Myšlienky na samovraždu u detí a mladistvých predstavujú vážny problém, ktorý si vyžaduje okamžitú a citlivú reakciu. Ide o tému, ktorá rezonuje v spoločnosti čoraz silnejšie, a preto je kľúčové vedieť, ako sa v takejto situácii zachovať a kde hľadať pomoc. Občianske združenie IPčko uviedlo, že v minulom roku boli myšlienky na samovraždu štvrtou najčastejšou témou rozhovorov na ich linkách pomoci, pričom ich počet dosiahol takmer 16 tisíc. Pokusy o samovraždu sa blížili k hranici troch tisíc. Je evidentné, že mladí ľudia majú samovražedné myšlienky stále častejšie, čo potvrdzujú aj tragické udalosti, ako napríklad pokus o ukončenie života dvoch tínedžeriek, ktoré chceli v nitrianskych Krškanoch skočiť z mosta do rieky. Polícia v minulom roku evidovala 6 pokusov o samovraždu u mladých ľudí od 15 do 30 rokov na území Nitrianskeho kraja, pričom všetky sa odohrali v okrese Komárno. V tomto roku zaznamenali okrem spomínaného prípadu v Nitre aj jeden pokus v Leviciach. Táto štatistika, hoci čiastočná, podčiarkuje naliehavosť situácie.
Rozpoznanie varovných signálov a prejavov
Je nesmierne dôležité všímať si akékoľvek zmeny v správaní dieťaťa, adolescenta, ale aj dospelého. Prejavy, ktoré by si mali rodičia, učitelia a blízke okolie všímať, sa veľmi prekrývajú. Celkovo je dôležité všímať si akékoľvek zmeny u dieťaťa. Varovné signály nie sú vždy zrejmé a môžu sa líšiť u toho ktorého dieťaťa, alebo dokonca ani jedna zmena či varovný signál nemusí nastať. Každý z nás je iný a odlišne reagujeme na rôzne situácie, aj na tie najťažšie.
Medzi najčastejšie varovné signály, ktoré môžu naznačovať samovražedné myšlienky, patria:
- Emocionálne zmeny: Smútok, úzkosť, depresívne prejavy, ale aj nárast agresívneho správania. Dieťa môže pociťovať hnev, extrémnu úzkosť alebo rozrušenie, zažívať prudké zmeny nálady.
- Pocity beznádeje a osamelosti: Človek môže hovoriť o pocite beznádeje a osamelosti, naznačovať alebo priamo hovoriť, že nemá dôvod ďalej žiť.
- Zmeny v správaní: Môže to zahŕňať ukončovanie dlhodobých záležitostí, výraznú zmenu stravovacích a spánkových návykov, nadmernú konzumáciu alkoholu alebo drog. Môže sa vyhýbať sociálnym interakciám s ostatnými alebo sa začne správať rizikovo.
- Priame alebo nepriame zmienky o samovražde: Hovorí o samovražde ako o východisku, čo je jedným z najvážnejších signálov.
Ak u niekoho spozorujete niektorú z týchto zmien, neznamená to hneď, že uvažuje nad samovraždou. No je to podnet na zvýšenú pozornosť a otvorenú komunikáciu.
Ako reagovať, keď dieťa hovorí o túžbe zomrieť
Ak dieťa povie, že chce umrieť, alebo ak máte pocit, že váš blízky uvažuje nad samovraždou, je kľúčové reagovať promptne a citlivo. Situáciu nikdy nebagatelizujte a nepodceňujte.
- Otvorená komunikácia v bezpečnom prostredí: Nechajte dieťaťu priestor na vyrozprávanie. Nebojte sa pýtať aj na myšlienky na samovraždu. Je dôležité pýtať sa v bezpečnom, nerušenom prostredí a mať na dieťa čas. Rozhovor o samovražde podľa odborníkov nezvyšuje riziko jej dokonania. Naopak, môže to byť spôsob, akým dieťa dáva najavo, že sa necíti dobre a potrebuje, aby mu v tom niekto pomohol.
- Vyjadrenie podpory a záujmu: Vyjadrite podporu, zaujímajte sa o jeho pocity, kamarátov, jeho aktivity. Pýtajte sa na pocity dieťaťa, ak mu nie je nepríjemné o nich hovoriť. Prejavujte chápavosť a snahu pomôcť pri riešení problémov. Dajte dieťaťu najavo, že vám záleží na tom, čo prežíva a chcete pre neho/ňu to najlepšie, aby bol/a v poriadku a v bezpečí.
- Počúvanie bez posudzovania: Dieťa ohrozené samovraždou je potrebné vypočuť, reflektovať jeho pocity. Nehodnoťte to, čo dieťa povie, neanalyzujte - iba nechajte priestor pre vypočutie. Počúvajte a buďte podporou, ale nesúďte, nehádajte sa, nevyhrážajte sa, ani nekričte.
- Čomu sa vyhnúť: Toto radšej nerobte - nepoučujte, nemudrujte, neraďte, čo má robiť. Nemoralizujte a nehovorte vety ako „Bude dobre…“, „Iní ľudia majú iné a horšie problémy…“, „Aj ja som to zažil…“. Nepoužívajte prázdne frázy „To zvládneš.“ Nebagatelizujte a nevyvolávajte pocit zahanbenia. To, čo tento človek prežíva, mu bráni žiť spokojne a šťastne a zväčša nevie, čo by mal v danej situácii robiť.
- Ak nechce rozprávať: Netlačte na dieťa, ak nechce rozprávať. Snažte sa nájsť v okolí dieťaťa osobu, ktorej dôveruje a ktorej sa zverí. Pýtajte sa dieťaťa, čo by potrebovalo, čo by mu pomohlo, prípadne ostaňte s dieťaťom doma, netlačte na výkon.
Ako začať konverzáciu s dieťaťom o duševnom zdraví
Mýty a fakty o samovražde
Okolo témy samovraždy koluje mnoho mýtov, ktoré môžu brániť v poskytovaní účinnej pomoci:
- Mýtus: Rozhovor o samovražde zvyšuje riziko jej dokonania.
- Fakt: Táto otázka nezvyšuje riziko samovraždy. Naopak, môže to byť spôsob, ako dať dieťaťu najavo, že sa necíti dobre a potrebuje pomoc. Pýtajte sa priamo, ale citlivo.
- Mýtus: Kto hovorí o samovražde, ten ju nespácha.
- Fakt: Práve naopak, môže to byť spôsob, akým človek dáva najavo, že sa necíti dobre a potrebuje, aby mu v tom niekto pomohol, pretože pre svoju bolesť nevidí iné riešenia, ktoré však existujú.
- Mýtus: Samovražda je riešenie.
- Fakt: Samovražda nie je riešenie, neprinesie pokoj ani rovnováhu. Je to skratka, ktorou sa jej obete snažia „ujsť“ pred tou veľkou bolesťou, ktorú prežívajú. Myšlienky na samovraždu a činy, ktoré k samovražde smerujú, prinášajú viac bolesti nám, aj ľuďom okolo nás.
Emocionálny rozvoj a výchova v rodine
Základom pre zdravý emocionálny vývoj dieťaťa je rodinné prostredie. Rodičia, ktorí čakajú, že sa dieťa samo rozhovorí o svojich pocitoch a obavách, sa pravdepodobne nikdy nedočkajú. „Ak dieťa vyrastá v rodine, kde sa o emóciách nehovorí, dieťa sa to samo nenaučí.“ Na zmenu však nie je nikdy neskoro. Ak deťom hovoríme, že chlapci neplačú, alebo im dávame najavo, že ich nechceme vidieť smutné, časom sa podľa toho zariadia. „Strach či hnev však nezmiznú.“ V dôsledku toho, že tieto emócie rodičia neprijímajú, dieťa začne svoje pocity potláčať. Emócie sú pre človeka prirodzené. Zároveň sa čoraz viac hovorí o ich zvládaní a schopnosti ich správne spracovať.
Kľúčové je, ako my dospelí pred deťmi narábame s vlastnými emóciami, ako ich prežívame, akým spôsobom ich vyjadrujeme. Najcennejšie pre deti je všetko to, čo majú možnosť odpozorovať doma. Rodič by mal reagovať na prežívanie dieťatka, na jeho potreby, ich uspokojovanie alebo neuspokojovanie, a to už od narodenia. Tým dieťaťu ukazujeme, že sme naň napojení, že ho vnímame a že v danej chvíli rozumieme jeho prežívaniu. Je zároveň dobré prežívanie komentovať, napríklad slovami ako „vidím, že sa ti to páči“, „si teraz rád“, „si šťastný“. Dôležité je reagovať nielen slovami, ale aj tónom hlasu. Ak len skonštatujeme, že „teraz si smutný“ alebo „si šťastný“, bez náboja emócie, je to chladné. Dieťa si to môže vysvetliť tak, že dospelý nie je emočne zainteresovaný, čo je často horšie ako žiadna reakcia.
Mnohí rodičia zvládajú plač svojho dieťaťa veľmi ťažko a snažia sa ho odvrátiť za každú cenu. Častou príčinou je neželaná pozornosť okolia. Rodičom prekáža, že sa ľudia za plačúcim dieťaťom otáčajú, pozerajú sa a že je plač rušivý. A presne takto to vníma aj dieťa. Cíti, že to, čo si myslí pani predavačka, je pre jeho mamu v danej chvíli dôležitejšie ako ono a jeho vlastné pocity. Práve toto uvedomenie veľakrát u dieťaťa ešte umocňuje prežívanú emóciu. Odkláňanie pozornosti dieťaťa pri plači mu taktiež nepomáha. Dieťa si z toho odnáša, že ocino alebo mamina mu nerozumejú. Ono dáva jasne najavo, že chce niečo konkrétne, napríklad nejakú hračku, a rodič mu namiesto nej ponúka niečo úplne iné, čo v tejto chvíli vôbec nechce. Odklonenie pozornosti možno veľmi výnimočne použiť napríklad v situácii, keď sa dieťa dostalo do silného amoku, no netreba túto techniku využívať často ani pravidelne.
Intenzívne emócie treba s dieťaťom prežiť. Môžeme dieťaťu napríklad povedať, že vidíme, že je veľmi smutné, že jeho kamarát odchádza z ihriska alebo že mu niekto zobral hračku. A ďalej môžeme pokračovať uistením, že zajtra prídeme na ihrisko znova. Je dobré, ak dáme dieťaťu nádej. Zároveň by sme však nikdy nemali sľubovať niečo, čo nevieme alebo nemienime splniť. Vo veku približne tri a pol až štyroch rokov začína dieťa získavať sebakontrolu a emocionálnu kontrolu. Rodičia ani učitelia by však v tomto veku nemali od dieťaťa očakávať, že začne samo pomenúvať svoje pocity. To by mal robiť rodič, napríklad slovami ako „zdá sa mi, že ťa niečo vystrašilo“, „vyzeráš prekvapená“, „cítiš sa šťastný“.
Strach a hnev: prirodzené emócie
My dospelí vnímame vypytovanie sa na pocity dieťaťa ako prejav starostlivosti. Deti však majú pocit, že od nich rodičia očakávajú, že samy prídu s odpoveďami, prečo sa nejako cítia. Z tohto hľadiska majú rodičia často od detí priveľké očakávania. Dieťa nadobúda dojem, že ho rodič skúša a ono je tým, kto má prísť so správnou odpoveďou, aby rodiča uspokojilo. Otázky zároveň na dieťa pôsobia dojmom, že mu rodič v danej chvíli nerozumie. Ono jasne ukazuje, že je nahnevané alebo plače, a rodičia sa ho namiesto pochopenia pýtajú, ako sa cíti, aj keď je to úplne zjavné. Otázka „Prečo sa hneváš?“ aj v dospelom vzbudzuje dojem, že nie je v poriadku, že sa hnevá, a nemal by sa takto cítiť alebo by mal svoje pocity vysvetliť.
Ako prijať detský strach z často pre nás dospelých nepochopiteľných vecí? Treba si uvedomiť, že aj každý dospelý sa niečoho bojí. My sa však možno bojíme väčších alebo hrozivejších vecí. Dieťa sa vo svojom malom, ešte nepoznanom a nepreskúmanom svete bojí vecí, ktoré sú preň rovnako veľké. Strach je súčasťou každého človeka a môže byť veľmi prospešný. Reagujte najskôr tým, že strach dieťaťa pomenujete, napríklad slovami - vidím, že máš strach z toho, že ideš teraz do novej škôlky, alebo z toho, že ideme k doktorovi, no môžeme tvoj strach zvládnuť spoločne. Riešením je už to, že sa o strachu rozprávame, vďaka čomu ho môže dieťa ventilovať.
S takýmto prístupom rodičov sa stretávame napríklad v súvislosti so strachom detí zo zubára. Rodičia deťom často povedia, že ich vyšetrenie alebo ošetrenie nebude bolieť. A toto je jedna z vecí, ktoré by ste deťom v takýchto chvíľach hovoriť nemali. Jednoducho preto, že to tomu dieťaťu neviete zaručiť. Neviete, aký má prah bolesti. Aj vpich pri injekcii na umŕtvenie bolí. Ak poviete, že sa nemá čoho báť, lebo ho to nebude bolieť, je to klamstvo. Takto zároveň deti učíme klamať. Učia sa takto deti klamať aj o svojich pocitoch, keď napríklad cítia a počujú, že neradi vidíme, keď je smutné. Po čase nám o svojom smútku radšej prestanú hovoriť. Keď neprijímame emócie ako smútok, strach či hnev, tak sa stáva, že nám deti postupne prestanú ukazovať svoje emócie. Začnú si ich nechávať pre seba, alebo budú robiť veci, ktorými tie emócie prekryjú. Prípadne v dôsledku stresu a strachu budú neskôr v adolescentnom období riskovať, rebelovať, alebo sa budú svoj strach a stres snažiť zastierať alebo zvládať pomocou podporných látok ako alkohol a drogy, aby sa upokojili. Základom je prijímať všetky jeho emócie. Neprehliadať ich, nebagatelizovať, nepodceňovať. Dieťa by malo cítiť, že jeho emócie skutočne prežívame spolu s ním. To mu dáva priestor na to, aby sa cítilo vypočuté.
Každá emócia k nám patrí. To, ako ju vieme zvládnuť my alebo dieťa, závisí aj od intenzity konkrétnej emócie. Dieťa môže byť tak silno nahnevané alebo v takom veľkom amoku, že v tej chvíli už nezaberá nič. Vtedy je dôležité len byť s ním a nechať emóciu odznieť. Môže pomôcť, ak mu napríklad opakujeme, že vidíme, že sa veľmi hnevá, a dávame mu najavo, že prežívame danú emóciu spolu s ním. Vtedy nie je dobré hovoriť nič viac. Rodičia často posielajú dieťa za dvere alebo do izby s odporúčaním, aby za nimi prišlo, keď sa upokojí alebo keď o sebe popremýšľa. Dieťaťu to dáva pocit, že ostáva s emóciami, ktoré prežíva, samo. Ak dieťa robí v amoku niečo, čo nám naozaj ubližuje, napríklad nás udiera, opäť je dôležité pomenovať emóciu a ukázať mu, že vnímame, že sa veľmi hnevá. Môžeme mu zároveň povedať, že vieme, že by nás teraz chcelo zbiť - tam však treba zadať hranicu, že rodič ani nik iný nie je na udieranie. Namiesto toho je vhodné ponúknuť dieťaťu možnosť si zlosť vybiť udieraním napríklad do vankúša. Agresivita je prirodzenou súčasťou každého z nás. Dieťa, ktoré prežíva takéto silné emócie, potrebuje, aby sme pri ňom stáli a aby sme mu dali jasne najavo, že sme mu v tej chvíli porozumeli. Deti chcú, aby sme im ukázali, že rozumieme ich prežívaniu a prijímame ich pocity. Ak im dáme porozumenie, budú aj ony lepšie rozumieť svojim pocitom, svojmu prežívaniu aj pocitom druhých.
Čo vtedy dieťa, naopak, počuť nepotrebuje a môže ho to ešte viac rozrušiť? Rodičia si často myslia, že by mali byť pre deti učiteľmi. Ale my tu na to v skutočnosti nie sme. Sme tu na to, aby sme deti chápali, aby sme im rozumeli, aby sme pri nich boli, keď to potrebujú. Ďalšia vec, ktorú vo vypätej chvíli nepotrebujú, je vysvetľovanie. Keď je dieťa rozrušené, potrebuje našu emocionálnu reakciu a nie logické zdôvodňovanie. Ak neustále vysvetľujeme a snažíme sa zdôvodňovať emócie alebo ospravedlňovať druhých, napríklad ospravedlňovať iné dieťa na ihrisku, ktoré nášmu vzalo hračku, staviame sa pred deťmi do pozície autorít. Týmto všetkým sa od dieťaťa vzďaľujeme. Časté je však aj prehnané ošetrovanie dieťaťa, prílišná starostlivosť, ak sú rodičia hyperprotektívni. Vzbudzuje to v dieťati dojem, že je neschopné, že potrebuje príliš veľkú starostlivosť, lebo by nič samo nezvládlo.
Ako reagovať na "Nemám ťa rád/rada!"
Rodičia berú vyjadrenia typu „Nemám ťa rád/rada“ alebo „Nechcem byť súčasťou tejto rodiny“ veľmi osobne. Je to pochopiteľné, že ich zabolí. V prvom rade si však treba uvedomiť, že dieťa takto dáva najavo svoju obrovskú frustráciu, ktorú prežíva. Chce rodičovi vykričať, že je z niečoho naozaj veľmi nešťastné alebo dlhodobo nahnevané a frustrované. V skutočnosti to nie je o tom, že rodiča nemá rado. Len baží po tom, aby si ho mama alebo otec všimli, porozumeli mu a niečo zmenili. Netreba brať tieto vyjadrenia doslovne, ale prísť so sebareflexiou. Môžeme dieťaťu povedať, že vidíme, že sa veľmi hnevá alebo sa trápi, a my mu s tým chceme pomôcť a porozumieť mu. Nikdy nie je neskoro a zároveň vždy je správny čas napraviť to, čo sa udialo. Aj rodičia sú len ľudia a sú prirodzene omylní. Je dôležité vrátiť sa k veciam, ktoré sme nezvládli. Keď vybuchneme alebo v dôsledku našich silných emócií dieťa udrieme, treba si k tomu neskôr v pokoji sadnúť. Povedzte dieťaťu, že vás mrzí, že ste naň kričali alebo ho udreli. Dôležité je dodať, že ste mu neublížili preto, že ho nemáte radi. Pomenujte situáciu, hovorte jasne o tom, čo vás nahnevalo a čo viedlo k danej situácii. Dieťa by malo porozumieť tomu, čo vám prekáža a prečo ste vybuchli. Učíme ho tým, že dokážeme hovoriť o veciach, ktoré sa nám nepáčia, bez toho, aby sme si vzájomne ubližovali. Nepovedzte dieťaťu, že vás nahnevalo, lebo je zlé, lenivé, neporiadne. Dieťa sa s tou nálepkou postupne stotožní. Snažte sa vždy hľadať pozitíva, vypichnite kvality dieťaťa.
Komplexné rizikové faktory samovražedného správania
Tragédia, keď dieťa zomrie dobrovoľne, je situácia, pri ktorej vzniká množstvo otázok a už len veľmi ťažko sa na ne hľadajú odpovede. Mnoho vecí zostane nevypovedaných a otázka „prečo“ zožiera milujúcich rodičov do konca života. Čo vedie deti k dobrovoľnému ukončeniu života a prečo je tendencia stúpajúca? Podľa informácií získaných z Národného centra zdravotníckych informácií sa v roku 2013 na Slovensku pokúsilo spáchať samovraždu až 78 detí vo veku do devätnásť rokov. Štrnásť detí takýmto spôsobom o svoj mladý život skutočne prišlo. Primárka detskej psychiatrie MUDr. Jana Bullová uviedla, že „výskyt suicídia pred pubertou je veľmi vzácny, ale počas dospievania sa jeho výskyt s každým rokom zvyšuje. V neskoršej adolescencii je suicídium najčastejšou príčinou smrti.“ Štatistiky uvádzajú, že suicídium dokoná viac dospievajúcich chlapcov oproti dievčatám vo veku 15 až 19 rokov v pomere 4:1, pričom suicidálne pokusy, tzv. parasuicídia, sú častejšie u dievčat. Pojem „parasuicídium“ sa používa pre označenie sebapoškodzujúceho správania, ktoré jedinca neohrozuje na živote.
Na prvom mieste vo výchove detí je vždy rodina. Štatistiky však, bohužiaľ, hovoria o tom, že počet sobášov klesá a naopak, počet rozvodov stúpa. Dieťa rozvodom prichádza o zázemie, zostáva žiť iba s jedným rodičom, prípadne sa musí prispôsobiť striedavej starostlivosti. Výnimkou nie je ani zmena bydliska a nutnosť privykať si na nové prostredie, nových priateľov, školu či „nového“ rodiča. Toto všetko sú pre dieťa nesmierne zložité životné situácie, keď stráca svoje istoty a nevie, čo pre neho znamená zajtrajšok.
Mgr. Bibiána Helexová z Centra pre rodinu Kvapka upresňuje, že „všeobecne môžeme konštatovať, že k rizikovým faktorom samovražedného správania sa detí patria nefungujúce rodinné vzťahy, komplikovaný rozvod rodičov, násilie, alkoholizmus v rodine, týranie a zneužívanie, kriminalita rodičov. V nemalej miere pôsobí i školský neúspech, šikanovanie zo strany spolužiakov, nezapadnutie do kolektívu, telesný výzor dieťaťa, nepriaznivá finančná situácia rodiny, nezamestnanosť a pod.“ Dieťa na takúto záťaž môže reagovať rôznymi spôsobmi, od psychosomatických ťažkostí (bolesti brucha, hlavy, tráviace problémy), cez poruchy správania (záškoláctvo, šikanovanie, zneužívanie drog), až k depresívnej poruche s prípadným samovražedným konaním. Na tieto rizikové faktory môže „nasadnúť“ nejaký spúšťač - konflikt s rodičmi, rozchod s priateľkou/priateľom, úmrtie blízkej osoby alebo zvieracieho miláčika, pocity školskej nedostatočnosti a pod., čo môže viesť k suicidálnemu správaniu.
Vplyv dnešnej doby, prostredia, televízie, diania vôkol nás je naozaj silný. Ovplyvňuje nás všetko, čo sa deje a súčasným trendom je ponúkať ľuďom, a teda aj deťom, prostredníctvom médií čo najväčšie katastrofy, senzácie, negatívne zábery a tragédie. Práve internet a sociálne siete sú tým novodobým strašiakom, kde sa formujú rôzne skupiny a ich názory sa medzi mladými ľuďmi šíria veľmi rýchlo. Mali by sme mať nad našimi deťmi ochrannú ruku a musíme kontrolovať to, s akými informáciami prichádzajú do styku, kto a čo ich ovplyvňuje. Preverte si z času na čas, aké obsahy sledujú a čo zdieľajú. Prihlásiť deti na šport, na záujmové krúžky, zaplniť im zmysluplne čas, ukázať im správne hodnoty, to je to, čo by sme mali pre ne robiť. Ak ich výchovu prenecháme „ulici“, môže sa nám to všetko vymknúť z rúk.
„Nie je možné vychovávať deti akoby v nejakej uzavretej vzduchovej bubline, takže vplyv širšieho sociálneho prostredia je zákonitý. Na emocionálne prežívanie a správanie dieťaťa pôsobí jednak škola, ale aj partia rovesníkov, mediálny svet, javy ako drogy, sekty, prejavy extrémizmu a násilia a pod.“ Ako čeliť „nástrahám života“ je veľkou výzvou pre rodičov i deti samotné. Dobrou cestou je neustále a každodenne pracovať na budovaní a posilňovaní vzájomného vzťahu medzi rodičom a dieťaťom - cez poskytovanie bazálneho bezpečia, lásky, starostlivosti, napĺňanie potrieb maličkého bábätka, súčasne prostredníctvom zadávania hraníc a mantinelov v správaní dieťaťa, až po vytváranie priestoru pre dôvernú komunikáciu, zdieľanie pocitov, vyjadrovanie ťažkostí a rôznych napätí. Ak deti zažívajú s rodičmi vzťah, v ktorom sa cítia byť prijaté, pochopené, vypočuté, videné, vnímajú, že rodičom na nich záleží, je to spôsob, ako zvládnuť aj náročné životné situácie. Nezanedbateľnú úlohu zohrávajú dobré vzťahy v rovesníckej skupine, ako aj bohaté voľnočasové záujmy.
Ako začať konverzáciu s dieťaťom o duševnom zdraví
Duševné zdravie detí a dospievajúcich: Prejavy a pomoc
Prvé príznaky duševných problémov u detí rodičia neraz bagatelizujú, čo je veľmi nebezpečné. Príznaky duševných porúch sú rôzne, a preto je často problém identifikovať ich. U detí je to ešte ťažšie, pretože majú obmedzené možnosti vyjadrovania a veľkú časť dňa trávia v školách či v škôlkach.
Medzi najčastejšie duševné poruchy u detí patria:
- Úzkostné poruchy: Neustále obavy a strachy, ktoré narúšajú každodennú činnosť.
- Poruchy príjmu potravy: Posadnutosť ideálnym telom a mierami, neustále myšlienky na hmotnosť a možnosti jej úbytku.
- Depresívne poruchy: Neustály smútok, strata záujmu o aktivity, izolácia, problémy so spánkom.
- Posttraumatická stresová porucha (PTSD): Výrazná emocionálna úzkosť, nočné mory, rušivé správanie a úzkostné spomienky.
- Bipolárna afektívna porucha (BAP): Výrazné výkyvy nálady, myslenia, telesnej a psychickej aktivity a správania.
Ak si všimnete na svojom dieťati zmeny správania a máte podozrenie, že trpí duševnou poruchou, nepanikárte. Existuje mnoho možností, kde hľadať pomoc:
- Psychológ alebo psychoterapeut: Odborník, ktorý pomôže dieťaťu spracovať ťažkosti a naučiť sa nové spôsoby správania. S psychológom je vhodné poradiť sa aj v prípadoch, keď sú deti utiahnuté, uzavreté, vyhýbajú sa kontaktu s druhými a stránia sa ich, nezapájajú sa do aktivít alebo aktivity odmietajú.
- Psychiater: Lekár, ktorý diagnostikuje a lieči duševné poruchy, v prípade potreby predpisuje lieky.
- Linky pomoci: Anonymné a bezplatné linky, kde môžu deti a mladiství hovoriť o svojich problémoch a získať podporu. Napríklad IPčko.sk, Dobrá linka alebo Krízová linka pomoci.
- Školský psychológ alebo pedagóg: Môžu poskytnúť prvú pomoc a nasmerovať na ďalších odborníkov.
- Centrá pre rodinu: Ponúkajú poradenstvo a podporu pre rodiny s deťmi, ktoré majú psychické problémy.
Smútenie a strata: špecifická výzva
Keď zomrie človek, je to vždy veľmi smutné. Keď zomrie dieťa, je to proti prírode. Keď ale dieťa zomrie dobrovoľne, je to tragédia, pri ktorej vzniká množstvo otázok a už len veľmi ťažko sa na ne hľadajú odpovede. Smrť blízkeho je jednou z najťažších životných skúšok. Prejavy smútenia v detskom veku môžu byť podobné a niekedy sa naopak môžu odlišovať od prejavov v dospelosti. Pri ich posudzovaní by sme stále mali mať na zreteli vek dieťaťa (napr. malé deti nechápu, že smrť je definitívny koniec) a zohľadniť aj to, či sa takéto správanie skutočne objavilo až ako dôsledok zármutku. Časté choroby alebo bolesti bruška či hlavy, u ktorých lekári neodhalili príčinu, môžu byť znakom, že dieťa svoj smútok prejavuje cez telo.
Čo potrebujú smútiaci ľudia a deti?V čase odchodu blízkych sa často cítime sami. Tí, ktorí zostali, sa však musia pohnúť ďalej a vtedy im najviac pomáha kontakt, blízkosť, napojenie - či už so slovami, alebo bez nich. Dôležité je aj vedieť odlíšiť, či v tých chvíľach máme byť pri smútiacom človeku, alebo potrebuje byť sám. Smútenie sa nedá skrátiť, ani sa mu vyhnúť. Jediná cesta, ako smútok zmierniť, je skúsiť si ho pripustiť a vyjadriť ho. Dôverovať, že nás nezničí a že ľudia, ktorí sú okolo nás, nám pomôžu. Ak sa nám to podarí, sme na najlepšej ceste opäť pocítiť aj radosť.
Aj deti smútia a úlohou nás dospelých vtedy je pomôcť im. Ľudia si často myslia, že deti treba zo smútenia „vynechať" a „ochrániť ich.“ Nebrať ich na pohreby, nerozprávať sa v ich prítomnosti o tom, že ich blízky zomrel. Myslíme si, že toto deťom nepomáha. Deti potrebujú rozumieť, čo sa deje, vnímať smútok a vidieť, že aj dospelí smútia. Tak sa to môžu naučiť. Ak vidia mamu či otca plakať, pochopia, že je to v živote normálne. Zároveň však musia cítiť, že rodičia stoja pri nich a sú schopní sa o nich postarať. Malé deti chvíľu plačú a vzápätí sa smejú a hrajú, to je normálne. Čím sú staršie, tým epizódy smútku trvajú dlhšie a viac si ich uvedomujú. Dajme deťom možnosť smútiť, dajme im slobodu. Vnímajme ich signály, dovoľme im pochopiť, čo sa deje a buďme im oporou.
Puberta je náročné obdobie. Ak adolescenti stratia blízkeho, majú to veľmi ťažké. Ak majú vo svojom okolí ľudí - trénerov, učiteľov, ktorí vidia, že sa nemajú po strate blízkeho dobre, tí by mali s nimi o tom hovoriť. Adolescent musí chcieť prijať pomoc, to je základ. Ak sa to podarí, je možné mu umožniť bezplatný pravidelný kontakt s odborníkom buď formou individuálnych stretnutí, ale aj skupinových stretnutí. Kontakt s niekým, kto má rovnakú skúsenosť, kto im rozumie a prežíva niečo podobné, je pre nich veľmi dôležitý.
Ako pomôcť smútiacemu?V prvom rade je dôležité byť sám v kontakte so svojím prežívaním, lebo keď mám strach byť v kontakte so smútkom, keď mi je to veľmi nepríjemné, môžem druhému viac ublížiť ako pomôcť, napr. zľahčovaním jeho bolesti. Je dobré úprimne odkomunikovať snahu pomôcť a porozumieť, napr. “Veľmi by som chcel/a, aby si sa tak netrápil/a, ale ani neviem, čo na to povedať. Som tu pre Teba.” Niekedy samotné slová nestačia a čokoľvek, čo by človek povedal, by situáciu nevyriešilo. Vtedy treba len byť - byť tam so smútiacim. V tichosti. Držať ho za ruku. Smútiaci väčšinou ocení, že sa zaujímate o toho, koho stratil. Pýtajte sa, aký bol. Čo mal rád. Zaujímajte sa o jeho záľuby či spoločné najkrajšie spomienky. Dôležitá je i praktická pomoc. Smútiaci človek často nemá energiu na varenie či upratovanie. Je preto dobré ponúknuť pomoc s uprataním, navarením, či praním prádla. Ak má smútiaci dieťa, je dobré, aby tam pre neho v smútení niekto bol. Deti nevydržia dlhé hodiny smútiť a preto sa často “odpájajú”, striedajú smútenie s hrou. Je dobré, aby bol niekto neutrálny deťom nablízku, zobral ich napríklad na ihrisko či do kina, ale aj poskytol možnosť porozprávať sa o tom, koho stratili. Ako poznamenal Wilber, 1995: „Pokiaľ chcete pomôcť smútiacim, musíte byť emocionálnou špongiou. Väčšina ľudí si myslí, že musia radiť, riešiť problémy, byť užitoční. Nemusíte. Jednoducho tam len buďte, vcíťte sa do ich bolesti, strachu a trápenia. Plňte úlohu špongie.“
Čomu sa vyhnúť:Niektoré frázy, hoci vyslovené s dobrou vôľou, môžu smútiaceho ešte viac zraniť. Vyhýbajte sa poznámkam typu: „Už je to mesiac od úmrtia a ty si sa stále nepozbierala?“, „Máš ešte druhé dieťa, mala by si sa snažiť.“, „Nesmieš sa tomu poddávať, život ide ďalej.“, „Ešte môžeš mať ďalšie dieťa…“. Takéto vyjadrenia môžu u človeka vyvolať pocit, že okolie vôbec nechápe, čo prežíva, a niekedy to môže tiež vyvolávať pocit, že reagujú nejako zle alebo slabošsky.
Keď vnútorné napätie kričí: Prípadová štúdia a rady odborníka
Niekedy sa duševné trápenie prejavuje komplexne a vyžaduje si prepojenie rôznych signálov. Vezmime si príklad šesťročnej dcérky, ktorá nerešpektuje hranice, napríklad pri hre Človeče, nehnevaj sa. Keď jej matka vysvetlí, že pravidlá musí rešpektovať, urazí sa, a keď si matka stojí za svojím, začne o sebe hovoriť, že je zlá, že chce zomrieť a nechce tu žiť. Matka pociťuje strach a obavy, má pocit, že dcérka ju manipuluje, aby zabudla na hranice. Navyše, dievčatko v noci škrípe zubami, čo naznačuje vnútornú tenziu.
Psychológovia v takejto situácii odporúčajú:
- Bruxizmus (škrípanie zubami): Hoci je u detí bežný, môže signalizovať stres alebo úzkosť. Najprv je vhodné vylúčiť fyziologické príčiny (ORL, zubár), a ak sa nenájdu, hľadať psycho-emocionálny dôvod.
- Stanovenie hraníc: Pred každou spoločnou hrou si dohodnite pravidlá. Uistite sa, že im dcérka rozumie, a najmä urobte dohodu, čo sa bude diať, ak ich nebude rešpektovať. Napríklad že predčasne ukončíte hru a nebudete reagovať na jej urazenie. Ak sa dcérka dostane do emócií hnevu, môžete ukončiť hru. Nemusíte sa dať vtiahnuť do tejto situácie, ale môžete z nej ako rodič odísť - ukončite hru a počkajte, kým sa dcéra upokojí.
- Pomenovanie emócií: Môžete jej pomôcť tak, že emócie pomenujete. (Hneváš sa, lebo je koniec hry? Hneváš sa, lebo trvám na dohodnutých pravidlách?) Ak totiž pomenujete emóciu, tá má tendenciu znížiť svoju intenzitu. Keď sa emócie dostanú pod kontrolu, vráťte sa k danej situácii a rozprávajte sa o nej. Počúvajte, čo dcéra vraví a prečo to vraví. Je zrejmé, že niečo svojím správaním a reakciami sleduje a pre niečo to robí. Vďaka rozhovoru a záujmu sa to môžete dozvedieť. Dbajte na to, aby ste sa nedali vtiahnuť do zrkadlenia emócií a odklonu od toho, čo jej chcete povedať.
- Reakcia na slová o smrti: Dieťa spomína, že nechce žiť, že chce radšej umrieť. V akejkoľvek situácii, keď dieťa hovorí o túžbe zomrieť, treba zareagovať. Takéto slová sú príliš vážne, aby sme ich prešli domnienkou, že to nemyslí vážne. Odporúča sa viesť rozhovory s dcérou a pýtať sa, prečo to hovorí, ako to myslí. Venovať jej pozornosť a záujem.
- Kedy vyhľadať odborníka: Ak pospájame škrípanie zubov, vnútorné napätie, nerešpektovanie hraníc, slová o vlastnej smrti, je zrejmé, že dieťa prežíva niečo, s čím si nevie samo poradiť. A prejavuje to týmto spôsobom. Je potrebné ísť do podstaty ťažkosti a hľadať príčinu správania a vnútorného prežívania. Vždy, keď sme si nie istí, niečo nám „nesedí“, raďme sa s odborníkmi.
Kedy je potrebná odborná pomoc
Je úplne prirodzené, že človek chce najskôr všetko zvládnuť sám. Niekedy však smútok alebo iné duševné trápenie neodchádza. Zasahuje do bežného fungovania, paralyzuje, človek sa v ňom zasekne. Ak je človek dlho smutný, apatický, nestará sa o seba a celkovo chátra. Ak je opakovane chorý. Ak je u neho doma dlhodobo neporiadok a chaos. Niektorí ľudia sú podráždení, idú z konfliktu do konfliktu a trvá to veľmi dlho. Veľmi vážny signál je, ak niekto naznačuje, že myslí na samovraždu alebo o nej opakovane hovorí. V takom prípade je nevyhnutné vyhľadať odbornú pomoc. Vyhľadať pomoc v takejto situácii určite nie je zlyhaním. Je to, naopak, veľmi zrelá reakcia, keď človek dokáže vyhodnotiť, že to sám nezvláda.
Kde hľadať pomoc v prípade smútenia alebo krízy
Existuje viacero organizácií a profesionálov, ktorí sa venujú pomoci ľuďom v procese smútenia a iných duševných kríz.
- Nezisková organizácia Plamienok: Poskytuje bezplatnú odbornú pomoc deťom a rodinám po strate blízkej osoby. Konzultácie poskytujú aj učiteľom, ak blízku osobu stratilo dieťa práve z ich triedy. V Centre smútkovej terapie ponúkajú deťom individuálne aj skupinové terapie, využívajú tiež hry a tvorivé aktivity.
- Liga proti rakovine: Majú terapeutické stretnutia s názvom Pínia, ktoré sú bezplatné a konajú sa raz za mesiac. Tieto stretnutia pomáhajú na ceste smútenia.
- Občianske združenie Kolobeh života: Organizuje víkendovky pre neúplné rodiny a letné tábory pre deti.
- Krízová linka pomoci: Pre akútne krízové situácie.
- Ambulantná pohotovostná služba: V prípade akútnej krízy.
- Linka 112: V život ohrozujúcich situáciách.
Rodičia detí, ktoré stratili rodiča alebo súrodenca, môžu bezplatne využiť konzultácie so psychológom, ktoré im pomôžu vyriešiť konkrétny problém či situáciu súvisiacu so správaním a prežívaním dieťaťa.
tags: #ke #d #mi #dieta #povie #ze