Otázka detských idolov a motivácie je témou, ktorá v rodičoch často vyvoláva zmätok, frustráciu a pocit zlyhania. Mnohí rodičia, s túžbou vybrať tie najlepšie hračky a zabezpečiť hladký chod rodinného života, narazia na realitu, kde dieťa nereaguje na ich požiadavky, ignoruje ich alebo jednoducho „nemá vzor“. Aby sme vám vedeli vybrať tie najlepšie hračky a zároveň vaše objednávky vybavili čo najrýchlejšie, využívame na to súbory cookies a ďalšie technológie. Tlačidlami nižšie s tým môžete súhlasiť alebo to odmietnuť. Takéto a podobné želania vyslovujú rodičia smerom k svojim deťom pomerne často. Spravidla však úplne zbytočne. Dieťa nedokáže na základe vášho priania systematicky meniť svoje správanie. Akákoľvek zmena musí vychádzať od vás.
Komunikačné zlyhania a ich príčiny
Ak máte pocit, že vaše dieťa nepočúva, čo hovoríte, neposlúcha vás alebo vás úplne ignoruje, pravdepodobne bude chyba vo vašej komunikácii. Hovorí sa, že ak sa nedokážete vyjadriť menej ako desiatimi slovami, radšej nehovorte nič. Siahodlhé vysvetľovanie problému spravidla nemá u detí zmysel. Vaše dieťa, pri všetkej úcte, nie je ani jedno ani druhé. Ono spravidla nepotrebuje riešiť svoju neposlušnosť. Potrebujete to vy. Preto dieťa nemá dostatočnú motiváciu na dlhý rozhovor. Čím mladšie dieťa, tým kratší čas sa dokáže plne sústrediť na to, čo hovoríte. Väčšina detí sa po niekoľkých vetách nechá vyrušiť podnetmi z okolia alebo uniká do predstáv. Myslenie dieťaťa je výrazne determinované jeho vývinovou úrovňou. Dovtedy je jeho myslenie prísne viazané na to, čo sa deje a tu a teraz. Preto vaše moralizovanie a všeobecné pravidlá nepadajú na úrodnú pôdu. Dieťa si ich vypočuje, ale jednoducho ich nedokáže spracovať a aplikovať v praxi.
Nevyjadrujte sa v náznakoch, nesnažte sa apelovať na jeho charakter, morálku, zmysel pre povinnosť či iné abstraktné pojmy. Pozitívnou komunikáciou vždy dosiahnete viac ako tou negatívnou. Hoci je to na prvý pohľad len hra so slovíčkami, rozdiel je zásadný. Ak ho napríklad upozorníte: „Neseď na tej zemi!“ môže si presadnúť z podlahy v obývačke na podlahu na chodbe. Povedali ste predsa, že nemá sedieť na TEJ zemi. Nevie, že nechcete, aby sedelo kdekoľvek na zemi. Vy ako rodičia ste pánom situácie. Ak máte požiadavku na dieťa, predneste ju rázne a sebaisto. Nekričte, ak je to možné, nenechajte sa strhnúť hnevom ani inými negatívnymi emóciami, ale hovorte s rozvahou. Z vášho výrazu jednoducho musí byť jasné, že viete, čo chcete a ste si tým istí.
Budovanie autority a vzťahu k dieťaťu
To, samozrejme, neznamená, že máte byť drzí, či dokonca panovační. Ak od dieťaťa niečo chcete, slušne ho požiadajte, alebo mu povedzte, že budete radi, ak to pre vás urobí. Ráznosť a rozvaha by mala vyplývať z vášho postoja, vystupovania a tónu hlasu. Ak na dieťa hovoríte a ono vás vníma, mali by ste sa vyjadrovať predovšetkým jednoznačne. Deti sú veľmi citlivé a okrem obsahu verbálnej výpovede intenzívne vnímajú aj váš postoj, mimiku a gestikuláciu. Platí to aj naopak. Vaše telo prezradí o vašom prežívaní často viac ako by ste chceli. Určite však viac ako vaše slová. Preto, ak ste na dieťa nahnevaní, nepresviedčajte ho, že nie ste. Bude z vašich signálov zbytočne zmätené a prestane vám rozumieť.
Efektívna komunikácia s deťmi
Ak hovoríte na dieťa, ktoré sa venuje hre, pozerá televíziu alebo sedí pri PC, je veľmi pravdepodobné, že vás nepočúva. Na to, aby vás dieťa skutočne počúvalo v zmysle, že vás plne vníma a registruje, čo od neho žiadate, s ním najskôr potrebujete nadviazať kontakt. Ak ho ani tieto podnety nedokážu vytrhnúť zo zaujatia hrou, jednoducho mu povedzte: „Pozri sa na mňa.“ Vtedy už s najväčšou pravdepodobnosťou zareaguje. Až keď ste si istí, že dieťa vám venuje pozornosť, vyslovte svoju požiadavku. Ak od dieťaťa niečo žiadate a ono to z akéhokoľvek dôvodu nechce urobiť, pokúsi sa s vami nejakým spôsobom vyjednávať. Pokiaľ mu skutočne ide o dosiahnutie svojho, použije čokoľvek od manipulácie, cez argumentáciu až po priamy útok. Pokiaľ začnete reagovať na jeho výhovorky, argumenty či útočné vyjadrenia, zbytočne sa vzdialite od toho, čo chcete dosiahnuť. Požiadavku smerom k dieťaťu vyslovte jedine vtedy, keď ste o nej presvedčení. Jednoducho ju opakujte dovtedy, kým ju dieťa nesplní. Naučíte ho tým, že ak niečo poviete, myslíte to vážne. Pre vaše dieťa ste vzorom. Nielen v správaní, ale aj v komunikácii. Od vás sa učí, ako vyjadrovať svoje požiadavky, túžby, želania, ale aj ako fungovať v kontakte s druhými. Ak vidí, že nepočúvate vy jeho, bude robiť to isté vo vzťahu k vám. Jednoducho sa túto komunikačnú stratégiu naučí a prijme ju za svoju.
Pozornosť, hyperaktivita a vývinová úroveň
Deti s poruchami pozornosti či hyperaktívne deti sú ostatnými ľuďmi častejšie odmietané a negatívne hodnotené, zažívajú viac kritiky. Dieťa sa podvedome potrebuje nejako brániť. Niekedy ide o obranu popretím obrazu o sebe alebo vytvorením nereálneho obrazu o sebe. Inokedy sa snaží dieťa tieto nedostatky nejakým spôsobom kompenzovať upútavaním pozornosti, negativizmom a pod. Nepriaznivým dôsledkom takýchto porúch v škole je ľahkosť rozptýlenia pozornosti a neschopnosť dokončiť začatú činnosť. Takéto deti často prerušujú svoju prácu činnosťami, ktoré s ňou nesúvisia, sú upútavané všetkými možnými podnetmi, ktoré stimulujú ďalšie, zbytočné a neúčelné aktivity. Robia rôzne nezmyselné chyby a úlohu často vôbec nestačia dokončiť. Tieto chyby však nie sú z nedostatočnej schopnosti, ale nepozornosti. Pozornosť je funkciou vedomia, uplatňuje sa predovšetkým v uvedomovaných, teda kontrolovaných procesoch. Pozornosť umožňuje zamerať sa na určitý podnet, obsah, činnosť. Jej dôležitosť je pri zautomatizovaných a uvedomovaných aktivitách nižšia.
Pri konfrontovaní sa s problémami pozornosti a správania by sme si mali byť vedomí charakteristických čŕt pozornosti v detskom veku:
- Rastúca schopnosť ovplyvňovať svoju pozornosť v jej dĺžke trvania, zameraní aj jej kontrole.
- Zvýšená schopnosť rozlišovať podnety, sústrediť sa iba na tie práve dôležité.
Mladšie deti sa ľahko nechajú vyrušiť akýmikoľvek podnetmi a preto nepodajú z hľadiska ich aktuálnych schopností dostatočne dobrý výkon. Ich pozornosť sa nedokáže prispôsobiť požiadavkám situácie. Kvalita pozornosti je závislá na zrelosti centrálnej nervovej sústave, na koordinácii rôznych oblastí mozgu. Jej nedostatočná kvalita sa najviac prejavuje na začiatku školskej dochádzky. Zautomatizované činnosti sú menej náročné na pozornosť, prebiehajú bez väčšej účasti vedomia a omnoho rýchlejšie. Automatizácia je výsledkom častého opakovania a ďalšieho fixovania príslušnej vedomosti i schopnosti. Tento proces, najmä čo sa týka času potrebného na dostatočné zautomatizovanie, je výrazne individuálny aj u detí rovnakého veku.
Keďže platí, že zautomatizované činnosti žiaka menej zaťažujú, ale na novú alebo nedostatočne osvojenú látku sa musí plne sústrediť, je nevyhnutné, aby si deti zafixovali základy učiva a zautomatizovali potrebné vedomosti. Existujú akési včasné varovné signály toho, či dieťa bude trpieť poruchu pozornosti a správania, treba si však uvedomiť, že ich rozmer je diskutabilný a do istej miery sú príznaky úplne prirodzené a adekvátne veku. Tieto deti sa snažia kontrolovať, či robia správne aj to, čo už dávno vedia, pretože nemajú dostatočnú sebadôveru. Úzkosť a napätie narušujú činnosť takéhoto dieťaťa a dieťa robí zbytočné chyby. Okrem toho sa takýto žiak zbytočne zdržiava a nemôže splniť úlohu v danom časovom limite.
Zaujímavosťou je, že pre mladšieho školáka nie je z vývinového hľadiska koncentrácia na sluchové a zrakové podnety rovnako záťažová. Vizuálne podnety ako informácie majú schopnosť dlhšej trvácnosti. Dieťa ich teda môže vnímať tak dlho ako samo chce, a preto je schopné lepšie sa sústrediť na rozlíšenie rôznych detailov. S obdobím začiatku školskej dochádzky sa spája schopnosť sústrediť pozornosť na rozoznávanie a rozlišovanie vizuálnych podnetov/obrazov, napr. písmen. V kontexte autoregulácie vlastnej pozornosti je pre deti mladšieho školského veku ešte náročnejšia koncentrácia pozornosti na sluchové podnety, konkrétne na hovorenú reč učiteľom. Pre tieto sluchové podnety je totiž charakteristické ich časovo obmedzené trvanie. Dieťa je nútené vnímať ich práve vtedy, keď k nemu učiteľ hovorí. K jej rozvoju prispieva dozrievanie mozgu, skúsenosti a významné pôsobenie školských požiadaviek na dieťa prispieva k zlepšeniu tejto schopnosti zvlášť medzi 8. - 11. rokom.
Všetky tieto aspekty učiteľ berie na vedomie a v závislosti od toho, že rôzne činnosti nevyžadujú rovnakú mieru koncentrácie pozornosti, vychádza aj pri plánovaní štruktúry vyučovacej hodiny - rôzne činnosti by sa mali striedať tak, aby ich nároky na pozornosť zodpovedali možnostiam žiakov určitého veku. Pri pasívnej pozornosti (napr. výklad učiteľa) sa dieťa musí sústrediť na vnímanie aktuálne pôsobiacich podnetov. Takto pôsobí únava, tlmivý vplyv stereotypu, prípadne slabá motivácia. Dieťa má v tejto situácii tendenciu všímať si iné, s výukou nesúvisiace podnety často iba preto, že ponúkajú oživenie. Toto je badateľné zvlášť na konci vyučovania, kedy žiaci začínajú vyrušovať, pretože potrebujú zmenu činnosti. Sústredenie na úlohu podporuje komplexnejšia aktivita. Napr. mladší žiaci sa dokážu lepšie koncentrovať, keď si môžu písmená alebo obrázky ukazovať prstom. Je známe, že využitie komplexnejšej situácie (napr. spojenie zrakových a dotykových podnetov) a aktívnejšieho prístupu (dieťa si ukazuje prstom, nemieni sa spoliehať len na zrakové vnímanie) podporuje udržanie pozornosti.
Diagnostika a etiológia porúch
V minulosti sa v odbornej terminológii používal termín ľahká mozgová dysfunkcia (ĽMD), ktorý označoval približne to isté. Rozdiel spočíva v tom, že ĽMD zahrňuje poruchy, ktoré majú určitú etiológiu, drobné organické postihnutie centrálnej nervovej sústavy. Termíny ADD, ADHD sú iba popisné, označujú určité prejavy bez ohľadu na ich príčinu. Ďalšia odlišnosť je v tom, že ĽMD zahŕňa viac rôznych príznakov (rôzne špecifické vývinové problémy v oblasti percepcie, motoriky, vývinu reči). Charakteristika ADD, ADHD vychádza z predstavy, že sa na vzniku týchto ťažkostí môžu podieľať rôzne etiologické faktory.
- Distribúcia, teda rozsah pozornosti, je príliš malý. Takéto deti sú schopné vnímať iba malé množstvo informácií, nedokážu venovať pozornosť komplexnejšej situácii.
- Schopnosť prenášať pozornosť podľa potreby je znížená, pozornosť je málo adaptabilná. Takéto deti nedokážu pružne reagovať.
- Selektivita, výberovosť je oslabená. Sú upútavané všetkým možným, nie sú však schopné zamerať svoj výber iba na to, čo je potrebné. Znamená to, že dieťa venuje pozornosť všetkému, čo jeho zmysly zachytávajú. Dieťa vie o všetkom možnom, čo sa práve v triede deje, ale nevie presne, o čom práve učiteľ hovorí.
ADHD sa najčastejšie diagnostikuje medzi 6. a 9. rokom. Aktivita týchto detí máva aj zvýšenú intenzitu, neprimeranú vyvolávajúcemu podnetu a preto vyžaduje značné množstvo energie. Dieťa potrebuje napriek všetkému poznať, že je milované, nie iba kontrolované a kritizované, potrebuje zažívať toľko radosti ako každé dieťa. Skúste si urobiť krátky orientačný test na ADHD pre deti pripravený psychologičkou z poradne Mojra.
Rodičovský stres a potreba autonómie
Rodičia často zápasia s pocitom, že ich deti (najmä tie predškolského veku) ignorujú základné pravidlá. Keď dieťa nechce spolupracovať, môže u nás rodičov veľkým zdrojom stresu a hnevu. Keď som sa ešte počas tehotenstva s prvým synom zaoberala rešpektujúcim rodičovstvom, v rôznych obmenách som narazila na myšlienku, ktorá je tiež základným princípom nenásilnej komunikácie. Tento princíp inými slovami hovorí o tom, že deti všeobecne CHCÚ spolupracovať, ale niekedy jednoducho NEVEDIA A NEMÔŽU spolupracovať, lebo im v tom v danom momente niečo bráni. To niečo, je vtedy dôležitejšie ako naša prosba. Veľmi som sa tomu potešila, lebo to znamenalo, že to vôbec nemusím brať osobne, keď bude moje dieťa po stý krát za sebou kričať „NIEEEEE“ a negovať tým akúkoľvek otázku, ponuku alebo prosbu z mojej strany tak, ako mi to vtedy opisovali moje skúsenejšie kamarátky. Vtedy jednoducho musím myslieť na to, že svoje „nie“ hovorí v záujme svojich vlastných potrieb a nie proti tým mojim.
Moja úloha je potom už veľmi jednoduchá. Musím len prísť na to, čo ten malý človiečik vlastne potrebuje, pomôcť mu túto potrebu naplniť a voilà! Budem mať doma spolupracujúceho člena rodiny, ktorý ochotne funguje tak, ako si to prajem a plní moje prosby bez námietok. Aké logické, geniálne a úplne jednoduché sa mi to v tom čase zdalo byť! Predstavte si situáciu, kedy ráno ručičky na hodinkách nemilosrdne ukazujú, že ste už pred piatimi minútami mali byť na ceste do škôlky, aby ste stihli prísť včas do práce. A napriek tomu už 15 minút stojíte na chodbe a váš štvorročný syn nechce za žiadnu cenu spolupracovať. Spomeniete si na internetové fórum, kde vám ľudia radili, že v takýchto situáciách musíte byť detektívom a zistiť, čo vášmu dieťaťu chýba, aby spolupracovalo. Len musíte hľadať. Tlak na vás sa zvyšuje. Tak šup šup, čo mu chýba?! Vaša hladina stresu je ešte vyššia, lebo ešte k tomu cítite vinu, že na to nemôžete prísť. Čo ste to za matku, že neviete, čo by vaše dieťa potrebovalo, aby spolupracovalo? Nechcete sa začať vyhrážať a tiež nechcete siahnuť po odmenách alebo trestoch a už vôbec nie po násilí. Tak čo teda máte robiť? - poviete mu, ako to máte vy. „Vieš, začínam byť už zúfalá a veľmi nervózna.“ Dokonca skúsite aj celú situáciu obrátiť na zábavu. Akýkoľvek pokus z vašej strany však končí veľkým krikom a hodením sa o zem.
Je to teda vaša chyba, že na to nemôžete prísť? Po zažití niektorých podobných situácií som vážne začala pochybovať o tomto základnom princípe nenásilnej komunikácie. Naozaj deti CHCÚ spolupracovať? Ten základný princíp nenásilnej komunikácie platí, len pri hľadaní potrieb, ktorú si deti v takýchto chvíľach zúfalo snažia naplniť, nás vôbec nenapadá potreba autonómie. Je to pri tom potreba, ktorá je práve v tomto veku tak silno vyjadrená. My ju však máme tendenciu prehliadať, ignorovať, alebo ju jednoducho označíme ako „truc,“ „vzdor“ alebo „lenivosť“. A vôbec ju nevnímame ako životne dôležitú potrebu. Akoby naše dieťa robilo všetko preto, aby nás dostalo na pokraj síl, aby nás vyprovokovalo a mohlo sa potom v kútiku duše smiať, že nás dostalo tam, kam chcelo.
Pritom ľudské potreby sú životne dôležité a pre všetkých ľudí spoločné. Nemôžeme preto prehliadať ani túto potrebu, aj keď nám je v niektorých situáciach možno nie úplne pohodlná. A tiež k nej môžeme pristupovať s rešpektom a nevnímať ju ako neplnohodnotnú potrebu. Má úplne rovnakú dôležitosť ako napríklad oddych alebo prijatie alebo akákoľvek iná potreba. Už to, že si v danom momente uvedomíte, že si vaše dieťa snaží naplniť potrebu autonómie, prináša veľkú úľavu. Už nemusíte hľadať ďalej. Nie je to „vaša vina.“ Zároveň to vezme tlak aj z vášho dieťaťa, ktorému ste podvedomo možno komunikovali: „Čo máš teda za problém?“
Stratégie pri zvládaní nespolupráce
- Preberte zodpovednosť: Nedávajte za vinu svojmu dieťaťu, že v tomto momente nie je schopné spolupracovať, ale preberte iniciatívu.
- Povedzte mu, čo sa bude diať: „Vidím, že je dnes pre teba veľmi dôležité, aby si rozhodol sám, kedy sa oblečieš a kedy pôjdeme z domu. A zároveň ja chcem prísť do práce včas. Preto ťa teraz vezmem na ruky, obujem ti topánky a odnesiem ťa do auta.“
- Venujte mu empatiu a uznajte pocity: Všetky pocity sú v poriadku. Aj veľká nespokojnosť vášho dieťaťa s tým, že ste prebrali zodpovednosť. Keď máte čo robiť, aby ste sami nevybuchli, nemusíte hovoriť nič. „Počujem, že sa ti to nepáči, že ti obúvam topánky. Ty chceš rozhodnúť, kedy sa obuješ, však?“
- Urobte si mentálnu poznámku: Vaše dieťa má práve obdobie, kedy je jeho potreba autonómie vyjadrená obzvlášť intenzívne. Ďalšie dni si naplánujte väčšiu časovú rezervu pred odchodom z domu.
Je veľmi dôležíté, aby sme si my rodičia uvedomili, že si svojím nespolupracovaním naše dieťa snaží naplniť svoju potrebu autonómie, lebo to zmení naše vnímanie situácie a tiež objektív, cez ktorý sa pozeráme na naše dieťa. To, že ste tento článok dočítali do konca prispeje k tomu, že najbližšiu podobnú situáciu spoľahlivejšie rozoznáte a budete mať v nej oveľa jasnejšie. Budete vedieť, že vaše dieťa nie je agresor, ani vám nerobí veci naschvál, len aby vás nahneval. Snaží sa len naplniť svoje potreby. Všetko, čo robíte vy je správne a dostačujúce, že nie je vina na vašej strane. Smiete prebrať zodpovednosť, keď si vaše dieťa nevie predstaviť následky svojho správania.
Dospievanie ako kritická etapa vývoja identity
Najbúrlivejším obdobím života je práve dospievanie. Máte i vy doma adolescenta? Nuž, nemáte to ľahké, ale verte, nejeden rodič toto obdobie svojho dieťaťa musel „predýchať“. Máte pochybnosti o tom, či je s vašim „pokladíkom“ všetko v poriadku? Nespoznávate tú podivnú bytosť, ktorá býva s vami a svojim ostrým jazykom, každú chvíľu na vás útočí? Zdá sa vám, že je zrazu egoista, nechce mať s vami nič spoločné, zatvára sa v izbe a máte problémy v komunikácii? Netrápte sa. Je to iba normálne dospievanie. Ako preplávať dospievaním vašej ratolesti radí vzťahová konzultantka Petra Biháry. S príchodom puberty sa detstvo chýli ku svojmu koncu. Každý vývojový prechod je kritický, a preto je dôležité vedieť, že tento úsek života vášho dieťaťa je obdobím zraniteľnosti a súčasne i veľkých možností. Práve teraz sa vytvára vedomá identita mladého človeka. „Ja“ dieťaťa musí byť potvrdené dvoma spôsobmi. V prvom rade, uistenie od „zrkadlových“ očí milovanej osoby, na ktorej nám záleží. Za druhé uvedomenie si zmysluplnej činnosti, či profesie, ktorá povyšuje bytie jedinca.
Hlavnými znakmi dospievania je najmä rozpoltenosť osobnosti, odpútanie sa od rodičov, osamelosť, egocentrické myslenie, narcizmus, sexuálne poznávanie, experimentovanie či komunikačné mánie. V tomto období je v poriadku i to, keď sa dospievajúcemu jeden deň rodičia úplne hnusia a na ďalší sa s nimi túži dôverne rozprávať, byť im veľmi blízko. Snaha odpútať sa od rodičov je súčasťou normálneho dospievania. Aby mohli deti neskôr odísť z domu, musia sa im rodičia zhnusiť. Generačné konflikty sú prirodzená súčasť nášho života. Samozrejme, ideálne by bolo, aby rodina bola svätyňou, ktorá vyživuje a v ktorej sa duch dieťaťa môže rozvíjať vďaka uznaniu a starostlivosti rodičov. Kto vlastne som? Základnou starosťou adolescentov je otázka: "Čo budem robiť? Čím budem? Ako si budem zarábať?" V minulosti bola voľba predurčená, deti išli v šľapách svojich rodičov. Dnes sa ponúka obrovské množstvo možností. Výber je zložitejší. Dieťa má rôzne aktivity, každú chvíľu nové záujmy a práve to, môže byť spôsob, ktorým sa spoznáva.
Fenomén idolov a snov v adolescencii
Izba oblepená plagátmi rockových a filmových hviezd. A vaše dieťa zasnene v nej sedí celý deň. Je to v poriadku. Adolescenti veľa snívajú. Snenie a idealizovanie vytvára vzory, ktoré nás motivujú. Dospievajúci potrebujú niekoho, niečo zbožňovať. Zmierte sa s tým, že idolom pre vaše dieťa už bohužiaľ nie ste vy. Toto obdobie sa vyznačuje aj najväčšou náboženskou vnímavosťou. Mladí ľudia riešia otázky existencie. Detský postoj k viere ich už neuspokojuje. Tí, ktorí nikdy nerozmýšľali o Bohu budú zvažovať možnosť jeho existencie. Idealizácia a obdiv ich nasmerujú k náboženským myšlienkam a filozofiám. Môžu byť i sklamaní cirkvou a jej slabosťami. Odpor zúčastňovať sa formálnych náboženských rituálov ešte nemusí znamenať, že popierajú existenciu Boha.
Niektorí dospievajúci môžu vyhľadávať a nachádzať uspokojenie vo východných náboženstvách a môžu byť náchylní vstupovať do siekt. Všímajte si viac svoje dieťa. Bežná poznámka či pohľad a oheň je na streche. Vaše dieťa si priam hororovo interpretuje vaše slová. Pozor! Adolescenti sú prirodzene vzťahovační. Sú extrémne citlivý na kritiku. Objavujú sa sekundárne pohlavné znaky, tvary tela sa menia a mladý človek sa cíti zmätený a nesvoj. Dospievajúci sú narcismi. Uchvátene pozorujú svoj obraz v zrkadle. Dokážu v kúpeľni stráviť celé hodiny. Vyplýva to z ich intenzívneho uvedomovania si samého seba. Nie všetci adolescenti sú spokojní so svojim telesným výzorom. Svoju nespokojnosť môžu dávať patrične najavo.
Experimentovanie a rizikové správanie
Každú chvíľu iný účes. Extrémne kombinácie oblečenia. Rôzne spôsoby chovania sa. Experimentovanie je spôsob, ako rozšíriť svoje obzory, či ako si pred dokončením vývoja svojej identity vyskúšať rôzne spôsoby chovania sa. V tomto období sa mladí postavia proti životným štýlom alebo hodnotám rodičov. Napríklad, ak je otec pedantný a zodpovedný, syn si zaistí svoju identitu tým, že sa na všetko vykašle. Doprajte mu čas nájsť svoju identitu. Nebojte sa, to čo ste do neho vštepovali odmalička, nezmizne ako šibnutím prútika. Neskôr sa k tým hodnotám vráti. Vnútorná prázdnota môže nútiť dospievajúcich piť. Užívanie drog (a patrí k nim i alkohol) otupuje bolesť z osamelosti. Kriminalita je jeden zo spôsobov, ako sa mladý človek snaží vybiť si hnev alebo spôsob, ako si ukradnúť čo nedostal v detstve. Ohrození sú mladí ľudia, ktorí vyrastajú v dysfunkčných rodinách. Poznajte priateľov svojej ratolesti. Keď má svoje dobré obdobie, pýtajte sa ho čo robia spolu, kam chodievajú a podobne.
Láska je nové dobrodružstvo. Zamilovanie, schôdzky, rozchody, to všetko sú cenné zážitky. Pre niektorých je potreba lásky zúfalo potrebná, iní majú pred ňou strach a môže ich viesť k vyhýbaniu sa tejto skúsenosti. Pri komunikácii sa vyhnite romantickým rozprávkam o láske. A môžete vynechať aj tragické príbehy o vzťahoch plných hádok, nešťastia a opúšťania. Vaše varovania aj tak nepomôžu. Dospievajúci svoju sexualitu skúmajú. Objavujú sa silné sexuálne pocity. Prieskum vlastného prirodzenia je pre zdravú identitu kľúčový. Ak sa nechcete ocitnúť v situácii, ktorá môže byť nepríjemná pre obe strany, tak pred vstupom do jeho izby radšej slušne zaklopte.
Hodnotenie školských výsledkov a rola rodiča
Koncoročné hodnotenie svojich detí môže niektorých rodičov potešiť, iných ale zaskočiť či podráždiť. Ako však reagovať na známky, aby sme dieťa neznepokojili? Väčšina vyučovania sa za posledný rok odohrala prevažne prostredníctvom online formy. Viaceré štúdie sa zhodujú v tom, že sa to negatívne odrazilo na psychickom zdraví samotných detí. Rodič by sa mal o výsledky svojho dieťaťa zaujímať priebežne počas roka. Nie je vhodné dieťa hodnotiť paušálne, pretože každý vynikáme v niečom inom. Úlohou rodiča je vhodne posúdiť silné a slabé stránky dieťaťa a nájsť vhodnú cestu motivácie.
Mgr. Katarína Slováková sa v praxi stretáva hlavne s dvomi javmi. Na jednej strane rodičia, pýtajúci sa, prečo im ich dieťa klame, zatajuje veci, známky, nepríde za nimi. Dôležitý je výsledok a nie proces. Ocenenie prichádza len za dobrú známku, nie za snahu, ktorú do toho vložili a výsledok často ovplyvňuje množstvo iných faktorov. Deti sú potom frustrované, sklamané, vedia, že do toho vložili množstvo snahy, no rodič bude sklamaný, lebo dostalo dvojku. Každý máme talent na niečo iné. Namiesto toho, aby podporovali svoje dieťa v čom je dobré, očakávajú od neho top výsledky vo všetkých oblastiach. Pokiaľ chcete, aby za vami vaše dieťa prišlo pre radu, porozprávať sa, zdôveriť sa, poprosiť o pomoc, nemôžete na neho zakaždým, keď sa tak stane, kričať. Deti sa potom boja a viac neprídu, resp. budú klamať, len aby predišli zlej reakcii.
Neriešte s nimi veci v zhone, v aute, cestou do práce… Skúste si radšej nájsť 15 minút denne a choďte za nimi a porozprávajte sa spolu o ich dni. Verte, že pokiaľ ich budete počúvať, začnú postupne samy rozprávať zážitky. Keď vám niečo hovoria, počúvajte, nekritizujte ich, nemudrujte, neodsudzujte, nepoučujte ich. Deti od druhého stupňa a staršie reagujú na poučovanie vzdorom. Skúste sa ich miesto toho radšej pýtať a počúvať, pýtajte sa na jeho pohľad, vysvetlenie. Poraďte im, pokiaľ vás o to požiadajú, alebo to skúste samy nenásilne: “Ja, keby som bol na tvojom mieste, asi by som to skúsil takto. Čo ty na to?”
PhDr. Silvia Dončevová, PhD. upozorňuje, že rodičia, ktorí majú so svojimi deťmi zdravý vzťah, svojim deťom sa aktívne venujú a vedú s nimi otvorený dialóg primeraný ich veku, nemôžu byť na konci roka zaskočení školskými výsledkami svojich potomkov. Adekvátnou reakciou by teda nemalo byť iba hodnotenie výkonu detí na konci školského roka, ale najmä hodnotenie výkonu ich rodičov. Strach dieťaťa z vysvedčenia nie je strachom zo zlých známok, ale zo zlých reakcií rodičov. Na to, aby malo dieťa motiváciu svoj školský výkon zlepšiť, je potrebné oveľa viac, ako iba chváliť, odmeňovať a trestať. Záujem zo strany rodiča o celý proces, ktorým jeho dieťa prechádza, by mal byť priebežný. Nik by nemal vytvárať na dieťa kvôli známkam neprimeraný nátlak. Nie každé dieťa takému tlaku dokáže odolávať, pretože je na rodičov citovo naviazané a niekedy môže cítiť prehnanú zodpovednosť i voči učiteľom.
Špecifické poruchy učenia a adaptácia
Každý rodič je ochotný urobiť všetko pre to, aby sa jeho dieťa vyvíjalo správne. V poslednej dobe sa často spomínajú poruchy učenia, ktoré spôsobujú problémy pri socializácii a zvládaní školských povinností detí. Čo však tieto pojmy pre vás ako rodiča znamenajú? Čo všetko zahŕňa, ak má dieťa diagnostikovanú niektorú z nich? Aké sú ich prejavy a následky? Všetky tieto poruchy majú individuálny charakter a niektoré z nich môžu vzniknúť, ak má dieťa vrodenú dysfunkciu centrálnej nervovej sústavy. Okrem školských neúspechov a zhoršenia prospechu dieťaťa môžu poruchy učenia spôsobovať problémy vo vzťahu k učiteľom a k učeniu všeobecne.
Nevhodné správanie voči spolužiakom, poruchy učenia a zhoršený prospech dieťaťa tak môžu nepríjemne ovplyvniť život celej rodiny. Ak sa problém nepodchytí a nerieši, trpí váš vzťah rodiča k dieťaťu, vzťahy medzi rodičmi a postoj rodiča k učiteľovi a ku školskému systému. Preto je pre rodičov - a rovnako aj pre učiteľov - veľmi dôležité oboznámiť sa s rôznymi poruchami učenia a ich prejavmi; spoznať, aké sú ich príčiny, ako ich dieťa prežíva a aké sú možnosti nápravy. Rozhodne nie je vhodné aplikovať na „problémové” dieťa represívne opatrenia. Poruchy učenia sa týkajú veľkej skupiny detí, dospievajúcich, ale aj dospelých ľudí. Deti aj dospelí, ktorí trpia niektorou z týchto porúch, často dokážu prekvapiť originálnym riešením matematických a iných úloh a sú úspešní v oblastiach, ktoré ich zaujímajú viac ako ostatné.
Vzťahová dynamika a sociálna adaptácia
Keď sa do rodiny narodí dieťatko, nie je snáď jediného príbuzného, ktorý by ho nechcel hneď prísť navštíviť. Mnohokrát však nastane situácia, že dieťa pri určitom členovi rodiny, blízkom či vzdialenom, neutíšiteľne plače. Existuje viacero možných dôvodov, ktoré vedú k nespokojnosti bábätka. Po vylúčení všetkých fyziologických príčin, ako napríklad hlad, smäd, potreba spánku, únava, nadmerný hluk, prílišné teplo, pocit chladu, nepríjemná textília na oblečení, bolesť, choroba, mokrá plienka, je potrebné pristúpiť k skúmaniu psychického rozpoloženia dieťatka. Mnohí rodičia zabúdajú, že dieťa sa svojím narodením nestáva samostatné, ale potrebuje byť len na opačnej strane matkinej kože. Dieťa sa najbezpečnejšie, najpohodlnejšie a najpríjemnejšie cíti práve v matkinej a otcovej náruči. Vzťah medzi matkou a dieťaťom začína tehotenstvom a medzi otcom a dieťaťom narodením.
Čím intenzívnejšie a aktívnejšie sa otec podieľa na prvých dňoch dieťaťa, tým silnejšiu väzbu si medzi sebou vytvoria. Všetky ďalšie ruky, objatia a dotyky sú preň ešte dlho cudzie a strašidelné. Málokedy sú rodinní príslušníci ochotní akceptovať tento fakt a keď je pri nich dieťatko nespokojné, cítia sa dotknuto. Z biologického hľadiska však ide o úplne normálny a prirodzený jav. Najdôležitejší fakt, ktorý je potrebné brať na vedomie je, že dieťa kopíruje správanie a pocity rodičov. Ako sa cíti matka, rovnako sa cíti dieťa. Ak je matka nervózna, správa sa voči dieťaťu menej vnímavo ako vyrovnaná matka, nereaguje dostatočne na signály, ktoré jej dieťa vysiela a dieťa následne reaguje plačom a nespokojnosťou. Nahnevaný, nervózny hlas matky zvyšuje hladinu stresového hormónu kortizolu u dieťaťa a vyvoláva v ňom pocity ohrozenia.
Nešťastná a vyčerpaná matka nie je schopná láskavo a bezpečne držať a upokojiť dieťa. Najčastejším dôvodom detskej nespokojnosti býva podvedomý postoj rodičov, hlavne matky, voči danému človeku. Ak matka vedome alebo podvedome cíti nesympatie voči danej osobe, prípadne z nej má strach, je úplne pochopiteľné, že rovnaké pocity bude zdieľať dieťa. Dieťa sa prirodzene nemôže cítiť príjemne a bezpečne pri človeku, o ktorom mu rodič vysiela informáciu, že sa nachádza v ohrození. Môže ísť napríklad o nových partnerov našich rodičov, súrodencov, starších detí, s ktorými matka nie je stotožnená a neprijala ich. Navonok môže zo slušnosti preukazovať sympatie, ale dieťa vníma matku ako celok, so všetkými jej pocitmi. Citlivo reaguje na akúkoľvek zmenu v jej hlase, triašku v rukách, nezvyčajnú roztržitosť.
Senzorická citlivosť a prispôsobenie prostredia
Človek, ktorého dieťa odmieta môže mať preň nepríjemnú vôňu. Hlavne dojčatá a batoľatá majú veľmi citlivé senzorické vnemy. Učia sa všetko neuveriteľnou rýchlosťou. Spoznávajú svet dotykom, chuťou, vôňou, pohľadom, sluchom. Ak je jeden alebo viacero ich zmyslov prestimulovaný, vedie to u dieťaťa k následnej nervozite. Je vhodné, ak ľudia, ktorí prídu dieťa navštíviť sa vyvarujú silných parfémov, korenistých jedál, alkoholu či fajčeniu. Nezvyčajný zjav osoby môže dieťa zaskočiť. Tón hlasu, prízvuk alebo iná reč dokážu dieťa vyviesť z rovnováhy. Dieťa tiež dokáže vycítiť, ak napríklad daná osoba používa nadávky, ak na ne nie je vo svojej rodine zvyknuté.
Čo robiť v prípade citlivej reakcie dieťaťa na nejakú osobu? Nikdy nenúťte dieťa byť v spoločnosti človeka, pri ktorom sa necíti dobre. Je veľmi dôležité rešpektovať pocity a názor dieťaťa na konkrétneho človeka a nenútiť ho do kontaktu s človekom, ktorého sa bojí. Dieťa tak môže stratiť oporu a dôveru v rodičov. Poprosiť danú osobu, aby si dieťa nevšímala, respektíve ho prehnane nekontaktovala. Veľakrát sa dieťa osmelí samo, keď prestane cítiť nátlak okolia. Pokúsiť sa navodiť v rodine príjemnú atmosféru. Často o konkrétnom človeku rozprávať, spomínať veselé zážitky, ukazovať ho dieťaťu na fotkách alebo videu, byť s ním v kontakte prostredníctvom videohovoru. V prípade, ak nastane situácia, že všetky opatrenia zlyhajú a dieťa ani s pribúdajúcim vekom nie je ochotné určitú osobu akceptovať, je veľmi dôležité jeho rozhodnutie rešpektovať.
Presný návod na výchovu detí asi nenájdeme. Každý rodič je iný, každé dieťa je iné. Zhodneme sa však na tom, že výchova detí si vyžaduje obrovskú trpezlivosť - to je absolútne jasné. Vyžaduje však aj porozumenie a toleranciu. Je potrebné myslieť na to, že dieťa nie je iba objektom, ktorý nás bude počúvať na slovo. Aj dieťa má svoje potreby, ale aj dobré a zlé dni, ktoré súvisia zase s tým ako sa v daný deň cíti, čo aktuálne prežíva, resp. čo musí riešiť. Pred tým, ako niečo zakážete, nariadite, buďte si istí, že to dokážete splniť a predovšetkým, že to aj splníte. Len tak môžete pozitívne vplývať na ich správanie v zmysle, že toto mama, otec myslí naozaj a že to nie sú len vyhrážky, na ktoré po čase zabudnete. Ich nevhodné správanie nie je namierené voči vám, ale voči situácii, s ktorou nič nedokážu urobiť. Nechcú vás zraniť, uraziť, jednoducho len nesúhlasia, prečo by mala byť situácia riešená tak, ako ste ju vyriešili vy. Vždy sa sústreďte na konkrétne správanie, ktoré chcete zmeniť a zlepšovať. Ak má dieťa 3 roky, nemôže zvládnuť to, čo jeho 6 ročný súrodenec. Nevyžadujte preto od detí to, čo nie je v ich schopnostiach a predovšetkým ich za to netrestajte. Ak to robíte, zvyšujete tým len nedôveru voči vám a vášmu rozhodovaniu. Učte sa na situáciách smiať a neberte všetko smrteľne vážne. Vo všeobecnosti platí zásada, že každý rodič chce, snaží sa pre svoje dieťa robiť to najlepšie, čo vie. Nepochybujte o svojich rodičovských zručnostiach. Nebojujte so svojimi deťmi, ale snažte sa im porozumieť. Každé ich správanie úzko súvisí s tým aké je, čo potrebuje, čo aktuálne prežíva, čoho sa bojí na čo sa teší… a s vami, ako sa dnes cítite, čo riešite, čo vám robí radosť, z čoho máte strach atď.