Vo svete, ktorý sa neustále mení a vyvíja, sa osobný rast stáva nielen výzvou, ale aj nevyhnutnosťou. Táto dynamika sa prejavuje nielen v našom každodennom živote, ale aj v duchovnej sfére, kde je koncept dospelosti rovnako kľúčový. Apoštol Pavol vo svojom Prvom liste Korinťanom 13:11 (SSV) výstižne poznamenáva: „Keď som bol dieťa hovoril som ako dieťa, poznával som ako dieťa, rozmýšľal som ako dieťa. Keď som sa stal mužom, zanechal som detské spôsoby.“ Tieto slová nie sú len spomienkou na minulosť, ale mocnou výzvou k premene, k dospievaniu, ktoré prekračuje vek a dotýka sa samotnej podstaty našej viery a existencie.
Pavlova myšlienka rezonuje s hlbokou teologickou a filozofickou reflexiou nad tým, čo to znamená vyrásť - nielen fyzicky, ale predovšetkým v duchovnom a morálnom zmysle. Táto cesta od detinskosti k zrelosti je procesom, ktorý si vyžaduje odvahu, rozhodnosť a neustálu spoluprácu s Božou milosťou. Vydajme sa na túto cestu objavovania, aby sme pochopili, ako môžeme zanechať detské spôsoby a prijať plnú zodpovednosť, ktorú dospelosť prináša.
Detské Spôsoby vs. Duchovná Dospelosť: Kritika Do Vlastných Radov
Výroky apoštola Pavla, ktoré sme si pripomenuli, sú nielen osobným svedectvom, ale aj akousi kritikou do vlastných radov, ktorá sa dotýka mnohých z nás. Homília brata Česlava na 25. naznačuje, že niektorí sa príliš spoliehame na to, že veci za nás rozhodne a vyrieši niekto iný. Tento prístup je v rozpore s kresťanskou dospelosťou, ktorú Pavol tak nástojčivo zdôrazňuje. Nemecký filozof Immanuel Kant vo svojom spise „Čo je to osvietenstvo“ hovorí, že existujú takí kresťania, ktorí chcú naveky ostať deťmi. Boja sa dospelosti a zodpovednosti, ktorú so sebou dospelosť prináša.
Nechcú niesť váhu životných rozhodnutí a ich skutky sú útekom pred komplikovanosťou života. Takíto kresťania vždy potrebujú autoritu, na ktorú by mohli preniesť svoju zodpovednosť. Ale to, čo nazývajú poslušnosťou, nie je slobodná poslušnosť, lež výsledok ich bojazlivosti a ustráchanosti. Ich nedospelosť je neschopnosť používať vlastný rozum bez vedenia inými. Túto nedospelosť sme si zavinili sami vtedy, keď jej príčinou nie je nedostatok rozumu, ale nedostatok rozhodnosti a odvahy používať svoj rozum bez vedenia inými. Zaviněná nedospelosť teda nesúvisí s nízkym inteligenčným kvocientom, ale s nedostatkom odvahy.
Apoštol Pavol, ako sme už spomenuli, často hovorí o potrebe kresťanskej dospelosti. V Prvom liste Korinťanom píše napríklad známe slová: „Keď som bol dieťa, hovoril som ako dieťa, zmýšľal som ako dieťa, usudzoval som ako dieťa; ale keď som sa stal mužom, zanechal som detské spôsoby.“ Žiaľ, synovia svetla, o ktorých hovorí evanjelium, niekedy nechcú zanechať detské spôsoby - silou-mocou sa držia svojich nedospelých návykov. Preto aj ich apoštolát nikdy nedosiahne takú intenzitu a úspechy, aké dosiahol Pavlov apoštolát. Pavol sa vrhol do sveta, chcel ho poznať, chcel mu rozumieť a chcel evanjelium ohlasovať jazykom, ktorému by svet rozumel. Vedel komunikovať so židovskými kňazmi, rímskymi konzulmi, gréckymi filozofmi či ázijskými obchodníkmi. Nikto a nič mu nebolo cudzie. Nielenže bol rovnako predvídavý ako synovia sveta, ale v mnohom bol oveľa predvídavejší ako oni. Táto predvídavosť a odvaha sú základnými piliermi duchovnej dospelosti.
SOM MISIONÁR
Predvídavosť a Angažovanosť vo Svete: Výzva Cirkvi
Ku kresťanskej dospelosti a predvídavosti nás nabádajú aj mnohé cirkevné dokumenty 20. a 21. storočia, ktoré sa snažia reflektovať modernú skúsenosť Cirkvi v tomto svete. Jeden z najdôležitejších dokumentov Druhého vatikánskeho koncilu, konštitúcia „Gaudium et spes“, začína napríklad týmto tvrdením: „Radosti a nádeje, žalosti a úzkosti ľudí dnešných čias, najmä chudobných a trpiacich, sú zároveň radosťami a nádejami, žalosťami a úzkosťami Kristových učeníkov a niet nič naozaj ľudské, čo by nenašlo ozvenu v ich srdciach.“ Lenže ako môže niekto súcitiť s chudobnými a trpiacimi vo svete, keď o nich ani nevie? Keď sa nezaujíma o to, čo sa vo svete deje a aké sú jeho problémy? Tu vidíme priamy súvis s Pavlovou výzvou zanechať detské spôsoby a otvoriť sa svetu s pochopením a angažovanosťou.
Podobnú výzvu formuluje aj apoštolská exhortácia „Christifideles laici“ pápeža Jána Pavla II., ktorá hovorí o poslaní laikov v Cirkvi a vo svete. V nej Svätý Otec píše: „V našich dňoch dozrelo v Cirkvi prehĺbené vedomie jej misionárskeho charakteru. Nanovo sa započúvala do hlasu svojho Pána, ktorý ju posiela do sveta ako všeobecnú sviatosť spásy. Volanie je adresované nielen pastierom, kňazom, rehoľníkom. Aj laici sú osobne Pánom povolaní a prijímajú od neho poslanie pre Cirkev a pre svet: Preskúmajte, najmilší bratia a sestry, svoj spôsob života a viďte, či ste Pánovými robotníkmi. Každý jeden z vás nech premyslí, čo robí a nech rozmýšľa, či slúži Pánovej vinici.“ Teda aj tu vidíme, že Svätý Otec od každého jednotlivého kresťana - každého laika, laičky - očakáva to, aby použil vlastný rozum, vlastnú múdrosť na to, aby zistil, ako sa môže angažovať v Pánovej vinici. Táto výzva k prezieravosti, ktorú nám predstavuje evanjelium a cirkevné dokumenty, nás má tak trochu prebudiť. Ak chceme byť ako kresťania so sebou spokojní, je potrebné, aby sme prešli zo stavu nedospelosti do stavu dospelosti. Aby sme ako sv. Pavol dozreli v našom povolaní a aby náš rozum čo najužšie spolupracoval s našou vierou. Potom budeme vedieť aktuálnym spôsobom vysvetliť svojim nekresťanským spolubratom a spolusestrám, v čom je bohatstvo a zmysel Kristovej zvesti a čo nám naša viera dáva.
SOM MISIONÁR
Prekonávanie Minulosti a Rastom v Láske: Cesta Oslobodenia
Cesta k duchovnej dospelosti je neoddeliteľne spojená s prekonávaním prekážok, ktoré nám kladie naša minulosť a s rastom v láske. Apoštol Pavol, keď žil svoj život vo svätosti, často sa jeho myseľ vracala k jeho hriešnemu životu. Satan ho chcel prinútiť, aby mal pocit viny. Ale Pavol mal milosť, aby prekonával tento pocit viny. A tak v tomto novom živote milosti, o svojom predošlom živote hovorí, že to, čo sa udialo v mojom predošlom živote, považuje za márnosť. Ja som to všetko dal do Ježišových rúk a kráčam vpred a očakávam Božiu slávu. Kráčam vpred, mám nový život. A musím spĺňať tú zodpovednosť, ktorú mám v novom živote. Nemám čas uvažovať nad svojim predošlým životom, pretože som ho dal do Ježišových rúk. A toto je úloha milosti.
Často sa stáva, že si človek povie: „Otče, som otrokom svojej bolestivej minulosti. Nemám slobody. Nikto ma nemôže oslobodiť.“ Prečo to hovorí? Lebo nepoznal Ježišovu lásku. Nechápal význam Ježišovej lásky. Satan nechce, aby človek poznal Ježišovu lásku. Preto aj takýto človek hovorí: „Som otrokom svojho predošlého života, spomienok naň.“ Preto nás Ježiš prišiel oslobodiť. Oslobodiť znamená vyslobodiť nás z týchto bolestivých spomienok na svoj predošlý život. Žiaden človek nás nemôže oslobodiť od spomienok na náš predošlý život, ktoré nás bolia. Tu potrebujeme svojho Spasiteľa - Ježiša. Pán Ježiš povedal: „Ak ostanete v mojom slove, budete naozaj mojimi učeníkmi, poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí“ (Jn 8, 31 - 32). A kto je pravda? Ježiš je pravda.
Sv. Pavol vie všetky tieto veci a vedie nový život, ale jeho myseľ sa občas vracia späť. A znovu dostáva milosť a hovorí, keď som bol dieťa hovoril som ako dieťa, poznával som ako dieťa, rozmýšľal som ako dieťa, ale dnes som dospelý a budem uvažovať ako dospelý a konať ako dospelý. Dospelý alebo zrelý znamená dospelý v duchovnosti, nie teda vekom. Dospelý alebo zrelý znamená zrelosť v Ježišovej láske. A keď my vyrastieme do Ježišovej lásky, nemôžeme sa správať ako deti. Budeme uvažovať ako zrelý človek a budeme aj konať ako zrelý človek. Stále však potrebujeme milosť. Musíme o ňu stále zápasiť. Inak budeme mať sklon vracať sa späť. Plány ako „Dear Addiction…“ a „Better Decisions, Fewer Regrets“ nám pomáhajú porozumieť týmto cyklom a nájsť biblické riešenia pre naše struggles a rozhodnutia, čo je kľúčové pre dosiahnutie duchovnej dospelosti.
Ovocie Pokánia a Konkrétne Rozhodnutia: Dôkaz Nášho Rast v Ježišovej Láske
Preto máme v našej Cirkvi spoveď. Ak budeme žiť život bez spovede, postupne sa staneme znovu otrokmi nášho predošlého života a spomienok naň. A postupne sa v našom srdci nahromadia rôzne hriechy a veci a náš stav bude stále horší a horší. Ale každá spoveď nám pomôže zostávať v stave milosti. Nebojme sa hovoriť otvorene a priamo. Keď sa teda začneme kajať, musíme obrazne povedané produkovať aj ovocie pokánia. Nestačí len to, že sa kajáme, ale musí byť vidieť aj naše ovocie pokánia.
Často ľudia povedia: „Už som sa kajal, teda už som sa vyspovedal a to stačí.“ Na druhý deň však nejeden ide do krčmy, ako zvyčajne a zrúbe sa tam na mol. Alebo ide za svojou milenkou a znovu podvedie svoju ženu, alebo žena svojho muža. Rozhodnutie, že sa budem kajať, je len začiatok. Nemal by som už ísť do krčmy. Ani už vôbec kupovať alkohol, keď mám s ním problém. Nemal by som už ísť za svojou milenkou. Nemal by som žiť so svojou snúbenicou v jednej domácnosti ako manželia, pokiaľ sme neuzavreli manželstvo pred tvárou Cirkvi. Nemal by som brať drogy, ponižovať ľudí okolo seba, týrať ich, okrádať ich, brať meno Božie nadarmo, kradnúť, pozerať porno, erotické filmy, čo ma potom zvádza na nečisté skutky a pod. Toto je to, čomu hovoríme, že produkujeme ovocie pokánia, robíme patričné opatrenia. Alebo inak, začíname spolupracovať s Božou milosťou.
Začneme si plne uvedomovať, že ak v tom budeme pokračovať ďalej, môže nás to úplne zničiť. Skoncujeme s tým. Snažíme sa. Ježiš nás chce vyslobodiť. On vie, že aké to je pre nás ťažké, úplne s tým zaraz skoncovať. Ak však vidí náš dobrý úmysel, našu dobrú vôľu, ide v tom s nami a pomáha nám. Ježiš mi povie, áno, zbavím ťa alkoholu v krvi, urobím ťa slobodným od neho, a však urob aj ty sám potrebné opatrenia, aby si naň už viac nemal dosah. Povedz svojim príbuzným, aby zničili všetok alkohol u vás doma, lebo ty toho zrejme schopný ešte nebudeš a popros ich, aby ho nikdy už ani domov nekupovali, či nenosili a nekupuj ho ani ty sám. Zďaleka obchádzaj krčmy v okolí. Tak isto, čím skôr si daj svoj vzťah so ženou s ktorou bývaš (s priateľkou) do poriadku, ožeň sa, vezmi si ju za manželku.
Ak sa len vyznávame v spovedi zo svojich hriechov, ale neprodukujeme ovocie pokánia, spočiatku sa nemusí nič diať, všetko aj tak môže byť akože v pohode, no časom, o pár rokov sa to určite prejaví na nás. Negativita, strach, rôzne psychické problémy. Ale hovorím, že Ježiš nás môže vyslobodiť zo všetkého, aj z takýchto stavov, úzkostí, z depky a pod. Začnime ho počúvať, upokojme v sebe svoju dušu, tak ako sa cíti nasýtené dieťa v matkinom náručí, takto pokojne nech v nás prebýva naša duša. Je dobré tak sa zjednodušiť, začať viesť jednoduchý život. Žiť život v dôvere, že Ježiš ma má rád, takého aký som, takú aká som. A som mu vzácny a ty tiež. Ty si mu tiež vzácna. Ale často nie sme už ani toto schopní prijať. A to preto, že sme často v stave pádu. Cítime sa neužitoční. Cítime, že sme hriešnici. Daruj nám, Pane náš, pokoj do srdca, tento tvoj veľkonočný dar, a lásku, aby sme pochopili, že sme užitoční, potrební. Áno, stále máme svoju hodnotu.
SOM MISIONÁR
Základ Všetkého: Láska a Duchovné Dary
Prvý list Korinťanom, z ktorého pochádza ústredný verš našej úvahy, je známy predovšetkým svojou slávnou kapitolou o láske. Je to kapitola, ktorá nám pripomína, že všetky duchovné dary a úsilia sú bez lásky prázdne. Keď som bol dieťa hovoril som ako dieťa, poznával som ako dieťa, rozmýšľal som ako dieťa. Keď som sa stal mužom, zanechal som detské spôsoby. No zároveň: „Keby som hovoril ľudskými jazykmi, ba aj anjelskými, a lásku by som nemal, bol by som iba ako cvendžiaci kov a zuniaci bubon. A keby som mal aj dar prorokovať a poznal by som všetky tajomstvá a mal by som všetko poznanie a keby som mal takú silnú vieru, že by som hory prenášal, no lásku by som nemal, nebol by som ničím.“ (1 Kor 13:1-2)
Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá, nezávidí, láska sa nevystatuje a nenadúva; nespráva sa neslušne, nehľadá svoj prospech, nerozčuľuje sa, nepočíta krivdy; neraduje sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy; všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa a všetko vydrží. Láska nikdy nezanikne; proroctvá sa pominú, jazyky umĺknu, poznanie bude prekonané. Lebo iba sčasti poznávame a sčasti prorokujeme. Ale keď príde plnosť, to, čo je čiastočné, sa pominie. (1 Kor 13:4-10)
Teraz vidíme len akoby v zrkadle, v záhade, ale potom z tváre do tváre. Teraz poznávam sčasti, ale potom budem poznávať tak, ako som bol spoznaný. A tak teraz ostáva viera, nádej, láska, tieto tri; no najväčšia z nich je láska. (1 Kor 13:12-13) Tento vývoj od čiastočného poznania k plnosti, od detinských spôsobov k dospelosti, je aj cestou rastu v láske. Plán čítania a zamyslenia "Growing in Love" nás pozýva preskúmať, čo láska predstavuje a ako milovať druhých tak, ako nás k tomu Boh vyzýva. To je podstatou duchovnej dospelosti - žiť z Božej autentickej a mocnej lásky, keď sa ponížime a pozeráme na Boha.
Výchova Detí k Duchovnej Dospelosti: Základ Pre Budúcnosť
Narodenie dieťaťa prináša rodičom nielen radosť, ale aj veľa povinností. Ak má z dieťaťa vyrásť zdravý dospelý človek, potrebuje sa pravidelne sýtiť výživnou stravou. Podobne je to aj v duchovnom ohľade. Ak má dieťa zaujať pevný postoj na strane pravého uctievania, rodičia ho musia duchovne sýtiť a viesť. Musia mu vštepovať biblické zásady (Prísl.).
Pouvažujte nad príkladom Manoacha, muža z kmeňa Dán, ktorý žil v meste Córa v starovekom Izraeli. Jehovov anjel informoval jeho manželku, ktorá bola neplodná, že sa im narodí syn (Sud. 13:2, 3). Verný Manoach i jeho manželka boli z tejto vyhliadky určite celí bez seba. Mali však aj veľké obavy. Manoach sa preto modlil: „Prepáč mi, Jehova. Nech ten muž pravého Boha, ktorého si poslal, príde k nám znovu a poučí nás, čo máme robiť s dieťaťom, ktoré sa narodí“ (Sud. 13:8). Obom veľmi záležalo na tom, aby dieťa dobre vychovali. Svojho syna Samsona istotne vyučovali Boží zákon a očividne v tom boli úspešní. V Biblii sa píše: „Časom [Samsona] Jehovov duch začal nabádať.“ Vďaka tomu vykonal ako jeden z izraelských sudcov mnoho mocných skutkov (Sud.).
Kedy by mali rodičia začať viesť svoje dieťa k Bohu? Timotej s pomocou svojej matky Euniky a starej matky Loidy poznal „sväté spisy“ „od útleho detstva“ (2. Tim.). Múdri kresťanskí rodičia sa modlia o pomoc a plánujú vopred, aby mohli svoje dieťa viesť k Bohu „od útleho detstva“. „Plány usilovného vedú určite k výhode,“ hovorí sa v Prísloviach 21:5. Rodičia sa na narodenie dieťaťa iste dôkladne pripravujú. Možno si urobia aj zoznam vecí, ktoré bude potrebovať. Dôležité je tiež to, aby si naplánovali, ako ho budú viesť k Jehovovi. Jedna kniha, ktorá sa zaoberá vývinom detí, uvádza: „Prvé mesiace po narodení dieťaťa sú pre vývin mozgu rozhodujúce.“ Istá matka, ktorá slúži ako pravidelná priekopníčka, o svojej malej dcérke hovorí: „Brávala som ju do služby, keď mala ešte len mesiac. Hoci nemohla vedieť, o čo ide, som presvedčená, že to malo na ňu dobrý vplyv. Vyučovanie dieťaťa v ranom detstve prináša dobré výsledky.“
Medzi najťažšie veci, s ktorými si rodičia musia poradiť, patrí neposednosť dieťaťa alebo jeho neschopnosť dlhšie sa sústrediť. Pozornosť malých detí sa rýchlo presúva z jednej veci na druhú. Okrem toho chcú všetko vedieť a všetko preskúmať. Zamyslite sa nad tým, čo povedal Mojžiš. V 5. Mojžišovej 6:6, 7 sa píše: „Tieto slová, ktoré ti dnes prikazujem, budú na tvojom srdci; a budeš ich vštepovať svojmu synovi a hovoriť o nich, keď budeš sedieť v svojom dome i keď pôjdeš po ceste i keď budeš líhať i keď budeš vstávať.“ Slovo preložené ako „vštepovať“ obsahuje myšlienku „učiť častým opakovaním“. Malé dieťa je ako mladý stromček, ktorý treba pravidelne zalievať.
Aby rodičia mohli vyučovať svoje deti pravdy o Bohu, musia s nimi tráviť čas. Pri dnešnom rýchlom životnom tempe to môže byť skutočne náročné. Ale apoštol Pavol radí, aby si na dôležité kresťanské činnosti ‚vykupovali príhodný čas‘ (Ef. 5:15, 16). Ako sa to dá urobiť? Pre istého kresťanského dozorcu, ktorého manželka slúži ako pravidelná priekopníčka, a preto má naplnený časový rozvrh, bolo ťažké nájsť vyrovnanosť medzi výchovou dieťaťa, povinnosťami v zbore a svetským zamestnaním. Kedy si títo rodičia vyhradili čas na vyučovanie svojej dcéry? Otec hovorí: „Každé ráno pred mojím odchodom do práce jej s manželkou čítame z Mojej knihy biblických príbehov alebo z brožúrky Denne skúmať Písma. Vždy jej čítame aj večer pred spaním. A keď ideme do služby, brávame ju so sebou. Určite chceme, aby z našich detí vyrástli zodpovední ľudia. No hlavný dôvod, prečo ich vyučujeme, je rozvinúť v ich srdci lásku k Bohu (Mar.). V Žalme 127:4 čítame: „Ako šípy v ruke mocného, takí sú synovia mladosti.“ Deti sú prirovnané k šípom, ktoré je potrebné presne zacieliť, aby zasiahli cieľ. Lukostrelec si uvedomuje, že šíp, ktorý už raz vystrelil, nemôže vrátiť späť. Aj rodičia majú k dispozícii len relatívne krátky čas na to, aby „šípy“ - svoje deti - správne zacielili.
Úloha Cirkvi a Jednoduchý Život: Spoločenstvo na Ceste k Nebu
Ďakujeme ti, Ježišu, za tvoju Cirkev, ktorá nám veľmi pomáha na ceste do neba. V knihe „Dialóg s Božou prozreteľnosťou“, ktorú napísala svätá Katarína Sienská, som sa dočítal, že keď kameňovali svätého Štefana, prvého mučeníka, tak on sa modlil za obrátenie Šavla (Pavla). A táto modlitba bola vypočutá. Cirkev nám neprestajne pomáha, každému jednotlivcovi na jeho životnej ceste, vždy sa za nás modlí. Aj keď človek Cirkev nechce, Cirkev ho chce. Pretože to je jej poslanie, ktoré jej dal Ježiš. Aj Ježiša mnohí nechcú, ale Ježiš ich chce. A iní zase chcú Ježiša, ale nechcú Cirkev. Takto diabol vznáša zmätok do mysle ľudí. A žiaľ často aj do mysle Božích služobníkov. Brat brata nemá za nič. Ten sa zase kochá svojim úspechom, pričom zabudol, že je to jednak dielo celej Cirkvi. Boh si len ním tak osobitnejšie poslúžil a dal mu na to aj potrebné milosti. Musíme si dávať pozor na pýchu, ona už veľa vecí pokazila.
Treba nám viesť jednoduchý život. A v tejto jednoduchosti si robme prípravu na nebo. Modlime sa, prijímajme Ježišove sviatosti, tak ako ich máme v našej Cirkvi. Eucharistia, to je On, to je živý Ježiš. Aj dnes sa môžeme vyspovedať. Tiež môžeme zájsť do kostola, v čase keď sa tam slávi svätá omša a po osobnej príprave a sústredení prijať Ježiša Krista v Eucharistii. Biela Hostia = chlieb života. Chválime Ťa, Pane Ježišu a ďakujeme Ti za všetky dobrodenia. Vieme, že si tu na zemi stále s nami a chceš, aby sme boli aj my tam, kde si aj Ty. Vďaka Ti a chvála Ti.
Cesta k duchovnej dospelosti je komplexný proces, ktorý zahŕňa opustenie detinských spôsobov myslenia a konania, prijatie zodpovednosti, aktívnu angažovanosť vo svete, prekonávanie minulosti skrze Ježišovu lásku a milosť, a život v láske, ktorá je najväčším darom. Je to tiež cesta neustáleho pokánia a spolupráce s Božou milosťou, podporovaná Cirkvou a jej sviatosťami. Zároveň je kľúčové, aby sme túto cestu aktívne vštepovali aj našim deťom, aby aj oni mohli vyrásť v zrelých a zodpovedných kresťanov.
tags: #ked #som #bol #dieta #rozmyslal #som