Výchova dieťaťa je jedným z najväčších ľudských poslaní. Tým, akých ľudí z našich detí vychováme, priamo ovplyvňujeme fungovanie spoločnosti celé desaťročia dopredu. Nie vždy to pri výchove detí ide ľahko. Niekedy robíme chyby, ktoré si možno ani neuvedomujeme. Základom rozumnej výchovy je uvedomiť si povahové črty dieťaťa a na základe toho k nemu aj pristupovať. Jeho nadanie, talent, schopnosti a pozitívne vlastnosti podporovať a zdravo vyzdvihovať, negatívne vlastnosti citlivo a mierne tlmiť. Skĺbiť všetky výchovné postupy sa niekedy pre rodičov stávajú veľkým umením. Na to, aby svoje poslanie zvládli čo najlepšie, majú vždy pri sebe rady skúsených odborníkov, ktorí sa problematike výchovy venujú denne už dlhé roky.
Pôvod súrodeneckej rivality: Násobenie či delenie?
Skoro každý rodič sa ocitne v situácii, kedy by najradšej na dieťa zvýšil hlas. Alebo to rovno urobí. Príčina môže byť akákoľvek - mali sme náročný deň, sme unavení a dieťa vyvedie nejakú neplechu, ktorá funguje ako povestná posledná kvapka. Skutočne to patrí k výchove? Niekde v hĺbke srdca sme boli odjakživa presvedčení, že venovať dieťaťu súrodenca bol ten najlepší darček, ktorý sme mu mohli kedy dať. Nie vždy sa s tým stotožňuje aj „obdarované“ dieťa, ktoré ho nemôže reklamovať a vymeniť napríklad za elektrolobežku. Ale môže sa stať, že si na to spomenie ešte o niekoľko dekád neskôr, keď už tu nebudeme. Na dedičskom konaní. Zamysleli ste sa, ako ovplyvňujeme vzťahy našich detí - od pôrodnice až po stretnutie u notára?
Začnime tým, že si predstavíme, ako nám milovaný manžel jedného krásneho dňa prinesie domov mladšiu kolegyňu a povie: „Miláčik, toto je Adelka, budeme tu teraz žiť všetci traja spolu. Ty si taká úžasná, že som si povedal, že by som chcel ešte jednu takú úžasnú a skvelú ženu doma. Tak som priniesol Adelku. Budeme sa mať všetci traja radi, uvidíš, že budete kamarátky…“ Keby sme sa vcítili do roly staršieho dieťaťa, ktorému sme ospevovali, že bude mať brata alebo sestru, asi by nám nenapadla táto trochu za vlasy pritiahnutá paralela, ako to môže vidieť. Dieťa, ktoré dovtedy žilo v tom, že je celý náš svet, zrazu zisťuje, že tomu tak nie je. Už nie je jediné. Výnimočné. Cíti sa zradené. Opustené. A zranené.
Kým my ako rodičia máme úžasný pocit z objavenia toho, aké široké dokáže byť naše srdce, ako je v ňom neúrekom miesta pre ďalšie a ďalšie dieťa, optika najstaršieho môže byť iná: my vidíme násobenie, ono delenie. Mám menej a menej zo svojho rodiča. Mám menej pozornosti. Kvôli tomu druhému, ktorý si ho nárokuje pre seba, sa mi celkom zmenil život. Cíti sa nemilované. My však vidíme len dieťa, ktoré robí tomu mladšiemu zle. Dieťa, ktoré by bábätku najradšej vyškriabalo oči. Dieťa, na ktoré musíme dávať pozor, aby neublížilo mladšiemu, lebo v nestráženej chvíli by hádam mohla tiecť aj krv. Dieťa, ktoré mu berie a vytrháva z ruky hračky.
Výchovné omyly, ktoré situáciu zhoršujú
Možno často vyčítate svojmu dieťaťu zlé správanie. Zažili ste však niekedy, aby vaše dieťa po podobných výčitkách náhle zmenilo svoje správanie? Pri tejto reakcii hovoríte svojmu dieťaťu len to, čo práve robí. A to ono väčšinou veľmi dobre vie, čo robí a vie aj to, že je to nesprávne. Zistenie, že jeho správanie je nevhodné, je neúčinné. Pre vaše dieťa sú tieto výčitky proste len „frflaním“. Vie si z nich vziať len nasledovné: „Mama ma nemá rada, takže musím bojovať o jej pozornosť a pokračovať v tom, čo robím.“ Pokiaľ vaše výčitky obsahujú aj hanlivé alebo zhadzujúce poznámky, platí to dvojnásobne. Kázanie a výčitky nikdy nespôsobia zlepšenie správania. Ak dieťaťu chcete niečo vyčítať, tak mu vyčítajte len správanie, ktoré sa vám nepáčilo. Nikdy však neponižujte osobnosť dieťaťa.
Prečo otázky „prečo“ nefungujú
Keď používate túto výchovnú metódu, pýtate sa svojho dieťaťa na dôvody jeho nevhodného správania: „Prečo si si neupratal izbu? Prečo nerobíš to, čo ti hovorím?“ Pri týchto vetách si dieťa myslí: „Nič pre ňu neznamenám. Idem jej na nervy.“ Na tieto otázky dieťa nedáva konkrétnu odpoveď. „Lebo. Preto. Neviem. Lebo sa mi chce.“ Takto vás dieťa vlastne odignoruje. Je veľmi nepravdepodobné, že vaša otázka bude začiatkom plnohodnotného rozhovoru, ktorý by dieťa viedol k premýšľaniu. Podľa tohto zistenia otázky PREČO sú pre zlepšenie správania vášho dieťaťa nevhodné.
Zručnosti zvládania pre deti - Zvládanie pocitov a emócií pre základnú a strednú školu | Sebaregulácia
Prosenie a prázdne vyhrážky
Svoje dieťa prosíte, aby zmenilo svoje správanie: „Buď prosím ťa taký milý a uprac si izbu! Buď prosím ťa milý k svojej sestre.“ Autorka knihy nemá nič proti priateľskej prosbe. V takejto situácii vám dieťa môže vyhovieť, ale aj nemusí. Pokiaľ teda od svojho dieťaťa naozaj niečo chcete, prosba nie je najvhodnejšia. S neistým prosíkaním sa stávate odkázaným na jeho milosť a nemilosť. Predstavte si, že by ste svoje dieťa v slzách o niečo prosili každý týždeň alebo dokonca každý deň. Ako vás potom môže brať vážne?
Ďalšou chybou je ignorovanie následkov. Oznámite svojmu dieťaťu, aké následky bude mať jeho neposlušnosť: „Ak si okamžite neupraceš izbu, nebudeš večer pozerať televízor!“ Problém je, že v skutočnosti sa nestane vôbec nič! S vysloveným AK-TAK chcú rodičia požiadavkám pridať na vážnosti. Potajme dúfajú, že len naznačenie následkov zaberie. Ak nesplníte to, čo ste v napomenutí sľubovali, deti vás prestanú počúvať úplne. Napomenutia bez následkov sú veľmi obľúbené, ale zradné.
Psychologické aspekty správania dieťaťa
Nevhodné správanie dieťaťa, ako ubližovanie súrodencovi, môže byť volaním o pomoc. Je dôležité zistiť, prečo sa dieťa takto správa. Medzi najčastejšie dôvody patria:
- Žiarlivosť: Príchod nového súrodenca môže vyvolať u staršieho dieťaťa pocity žiarlivosti a ohrozenia.
- Pútanie pozornosti: Negatívne správanie môže byť spôsob, ako si dieťa snaží získať pozornosť rodičov.
- Nedostatok empatie: Dieťa nemusí plne chápať, ako jeho správanie ovplyvňuje druhých.
Identifikácia príčiny je kľúčová pre nájdenie účinného riešenia. Zdá sa, že v niektorých prípadoch ide o pútanie pozornosti, pretože, keď dieťaťu bolo povedané, že sa s ním nikto nebude hrať, keď robí bratovi zle, utekalo za matkou a chcelo s ňou byť.
Príklad z praxe
Jedna matka sa podelila o svoje skúsenosti s dcérou, ktorá ubližovala svojmu mladšiemu bratovi. Dcéra bola vo veľa veciach popredu oproti svojim rovesníkom a vedela čítať emócie ľudí. Napriek tomu mala problém s ovládaním svojho správania voči bratovi. Matka vyskúšala rôzne tresty, ale aj alternatívne riešenia. Zaujímavé je, že dcéra prejavovala voči bratovi aj empatiu. Keď plakal, nosila mu cumlík a hračky. Chcela ho prebaľovať, pomáhať s kúpaním a umývať mu zuby. Keď spal, chodila za ním, hladkala ho a spievala mu uspávanky. A potom do nej "vstúpil diabol" a už to išlo.
| Správanie | Reakcia |
|---|---|
| Dcéra ubližuje bratovi | Trest (poslanie do izby, odobratie hračky), "kusacia hračka" |
| Dcéra prejavuje empatiu | Pozitívna pozornosť, pochvala |
| Dcéra sa snaží pomáhať s bratom | Podpora a povzbudenie |
Ako budovať zdravé súrodenecké vzťahy
Aby sa cítili milované, potrebujú deti viac individuálnej pozornosti - mať chvíle, kedy sú pre nás len on/ona tí najdôležitejší. A to pravidelne, napríklad raz, dvakrát do týždňa si vyhradiť dve hodinky, kedy sme iba s ním a robíme niečo, čo dieťa teší. Nemusí to stáť ani cent - môže to byť prechádzka v parku, maľovanie vodovými farbami, vyrábanie niečoho, alebo spoločné pečenie koláčika. V týchto chvíľach nezabudnime zdôrazňovať, akí sme šťastní, že môžeme byť práve teraz s ním/s ňou - nespomínajme súrodencov, nehovorme vety ako „mám ťa rovnako rada ako ich,“ nech si nemyslia, že „ešte aj keď je mama so mnou, stále myslí na súrodencov.“
Večný sudca alebo sprievodca?
Nemali by sme hádky detí riešiť namiesto nich, ale učiť ich, aby problémy riešili. Je treba zvážiť, či to má byť práve ignorácia, alebo naopak záujem - vypozorovať, či majú moje deti problém vyjadriť svoje potreby, túžby, želania, či sa vedia presadiť. Dobré je, keď prídeme k deťom a necháme ich vymyslieť riešenie, kedy budú spokojné všetky. Každé dieťa môže navrhnúť riešenie. Zo začiatku im s tým môžete pomôcť, časom sa to naučia samé. Je ťažké robiť deťom sudcu, keď sa niečo stane, pretože pri väčšine sporov nie sme od začiatku, tak nedokážeme byť objektívny, ani spravodlivý.
Práca s emóciami a ich prijímanie
Ak dieťa vyrastá v rodine, kde sa o emóciách nehovorí, dieťa sa to samo nenaučí. Na zmenu však nie je nikdy neskoro. Ak deťom hovoríme, že chlapci neplačú, alebo im dávame najavo, že ich nechceme vidieť smutné, časom sa podľa toho zariadia. Strach či hnev však nezmiznú. V dôsledku toho, že tieto emócie rodičia neprijímajú, dieťa začne svoje pocity potláčať. Emócie sú pre človeka prirodzené. Zároveň sa čoraz viac hovorí o ich zvládaní a schopnosti ich správne spracovať.
Najcennejšie pre deti je všetko to, čo majú možnosť odpozorovať doma. Odporúčam začať bezprostredne od narodenia. Rodič reaguje na prežívanie dieťatka, na jeho potreby, ich uspokojovanie alebo neuspokojovanie. Tým dieťaťu ukazujeme, že sme naň napojení, že ho vnímame a že v danej chvíli rozumieme jeho prežívaniu. Je zároveň dobré prežívanie komentovať. Napríklad slovami ako „vidím, že sa ti to páči“, „si teraz rád“. Dôležité je reagovať nielen slovami, ale aj tónom hlasu.
Pozitívne rodičovstvo a rola rodiča
Téma „To mi robí naschvál alebo som ja divná?“ je v pozitívnom rodičovstve veľmi častá, najmä keď sa rodičia cítia frustrovaní alebo neistí v reakciách svojich detí. Pri pozitívnom rodičovstve je dôležité pochopiť, že deti väčšinou nekonajú „naschvál“ alebo aby ublížili. Deti často konajú spôsobom, ktorý môže vyzerať ako „naschvál“, pretože ešte nemajú dostatočne rozvinuté zručnosti na zvládanie emócií.
Namiesto toho, aby sme predpokladali, že dieťa „robí naschvál“, pozitívne rodičovstvo nabáda k prejaveniu empatie a snahy pochopiť pocity dieťaťa. Môžeme povedať niečo ako: „Vidím, že si naozaj nechceš obliecť tú bundu.“ Druhá časť otázky, „som ja divná?“ naznačuje pochybnosti o vlastných rodičovských schopnostiach alebo reakciách. Pozitívne rodičovstvo podporuje aj sebareflexiu. Namiesto toho, aby sme sa cítili neadekvátni alebo „divní“, môžeme si uvedomiť, že rodičovstvo je proces učenia sa. Je v poriadku cítiť sa niekedy bezradne alebo byť frustrovaní. Pozitívne rodičovstvo podporuje otvorenú komunikáciu. Ak dieťa robí niečo, čo nám pripadá ako „naschvál“, môže byť užitočné rozprávať sa s ním o tom, čo cíti a prečo sa tak správa. Stručne povedané, pozitívne rodičovstvo nás vedie k tomu, aby sme sa na správanie dieťaťa pozerali z perspektívy porozumenia a empatie, a nie obviňovania.
Hranice a ich komunikácia
Niekedy je tiež nutné dieťaťu ukázať, že nechcete, aby určitú vec robilo. Je však dôležité povedať mu prečo. Dieťa by malo jasne vedieť, počuť a vnímať, že požiadavky rodičov sú nemenné. Rodičia preto musia postupovať jednotne - len ťažko zabránite chvíľam vzdoru, ak bude každý rodič hovoriť niečo iné. Určite pevné hranice - keď poviete áno, bude to znamenať áno, nie niečo medzi tým.
V prípade agresívneho správania to najprv musíte zastaviť slovom Stop! Alebo sa postaviť bližšie k nim, medzi nich, spraviť niečo, čo ich zastaví. Až potom dajte hranicu v troch krokoch:
- Popíšeme čo vidíme, emóciu: „Bijete sa. Asi sa niečo medzi vami stalo, preto sa na seba hneváte.“
- Zadám hranicu: „Ľudia ale nie sú na bitie. Hádky sa neriešia bitkou.“
- Dám možnosti: „Každý môžete udierať do niečoho iného. Môžete sa o tom porozprávať. Alebo jednoducho len zadáte otázku - ako by sme to mohli vyriešiť?“
Neporovnávajte deti navzájom. Deti si uvedomujú vzájomnú konkurenciu a stačí maličkosť a je oheň na streche. Každé dieťa by malo mať svoje vlastné ciele a rôzne očakávania od rodičov, ktoré sa týkajú výlučne jeho. V pozitívnej domácej atmosfére im vytvárajte priestor na vytvorenie nejakého spoločného diela, nejakej spoločnej činnosti, ktorú majú dokončiť. Ak máte pocit, že konflikt medzi Vašimi deťmi je príliš vyostrený - agresívny, tak odporúčam navštíviť psychológa a hľadať príčinu tejto agresivity. Z niečoho to zrejme pramení.
Úloha rodiča pri zvládaní amoku
Mnohí rodičia zvládajú plač svojho dieťaťa veľmi ťažko a snažia sa ho odvrátiť za každú cenu. So snahou rýchlo ukončiť detský plač sa vo svojej praxi stretávam veľmi často. Keď začneme s rodičmi pátrať po príčinách, prečo im plač dieťaťa prekáža, najčastejšie počúvam, že je to pre neželanú pozornosť okolia. Rodičom prekáža, že sa ľudia za plačúcim dieťaťom otáčajú, pozerajú sa a že je plač rušivý. A presne takto to vníma aj dieťa. Cíti, že to, čo si myslí pani predavačka, je pre jeho mamu v danej chvíli dôležiteľnejšie ako ono a jeho vlastné pocity.
Dieťa vníma a cíti, že dospelý nie je emočne zainteresovaný do prežívania a nemyslí to vážne. Z takýchto reakcií dieťa získava dojem, že mu mama, otec alebo ktokoľvek blízky nerozumie, neberie jeho a jeho pocity, potreby a prežívania vážne. Môže sa cítiť prehliadané a nepochopené.
Je dobré, ak dáme dieťaťu nádej. Zároveň by sme však nikdy nemali sľubovať niečo, čo nevieme alebo nemienime splniť. Vo veku približne tri a pol až štyroch rokov začína dieťa získavať sebakontrolu a emocionálnu kontrolu. Rodičia ani učitelia by však v tomto veku nemali od dieťaťa očakávať, že začne samo pomenúvať svoje pocity. To by mal robiť rodič, napríklad slovami ako „zdá sa mi, že ťa niečo vystrašilo“. My dospelí vnímame vypytovanie sa na pocity dieťaťa ako prejav starostlivosti. Majú pocit, že od nich rodičia očakávajú, že samy prídu s odpoveďami, prečo sa nejako cítia. Z tohto hľadiska majú rodičia často od detí priveľké očakávania.
Prekonávanie negatívnych reakcií
Nepriateľské reakcie obsahujú jasnú správu dieťaťu. Tá znie: „Nemám ťa rád!“ Rodičia túto správu vyslať nechcú. Nerobia to zámerne. Väčšinou sa predtým tak rozčúlili, že stratili kontrolu nad svojím správaním. Väčšinou im je to potom ľúto. Výčitky a nadávky vôbec nekritizujú správanie dieťaťa. Miesto toho mu ukazujú, že ho ako osobu odmietate a opovrhujete ním. Čo to v dieťati vyvolá? Určite žiadnu snahu svoje správanie zmeniť. Namiesto toho sa začne o vašu pozornosť usilovať ešte viac. Okrem toho môžu u neho vzniknúť pocity viny a túžba po pomste.
Stáva sa, že rodič stratí nervy a udrie svoje dieťa. Tak ako pri prísnych trestoch aj pri bitke reagujú deti buď bojácne, alebo sa proti nej vnútorne obrnia. Deti, ktoré sú často bité, časom znecitlivejú. A často tiež pripravujú pomstu. Nesmieme zabudnúť, že deti, ktoré ich rodičia bili, budú pravdepodobne rovnako konať pri svojich deťoch. Budú pokračovať v tom, čo sme ich naučili. Každý úder, ktorý zasiahne vaše dieťa, zasiahne váš vzájomný vzťah, dôveru, pocit istoty, lásku, bezpečie. Čo vtedy robiť? Najlepšie je deti poprosiť o odpustenie a dať im čas, aby si v sebe pocity spracovali a odpustili.
Všetky nepriateľské reakcie - vyhrážky, nadávky, prísne tresty a bitka majú niečo spoločné. Sú prejavom rodičovskej bezmocnosti. Všetci rodičia sa dopúšťajú chýb vo výchove. Všetci rodičia majú ľudské slabosti. Väčšina má výčitky svedomia. Pri výchove je kľúčové si uvedomiť, že aj rodičia sú len ľudia. Sme prirodzene omylní. Je dôležité vrátiť sa k veciam, ktoré sme nezvládli. Keď vybuchneme alebo v dôsledku našich silných emócií dieťa udrieme, treba si k tomu neskôr v pokoji sadnúť. Povedzte dieťaťu, že vás mrzí, že ste naň kričali alebo ho udreli po zadku. Dôležité je dodať, že ste mu neublížili preto, že ho nemáte rado. Pomenujte situáciu, hovorte jasne o tom, čo vás nahnevalo a čo viedlo k danej situácii. Dieťa by malo porozumieť tomu, čo vám prekáža a prečo ste vybuchli. Učíme ho tým, že dokážeme hovoriť o veciach, ktoré sa nám nepáčia, bez toho, aby sme si vzájomne ubližovali.
tags: #ked #dieta #robi #naschval #surodencovi #zle