Novinár Pavol Knapko sa spojil s bývalým detektívom Jozefom Vachálkom, ktorý sa narodil v roku 1957, a spoločne v novej knihe s názvom Príbeh detektíva - Hon na sériového vraha Ondreja Riga spísali detaily z pozadia prípadu. Táto kniha predstavuje jedinečný true crime román, aký na Slovensku ešte nebol, a po jej prečítaní už nikdy nebudete pozerať na svet zločinu rovnako. Vachálek, ktorý počas svojej bohatej kariéry čelil mnohým zložitým prípadom, nám v rozhovore priblížil nielen to, ako sa im podarilo dolapiť Ondreja Riga, ale aj mnohé ďalšie aspekty práce kriminalistu.
Metodika vyšetrovania: Mravčia práca a tímová zodpovednosť
Vyšetrovanie vraždy, ako opisuje Vachálek, je "ako skladanie puzzle. Taká mravčia práca: vypočúvanie, snaha prísť na to, kto, s kým, kedy, čo." Táto práca si vyžaduje precíznosť, trpezlivosť a dôkladné zhromažďovanie informácií. V 90. rokoch bola táto práca ešte náročnejšia aj kvôli obmedzenej dostupnosti informácií a technológií.
Je nutné zdôrazniť, že "na žiadnom prípade nepracuje kriminalista sám. Pracuje kolektív a za vyriešenie prípadu nesie každý zodpovednosť." Tímová práca je kľúčová pre úspech. Ak sa prípad nepodarí vyriešiť v krátkom čase, po istej dobe (tri mesiace alebo pol roka) je prípad pridelený konkrétnej dvojici kriminalistov, ktorá pokračuje v práci na zistení páchateľa. Jozef Vachálek sám mal takto pridelenú vraždu Petra Steinhübela, známeho ako Žaluď, na ktorej pracoval celých 20 rokov, čo svedčí o jeho vytrvalosti a odhodlaní.
Brutalita a prostredie: Od divokých 90. rokov k rafinovanosti
Vachálek sa počas svojej kariéry stretával s rôznymi formami násilia a zločinu. V ktorom prostredí videl najviac brutality? Podľa neho to bolo najmä v prostredí, ktoré vzniklo z bývalých vyhadzovačov, zápasníkov, taxikárov či chlapcov z diskoték. Títo ľudia mali k tomuto prostrediu "nejako bližšie." Vznikali vtedy "ochranárske skupiny - dokonca boli registrované a organizované legálne ako zapísané podniky. A súperilo sa o všetko, z čoho boli peniaze."
V začiatkoch 90. rokov bola situácia "surovejšia." Bolo to "najmä o rozšírení strachu, nielen medzi sebou, ale aj medzi bežným obyvateľstvom, predovšetkým v podnikateľskom prostredí." Komunikácia s policajtmi v tej dobe nebola taká blízka, všetko sa muselo "odobriť, pretože každému išlo o krk." Neskôr sa situácia zlepšila, ale vtedy boli policajti veľmi spätí a informácie odovzdávali len veľmi ťažko.
Neskôr sa zločinecké skupiny "poučili. Stali sa nenápadnými, aby nevzbudzovali prílišnú pozornosť a záujem polície." Táto zmena v prístupe naznačuje adaptabilitu zločincov a snahu vyhnúť sa odhaleniu.
Incident, ktorý ukončil éru: Vražda Jána Kuciaka a Martina Kušníra
Incident, ktorý podľa Vachálka ukončil éru "divokých 90. rokov", bol pravdepodobne myslený v širšom kontexte, no s odstupom času sa dá s určitosťou povedať, že vražda novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej mala zásadný vplyv na slovenské prostredie. "Lebo práca Kuciaka poukazovala na prepojenie mafiánskych skupín medzi podnikateľmi a politikmi. Ich vražda vyvolala masívne protesty verejnosti, krízu vo vládnej koalícii a silný tlak na reformu spoločnosti."
Napriek tomu, že sa často hovorí o konci mafie, Vachálek upozorňuje, že "koniec mafiánskych skupín a mafie na Slovensku však ešte nie je. Teraz však fungujú v skrytejšej forme." Je zrejmé, že "nejaké ponaučenie tam určite prebehlo, prešlo to do akejsi novej fázy. Teraz vedia, že robiť ramená sa nenosí." Táto skrytá forma mafie je pravdepodobne rafinovanejšia a menej nápadná.
Rafinovanosť zločinu a digitálna stopa
V dnešnej spoločnosti panuje "určitá preinformovanosť. Ak chcete, nájdete návod na všetko, vrátane „správnej“ exekúcie vraždy." Táto dostupnosť informácií má vplyv na rafinovanosť zločinu. Zločinci sú dnes často prefíkanejší, najmä ak ide o organizované skupiny. "V organizovanej skupine sa na zločin pripravuje. Tam je veľa hláv, veľa rozumu, veľa podnetov, a aj tých zistení, „internetov“ a podobne. Tam sa oni medzi sebou poúčajú."
V prípade "sólového hráča", príprava na vraždu je iného typu a má svoje štádiá. "Čiastočne sa dá poučiť o tom, ako na to, aby sa na vás nedošlo." Avšak spolu s tým prichádza aj moment rozhodovania a uvedomenie si následkov.
Existuje aj "skratová" skupina vrahov - "keď muž zabije ženu, alebo družka partnera… Tí sú na tom najhoršie a zároveň sa najľahšie objasňujú." Tieto prípady boli často ponechávané na okresné oddelenia.
Dnes majú kriminalisti vďaka digitálnej stope "jednoduchšie" vyšetrovanie. "Stále sa stretávame so zradami, s únikmi informácií, s ľuďmi, ktorí potom prehovoria… Dnes však pribudla digitálna stopa a informácie, ktoré sa z nej dajú vytiahnuť aj po niekoľkých rokoch." V porovnaní s minulosťou, kedy bolo vyšetrovanie "prácnejšie, ale v istom zmysle aj stabilnejšie."
Mikuláš Černák: Prípad z pohľadu bývalého detektíva
Jozef Vachálek sa osobne k prípadu Mikuláša Černáka vyjadruje s odstupom. "Ja som Mikuláša Černáka osobne nevypočúval. Naposledy som ho videl presne v ten deň, keď sa prišiel prihlásiť. Vychádzal som vtedy z budovy na Vajnorskej, z prezídia, bol tam aj s tým Kánom."
V súvislosti s jeho prípadným prepustením Vachálek vyjadruje pochybnosti: "Čo sa týka snahy o jeho prepustenie, neviem si predstaviť, že sa tým súd vôbec zaoberá. Ale musí." Mnohí ľudia, vrátane Vachálka a jeho okolia, si kladú otázku, ako môže niekto, kto "spáchal toľko brutálnych vrážd, vyjsť na slobodu." Podľa neho "Môže tam byť pokojne aj sto rokov: tie gény ho z toho myslenia nepustia."
Vachálek vníma súčasné dianie okolo Černáka ako "hranie formy, celá tá organizácia, posudky… Dozvedel som sa, že vo väznici kolujú informácie o tom, že Černák mal počas výkonu trestu aj nejaké tresty, o ktorých vedenie neinformovalo."
Obavy z jeho prepustenia "odrážajú potrebu pocitu bezpečia a dôvery v právny systém." Zároveň však "zvyšuje riziko, že verejnosť začne vnímať mafiánov ako „antihrdinov“, nie ako ľudí, ktorí za sebou zanechali obete a zničené životy."
Vzťah s médiami a verejnosťou
Vachálek uznáva dôležitú úlohu médií, vrátane novinárov, hoci "niekedy pracujú trochu nad rámec, a to nemusí polícii vždy vyhovovať." Napriek tomu "verejný tlak a pozornosť môžu pomôcť pri spravodlivom rozhodovaní." Dôležité informácie by mali byť "prístupné pre všetkých."
Jozef Vachálek: Viac ako len detektív
Jozef Vachálek, narodený v roku 1957, nie je len bývalý kriminalista, ale aj človek, ktorý zažil a pochopil temné stránky slovenskej spoločnosti. Jeho životná púť je pretkaná prípadmi, ktoré formovali nielen jeho, ale aj celú krajinu. Od vyšetrovania brutálnych vrážd až po sledovanie vývoja organizovaného zločinu, Vachálek ponúka jedinečný pohľad na realitu, ktorá je často skrytá pred očami verejnosti. Jeho spolupráca s novinárom Pavlom Knapkom a kniha Príbeh detektíva - Hon na sériového vraha Ondreja Riga sú dôkazom toho, že aj po rokoch práce v anonymite sa oplatí podeliť sa o svoje skúsenosti a vedomosti. Jeho príbeh je svedectvom o odvahe, húževnatosti a neúnavnom boji za spravodlivosť v spoločnosti, ktorá prešla mnohými transformáciami.
tags: #jozef #vachalek #narodeny #v #roku #1957