Vítam aktivitu projektu osobnosti.sk a páči sa mi, keďže častokrát totiž zanedbávame osobnosti vo vzťahu k svojej vlastnej histórii aj vo vzťahu k Slovensku. Cez osobnosti sa poznajú národy a štáty, a sú autormi niečoho, čo je trvalé a nemá pominuteľnú hodnotu. Čas ukáže najlepšie, ako to vlastne v skutočnosti je. Osobnosti sú ľudia, ktorí sa zapísali do dejín. Projekt Osobnosti.sk si veľmi vážim, lebo naši ľudia sa takto pripomenú ďalším. Žijeme v dobe, kedy sa osobnosťami stávajú produkty mediálnych kampaní a hviezdy rôznych reality show, čím naozajstný význam pojmu osobnosť degraduje. Skutočné osobnosti sú často krát v úzadí a málokedy poznáme práve ich názor na rôzne problematiky našej spoločnosti. Karol Duchoň, rodák z Galanty, je však jednou z tých postáv, ktorých odkaz prekračuje hranice času a médií. Volali ho slovenským Tomom Jonesom, prirovnávali ku Karlovi Gottovi. On však šiel svojou cestou a stal sa jedným z najvýraznejších slovenských spevákov.
Rané roky a prvé tóny hudby
Karol Duchoň sa narodil 21. apríla 1950 v Galante, meste, kde koncertovali Haydn a Schubert. Hudobné gény zrejme zdedil po svojej matke Oľge, ktorá pochádzala z Báčskeho Petrovca v Juhoslávii. Mama bola od prírody veselá a dobromyseľná - tieto vlastnosti zdedil Karol po nej. Novorodenec bol veľmi hlučný a mama sa ho pokúšala tíšiť spievaním, doslova dostal hudbu do perinky. Veľkú časť detstva a dospievania prežil Karol v Jelenci pri Nitre, v Tríbečských lesoch. Tu založil prvú kapelu a hrával na prvej gitare.
Jeho otec Karol šéfoval galantskému strojárenskému učilišťu a prial si, aby jeho syn mal poriadne remeslo v rukách. Otec hudbu príliš neuznával a syna nepodporoval. Otec a syn Duchoňovci mali zlý vzťah. Starý Duchoň mladého občas zmlátil, chcel mať z neho strojára. Mladý Karol, inak jedináčik, šiel študovať do Partizánskeho na strojnícku priemyslovku z donútenia. Na strednú školu poslali Karola na priemyslovku až do Partizánskeho - oficiálne vraj, aby chlapec nemal protekciu. Štúdium prerušil. Priznal, že v škole bol skôr grázel a skúšal trpezlivosť učiteľov. Na základnú školu chodil v Galante a dokončil ju v Jelenci.
Karolova láska k hudbe však bola natoľko silná, že ho neodradili ani prísne otcove metódy. Mama mu v trinástich darovala gitaru, ale keď Karol doniesol zlé známky, otec mu ju celú rozlámal. Dokonca 13-ročnému Karolovi rozbil prvú gitaru za zlé známky - prísny senior nechcel mať v rodine komedianta. Prvú harmoniku dostal Karol už v šiestich rokoch. Ani to ho neodradilo od cieľa stať sa spevákom.
Cesta na pódium a prvé úspechy
Štúdium išlo bokom. Strojnícku priemyslovku mladý Karol Duchoň nedokončil, nevydržal viac ako pol roka a už chodil poza školu. Keď ešte nemal osemnásť, odišiel k muzike. Počkal si, až rodičia odídu na dovolenku do Juhoslávie a „zdúchol“ s orchestrom Jaroslava Mikulu vystupovať do zahraničia. Rodičom neostávalo nič iné ako rezignovať a zmieriť sa s tým, že z ich syna bude „komediant“. Rodičov postavil pred hotovú vec a oni sa s tým museli zmieriť. Neskôr mama syna podporila a vybavil jej prácu v Slovkoncerte, kde si získala povesť priateľskej a nápomocnej účtovníčky.Písal sa rok 1968 a v Zlatých Moravciach si Karol Duchoň a Robo Kazík založili bítovú kapelu The Ice Boys (Ľadoví chlapci). Kazík a Duchoň sa stretli prvýkrát ako chlapci na zraze turistov v Jelenci. Kazíka zaujal zhluk dievčat pri táboráku, ktoré bavil neznámy fešák-štramák hrou na gitaru s nejakou nezmyselnou anglickou pesničkou. „Ak máš aparatúru, idem do toho,” povedal mladý Karol Kazíkovi.
Jeho profesionálnu kariéru rozbehlo vystúpenie na Bratislavskej lýre v roku 1970. Do pozornosti sa dostal, keď vyhral súťaž Zlatá vločka závodu Calex v Zlatých Moravciach. Duchoň sa prihlásil do vychýrenej speváckej súťaže o Zlatú vločku Calexu a suverénne zvíťazil s piesňou Petra Nováka Náhrobní kámen. Prvýkrát na veľkom pódiu spieval v češtine a sprevádzala ho kapela Roba Kazíka The Ice Boys - Ľadoví chlapci. Odvtedy sa naplno začala odvíjať jeho spevácka kariéra.
V roku 1969 prišiel debut na obrazovke, konkrétne v relácii Malá televízna hitparáda. V Malej televíznej hitparáde zabodoval s prevzatou piesňou Sugar Sugar, ktorá sa dostala do povedomia poslucháčov ako Uber pary. Karol prespieval hit Sugar, sugar - v slovenčine sa skladba volala Nálady, ale všetci si ju zapamätali ako Uber pary. Karol bol skvelý, svieži, charizmatický, výrazný. Nato už meno Duchoň znelo Bratislavskou lýrou, mimochodom, text k súťažnej piesni mu napísal Milan Lasica. A ponuky sa len tak sypali.
KALI, KAROL DUCHOŇ, PETER PANN - PRE VÁS HRÁM
Vzostup hviezdy: Zlaté sedemdesiate roky
Prvá polovica 70. rokov sa v profesionálnom živote Karola Duchoňa niesla aj v znamení spolupráce s Evou Kostolányiovou, s ktorou na Bratislavskej lýre v roku 1973 získal striebro za pieseň Chvála humoru. O tri roky neskôr so speváčkou Evou Kostolányiovou a piesňou Chvála humoru získali Striebornú Bratislavskú lýru. Karolova stúpajúca spevácka hviezda svedčala aj o tom, že mal kapelu Prognóza, začali s ním spievať známe Bezinky, vydal svoju prvú dlhohrajúcu platňu. Karol žil rýchlo, vyhrával festivaly, stal sa speváckou jednotkou pre Pavla Zelenaya, Petra Hanzelyho, Vieroslava Matušíka, Jána Siváčka, Aliho Brezovského a mnohých ďalších uznávaných skladateľov. Pribúdali pesničky, objavovali sa noví skladatelia a textári. Karol mal šťastie na autorov, ktorí mu vedeli ušiť pieseň na telo. Zlatú si odniesol v roku 1974 za pieseň Zem pamätá (P. Zelenay/T. Grünner).
Hudobný génius bez notového zápisu
Mnohí si mysleli, že Karol sa raketovo presadil iba svojím talentom, ale tak popmusic nikdy nefungovala. Karol tvrdil, že všetko si musel tvrdo odpracovať. Slovenský interpret bol však neškolený samorast, ktorý nepoznal noty, a napriek tomu všetko zaspieval s ľahkosťou. Mal svoj skvelý zamatový barytón, širokánsky úsmev a balkánske gény svojej mamy. Meky Žbirka ho videl prvý raz hrať so skupinou Vlada Hronca a neskôr povedal: „Okamžite som si všimol, že nemá len jeden talent. Zvukári, ktorí nahrávali Duchoňove piesne, veľa práce nemali. Stačil vždy len prvý pokus. Bez dodatočných úprav. Väčšinou zaspieval na prvý pokus. Nahrávky s Duchoňom boli tiež spontánne a hladké, málokedy sa strihalo. „Keď otvoril ústa, všetci prestali dýchať a počúvali. Mal hlasisko ako hrom a spieval s neuveriteľnou ľahkosťou,” spomína na kamaráta spevák Dušan Grúň. Pieseň Mám ľudí rád, ktorú spieval vo filme Juraja Herza Sladké starosti, je akýmsi symbolom tvorby a osobnosti Karola Duchoňa. Skladateľ Peter Hanzely mal hudbu hotovú rýchlo. Duo Peter Hanzely a Ľuboš Zeman zložilo aj hymnu hokejovému Slovanu a ten v roku 1979, po viacerých druhých miestach, konečne ligu vyhral. Federálny titul bola ohromná udalosť pre celé Slovensko.
Osobný život a bohémska povaha
V Duchoňovom súkromí nastal obrat - oženil sa s Elenou Šurákovou a narodila sa im dcérka Danka. Obaja mali len devätnásť a Elena si neuvedomovala, aký búrlivý život vedú hudobníci. Elenka si prišla zatancovať a odišla s pozvánkou do kina. Práve pre ňu Duchoň spieval pieseň Elena, ty si život môj. Karol bol vraj veľmi žiarlivý a vypočúval Elenu zakaždým, keď ju na ulici pozdravil nejaký muž. A pre istotu ju ani nebrával na svoje koncerty. Vo veľkom bratislavskom byte na Námestí 1. mája, kam sa po čase presťahovali, už nebola sama. Bývala s nimi aj Karolova mama Oľga. „Bola som veľmi mladá, prísne vychovávaná, naivná, neskúsená. Muzikantský život som nepoznala, nevedela som, čo sa môže stať, nevidela som žiadne riziká. A keby ma aj niekto vystríhal, zrejme by som necúvla. A tak aj bolo - Elena zostávala doma väčšinou sama, s malou dcérou Dankou. Karolovi však nič nevyčítala, ani neskoré príchody, ani alkohol. Karol bol príliš spoločenský, do svojej domácnosti furiantsky pozýval kamarátov, bivakoval do noci a manželia sa po ťažkých momentoch rozviedli. Elena v rozhovore pre televíziu priznala, že všetko by sa dalo vyriešiť, len alkohol nie. Pri narodení dcérky rozbil Karol svoj prvý Mercedes a je možné, že pri tom tiež asistoval alkohol. Vedel byť aj prísny - trval na tom, že Danka má vykať svojim tetám, hoci ony na tom netrvali. Dokonca preto v zlosti tresol po akomsi sklenenom stolíku. Rozvod niesla dcéra ťažko - mala trinásť rokov a novej Karolovej manželke dala najavo svoju nechuť.
Karol nemal maniere celebrity, bol veselá priateľská kopa. Nikdy neodmietol podpis alebo podanie ruky. Boris Filan v dokumente STV Hľadania pólu z roku 1998 spomína: „Karol mal jednu peknú vlastnosť. Bol najzábavnejší v spoločnosti, ale pritom neukradol celý večer pre seba.” Pre jeho otvorenú a dobrácku povahu mu jeho blízki nevedeli povedať nie, ani keď to potreboval. Žijúci kamaráti Karola Duchoňa si stále pamätajú jeho štedrosť, dokonca až rozhadzovačnosť. Nebol na peniaze, nehromadil ich. Naopak, bol známy tým, že často pozýval spoločnosť a platil aj za úplne neznámych ľudí. K tomu sa pridala ďalšia slabosť - kartárstvo. Karol bol schopný prehrať veľké sumy, až sa ocitol vo veľkých dlhoch, ktoré po jeho smrti čestne vyrovnala vdova Alena. Bolo to ťažké, šlo o státisíce korún. Veritelia jej zvonili pri dverách niekoľko rokov. Karol nemal vôľu, výdrž a dochvíľnosť. Bol ale aj nestabilný a chýbala mu disciplína. Podľa Evy Mázikovej mal dar, ale nemal silu ísť jedným smerom. Bezprostrednosť a živelnosť mu pomáhali, no aj škodili. Pre Karola Duchoňa doba priala - politické uvoľnenie koncom 60. rokov znamenalo možnosť cestovať, počúvať svetovú produkciu, získať kvalitnú aparatúru a nástroje.
Tieň alkoholu a pád
Zlaté sedemdesiate roky, kedy bol na výslní, sa pomaly končili. Scéna sa menila, 80. roky preriedili rozhlasové playlisty aj televízne vystúpenia. Začiatok 80. rokov znamenal v Duchoňovej kariére spoluprácu s VV-Systémom Vlada Valoviča, neskôr so skupinou Zajace. Karol to skúšal aj s big bandom - VV Systémom Vlada Valoviča aj so skupinou Pavla Zajačka, ale krivka počúvanosti išla dolu. Karolova popularita trochu ustúpila do úzadia. Dominovať začínali Modus, Žbirka, Gombitová, Elán.
Uznávaný spevák, ktorý nemal nijaké hudobné vzdelanie, však čím ďalej, tým viac prepadal alkoholu. Hromadili sa pôžičky, úvery a prázdne fľaše. Ku koncu si napožičiaval peniaze, rástol mu dlh. Nemal s kým vystupovať, lebo každý poznal jeho problém. Oľga Szabová spomína, že občas to bolo skutočne na infarkt. „Hrali sme pred vypredaným prešovským divadlom a Karol sa po niekoľkých taktoch úvodnej piesne od nás odpojil a odišiel.” K najhorším zážitkom podľa jej slov patril koncert v Moskve, počas ktorého speváka ani nevideli. V hoteli Rossija, kde boli ubytovaní, sa stretol na chodbe s lúčničiarmi a ďalšie štyri dni ho nebolo. „Napriek tomu všetkému dodnes spomínam na Karola ako na Boha. Keď bol v poriadku, dával kapele iskru."
„Vážení, všetkých vás pozývam,“ s pôžitkom rozhadzoval peniaze. Žiaľ, neodmietol ani pohárik, ktorý sa mu stal osudným. Karol mal sklony k priberaniu a keď si zohnal nemecké tabletky na chudnutie, ignoroval príkaz, že sa nemajú kombinovať s alkoholom a nezdravým jedlom. Nevedel si povedať dosť, nevedel odmietnuť, keď mu poháriky posielali cudzí ľudia v rámci nejakej srandy. Karol sa naučil popíjať už ako tínedžer, hoci u otca to neznášal. Neskôr sa jeho priatelia čudovali, ako veľa dokáže vypiť a nevidno to na ňom. Aj keď vystupoval, nepôsobil opito, ale všetci vedeli, že niečo v sebe určite má. Neskôr už toľko nevládal, bol aj na protialkoholickom liečení.
„Keď nepil, bol ako med. Ak by som to mohla vrátiť, povedala by mu, aby sa dal liečiť. V čase nášho rozvodu by som si ani vo sne nepomyslela, že rok na to Karol umrie.” Po rozvode sa Karol rozhodol, že emigruje. Nedbal na argumenty, že Danka chodí do školy a on nevie reč. Poslal ich domov vlakom a v Juhoslávii ostal sám. Na Slovensko sa vrátil až po svokrinom telefonáte. Krátko po rozvode sa v roku 1985 po druhý raz oženil, vzal si Alenu Čermákovú, majsterku zvuku v rozhlase, ale veľa šťastia spolu nezažili. Chcel po jej boku začať nový život. Takmer sa jej podarilo dostať ho na správnu cestu. Namiesto plánovaného dieťaťa ostal Alene smútok a dlhy. Šesť rokov trvalo, kým ich splatila. Karol sa alkoholu mal vyhýbať celý život - v detstve prekonal žltačku a pečeň mal akoby načatú. Doktorov nepočúval, zrejme si nemyslel, že by mu pečeň mohla vypovedať službu v 35-tich rokoch. Ani lieky z Ameriky, ktoré Karolovi posielal kamarát hokejista, jeho pečeň, poškodenú žltačkou v detstve a rôznymi zaručenými prípravkami na chudnutie, speváka nezachránili. Keď si uvedomil svoj omyl, bolo už neskoro.
Karola Duchoňa v septembri 1985 hospitalizovali v nemocnici. Počas ťažkej choroby vyšlo najavo Karolovo zvláštne tajomstvo - že je hluchý na jedno ucho. Nechával si to pre seba a nikto z muzikantských profíkov to neobjavil. Pred posledným koncertom, už žlto-popolavý, Oľge Szabovej v šatni povedal: „Viem, že to je kruté, ale moje dnešné vystúpenie v kapele bude posledné. Ráno musím nastúpiť na Kramáre a kedy odtiaľ vyjdem a či vôbec, neviem.” Svoju kolegyňu a kamarátku prosil, aby sa za neho modlila. A keď spieval poslednú pieseň Mám ťa rád, obrátil sa tvárou ku kapele. „My baby sme revali ako zmyslov zbavené,” spomína speváčka. Kamaráti a herci z divadla chodili darovať krv pre Karola už zbytočne. Boris Filan, ako aj ostatní kamaráti ho navštevoval každý deň v nemocnici. Nosil mu knihy aj časopisy. Karol Duchoň zomrel 5. novembra 1985 vo veku 35 rokov, deň po svojich meninách. Dušan Grúň prišiel v novembri 1985 zo zájazdu a hneď bežal do nemocnice. Začudoval sa, že mu sestrička nedáva návštevnícky plášť, ale ponúka ho koňakom. Karol Duchoň pred hodinou zomrel, oznámila napokon Grúňovcom.
Rivalita či priateľstvo? Karol Duchoň a Karel Gott
Čo by to bol za článok o Karolovi Duchoňovi, keby sme nespomenuli jeho rivalitu s božským Kájom. Karči a Kája, to bola často porovnávaná dvojica najlepších spevákov v republike. Ľudsky boli rozdielni. Gott mal hudobné vzdelanie, ale v speváckych súťažiach spočiatku nevedel zaujať. Nakoniec vydržal na špičke 60 rokov. Karol bol samouk, ale príliš sa ponáhľal a vyhorel. Duchoň v zákulisí bohémsky popíjal, Gott si rozkazoval bylinkový čaj. Český spevák bol v spoločnosti skôr zdržanlivý a slušný. Ten náš slovenský vedel okoliu zavariť šťavnatými vtipmi.Karel Gott sa o kolegovi Karolovi Duchoňovi niekoľkokrát vyjadril veľmi pochvalne. Podľa všetkého si Gott myslel, že Duchoň mal viac prirodzeného talentu. Zrejme to bola pravda, Gott sa napríklad nikdy nevedel hýbať a jeho tímu dalo veľa námahy vymyslieť minimalistické pózy, ktoré na javisku nevyzerajú zle. Raz na Bratislavskej lýre Gotta nahovorili, aby zaspieval pesničku Išeu Macek do Mauacek - mal to byť fór pre obecenstvo. Ale ľudia zo Slovkoncertu chceli dokázať, že Duchoň je lepší spevák a na tú istú pesničku nahovorili aj Duchoňa. Vo svojej dobe bola téma Karel a Karol nekonečná.
Karolova popularita trochu ustúpila do úzadia. „Myslím, že som mohol dosiahnuť to, čo Karel Gott. Chcel som to dosiahnuť, mám slušný hlas, vraj jeden z najlepších. Stále si myslím, že v tridsaťjeden rokoch mám hudbe čo povedať,“ povzdychol si v čase, keď jeho piesne prestali hrať v rádiách a televízie ho prestali volať. Situáciu psychicky neuniesol a naplno prepadol alkoholu.
Odkaz a pamäť: Nesmrteľnosť v piesňach
Slovenská populárna hudba tak stratila výraznú spevácku osobnosť, človeka priateľského, veselého a veľmi ľudského. Dnes sa k jeho piesňam hlásia ďalšie generácie poslucháčov. Hoci jeho hity vznikali pred päťdesiatimi rokmi, aspoň jeden pozná takmer každý, doslova zľudoveli. Pre niekoho „repeťácky“ spevák, starina, čo sa počúvala kedysi, pre väčšinu však výnimočný talent, aký sa rodí raz za čas. „V dolinááách… vyspevovali sme na lyžiarskom zájazde, valiac sa dolu kopcom v Ždiari. To bolo v roku 1978. Dávno. Karol Duchoň bol pre nás recesiou. Speváka som si vtedy určite nenahrávala na svoj dvojkazeťák Hitachi kúpený za bony v tuzexe.“ Keď pieseň autorskej dvojice Peter Hanzely a Ľuboš Zeman prespieval Kuly, stala sa hitom, rovnako song vo svižnejšom tempe ako originál - Čardáš dvoch sŕdc. Nadčasovosť Duchoňovej tvorby sme si znovu uvedomili až v 21. storočí. Megahit V dolinách (celý názov V slovenských dolinách), ktorý prerobili speváci ako Kuly, Katka Knechtová a ďalší, nemal ani vlastnú štúdiovú nahrávku. Na pôvodnej platni hrala televízna verzia. Vo svojej dobe pieseň neprerazila. Je možné, že ju poslucháči vnímali ako politicky angažovanú pieseň - tie boli totiž v tej dobe povinné a umelci sa kamuflovali tým, že skladali neutrálne piesne o rodnej zemi. Silu piesne V dolinách sme si uvedomili až 20 rokov po Karolovej smrti. Najskôr ju chcel prerobiť Ivan Tásler, ale autorom sa zlá prerábka nepáčila. Text napísal Ľuboš Zeman v Štefanovej pod Veľkým Rozsutcom. V bratislavskom byte ho nič nenapadlo, tak odišiel s kazetou na výlet do Jánošíkovho kraja.
Dnes na Duchoňa spomínajú jeho kolegovia s úctou a poslucháči ostali verní hitom ako Elena, Dievča z Budmeríc, Vzdialená, V dolinách, S úsmevom či Smútok krásnych dievčat. Legende slovenskej populárnej hudby druhej polovice minulého storočia Karolovi Duchoňovi je venované aj multižánrové predstavenie Zem pamätá. Autorský divadelný projekt renomovaného českého režiséra Jiřího Havelku vznikol na pôde Slovenského komorného divadla Martin. Ľudia počas predstavenia poskakujú, spievajú si songy spolu s účinkujúcimi, páčia sa im.
V médiách aj na sociálnych sieťach sa na Veľkonočný pondelok častou témou stali nedožité 75. narodeniny Karola Duchoňa. Právom si pripomíname jeho nesmrteľné piesne na čele s ikonickou V slovenských dolinách, ale aj ďalšie ako Čardáš dvoch sŕdc, S úsmevom, Dievča z Budmeríc, Mám ľudí rád, Elena, Rodný môj kraj.
Na Karola Duchoňa v rodnom meste Galanta nezabudli, má tu aj bustu, od akademického sochára Ladislava Szaba. Pamätník a jeho bustu odhalili v roku 2012, stojí na mieste spojenom s rokmi jeho detstva a mladosti. O sedem rokov neskôr v neogotickom kaštieli v Galante mu otvorili pamätnú izbu. Slávnostné otvorenie Pamätnej izby Karola Duchoňa prebehlo 5. novembra 2019, verejnosti je izba sprístupnená od 6. novembra 2019 a možno ju navštíviť v pracovných dňoch od 9.00 - 17.00 hod. a v sobotu od 10.00 - 15.00 hodiny. Spomienky na Karola Duchoňa umocňujú jeho osobné veci, ktoré zapožičala jeho rodina a blízki priatelia. Máte možnosť vidieť jeho známe sako, gramoplatne, ocenenia Bratislavskej lýry a mnoho fotografií.
„Karol bol jeden, márne sa budú snažiť. Vždy to bude už len imitácia.“ „Bol úkaz, nikto nespieval ako on. Bol ale aj nezodpovedný a zhorel veľmi skoro.“ Ako to, že najkrajšie ospieval slovenské doliny chlapec z roviny? Boris Filan v dokumente Hľadanie pólu povedal, že Karol sa spálil. Showbiznis je nebezpečný. Dokument nazvali podľa piesne Šiel, šiel - spievalo sa v nej o polárnom bádateľovi, ktorý hľadá svoj pól v neľútostnej búrke, ale drsná príroda ho zastaví na polceste. Ak by Karol Duchoň žil v dnešnej mediálnej dobe, asi by bol (nechceným) kráľom bulvárnych tituliek, myslí si hudobný producent a znalec populárnej hudby Juraj Čurný. V živote speváka bolo totiž všetko, čo bulvár miluje a z čoho produkuje škandálne články - žúry, ženy, dobré autá, problémy s peniazmi a predovšetkým alkohol, ktorý ho napokon premohol. Pre tých, ktorí chcú nahliadnuť do jeho života ešte hlbšie, sa pripravuje aj film. Snímka Duchoň pod režisérskou taktovkou Petra Bebjaka ponúkne biografický portrét speváka plný emócií, hudby a nečakaných odhalení. V hlavnej úlohe sa predstaví Vladislav Plevčík, Karla Gotta stvárni český herec Vojta Kotek. „Film mi zmenil život. Ako Duchoň vstávam aj zaspávam,“ priznal Plevčík, ktorého čaká obrovská herecká výzva.