Téma umelo vyvolaných potratov je bezpochyby kontroverzná a sprevádzaná dlhou, často vášnivou históriou. Praktiky a vnímanie potratov sa v priebehu storočí výrazne menili, ovplyvnené kultúrnymi, náboženskými a legislatívnymi faktormi. Historické záznamy nám ukazujú, že snahy o prerušenie tehotenstva sú prítomné naprieč kontinentami a storočiami od dávnych čias. Neexistuje jeden jediný, presne zaznamenaný "prvý potrat" v histórii, pretože rôzne mechanické, farmaceutické aj chirurgické spôsoby s väčšou či menšou úspešnosťou sa používali od pradávna. Bezpečnosť a legálnosť potratov sa v rôznych obdobiach a kultúrach značne líšili. V tomto článku nazrieme do histórie potratov, od staroveku až po súčasnosť, so zameraním na vývoj vnímania, praktík a legislatívy, pričom zhodnotíme jednotlivé obdobia, ako počas nich vnímali túto problematiku naši predkovia.
Starovek: Pradávne Praktiky a Prvé Snahy o Rozlišovanie
V staroveku sa interrupcie nepokladali za trestné. Mnohé civilizácie mali určité metódy na prerušenie tehotenstva, hoci tieto metódy boli často nebezpečné a mohli spôsobiť vážne zdravotné problémy alebo dokonca smrť ženy. Zmienky o nich nájdeme naprieč kontinentami aj stáročiami. Používali sa rôzne prístupy, zahŕňajúce ťažkú fyzickú prácu, lozenie, veslovanie, dvíhanie bremien alebo potápanie. Medzi používané postupy patrili fyzické traumy, bylinné lieky alebo silné lieky. Chirurgické metódy sa síce vyskytovali, no zrejme nie často, pretože sa málokedy objavujú v historických, medicínskych textoch. A ak ich zmienili, mávali varovanie o nebezpečenstvách.
V histórii sa spomína aj množstvo rastlinných prostriedkov na vyvolanie potratu. Napríklad borievka netatová, palina obyčajná, ópium či koreň paprade samčej, ktorý vo Francúzsku prezývali aj koreň prostitútky. Častou bylinkou, ktorá sa používala stáročia a možno sa ešte aj v súčasnosti používa, je mäta sivá (Mentha pulegium); opísané sú však zároveň úmrtia po požití tejto rastlinky. Väčšina rastlín schopných naozaj vyvolať potrat je totiž často smrteľná aj pre matku. V starovekom Grécku sa však spoliehali najmä na bylinu silfium. Nevie sa, čo je to za rastlinu a či ju dnes „len“ nevieme identifikovať alebo medzičasom vyhynula. Silfium bol v antike taký dôležitý, že sa dostal na mince severoafrického mesta Kyréna, pre ktorú bol základným obchodným artiklom. Tejto rastlinke sa, podobne ako mnohým iným v staroveku, pripisovalo množstvo účinkov. Mala liečiť kašeľ, bolesti hrdla, horúčku, bolesti či bradavice. No predovšetkým sa spomína jej antikoncepčný účinok a schopnosť vyvolať potrat. Predpokladá sa, že mala zložky podobné ženskému pohlavnému hormónu estrogénu. Odporúčali sa tiež lieky na močenie, vracanie, klystíry, hladovanie a púšťanie žilou, ale aj jazda na koni, energické kráčanie, nosenie bremien, skákanie… kadečo. Kniha De materia medica od Dioscorida je jedným z najzásadnejších farmaceutických diel staroveku, a pri mnohých bylinkách spomína schopnosť navodiť potrat. Dioscorides však opisuje aj špeciálne potratové víno s rôznymi bylinkami vrátane čemerice (Helleborus spp.), ktorá sa používala na tieto účely aj stáročia potom. Celsus, ďalší významný antický lekár, detailne opísal procedúru, ako z matky vytiahnuť už mŕtvy plod. Toto sa mohlo robiť či už rezom cez brucho (cisársky rez) alebo špeciálnymi nástrojmi cez vagínu. A niekedy sa tie isté metodiky používali na vybratie plodu, ktorý nemal šancu na život a/alebo matka ho nemohla porodiť.
Prelom v regulácii pôrodnosti nastal vďaka starovekému gynekológovi Sóránovi z Efezu (98-138 pr. Kr.), ktorý ako prvý začal odlišovať antikoncepciu od potratu. Dovtedy brali umelo vyvolaný potrat za istú formu antikoncepcie a robievali ho bežne. Údajne aj Sokrates, Platón či Aristoteles uznávali umelé prerušenie tehotenstva ako istú formu kontroly populácie. Potraty opisujú v antike mnohí autori, pretože v niektorých oblastiach a obdobiach antického Grécka a Ríma mal otec právo zabiť svoje novorodeniatko. Škaredo sa dívali teda nie až tak na potrat samotný. Nepáčilo sa im, že žena potratom pripravila otca o možnosť o dieťati rozhodnúť po jeho narodení.
Známy Hippokrates sa tiež venoval tejto problematike a vo svojich lekárskych spisoch varoval pred podávaním potratových liekov a odvarov, ktoré boli v jeho časoch vysoko toxické a nebezpečné pre samotnú ženu. Niektoré boli natoľko jedovaté, že nezabili len dieťa, ale i matku. V niektorých prípadoch umelých prerušení tehotenstiev po neodborných zákrokoch ostala žena aj trvalo neplodná. Vo svojich spisoch Corpus Hippocraticum však údajne sám Hippokrates „odporúča“ žene rôzne namáhavé cvičenia a ťažkú prácu, ktoré zvykli potrat vyvolať, ako „lepšiu alternatívu“, pokiaľ dieťa donosiť nechce. Hippokrates sa často cituje ako ten, ktorý svojou prísahou zakázal lekárom robiť potrat. Je však dôležité poznamenať, že Hippokratove spisy vznikali stáročia, mnohé z textov písali jeho nasledovníci, a Hippokratova prísaha sa možno neskladala ani v staroveku, nebola nikdy záväzná a už dávno sa u nás neskladá. S týmto vedomím asi neprekvapí, že v Corpus Hippocraticum sa nachádza veľa opisov, ako vyvolať potrat. Napríklad je tam odporúčanie pre prostitútku, ktorá sa chce zbaviť nechceného plodu, aby skackala hore-dole tak, aby sa päty dotkli jej zadku. Ide o techniku s názvom Lacedemonský skok a opisujú ju aj neskorší autori. Corpus Hippocraticum opisuje aj mnoho iných prostriedkov, ako ukončiť tehotenstvo, vrátane farmakologických a chirurgických. Hippokratova prísaha sa často používa ako argument, prečo by lekári nemali robiť potraty. Menej sa hovorí o tom, že spomínaná pasáž v Hippokratovej prísahe má dva odlišné preklady a výklady. Podľa jedných sa v Hippokratovej prísahe hovorí špecificky o zavedení pesaru či čapíku. Iní tú istú stať prekladajú ako podanie akéhokoľvek prostriedku na vyvolanie potratu. Rozdiel nie je len lingvistický. Ak je správny preklad ten, ktorý varuje pred podaním pesaru či čapíku, šlo pravdepodobne viac o bezpečnosť ženy než o potrat samotný. Oba prostriedky totiž spôsobovali žene rôzne vredy, zranenia vagíny či iné komplikácie. Tento dvojitý výklad - zakazovanie potratu ako takého versus zakazovanie nebezpečných praktík ohrozujúcich ženu - sa objavoval aj v histórii. Vždy záviselo od svetonázoru autora či prekladateľa, ktorý si zvolil.
Stredovek: Cirkevné Doktríny, Teológia Oduševnenia a Írske „Potratové Zázraky“
V stredoveku a ranom novoveku, keď bolo kresťanstvo dominantným náboženstvom v západnej civilizácii, cirkvi a vlády často zakazovali a trestali potraty. V tých časoch boli ženy často nútené hľadať nebezpečné metódy na prerušenie tehotenstva v dôsledku spoločenského odsúdenia a právnych obmedzení. Kresťanské elity v stredoveku, ktorý je obvykle považovaný za obdobie najväčšej prestíže a moci katolíckej cirkvi, prejavovali väčšiu diverzitu názorov a pozícií týkajúcich sa interrupcií než u vedúcich predstaviteľov súčasnej katolíckej cirkvi. Je dôležité povedať, že kresťanské elity sa vždy zhodli na tom, že umelé prerušenie tehotenstva je hriech. To je jediná konštanta, ktorú môžeme vysledovať v kresťanskom diskurze o potratoch od samotného počiatku až dodnes. Čo sa počas storočí menilo, bolo, o aký hriech vlastne ide, aká je jeho závažnosť, a ako ho postihovať. Ako najpodstatnejší rozdiel medzi stredovekom a súčasnosťou sa javí otázka, či je interrupcia vraždou - viacerí stredovekí teológovia sa zhodli na tom, že to platí iba v niektorých prípadoch. Umelé prerušenie tehotenstva sa v Novom zákone nespomína a v Starom zákone sú len okrajové zmienky (napr. v knihe Exodus, kde sa hovorí o pokute za to, ak nejaký muž zraní tehotnú ženu a spôsobí, že potratí).
Vzhľadom na absenciu jasných predpisov vyplývajúcich z Biblie sa najstaršie kresťanské komunity v tom, ako formovali svoje postoje k interrupciám, opierali o kombináciu starozákonných, židovských tradícii a poznatkov, vychádzajúcich z grécko-rímskej filozofie. Už v 3. storočí môžeme preto identifikovať rôzne názory na problematiku. Na jednej strane stáli stúpenci novoplatónskych teórií, ktoré siahajú nazad ku gréckemu filozofovi Platónovi. Podľa novoplatonikov vstupovala ľudská duša do tela pri spojení mužského a ženského princípu, teda v momente počatia. Práve duša bola hnacím motorom vývoja plodu v maternici. Na druhej strane boli tí, ktorí dávali prednosť Aristotelovi. Ten učil, že plod vzniká vliatím mužského semena, ktoré poskytuje formu, do ženskej maternice, ktorá poskytuje materiál. Vývoj plodu prebieha postupným zrením. Plod je najskôr neživou hmotou, potom prechádza rastlinnou a živočíšnou fázou. Oporu pre Aristotelovskú pozíciu poskytovali niektoré verzie Biblie. Tzv. Septuaginta, najvýznamnejšia grécka verzia Starého zákona, ktorá sa používala vo východnej časti Rímskej ríše, a latinské preklady vychádzajúce z tejto verzie, používané v západnej časti Rímskej ríše, napríklad v pasáži z knihy Exodus spomínanej vyššie, používali termíny sformovaný a nesformovaný plod (latinsky formatus a informatus). Rozlišovanie medzi sformovaným a nesformovaným plodom v Biblii malo zásadný ohlas u kresťanských teológov v latinskom svete, z ktorých väčšina sa pridržiavali týchto kategórií, a tým priznávala ľudské vlastnosti plodom iba od určitého štádia tehotenstva. Augustín z Hippa (sv. Augustín), snáď najvplyvnejší západný teológ, napríklad rozlišoval medzi plodom, ktorý ešte nie je živý, a tým, ktorý už žije. Jeho súčasník Hieronymus v jednom zo svojich listov vyslovene píše: „…[mužské] semeno sa formuje v lone postupne, a preto o vražde nehovoríme, až dokiaľ zmiešaná hmota nezíska podobu ľudských údov“ (Ep. 122.4). Slová Hieronyma dobre ilustrujú rozdielnosť postojov, ktoré existovali v rámci starovekej a stredovekej cirkvi. Aj iné pramene dokladajú, že v staroveku a v stredoveku existovali teológovia a cirkevní preláti, ktorí sa prikláňali k prísnemu výkladu Písma na základe novoplatónskych teórií o duši, aj takí, ktorí si priali rozlišovať medzi sformovaným a nesformovaným plodom, čím uznávali lehotu 40 dní, počas ktorých bol potrat síce hriechom, ale nie vraždou.
Prelom v 13. storočí priniesol významné zmeny v cirkevných postojoch. Pápež Inocent III. na začiatku 13. storočia stanovil hranicu beztrestnosti potratov na čas pred prvými pohybmi plodu, čo bolo v 17. - 20. týždeň. Dovtedy interrupcie vykonané mohli byť. Jeden z najväčších náboženských filozofov Tomáš Akvinský prišiel s teóriou tzv. „oduševnenia“, akejsi „animácie plodu“, ktorá rozlišovala, odkedy sa vlastne oplodnené vajíčko (a neskôr plod) stáva človekom. Podľa neho duša vstupovala do mužského plodu v 40. dni a do ženského v 80. dni života po oplodnení. Až od tohto času sa teda mohol ľudský plod považovať za človeka. Prerušenie tehotenstva sa do tej doby vykonávať mohlo. Odkiaľ vypočítal a určil spomínané údaje nie je známe, avšak faktom ostáva, že v 80. dni po oplodnení vajíčka je žena takmer v treťom mesiaci gravidity a do tohto obdobia interrupcia povolená bola.
Prípad Írska v ranom stredoveku ukazuje, ako sa kresťanský pohľad na interrupcie menil v priebehu dejín. Írsky svätec Kieran, ktorý sa považuje za jedného z apoštolov Írska, má vo svojom životopise neobvyklú epizódu. Keď sa totiž dozvedel o tom, že miestny kráľ si privlastnil krásnu mladú mníšku Bruinnech a neostýchal sa ju znásilniť, okamžite sa rozhodol zachrániť ju z kráľovho domu. Keď však Bruinnech odviedol nazad do kláštora, dozvedel sa, že je tehotná. Ako o tom píšu Kieranovi stredovekí životopisci: „Svätca okamžite naplnil spravodlivý hnev a v túžbe po tom, aby hriešnikovo semeno nedozrelo, zatlačil na mníškino lono znakom kríža a prinútil jej lono sa vyprázdniť.“ (Acta Sanctorum 7, col. 392) Bruinnech sa potom vrátila k životu v kláštore, kde zomrela ako mníška. Táto epizóda pritom nie je anomáliou - ďalší traja írski svätci a svätice majú vo svojich legendách podobné epizódy, v ktorých vystupujú tehotné mníšky a loná sa zázračne vyprázdňujú. Odborníci na stredovekú legendistiku ich označujú ako tzv. „potratové zázraky“. Asi najznámejšou stredovekou sväticou, s ktorej menom sa spája potratový zázrak, je sv. Brigita Írska, ktorá žila v 5. storočí a dnes sa považuje za patrónku Írska. V tomto prípade Brigita navrátila panenstvo mladej mníške, ktorá otehotnela po romániku s milencom a svoj prečin oľutovala. Okrem Brigity a Kierana sú tu ešte dvaja svätci - sv. Áed mac Bricc a sv. Kenneth, ktorí žili v 6. storočí a podieľali sa na šírení kresťanstva v Írsku. To, že najstarší životopisci týchto svätých nemali problém pripísať im potratové zázraky, podľa historikov vypovedá o postojoch širšej kresťanskej komunity v Írsku vo včasnom stredoveku. Aj z iných prameňov vyplýva, že Íri mali v tomto období relatívne tolerantný postoj k potratom. Tzv. penitenciále, čiže príručky týkajúce sa udeľovania trestov za hriechy, uvádzajú, že v prípade, ak žena zničila plod po 40 dňoch jeho vývoja, musí sa činiť pokánie tri roky. Ak tak učinili pred 40. dňom, čakal ju iba rok pokánia, čiže zhruba toľko, ako niekoho, kto sa dopustil krádeže alebo mal sex s nevydanou ženou.
V akej miere boli v stredoveku medzi kresťanskými elitami rozšírené odlišné prístupy k potratom? Pri hľadaní odpovede na túto otázku sa britský historik Zubin Mistry sústredil na zborníky cirkevného práva, aby stanovil, do akej miery opakovali nariadenia z Elvíry (doživotné odňatie sviatostí), miernejšie nariadenie koncilu v Ankýre (desať rokov pokánia) alebo ešte miernejšie nariadenia známe z írskeho prostredia (tri roky v prípade sformovaného a rok v prípade nesformovaného plodu). Jeden zo zborníkov z 10. storočia napríklad obsahuje dva dodatky týkajúce sa žien, ktoré vyhľadali interrupciu zo zdravotných dôvodov - namiesto desiatich rokov im boli priznané iba tri roky pokánia, a v prípade, že išlo o záchranu ich života, dokonca iba 40 dní pôstu. Aspoň dva z ranostredovekých zborníkov riešia prípady žien, ktoré boli znásilnené, alebo sa o svoje deti nemôžu postarať: „Ženu, ktorá otehotnela potom, ako ju nepriateľ znásilnil, a nechcené tehotenstvo ukončila, alebo by sa nedokázala postarať o narodené dieťa, netreba viniť.“ Vyberanie mŕtveho plodu z tela matky letmo spomína aj svätý Augustín a opisuje sa aj v iných stredovekých textoch spolu zo záchranou života matky (na úkor života plodu). Toto bola teda pravdepodobne akceptovaná praktika. Recepty na prostriedky na potrat sa objavovali aj počas stredoveku, a to pokojne aj v kláštoroch, ktoré boli centrá zdravotníckej pomoci. Mohli ich opisovať otvorene alebo ako recepty na bolesti brucha či spustenie menštruácie. Hildegarda von Bingen, nemecká mníška, napísala viaceré knihy a dve z nich aj o medicíne. V nich spomína aj prípravky na vyvolanie potratu, ktoré obsahovali napríklad už spomínanú čemericu či papraď, ale aj kopytník (Asarum spp.), rimbabu obyčajnú (Tanacetum parthenium) alebo vratič obyčajný (Tanacetum vulgare).
Stredoveké pramene odrážajúce oficiálne stanovisko cirkevných hierarchií poukazujú ešte na jednu skutočnosť, ktorú je potrebné zdôrazniť, aby sme o dejinách postojov k interrupciám nezískali skreslený obraz. Na rozdiel od súčasných predstaviteľov katolíckej cirkvi boli potraty pre stredoveký klérus len okrajovou témou. To dokladá i fakt, že v stredoveku nevznikol ani jeden text, ktorý by sa priamo zaoberal interrupciami. Historici sa museli prehrabať neúmerne veľkým množstvom dokladov, kým našli len niekoľko drobných zmienok a náhodných odkazov, z ktorých je ťažké vyskladať celkový obraz. Zmienky, ktoré máme k dispozícii, sú natoľko nekoordinované, že z nich jasne nevyplýva ani to, aké javy vnímali stredovekí teológovia ako potraty a aké nie. Väčšina z textov, ktoré boli spomenuté vyššie, napríklad hovorí iba o interrupciách, ku ktorým došlo v prípade nedovolených sexuálnych zväzkov, akými bola nevera vydatých žien alebo porušenie sľubu panenstva v prípade rehoľníčok. Absencia jasne formulovaných predpisov len potvrdzuje, že v stredoveku chýbala jednotná cirkevná politika v tejto oblasti.
15. - 17. Storočie: „Anjeličkárky“, Lov na Čarodejnice a Stret Cirkvi s Praxou
V 15. storočí úloha ženy v lekárstve postupne upadala, pretože im nedôverovali. Napriek tomu boli ženy veľmi šikovné v liečiteľstve a riešili mnohé ženské choroby. Rovnako boli tými, ktoré pomáhali aj pri potratoch. Volali ich veľmi poeticky - „anjeličkárky“! Tieto ženy napriek nedôvere ostali a v niektorých krajinách dokonca pretrvali až dodnes.
V 16. - 17. storočí ženy, ktoré sa venovali liečiteľstvu, často obviňovali z čarodejníctva a upaľovali na hranici. Prerušenia tehotenstva sa aj preto konali pod rúškom tmy, tajne, nehovorilo sa o nich, preto je v historických materiáloch skutočne len veľmi málo zmienok. Keď sa upaľovanie čarodejníc stalo nadnárodným športom, antikoncepcia a potraty sa začali spájať s čarodejníctvom. Rýchlo sa teda táto téma stala tabu a recepty sa začali tajiť ešte viac ako predtým. No nikam nezmizli. Potraty v skutočnosti dlhý čas neboli v mnohých krajinách nelegálne a/alebo neboli nijako prísne trestané. Diali sa v šedej zóne nepísaných pravidiel. A podľa toho, koľko rôznych receptov a zmienok sa dá o nich nájsť, sa dá usúdiť, že neboli vôbec výnimočné.
V 16. storočí pápež Sixtus V. svojou „Bulou Effraenatum“ odsúdil umelé prerušenie tehotenstva v každej fáze. Napriek tomu však cirkevné právo naďalej rozlišovalo medzi zabitím „oduševneného a neoduševneného“ plodu vymedzeného ešte v 13. storočí. Vyvolaný potrat už oduševneného plodu sa v tom čase považoval za vraždu a prísne sa trestal. V roku 1591 však pápež Július XIV. opätovne potvrdil rozlišovanie medzi zabitím oduševneného a neoduševneného plodu. V praxi sa hranica beztrestnosti potratu určovala podľa toho, kedy žena začínala cítiť pohyby plodu, keďže presne nevedeli vypočítať, ako dlho vlastne bola žena tehotná. Prístup k potratom ovplyvňovalo aj vnímanie, že duša do plodu vstupuje, až keď vyzerá ako človek. To hlásal ešte svätý Augustín. Preto sa viac riešili potraty po tom, čo žena cítila pohyby; to sa považovalo za dôkaz, že plod mal dušu. Myšlienka, že duša vstupuje do tela už po oplodnení, sa začala zjavovať už asi v 15. storočí, katolíckou dogmou sa však stala až v roku 1869.
18. a 19. Storočie: Demografické Zmeny, Sociálne Tlaky a Prvé Legislatívne Zákazy
V 18. storočí bol zaznamenaný prudký nárast obyvateľstva. Podstatne sa zhoršili životné podmienky najmä chudobných vrstiev obyvateľstva. Miera detskej úmrtnosti bola veľmi vysoká. Bez ohľadu na sociálny pôvod, dieťa malo šťastie, ak prežilo najútlejší dojčenský vek. Chudobné deti boli, prirodzene, ohrozenejšie, najmä ak sa narodili nechcené. Smrť patrila neoddeliteľne k materstvu a nepovažovala sa za neprirodzenú. V chudobincoch a sirotincoch bolo veľmi veľa opustených detí, ktoré tam živorili v biednych podmienkach. Nedostatok stravy im nedával veľkú šancu na prežitie. Situácia sa k lepšiemu začala meniť až v období osvietenstva.
V 18. storočí boli potraty v USA a v Británii také časté, že mali vlastný slang. Praktiky však boli často neúčinné a/alebo vyslovene nebezpečné. Väčšina právnych textov sa však vyjadrovala prísne najmä o situácii, keď žena pri pokuse o potrat zomrela. Prvý zákon, ktorý v anglo-saskom svete zakázal potraty, vznikol až v roku 1803 v Británii.
V prípade územia Slovenska zaznamenávame snahy o regulovanie pôrodnosti už v 19. storočí. Nástrojom na reguláciu pôrodnosti bola tzv. magická antikoncepcia (čary a zaklínadlá) či ľudové liečiteľstvo (odvary, sedacie kúpele). Habsburská monarchia pristúpila k uzákoneniu interrupcií zákonom č. 117 z roku 1852, ktorým bolo tzv. vyhnanie plodu kriminalizované. Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní Uhorsko schválilo vlastný zákon s cieľom dosiahnuť populačný rast.
20. Storočie: Od Prvej Legalizácie po Globálne Pohyby a Eugenické Zneužitie
V 19. a 20. storočí, keď boli potraty nelegálne alebo obmedzené, sa ženy obracali na amatérskych alebo nelegálnych poskytovateľov potratových služieb, ktorí často nemali potrebné odborné znalosti a vybavenie. To viedlo k vážnym zdravotným komplikáciám a smrtiam. Niektoré historické prípady zahŕňali neetické a násilné praktiky, ako bolo napríklad nútenie žien na potrat nezávisle od ich vôle, či použitie násilných postupov na ukončenie tehotenstva.
Dôležitým prelomom na globálnej scéne bolo Rusko. Dňa 18. novembra 1920 publikovali ľudové komisariáty ochrany zdravia a spravodlivosti spoločnú vyhlášku č. 471, ktorá ako prvá na svete legalizovala potraty v Rusku. Argument pre naivných, ktorý oslávil už svoju storočnicu, znel: „Nezakazujme potraty, zlepšujme ekonomickú situáciu a nebude toľko potratov!“ Táto stratégia, ktorá hrá na city a hľadá ospravedlnenie pre vraždu nevinného, na dieťa pozerá ako na ekonomickú záťaž a nie ako na najväčší dar pre rodinu. Krvaví ruskí boľševici, ktorí v tom istom čase posielali na smrť či do gulagov množstvo kňazov, biskupov a vlastne každého nepriateľa, sa nechválili, že potraty sú dobré. Ako prvé sa však musel zmeniť jazyk, akým sa o zabíjaní detí hovorí. Už sa nehovorilo o zabití nevinného dieťaťa, to nie je vo vyhláške spomenuté ani raz. Ba ani o „ukončení“ tehotenstva. Vyhláška hovorila o tzv. „prerušení“ tehotenstva či „operácii“. Základom bola ako vždy emócia. Tvrdili, že chcú pomáhať ženám. Preto mala vyhláška názov „o ochrane zdravia žien“. S dôsledkami pre nenarodené deti, pre otcov týchto detí, lehotami na potrat, či lekármi a ich svedomím sa ľudoví komisári Semaško a Kurskij, podpísaní pod vyhláškou, netrápili. Za všetkým stála marxistická ideológia so svojou nenávisťou k rodine ako patriarchálnemu prežitku, v ktorej muž ako „kapitalista“ zotročuje ženu predstavujúcu v rodine „proletariát“. Bolo ju treba oslobodiť!
Potraty (rovnako ako každé iné zákonom podporované zlá) prekonali všetky dovtedajšie hranice okrajového javu v spoločnosti. Po legislatívnom schválení sa počty zabitých nenarodených detí z desaťtisíc potratov v roku 1921 z roka na rok násobili. V roku 1940 dosiahli pol milióna. Potom prišiel v Sovietskom zväze na istý čas zákaz. Po opätovnom legislatívnom schválení v roku 1954 Rusi začínali odznova na 300 000 potratoch ročne. Tento počet stúpal závratným tempom a za tri roky stúpol na viac ako jedenásťnásobok. Úplný vrchol dosiahol v roku 1965, keď bolo zabitých viac ako 5,4 milióna nenarodených detí. Zdravotné fyzické, či psychické následky týchto „maximálne neškodných“ potratov nieslo čoraz viac žien a presiakli skoro do celej sovietskej populácie. Ťažko nájdete v Rusku rodinu, ktorá počas generácií neprežila skúsenosť zabitia vlastného dieťaťa potratom. Celkovo Rusko od roku 1920 prišlo o desivých 218 miliónov 810 tisíc 30 nenarodených bábätiek.
Jedným z období, keď sa vládny režim pokúšal o reguláciu reprodukcie obyvateľstva sprísnením interrupcií, bolo aj obdobie vojnovej Slovenskej republiky v rokoch 1939 - 1945. V období ČSR existovali dva kriminálne zákonníky, jeden platil pre českú časť, druhý pre Slovensko plus Podkarpatskú Rus. Ak by sme sa zamerali len na slovenskú časť, tak nelegálne interrupcie, ktoré sa nazývali „vyháňanie plodu“, boli pokutované. Lenže tresty, ktoré boli zavedené v rokoch 1939 - 1945, boli podstatne prísnejšie, ženám hrozilo väzenie a teoreticky mali byť postihovaní aj muži. Hlavným cieľom bolo v mene kresťanskej morálky zvýšiť populáciu slovenského národa. Ak by sme použili dobový jazyk, tak cieľom bolo „udrieť na koreň zla a zachrániť desaťtisíce stratených duší“. Inak povedané, štát sa snažil o zvýšenie populácie, takže obmedzovanie reprodukcie bolo nechcené, nežiaduce. V praxi to však znamenalo, že okrem nárastu populácie išlo aj o akési upevňovanie hierarchie v spoločnosti. Ideológiu ľudáckej Slovenskej republiky charakterizovalo „znovuobjavenie“ takzvanej tradičnej úlohy žien v slovenskej kresťanskej spoločnosti. Vládnuca Hlinkova slovenská ľudová strana, pravicová konzervatívna strana so silným kresťanským razením, sa usilovala o úplné obmedzenie účasti žien na verejnom živote a o ich návrat z verejného do súkromného života, teda späť k rodine. Okrem kriminalizovania potratov tak štát obmedzil aj prístup k antikoncepcii, čo predtým v takej miere neexistovalo. Čiastočne sme sa inšpirovali aj nacistickým Nemeckom, ale historička Eva Škorvanková vo svojej najnovšej knihe hovorí o tom, že sme sa oveľa viac inšpirovali vo fašistickom Taliansku, kde sa rodina propagovala oveľa konzervatívnejším spôsobom, silno založeným na katolicizme. Nacistické Nemecko sa snažilo od kresťanstva odstúpiť a navrátiť sa k akémusi germánskemu náboženstvu. Navyše, v nacistickom Nemecku trestali árijské ženy za nelegálny potrat trestom smrti. Takýto trest bol dokonca vykonaný v Protektoráte Čechy a Morava pre etnické Nemky, ktoré podstúpili interrupciu. Na vojnovom Slovensku sa trest smrti za ilegálne potraty nezaviedol. Nemecko tiež zašlo oveľa ďalej v eugenických otázkach - árijským ženám potraty zakazovali, neárijské ženy k nim nútili, aby zabránili ďalšiemu prepadu populácie tzv. „podradnú rasu“.
Politika potratov v 20. storočí bola formovaná aj globálnymi ideológiami a zmenami. V roku 1935 Nacistické Nemecko zmenilo svoje rasistické zákony, aby zaistilo potraty pre ženy s vrodeným a genetickým poškodením alebo plod s dedičným postihnutím, čo bolo súčasťou ich eugenických programov. V roku 1938 Švédsky sociálnodemokratický parlament zaviedol potraty zo zdravotných, humanitárnych a eugenických dôvodov a nútené sterilizácie (v platnosti od roku 1936 do roku 1976). Dánsky sociálnodemokratický parlament v tom istom roku zaviedol potraty pre záchranu života ženy.
Po druhej svetovej vojne nasledovali ďalšie legalizácie. V roku 1956 zaviedli potraty sovietske satelity Poľsko, Maďarsko a Bulharsko. V roku 1957 ich nasledovali ďalšie sovietske satelity, Československo a Rumunsko. V roku 1973 USA zaviedlo potraty vinou zmanipulovaného súdneho prípadu Roe vs. Wade, ktorý významne ovplyvnil celosvetové diskusie. V roku 1975 Francúzsko pod vedením stredopravicovej UDR a JAR pod vedením Národnej strany (apartheid) zaviedli potraty. V roku 1978 Talianske ľavicové strany a Nórska strana práce zaviedli potraty. V Spojených štátoch amerických prišlo od zavedenia potratov v roku 1973 rozhodnutím Najvyššieho súdu USA Roe v. Wade o život 61 miliónov 628 tisíc 584 nenarodených detí.
Udalosti 20. storočia - vzostup totalitných režimov, hrôzy dvoch svetových vojen, vedecký pokrok a postupujúci sekularizmus - ďalej stmelili novozískané postoje katolíckej cirkvi. V snahe poskytnúť moderným masám hodnoty, s ktorými by sa dokázali stotožniť, vsadili katolícke elity na rodinu ako na ohnisko kresťanskej identity a na otázky morálky ako na kľúčový aspekt cirkevnej politiky. Paradoxne, k vyhraneniu oficiálneho katolíckeho postoja k potratom prispela aj veda. Až do prvej polovice 19. storočia totiž vedci vedeli iba o existencii spermií, ktoré objavili už v roku 1677 a ktorých úloha pri rozmnožovaní bola konzistentná s Aristotelovou teóriou ľudského vývinu. V roku 1827 bolo po prvý raz pozorované ľudské vajíčko a v roku 1876 bolo potvrdené, že ľudské embryo vzniká splynutím spermie a vajíčka. Tieto objavy výrazne podkopali aristotelovský pohľad na vznik človeka prebiehajúci v postupných štádiách. Cirkev, ktorá považovala vedecké teórie od staroveku za dôležitý faktor pri formovaní svojich pozícií ohľadom potratov, sa v súlade s vedeckými poznatkami dostupnými v druhej polovici 19. storočia priklonila k stanovisku, že život začína v okamihu počatia. Prvý vatikánsky koncil (1869 - 1870), ktorý pápež zvolal, aby cirkev prijala opatrenia voči vnímanej hrozbe racionalizmu, sekularizmu a liberalizmu, vyškrtol z dovtedy platných cirkevných zákonov rozlišovanie medzi sformovaným a nesformovaným plodom, ktoré sa ustálilo ako hlavná pozícia katolíckej cirkvi od vrcholného stredoveku, okrem iného aj vďaka jednoznačnej pozícii Tomáša Akvinského. Pius IX. už v roku 1854 pri ustanovení dogmy o nepoškvrnenom počatí Panny Márie vyhlásil za kľúčový moment akt počatia, a nie akt oduševnenia.
Súčasnosť: Pretrvávajúce Diskusie a Hlboké Korene Kultúrnych Vojien
Politiku, médiá i spoločnosť v ostatných mesiacoch rozvírila téma interrupcií, respektíve návrhov na zmenu interrupčného zákona. Mali sme možnosť vypočuť si viacero odborných diskusií i prečítať množstvo oveľa vášnivejších, no o to menej odborných debát na sociálnych sieťach. Diskusie o interrupciách však nie sú žiadnou novinkou, majú hlboké historické korene. Historickým pohľadom na tému prispela aj publikácia historika Historického ústavu Miloslava Szabóa s príznačným názvom Potraty : Dejiny slovenských kultúrnych vojen od Hlinku po Kuffu. Ako uviedol Szabó hneď v úvode, verejné debaty o umelom prerušení tehotenstva, ak sa vôbec ohliadajú do minulosti, pristupujú k slovenským dejinám selektívne. Vyhýbajú sa aj obdobiu, ktoré dodnes polarizuje slovenskú spoločnosť, teda slovenskému štátu 1939-1945. Autor sa práve preto zameral na osvetlenie opomínaných historických súvislostí. Ich poznanie je o to dôležitejšie, že dnešných „pohrobkov slovenského štátu“ s týmto režimom nespája len obdiv k Jozefovi Tisovi či Hlinkovej garde, ale aj odmietavý názor na interrupcie. Szabó upozornil na skutočne nevhodné analógie dôsledkov interrupcií s genocídou Židov počas 2. svetovej vojny, ktoré sú podľa neho výrazným príkladom ignorovania histórie. Ich neprípustnosť stojí predovšetkým na skutočnosti, že kultúrne vojny v prvej polovici 20. storočia mali úplne iný kontext.
Korene kultúrnych vojen siahajú do 19. storočia. Uhorsko - mnohonárodnostný a multikonfesionálny štát so stavovskou spoločnosťou - sa v rámci „svojich“ kultúrnych vojen obmedzil na otázky o občianskom sobáši, konfesionálne zmiešaných manželstvách či o konfesionálnej príslušnosti detí z týchto manželstiev. Pred 1. svetovou vojnou zaznamenávame rozdelenie Slovenska na národno-katolícke a masarykovsko-progresívne Slovensko. Pre lepšie pochopenie neľahkej témy umelého prerušenia tehotenstva Szabó obsiahol aj krátke, no postačujúce zovšeobecnené dejiny interrupcií. Od staroveku, rímskeho práva, cez obdobie stredoveku, keď za vykonanie potratu hrozil hrdelný trest, až po osvietenstvo, keď sa zrodila populačná politika.
Ak by sme mali stroj času a mohli by sme niektorého zo stredovekých teológov preniesť do súčasnosti, v postojoch súčasných konzervatívnych katolíkov by sa pravdepodobne nespoznal. Pre takého cestovateľa zo stredoveku by mohlo byť obzvlášť ťažko pochopiteľné, že moderná cirkev nerieši otázky, ktoré boli vnímané ako skutočne zásadné v stredoveku (napríklad kedy vstupuje duša do ľudského tela) a venuje sa záležitostiam, ktoré sú nepodstatné či puntičkárske (napríklad či liečba mimomaternicového tehotenstva je vražda). Problémom by pre takého cestovateľa v čase mohol predstavovať i odklon od Aristotela a zavrhnutie delenia na sformovaný a nesformovaný plod na úkor novotvaru „nenarodené dieťa“. Stredoveká cirkev sa snažila vždy držať krok s vedeckými poznatkami a vedecké objavy hrali úlohu aj pri formulovaní súčasnej katolíckej pozície v 19. storočí. Od írskych potratových zázrakov až po nariadenia cirkevných koncilov - záznamy zo stredoveku nám ukazujú svet, kde k interrupciám existovala široká škála postojov, od tých najzmierlivejších po tie najprísnejšie. Stúpenci konzervatívneho kresťanského postoja radi v názoroch jedného z týchto krídel hľadajú predobraz svojej súčasnej pozície. No pokiaľ máme v stredovekých dejinách hľadať predobraz pre súčasnosť, treba rovnako pripustiť, že hlasy zaznievajúce k nám zo stredovekých cirkevných prameňov rovnako vyslovujú úvahy, ktoré sú dnes doménou liberálneho tábora. Odpoveď treba hľadať v krízach, ktorými katolícka cirkev prechádzala od 16. storočia. Prvým veľkým otrasom bola reformácia, ktorá pripravila katolícku cirkev o jej monopol na kresťanskú vieru v západnej Európe, no ako ešte väčšia hrozba sa ukázal vzostup sekularizmu a vedeckého pokroku v 19. storočí. Katolícka cirkev sa stratu vplyvu a moci pokúšala kompenzovať väčšou centralizáciou a príklonom ku konzervatívnym hodnotám. Dejiskom tohto dejinného obratu sa stal pontifikát Pia IX. (1846 - 1878) a predovšetkým Prvý vatikánsky koncil (1869 - 1870).
Zákony a pravidlá okolo potratov sa neustále menia, ako sa mení myslenie spoločnosti. Faktom však ostáva, že ženy, ktoré tehotné byť nechceli, od pradávna hľadali spôsoby, ako svoju situáciu zmeniť. A to sa, pravdepodobne, nezmení, nech sú zákony akékoľvek.
tags: #kde #sa #vykonal #prvy #potrat