V dynamickom verejnom priestore Slovenska sa neustále stretávame s osobnosťami, ktorých životopisy a verejné profily formujú diskusiu o zodpovednosti, transparentnosti a hodnote. Často si kladieme otázky o tom, kto sú títo ľudia, aké sú ich skúsenosti a čo skutočne vedia o problémoch, ktoré ovplyvňujú našu spoločnosť. V kontexte, kde sa osobnosťami stávajú produkty mediálnych kampaní a hviezdy rôznych reality show, naozajstný význam pojmu osobnosť degraduje. Skutočné osobnosti sú pritom často krát v úzadí a málokedy poznáme práve ich názor na rôzne problematiky našej spoločnosti.
Meno Želiezka sa v slovenskom kontexte objavuje v rôznych rovinách, od metaforického pomenovania „želiezka v ohni“ v politickom zápase, až po konkrétne zmienky o verejných činiteľoch. Táto úvaha sa zameriava na to, ako sa prezentujú verejné postavy, aké informácie o nich máme k dispozícii a akým výzvam čelí spoločnosť, ktorá sa snaží hľadať pravdu a riešenia. V centre pozornosti tak stojí nielen absencia, či naopak transparentnosť životopisov, ale aj morálna integrita, obete minulosti a súčasné problémy, ktoré odhaľujú skutočný charakter lídrov a systému.
Prezidentské voľby a „Želiezka“ v Politike
Volebné obdobia a výkony zvolených občanov do funkcie prezidenta SR jasne naznačujú, že reálnu šancu na zvolenie má ten, kto disponuje podporou politických strán a teda ten, ktorý má peniaze. Je tak zjavné, že ide o politiku, kde dve najväčšie strany často majú svoje „želiezka“, teda svojich silných kandidátov. Okrem týchto tradičných politických hráčov však existuje široké spektrum osobností, ktoré by mohli mať pre verejný život významný prínos.
Ak námatkovo spomenieme mená ako Boris Filan, Peter Jaroš, Petra Vlhová, Peter Sagan, JUDr. Štefan Harabin, Peter Nagy, Jozef Banáš, JUDr. Miroslav Kamenský, Boris Farkaš, či Peter Privara, je zrejmé, že ide o ľudí s rôznym odborným zázemím, úspechmi a verejnou známosťou. Títo jednotlivci, na ktorých môžeme byť právom hrdí, predstavujú potenciálny zdroj inšpirácie a kompetencií. Otázkou zostáva, ako by sa ich názory a skúsenosti mohli efektívne zapojiť do verejného rozhodovania. Jednou z úvah je zriadenie senátu, kde by sto takýchto osobností mohlo o niečom rozhodovať a k niečomu sa vyjadrovať. Verejný záujem a možno aj tá nová verejno-právna televízia by sa o nich mohla zaujímať a napríklad im dať po jeden milión Eur, aby sa ukázalo, čo s tými financiami spravia. Môžu si dať kurz, ísť hoc do Aspenu, alebo na seminár do Skalice či do Prahy, naštudovať dejiny, prihlásiť sa do TV show typu Milionár alebo vedomostných kvízov.
V kontexte volieb, kde občania hľadajú pravdivé a účinné riešenia pre problémy spoločnosti, sa vynára otázka, aké kritériá sú pre nich rozhodujúce. Napríklad, mnohí si pozreli už dnes legendárnu TV show na Markíze, kde bolo jasne vidno, ako to je s otázkou, ako to je s pomenovaním problému, ako to je s hľadaním podstaty a ako účelu, a zdanie pre verejnosť v protiklade so snahou hľadať pravdu, tak, aby bolo možné prísť k riešeniu. Tieto momenty demonštrujú, prečo niektorí volia konkrétnych kandidátov.
Novinári hovoria o transparentnosti vlády
Verejný profil a nedostatočná transparentnosť: Prípad poslancov NR SR
Dôvera verejnosti je základom demokratického zriadenia, a poslanci parlamentu ju získali vo voľbách, aby mohli rozhodovať o zákonoch. Napriek tomu verejnosť o nich často veľa nevie, a niektorí do životopisu, ktorý posielajú Národnej rade, nenapíšu vôbec nič. Iní ho dokonca taja. Redakcia Aktuality.sk získala 130 životopisov poslancov na základe zákona o slobodnom prístupe k informáciám, pričom množstvo z nich je takmer prázdnych alebo vyplnených tak, že by ich každý personalista zo súkromnej firmy hodil do koša. Podrobne naopak vyplnili svoje životopisy napríklad poslanci Eugen Jurzyca či Alena Bašistová.
Až dvadsať poslancov odmietlo sprístupniť svoj životopis, z toho šestnásti zo Smeru, jeden z ĽSNS a traja zo SNS. Sedemnásť poslancov uviedlo len meno, miesto narodenia a rodinný stav, pričom chýbali informácie o vzdelaní či pracovnej histórii. Týka sa to piatich zástupcov Sme Rodina, po štyroch z OĽaNO a ĽSNS, troch z SNS a jedného z KDH. Ďalší štrnásti poslanci nemajú v životopise uvedené žiadne zamestnanie, hoci uviedli informácie o vzdelaní. Ide o ôsmich poslancov Smeru a po troch z SaS a Mostu-Híd.
Medzi poslancami, ktorí odmietli sprístupniť svoj životopis, sa objavil aj Ľubomír Želiezka zo strany Smer. Okrem neho to boli napríklad Jozef Buček, Emil Ďurovčík, Vladimír Faič, Augustín Hambálek, Peter Chudík, Ladislav Kamenický, Mikuláš Krajkovič, Stanislav Kubánek, Ján Kvorka, Jana Laššáková, Róbert Madej, Milan Mojš, Dušan Muňko, Richard Raši, Peter Šuca. Za SNS to boli Eva Antošová, Peter Pamula, Jaroslav Ridoško a za ĽSNS Rastislav Schlosár.Poslanci so životopismi bez profesijnej histórie a vzdelania zahŕňali Boris Kollár, Peter Pčolinský, Milan Krajniak, Petra Krištúfková (všetci Sme Rodina); Martin Kotleba, Stanislav Mizík, Peter Krupa, Juraj Kolesár (všetci ĽSNS); Viera Dubačová, Gábor Grendel, Eduard Heger, Igor Matovič (všetci OĽaNO); Radovan Baláž, Jaroslav Paška, Dušan Tittel (všetci SNS); Richard Vašečka (KDH); a Rastislav Holúbek (nezaradený).Poslanci so životopismi bez profesijnej histórie boli Michal Bagačka, Vladimír Baláž, Tibor Glenda, Mária Janíková, Jozef Ježík, Martin Nemky, Ján Senko, Jana Vaľová (všetci Smer); Tibor Bastrnák, Elemér Jakab, Peter Antal (všetci Most); a Ondrej Dostál, Juraj Droba, Jana Kiššová (všetci SaS).
V životopisoch, ktoré nie sú úplne prázdne, sa nájdu aj zaujímavé informácie. Napríklad, Stanislav Drobný pracoval ako šofér a mestský policajt, Milan Mazurek bol manažérom e-shopu. Ján Mora pracoval ako agent viacerých spoločností, ktoré chodia od dverí k dverám. Marian Kotleba bol pred nástupom do funkcie župana rok nezamestnaný. Z životopisu, ktorý poskytol parlamentu poslanec Smeru Dušan Bublavý, vyplýva, že pracoval pre firmu Ropspol, ktorá mala aj verejné zákazky. Túto informáciu však inde nezverejnil, takže verejnosť sa k nej nemá ako dostať. Občania tak nie vždy dokážu posúdiť možné konflikty záujmov poslancov. To by nebol problém, ak by sa životopisy poslancov podrobne vypĺňali a zverejňovali, na čo by však bola potrebná zmena zákona, lebo momentálne sa na informácie zo životopisov poslancov vzťahuje zákon o ochrane osobných údajov.
Poslanci svoje rozhodnutia o neúplných životopisoch vysvetľujú rôzne. Gábor Grendel (OĽaNO) uviedol, že nemá vedomosť o tom, že by Národnej rade SR neposkytol požadované informácie a nebol vyzvaný na doplnenie. Jana Kiššová (SaS) bola prekvapená, že je niekde k dispozícii jej nekompletný životopis a sľúbila nápravu. Jaroslav Paška (SNS) a Igor Matovič (OĽANO) tvrdia, že NR SR takéto informácie pre svoje potreby nepožaduje. Richard Vašečka (KDH) odkázal na verejne dostupný životopis. Boris Kollár (Sme Rodina) si nepamätá, že Národná rada takéto údaje žiadala, a Peter Pčolinský (Sme rodina) uviedol, že neúplnosť je z dôvodu, že to nikto nevyžadoval. Eduard Heger (OĽaNO) vysvetlil, že dotazník pre NR SR slúži na zachytenie základných informácií a bol inštruovaný, že poskytnuté informácie sú postačujúce, pričom aktuálne životopisy si delegácie vymieňajú na požiadanie. Richard Raši (Smer) dodatočne uviedol, že infožiadosť sa k nemu nedostala, a ak by sa dostala, nemal by problém s poskytnutím údajov.
Morálna odvaha a obete minulosti: Príbeh P.O. Martina Hritza
Na pozadí diskusií o transparentnosti a verejnej zodpovednosti stojí aj neľahká história Slovenska, v ktorej sa stretávame s príbehmi skutočnej odvahy a utrpenia. Jedným z takýchto príbehov je život P.O. Martina Hritza, ktorý sa narodil v roku 1923 v Levoči. Vyrastal v robotníckej rodine a hoci v mladosti inklinoval k technike, od roku 1940 pracoval na viacerých miestach ako úradník. Po oslobodení Levoče spod okupácie opäť nastúpil na miesto úradníka na tamojšom MNV, pričom od roku 1949 bol pri výkone svojho zamestnania, ale i v súkromí sledovaný Štátnou bezpečnosťou.
Nakoľko mal výhrady voči zaobchádzaniu s kňazmi či rehoľnými sestričkami, otvorene prejavil nesúhlas s Katolíckou akciou. Neskôr sa prostredníctvom vydania falošných občianskych legitimácií pokúšal napomôcť skupine duchovných. Jeho svedectvo je mrazivým pohľadom do minulosti: „Mali sme zasadnutie na mestskom úrade v zasadačke. Bola tam ona jak predsedkyňa, hej, a teraz [ona poukázala na mňa, že som] nepodpísal Katolícku akciu, lebo som nesúhlasil s tým, čo sa robilo. Videl som, že kňazov berú, rehole pozbierali, všetko do Podolínca a som mal možnosť, keď som tam išiel, že ako autobus stál pri Vojtaššákovom ústave v Levoči, v tej uličke ako hádzali tie sestričky, tých kňazov a vozili ich do Podolínca. Tak, keď sme mali zasadnutie a ja som im vyhádzal, lebo tam boli všelijakej národnosti, všelijakého národného presvedčenia, náboženského presvedčenia, a ja len som toľko povedal: ‚Prosím vás pekne, som nepodpísal preto, že je to Katolícka akcia.‘“
- decembra 1950 bola naňho v Prešove uvalená zaisťovacia väzba, zdôvodnená jeho protištátnou činnosťou, a zároveň bol vylúčený z KSS. Opísal aj prehliadku bytu: „Vyšli sme hore, otvoril som, hej, a on už: ‚Ruky hore!‘ Som musel dať ruky hore, do rohu a držať a oni teraz všetko vyhadzovali zo skríň. ‚Kde máš ten vysielač?‘ ‚Ja nemám žiadny vysielač tu. Ja nemám žiadny vysielač.‘ No on vari začal, tak jeden zobral nôž, že rozreže periny. Ja hovorím tak: ‚Nie, nerobte to! Však vidíte, že keď pohmatáte, tak uvidíte, že vysielač nemôže len tak byť potom.‘ Všetky, čo som mal fotografie, všetky, všetky tie veci, doklady, všetko do oného zobrali. Teraz som tam mal položené, lebo predtým ona, no s Precnerom, kým som sa zišiel a ma pýtal, že či by som mu nemohol pozháňať nejaké legitimácie. Hovorím: ‚Áno.‘ Hovorím: ‚Ale to už sú neplatné.‘ ‚Toto stačí.‘ Ja hovorím: ‚A koľko by si chcel?‘ ‚No to takých päť, šesť.‘ No hovorím: ‚To tam je to vyhodené.‘“
Po vypočúvaní, ktoré bolo sprevádzané týraním, a po pojednávaní bol 4. júla 1951 v Bratislave uznaný vinným z trestných činov velezrady a vyzvedačstva, pričom bol odsúdený na trest odňatia slobody na 15 rokov. Jeho svedectvo o výsluchoch je otrasné: „No dva mesiace takej vyšetrovačky to bolo. A od rána do večera sadnúť neexistovalo. Akurát bolo, že ten príslušník skutočne otvoril okienko a mi hovorí: ‚Hritz, ľahnite si!‘ ‚Nemôžem, pán veliteľ. Ja musím chodiť.‘ A už som mal celé päty odreté, celé päty, lebo nemohli nič zonačiť, hej, lebo ani ponožky nič. Ta taký človek bol znechutený zo všetkého. Človek ani nechcel veriť, že je to možné, že Slováci, jeden proti druhému, taký vzťah majú. No keď som teraz onačil, keď som teraz prišiel, hej, a zase ma vyšetroval, hej, a hovorí: ‚A tu podpíšte. Tu podpíšte.‘ ‚Ja nemôžem podpísať to, lebo ja som takto nerozprával.‘ Otvorili sa dvere a už s pendrekom tak som dostal po hlave, hneď som bol na zemi, kopali do mňa, potom za hlavu a šikanovali a do cely. Hodili ma do cely.“
Odsúdenie prebehlo rýchlo: „No keď sme teraz boli, keď bolo prejednávanie, tak štvrtého júla 1951, hej, to bolo s Čechmi vymenené. No tak teraz menoval, hej. Každý sme sa postavili tam, príslušníci nám tam už potom toto naše tie želiezka dali dole, hej, pri pojednávaní, no a teraz, vedúceho ma zrobili celej tej skupiny, čo ja som ani nepoznal tých osemnástich. No a teraz, no čítal paragrafy čítal, ktorý paragraf sem a tu, a naostatok, že ten z Písku bol prokurátor: ‚Navrhujem trest smrti.‘ A ja som prehovoril: ‚Tak vrahom dávate po pár roky a tu čo my nie, čo sme politickí, tak nás idete takto onačiť?‘ No, prerušili. Ja hovorím: ‚Ja nesúhlasím s tým,‘ tak prerušili. Išli do kancelárie, no potom prišli.“
Bol väznený v Leopoldove, kde bol s ďalšími väzňami využívaný na rozličné druhy prác. „Po odsúdení bol som prevezený s viacerými do Leopoldova, do pevnosti Leopoldov. Tam nás preberali, na chodbe sme stáli, ruky sme mali zdvihnuté hore a po jednom nás volali. Tak nás potom dali do starej, no samotka stará, samotka sa to volalo. Na slamníku, už neviem či piati, štyria, piati alebo šiesti, sme ležali a na povel sme sa obracali, hej. Lebo, no, jeden slamník a piati keď ležali, tak sme sa museli obracať. A prerušilo ma, zostrašený som skočil ku oknu, čo sa robí. Vidím, že väzni majú okovy a tie gule také desať - pätnásťkilové a toto v popruhu ťahali a ako ťahali po tom betóne, strašný ruch to robilo.“ V Leopoldove zažívali väzni nepredstaviteľné podmienky. „Dostali sme dve kilá nejakej masti alebo margarínu a toto teraz dávali. My sme boli udretí, my sme boli lační, takže hovorím: ‚Pán veliteľ.‘ ‚No vykopte jamu a čo ostalo toto mäso, čo už nezjedli.‘ Hej, ta hovorím: ‚Toto si rozdelíme.‘ ‚Jamu vykopať, zahrabať.‘ Teraz polievky ostalo do päťdesiat litrov, do kanála sme museli vyliať. Nedal nám, nedal nám. Taký postoj bol voči nám, hoci dobre sme vychádzali, skutočne nikdy sme neonačili, toto sme museli zdraviť a trepnúť, bo čiapky mali sme a čapnúť tak ako pri vojsku, keď niekedy sa prionačilo. Keď nie, že neskoršie, sto drepov, dvesto drepov nám dal. Mal som jeden taký prípad, že som videl Gojdiča, gréckokatolíckeho biskupa, sto drepov mu dal ten príslušník. Len odpadol, ta len ho potom s vodou polievali. Taký cit bol voči oným, sa rozprávalo, že nad šesťdesiat rokov vo väznici nikto [nebol].“
Hritz bol svedkom aj pokusu o útek väzňov: „Ujsť sa im podarilo s plachtou, pozväzovali a dole spustili. Aj deky. Tak zakryli, kde sme tie kazematy búrali a vybili si okienko, a tým okienkom vyšli von. To asi tak šesť, osem metrov skočili dolu a to boli. Tu je, ta kde sú teraz chytro? ‚Boli to väzni Jan Chvasta, Hajdúk, Bureš, Kavenda, Jozef Hermanovský a Jozef Chalupa.‘ Tým sa podarilo ujsť, no bol veľký poplach, nemohli nás spočítať. Keď sme sa vracali na ubytovňu do väznice dnu, tak nemohli spočítať, do pol ôsmej nás počítali, a tak prišla z Prahy lietadlom kontrola. Spočítali, prísne oné, postieľky sme nesmeli užiť, polovičnú dávku každému, každý musel nastúpiť dole na chodbe, každý musel obracať ruky, oni prekontrolovali, bo že niektorému chýbal nejaký prst. Ale ani jednému z tých našich nechýbal ten prst.“
Na základe uznesenia Krajského súdu v Nitre bol 29. mája 1958, čiže po takmer 7 rokoch od vynesenia rozsudku, podmienečne prepustený. Po prepustení pociťoval pre svoju trestaneckú minulosť viaceré ťažkosti, ktoré sa prejavili napríklad v hľadaní zamestnania. „Po príchode domov nemohol som nijaké miesto si nájsť. Tak som robil len takého poskoka. Tu som vymaľoval rodičom dom celý, poopravoval, až konečne potom sa mi podarilo, že som podal žiadosť, keď na miesto som nemohol prísť, lebo nepekným spôsobom Ondrejčák, prednosta, predseda okresného národného výboru, sa mi stále vyhrážal, že ešte pôjdem do kriminálu. Potom som mal možnosť do Rudňan ako robotník prísť, hej. Čakal som v Spišskej Novej Vsi na chodbe, kým to oni jednali. Naraz prišiel predseda odborov Antal a mi povedal, keďže bol znížený stav: ‚Robotníkov nemôžeme prijať.‘ Ja som zase prišiel domov a doma som len také bežné veci robil. Potom sa mi podarilo, že som sa zišiel s jedným a bol nedostatok zemiakov, tak sme zo Spišských Vlách zemiaky nasypali do vriec a potom tie vrecia sme nosili, a do vlakov sme nakladali. Večer po ôsmej som prišiel, od rána od štvrtej do večera do ôsmej. Za tie dva týždne tak plano prišlo v noci, že ma zobrali na ošetrovňu, na pohotovosť a mi zakázali činnosť, len pokojne ležať, lebo srdce je úplne zničené.“
Výpoveď tohto pamätníka bola spracovaná a publikovaná vďaka finančnej podpore EÚ v rámci programu Európa pre občanov - Aktívna európska pamiatka. Záznamy vystúpení sú evidované v rámci systému prepisu vystúpení do textovej podoby.
Súčasné výzvy a kritika verejného zdravotníctva
Aj v súčasnosti sa stretávame s príkladmi, kde sa etické a morálne aspekty verejného života dostávajú do popredia, najmä v kontexte kritiky vládnej moci. Jedným z najvýraznejších problémov, ktorý hýbe Slovenskom, je stav zdravotníctva, ktorý bol opakovane podrobený ostrej kritike.
Vážený pán predseda, kolegovia, kolegyne, dovoľte, aby som začal citátom človeka, ktorého za jeho statočné vystúpenie a za jeho odvahu ponižoval priamo predseda vlády Slovenskej republiky. Je to pán biskup Lach, ktorý sa zastal zdravotných sestier. A aby toto jeho pomenovanie aktuálneho stavu zdravotníctva, do akého ho dostala vládna strana SMER, nezapadlo prachom niekde na Googli a aby naše budúce generácie, ktoré budú, keď možno už Google nebude existovať, ale budú pátrať po nejakých prepisoch vystúpení v Národnej rade, tak dovolím si prečítať to jeho stanovisko celé. A ešte raz podotýkam, v tomto prípade predseda vlády neváhal popri ponižovaní učiteľov, popri ponižovaní zdravotných sestier ponižovať aj tohto pána biskupa, ktorý podľa mňa jednoznačne presne, tak ako stav zdravotníctva je, tento stav popísal.
Na celoštátnom stretnutí kňazov, ktorí poskytujú duchovnú službu v nemocniciach a iných lôžkových zariadeniach zdravotnej a sociálnej starostlivosti, konanom pod záštitou Rady pre pastoráciu v zdravotníctve Konferencie biskupov Slovenska, bola vyslovená vážna obava o stav zdravotníctva: jeho rastúca morálna aj materiálna bieda, zapríčinená bezohľadným drancovaním zo strany mocných, ponižovanie a ohrozenie pacienta, vykorisťovanie, útlak a znevažovanie zdravotníckych pracovníkov, osobitne sestier, dosiahli neúnosné rozmery. Mnohí kvalifikovaní a zodpovední lekári a sestry rezignovali na možnosť zmeny k lepšiemu a odchádzajú z našich nemocníc i z našej krajiny. Mladí ľudia nevidia perspektívu dôstojného uplatnenia v zdravotníctve a odchádzajú za prácou i slušnejšími životnými a pracovnými podmienkami do zahraničia.
Bohužiaľ, namiesto vecného dialógu a hľadania prijateľných riešení nahromadených problémov sme svedkami arogancie moci, utláčania a zastrašovania poctivých, slušných ľudí, ktorí ešte našli v sebe statočnosť sa verejne angažovať. Týmto ľuďom nejde o politiku alebo politikárčenie. Z týchto dôvodov sa obraciame s naliehavou výzvou na predstaviteľov štátnej moci, osobitne na predsedu vlády Slovenskej republiky Roberta Fica a na ministra zdravotníctva Viliama Čisláka, aby bezodkladne začali riešiť oprávnené požiadavky slovenských sestier na ozdravenie slovenského zdravotníctva, vyjadrené v dokumentoch práve prebiehajúcej celoštátnej iniciatívy, a okamžite zastavili zastrašovanie tých, ktorým jasne leží na srdci dobro pacienta a ich profesijná povinnosť a česť. Požiadavky sestier vyjadrujú oprávnené nároky všetkých obyvateľov Slovenska, ako aj všetkých čestných zdravotníckych pracovníkov.
Zároveň sa obraciame na predstaviteľov finančných a iných štruktúr skrytej, ale reálnej moci, ktoré sú pravými pôvodcami súčasných problémov a v skutočnosti riadia slovenské zdravotníctvo a ďalšie oblasti života našej krajiny, vrátane takzvanej veľkej politiky. Namiesto rozsievania biedy, strachu a nenávisti máte možnosť podporiť pre tento ľud dobro a dôstojný život, pretože len úcta k druhým ľuďom je jedinou cestou k spáse, zatiaľ čo cesta ľahostajnosti a opovrhovania druhými vedie k zatrateniu a k zúfalej samote. Prosím, preukážte milosrdenstvo ľudu tejto krajiny. Napravte a odčiňte zlo, za ktoré nesiete osobnú aj korporatívnu zodpovednosť. Toľko sú slová pána biskupa Milana Lacha, o ktorom sa premiér Slovenskej republiky po týchto slovách vyjadril dehonestujúco, ponižujúco: „Veď to ide o nejakého takého pomocného biskupka.“
Toto je premiér Slovenskej republiky, ktorý nám vládne, ktorý zastrašuje a zosmiešňuje učiteľov, zdravotné sestry a aj biskupa. Áno, je pravda, že Robert Fico chráni zlodejov. Robert Fico chráni zlodejov, a preto slovenské zdravotníctvo vyzerá tak, ako vyzerá. Preto tu musia štrajkovať ženy, z ktorých mnohé sú osamotené matky a napriek tomu išli do výpovede a dnes nemajú prácu. A dnes sa musia doprosovať u riaditeľov nemocníc, ktorých ste si tam dosadili, a musia si pomaly na kolená kľaknúť, aby ste ich tam zobrali späť. A ukazujete a dávate im pocítiť tú vašu obrovskú moc a musia sa pred vami skláňať. Že vám nie je hanba.
Oficiálna štúdia OECD hovorí o tom, že slovenské zdravotníctvo za osem rokov vašej vlády ste doviedli do stavu, že na Slovensku zo 100-tisíc obyvateľov ročne zomrie 180 ľudí na liečiteľné choroby, na choroby, ktoré by mohli byť vyliečené, ak by tým ľuďom bola poskytnutá včasná a odborná starostlivosť. Lenže keď vy ste si urobili zo zdravotníctva zlatú baňu, zdroj nekonečného bohatstva pre košickú zdravotnícku mafiu, ktorej chápadlá ste dovolili zapustiť veľmi, veľmi hlboko do poslednej ambulancie, ktorú takýmto spôsobom zdierate, samozrejme, ľudia na to doplácajú. Ak zomrie na Slovensku zo 100-tisíc obyvateľov 180 ľudí ročne na liečiteľné choroby, vo Francúzsku je to 60 ľudí, ale, dobre, budem fér, budem to porovnávať s Čechmi, kde to je 145 ľudí, ktorí majú plus-mínus rovnaké stravovacie nároky, plus- mínus približne rovnakú životnú úroveň, tradície tak, že plus-mínus sme na tom istom, tak iba v porovnaní s Čechmi to vychádza, že ak by sme mali rovnakú zdravotnú starostlivosť, akú ju majú v Českej republike, tak by na Slovensku nezomrelo 3-tisíc ľudí na liečiteľné choroby ročne, nie na rakovinu, ale na liečiteľné choroby. Inak povedané, korupcia zabíja. Korupcia vládnej strany SMER zabíja. Korupcia košickej zdravotníckej mafie, ktorú ste pustili do zdravotníctva, si robí biznis na to, aby mali deň bohatší kráľov, aby si mohli postaviť novú haciendu na Bahamách, zabíja. Ste zodpovední za 3-tisíc nevinných ľudských životov ročne, ľudí, ktorí zomrú iba preto, pretože rozkrádate zdravotníctvo.
Konkrétne kauzy sú alarmujúce. Kauza CT v Piešťanoch, kde pán Raši hovoril, že vlastne sa rieši kauza CT v Piešťanoch. Prečo nespomenul pána ministra Čisláka, ktorý sa vyjadril, že však to je nejaká pseudokauza predsa, to nie je kauza. Takýto človek, ktorý povie o bezbrehom rozkrádaní, že to je pseudokauza, naďalej je ministrom. Pán Senčák, ktorý tu bol spomínaný, človek, ktorý bol práve ten, ktorý to vyberal pri tomto cétečku, ktorý o tom rozhodoval, ktorý bol tá hlava, ktorý mal ďalších x hocijakých káuz, dnes je ten, ktorý akože má rozhodovať o odvolaniach pacientov, ktorí sa sťažujú na zdravotnú starostlivosť. To je ten správny človek? Povýšili ste ho presne tak, ako ministra Kašického svojho času za kšeft v kasárňach ste povýšili, keď ste ho odpratali do Bruselu za ešte päť razy väčší plat. Presne takto sa správa mafia. Vy ste mafia, do zdravotníctva ste pustili košickú zdravotnícku mafiu a toto robíte, urobili ste zo zdravia biznis, obchod pre samých seba len, aby vy ste sa mali dobre, pričom to je jedno, že tu zomierajú ľudia kvôli vám, kvôli tomu že ste nenažratí, že ste nenažratí prachov, ktoré ľudia v drobnom musia platiť ako dane do štátneho rozpočtu. Živnostníci tu platia odvody zdravotné, ktoré ste im zdvíhali len preto, aby vy ste mohli sa mať lepšie, aby ste zase mohli toho viacej ukradnúť, viacej toho vytunelovať a potom tu stláčať gombíčky ako cvičené opičky.
Kauza nemocničnej stravy, kde sme prišli o 35 miliónov eur s tým, že ste nejakému ujovi Hauptmannovi, ktorý predtým už bol namočený pri ostatných kšeftoch strany SMER, tam dovolili, aby akože súťažil, vyhral súťaž, pričom zrazu to je o tých 35 miliónov viac, ako keby sme mali zaplatiť za to. Však to je miliarda korún, to je tisíc miliónov korún. Za to mohlo byť postavených dobre tisíc 3-izbových bytov. Za to ste mohli kúpiť toaletný papier možno na 5 rokov dopredu do tých nemocníc kde si ho nosia pacienti. Tam niekde je pomaly hliníkový príbor alebo žiadny príbor tam nie je a za to ste tam mohli doniesť normálny príbor. Kauza pani, bielej vrany medzičasom, doktorky Pechočiakovej, kde si statočná lekárka povedala, že si nebude zakrývať oči pred tým, ako pani prednostka bielila zdravotnú dokumentáciu pri malom chlapcovi, ktorému ste zničili obličky. A vy túto ženu kryjete, vy túto ženu ešte povýšite. A tuším tiež ste ju zaparkovali na Úrade pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Toto je váš prístup k takýmto ľuďom. Kauza tety Anky, biznis pre seba. Tohto človeka ste tu kryli. Šéf zdravotnej poisťovne sem chodil ako na klavír. Keď som tu vždy bol, ja som ho tu videl tuším každý deň. Vtedy Forai chodil za Paškom dohadovať biznis, lebo asi skutočný šéf zdravotnej poisťovne nebol Forai, figúrka, ktorý tete Anke dohodil svojich 15 miliónov, ale šéf zdravotnej poisťovne skutočný bol Pavol Paška.
A úplne krásna čerešnička na torte je kauza Roberta Fica v zdravotníctve, lebo kauza maséra Kostku nie je kauza maséra Kostku. K tomuto masérovi chodili podľa svedectva zamestnankyne masérstva Kostku matka Roberta Fica, manželka Roberta Fica, syn Roberta Fica a pán masér Kostka chodil masírovať pána Roberta Fica priamo na Úrad vlády. A alibi za pána maséra Kostku pre médiá, čuduj sa svete, kto písal? Bola to nejaká pani, ktorá sa volá Mária Trošková. Kto je to tá pani? Nie je to náhodou tá slečna, sexi asistentka, o ktorej som si odjakživa myslel, že Robert Fico ju zobral na Úrad vlády kvôli masážam. Áno, je to tá sexi asistentka, ktorá píše alibi pre Roberta Fica. Vy sa nehanbíte za zlodejinu, ktorú dohodíte jednému nímandovi ako biznis za 3,5 milióna eur iba z jednej štátnej zdravotnej poisťovne na úkor všetkých pacientov, z čoho zarobí 2 milióny eur ročne? Vy sa nehanbíte za to, že ešte alibi tomuto človeku píše nejaká pipka z Úradu vlády? A vy sa nehanbíte to kryť? A nehanbíte sa o tom mlčať? Ako hlbšie môžete klesnúť, keď takéto niečo spravíte? A robí to priamo váš predseda vlády, váš predseda vašej strany. Kryjete to, špinavosti na Úrade vlády, priamo na Úrade vlády sa robí biznis, pipka na Úrade vlády píše alibi masérovi Troškovi, ktorý zázračne zbohatne a z obratu 50-tisíc eur má zrazu obrat 3,5 milióna eur, 70-krát väčší, o 7 000 % viacej oproti tomu obratu. Vy tu buzerujete živnostníkov, poctivých podnikateľov, tým oriete po chrbte: „Svojim ľuďom dohodíme biznis 70-krát väčší.“ A všetci z vás mlčia, lebo však: „Chceme byť v parlamente, lebo na budúce budeme stláčať tlačidlá a potom budeme mať biznisík, dostaneme niečo na účtik, spravíme nejaký kšeftík, dohodím si sesterničku na nejaký úradíček.“ Toto ste vy. Vy ste ľudské trosky, ktoré sa na ľudí iba podobajú, nemajú svedomie. Robíte biznis na úkor chorých ľudí.
Vysoké ocenenie si zaslúži celé hnutie, prejavujúce vďaku všetkým zdravotným sestrám, ktoré nabrali odvahu postaviť sa zlovôli napriek tomu, že mnohé žijú z ruky do úst a samé vychovávajú svoje deti a žijú iba zo svojho vlastného platu. Veľmi mrzí, že predseda vlády dovolil ponižovať tieto zdravotné sestry, zosmiešňovať ich, a to aj ministrovi zdravotníctva, a posmievať sa im, že ich je len pár. Áno, bolo ich vo výpovediach, alebo je ich vo výpovediach relatívne pár voči celému ich počtu, ale v skutočnosti im drží palce 99 % tých zdravotných sestier, len nie každá z nich si môže dovoliť ten luxus, nieže dovoliť luxus, ale nabrať takú odvahu a postaviť sa zlu čelom. Ešte raz ďakujem všetkým zdravotným sestrám, ktoré boli takýmto svetlým príkladom, lebo zobudili Slovensko a v čase, keď tu Robert Fico si myslel, že bude Slovensko ohlupovať tým, že najväčšie ohrozenie Slovenska sú utečenci, ktorí o Slovensko vôbec nestoja, tie sestry otvorili diskusie o najzávažnejšom probléme, ktorý na Slovensku máme. To, že zdravotné sestry štrajkujú, je úplne pochopiteľné, lebo poznajú, čo SMER s nimi urobil po minulých voľbách.
Takto pred voľbami plus-mínus v tom čase pred štyrmi rokmi, hlasmi 121 poslancov a všetkými hlasmi všetkých poslancov, ktorí boli v pléne prítomní, všetci hlasovali za zvýšenie platov zdravotníckych pracovníkov, zdravotných sestier. Veľmi rýchlo človek, ktorý následne bol poradcom Roberta Fica, dnes je ešte jeho poradcom, zabezpečil, následne aby bolo podanie na Ústavný súd a aby to, že už štyri roky mohli mať zdravotné sestry vyššie platy, človek Roberta Fica zastavil alebo teda zabezpečil, aby Ústavný súd zastavil príslušné konanie. Čiže ak zdravotné sestry dnes obávajú sa, že v rozpočte nebudú kryté peniaze na zvýšenie ich platov, a ak protestujú proti tomu, že nechcú iba počúvať sľuby, že budete riešiť ich problémy, tak nerobia to preto, že sú naivné, ale robia to preto, lebo poznajú, ako sa SMER k nim správa. Vy dlhodobo dehonestujete zdravotné sestry. Dlhodobo ich ponižujete a dlhodobo nimi opovrhujete. Štyri roky ste pre ne neurobili nič. Ale ja si pýtam, v čom je toto odmeňovanie spravodlivé, ak zdravotná sestra, ktorá robí pri lôžku 35 rokov, má rovnaký plat ako zdravotná sestra, ktorá príde rovno zo školy. V čom je takéto odmeňovanie spravodlivé voči zdravotným sestrám? Nie je to v ničom. Urobili ste zo zdravia tovar, urobili ste si zo zdravia kšeft, cez ktorý ste dovolili, aby systematicky košická zdravotnícka mafia na čele s donom Pavlom zdravotníctvo rozkrádala. Za to vám patrí obrovská hanba na záver tohto volebného obdobia.
V záverečnom slove k týmto kauzám sa patrí poďakovať v prvom rade Árpádovi Érsekovi, že tú kauzu otvoril niekedy ešte v lete, Veronike Remišovej, že išla do hĺbky. Bohužiaľ, nemožno poďakovať ministrovi, hoci dnes sa mu poďakovať chcelo, lebo sa myslelo, že keď sa mu takto nahrá a dá mu možnosť korigovať svoje rozhodnutie v prípade pána Lazára, tak ho jednoducho stiahne, povie, no, stalo sa, nevšimli sme si. Keď nič iné, tak aspoň pri tej nafte by povedal, že, áno, máte problém, lebo je to čistá matematika, a ak by to platilo a neplatili by slová pána Lebockého, že vlastne nafta bude už iba klesať, ako sa dočítal dnes ráno, keď sa vyspal, tak naozaj by sa okradla Slovenská republika, a to znamená aj naši voliči, o 31 miliónov eur v prípade nárastu o tých 50 centov, ktoré sa spomínali. Vystúpenie pána ministra bolo iba čisté, by som povedal, klamstvá, klamstvá, klamstvá a skrývanie sa za rukojemníkov, za ľudí v dedinách, za starostov, ktorým podľa mojich informácií doslova hovorili
tags: #jozef #zeliezka #narodeny