Slovenský raj, so svojimi hlbokými roklinami, vodopádmi a rozsiahlymi náhornými planinami, je ideálnym miestom na rodinné výlety. Táto oblasť, vyhlásená za národný park v roku 1988, ponúka nespočetné možnosti pre turistiku a spoznávanie prírodných krás. Či už máte malé deti alebo teenagerov, v Slovenskom raji nájdete trasy a aktivity, ktoré ich zaujmú a zabavia. Tento článok vám poskytne inšpirácie a praktické rady pre plánovanie výletov s deťmi do Klauz a okolia, pričom zdôrazňuje, že vodná nádrž Klauzy predstavuje krásnu a nenáročnú turistiku, ktorú si vychutnajú ako veľkí, tak aj malí turisti.
Vodná nádrž Klauzy: Romantické miesto v Srdci Slovenského raja
Vodná nádrž Klauzy pri Smižanoch má svoje neobyčajné čaro. Nachádza sa v prekrásnom prostredí Národného parku Slovenský raj, obkolesená tunajšími kopcami a hustými lesmi. Klauzy, vodná nádrž na hornom toku Bieleho potoka v úžine Tomašovská Belá, sú obľúbeným cieľom turistov v každom ročnom období. Svojou pôvabnou, ba až romantickou atmosférou očarí v každom ročnom období. Aj napriek svojej malej veľkosti má svoje čaro a oplatí sa ju vidieť v každom ročnom období.
Vodná nádrž má za sebou už pomerne dlhú a pestrú históriu. Bola postavená na miestnom potoku Belá v roku 1781 pre potreby splavovania dreva. Prvá zmienka o tejto nádrži pochádza z roku 1887, kedy jej majiteľom bola grófska rodina Csákyovcov. V minulosti bola táto vodná nádrž využívaná k splavovaniu dreva do Hornádu, respektíve až k sútoku rieky Hornád do obce Smižanská Maša, pričom celá táto vodná trať mala 14 km. Nádrž s 7,8 m vysokou hrádzou, postavená v roku 1781, bola do roku 1950 využívaná k splavovaniu dreva do obce Smižany k Smižanskej Maši.
Mala dvojitú funkciu, keďže slúžila ako regulátor celého povodia v oblasti. Hrádza už bola párkrát rekonštruovaná najmä v dôsledku povodní a bola dvakrát obnovená. Neskôr v roku 1979 sa vybudovala ďalšia Horná nádrž (80m za murovanou chatou), ktorá chránila Klauzy pred naplaveninami a zachytávala povodňové vlny. V roku 1980 ju prispôsobili na chov rýb. V roku 1985 bola vyhlásená za kultúrnu pamiatku a v súčasnosti je využívaná k chovu rýb, nie je však určená na rekreačné využitie. Okolo vodnej nádrže Klauzy vedie značkovaný turistický chodník naprieč Slovenským rajom.
Dobrodružná Túra k Vodnej Nádrži Klauzy s Deťmi
Výlet k nádrži Klauzy je ideálny pre pokojné, či romantické prechádzky, ktoré si určite vychutnajú ako veľkí, tak aj malí turisti. Jednou z najkrajších a technicky menej náročných trás v Slovenskom raji je túra k vodnej nádrži Klauzy. Cestou sem zažijete aj miernu dávku adrenalínu na technických zabezpečeniach, typických pre Slovenský raj.
Východiskom túr k nádrži môže byť napríklad Kláštorisko alebo Čingov. Hlavným východiskovým bodom tejto túry je parkovisko Čingov. Odtiaľto sa musíme dostať na Čingov, centrum po žltej turistickej značke. Pri rázcestníku pokračujeme 10 minút po modrej značke smerom na Lesnica, ústie a potom pokračujeme stále po modrej značke smerom na Biely potok, ústie. Celý čas máme Hornád po pravej strane.
Po 30 minútach prichádzame k rázcestiu Biely potok, ústie. Napravo sa nachádza malý most ponad Biely potok. My však pokračujeme rovno po zelenej značke smerom na Kyseľ, ústie. Zelenej značky sa od tohto bodu budeme držať až kým nedôjdeme do cieľa - Klauzy. K rázcestníku Kyseľ, ústie prichádzame zhruba po 45 minútach. Odtiaľ sa vyberieme zelenou značkou smerom na Sokolia dolina, ústie. Prichádzame k Sokolej doline, ústie. Pred nami je už len posledný úsek. Stále sa držíme zelenej značky a kráčame smerom na Klauzy. Trasa je taktiež zabezpečená viacerými železnými alebo drevenými mostami ponad Biely potok. Pokračovať tak môžete ďalej k ústiu Sokolej doliny, rokliny Kyseľ, až pod legendárny Tomašovský výhľad.
Dôležité Upozornenia a Bezpečnosť v Slovenskom raji
Základom pre túru v Slovenskom raji je kvalitná nepremokavá obuv. Výnimkou z tohto pravidla nie je ani táto túra. Najmä v časoch početných zrážok sa hladina vody v potoku môže značne zvýšiť. V národnom parku je zakázané pohybovať sa, stanovať a bivakovať mimo vyznačených turistických chodníkov a miest. Prechod roklinami je povolený jedine smerom nahor, t.j. proti smeru potoka. Veku detí a ich schopnostiam treba prispôsobiť rôznu náročnosť a dĺžku turistických trás. Dajú sa naplánovať ľahšie aj ťažšie celodenné túry, prechádzky po asfaltkách tu však nenájdete. Pre menšie deti rozhodne treba zobrať šatky alebo nosiče, aj keď pozor, celodenné nosenie detí nie je pre nich zrovna prospešné.
Rozmanitosť Slovenského raja: Tipy na Výlety s Celou Rodinou
Slovenský raj ponúka množstvo aktivít a trás vhodných pre rodiny s deťmi. Tu je niekoľko tipov na ďalšie výlety v tejto nádhernej oblasti:
Tiesňava Malý Kyseľ: Ak sa predsa len rozhodnete ísť na túru s malými deťmi, vyberte sa do tiesňavy Malý Kyseľ. Vedie ňou modrý turistický chodník iba v smere proti toku potoka. Je to krásna nenáročná prechádzka, bez rebríkov. Odmenou sú dva krásne vodopády. A navyše nebýva tu tak veľa turistov ako na iných trasách.
Tomášovský výhľad: Pre nenáročných turistov je vhodná prechádzka z Čingova na Tomášovský výhľad. Ponúka malé prevýšenie a prekrásny výhľad do Prielomu Hornádu a cestou späť na spišskú krajinu v Hornádskej kotline. Z tohto miesta sa naskytajú pohľady na skalné útvary, nenapodobiteľnú flóru a pohľad do roklín Slovenského raja i na Vysoké Tatry.
Náučný chodník po stopách baníctva v Dobšinej: Nenáročný je aj náučný chodník po stopách baníctva v Dobšinej, ktorý približuje históriu na deviatich informačných tabuliach. Trasa začína na Námestí baníkov a je vhodná pre menej náročných turistov a cykloturistov.
Lanový park Tarzania Ostrá Skala: Určite veľkou atrakciou (nielen) pre deti je Lanový park Tarzania Ostrá skla. Nachádza sa 1,5 km od Dobšinskej ľadovej jaskyne. Je postavený z 23 prekážok vo výške približne 5 až 7 m nad zemou. Jej súčasťou je aj trasa pre najmenších Tarzančekov.
Výlet člnkom a rikšou z Dediniek do Stratenej: Úplne netradičný výlet, ktorý nadchne deti i dospelých, je cesta člnkom a rikšou z Dediniek do Stratenej. Cestu môžete začať pri vlakovej stanici Dedinky, kde vás elektrický čln odvezie do chatovej osady Stratenská píla. Odtiaľ môžete ísť rikšou do Stratenej.
Dobšinská ľadová jaskyňa: Verejnosti prístupná jaskyňa, otvorená od polovice mája do konca septembra, denne okrem pondelkov. Patrí k najznámejším jaskyniam v regióne.
Jazda na koňoch: Určite veľkou atrakciou (nielen) pre deti je jazda na koňoch. Ponúkajú sa viaceré možnosti - vyhliadkové jazdy kočom, vozenie detí a začiatočníkov, vychádzky do prírody aj viacdenné výlety s kempovaním v prírode pre pokročilých.
KADETADE - Roklinou Suchá Belá cez Kláštorisko a Čingov
Centrá Turizmu a Historické Perly Slovenského raja a Okolia
Slovenský raj a jeho okolie je bohaté nielen na prírodné krásy, ale aj na históriu a zaujímavé turistické strediská.
Kláštorisko: Turistické centrá v Slovenskom raji majú bohatú históriu, pričom ich vznik sa viaže na začiatky turizmu v tejto oblasti. Sú rozmiestnené po obvode Slovenského raja až na jedno, Kláštorisko, ktoré leží uprostred a hovorí sa mu tiež „srdce Slovenského raja“. V roku 1241 tu našli obyvatelia okolitých obcí útočište pred Tatármi, keďže z troch strán chránené tiesňavami a hlbokými dolinami, bolo prakticky nedobytné. Na mieste záchrany okolo roku 1305 vybudovali kláštor pre rehoľu kartuziánov. Dnes sú tu iba ruiny so zvyškami muriva, ktoré sa postupne rekonštruujú.
Čingov: Najstaršie a najväčšie turistické stredisko na severnom okraji Slovenského raja, v kotlinovitom rozšírení rieky Hornád. Predstavuje východisko náročnejších turistických značkovaných trás na severe. Na blízkej vyvýšenine Hradisko je významné archeologické nálezisko slovanského osídlenia.
Podlesok: Významné celoročné turistické stredisko v západnej časti neďaleko obce Hrabušice, v údolí Veľkej Bielej vody pri ústí rokliny Suchá Belá.
Dedinky: V údolí rieky Hnilec, nad priehradou Palcmanská Maša, ktorá patrí k najchladnejším na Slovensku, ležia Dedinky. Obec vznikla roku 1933 spojením dvoch menších obcí - Štefanovce a Imrichovce. Nad Dedinkami je planina Geravy, odkiaľ vedú turistické chodníky po takmer do každej časti Slovenského raja. Sedačka na Dedinky-Geravy z roku 1970 je do odvolania mimo prevádzky kvôli technickým problémom.
Mlynky: Najvýznamnejším strediskom zimných športov v Slovenskom raji je obec Mlynky vytvorená z bývalých baníckych osád: Biele Vody, Havrania Dolina, Mlynky, Palcmanská Maša, Prostredný Hámor, Rakovec a Sykavka.
Levoča: V bezprostrednej blízkosti národného parku sa nachádzajú obce s historickými pamiatkami, vrátane Levoče. Mesto vzniklo z dvoch pôvodných slovanských osád, ktoré spustošili Tatári roku 1241. Prvýkrát sa pomenovanie Levoče ako „Leucha“ vyskytuje v listine Belu IV. z roku 1249. Mesto sa postupne stalo najvýznamnejším mestom Spiša. Od roku 1271 bolo sídlom samosprávy 24 spišských miest. Levoča patrí svojimi historickými stavebnými pamiatkami k najvýznamnejším mestám na Slovensku. Mesto má obrovské stredoveké námestie obklopené viac ako 50 meštianskymi domami. Medzi najzaujímavejšie pamiatky patrí renesančný tzv. Thurzov dom zo 16. storočia, gotický minoritský kostol s kláštorom zo 14. storočia pri mestských hradbách, Kostol sv. Ducha a kláštor minoritov, ktorý sa nachádza pri Košickej bráne a pochádza z roku 1747. Historické centrum obklopuje mohutný hradobný systém zo 14. a 15. storočia s dĺžkou 2,5 km. Architektonicky zaujímavá je radničná budova z 15. storočia, zvonica z rokov 1656 - 1661, či klietka hanby z roku 1600, ktorá je pred radnicou. Pobyt v klietke mal byť pre previnilca potupou i príučkou a okoloidúcim dostatočnou výstrahou. Trest sa preto vykonával počas jarmokov. Verejnej hanbe boli takýmto spôsobom údajne najčastejšie vystavené ženy, ktoré sa po zažatí lámp objavili v uličkách nočnej Levoče bez sprievodu muža. Najväčším skvostom Levoče je národná kultúrna pamiatka a druhý najväčší kostol na Slovensku Chrám sv. Jakuba. Postavený je pred rokom 1400 a nachádza sa v ňom mimoriadne cenný interiér, fresky, sochy i 11 krídlových oltárov. Veľmi pozoruhodný je najmä hlavný oltár vysoký 18,6 m a široký 6 m (najvyšší drevený neskorogotický oltár na svete), pochádzajúci zo začiatku 16. storočia.
Prírodné Unikáty Slovenského raja
V severnej časti Slovenského rudohoria, na juh od Hornádskej kotliny medzi Spišskou Novou Vsou, Hranovnicou a Dobšinou vystupuje pohorie, navonok nevýrazné, ktoré v dvadsiatych rokoch 20. storočia dostalo názov Slovenský raj. Pre svoje výnimočné prírodné a estetické hodnoty bol Slovenský raj roku 1964 vyhlásený za chránenú krajinnú oblasť a od roku 1988 je to národný park. Slovenský raj je ukážkou najtypickejšieho horského krasového územia s hlbokými roklinami, s vodopádmi a rozľahlými náhornými planinami.
Nachádza sa tu 11 národných prírodných rezervácií a 8 prírodných rezervácií. Pôvodne bola celá oblasť národného parku veľkým plošným celkom, ktorý postupne toky riek Hornád a Hnilec, potoky Veľký Sokol, Suchá Belá, Biely potok rozkrájali na niekoľko väčších i menších plošín Glac a Geravy. Menšie toky vytvorili za tisícročia pre Slovenský raj tak charakteristické rokliny Kyseľ, Piecky, Sokoliu dolinu, Zejmarskú roklinu. V roklinách a tiesňavách je množstvo vodopádov, od malých až po vysoké niekoľko desiatok metrov. Bohato vyvinutý je tu aj podzemný kras a nachádza sa v ňom už 436 jaskýň. Známejšími jaskyňami verejnosti neprístupnými sú Stratenská jaskyňa, Čertova diera, Kešeľova diera, Medvedia jaskyňa, Ružová jaskyňa, Duffart, Kláštorská jaskyňa. Zo 69 doteraz preskúmaných sú verejnosti prístupná len Dobšinská ľadová jaskyňa, ktorá je otvorená od polovice mája do konca septembra, denne okrem pondelkov. Vodné plochy - Blajzloch, Hansjakubova, Klauzy, Palcmanská Maša vytvárajú zaujímavý krajinársky prvok. Všetky sú umelo vytvorené za účelom vodných športov, rybolovu a rekreácie.
Hlbší Ponor do Slovenského raja: Jesenná Expedícia
Slovenský raj ponúka možnosti aj pre tých, ktorí túžia po hlbšom ponore do jeho prírodných krás, mimo hlavnej sezóny, kedy je možné zažiť pokoj a samotu. Jedna takáto túra, naplánovaná v druhej polovici októbra, mala za hlavný motív prechod rokliny Suchá Belá, ktorú po dlhých rokoch návštevník opäť navštívil. Spomienky z hlavy sa obmedzili len na obrovské davy ľudí a záblesky z Misových vodopádov a Okienkového vodopádu z predošlej návštevy v roku 2004. Túžba po návrate bola spojená s hľadaním čo najväčšieho kľudu, a preto si návštevník vytipoval októbrovú mimosezónu. Ďalším motívom boli jesenné farby, ktoré si chcel vychutnať vo zvyšku trasy. Veril, že miniplanina Kláštorisko, dolina Tomášovská Belá a vodná nádrž Klauzy mu tiež predvedú svoje čaro.
Príprava a Príchod do Podlesku
Trasa Podlesok - Suchá Belá, záver - Pod Vtáčím hrbom - Kláštorisko - Kyseľ, ústie - Sokolia dolina, ústie - Klauzy - Berezinec - Predný Hýľ - Zadný Hýľ - Chotárna dolka - Zejmarská roklina, ústie - Dedinky bola ambiciózna. Začínalo sa klasicky v turistickom stredisku Podlesok, kam sa kedysi dalo dostať verejnou dopravou. Dnes však spoje na seba nenadväzujú, a preto bol návštevník nútený z Popradu využiť taxík. Mal šťastie na sympatickú pani, s ktorou v príjemnom rozhovore cesta ubiehala rýchlo. Bolo asi pol 11-tej a stredisko v pracovný októbrový deň pôsobilo pusto. Keď bol po chvíli vystrojený, mieril k vstupu do rokliny Suchá Belá, kde si preštudoval informačný panel. Snažil sa rozpamätávať a porovnávať, čo sa za 17 rokov zmenilo.
Dobrodružstvo v Rokline Suchá Belá
Koryto bolo spočiatku suché a kamenité, odhadoval, že vody ho tu asi veľa nečaká. Kráčal osamote a v tichu, času do večera mal dostatok, takže sa nikam neponáhľal. Objavovali sa prvé drevené stúpačky, ktoré boli vďaka vlhkosti klzké. Nad hlavou sa krížom cez roklinu klenulo niekoľko padnutých stromov. Slnko mu svietilo rovno do očí a zvýrazňovalo farby stromov. Dosiahol úsek s kovovými roštami, tie tu v minulosti určite neboli. V niektorých mlákach sa krásne zrkadlili jesenné farby okolitých stromov, čo pôsobilo nesmierne fotogenicky. Postupne sa skalné steny okolo neho zvyšovali, čo bol neklamný znak, že sa dostával do najkrajšej a najdivokejšej, strednej časti rokliny.
Prišiel k vari najznámejšiemu miestu celej rokliny - k Misovým vodopádom. Ide o vysoké skalné steny, medzi ktorými je zarezaná sústava vodopádov, tohto času bohužiaľ s minimom vody. Spomínal, ako tam kedysi čakali v rade ľudí. Dnes ho tam obiehala iba prvá rodinka cudzincov. Bolo chladno, natiahol si čiapku a púšťal sa zdolávať prvý rebrík. Človek žasne nad tým, čo dokázala príroda vytvoriť. Liezol po roštoch i rebríkoch a v útrobách tejto pasáže boli steny od seba vzdialené len na rozpaženie rúk. Po technickom úseku hneď nasledovalo čosi ako úzka dlhá chodba s množstvom kovových stúpačiek a reťazí. Vo vode bolo čerstvo napadané lístie a vôkol neho priam elektrizujúce ticho, do ktorého mu zasvietilo slniečko. Krásne divoké miesta striedalo ľahšie prechodné štrkové koryto so stenou, okolo ktorej sa obtáčal. Občerstvil sa a po pár minútach zasa drevenými a kovovými stúpačkami prekonával skalný terén.
Privádzali ho priamo do Temnice, čo je miesto, kde je roklina taká úzka a tmavá, že pôsobí ako jaskyňa. Dokonca si tu musel zložiť batoh z chrbta, aby sa ňou prešmykol. Keď vyliezol, ocitol sa priamo pod Okienkovým vodopádom s dlhočizným rebríkom, nad ktorým sa prechádza priamo skrz skalné okno. Kvôli tieňu sa dlhšie fotografuje ťažko a viac-menej cvakal len dokumentačne. O to viac sa všetku prírodnú nádheru snažil vnímať zmyslami. Nasledoval ďalší vodopád s názvom Korytový, s menším rebríkom. Aj tu nechal ísť popredu párik Poliakov, aby bol sám. Znova kráčal štrkovým korytom, kde kľučkoval pomedzi torzá napadaných stromov. Pridávala sa malá stružka potoka. Keď si myslel, že prostredie sa bude viac otvárať, bol vytrhnutý z omylu. Roklina sa odrazu opäť zužovala a jeho míňala štvorčlenná nemecky hovoriaca rodina. Znenazdajky sa predo ním vynoril dlhočizný had kovových stúpačiek, ktorému ani nedovidel na koniec. Toto tu v 2004 zrejme nebolo. Až keď zdolal posledný výšvih popri kaskáde, definitívne sa ocitol v ľahkom teréne. Popri slabom (nepitnom) prameni vyliezal na lesnú cestu a dorazil na dôležité rázcestie Suchá Belá, záver.
KADETADE - Roklinou Suchá Belá cez Kláštorisko a Čingov
Cez Farebné Lesy na Planinu Kláštorisko
Na rázcestí Suchá Belá, záver, končia rokliny Stredné Piecky a Malý Kyseľ a značky mieria na juh i sever. Návštevník si však sadol na lavičku a vybral si neskorý obed. Okolité stromy boli nádherne sfarbené a nad nimi bolo takmer azúrové nebo. Užívajúc si neskoré odpoludnie, v hlave spracovával doterajšie zážitky. Celý prechod mu trval 4 hodiny a stretol počas neho iba tucet ľudí. Technických pomôcok v rokline oproti minulosti pribudlo, ale bolo to zrejme z dôvodu zvýšenia bezpečnosti. Kráse prostredia to však nijako neubralo.
Keď bol dostatočne oddýchnutý, pokračoval žltou značkou po Glackej ceste. Miestami šotolinová lesná cesta v podstate mierne klesala. Okolitý les hral všetkými jesennými farbami a podvečerné svetlo ich pekne zvýrazňovalo. Na rázcestí pod Vtáčím hrbom zmenil značku za červenú smerujúcu na Kláštorisko a napadlo mu, že týmto úsekom ešte nikdy nešiel. Kráčal väčšinou v tieni a cesta rýchlo ubiehala, akurát sa zdravil s jedným turistom. Tesne pred cieľom si ešte zašiel na svoje obľúbené vyhliadkové miesto nad roklinou Kyseľ na modrej značke. Keď bol nablízku, nikdy ho neobišiel. Nevie to presne vysvetliť, ale pohľad na protiľahlé útesy strmo padajúce do bájnej rokliny ho vždy nadchne. Všetko ešte dotváral lesnatý masív vrchu Jabloň na druhej strane doliny Tomášovskej Belej. Po prvýkrát tam mal "fotosvetlo", takže čo viac si ešte priať.
Osamelý Večer na Miniplanine
Po chvíli predsa dorazil na Kláštorisko k centrálnemu rázcestníku pri väčšej chate, ktorá v hlavnej sezóne poskytuje občerstvenie. Teraz bola však zavretá a v prerábke. Odtiaľto mieril k symbolickému cintorínu obetí Slovenského raja za pásom stromov. Prechádzal sa pomedzi z dreva vyrezávané skulptúry a vnímal ponurú atmosféru pietneho miesta. Svoj pamätník tu majú záchranári, ktorí zahynuli pri nešťastí v lete roku 2018 v prielome Hornádu. Následne si zvonku obzeral ruiny blízkeho kláštora. Potom ešte vystúpil kúsok povyše na lúku, odkiaľ pekne vidieť hrebeň Tatier. Hoci sa natláčalo šero, zubatá silueta na horizonte bola neprehliadnuteľná a celý pohľad si vychutnával v tichu a samote niekoľko minút. Veril však, že v rannom svetle si spraví krajšie fotky. Nocľah mal zaistený v jednej zo súkromných chatiek, a tak sa za okamih skladal vo vnútri. Varil si večeru a zakrátko zaspával s pocitom príjemne stráveného dňa.
Ranný Vietor a Mierne Sklamanie
Ráno mal dosť času a preto sa rozhodol pred odchodom znova poprechádzať po miestnej lúke. Cez noc sa však výraznejšie rozfúkal vietor, ktorý na oblohu privial viac mrakov. Bohužiaľ zistil, že si to takpovediac odniesli hlavne Tatry. Celá ich západná časť od Kriváňa po Gerlachovský štít bola oblačnosťou úplne pohltená a aj Lomničák bol zastretý. Pekne bolo vidieť len oblasť Slavkovského štítu. Bol teda mierne sklamaný a robil len pár dokumentačiek. Farby okolitého prostredia boli však úžasné a trochu mu vylepšovali dojem. Postupne dokráčal na rázcestie Kláštorisko, lúka, kde sa planinka láme do doliny Tomášovskej Belej. Do údolia odtiaľto vedie žltá značka, ktorou ešte nešiel a rád si ju doplní do zbierky. Chodník s niekoľkými retiazkami strmo klesal v serpentínach riedkym prevažne borovicovo-smrekovcovým lesom. Pomedzi stromy videl do doliny Tomášovskej Belej či rokliny Kyseľ, kam sa dlhšie chystal. Predbiehala ho dvojica turistov, ktorí, ako sa ukáže neskôr, budú jedinými ľuďmi, čo v tento deň v horách stretne. Zakrátko dorazil k potoku a študoval tabuľky na rázcestí Kyseľ, ústie.
Farebnou Dolinou k Modrému Klenotu (Klauzy)
Aj v tento deň dával návštevník košom ferrate HZS vedúcej roklinou Kyseľ. Chvíľu si vychutnával atmosféru úzkej doliny a následne vykročil zelenou značkou proti toku Bieleho potoka. Úzky chodník viedol spočiatku nenáročným terénom v blízkosti brehu v tieni lesa. No neskôr sa ocitol v najkrajšej časti doliny. Tá sa tu zužuje natoľko, že sa medzi jej svahy zmestí len samotný potok. Turistický chodník je vedený niekoľkometrovou sústavou drevených stúpačiek priamo nad hladinou vody. Zopár priečok bolo mierne naklonených a vďaka vlhkosti si tak musel dávať pozor na pošmyknutie, ale nebolo to nič extrémne. Hoci sem slnečné lúče stále nedočahujú, aj tak išlo o veľmi pekný fotogenický úsek so zurčiacou vodou. Krátko po ňom sa ocitol v ústí Sokolej doliny. Ani tu sa príliš nezdržoval, len si prečítal náučný panel a opäť odkrajoval zo zelenej značky. Dolina je tu širšia, ale chodník sa stále kľukatí v tieni. V okolitom lese je viacero vyschnutých smrekov, ktoré v silnejšom vetre neustále vŕzgajú. Postupne dvakrát prekročil potok drevenými lávkami a prostredie vôkol sa menilo. Začali prevládať listnáče, ktorých dokonalé farby zvýrazňovalo slnko, ktorého chápadlá sa dostali do útrob doliny. Suché listy lietajúce vzduchom ešte pridávali na pohodovej atmosfére vrcholnej jesene. Zrýchlil tempo a konečne dosiahol rázcestie pri priehradnom múre vodnej nádrže Klauzy.
Z Doliny na Okraj Planiny Tajch a Geravy
Tajch postavený v minulosti pre potreby splavovania dreva je dnes doslova oázou ticha uprostred hôr. Toto miesto zaujalo návštevníka kedysi dávno a doteraz zo svojho čara nestratilo prakticky nič. Sediac v drevenom prístrešku na múre pozoroval jemne zvlnenú modrozelenú hladinu, nad ktorou sa vzadu dvíhala pyramída Červenej skaly. Zaujímavo pôsobilo lístie napadané vo vode, vytvárajúce pás natlačený k priehrade. Bolo tu úžasne, ale čas neúprosne bežal a preto po oddychu šliapal cestou popri brehu na opačný koniec tajchu k lesníckym chatám. Povyše sa nachádza druhá, menšia vodná plocha, ktorá nie je taká fotogenická. Na rázcestí ciest ho značky viedli vľavo do bočnej doliny. Stúpajúcou šotolinou sa dostal až k TIM Berezinec, kde sa cesta stáčala do traverzu. Širokú cestu tu striedal úzky a miestami slabo znateľný chodník prudšie stúpajúci do amfiteátra na konci bočnej dolinky. Kráčal popri suchom koryte potoka, brodil sa lístím a vychutnával si farby lesa. Neskôr sa vďaka dvom ostrým serpentínam dostával čoraz vyššie v strmom svahu. Traverzoval priamo popod bralá Bieleho kameňa, ktoré sa dvíhali miestami rovno z chodníka. Celé príťažlivé územie je súčasťou NPR Holý kameň. Opäť ho tu navyše fascinoval fučiaci vietor strhávajúci suché listy stromov. V závere ho ešte jedna serpentínka privádzala na rázcestie Predný Hýľ na východnom okraji planiny Geravy.
Lesnými Cestami do Civilizácie
Zisťujúc, že ho začína trochu tlačiť čas odchodu vlaku, sa namiesto pokračovania planinou k hotelu Geravy vybral opačným smerom. Šotolinová cesta ho za pár minút doviedla na Zadný Hýľ, kde v krátkom slede znova zmenil značku. Odtiaľto po modrej klesal dolinkou okrajom národného parku až k ďalšiemu rázcestiu zvanému Chotárna dolka. Tu nemal dôvody zdržiavať sa a preto pokračoval červenou značkou k Bielym Vodám. Údolím medzi južnými svahmi planiny Geravy a masívom Kráľovej hory s pár rúbaniskami sa presúval do nevýrazného bezmenného sedla s lúkami. Pri ceste bol plytký závrt Okrúhla jama, ale kvôli burine a elektrickému vedeniu nad ním nebol príliš fotogenický. Postupne klesal okrajom lúk, v zime využívaných na bežkovanie, a vychutnával si tichú oblasť hôr. Z farebného lesa svahov Geráv tu výrazne vystupovalo biele skalné bralo. Lokalita je v mape označená ako Babiková. Po chvíli dosiahol prvé domy osady Biele Vody, čo je časť obce Mlynky. Zastavil sa až pri prístrešku v ústí Zejmarskej rokliny, v ktorom hasol smäd.
Jesenná Nálada Palcmanskej Maše
Ťapkal dole ulicou k budove potravín, kde značená trasa odbočuje do okrajovej uličky. Chodníčkom popod les stúpal do ďalšieho sedielka a pozoroval domy v údolí. Kúsok vedľa bola zjazdovka tunajšieho lyžiarskeho strediska, kde bol pred asi 20-timi rokmi na výcviku zo strednej školy. Z pamäte sa snažil vybaviť nejaké záblesky spomienok. Kráčal dole lúčnatým svahom do turistickej časti Dediniek s chatami a hotelom. Pred nosom sa otváral krásny výhľad na modrú hladinu vodnej nádrže Palcmanská Maša. Celú lokalitu, učupenú medzi horami, má mimoriadne rád. Spomínal si na nocľah v miestnom kempe s kamarátmi či na mnohé iné túry v týchto končinách. Jednu túžbu má však dodnes nesplnenú. Chcel by sa totiž previezť lanovkou na Geravy. Jej opätovná prevádzka je po rokoch výluky ohlasovaná v blízkom čase. Snáď raz… Teraz len stál pri brehu na kraji prázdneho parkoviska pred hotelom a vychutnával si pokojnú ospalú atmosféru jesene. Podmienky boli priam rozprávkové. Pod azúrovou oblohou doslova žiarili všetkými októbrovými farbami odeté lesy okolitých svahov. Posledné metre túry viedli po ceste popri vodnej nádrži, v ktorej sa zrkadlila všetka okolitá nádhera. Z hrádze pozoroval obec Dedinky na opačnej strane učupenú pod bralami Gačovskej skaly a odrátaval záverečné minúty do príchodu vlaku. Vlak prišiel načas a odniesol ho z idylickej krajiny späť domov. Túžba vrátiť sa po rokoch do rokliny Suchá Belá sa naplnila. No dôležitejšie bolo, že v nej zažil pokoj a samotu, o ktorých sníval. Technických pomôcok za roky pribudlo, ale krása územia zostala zachovaná. Vyhradil si na prechod dostatok času, a tak si jej čaro stihol poriadne vychutnať. Planina Kláštorisko so svojou večernou a rannou atmosférou opäť zaujala. Výhľad na Tatry to len vyšperkoval. Odľahlá dolina Tomášovská Belá mala taktiež svoje genius loci a vodné nádrže Klauzy a Palcmanská Maša so svojim tichom a samotou boli skutočnými klenotmi v krajine. Októbrové farby boli na svojom vrchole a počasie nadmieru prialo. Z celkového pohľadu ide o jednu z najkrajších túr, aké je možné v Slovenskom raji zažiť.
tags: #je #tura #na #klauzy #vhodna #pre