Rozhodnutie o potrate je jedným z najťažších a najkontroverznejších tém v modernej spoločnosti, ktoré vyvoláva búrlivé diskusie, hlboké emocionálne rany a trvalé následky na životoch tisícov žien, mužov a ich rodín. Napriek často zjednodušeným verejným debatám sú skutočné príbehy ľudí, ktorí prešli touto skúsenosťou, plné bolesti, ľútosti, straty a hľadania odpustenia. Tieto svedectvá šokujú svet a odhaľujú neúprosné fakty o dopade, ktorý má umelé prerušenie tehotenstva nielen na fyzické zdravie, ale predovšetkým na dušu a svedomie. Mnohí, ktorí sa rozhodli pre potrat, si uvedomia, že následky sú oveľa hlbšie a trvácnejšie, než si kedy dokázali predstaviť. Ich príbehy volajú po hlbšom pochopení, pravdivých informáciách a skutočnej podpore pre všetkých, ktorí sa ocitajú v takejto životnej situácii.
Neznesiteľná ťarcha svedomia: Osobné priznania ľútosti a dlhodobej bolesti
Pre mnoho žien sa rozhodnutie pre potrat stáva celoživotnou traumou, ranou, ktorá sa nedá nikdy zahojiť. P. Aj keď bola veriacou katolíčkou, šla na potrat, lebo si myslela, že má právo rozhodnúť sa sama. Neskôr si kládla otázku: „Prečo som sa nerozhodovala pred Bohom?“ Jej boľavé svedomie a ubolená duša ju sprevádzali celý život. Opisuje to ako ranu, „ktorá sa nedá nikdy zahojiť, je to horšie ako rakovina.“ Týmto P. prosí všetky ženy a dievčatá: „Nerobte to!… Je to vražda, nedá sa ničím ospravedlniť a len Pán Boh milosrdný rozhodne, čo s nami bude. Ako sa postavíme pred jeho tvár?“
Hoci sa z tohto činu vyspovedala, veľmi sa bojí Božieho trestu, ale nech sa stane Božia vôľa. Hoci bola veriaca, aj ona podstúpila umelý potrat. Mala vtedy už dve dcéry, 5-ročnú a 3-ročnú. O 10 rokov neskôr znovu otehotnela, ale už potrat nespáchala. Už by to nedokázala, veď tých 10 rokov bolo plných smútku za jej prvým strateným dieťatkom. Trvá to už 30 rokov a je to hrozný pocit. Keď sa pre to rozhodla, nevie, kde mala rozum. Nemôže sa s tým zmieriť. Najradšej by sa z toho spovedala pri každej svätej spovedi.
Podobne ťažký zážitok prežila iná žena, ktorá síce sama na interrupcii nebola, ale stretla sa s matkou tesne po zákroku. Keďže sa s manželom márne čakali na dieťatko, poslali ju na vyšetrenie do Košíc. V čakacej miestnosti sa práve z narkózy prebrala asi 30-ročná mamička. Ešte sa len preberala a už veľmi plakala. Žena, ktorá svedectvo podáva, nevedela, čo jej je, len ju utešovala, nech sa netrápi, že bolesti prejdú. Mamička sa na ňu pozrela a opýtala sa jej, či ide na potrat. Odpovedala jej, že nie. Ona jej na to povedala: „Ja som si teraz jedno zabila.“ A veľmi sa rozplakala. Dovtedy si svedkyňa myslela, že všetky ženy, ktoré boli po potrate, bude nenávidieť - nenávidieť za to, že napríklad ona nemôže mať deti a ony mohli mať dieťa a dali si ho zabiť. Ale v tom momente jej bolo veľmi ľúto. Mala chuť ju objať. Len jej povedala, aby sa nebála, že všetko bude dobré. Ak to ľutuje, Boh jej určite odpustí. Mamička jej odpovedala: „Boh mi možno odpustí, ale ja si nikdy neodpustím.“ Znovu sa rozplakala. Najsmutnejšie na tom bolo to, že keď už sestrička volala ženu do sály, tú mamičku utešovala slovami: „Buďte spokojná, pani, už to máte za sebou!“ Žena však v sále videla nielen kostol z okna, ale aj dotrhané telíčko v krvi, ktoré nestihli „upratať“. Ak by mohla vrátiť roky svojho života, nikdy by nešla na potrat. Pre ňu je to veľmi prefíkané klamstvo diabla pod názvom „slobodné rozhodnutie ženy“ - byť ako Boh, rozhodovať o ľudskom živote. Dnes by odhovorila každú ženu, ktorá si chce dať vziať dieťa. Obracia sa na všetky mamičky s týmto odkazom: „Neodmietajte Boží dar - dieťa!“
Trpkú ľútosť nad rozhodnutím o potrate prežíva aj muž, ktorého svedectvo preniká do hĺbky mužského prežívania tejto tragédie. Bolo to pred tridsiatimi rokmi. Chodil do školy a vyrastal v nefunkčnej rodine. Keď sa to stalo, povedal to rodičom, ktorí mu povedali, že priateľka musí ísť na potrat. Ona bola takisto z nefunkčnej rodiny, kde jej povedali rovnako. Otec bol každý deň pod vplyvom alkoholu a on mal vtedy 21 rokov. Bol čas socializmu, otec rozhodoval o všetkom a museli poslúchať a plniť, čo povedal. Inak ich vychovávala ulica. Vieru nemali žiadnu. Informácie mal o tom, že to nič nie je, že to je človek až keď sa narodí. Priateľka išla pred komisiu, tuším s tetou. Oľutoval to viac ako miliónkrát, ale nedá sa to už napraviť. Aj teraz, hoci má po päťdesiatke, ho to stále máta a je muž (nemyslí podľa rozhodovania, ale podľa fyzického stavu). Predstavuje si, ako to musí mátať ju. Píše to preto, ak by si to prečítal čo len jeden človek a ak by to zachránilo čo len 1 ľudský život, tak by bol nesmierne šťastný. Správne sú minimálne 2 ľudské životy, rodiča a dieťaťa. Vyslovuje úprimnú ľútosť nad tým, čo spravil a aj nad sebe podobnými. V tom čase si absolútne neuvedomoval dôsledky. Prosí Boha o odpustenie. Takéto príbehy nám pripomínajú, že bolesť po potrate nepozná pohlavie ani vek.
Samovolný potrat a zamlklé těhotenství | #potrat
Odhalenie pravdy: Abby Johnson a jej premena zvnútra Planned Parenthood
Svedectvo Abby Johnsonovej je jedným z najvýraznejších a najšokujúcejších príbehov posledných desaťročí, ktoré zásadne zmenilo pohľad mnohých ľudí na potrat. Abby Johnsonová bola najmladšou manažérkou Planned Parenthood (Plánované rodičovstvo) - najväčšej organizácie vykonávajúcej potraty na svete. V roku 2009 ju táto klinika vyhlásila za pracovníčku roka, čo svedčí o jej lojalite a oddanosti misii organizácie. V ten deň, keď bola svedkom potratu, pri ktorom použili ultrazvuk (USG), nevedela, že to bude taká dôležitá chvíľa v jej živote. Zdalo sa, že to bude „bežný“ pracovný deň na klinike.
Práve vtedy ich kliniku navštívil istý lekár. Chceli ho otestovať a rozhodnúť sa, či ho k nim prijmú nastálo. Tento gynekológ mal súkromnú lekársku prax. Počas rozhovorov vyšlo najavo, že má skúsenosti s rôznymi typmi potratov. Na ich klinike mal vykonať potrat pomocou ultrazvuku. Bolo to niečo, čo Abby nikdy predtým nevidela. Veľmi ju zaujímalo, čo tento človek hovoril, pretože podľa jeho názoru to pre ženu bola „najbezpečnejšia procedúra pri potrate.“ Vtedy si pomyslela: Ak je to bezpečnejšie pre ženy, prečo to nerobíme v Planned Parenthood? Nezávisí aj nám na bezpečnosti žien? S týmito otázkami plnými pochybností sa obrátila na svoju nadriadenú. Odpovedala jej, že vykonanie potratu s použitím USG trvá tri až päť minút dlhšie, zatiaľ čo cieľom kliniky je vykonať celú „procedúru“ v priebehu piatich minút vrátane času, keď ženu uložia na „operačný“ stôl, vykonania potratu až po chvíľu, keď pacientka zíde zo stola. Priorita kliniky bola zjavne rýchlosť a efektivita pred bezpečnosťou a transparentnosťou.
Vďaka USG mohol lekár, ktorého pozvali, ukázať to, čo sa dialo počas potratu. Najprv určil vzdialenosť od temena hlavičky po zadoček dieťaťa. Ukázalo sa, že dieťa malo 13 týždňov. Prvá myšlienka, ktorá Abby prebleskla hlavou, bola skutočnosť, že obraz na USG vyzeral ako prvá fotografia jej dcéry Grace v 12. týždni. Pamätá si, že v tej chvíli pocítila ostrú bodavú bolesť v žalúdku. Vtedy si ešte myslela, že to pre ňu bude len „edukačná skúsenosť“. Medzitým lekár začal s „procedúrou“. Zrazu zbadala trubicu spojenú s odsávacou pumpou, ktorú zaviedol do maternice. Nikdy predtým to nevidela.
Keď ženy prichádzajú na potrat, majú množstvo otázok. Jednou z nich je, či ich dieťa niečo cíti. Dovtedy im Abby štandardne odpovedala tak, ako ju to naučili v Planned Parenthood: „Nie, plod nič necíti až do 28. týždňa.“ Túto odpoveď si v mysli opakovala, pozerajúc sa na obraz ultrazvuku. Zrazu zbadala, ako sa dieťa uhýba trubici, ktorú zacítilo na svojom boku! Hýbalo sa, rozhadzovalo rúčkami a nôžkami tak, akoby sa snažilo utiecť! Nemohla uveriť vlastným očiam, pretože v tej chvíli si uvedomila, že všetko, čo jej bolo o potrate povedané, nie je pravda! Stála ako skamenená a so zdesením sa dívala na monitor.
Najhoršie na tom všetkom bolo to, že mala príležitosť nejakým spôsobom zareagovať, no jednoducho tam len stála a nerobila nič. Chcela tú ženu posadiť a povedať jej: „Pozri, čo sa deje s tvojím dieťaťom!“ No len stála a pozerala sa na obrazovku. Žena na stole bola veľmi nervózna. Trpela. Abby ju chcela potešiť, no nemohla sa prestať dívať na to, čo sa dialo! Lekár požiadal techničku, aby zapla odsávaciu pumpu. Pri každom pohybe trubice videla, ako sa maličké telíčko zvíjalo a otáčalo. Poslednou vecou, ktorú vtedy videla, bola veľmi malá, ale dokonale vyvinutá chrbtica dieťaťa zvíjajúceho sa v matkinom lone. Potom odsal aj tú. Dieťa bolo roztrhané na kúsky. Obraz na ultrazvuku stmavol. Potrat sa skončil a Abby bola svedkom smrti! Pomyslela si: „Bože, toto je voľba?! Za toto som osem rokov bojovala?!“ Vtedy myslela na všetky ženy, ktoré celé roky nevedomky klamala. Čo by sa stalo, keby poznali pravdu? Pre nich to predsa malo význam! Ony hľadali ospravedlnenie a ona pre nich mala len klamstvá. Konečne si uvedomila, čo s našimi deťmi robí takzvaná slobodná voľba.
Roky úprimne verila klamstvám Planned Parenthood, ktoré odovzdávala tisíckam žien prichádzajúcim na kliniku. Teraz vedela, že to musí zmeniť! Vedela, aké sú následky potratu, pretože bola „technikom pre produkty počatia.“ V každej klinike vykonávajúcej potraty je niekto, kto po potrate „skladá“ telo dieťaťa do celku, aby sa presvedčil, že v matkinom lone nezostali nijaké tkanivá, ktoré by mohli dokonca spôsobiť jej smrť. Abby sa pýta: „Ako som to mohla robiť?!“ Nemôže to nazvať inak ako duchovnou slepotou. Práca, ktorú vykonávala, bola pravdivá a zlo potratov hmatateľné. Mohla sa ho dotknúť, keď do celku skladala časti tela dieťaťa roztrhaného na kúsky. Potrat má veľmi výrazný zápach.
Trvalo jej týždeň, kým dala výpoveď. Úporne sa snažila „spracovať v sebe“ ten zážitok a zracionalizovať si ho tak, aby to prijala, prekonala a opäť žila normálnym životom. V pondelok ráno cestovala do práce, ale cítila sa chorá. Bolo jej nevoľno. Riadiac auto, sa asi prvýkrát za osem rokov úprimne modlila. Hoci chodila v nedeľu do kostola, nerozprávala sa s Bohom a nechcela počuť, čo jej chcel povedať. V ten deň sa modlila týmito slovami: „Bože, daj mi niekoho, ku komu môžem ísť, s kým sa môžem porozprávať… Moji rodičia sú na dovolenke. Moja mama nie je veľmi nápomocná v krízových situáciách…“ V tej chvíli mala pocit, že jej Boh hovorí, aby sa pripojila k ochrancom života, ktorí stáli za plotom kliniky. Ona k nim však nechcela ísť. Osem rokov stáli títo ľudia pred klinikou a hovorili jej, že ak ju bude chcieť kedykoľvek opustiť, pomôžu jej. Nikdy si nemyslela, že sa k nim niekedy pridá. V to ráno videla ženy vychádzajúce z budovy s malými hnedými taškami. Vedela, že šli domov, aby užili tabletku spôsobujúcu potrat. Ona však aj naďalej pracovala na klinike. Nakoniec odtiaľ vybehla zadnými dverami, ukryla sa v aute a odviezla sa 50 metrov ku kancelárii Združenia za život. Zavolala im a povedala: „Som na vašom parkovisku. Chcela by som vedieť, či máte nejaký zadný vchod.“ Potajomky tam vošla a jediné, čo mohla urobiť, bolo plakať.
Nasledujúci deň im povedala, že nemôže opustiť kliniku, kým si nenájde inú prácu. Musí mať predsa príjem, aby uživila rodinu. Chápali to. Začala teda intenzívne hľadať nové zamestnanie. Na ďalší deň šla na obed s jednou z pracovníčok Združenia za život. Povedala jej, že na kliniku sa už nemôže vrátiť. Popoludní prišla do práce, aby napísala výpoveď a zbalila si svoje veci. Potichu prenášala do auta osem rokov svojej práce a potom faxom odoslala výpoveď na oddelenie ľudských zdrojov. Poslednou vecou, ktorú uložila do auta, bola plastová miska, do ktorej vhadzovala zázračné medaily - ochrancovia života ich dávali do kvetinových záhonov. Každý pondelok ich odtiaľ vykopávala. Vyzerali tak pekne, že ich nechcela vyhodiť. Začala ich teda zbierať do plastovej misky.
Jej odchod z kliniky sledoval istý muž zo Združenia za život. O tri týždne neskôr bol Halloween. Práve v ten deň dostala od Planned Parenthood predvolanie na súd. Riaditeľstvo kliniky ju predvolalo, lebo podľa ich názoru je byť za život nelegálne. Sudca však prípad zamietol. Planned Parenthood poslalo tiež tlačové vyhlásenie do Associated Press - jednej z najväčších tlačových agentúr na svete. Stálo v nej viacmenej toto: „Je nám veľmi ľúto, že sme museli podať žalobu na našu bývalú manažérku. Kvôli ochrane osobných údajov poskytujeme jej číslo telefónu pre prípad, že by ste sa s ňou chceli porozprávať.“ To nie je žart! Veľmi rýchlo sa jej ozvala miestna reportérka. Bola to tá istá žena, ktorá s ňou neraz robila rozhovor - ešte keď pracovala na klinike. Sadli si a opýtala sa jej, prečo Abby odišla z Planned Parenthood. Keď jej všetko rozpovedala, videla, že ju to zasiahlo. O desiatej hodine bol jej príbeh jednou z prvých hlavných správ. O štrnástej hodine uvidela svoju tvár v špeciálnej tlačovej správe. O niekoľko rokov neskôr začala verejne vystupovať za ochranu nenarodených detí.
Mnohí iní chceli tento biznis opustiť. Mnohí z nich čítali jej knihu. Ľudia si uvedomili, že to, čo v nej píše, je pravda. Každý z nich sa chcel z toho bahna dostať, no nevedeli, ako to spraviť. Spolu s manželom si vtedy povedali, že je potrebné založiť organizáciu pomáhajúcu takýmto ľuďom. Existuje mnoho organizácií, ktoré informujú o zle, ktoré potrat so sebou prináša. Sú tiež organizácie pracujúce s osobami, ktoré prežili vlastný potrat. Existujú podporné skupiny pre ľudí, ktorí by sa túžili stať matkami či otcami, no nie je to možné, študentské skupiny - no dosiaľ neexistovala žiadna inštitúcia, ktorá by aktívne podporovala osoby túžiace zanechať tento biznis. Preto sa rozhodli založiť organizáciu And Then There Were None (A nebol tam už nik). V priebehu troch rokov dosiahli, že kliniky vykonávajúce potraty opustilo 180 pracovníkov, z ktorých mnohí sa na potratoch aktívne podieľali. Ich cieľom nie je len zatváranie kliník vykonávajúcich potraty. Snažia sa tiež o výrazné zníženie financovania činnosti Planned Parenthood - to však nie je ich najhlavnejší cieľ. Ich cieľom je zrušiť potraty v USA. Ak to chcú dosiahnuť, musia zmeniť spôsob myslenia. Je potrebné preniknúť do sŕdc a myslí ľudí, ktorí sú presvedčení, že v našej spoločnosti je toto konanie prípustné. Je potrebné vyformovať mladých tak, aby vedeli, prečo sú za život. Nestačí názor, že takto boli vychovaní, pretože to ich neuchráni pred manipuláciou, ktorej podľahla aj Abby.
Jej dcéra Grace sa v škole zúčastňovala na hodinách s názvom „Show and Tell.“ Úlohou žiakov na týchto hodinách bolo ukázať nejaký predmet a krátko o ňom porozprávať. Keďže Grace má vždy pri sebe „malého Johna“ - model dieťaťa v 12. týždni tehotenstva - ukázala ho triede a začala o ňom s nadšením rozprávať. Mladé pokolenie musíme vychovať tak, aby nadšene bránilo život. Abby Johnsonina skúsenosť ukazuje, že aj tí, ktorí boli hlboko ponorení do priemyslu potratov, môžu nájsť cestu k pravde a obhajobe života, ak sú vystavení skutočnosti.
Za hranicami legálnosti: Klamlivá ilúzia „slobodného rozhodnutia“
Mnohí vnímajú potrat ako právo ženy, ako symbol jej slobody rozhodovať o vlastnom tele. Avšak pre tých, ktorí si prešli touto skúsenosťou, sa táto „sloboda“ často mení na obrovský podvod, ktorý zanecháva hlboké a trvalé rany. Marina, ktorá ukončila život svojho dieťaťa, si myslela, že ho môže odstrániť zo svojho života navždy, ale teraz trpí hlbokou bolesťou a stratou. Jej posolstvo očisťuje svojou pravdou. A v tej bolesti, ktorú môže iba Kristus uzdraviť, učí sa odpúšťať, nájsť pokoj vo svojom srdci. Avšak nie je v pokoji s veľkým podvodom, ktorý stále klame milióny žien: zobrazenie potratu ako práva, ako niečo pozitívne pre ženy.
Sloboda je vážna vec. Je to zodpovednosť. Marina zdôrazňuje: „Ak by ste vyhodili vaše dieťa z balkóna, mali by ste dôsledky legálne, ale najmä ľudsky.“ Bolesť by vás prenasledovala každý deň vášho života. Museli by ste sa naučiť s tým žiť a ak by ste sa i naučili odpustiť sebe (upozorňuje, že je to dlhá, náročná cesta), bude vás to i tak hrýzť do kosti celý život. Ak na to pozriete tak, že je dieťa vo vašom lone, môžete sa vyhnúť právnym následkom (väzeniu), ale ľudsky sa tomu nevyhnete, bolesť zachytí každé vlákno vašej bytosti.
Skutočnosť, že je potrat legálny, je ako anestetikum: máte bolesť v duši, domnelé anestetikum vás spoločensky ukolíše, takže sa cítite lepšie. Ale to je spánok pod povrchom. „Dnes som to ja, kto zabil moje dieťa a chcem povedať: Legalizácia potratu? Je to obrovský podvod.“ Naša posvätná sloboda, ktorá má dôsledky na život a smrť, je podvedená: „Robte to, čo chcete, váš život je iba váš.“ Je to veľká lož v tomto prípade, pretože v skutočnosti existujú dva životy (ba dokonca tri, naozaj tri, pretože tam je i otec) a jeden z troch je úplne nevinný; a údajne, že „život“ je tvoj. Je to správne? „Táto otázka by mala byť kričaná a ja chcem tiež kričať: „Ženy, nedávajte svoje deti do rúk nájomného vraha! Budú zomierať a vy s nimi každý jeden deň… Urobila som to a ja stále umieram.“ V každom meste sú centrá pomoci pre život: to je miesto, kde musíte ísť. A ak je vaše dieťa choré, pozrite sa na prvú matku, ktorú poznáte, ktorá má postihnuté dieťa, a požiadajte ju, aby vám povedala zo svojho srdca, čo jej daroval život v takomto dieťati.
Tieto výpovede silne rezonujú s hlbokými slovami Jána Pavla II. v encyklike Evangelium vitae, 58, kde píše: „Je pravda, že matka umelý potrat prežíva často dramaticky a bolestne, lebo rozhodnutie zbaviť sa počatého plodu nepochádza vždy z čisto egoistických dôvodov a z pohodlnosti, ale má za cieľ chrániť isté dôležité dobrá, ako je vlastné zdravie alebo dôstojná životná úroveň ostatných členov rodiny. Niekedy prichádza obava, že počaté dieťa bude musieť žiť v takých zlých podmienkach, že sa stane lepšie, ak sa nenarodí.“ Napriek pochopiteľným okolnostiam však realita následkov zostáva rovnako krutá.
Cena mlčania a dezinformácií: Laurina skúsenosť a systémové zlyhania
Príbeh pani Laury, ktorý priniesol portál tvnoviny.sk, je ďalším ťaživým svedectvom o tom, ako nedostatočný prístup k pravdivým informáciám a tlak okolia vedú k rozhodnutiam, ktoré hlboko poznačia život. Pani Lauru vo veku 24 rokov, ešte ako študentku, priviedla „životná situácia“ k rozhodnutiu vzdať sa svojho dieťaťa, no „bez zaváhania hovorí, že by svoje rozhodnutie zvrátila.“ Preto vraj podľa nej „nastal čas hovoriť.“
Pani Laura pre zákrok nebola stopercentne rozhodnutá. Nevedela však, aké problémy ju môžu postretnúť. O potratoch si vraj čítala na internete, ale žiaden obsah ju nevaroval, že môže priniesť aj ťažké psychické či zdravotné komplikácie. Laura následne vysvetlila, čo mala na mysli pod slovom, že šla na potrat „relatívne“ dobrovoľne. V posledný deň, keď ešte bolo možné zákrok zákonne realizovať, ju k tomu pomkol priateľ, s ktorým sa síce už rozchádzala, ale s dieťaťom nesúhlasil. „Vedel, ako chce, aby to dopadlo. Kládol mi otázky, ktoré smerovali k tomu, že to nebude dobré. Hovoril o tom, aké náročné to bude a že to nezvládneme.“ Dnes už vie, že by potrebovala nezávislú pomoc.
Laura dnes rozumie, prečo o tom ženy s podobnou skúsenosťou hovoriť nechcú. „Je ľahšie obzrieť sa a verejne vyhlásiť, že to bolo dobré rozhodnutie,“ vraví. V tomto momente sa patrí pripomenúť, že na vážne psychické stavy postabortívneho syndrómu upozorňujú rôzne konzervatívne organizácie, ktoré sa pomoci takýmto ženám už desaťročia reálne venujú (na rozdiel od tých liberálnych, ktoré existenciu podobných problémov po potrate neuznávajú alebo bagatelizujú). Ide napríklad o poradňu Alexis či Fórum života. Rovnako upozorňujú aj na to, že väčšina žien podľa mnohých výskumov na potrat nechodí úplne dobrovoľne, alebo iba „relatívne“ dobrovoľne. Pre potrat by sa vraj samy nerozhodli, ale boli k tomu dotlačené okolnosťami, svojou ekonomickou situáciou alebo nátlakom partnera či príbuzných. Zároveň v ťažkej a zmätenej situácii nemali dostatok psychických síl, aby dokázali vzdorovať nátlaku okolia. Samy udávajú, že k väčšej slobode pri rozhodovaní by im pomohlo, ak by dostali finančný príspevok, ktorý by im ťažké obdobie pomohol preklenúť.
Pani Laura tiež spomína, že na potratovej klinike nechtiac uvidela ultrazvuk svojho dieťaťa, ktorý v nej zanechal - vzhľadom na realitu potratu - veľmi ťažký zážitok. Laure však nebola poskytnutá žiadna psychologická pomoc. Na klinike sa k nej správali síce milo, ale bez jediného pekného slova navyše. Laura sa tiež sťažovala, že nemala k dispozícii žiadnu inštitucionálnu informovanosť. Oznámili jej len to, čo bolo nevyhnutné. Nikto sa jej nepýtal ani len na to, či je so zákrokom stotožnená. Sama dnes priznáva, že v ťažkom rozpoložení, v ktorom sa nachádzala, vraj nebola schopná hľadať si a triediť informácie sama. Konkrétne zameranú pomoc na internete síce našla, no vraj išlo o kresťanskú poradňu, pri ktorej sa bála, že by ju súdili. „Ak by som bola stopercentne rozhodnutá, tak by som si možno vedela v pokoji hľadať informácie a zdroje na internete. Ja som bola ovplyvnená situáciou a bol to hrozný stres,“ hovorí Laura, ktorá vraj aj tušila, že na zákrok nechce ísť, že nebude šťastná, ale verila si, že to zvládne.
Po potrate navyše prišli aj fyziologické problémy. V dôsledku potratu sa jej vytvoril myóm, ktorý jej môže odstaviť jeden vajíčkovod, a hrozí, že zostane spolovice neplodná. Laura vraj vôbec netušila, že potrat spôsobuje aj zvýšenú tvorbu myómov. Napriek svojmu nepríjemnému zážitku nepovažuje pani Laura zákaz potratov za dobré riešenie, skôr by bola rada, ak by sa o tejto téme šírilo väčšie povedomie v súlade aj s jej skúsenosťou. Ide o častý a rozšírený názor. Podobných prípadov žien vôbec nie je málo, upozorňujú na to najmä konzervatívne organizácie, ale do médií hlavného prúdu sa podobné zážitky spravidla nedostanú.
Laura tvrdí, že využívať podobné témy na politický boj je hyenizmus. „Riešia to nekompetentní ľudia, najmä jedna staršia pani. Tí ľudia netušia, čím si žena prechádza. Využívať tie pocity je zverstvo,“ tvrdí pani Laura. Zákazy podľa nej nie sú riešením, je vraj hlúpe hovoriť o zákazoch viac ako o samotnom procese. „Nekončiace návrhy“ v parlamente, ktoré chcú potraty zakázať, Laura považuje za nezmyselné. Pripomeňme, že k psychológovi mala predsa Laura ešte pred potratom našliapnuté, keď na internete narazila na kresťanskú organizáciu. A tá by ju na všetky uvedené problémy vopred upozornila, a to bez akéhokoľvek odsudzovania. Nielen poradňa Alexis to robí už dlho a systematicky. Napokon, pomoci podobným ženám, ktoré sa v dôsledku potratu trápia, sa bez akýchkoľvek predsudkov venujú aj v súčasnosti. Pretože liberálne organizácie, ktoré „pomáhajú“ ženám, o podobnú „negatívnu reklamu“ na potrat nemajú záujem. Laura však túto šancu, ktorú v tom čase akútne potrebovala a ktorá by ju dokázala zachrániť, nedostala.
Tie mediálne hoaxy majú aj svoj politický dôsledok. Je zjavné, že pod „jednou staršou pani,“ ktorá túto tému údajne zneužíva, sa v jej predstavách skrýva Anna Záborská. Jej posledné návrhy zákonov, za ktoré sa jej dostalo vlny bezcharakterných osočujúcich útokov, pritom nijakým spôsobom nechceli potraty ani zakázať, a ani obmedzovať. Navrhovala, aby ženy v podobnej situácii dostali finančný príspevok, aby sa mohli rozhodovať slobodnejšie a aby mali k dispozícii základné informácie o tom, do čoho vlastne idú - vrátane negatívnych, no skutočných a rozšírených rizík. Presne tých, ktoré opisuje Laura s tým, že ak by o nich vopred vedela, pre potrat by sa nerozhodla. Nielen Alexis, Fórum života, ale aj Záborskej návrh zákona odkazuje na množstvo štúdií o tom, koľko žien po potrate prežíva vážne psychické problémy z dôvodu uvedomenia, že potratili vlastné dieťa. Ide o hrozivé devastačné zážitky. Hoci Záborskej zákon takmer identicky pokrýval Laurou pomenované problémy - a svojím spôsobom bojoval práve o ňu a jej skúsenosti, na ktoré chcela upozorniť - Laura si zjavne myslí, že Záborskej iniciatíva bola presným opakom. Je až šokujúce, ako mohlo k takémuto omylu dôjsť. Nie je však ťažké domyslieť si, kde nastala chyba. Masívne dezinformačné kampane „liberálnych“ médií, ktoré tento zákon opísali nepravdivo, skreslene a manipulatívne, a voči jej autorke pridali aj vlnu zbesilej nenávisti, majú tento Laurin omyl zjavne na svedomí. A tiež bezbranné, zraniteľné ženy, ako je Laura.
Uzdrawenie a nádej: Cesty k zmiereniu a podpore
Napriek hlbokej bolesti a výčitkám svedomia existuje nádej a cesty k uzdraveniu. Ján Pavol II. v Evangelium vitae, 58, podčiarkuje: „Ak sme podstúpili potrat alebo sme sa na jeho vykonaní nejako podieľali a teraz máme výčitky svedomia, nezúfajme, pretože Božie milosrdenstvo je nekonečné a také obrovské, že dokáže odpustiť všetko, aj tento ťažký hriech, ak ho my ľutujeme a kajáme sa.“ Toto je základný kameň pre hľadanie pokoja.
Existuje mnoho praktických krokov, ktoré môžu pomôcť v procese uzdravenia a zmierenia s prežitou traumou:
- Dať dieťatku meno: Pretože Boh nás pozná podľa mena, je dôležité nebrať dieťatko v žiadnom prípade ako zhluk buniek, ale ako ľudskú bytosť.
- Pokrstiť ho krstom lásky: Ak dieťatko nemohlo mať pohreb, je vhodné dať odslúžiť sv. omšu na úmysel ZA PRIJATIE DO NEBESKÉHO KRÁĽOVSTVA. Svätá omša sa neslúži za odpustenie hriechov pre dieťatko, pretože nemalo žiadne hriechy, iba ak dedičný hriech.
- Vyznať tento ťažký hriech vo svätej spovedi: Takéto gesto pokánia a priznania pred Bohom a kňazom je kľúčové pre duchovné uzdravenie. Je dobré sa zriecť aj zlých duchov, ktorí prichádzajú s týmto hriechom do života človeka. Jedno z odporúčaných zrieknutí znie: „Zriekam sa ducha potratu. Zriekam sa ducha smrti. Zriekam sa aj všetkých dôsledkov, ktoré tieto hriechy v mojom živote spôsobili. Zriekam sa všetkých duchov, ktorí vošli do môjho života v dôsledku týchto hriechov (používania antikoncepcie alebo v dôsledku spáchania potratov).“ Dôležité je tiež povedať kňazovi, koľko detí bolo potratených, či sa používala antikoncepcia v akejkoľvek forme.
- Obrátenie, zmena života: Časté prijímanie sviatostí, najmä Eucharistie a svätej spovede, sú cestou k prehĺbeniu vzťahu s Bohom a k duchovnej obnove.
- Duchovná adopcia nenarodeného dieťaťa (9 mesiacov): Toto je možnosť nápravy a pokánia, keď sa žena deväť mesiacov modlí za nenarodené dieťa, ktoré je v ohrození života.
- Vykonanie púte s úmyslom odprosiť za svoj skutok.
- Modliť sa pred potratovými klinikami: Modlitba za ukončenie potratov je silným prejavom solidarity a svedectva.
- Duchovno-terapeutický víkendový program Ráchelina vinica: Tento program je mimoriadne vhodný a je určený matkám, otcom, súrodencom, príbuzným, zdravotníkom, ktorí sú poznačení hlbokou bolesťou zo smrti dieťaťa (detí) spôsobenej potratom. Príbehy žien ako tá, ktorá porodila hlavu svojho dieťaťa dva týždne po potrate, alebo Abby Johnson, ktorá po potrate trikrát prekonala pokus o samovraždu a mesiace sa zotavovala v psychiatrickej klinike, ukazujú hĺbku psychologických následkov.Iná žena, ktorá po potrate bojovala s hlbokými depresívnymi a samovražednými myšlienkami, našla uzdravenie a odpustenie práve vďaka Rachel’s Vineyard Retreat. Podobne aj žena, ktorá sa utápala v alkohole a pocitoch odsúdenia, našla cestu k spovedi po homílii otca Larryho Richardsa, ktorý povedal: „Ak si mala potrat, vyznaj to. Tvoje dieťa sa za teba modlí v nebi.“ Tieto svedectvá potvrdzujú, že takýto program nie je len možnosťou, ale často životne dôležitou cestou k uzdraveniu.
Výzva k činu: Obhajoba života a šírenie pravdy
Svedectvá, ktoré sme si prečítali, nie sú ojedinelými prípadmi. Predstavujú len zlomok hlbokého utrpenia a celoživotných následkov, ktoré potrat prináša. Ukazujú, že za abstraktnými pojmami ako „slobodná voľba“ sa skrývajú skutočné ľudské drámy, narušené životy a tichý krik detí, ktoré nikdy nedostali šancu.
Je nevyhnutné, aby sa spoločnosť prestala dívať na potrat len cez prizmu politických sporov a ideologických predsudkov. Je čas priznať realitu, že potrat nie je jednoduchým riešením, ale často zdrojom hlbokej, dlhotrvajúcej bolesti pre všetkých zúčastnených. Musíme zmeniť spôsob myslenia. Je potrebné preniknúť do sŕdc a myslí ľudí, ktorí sú presvedčení, že v našej spoločnosti je toto konanie prípustné. Je potrebné vyformovať mladých tak, aby vedeli, prečo sú za život. Nestačí názor, že takto boli vychovaní, pretože to ich neuchráni pred manipuláciou, ktorej podľahla aj Abby Johnson. Príklad Abbyinej dcéry Grace, ktorá s nadšením rozprávala o modeli 12-týždňového dieťaťa v škole, ukazuje, aké dôležité je vychovať mladé pokolenie tak, aby nadšene bránilo život.
V každom meste by mali byť centrá pomoci pre život, ktoré poskytujú skutočnú, komplexnú a neodsudzujúcu podporu - psychologickú, duchovnú aj materiálnu. Ak sú ženy v ťažkej situácii, mali by dostať finančný príspevok, ktorý by im pomohol preklenúť náročné obdobie. Rovnako dôležité je zabezpečiť prístup k pravdivým a úplným informáciám o všetkých rizikách a dôsledkoch potratu, vrátane postabortívneho syndrómu, aby sa ženy mohli rozhodovať skutočne slobodne a informovane, bez nátlaku či dezinformácií. Musíme si uvedomiť, že „ty si stvoril moje útroby, utkal si ma v živote mojej matky. Chválim ťa, že si ma utvoril tak zázračne; všetky tvoje diela sú hodny obdivu a ja to veľmi dobre viem. Moje údy neboli utajené pred tebou, keď som vznikal v skrytosti, utkávaný v hlbinách zeme.“ (Žalm 139).To, čo včera mnohí považovali za „súkromnú vec,“ je dnes vďaka otvoreným svedectvám poznané ako hlboko spoločenská a existenciálna výzva. Je na nás všetkých, aby sme tieto príbehy počúvali, učili sa z nich a aktívne prispievali k spoločnosti, ktorá skutočne chráni a podporuje život v každej jeho fáze.
tags: #jej #svedectvo #sokuje #svet #potrat