Väčšina z nás žien sa stala šťastnými matkami. Máme zdravé deti, o ktoré sa staráme a s ktorými máme všetky podobné problémy ako sú škola, kolektív a ďalšie. Sú však medzi nami i matky, ktorým osud neprial tak ako nám. Narodili sa im mentálne zaostalé deti, alebo túto duševnú poruchu získali počas života. Matkám týchto detí nestačí len materská láska. Svojim deťom musia dať oveľa viac. Viac trpezlivosti, viac nádeje a oveľa viac sa pre ne obetovať. Veľmi často sa stretávame s deťmi, ktoré majú nejaký druh psychickej poruchy. Tieto deti však nemôžeme nijako odstrkávať či ich zanedbávať. Mali by sme im venovať zvýšenú pozornosť, oproti zdravým deťom, ktoré potrebujú a ktoré si ju zaslúžia. Mali by sme sa snažiť zlepšiť im život v našej spoločnosti.
V poslednom čase sa začala prediskutovávať otázka, ako rozšíriť podporu, ktorú štát poskytuje rodičom, ktorí sa o postihnuté dieťa rozhodnú starať doma, vo svojej rodine. Rodina predstavuje pre väčšinu mentálne postihnutých detí najlepšie a najstabilnejšie prostredie v ktorom môžu vyrásť a vyvíjať sa. Mentálne postihnutie je komplexná problematika, ktorá si vyžaduje multidisciplinárny prístup. Tento článok sa zameriava na pedagogické aspekty rastu a vývinu detí s mentálnym postihnutím, pričom zohľadňuje rôzne stupne postihnutia a ich špecifické potreby.
Čo je mentálne postihnutie a ako sa prejavuje?
Mnohí z Vás si asi pod pojmom mentálna zaostalosť predstavia niečo iné, čo sa dá za mentálnu zaostalosť považovať. Predstavíte si asi dieťa s otvorenými ústami, s pohľadom do neznáma a nemohúcim čokoľvek samé urobiť. Avšak mentálne zaostalé dieťa môže viesť normálny život, s pomocou ostatných, teda nás. Mentálne zaostalé dieťa je totiž také dieťa, ktorého poznávacia činnosť je trvalo porušená v dôsledku poškodenia mozgu. Má teda poruchu poznávaciu. Keď sa hovorí o poruchách duševného života, myslíme tým, že sa dieťa nejakým spôsobom líši od svojho okolia.
Mentálne postihnutie, kedysi známe ako mentálna retardácia alebo duševná zaostalosť, je komplexná problematika ovplyvňujúca život jednotlivcov a ich rodín. Za mentálnu retardáciu sa pokladá zastavenie alebo nedokončenie vývinu intelektu. Porucha sa prejavuje počas vývinovej periódy a charakterizuje ju najmä poškodenie schopností patriacich k celkovej úrovni inteligencie, t. j. poznávacích, jazykových, pohybových a sociálnych schopností. Zároveň zahŕňa obmedzenie v oblasti adaptívneho správania, čiže v schopnosti prispôsobovať sa a fungovať v bežnom sociálnom prostredí. Celková mentálna schopnosť zaostáva od priemeru populácie, čo spôsobuje prekážky v samostatnej realizácii života. Mentálne postihnutie nie je definitívny a nemenný stav. Môže byť podmienené organicky alebo sociálne. Ak dieťa nemá organické poškodenie mozgu a má nenarušenú nervovú sústavu, mentálne postihnutie je možné vylúčiť, pretože jeho nervové procesy prebiehajú normálne a duševný vývin sa môže stať normálnym.
Mentálne zaostalé dieťa sa prejavuje dočasným či trvalým správaním, ktoré sa dosť sociálne a biologicky odlišuje od ostatných. To znamená, že sa inak vyjadruje, alebo sa dokonca nevyjadruje vôbec, často sa uzaviera samo do seba, odmieta svoje okolie, rodinu, priateľov. Dieťa, pri ktorom sa vyskytne psychická porucha, sa začína postupne prejavovať precitlivenosťou - nadmerným plačom, hnevom, smiechom. Je často nervózne. Môže začínať odmietať svoje okolie a svojich blízkych a vyhľadávať samotu.
Medzi tie úplne najčastejšie a najznámejšie psychické poruchy u našich detí, ktoré sa začínajú prejavovať nástupom do školy, patria poruchy jednotlivých funkcií. Znamená to teda, že je porušená len nejaká časť mozgu. To potom spôsobuje poruchy čítania (dyslexia), písania (disgrafia), počítania (diskalkulia) alebo straty schopnosti reči (afázia). Psychickou poruchou môže byť i porucha pamäte, dočasná strata pamäti alebo porucha myslenia vôbec.
Psychopédia a teoretické rámce mentálneho postihnutia
Psychopédia je špeciálnopedagogická disciplína, ktorá sa zaoberá výchovou, vzdelávaním a vyučovaním jedincov s mentálnym postihnutím. Táto oblasť špeciálnej pedagogiky chápe mentálne postihnutie ako obmedzenú schopnosť transformovať poznatky do myšlienok a udalostí.Mentálna retardácia je súborný termín, ktorý označuje výrazne podpriemernú úroveň všeobecnej inteligencie, s IQ pod 70. Prejavuje sa v ranom detstve a delí sa na oligofréniu a demenciu.
Oligofrénia: Slabomyseľnosť ako vrodené alebo dedičné obmedzenie
Oligofrénia, alebo slabomyseľnosť, je stav obmedzeného vývinu všetkých psychických funkcií, najmä rozumových, a narušenia intelektu. Je zdedená alebo vrodená, prípadne vzniká v ranom detstve (do 2 rokov). Tento stav je trvalý a nemožno ho odstrániť. Príčiny môžu byť biologické (poškodenie mozgu) alebo sociálne (extrémna výchovná zanedbanosť).
Demencia: Získaná porucha mentálnych schopností
Demencia je neskôr získaná porucha mentálnych, povahových a duševných schopností, ktorá vzniká ako následok ochorenia alebo úrazu po 2. roku života.
Klasifikácia a stupne mentálnej retardácie
Stupeň duševnej zaostalosti sa meria pomocou inteligenčných testov a výsledok sa vyjadruje tzv. inteligenčným kvocientom - IQ. Hodnoty tohto kvocientu sú vyjadrené číslom, ktoré stanovuje jednotne pre celý svet Svetová zdravotnícka organizácia WHO v Ženeve a sú uverejnené v tzv. Medzinárodnej klasifikácii chorôb (aktuálne platí od r. 1992 10. revízia tejto klasifikácie). Norma IQ je okolo 100. Je dôležité si uvedomiť, že číselné hodnoty IQ treba chápať len orientačne - s vedomím, že vyšetrením nikdy nezískavame presnú hodnotu IQ. Kvantitatívne hodnotenie inteligencie je len hrubým odhadom schopností.
Mentálny postih dieťaťa určuje jeho ďalšie možnosti vývinu v závislosti od stupňa a príčiny postihu. Medzinárodná klasifikácia chorôb (MKCH) definuje mentálnu retardáciu ako stav zastaveného alebo neúplného duševného vývinu. Rozlišujeme štyri stupne mentálnej retardácie:
Ľahká mentálna retardácia (Debilita)
Ľahký stupeň mentálneho zaostávania je označovaný aj ako mierna duševná zaostalosť alebo ľahká mentálna retardácia s IQ v rozmedzí 50-69. Tento stav zodpovedá v dospelosti mentálnemu veku od 9 do 12 rokov. Deti sú vychovávateľné, vzdelávateľné, svojprávne a navštevujú špeciálne školy. Medzi mentálnou retardáciou a priemernou inteligenciou sa nachádza početná vrstva ľudí, ktorých ani v najhoršom prípade nemôžeme zaradiť do kategórie mentálne retardovaní, ale ani v najlepšom prípade nedosahujú priemernú mentálnu úroveň.
Oneskorenie intelektu je viditeľné už v prvých mesiacoch života: dieťa sa posadí, chodí, hovorí a dodržiava telesnú čistotu oveľa neskôr ako jeho normálni rovesníci. Časté problémy bývajú aj s ich buď zvýšenou pohyblivosťou, neposednosťou, alebo naopak spomalenosťou a ťarbavosťou. Narušená je jemná motorika (zručnosť), slabá schopnosť reči. Psychické procesy a reč sú len čiastočne oneskorené a obmedzené. Reč sa môže postupne stať gramaticky správna, hoci môžu mať problémy s učením sa výnimiek z gramatických pravidiel. Deti môžu dospieť k schopnosti abstraktného myslenia, ale zaostávajú v usudzovacej schopnosti, najmä ak sa vyžaduje rýchla reakcia na zmenenú situáciu. Spôsob verbálnej komunikácie nemusí byť v bežných situáciách nápadný. V dospelosti dokážu svoje nedostatky „zamaskovať" v situáciách, v ktorých môžu uplatniť naučené rečové stereotypy. Bývajú tvrdohlaví, ale ľahko sa dajú ovplyvniť, čo môže viesť ku kriminalite. Majú sklon k primitívnym reakciám, ktoré sú bezcieľne a nezvládnuteľné. Dosť často sa objavuje skratové konanie. V práci sú nestáli, konfliktní, zlomyseľní, výbušní a egoistickí. Môžu sa objaviť aj pridružené chorobné stavy ako autizmus, epilepsia, poruchy správania a poruchy adaptácie.
Do 3 rokov veku dieťaťa je postihnutie ťažšie rozpoznateľné, môžu nastať len mierne problémy - zaostávanie v psychomotorickom vývine, oneskorený vývin reči, či problémy so sebaobslužnými činnosťami. V školskom veku je však odlišnosť zreteľnejšia a dieťa nezvláda nároky, ktoré sú naň kladené. Väčšina ľudí s týmto typom postihnutia neskôr dosiahne úplnú nezávislosť v starostlivosti o seba, v praktických zručnostiach, i keď vývin je u nich v porovnaní s normou pomalší. Intelekt u dospelých zodpovedá mentálnemu veku 9 - 12 rokov. Mnohí dospelí sú schopní pracovať a úspešne udržujú sociálne vzťahy. Nedostatky zakrývajú frázami, citátmi, veľakrát používanými v nevhodných súvislostiach. Hlavným prejavom je oslabená schopnosť narábať s abstraktnými pojmami, ktoré často v slovnej zásobe úplne chýbajú. Prítomná je znížená chápavosť, je teda potrebné opakovať požiadavky, zhoršený úsudok s neschopnosťou korekcie. Títo jedinci sú ľahko ovplyvniteľní, preto sa často dajú zviesť ku kriminálnej činnosti. Výchovné prostredie má u týchto ľudí veľký význam.
Stredná mentálna retardácia (Imbecilita)
Stredná mentálna retardácia s IQ 35-49 zodpovedá mentálnemu veku 6 - 9 rokov. Oneskorenie intelektu vidieť už v dojčenskom veku. Výrazné obmedzenie schopností je evidentné. Oneskorenie v psychickom vývoji býva často kombinovaná s epilepsiou, neurologickými, telesnými a ďalšími duševnými poruchami. Veľmi časté sú poruchy v podobe stereotypných pohybov, hry s fekáliami, sebapoškodzovania, afektov a agresie. Jedinec však býva často nestály, nespoločenský, útočný a má málo spoločenských zábran.
Dieťa začína veľmi neskoro sedieť a chodiť, pohybovo ostáva neobratné. Naučí sa jesť a udržiavať čistotu, poznávať osoby zo svojho okolia. Reč sa vyvíja veľmi oneskorene a dospeje rovnako ako myslenie úrovne konkretizačnej. Slovník je chudobný, vyjadrovanie nanajvýš na úrovni jednoslovných viet. Deti nie sú vzdelávateľné, iba vychovávateľné. Obyčajne sú v ústavoch. Znaky: primitívne myslenie, oneskorená reč, manuálna nešikovnosť, agramatická reč, poruchy výslovnosti. Výchova: osvojenie hygienických návykov, sebaobsluha, základné spoločenské návyky. Sú nesamostatné a vyžadujú stálu starostlivosť. Jedinec je vychovávateľný, t.j. možno u neho vypestovať podmienené prepojenie rôznych návykov a jednoduchých schopností, nie je však vzdelávateľný. Sú to jedinci nesamostatní, odkázaní na dozor a riadenie iných osôb. Môžu vykonávať rôzne pomocné práce, avšak len pod vedením a za kontroly.
Ťažká a hlboká mentálna retardácia (Idiocia)
Ťažká duševná zaostalosť má IQ 20-34 a hlboká duševná zaostalosť má IQ menej ako 20. Tieto stavy zodpovedajú mentálnemu veku 0 - 6 rokov, čo je zjavné už pri narodení. Ani v dospelosti nedosahujú rozumové schopnosti 2-ročného dieťaťa. Často sa pridružia iné postihnutia.
Každodenní zvyky, jež jsou ve skutečnosti známkami traumatické inteligence (vysvětluje psychologie)
Ťažká mentálna retardácia znamená celkové obmedzenie neuropsychického vývoja a zároveň aj významné oneskorenie pohybu. Pohyby sú hrubé, nekoordinované. U niektorých detí bývajú automatické kývavé pohyby hlavy a trupu. Jedinec sa nenaučí udržiavať čistotu. Reč sa nevytvára, ostávajú len hlasové prejavy pudové z afektívnych pohnútok. U tohto dieťaťa prevládajú funkcie pudové, afektívne a vegetatívne, jedinec nie je vychovávateľný, ani vzdelávateľný a je trvale odkázaný na starostlivosť druhých, a to v rodine či v ústave. Chôdza i reč sa u nich prejavujú okolo 6. roku, prípadne aj neskôr, pritom však reč (obsahujúca len niekoľko slov) často nie je ani dostatočne artikulovaná. V ťažších prípadoch sú schopní vydávať len neartikulované zvuky. Často nedokážu zachovávať ani telesnú čistotu a hygienické návyky si osvojujú veľmi dlho. Príznaky vystupujú najzreteľnejšie v oblasti rozumovej ako obmedzenie, prerušenie alebo zastavenie vývoja. Komunikácia prebieha cez neverbálne znaky a posunky. Vyžadujú lekársku opateru a dožívajú sa veku do 30 rokov. Príčiny: genetické, v tehotenstve, ožiarenie.
Autizmus a Downov syndróm
Autizmus je vrodená neschopnosť nadväzovania kontaktu s ostatnými ľuďmi. Downov syndróm je choroba spôsobená chromozómovou chybou (nadpočetný chromozóm u chromozómového páru 21). Choroba sa nedá liečiť, ale je potrebné ísť po najvyššiu možnú hranicu (aj na strednej škole). Vyžadujú si starostlivosť rodiny a školy. Intelektový rast sa zastavuje okolo 15. roku života.
Psychické osobitosti mentálne postihnutých detí
Existujú dve koncepcie psychických osobitostí. Prvá tvrdí, že mentálne postihnuté dieťa si osvojuje jednoduché veci, ale nedosiahne vyššiu úroveň zovšeobecnenia, abstrakcie ani vysokú mravnú kultúru. Druhá koncepcia hovorí, že mentálne postihnuté dieťa je schopné dosiahnuť pomerne vysokú úroveň vývinu aj vyšších kognitívnych procesov a morálneho správania, ale tento proces je komplikovanejší, dlhšie trvá a vyžaduje vyššie výchovné úsilie (zohľadňujúc vážnosť a druh postihnutia).
Vnímanie
Zrakové vnímanie: Deti majú spomalené tempo zrakového vnímania, potrebujú dlhší čas sledovania podnetu na vytvorenie adekvátneho vnemu. Znížený je rozsah zrakového vnímania, čo znamená nedostatočné postihovanie vzťahov a súvislostí. Prejavuje sa nedostatočná diferenciácia podobných predmetov (stotožnenie rozdielnych predmetov, napr. kompas-hodinky) a porucha diferenciácie figúry a pozadia. Typická je rigidita vnímania (neschopnosť zmeniť stereotyp, nepružnosť), porucha elementárno-syntetickej funkcie (neschopnosť štruktúrovania tvarov) a porucha integrácie (zmenený rozsah a celostnosť vnímania). Často sa spontánne zameriavajú na predmety výrazné, výnimočné, ktoré sa značne odlišujú od okolia, čo je nazývané výberovosť vnímania.
Hmatové vnímanie: Táto oblasť je najmenej postihnutá u mentálne retardovaných, výkony sa najviac približujú výkonom normálnych. Rozdiel medzi postihnutými a normálnymi žiakmi je najmä v časových charakteristikách, kde postihnutí potrebujú dlhší čas na prezentáciu podnetu, potrebný na jeho identifikáciu. Problém je s pomenovaním predmetu, nie s jeho identifikáciou.
Predstavivosť
Mentálne postihnuté dieťa má zníženú schopnosť produkcie predstáv, znížené množstvo predstáv. Trpí stratou originality, spodobňovania predstáv. Vytvára si predstavy tak, že združuje znaky rôznych predmetov, predmety tak strácajú originálnosť, stávajú sa podobnými. Predstavy môžeme charakterizovať ako „bezfarebné“. Narušený je proces fantázie.
Myslenie
Mentálne postihnuté dieťa je v podstate schopné rozvíjať svoje vyššie psychické funkcie. Prevalduje konkrétno-názorné myslenie. Sú prítomné nedostatky v myšlienkových operáciách (analýza, syntéza, abstrakcia, porovnávanie) a porucha organizácie myšlienkovej činnosti (neurčovanie si postupu, stratégie riešenia úlohy). Typická je tendencia k stereotypnému mysleniu (opakovanie použitých spôsobov riešenia) a nedôslednosť myslenia (nesystematický postup). Prejavuje sa nekritičnosť myslenia (nepochybovanie o správnosti domnienok). Proces utvárania pojmov prebieha pomalšie. Dieťa s mentálnou retardáciou si osvojuje všetko nové veľmi pomaly, len po mnohých opakovaniach, rýchlo zabúda osvojené a hlavne nedokáže včas využiť získané vedomosti a zručností v praxi. Príčina pomalého a zlého osvojovania nových vedomostí a zručností je predovšetkým vo vlastnostiach nervových procesov. Navodzovanie podmienených reflexov je sťažené úmerne stupňu mentálnej poruchy. Zatiaľ čo zdravému dieťaťu stačí podmienený spoj (napr. uchopovacie reakcie na sluchový podnet) 1 až 2 krát navodiť, býva u slabomyseľných nutné navodzovať reakciu 100 až 300 krát. Ak slabomyseľné dieťa dobre počuje a dobre vidí, nedokáže dobre a správne počúvať ani pozorovať. Pozornosť neúmyselná i úmyselná je nedostatočne vyvinutá, zameriava sa najviac na pudové potreby, poprípade na životné situácie. Prevláda netlmené napodobňovanie. Pamäť býva prevažne mechanická.
Rečový prejav
Reč sa vyvíja úmerne s vývojom rozumovým. Pri najťažších formách slabomyseľnosti sú zvukové prejavy len pudové a afektívne, u stredných foriem dospeje dieťa ku stupňu pomenovávania a označovania konkrétnych javov. U najľahšieho stupňa slabomyseľnosti reč dospeje k používaniu slov a pojmov, t.j. zvukov slovných či obsahových.Charakteristická je nižšia slovná zásoba a neprimeraný spôsob používania slovnej zásoby (tým istým slovom označujú mnohé vlastnosti). Prejavuje sa používanie veľkého počtu nevýznamových slov oproti relatívne menšiemu počtu významových slov (prevaha podstatných mien nad slovesami). Pretrvávanie foriem reči, ktoré sú dominantné pre deti predškolského veku ešte aj v rokoch školskej dochádzky.
Citové a sociálne aspekty
Deti si oneskorene a obtiažne vytvárajú city. Dominujú city viažuce sa na uspokojenie biologických potrieb. Charakteristický je aj nedostatočný rozvoj vyšších citov (estetických, intelektuálnych, etických, sociálnych), slabá diferencovanosť citových prejavov, značná impulzívnosť citových reakcií a znížená schopnosť neprejaviť navonok aktuálny citový stav. U mentálne postihnutých sa len oneskorene a s veľkou námahou formujú vyššie city ako je svedomie, cit povinnosti, zodpovednosti, zvedavosti. Je to vyvolané tým, že tieto city si vyžadujú spájanie citu často s myslením. U mentálne postihnutých jedincov do popredia vystupuje ovplyvniteľnosť, nekritické prijímanie pokynov a rád okolitých ľudí, absencia pokusov o overenie si, porovnanie týchto pokynov a rád s vlastnými záujmami a sklonmi. Mentálne postihnuté dieťa možno ľahko nahovoriť na to, aby ublížilo svojej mladšej sestričke, ktorú má veľmi rado, aby pokazilo nejakú vec, ktorá je doma potrebná.Ak príde dieťa už v ranom veku o jedného z rodičov, môže i nemusí byť psychicky narušené. Ak je druhý rodič nahradený novým, psychická porucha dieťaťa sa nemusí vôbec prejaviť. Ak však príde dieťa o jedného z rodičov už v školskom veku, môže sa jeho citová strata rodiča prejaviť i vážnou psychickou poruchou. Každé dieťa je iné a každý rodič je iný. Ak zomrie v rodine jeden z rodičov, napríklad otec, a dieťa vie, že matka bola týraná a zneužívaná otcom, nemusí toto dieťa cítiť stratu otca. Vie, že sa matke "uľavilo", že už ju nebude nikto trápiť a je samé spokojné. Otec mu ani nemusí chýbať.
Príčiny vzniku mentálneho postihnutia
Poruchy duševného života môžu vyvolať rôzne príčiny. Rovnako tak sa i každá duševná porucha u každého dieťaťa prejavuje inak. Rôzny je potom tiež spôsob liečby. K poruche môže dôjsť už pri vývoji zárodku v maternici, alebo pri pôrode či počas dospievania dieťaťa. Stačí aby pri tehotenstve došlo k poruche nejakej časti mozgu zárodku, a dieťa si nesie následok po celý svoj život. Psychickú poruchu môžu vyvolať tiež dlhotrvajúce vnútorné konflikty, frustračné, deprivačné stresové stavy a psychotraumy, ktoré môžu byť vyvolané silným citovým zážitkom ako je strata blízkeho človeka alebo zážitok z nehody.
Príčiny mentálneho postihnutia sú rôznorodé a môžu sa deliť do niekoľkých kategórií, ktoré ovplyvňujú vývin centrálnej nervovej sústavy:
Klasifikácia podľa etiológie:
- Po infekciách a intoxikáciách: Sem patria stavy vznikajúce v dôsledku infekčných ochorení alebo otravov organizmu, ktoré poškodzujú mozog.
- Po úrazoch alebo iných fyzikálnych činiteľoch (prenatálne poškodenie): Ide o poškodenia, ktoré vznikli v dôsledku fyzického zranenia alebo pôsobenia iných fyzikálnych vplyvov v prenatálnom období.
- Pri poruchách metabolizmu, rastu a výšky (fenylketonúria): Sem patria genetické metabolické poruchy, ako je napríklad fenylketonúria, ktorá bez včasnej diagnostiky a liečby vedie k poškodeniu mozgu.
- Pri makroskopických léziách mozgu (novotvary, degenerácia): Znamená to poškodenie mozgu spôsobené viditeľnými zmenami ako sú nádory alebo degeneratívne ochorenia.
- Pri chorobách a stavoch spôsobených inými a nešpecifickými prenatálnymi vplyvmi (vrodený hydrocefalus): Ide o rôzne ochorenia a stavy, ktoré vznikajú v maternici a ovplyvňujú vývoj mozgu, napríklad vrodený hydrocefalus.
- Pri chromozomálnych abnormalitách (Downov syndróm): Sem patria poruchy spôsobené chybami v chromozómoch, ako je Downov syndróm.
- Pri nezrelosti (bez zmienky o iných chorobných stavoch): Mentálne postihnutie môže byť spojené s predčasným narodením a nezrelosťou.
- Po vážnej duševnej poruche: Mentálne postihnutie môže vzniknúť aj ako následok inej závažnej duševnej poruchy.
- Pri psychosociálnej deprivácii (vplyv nepriaznivých sociálno-ekonomických, kultúrnych, psychologických, výchovných podmienok): Ide o zaostávanie v mentálnom vývine, ktoré je spôsobené zanedbávaním zo strany sociálneho prostredia, hlavne rodiny, a nedostatočnými, dlhodobo nevhodnými sociálnymi, výchovnými a kultúrnymi podmienkami.
- Iné podmienky (nespadajúce do predchádzajúcich kategórií): Táto kategória zahŕňa príčiny, ktoré nie sú zaradené do predchádzajúcich skupín.
Delenie podľa príčin vzniku:
- Oligofrénia: Táto forma má svoj pôvod pred počatím, dedíme ich od svojich predkov. Chromozómové aberácie sú náhodné a vznikajú v čase počatia. Takže mentálne postihnutie môže vzniknúť kvôli poruche v štruktúre, alebo vo funkcii genetického aparátu (chromozómová porucha - napr. Downov syndróm).
- Demencia: Mentálne postihnutie, ktoré vzniká na základe postnatálneho poškodenia mozgu - narušenie rozvoja rozumových schopností - napr. po poškodení CNS, alebo prekonaní meningitídy v ranom detstve.
- Sociálne podmienená mentálna retardácia: Ide o rôzne faktory, ktoré poškodzujú normálny vývin plodu v období tehotenstva. Konkrétne to môžu byť fyzikálne, chemické a biologické vplyvy (napr. poškodenie plodu počas ťažkého pôrodu, vplyvom nedostatku kyslíka, infekčného ochorenia u matky počas raného tehotenstva - nebezpečná je napr. rubeola, či toxoplazma).
Výchova a vzdelávanie detí s mentálnym postihnutím
Výchova a vzdelávanie detí s mentálnym postihnutím si vyžaduje individuálny prístup a zohľadnenie špecifických potrieb každého dieťaťa. Dôležitá je úzka spolupráca medzi rodinou, školou a odborníkmi (psychológ, špeciálny pedagóg, lekár). Najvýznamnejší socializačný a výchovný činiteľ je pre deti s mentálnym postihom nepochybne rodina. Tá významnou mierou ovplyvňuje dieťa od jeho narodenia. Optimálna situácia pre všestranný vývin dieťaťa je v zdravej rodine, kde dominuje láska a zdravá náklonnosť k dieťaťu, trpezlivosť, vzájomné porozumenie a spoločný výchovný postup rodičov.
Výchova detí a práca s nimi sa v rámci možností ich socializácie odvíja od poznania stupňa mentálneho postihu. Deti s intelektom v pásme ľahkej mentálnej retardácie majú ťažkosti so zvládaním učiva v rozsahu bežnej základnej školy. Majú preto upravený rozsah učiva podľa svojich schopností a možností - vzdelávajú sa podľa vzdelávacieho programu pre žiakov s ľahkým stupňom mentálneho postihnutia Variant A.
Možnosti vzdelávania pre deti s mentálnym postihnutím
Deti s týmito diagnózami sa môžu vzdelávať v rôznych formách:
- V špeciálnej škole pre deti a žiakov s mentálnym postihnutím: Tu má dieťa do vzdelávania automaticky zaradené jemu potrebné špecifické predmety podľa stupňa mentálneho postihnutia. V mestách existujú osobitné a pomocné školy pre deti s mentálnym postihnutím.
- V špeciálnej triede pre žiakov s mentálnym postihnutím: Tieto triedy sú zriadené v bežnej škole, ak ju škola má zriadenú.
- V každej bežnej základnej škole formou školskej integrácie: Ak škola dokáže vytvoriť na vzdelávanie konkrétneho žiaka primerané jemu potrebné podmienky (podmienkou je, že škola musí mať školského špeciálneho pedagóga).
Dieťa s ľahkým stupňom mentálneho zaostávania sa vzdeláva podľa Variantu A vzdelávacieho programu pre žiakov s ľahkým stupňom mentálneho postihnutia pre primárne vzdelávanie. Žiak s MP, ktorý je integrovaný v bežnej triede ZŠ sa vzdeláva taktiež podľa tohto vzdelávacieho programu, na základe ktorého je vypracovaný jeho individuálny vzdelávací program (IVP).
Význam pracovného vyučovania a budúce uplatnenie
Vyučovací predmet pracovné vyučovanie u žiakov s mentálnym postihnutím patrí medzi hlavné vyučovacie predmety. Vo vzdelávaní žiakov s mentálnym postihnutím má takú váhu, ako napríklad matematika a slovenský jazyk v bežnej základnej škole. Pracovné vyučovanie plní aj dôležitú rehabilitačnú funkciu a najmä vedie žiaka k nadobúdaniu pracovných návykov a motorických zručností, ktoré majú pre jeho ďalší život rozhodujúcu úlohu. Má tri základné zložky: práce v dielni, pestovateľské práce a práce v domácnosti. Vo vyšších ročníkoch je tento predmet predprofesionálnou prípravou na budúce povolanie.
Je dôležité si uvedomiť, že ukončením posledného ročníka ZŠ žiaci s MP nadobúdajú primárne vzdelanie, nie nižšie sekundárne, ako ostatní bežní žiaci bežných základných škôl. Preto nemôžu pokračovať - a to ani formou integrácie - na bežných stredných školách, pretože na týchto je predpokladom prijatia už nadobudnuté nižšie stredné vzdelanie. Môžu však pokračovať vo svojej ďalšej profesionálnej príprave vzdelávaním v špeciálnom odbornom učilišti, alebo v praktickej škole. Špeciálne odborné učilište poskytuje odbornú prípravu na výkon nenáročných pracovných činností a žiaci sa uplatnia v ďalšom bežnom živote na pozíciách pomocných kvalifikovaných pracovných síl.
Úloha hry vo vývine dieťaťa
Pohyb a hra neslúži len na rozptýlenie dieťaťa, ale plní dôležitú funkciu aj pri jeho rozvoji a vzdelávaní. Formou hry si dieťa oveľa ľahšie osvojí určité pohybové, zmyslové, či rečové návyky, ako pri prikazovaní pre dieťa bezvýznamnom. Hra malých detí neobsahuje účel. Správne zvolená hra dáva dieťaťu pocit zodpovednosti, dôležitosti a malých víťazstiev. Dieťa sa v hre môže realizovať, uplatniť svoje zručnosti, po prípade sa zdokonaľovať vo svojich nedostatkoch. Význam hry vo vývoji každého jedinca je teda nepopierateľný. Hra nemá v živote dieťaťa náhradnú, zábavnú funkciu, ktorú bežne nadobúda v živote dospelého človeka. Dieťa sa nehrá preto, aby sa odreagovalo alebo pobavilo. Je dôležité nájsť si čas, venovať sa dieťaťu pri hre, pomáhať mu, usmerňovať a koordinovať ho.
Možnosti podpory a pomoci
Každý rodič, ktorý má podozrenie, že vývin intelektových schopností jeho dieťaťa nezodpovedá celkom bežnému štandardu, by mal čo najskôr vyhľadať odborníka - psychológa - ktorý pomocou testov zmeria IQ dieťaťa a odborne rodičovi poradí, ako čo najlepšie a najúčinnejšie rozvíjať aktuálne schopnosti dieťaťa do maximálne možnej miery. Intelektové schopnosti sa vplyvom cvičení, učenia či rehabilitácie môžu časom meniť, aj zlepšiť. Odborníci - špeciálni pedagógovia - zasa poradia, ako čo najlepšie postupovať vo vzdelávaní dieťaťa podľa stupňa jeho mentálneho postihnutia, nastavia jeho vzdelávací program tak, aby ho dieťa bolo schopné zvládnuť a zároveň aby bol zabezpečený aj jeho zdravý osobnostný rozvoj. Čím skôr sa začne s terapiou, tým je väčšia pravdepodobnosť, že dieťa bude úspešne napredovať, samozrejme, v rámci svojich možností. Dieťa sa môže lepšie socializovať, či učiť novým zručnostiam. V terapii spolupracuje odborný tím - lekár, psychológ, špeciálny pedagóg, rehabilitačný pracovník, asistent učiteľa.
Každodenní zvyky, jež jsou ve skutečnosti známkami traumatické inteligence (vysvětluje psychologie)
Kontroverzie a nadmerná diagnostika mentálneho postihnutia na Slovensku
Podiel detí s diagnostikovaným mentálnym postihnutím je na Slovensku trojnásobne, v niektorých regiónoch až štvornásobne vyšší v porovnaní so zahraničím. Existujú však viaceré indície, že „nálepku“ ľahkého mentálneho postihnutia, teda závažného a nezvratného poškodenia kognitívnych schopností, dostávajú aj deti, ktoré vo vzdelávaní zlyhávajú z iných príčin. Diagnóza ľahkého mentálneho postihnutia zároveň pre väčšinu detí znamená, že základné vzdelanie absolvujú oddelene od svojich rovesníkov a budú mať len obmedzené možnosti pokračovať vo vzdelávaní na strednej škole. Populácia s mentálnou retardáciou v Slovenskej republike trpí mentálnou retardáciou 2-2,5% populácie bez komplikácií a 0,3-0,4% s komplikáciami.
Na Slovensku je počet detí s diagnózou MP dlhodobo takmer trojnásobne vyšší ako je priemer v zahraničí. Vysoký podiel detí s diagnózou MP v troch krajoch pravdepodobne súvisí s tým, že tam žije väčšina Rómov (takmer 80 %). Na to, že časti rómskych detí je diagnostikované ľahké mentálne postihnutie aj keď ho reálne nemajú a sú neopodstatnene smerované do špeciálneho školstva už viac ako desať rokov upozorňujú slovenské aj zahraničné mimovládne organizácie, medzinárodné organizácie, Európska komisia, ako aj štátna školská inšpekcia, verejná ochrankyňa práv, či Metodicko-pedagogické centrum.
Podľa najnovších údajov Útvaru hodnoty za peniaze má každé piate dieťa (19,3 %) z prostredia marginalizovaných rómskych komunít diagnostikované ľahké mentálne postihnutie. Zároveň, deti z marginalizovaných rómskych komunít tvoria až 71,2 % žiakov špeciálnych tried pre deti s ľahkým mentálnym postihnutím a 41,7 % žiakov špeciálnych škôl, hoci ich celkové zastúpenie v populácii žiakov základných škôl je len 12,3 %.
Aj na základe tlaku spomínaných inštitúcií a organizácií dochádza v praxi k čiastkovým zmenám, ktoré sa prejavili v miernom poklese detí s diagnostikovaným MP v základných školách. Za ostatné tri roky sa ich podiel znížil z 5,35 % detí v školskom roku 2015/2016 na súčasných 4,64 % detí v školskom roku 2018/2019 (celkovo o takmer 2 400 detí). Na základe kvalitatívnych dát, získaných v rámci projektu To dá rozum, sú niektoré poradne pri stanovovaní diagnózy ľahkého MP v prípade rómskych detí obozretnejšie a riadia sa odporúčaniami Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie, ktorý je zodpovedný za ich metodické usmerňovanie.
V súčasnosti sa väčšina detí (85 %) s diagnostikovaným mentálnym postihnutím vzdeláva oddelene od svojich rovesníkov. Až 57 % z nich navštevuje špeciálne školy, 28 % špeciálne triedy na bežných základných školách a len 15 % sa vzdeláva formou individuálnej integrácie v bežných triedach. Problematickosť oddelených foriem vzdelávania spočíva najmä v obmedzených možnostiach kontaktu s prirodzenou rovesníckou skupinou detí, čo následne limituje možnosti detí na budúce samostatné fungovanie v spoločnosti. Začlenenie detí s diagnostikovaným mentálnym postihnutím do bežných tried však kladie vysoké nároky na pedagóga.
Závažným problémom súčasného nastavenia vzdelávacieho systému je skutočnosť, že deti s diagnostikovaným ľahkým mentálnym postihnutím nemôžu pokračovať v štúdiu na bežných stredných školách. Na základnej škole totiž získajú len primárne vzdelanie (na úrovni ISCED 1, teda prvého stupňa základnej školy). Po jej ukončení môžu študovať iba na praktickej škole alebo odbornom učilišti, v ktorých sa žiaci pripravujú na výkon jednoduchých pracovných činností, pričom najvyšším možným vzdelaním, ktoré môžu dosiahnuť, je nižšie stredné odborné vzdelanie. Možnosť ďalej pokračovať vo vzdelávaní je tak pre nich uzatvorená.
Príbehy a skúsenosti z praxe
Príbehy ako Lucia a Roman ukazujú, že diagnóza mentálneho postihnutia nemusí byť konečným verdiktom a že s podporou a správnym prístupom je možné dosiahnuť aj významné vzdelávacie a životné úspechy.Rodičia sa často stretávajú s neistotou ohľadom diagnózy svojich detí. Napríklad, jedna matka sa pýta: "V roku 2019 bola deťom diagnostikovaná mierna duševná zaostalosť, pretože nerozprávali a boli aj trošku agresívnejšie, ale myslím, že to bolo tým, že sú dvojičky, často si brali veci. Dnes majú 4 a pol roka, stále nerozprávajú ako iné deti v tom veku, sú trošku hyperaktívnejšie, treba im veci viacej pripomínať. Avšak nemyslím si, že sú mierne duševné zaostalé a naša lekárka psychologička mi príde úplne mimo. Chcela by som sa opýtať, dá sa zmeniť psychologička, ktorá by to lepšie prehodnotila ich diagnózu? Dosť nám to komplikuje aj čo sa týka škôlok, do bežnej sa mi ich boja prijať. Ja si skôr myslím, že majú NKS a možno aj ADHD, ale retardované nie sú, nie som spokojná s diagnózou. Môžem to nejako riešiť?" Takéto otázky zdôrazňujú potrebu citlivej a presnej diagnostiky, ako aj právo rodičov na druhý názor a hľadanie najlepšej podpory pre svoje deti. Intelektové schopnosti sa vplyvom cvičení, učenia či rehabilitácie môžu časom meniť, aj zlepšiť, čo dodáva nádej rodičom a potvrdzuje dôležitosť správneho a včasného prístupu.
tags: #je #moje #dieta #mentalne #zaostale