať cestu švédskeho prístupu, ktorá je o zvyšovaní pomeru detí na učiteľa a narastaní hodín, ktoré trávia deti v jasličkách, nerieši, ale ničí budúcnosť detí. Kultúra sa podľa jeho slov nedá preniesť z generácie na generáciu, keď sú deti ponechané na seba, aby sa samy vychovávali.
S tvrdením, že jasličky pre deti do troch rokov môžu negatívne pôsobiť na drobcov, sa pred časom stotožnil aj Steve Biddulph, terapeut a autor svetovo najpopulárnejších kníh o rodičovstve. Vo svojej knihe Raising Babies, tvrdí, že rodičia takto ohrozujú mentálne zdravie detí, deti sa stávajú agresívnejšie, trpia depresiami, sú antisociálne a nie sú schopné neskôr v živote vybudovať a udržať si blízke vzťahy. V rozhovore pre britský portál Telgraph uviedol na podporu svojich tvrdení dve vedecké štúdie. Prvá bola štúdia z Veľkej Británie, ktorá sledovala život 3 000 detí od bábätiek a preukázala, že v mozgu batoliat sa počas prvých dvoch rokov vytvárajú nové štruktúry ako reakcia na lásku a nežnú opateru. Druhá bola spoza oceánu. V Amerike preukázali vedci z Národného inštitútu detského zdravia a rozvoja, ako vplýva dĺžka času stráveného v jasličkách na deti. Aj detská psychologička Penelope Leach, autorka britského výskumu Rodiny, deti a starostlivosť o deti, vo svojich záveroch tvrdí, že deti z jasličiek sú agresívnejšie v porovnaní s deťmi, ktoré mali starostlivosť jednej osoby. Jasličkové deti sa navyše uzatvárajú do seba, sú poddajné a smutné. Pre Guardian uviedla, že z rôznych výskumov po celom svete vyplýva, že čím menej času trávia deti do troch rokov v skupinovej opatere, tým lepšie. Jej štúdia jednoznačne potvrdila, že najideálnejšia je starostlivosť doma, s rodičom. Na druhom mieste sú opatrovateľky, babky a dedkovia a potom vzdialenejšia rodina.
Kedy je dieťa pripravené na nástup do kolektívu?
MUDr. Jozef Marec, ako aj ďalší odborníci, sa zhodujú, že okolo 3. roku života sa dieťa začína pomaly odpútavať od absolútnej citovej závislosti na blízkej osobe. Začína objavovať, skúmať svet okolo seba, začína sa zaujímať o iné deti a nadväzovať s nimi sociálne kontakty. Dokáže sa už celé hodiny „prehrať“ s rovesníkmi a na maminu si spomenie, len keď má nejakú potrebu - jesť, piť, cikať. Dieťa už má jasno v hlavičke, kto je kto, to je mama, to je oco, chápe ich postavenie v rodine, je zvedavé, niekedy až za hranicu vlastnej bezpečnosti - utečie na cestu, za cudzím psíkom a podobne. Chápe niektoré nevyhnutné veci. Detská psychologička Mgr. Romana Mrázová k tomu hovorí: „Toto štádium prichádza približne v období tých troch rokov života dieťaťa, preto je tento vek najvhodnejší aj na to, aby dieťa začalo navštevovať škôlku.“
Je dôležité však pripomenúť, že číslo tri vo veku detí nie je žiadne magické číslo, po ktorého dovŕšení je dieťa, akoby šibnutím čarovného prútika, zrazu schopné bezproblémovo sa odpútať od matky. Pri separácii totiž nerozhoduje fyzický vek dieťaťa, ale jeho vek mentálny a emocionálna zrelosť. „Poznám veľa detí vo veku okolo dvoch rokov, ktoré sú pripravené byť v škôlke, či v jasliach,“ hovorí psychologička Petra Arslan Šinková. Dôležité je aj to, ako bolo dieťa do 3. roku života doma vedené. Ak bolo hyperprotežované a pred celým svetom chorobne ochraňované úzkostlivou mamou, chránené pred všetkým, ak mu bolo všetko zakazované, lebo je to „bo“, lebo môže ochorieť, lebo lebo lebo - tak také deti si ťažko zvykajú na škôlku, pretože sú zneurotizované rodinným prostredím - v novom prostredí pociťujú ohrozenie a neistotu, lebo tam nie je mama, ktorá by im povedala, čo sa smie a čo nie. Matky, ktoré majú z výchovy a opatery detí stres a úzkosti by mali vyhľadať pomoc psychológa, ktorý by ich upokojil a vysvetlil im, že ich obavy o dieťa sú prehnané. Inak sa to všetko na ich deťoch prejaví v najnevhodnejšej chvíli, resp. v krízovej situácii.
M. Herman dodáva, že kvalita jasličiek hrá jednu z kľúčových úloh. Hovorí, že rodič v spolupráci s riaditeľkou dokáže spoznať, či je dieťa pripravené alebo nie. „Ak maminka odíde a deti vyvádzajú, začnú sa zrazu pocikávať a majú nočné desy, tak dieťa ukazuje, že je nespokojné. Áno, nakoniec to nejako zvládne, ale môže mať celoživotné následky. Poznáte to podľa toho, ako dieťa ide do škôlky, ako sa správa, keď mama odíde. Ak stuhne, je samo a hrá sa samo, tak to nie je dobre.“ P. Arslan Šinková dodáva, že pokiaľ dieťa nie je emocionálne pripravené byť bez matky, môže mať negatívne prejavy, ako napríklad vyššie uvedené známky agresivity, úzkosti a antisociálneho správania v akomkoľvek veku. Psychologička ďalej zdôrazňuje, že významnú úlohu zohráva jemnocitná učiteľka. „Láskavá a trpezlivá učiteľka sa stáva ich náhradnou vzťahovou osobou. Poláska ich a objíme, keď to potrebujú. Dá sa to však zabezpečiť len vtedy, pokiaľ učiteľka nemá na starosti veľa detí. Dokáže správanie detí vhodným a veku primeraným spôsobom usmerniť.“ Napríklad pri malých deťoch je dôležité rešpektovanie vlastníctva. Nie je správne viesť ich k tomu, aby za každú cenu požičali svoju hračku. Dieťaťu je namiesto toho vhodné povedať, že sú hračky, ktoré sú jeho z domu, tie nemusí požičať. Škôlkarské hračky sa požičiavajú, keď sa s nimi dohrá.
Prípadová štúdia: Hysterický plač dvojročného syna
Jedna z mamičiek sa podelila o svoju skúsenosť s dvojročným synom, ktorý začal pred mesiacom navštevovať detské jasle trikrát do týždňa, len dopoludnia. Predtým bol na ňu veľmi naviazaný, všetko robili spolu, dokonca ho brávala so sebou do práce. Teraz, keď je väčší a vyžaduje si viac pozornosti, to už nešlo, preto tie jasle. Teraz sa však to naviazanie ešte viac stupňuje. Nemôže ísť ani na balkón vyvesiť bielizeň bez toho, aby nespustil hysterický plač, hoci ostane v izbe s otcom a starším bratom. Príchody do jaslí asi ani nemusí opisovať. Rovnako aj keď príde na obed pre neho, prvé, čo urobí, keď ju zbadá, je, že spustí akoby vyčítavý plač a je veľmi ťažké ho utíšiť. Matka je z toho dosť nešťastná a premýšľala, že ho z jaslí odhlási nastálo, ale bojí sa, že to bude omyl. Myslí si, že urobili veľkú chybu v prvých rokoch života, keď si akoby deti „podelili“. Manžel sa viac venoval staršiemu synovi, zatiaľ čo ona sa venovala bábätku. Syn nechce ísť s manželom ani spať, ukladať ho musí ona a takto to bolo vždy, nielen teraz, čo začal navštevovať jasle. Matka sa pýta, čo robiť: prerušiť navštevovanie jaslí, alebo trvať na tom, že musí vydržať bez mamy? Veľa mu to vysvetľuje, keď sa o tom rozprávajú, prikyvuje, má pocit, že chápe, čo od neho chce. Vie, že sa vždy vráti (ešte jej stále ukazuje, ako veľmi sa má ponáhľať), ale zlepšenie nenastáva.
Tento prípad z praxe ilustruje hĺbku separačnej úzkosti a dôležitosť pevnej väzby. Mgr. Romana Mrázová potvrdzuje: „Desať mesiacov je naozaj veľmi skorá doba na to, aby dieťa nastúpilo do jasličiek. Dieťa si prechádza rôznymi štádiami, kedy v prvých rokoch života potrebuje nabrať bezpečie a istotu, a keď má tieto potreby naplnené, tak sa začína postupne separovať od matky a skúmať svet.“ A dodáva: „Samozrejme, záleží aj od dieťaťa a vnímania jeho potrieb. Ak je drobček spoločenský a rád trávi čas s deťmi, je možné, že nástup do škôlky zvládne aj skôr a ľahšie, no je to skutočne veľmi individuálne. Mama je len mama, a ak nemáte odskúšané byť bez bábätka niekoľko hodín (napr. ak ho stráži babka či niekto z rodiny), tak potom náhla zmena v živote dieťaťa a jeho príchod do jaslí, vníma malý človiečik skôr negatívne.“
Pochopenie vplyvu rozvodu na deti: emocionálne, psychologické a sociálne dôsledky
Návod, ako pomôcť dieťaťu adaptovať sa v jasliach podľa Mgr. Romany Mrázovej neexistuje: „Veľmi sa na to pripravovať nedá. Všetko sa rieši skôr za pochodu. Je dôležité, aby malo dieťa pravidelný režim, ktorý mu zabezpečí istotu a samozrejme, podstatné je, aby sme po návrate z práce venovali dieťatu čas nielen formou zabezpečenia režimu, ale aj hrou s dieťaťom.“ Aj keď si dieťa časom zvykne na stereotyp, ktorý prežíva, snáď nikdy si nezvykne na odlúčenie od mamy (ak práve nie je v pubertálnom veku). Preto, ak existuje čo i len možnosť, aby mama zostala s dieťatkom, urobí tak najlepšie rozhodnutie vo svojom živote. Pre seba i pre dieťa. Čím je dieťa staršie, tým ľahšie znáša neprítomnosť mamy. Psychologička si myslí: „Súvisí to s psychickým vývojom dieťaťa. Dieťa má prirodzenú potrebu skúmať svet, a keď je mu to zo strany matky umožnené, nebrzdí ho napríklad svojím strachom, tak sa oveľa lepšie adaptuje v kolektíve. Pokiaľ má mama na výber, vždy je lepšie, keď ostáva pri svojom dieťati do obdobia tých 2,5 až 3 rokov, kedy dieťa prirodzene prichádza do štádia separácie a kolektív je preň prospešný.“ Pokiaľ sa však rozprávame o dieťatku vo veku do cca 2 rokov, detská psychologička hovorí jednoznačne. „Nie je o čom debatovať. Či siliť, alebo nesiliť, dieťa na to proste nie je pripravené, a to, že odmieta stravu či je apatické, je si myslím toho dostatočným dôkazom,“ uzatvára odborníčka na detskú dušu.
Alternatívy a úloha rodiny
Ak sú už teda mama alebo ocko nútení prihlásiť dieťa do jasličiek, je možné bábätko na túto životnú zmenu nejakým spôsobom pripraviť? Odpoveď je, že to závisí od mnohých faktorov, a čo sa týka konkrétneho návodu, Mgr. Romana Mrázová uvádza, že „Veľmi sa na to pripravovať nedá. Všetko sa rieši skôr za pochodu.“ Je dôležité, aby dieťa malo pravidelný režim, ktorý mu zabezpečí istotu a samozrejme, podstatné je, aby rodičia po návrate z práce venovali dieťaťu čas nielen formou zabezpečenia režimu, ale aj hrou s dieťaťom.
Opatrovateľka ako alternatíva? „Toto je tiež dosť problém,“ hovorí MUDr. Marec. „Zo skúseností viem, že dieťa si na opatrovateľku zvyká postupne. Nakoniec si na ňu zvykne a v tom zraniteľnom veku sa do nej „zaľúbi“. A veru poznám prípady, kedy dieťa v sobotu a nedeľu nariekalo, kde je teta XY a mama si mohla vyplakať oči. Dieťa má chaos, matka má výčitky a žiarli, hlavne ak je to osoba cudzia, mimo rodiny. Tiež to nie je ideálne.“
Niektoré mamy si berú deti aj do práce - do kancelárií, na porady, prípadne do iných kolektívov, ak samozrejme majú tú možnosť. MUDr. Marec je v tomto smere jednoznačný: „Tak to je už celkom na hlavu. Prečo? V akej práci? Práca nie je jednotný fenomén, ženy robia rôzne veci. Vzali by ste dieťa niekam k pásu? A čo chce mama v práci robiť - pracovať či pásť dieťa? A čo hrozba úrazov, ochorení a čo na to šéfovia? Ako východisko z núdze - do úradu, snáď na deň - dva, možno, ale ako šéf by som to netrpel. Je to bláznovstvo. A keď sa dieťaťu niečo stane, kto ponesie zodpovednosť, keď sa mama musí sústrediť na prácu a zabudne sa? A čo na to kolegovia? Nie každému to musí byť príjemné. No je to na hlavu.“
Nemenej dôležitá je aj úplná rodina - taká, kde má svoje pevné miesto ako mama, tak i otec a dokonca aj ich sobášny list, pretože aj to, či sú rodičia manželmi a či sa rovnako volajú, môže ovplyvniť, aký človek raz z dieťaťa vyrastie. Deti do 3 rokov by podľa MUDr. Marca mali vyrastať v bezpečí domova, ale nie chorobne ochraňované úzkostlivou mamou a pripomína, že puto dieťaťa k matke nie je dané automaticky biologicky, dokonca ho nezaručí ani bonding či dojčenie - to silné puto sa totiž vytvára práve tým, kto a ako je s dieťaťom v jeho kľúčovom období. A ak chceme kontakt aj s inými deťmi, stačí zájsť do parku či na ihriská.
Jiří Halda uvádza, že otec matku plnohodnotne zastúpiť nemôže a už vôbec nie do troch rokov. Vtedy je dieťa celkom ovládané svojou závislosťou na mame. Otec je od toho, aby oceňoval za šikovnosť a nastavil tým dieťaťu pocit individuálnej hodnoty či ceny. Mama je prijatie, pocit bezpečia a mäkká teplá náruč - stačí si spomenúť na to, ako reagujeme na neprítomnosť mamy, keď ako deti ochorieme. Ak má mama problém odpútať sa od dieťaťa, je treba jej pomôcť v hľadaní problému v jej vnútri. Spravidla zväčša zistíte, že bola sama nejako citovo zanedbávaná. Maminina úloha je pomôcť dieťaťu dosahovať prirodzenú a čo najskoršiu samostatnosť. Na motivovanej samostatnosti je závislý rozvoj voľných procesov. Ak dieťa ráno vyplakáva, kričí, nechce sa pustiť rodiča a počas pobytu v škôlke je nemožné ho upokojiť, je potrebné zistiť, v akej citovej situácii je dieťa. Ak je citovo úplne závislé na rodičoch, je treba „nacvičovať“ jeho samostatnosť - násilným predávaním dieťaťa pani učiteľke ho nenávratne poškodzujeme, najmä ubližujeme jeho sebadôvere a dôvere v ostatných ľudí. Ďalším rizikom je materská úzkosť, ktorú si mama neuvedomuje, ale dieťa ju vníma. Vzťah medzi mamou a otcom je druhým hlavným zdrojom bezpečia. Halda uvádza, že materská škola je nový vynález. Existuje veľmi krátku dobu oproti ľudskému vývoju a my jednoducho hľadáme chyby. Je treba zistiť dôvod, prečo mama deti do školy nedáva. Ak je to preto, že je doma s ďalším dieťaťom, je to naopak chvályhodné. Vzťah medzi súrodencami je paradoxne dôležitejší ako škôlka. Ďalšia vec je, ako mama dieťa vychováva, ako ho osamostatňuje a akými podnetmi ho zamestnáva.
Historický a evolučný pohľad na materinskú väzbu
MUDr. Jozef Marec nám ponúka zaujímavý pohľad na vznik a význam puta medzi matkou a dieťaťom z historickej a evolučnej perspektívy. V telesnom aj duševnom vývoji detí sa na časovej vývojovej osi objavujú tzv. míľniky. Vo veku od približne 8. mesiaca do 3 rokov začína dieťa podvedome preferovať istotu a bezpečnosť v prítomnosti blízkej osoby, pred stravovacími stereotypmi či hrou. Pre matku, ako takú, je toto jedno z najkrajších období, lebo má pocit, že ju dieťa potrebuje, že bez nej nemôže byť, dieťa samotné na nej lipne a je na nej psychicky závislé. Je to preň osoba jediná na svete, pretože jeho emočná a sociálna zrelosť ešte neumožňuje poľahky nadväzovať vzťahy s inými ľuďmi, ba ani s vrstovníkmi.
Odborníci sa rôznia v názoroch na to, kedy vzniká to naozajstné pevné puto medzi matkou a dieťaťom. Jedna skupina tvrdí, že vzniká ešte počas tehotenstva, iná, že počas prvých minút a hodín ihneď po narodení, no a ďalšia skupina hovorí o tom, že toto puto sa buduje aj počas dojčenia. Puto medzi dieťaťom a matkou je nahraditeľné každou osobou, ktorá sa v kritickom období oň stará a trávi s ním čas - otec, starší súrodenec, prarodič, opatrovateľka. Tu sa miešajú hrušky a jablká a zamieňajú sa pojmy - medzi dieťaťom a matkou a medzi matkou a dieťaťom. To je úplne zásadný rozdiel a neslobodno to miešať resp. používať promiskue či ex aequo, lebo to nie je to isté! Tento vzťah je totiž značne asymetrický!
Vzťah medzi dieťaťom a matkou sme opísali, vzniká okolo veku 7 až 8 mesiacov, kedy sa dieťa začne intenzívne viazať na osobu, ktorá s ním trávi čas. No a vzťah medzi matkou a dieťaťom je celkom iná liga. MUDr. Marec priznáva, že nevie, ako to ktorí odborníci skúmali, ale aj tu hrá úlohu množstvo premenných. Či matka dieťa chcela, či bolo plánované, či ho čaká s mužom, ktorému verí a ľúbi ho. Každopádne je isté, že niekedy už čakaním na počatie sa vzťah matky k potomkovi utvára a pozitívne fixuje mnohými okolnosťami - graviditou, pôrodom, dojčením. Nie vždy v rovnakom stupni, ale u každej psychicky zdravej matky nakoniec pozitívny vzťah k dieťaťu prevládne, aj keď je obeťou napríklad znásilnenia.
Treba zájsť ďaleko, preďaleko do histórie a poučiť sa z nej, hoci dnes sme všetci strašne múdri, vyštudovaní Googlom a podobne a história je nám na smiech. Ale poďme nejakých 100 000 rokov nazad. Na savane je tlupa našich predchodcov - povedzme neandertálcov, či už ľudí rozumných, to je fuk. V tlupe sú - mladí a starí muži - samci, rôzne staré deti, bezdetné ženy, resp. ženy s veľkými deťmi a matky s deťmi maličkými. Visia im zavesené na ľavom boku (asi už vtedy bolo 90% jedincov ľavákov) a matka má vlastne len jednu ruku na všetko ostatné, lebo ľavou drží dieťa. A teraz - nebezpečenstvo! Predátor, či iný kmeň! Všetci sa dajú na útek. Môžu slobodne utekať ozlomkrky, všetci, okrem mladej matky s dieťaťom! Čo by mala urobiť? Bijú sa v nej dva pudy a inštinkty. Pud sebazáchovy a pud materinský! Ktorý zvíťazí? V drvivej väčšine materinský! Matka beží aj s dieťaťom, neodhodí ho, ako nepotrebnú príťaž a keď treba, tak ho bráni aj za cenu života! Toto je materinský pud, láska, vzťah, ktorý nám príroda dala do vienka ako nástroj zachovania rodu! Už pradávno. Materinský inštinkt sa vyvinul preto, aby bolo dieťa chránené pred opustením. Matka na savane vedela, že ak by sa dieťaťa vzdala, zachránila by sa, ale jej dieťa by zahynulo. Máme to doposiaľ, ako s tým nakladáme, to MUDr. Marec nebude riešiť.
A naopak je to u dieťaťa. Do tých 8. mesiacov bola dojčiaca samica - žena len pojazdný bufet, prípadne zdroj tepla. Od dieťaťa vyslovený pragmatizmus. A tu sa zasa ukázala nesmierna múdrosť prírody, že nedovolila, aby sa dieťa už vo veľmi útlom veku na mamu fixovalo. Mladé ženy sa unášali, znásilňovali a zabíjali, umierali na rôzne choroby a mnohé sa ani 8. mesiaca veku svojho dieťaťa nedožili. Útle dieťa by už od začiatku trpelo úzkosťou za matkou a nakoniec by zahynulo hladom, alebo by sa ho kmeň zbavil. MUDr. Marec verí, že čitateľky pochopia aké nesmierne potrebné a užitočné boli a sú tieto prastaré biosociálne a biopsychické mechanizmy. Dnes sa veľmi veľa energie venuje rôznym aktivitám už priamo na pôrodnici, ktoré majú vraj vytvoriť, resp. upevniť vzťah dieťaťa k matke. Bonding, a čo ja viem čo všetko. Význam to môže mať pre matku - upevní sa jej materinský vzťah.Jednou z otázok, ktorou sa zaoberal aj uznávaný psychiater a psychoterapeut MUDr. Jozef Hašto, PhD. je aj pohľad na kolektívne opatrovanie detí do troch rokov. Súhlasí s názorom, že je to vážny problém. „Kolektívne opatrovanie detí do troch rokov napríklad jasličky boli kedysi bežným zariadením pre malé deti. Keďže mamičky nemohli zväčša ostať dlhšie s deťmi na materskej, museli svoje ratolesti zveriť do jaslí. Neskôr však došlo k zmenám a väčšina jaslí bola zrušená. Dnes sa ale opäť dostávajú do povedomia a sú vyhľadávané rodičmi, ktorí z rôznych príčin potrebujú dieťa niekam „odložiť“. Väčšinou ide o súkromné jasle.“ I keď názorov môže byť viacero, veľa psychológov viacmenej poukazuje na to, že kým materská škôlka je pre deti prínosom, u jasličiek to tak jednoznačne neplatí. Pre veľmi malé dieťa je dôležité, aby mohlo byť pri svojej matke. Vytvára si tak istotu a určité zázemie a z tohto pohľadu sú významné najmä prvé tri roky života. Do jaslí chodia často deti už vo veku menej než jeden rok. Keď drobca z domáceho prostredia a z prítomnosti matky vytrhneme a umiestnime do jaslí, medzi cudzích ľudí a cudzie deti, pre dieťa je to spravidla negatívna skúsenosť. Iste, jasličky majú mnohé výhody. Dieťa sa často „odplienkuje“, naučí sa kopec vecí, no to najdôležitejšie, teda prítomnosť matky tu jednoducho nemá. Psychológovia hovoria, že citlivejšie deti môžu mať z pobytu v jasliach doživotnú traumu. Každé dieťa je však iné a práve to vaše môže pobyt v jasličkách zvládnuť bez väčších ťažkostí. Ak ste nútení dať svoju ratolesť do jaslí, všímajte si, čo to s dieťaťom spraví. Varovnými signálmi sú najmä poruchy spánku, nechutenstvo, podráždenosť či dokonca strata už nadobudnutých schopností (rozprávanie, chodenie a podobne). V takýchto situáciách treba skutočne zbystriť pozornosť a zvážiť, či predsa len sa nenájde možnosť, ako zabezpečiť inú opateru dieťaťa než jasličky.
Pochopenie vplyvu rozvodu na deti: emocionálne, psychologické a sociálne dôsledky
tags: #jasle #od #dvoch #rokov #psycholog