Jozef Bednárik, výnimočná osobnosť slovenskej divadelnej scény, herec, režisér, cestovateľ a gurmán, zanechal nezmazateľnú stopu v srdciach mnohých kolegov, divákov a priateľov. Bol človek s veľkým srdcom a jedným z najväčších zjavov svojho umenia, ktorý odštartoval éru muzikálu na Slovensku aj v Čechách a stal sa muzikálovou režijnou stálicou. Svojským prístupom, neúnavnou energiou a ohňostrojom nápadov dokázal búrať konvencie a formovať divadelný svet s neobyčajnou silou.
Prvé kroky na javisku a za kamerou
Jozef Bednárik sa narodil 17. septembra 1947 v Zelenči v trnavskom okrese. Ako rodák zo Zelenča si od útleho veku budoval vzťah k umeniu. Po absolvovaní strednej umelecko-priemyselnej školy sa rozhodol venovať herectvu a vyštudoval ho na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Herectvu sa aktívne venoval v rokoch 1971 až 1981. Počas tohto obdobia sa predstavil aj vo filmových úlohách. V roku 1974 si zahral vo filme „Ohnivé križovatky“, kde stvárnil postavu Jana Hrču. O rok neskôr nasledovala ďalšia filmová rola v „Sebechlebských hudcoch“. Tieto skúsenosti mu poskytli cenný náhľad do sveta vizuálneho rozprávania, ktorý neskôr majstrovsky využil vo svojich réžiách.
Prechod k réžii a vzostup Divadla Z
Prelomový bod v kariére Jozefa Bednárika nastal v roku 1981, keď sa definitívne preorientoval na dráhu divadelného režiséra. Jeho debut ako režiséra sa odohral v rodnom Zelenči, v Divadle Z. Pod jeho vedením sa toto ochotnícke divadlo stalo jedným z najslávnejších ochotníckych divadiel, čím preukázal svoj mimoriadny talent a schopnosť pretaviť vízie do skutočnosti aj s obmedzenými prostriedkami. Tu začal formovať svoj jedinečný prístup k divadlu, ktorý neskôr rozvinul v profesionálnych súboroch.
Obdobie v Divadle Andreja Bagara v Nitre
Neskôr prešiel Jozef Bednárik do nitrianskeho Divadla Andreja Bagara, kde sa naplno venoval hudobno-dramatickému žánru, najmä opere a muzikálu. V Nitre režíroval päť muzikálov, ktoré sa zaoberali svetom mladých ľudí, a pri ich tvorbe kládol dôraz na komplexný obraz - činoherný, tanečný, spevácky i výtvarný. Na doskách tohto divadla uviedol aj prvý pôvodný slovenský muzikál „Adam Šangala“, čo bol významný míľnik pre slovenskú kultúru. Okrem neho režíroval aj populárne tituly ako „Grék Zorba“ a „Kabaret“. Do jeho nitrianskeho repertoáru sa zaradilo takmer štyridsať hier, medzi nimi aj klasiky ako „Titus Andronicus“ od Shakespeara, „Dom Bernardy Alby“ od F. G. Lorcu či „Jarné prebudenie“ Franka Wedekinda.
Spolupráca s Jozefom Bednárikom bola pre mnohých umelcov kľúčová. Ako spomína jedna z jeho spolupracovníčok: „Na základe jeho ponuky som v roku 1983 nastúpila do DAB v Nitre. Na základe Bednárikových predstavení Dom Bernardy Alby a Titus Andronicus. Na základe túžby pracovať s ním a robiť také divadlo ako on. Tento krok som nikdy neoľutovala.“ Toto svedectvo podčiarkuje jeho schopnosť inšpirovať a motivovať k umeleckej excelentnosti.
Režijná stálica Novej scény v Bratislave
V roku 1990 sa Jozef Bednárik stal režisérom Novej scény v Bratislave, čím ešte viac upevnil svoju pozíciu v slovenskom divadle. Pod jeho taktovkou uviedla Nová scéna rad úspešných muzikálov, ktoré sa stali divácky veľmi obľúbenými. Medzi ne patrili „Evanjelium o Márii“, „Grand-hotel“, „Pokrvní bratia“, „Jozef a jeho zázračný farebný plášť“, a tiež mimoriadne úspešné inscenácie „Klietka bláznov“ a muzikál „Donaha“. Tieto predstavenia priniesli do slovenského muzikálu nový dych a pritiahli široké publikum.
Medzi jeho najpamätnejšie muzikálové práce patril aj „Dracula“. Marián Vojtko spomína na svoju prvú spoluprácu s ním: „Vždy som chcel s ním spolupracovať v opere, ale nakoniec bola naša prvá spolupráca na muzikáli Dracula.“ Stretnutie s ním v muzikáli Dracula, ktorý prišiel do Bratislavy v roku 1998, bolo pre mnohých hercov transformujúce. Dan Hůlka, predstaviteľ Draculu, opisuje: „Na premiére sme už boli všetci kľudní, pretože sme mali za sebou asi desať verejných generálok a trinásť predpremiér, takže to pre nás bola v podstate 14. repríza.“ Zároveň dodáva: „Na skúškach Draculu na mňa bol Beďo úplne najtvrdší zo všetkých účinkujúcich a prvýkrát ma pochválil až po poslednej skúške, než sme šli na javisko. To ale neznamená, že by na mňa bol zlý. Proste ma učil, čo je to javisko a ako sa má hrať.“ Tento citát dokonale ilustruje Bednárikov náročný, no zároveň pedagogický prístup. Dan Hůlka sa k úlohe dostal po dodatočnom konkurze: „Potom mi ale zavolal môj spolužiak z AMU Ľubo Fritz, ktorý robil Bednárikovi asistenta réžie v prvom Draculovi, že už je celý muzikál obsadený a chýba len hlavná úloha. A že ma Beďo veľmi prosí, aby som prišiel na dodatočný konkurz.“
Opera a balet: Majstrovské diela v SND a Národnom divadle v Prahe
Jozef Bednárik nebol len muzikálový vizionár, ale aj oceňovaný režisér operných a baletných predstavení. Spolupracoval s Komornou operou v Bratislave, kde v roku 1987 režíroval svoju úplne prvú operu „Maniere teatrali“ od Gaetana Donizettiho. Spolupracovníčka si spomína: „Boli sme skupina mladých operných spevákov a tak ako pre nás, tak aj pre neho, čo sa týka opery to boli akési „učňovské roky“. Šťastena bola veľkorysá, keď nám na začiatku kariéry dala režiséra jeho kvalít - maximálna pripravenosť, zanietenosť, človeka ktorý poznal každé jedno slovo vášho textu, každú hudobnú frázu, človeka ochotného predohrať, zaspievať, dokonca niekedy aj zatancovať, človeka prísneho, chápajúceho, nesmierne vtipného, z ohňostrojom nápadov, neskutočnou vitalitou no najmä schopnosťou zapáliť celý súbor pre dobro veci.“ V Komornej opere režíroval aj opery „Carmen“ či „Číňanky“ a v roku 1997 Verdiho „Dona Carlosa“.
V Slovenskom národnom divadle inscenoval ambicióznu trilógiu francúzskych opier: „Faust a Margaréta“, „Hoffmannove poviedky“ a „Don Quijote“. Svoje baletné a operné kúsky predstavil aj v Národnom divadle v Prahe. Jeho inscenácia „Rómea a Júlie“ pod jeho režisérskou taktovkou získala ocenenie na Festivale hudobného divadla ako najzaujímavejšia operná inscenácia a bola nominovaná na prestížnu Cenu Alfréda Radoka.
V pražskej štátnej opere režíroval v roku 1996 burlesknú komickú operu „Turek v Taliansku“ od Rossiniho. Kolega si na túto skúsenosť spomína s úsmevom: „V Prahe sme v roku 1996 s Jozefom Bednárikom robili Rossiniho operu Turek v Taliansku, ktorú inscenoval, ako všetko, po svojom. Vymyslel to výborne, bolo to predstavenie, ktoré sa odohrávalo v talianskej pizzerii a bolo veľmi komické.“ Pre tohto umelca to bolo veľmi šťastné obdobie: „Obdobie Turka v Taliansku bolo pre mňa veľmi šťastným obdobím, po desiatich rokoch v stálom angažmáne v Brne to moja prvá hosťovacia sezóna v Štátnej opere v Prahe a Bednárikova prvá réžia na tejto scéne v Prahe.“ Vďaka svojmu brnianskemu vzdelaniu dokázal plniť Bednárikove vysoké nároky: „Keďže som bol vyškolený z Brna od profesorky Mrázkovej z JAMU, ktorá ma učila javiskový prejav a pohybovku, bol som schopný plniť jeho vysoké nároky a myslím, že mal vo mne v ansámbli oporu.“
Medzinárodné uznanie a pedagogický vplyv
Talent Jozefa Bednárika prekročil hranice Slovenska a Česka. Ako hosťujúci režisér sa predstavil na festivaloch v Nemecku, Rakúsku, Francúzsku, Bulharsku, Monaku, Japonsku, Anglicku či Izraeli. Jeho réžie boli oceňované pre ich inovatívnosť a hĺbku, čo mu prinieslo medzinárodné uznanie.
Jozef Bednárik bol nielen výnimočný režisér, ale aj neúnavný pedagóg. Mnohí umelci ho vnímali ako svojho mentora. Jedna z jeho spolupracovníčok s láskou hovorí: „Bol nielen mojim režisérom, ale aj pedagógom, ktorý ma po škole ďalej viedol. Upozorňoval na nedostatky, vysvetľoval, učil.“ Jeho učenie nebolo len o technike, ale aj o hlbšom pochopení umenia a života: „Naučil ma neodfláknuť prácu (lebo je to vidieť), herecky rozmýšľať pri budovaní postavy, plakať alebo smiať sa, keď sa človeku chce. Tešiť sa zo života, lebo je krásny - so všetkým dobrým aj zlým. Milovať umenie, divadlo, lebo zušľachťuje človeka a robí ho lepším… Že sme tu len krátko a každá minúta je vzácna…“
Osobnosť a režijný štýl: Čert aj anjel zároveň
Jozef Bednárik, familiárne prezývaný „Beďo“, bol osobnosťou plnou protikladov, čo sa odrážalo aj v jeho režijnom štýle a interakcii s ľuďmi. Bol „na javisku čertom, aj anjelom zároveň.“ Kolegovia spomínajú na jeho náročnosť: „Keď som s ním napríklad skúšal a neukázal mu gesto, nedopovedal ho, nezaspieval slovo, ktoré malo silu a obsah, bolo zle. Veľmi zle, veru aj krik bol…“ No zároveň bol aj anjelom: „Dobrý, zlatý, najmä vtedy, keď som po dlhých útrapách na skúšobni konečne pochopil, čo odo mňa chce.“
Jeho skúšky boli intenzívne a emotívne: „Skúšky boli vždy plné emócií, plaču, hystérie, smiechu a tvorivosti.“ Napriek tomu, alebo práve preto, bol výsledok vždy výnimočný: „Všetci sme prepadli nadšeniu v dobrý výsledok a ten sa aj dostavil. Beďo priniesol nový pohľad na inscenačné prevedenie opery.“ Bol dôsledný a nič nenechával na náhodu, vždy nesmierne pripravený, náročný k sebe rovnako ako k ostatným. „Na premiérach mal veľkú trému, ale vždy sme mali veľký úspech.“
Beďo mal krídla - kreoval divadelný svet, bol dominantný, kamarátsky, vyhľadávaný v tímoch aj medzi ľuďmi. Jeho vtipne komentované pracovné aj bežné situácie vyvolávali v nás oslobodzujúci smiech. Ale dokázal to tak rafinovane, že popri ňom sme „zľahka“ tvrdo pracovali a všetky jeho pripomienky zaujato spracovávali. Jedna z kolegýň podotýka: „Bol vtipný, ale aj prísny, vedel nás rozosmiať, ale aj rozplakať. Ale vždy som rozumela, že je to pre dobro veci.“
Jeho otvorenosť a priamosť boli legendárne. „Beďo bol okrem iného známy tým, že nepríjemné veci hovoril narovinu.“ Marián Vojtko si cení jeho prístup: „Myslím, že je dobré, keď sa herec režiséra trošku bojí, a teda má uňho rešpekt. Herec teda musí prísť pripravený a nefláka to, že nevie texty alebo niečo, nedajboh, zaspievať. Veľmi si vážim toho, že som bol vždy na tŕní a všetky jeho pripomienky som si zobral k srdcu.“
Dan Hůlka ho opisuje ako „tú malú guličku“, ktorá „vybehol za mnou, ponadával mi a presne mi povedal a vysvetlil, čo a ako mám robiť. Tam som ani nestíhal na to reagovať, že by som sa urazil alebo niečo iné, pretože v tom momente to tak malo byť a bolo… Vďačím mu za to, že som mohol aj v budúcnosti čerpať z jeho režijných pokynov a pripomienok.“
Napriek špecifickému štýlu a prístupu Bednárika k hercom a spevákom na neho všetci spomínajú s rešpektom, úctou a láskou. „Bol to charakterný človek, ktorý vám od srdca vynadal ako otec, potom pohladil ako mama. Bol akoby člen rodiny všetkých divadelníkov. Jemu ste dovolili, aby vám povedal úplne všetko a nemohli ste sa uraziť.“
Jozef Bednárik bol človek s citom pre hudbu, výtvarno, emóciu, cit pre krásu a krásno. Bol „umelecky výbušný vtedy, keď veľmi svojim divákom pripomínal ostražitosť pred zlým a láskavý vtedy, keď spozornel pri dôležitosti lásky, morálky, či nádeje.“ Zároveň bol solitér, neznášal obmedzenia a veľmi rád bol sám - so svojimi knihami, filmami a cestovaním. Neustále sa vzdelával - čítal, pozeral filmy, počúval hudbu, cestoval po divadlách po Európe a delil sa o svoje zážitky a dojmy s odporúčaním: „Čítajte, vzdelávajte sa.“ Spoznával krajiny, zvyky, jedlá, ľudí, čo mu otváralo nové perspektívy pre jeho tvorbu.
Odkaz a spomienky: Jozef Bednárik žije ďalej
Jozef Bednárik zanechal po sebe obrovské prázdno, no jeho odkaz je nesmrteľný. Jeho bonmoty sú dodnes známe. Kolegovia, ktorí mali to šťastie s ním pracovať a byť jeho priateľmi, si na neho spomínajú s hlbokou láskou a nostalgiou. „Bol môj veľký učiteľ a veľký kamarát.“ „Keď niekde počujem meno Jozef Bednárik, vybavia sa mi okamžite veľmi vtipné a ironické poznámky, veľké nasadenie a vášeň pre vec, skvelé inscenácie.“
Mnohí ho bezmedzne milovali, pretože to bol „naozaj skvelý človek a režisér.“ Svedectvo kolegu, ktorý s ním pracoval v Nitre a v televízii na mnohých projektoch, hovorí o viac ako dvadsiatich piatich divadelných inscenáciách a nespočítateľnom množstve televíznych.
Jozef Bednárik bol jeden z najväčších zjavov slovenskej divadelnej scény, herec, režisér, cestovateľ, gurmán, zaslúžilý umelec, človek s veľkým srdcom. Pod jeho režisérskou taktovkou vznikli jedinečné divadelné, operné, dokonca baletné predstavenia a, predovšetkým, úžasné muzikály. Stihol aj úlohu porotcu v tanečných súťažiach v televízii.
Aj niekoľko rokov po jeho odchode na večnosť je jeho prítomnosť citeľná. „Beďo, chýbaš nám. Chýbaš mne a chýbaš aj tomuto národu. Chýba tvoj humor a tvoje vždy presne mierené poznámky. Chýba tvoja emócia, tvoj krik a láskavosť zároveň. A hlavne chýba tvoje umenie.“ Kolega s dojemnými slovami vyjadruje svoju osamelosť: „Mám pocit, že som tu ostal sám. Ty aj Nosáľ ste odišli a mne nemá kto dať facku, radu či pohladenie. Facky, tie sa rozdávajú, ale od teba boli úprimné. A ešte chýba tvoja vôňa, ktorá sa vždy rozliala celým divadlom…“
Posledné stretnutie s ním pre mnohých bolo v Turčianskych Tepliciach 17. augusta 2013 po záverečnom galakoncerte „Zlatých tančekov“, kde sa spomínalo na jeho inscenáciu opery „Don Carlos“. Na posledné rozlúčenie s Beďom v historickej budove SND a na súkromný obrad v Zelenči, na želanie rodiny, sa prišli s ním rozlúčiť mnohí kolegovia, vrátane Moniky Absolonovej a Dana Hůlku.
Jeho pamiatku si dodnes pripomína aj Muzikálový festival Jozefa Bednárika v Brusne, čo je dôkazom trvalého uznania jeho prínosu pre divadelné umenie. Jozef Bednárik navždy ostáva ikonou, ktorá formovala generácie umelcov a obohatila kultúrnu krajinu Slovenska a Česka.
tags: #jozef #bedmarik #narodeny