Smrť dieťaťa je jednou z najťažších skúseností, aké môže človek zažiť. Je akoby stelesnením nespravodlivosti, pretože narúša prirodzený poriadok života, keďže všetci očakávame, že deti prežijú svojich rodičov. V akomkoľvek veku je smrť dieťaťa bezpochyby veľmi ťažkou životnou udalosťou v živote rodičov. Nikde nie je stanovené, kedy sa má žiaľ skončiť, a každý ním prechádza rozlične dlhý čas a rozličným spôsobom. Absolútne si nepripúšťajú, že by sa im niečo podobné mohlo stať. Cieľom tohto článku je poskytnúť informácie a podporu pre tých, ktorí prechádzajú touto nesmierne náročnou situáciou, ako aj pre pomáhajúce profesie, ktoré sa s takýmito prípadmi stretávajú. Táto publikácia sa snaží uistiť vás, že existujú cesty, ako urobiť túto situáciu znesiteľnejšou a možno dokonca posilňujúcou.
Problematika smrti a umierania detí nepatrí medzi časté výskumné témy v psychológii, napriek tomu, že problémy, ktoré z tohto postoja vyplývajú, sú jednoznačné. Patrí sem neschopnosť správne reagovať na potreby tých, ktorí strácajú pre nich významnú osobu - vlastné dieťa. O to väčším problémom je, keď sa o nej máme rozprávať s deťmi. Naše vlastné strachy spolu s rozpakmi a neznalosťou, ktoré sú v nás v súvislosti so smrťou a umieraním zakorenené, znemožňujú rozprávať sa s deťmi prirodzene a poskytnúť im dôležité informácie. Táto kniha je ojedinelou svojho druhu, pretože mapuje problematiku umierania a smrti detí z komplexného hľadiska.
Emocionálna odozva na stratu dieťaťa
Smrť dieťaťa je snáď najbolestivejším okamihom, aký si dokážeme predstaviť. Hlboký smútok, strach, bolesť, prázdnota či úplný šok - to sú najčastejšie emócie, ktoré v tomto okamihu prežíva žena, ktorá o dieťatko prichádza. Tieto pocity prichádzajú bez ohľadu na to, či k strate bábätka došlo v prvých týždňoch tehotenstva, počas pôrodu či po ňom. Tieto pocity môže prežívať otec dieťatka, ale i súrodenci či ďalší príbuzní.
Trúchlenie - prežívanie zármutku je NORMÁLNOU A ZDRAVOU odozvou na stratu dieťatka. Udalosť straty môže (ale nevyhnutne nemusí) viesť ku kríze či traume. Keďže ide o PRIRODZENÚ reakciu na neprirodzene náročnú udalosť, má žena potenciál túto stratu spracovať. Na začiatku procesu trúchlenia stojí strata, v závere tohto procesu je plnohodnotný život v nových perspektívach a vzťahoch. Základným predpokladom na to, aby žena dokázala prejsť týmto procesom, je pravdivosť a nepotlačovanie prežívaných emócií. Ani jednotliví členovia rodiny nemusia smútiť rovnako, ale môžu mať odlišné reakcie na stratu. Smútenie je proces, ktorý nekončí pohrebným rituálom. Pozostalý sa musia naučiť žiť v nových podmienkach bez milovaného zosnulého. Smútok a emócie spojené so stratou sa môžu objavovať v priebehu niekoľkých rokov.
Fázy trúchlenia: Cesta hojenia
Proces trúchlenia prechádza niekoľkými fázami, ktoré môžu pomôcť pochopiť a spracovať stratu. Vyrovnávanie sa rodičov s informáciou o smrti svojho dieťaťa prebieha v základných fázach, ktoré sú často opisované ako špirálový model, pri ktorom sa jednotlivé fázy vracajú a niektoré nemajú príležitosť nastať.
Fáza PopretiaPrvou fázou, ktorá prichádza bezprostredne po úmrtí dieťatka, je fáza popretia. Často je sprevádzaná stuhnutím, zdanlivým zmrznutím, zmeraveným pohľadom. V tejto fáze akoby chýbali emočné prejavy, čo však je len spôsob vyrovnávania sa s nečakanou informáciou. Môžeme prejsť do popierania, kedy nie sme schopní uveriť tomu, že sa to mohlo stať.
Fáza Prepuknutia EmóciíDruhou fázou je prepuknutie emócií. Bolesť, hnev, strach, smútok, ale aj pocity viny, nepokoj, obviňovanie, zúrivosť. Táto fáza trvá rádovo dni až mesiace po úmrtí dieťatka. Keď prejde určitý čas potrebný na absorbovanie informácie, emócie sa objavia. Môže sa objaviť hnev na vesmír, Boha, priateľov, seba či samotného zosnulého, alebo smútok, kedy už veríme a nehneváme sa, ale je nám smutno a chýba nám zosnulý. Náročnosť situácie sa prejavuje psychicky i fyzicky - môžu sa objaviť poruchy spánku, náchylnosť k infekciám, nejasné bolesti, kolapsy, zhoršenie zdravotného stavu ženy.
Fáza VyvažovaniaAko tretia prichádza fáza vyvažovania - je to fáza hľadania, nachádzania a odpútania. Táto fáza neprichádza automaticky, žena si musí prechod do nej vedome zvoliť. Žena postupne získava kontrolu nad sebou a svojim prežívaním, rozhoduje o tom, aké vnemy k sebe púšťa a ako s nimi nakladá. Vyvažuje - ak ju premkne smútok, dokáže ho spracovať nejakým tvorivým spôsobom.
Fáza Vytvorenia Nového VzťahuPoslednou fázou je vytvorenie nového vzťahu k sebe a skutočnosti. V tejto fáze si nanovo preskladáva svoj život. Môže ešte vznikať pnutie medzi túžbou žiť naplno a strachom z bolesti. Žena život vníma z inej perspektívy, triedi, čo už jej neslúži a stavia, na čom jej záleží.
Deti a prežívanie smútku podľa veku
Deti reagujú na smrť inak, keď majú rok, dva, či dvanásť. No čo je pre všetky vekové kategórie spoločné, je citlivá prítomnosť dospelých, či už rodičov alebo odborníkov. Pretože deti nás majú ako vzor v trúchlení. Odborníci píšu, že každé dieťa zrelé milovať je dostatočné zrelé trúchliť. Je dôležité si uvedomiť, že deti od reality smrti neuchránime, ani by sme sa o to nemali pokúšať. A ak raz tento smutný fakt nastane, mali by sme byť pripravení dokázať svoje dieťa previesť touto ťažkou skutočnosťou, nie tým, že ju sami budeme popierať, ale práve tým, že deťom ukážeme naše stratégie zvládania situácie.
Keďže deti nemajú dostatok skúseností, ani nemajú také vyjadrovacie schopnosti, ťažšie opisujú, čo cítia a potrebujú. Najčastejšie si môžeme všimnúť ich smútenie podľa toho, ako sa správajú. Môžeme pozorovať znížený akademický výkon detí, ich pozornosť a pamäť, ako aj znížený záujem o mimoškolské aktivity a rovesníkov. Bábätká, deti a dospievajúci sa často môžu zdať v takýchto chvíľach ľahostajní, hrajú sa alebo vykonávajú svoje obvyklé činnosti, takže dospelí si môžu myslieť, že si nie sú dostatočne vedomí smrti alebo že ich neovplyvnila. Opak je pravdou, táto udalosť sa ich dotkla, avšak svojím vlastným spôsobom. Deti kvôli nezrelosti svojej nervovej sústavy nesmútia súvislo ako dospelí, potrebujú čas na hru a oddych. Preto sú chvíľu smutné, a vzápätí sa opäť smejú pri hre. Ich navonok bezstarostný smiech neznamená, že už si svoju stratu odsmútili a pohli sa ďalej. Len to, že priveľa smútku naraz je naozaj veľa na také malé plecia. Každé dieťa smúti vlastným spôsobom a tempom.
Všeobecné princípy detského trúchlenia
Porozumenie smrti závisí od dospelých, rovesníkov, kníh, ktoré im dospelí čítajú a príbehov, ktoré vidia v televízii. V priebehu ontogenetického vývinu dieťa postupne rozvíja svoje pochopenie atribútov smrti: univerzality, ireverzibility, nefunkčnosti a kauzality. Nemožno povedať, žeby v útlom veku nastával rozvoj chápania pojmu smrti, avšak vytvára sa základ pre jeho budúce chápanie. Základným kameňom pre jeho rozvoj je pochopenie absencie. Deti potrebujú po smrti blízkeho emocionálnu podporu, štruktúru, režim a bezpečie. Rýchlosť, respektíve to, ako skoro dochádza k pochopeniu rôznych atribútov pojmu smrti, však nezávisí len od veku a kognitívneho vybavenia dieťaťa, ale aj od jeho skúseností. U detí so skúsenosťou smrti v blízkom okolí môžeme predpokladať urýchlenie pochopenia niektorých atribútov.
Ako hovoriť s deťmi o smrti | Dad University
Dojčatá (do 2 rokov): Prvé vnímanie straty
Najmenšie bábätká, teda dojčatá do jedného roka, najviac potrebujú konzistentnú starostlivosť najbližších. Zmena osoby, ktorá sa o dieťa stará, môže spôsobiť menší nepokoj, kým si dieťa zvykne. Deti do 2 rokov nemajú schopnosť porozumieť abstraktným pojmom, akými je aj smrť. Veľmi dobre fungujú v súčasnosti. Keď zomrie niekto ich blízky, viac si uvedomujú stratu a odlúčenie. Reagujú na emócie a správanie dôležitých dospelých v ich prostredí a na akékoľvek narušenie ich výchovnej rutiny a plánu. Ak dôjde k náhlej zmene, cítia obrovské nepohodlie. Bežné reakcie zahŕňajú: podráždenosť a protest, neustály plač, zmenu spánkových a stravovacích návykov, zníženú aktivitu, možné stiahnutie - menší záujem o hru alebo jedlo (možná strata hmotnosti) a regresia v predtým dosiahnutých míľnikoch. Dieťa vo veku rok až dva roky môže byť šokované zmiznutím blízkej osoby. Môže byť plačlivé a nejaviť záujem o okolie. Dieťa nechápe smrť ako takú, avšak vníma absenciu, respektíve separáciu od svojej vzťahovej osoby.
Predškolský vek (2-5 rokov): Definitívnosť a magické myslenie
Až v období predškolského veku sa dieťa prvýkrát pýta na smrť. Deti v predškolskom veku ešte nechápu, že smrť je definitívna. Chýba im vnímanie času. Môžu sa stále pýtať, kedy sa vráti ich zosnulá blízka osoba. Pre deti v predškolskom veku je ťažké pochopiť, že smrť je trvalá. Nechápu pojem „navždy“. Môžu vyjadrovať hnev agresívnym a deštruktívnym správaním. V predškolskom veku u detí pozorujeme tzv. magické myslenie. Dieťaťu môže napadnúť, že smrť blízkeho spôsobilo svojím zlým správaním, a je to forma trestu. Keďže deti v tomto veku majú bohaté „magické myslenie“, môžu myslieť, že zosnulá osoba môže znova ožiť alebo že ony urobili niečo, prečo osoba zomrela. Deti v tomto veku intenzívne vnímajú zmeny nálady ľudí okolo nich. Môžu byť nepokojné, plačlivé, meniť nálady, viac byť naviazané na blízke osoby, alebo naopak odmietať blízkosť, vyvinúť rôzne strachy, napr. z tmy atď. Je dobré dieťa ponechať v jeho stálom prostredí a vyvarovať sa náhlych zmien. Deti môžu vyžadovať viac starostlivosti ako obvykle, môžu sa vrátiť k skoršiemu vývinovému štádiu, aby vyjadrili túto potrebu.
Mladší školský vek (6-11 rokov): Chápanie reality smrti
Predškoláci a deti na prvom stupni základnej školy viac rozumejú pojmu smrť a začína ich zaujímať. Školopovinné dieťa si i vplyvom rozširovania znalostí, ktoré nadobúda v škole, spája pojem smrti s biologickými funkciami. Deti začínajú rozumieť biologickým pochodom, že človek po smrti prestane dýchať, jeho srdce sa zastaví, mozog nepracuje atď. Až neskôr chápu, že aj ony môžu zomrieť. Deti môžu reagovať zmenou správania (nepokoj, agresivita, nezúčastnenosť), viac potrebovať blízke osoby, alebo ich naopak odmietať, byť náladové, vyvinúť strachy (napr. strach byť sám), želať si, aby sa všetko vrátilo späť. Deti sa často môžu snažiť vyhnúť nepríjemným pocitom pomocou popierania. Môžu sa tváriť, ako keby sa nič nestalo.
Deti do 7 rokov ešte, rovnako ako predškoláci, vnímajú smrť ako dočasnú a reverzibilnú. Niekedy sa cítia zodpovedné za smrť, pretože veria, že ich vlastné negatívne myšlienky alebo pocity o zosnulom mohli spôsobiť jeho smrť. Toto „magické myslenie“ pramení z presvedčenia, že všetko v ich prostredí sa točí okolo nich a že môžu kontrolovať, čo sa deje. Aj keď sú deti v tomto veku vystavené smrti prostredníctvom médií alebo v škole, stále môžu veriť, že smrti sa môžu vyhnúť, ak budú dostatočne opatrní. Deti v tomto veku môžu spájať aj udalosti, ktoré spolu nemajú nič spoločné. Ak si dieťa kúpilo určitú hračku v deň, keď jej sestra zomrela, môže hračku pripísať tomu, že spôsobila smrť sestry, najmä ak jej nie je úplne vysvetlená skutočná príčina smrti.
Deti od 7 rokov do 11 môžu chcieť vidieť smrť ako zvratnú, ale začína ju vnímať ako konečnú a univerzálnu. Deti v tejto vekovej skupine si niekedy predstavujú smrť vo forme hmatateľnej bytosti, ako je duch alebo strašiak. Sú veľmi zvedavé na podrobnosti o smrti, kremácii a pohrebe a môžu klásť úprimné otázky. Aj keď vedia, že smrť sa môže stať komukoľvek a že je veľa vecí, ktoré spôsobujú smrť, stále zvyčajne neuvažujú o smrti ako o niečom, čo sa môže stať im alebo členom ich rodiny. Môžu veriť, že smrť sa stáva iba starým alebo veľmi chorým ľuďom, alebo že môžu uniknúť smrti vlastným úsilím. Deti sa môžu zaujímať o to, čo sa stalo s osobou po jej smrti, kde sa teraz nachádza. Môžu klásť strohé otázky o tom, čo sa stalo s telom osoby.
Tínedžeri a adolescenti (12+ rokov): Medzi dospelosťou a detstvom
Od dvanástich rokov deti chápu nemennosť smrti, aj fakt, že sami môžu zomrieť. Tínedžeri chápu, že smrť je súčasťou života. V puberte ich môže smrť až fascinovať, uvažujú nad vlastnou smrťou, čo by sa zmenilo, keby tu neboli, čo by povedali ich blízki, atď. Adolescenti smútia veľmi podobne ako dospelí. V adolescencii je mladý človek už vybavený kognitívnymi schopnosťami, ktoré sú predpokladom pochopenia pojmu.
Momentálna potreba podpory a starostlivosti zo strany blízkych, pripomínajúca detstvo, je v rozpore s pubertálnou túžbou byť samostatný. Pre dospievajúcich je bežné, že chcú zakryť svoje pocity a emócie, aby nevyzerali „iní“ od ich rovesníckej skupiny. Obávajú sa, že vyjadrenie smutných pocitov môže byť vnímané ako prejav slabosti (najmä u chlapcov). Z tohto dôvodu sa môžu zdať ľahostajní. Adolescenti môžu prežívať silné pocity a neprejaviť ich navonok, alebo až dramaticky smútenie prežívať. Môžu byť cynickí, čím môžu skrývať neistotu a strach. Svoj smútok môžu prejavovať aj netypicky, napríklad výbuchmi hnevu, podráždenosťou a šikanovaním. Môžu prejavovať fyzické príznaky, náladovosť, zmeny v spánkových a stravovacích návykoch, ľahostajnosť k školským povinnostiam alebo izoláciu od svojich rovesníkov. Adolescenti môžu odmietať rozhovory s rodičmi, ale naopak komunikovať s rovesníkmi. Môžu sa obávať praktických problémov po smrti, ako napríklad to, ako domácnosť prežije bez zosnulého alebo ako bude o nich osobne postarané.
Jedným z pocitov, ktoré sprevádzajú smútenie, môže byť aj hnev, ako mohol milovaný človek zomrieť, prečo sa to stalo práve nám. Možno si adolescent prial, aby sa dlhá choroba blízkeho už skončila. Alebo si želal jeho smrť, keď sa pohádali. Adolescent sa môže obviňovať, že blízkeho mohol zachrániť. Pocit viny môže sťažiť proces smútenia. Funkciou viny môže byť udržanie presvedčenia, že môžeme ovplyvniť dianie okolo seba. Adolescentovi môže pomôcť blízky vzťah so zodpovedným dospelým človekom mimo rodičov.
Špecifické formy straty a ich dopady
Smrť blízkeho človeka (rodiča, súrodenca), ale aj učiteľa, kamaráta, či spolužiaka, môže byť pre dieťa potenciálne traumatickým zážitkom. Väčšina detí sa po smrti člena rodiny, priateľa, alebo inej dôležitej osoby zotaví. Menšie množstvo detí môže prechádzať komplikovaným smútiacim procesom, ktorý sa môže vyskytnúť po náhlej, neočakávanej strate, ako sú vraždy, samovraždy, streľba, nehody, prírodné katastrofy, alebo náhle zdravotné udalosti, ako srdcový infarkt. Spôsob zvládania náročných situácií závisí od osobnostných predpokladov a osvojených copingových stratégií detí.
Smrť súrodenca: Neviditeľný smútok
Ak dieťaťu zomrie súrodenec, môže byť zaskočené, pretože deti skôr vnímajú, že môžu zomrieť dospelí, ako ich rovesníci. Súrodenci bývajú často zanedbávaní, okolie sa sústredí na bolesť rodičov. Pokiaľ rodičia smútia za dieťaťom, je dôležité, aby sa aj jeho súrodencom dostala potrebná pozornosť. Je dôležité, aby sa ostatné deti cítili rovnako milované, ako zosnulý súrodenec. Ak zosnulé dieťa bolo dlhodobo choré, mohli byť ostatné deti dlhšie zanedbávané. Ak je oceňovaný a videný len zosnulý súrodenec, ostatní súrodenci môžu mať pocit viny, že prežili práve oni, že druhý súrodenec bol šikovnejší a rodičia ho mali radšej. Mali by cítiť, že ho rodičia majú rovnako radi ako zosnulého brata alebo sestru.
Súrodenci chorého dieťaťa sa často dostávajú na okraj záujmu rodičov, ktorí sú emocionálne vyčerpaní a všetky svoje kapacity venujú chorému dieťaťu. V snahe chrániť zdravé dieťa sa rodičia často uchyľujú k „odstrihnutiu“ súrodenca od informácií, čoho následkom je opačný efekt, než si želajú. Menšie deti sa pod vplyvom magického myslenia môžu cítiť i zodpovedne za stav svojho súrodenca. Avšak v strachu zo straty lásky svojich rodičov sa im s týmito pocitmi nezveria. Ak sa tento stav spojí s malou pozornosťou rodičov, podporuje to dojem, že v ich očiach má menšiu hodnotu než chorý súrodenec a tak v ňom môžu vzniknúť voči nemu veľmi negatívne emócie. Predchádzať tejto situácii sa dá zapájaním zdravého dieťaťa do povinností a tvorenia jeho hodnoty v rodine ako partnera pre rodičov. Špecifickosťou prežívania pubertálnych a adolescentných súrodencov je nerovnosť medzi kognitívnym a emocionálnym vývinom. Tieto deti majú výraznú potrebu byť informovaní a chýba im pocit istoty.
Smrť rodiča: Pilier života sa zrúti
Traumou pre dieťa je aj smrť rodiča. Aj v takomto prípade však platí, že dieťa by malo byť vždy primerane svojmu veku a emočnému rozpoloženiu o celej situácii informované. Či už ide o závažné ochorenie rodiča, očakávanú smrť alebo náhle úmrtie. Aj v prípade umierania rodiča je dobré, ak je dieťa súčasťou tohto procesu. Názory, podľa ktorých by dieťa nemalo chodiť do nemocnice, vidieť človeka umierať nie sú správne. „Naopak pre dieťa je traumatizujúce, keď všetko beží mimo neho a vôbec nevie čo sa deje,“ skonštatovala klinická psychologička a psychoterapeutka Mária Andrášiová. Sú deti, ktoré majú hladinu úzkosti takú, že v spomínaných situáciách nemôžu byť, no sami to povedia. „Základ je dať dieťaťu priestor, nechať ho prejaviť to čo cítia a nezľaknúť sa emócií, ktoré prežíva,“ dodala odborníčka.
Ako hovoriť s deťmi o smrti | Dad University
Smrť následkom dlhodobej choroby
Ak v rodine niekto zomrel na dlhodobú chorobu, vždy je to šok a nepredvídateľná udalosť. Deťom môžeme vysvetliť, že ľudia mávajú rôzne choroby. Sú choroby, ktoré spôsobujú smrť. Väčšinou sa však z choroby vyliečime a môžeme sa vrátiť do školy alebo práce. Ľudia navštevujú nemocnicu, aj keď nie sú vážne chorí, napr. zlomenina.
Vo chvíli, keď už nie je nijaká nádej na zlepšenie zdravotného stavu dieťaťa, začíname hovoriť o terminálnom štádiu ochorenia. V tomto štádiu je nevyhnutné zmeniť postoj a zmieriť sa s bezmocnosťou. Okrem rôznych etických otázok sa tu hovorí aj o rozhodnutí komunikovať dieťaťu informáciu o blížiacej sa smrti. Ide o otvorený a úprimný rozhovor, pri ktorom by dieťa malo dostávať oporu a možnosť pýtať sa a vysloviť svoje obavy. Umieranie samotné má takzvanú trajektóriu umierania, ktorá je závislá od typu ochorenia a stavu pacienta. V týchto chvíľach je nevyhnutná spolupráca rodičov, lekárov i psychológa. Už školopovinné deti sú si vedomé týchto udalostí a preto je dobré byť pripravený diskutovať a podporiť dieťa. Smrť každého dieťaťa je špecifická, je dobré, aby malo vo chvíľach umierania spoločnosť a podporu svojich rodičov. Počas liečby dieťaťa sa vyskytujú okrem záťaže vo forme ochorenia i psychologické formy záťaže, ktoré ho dekompenzujú. Ide o strach (z umierania, z medicínskych zákrokov, z bolesti, z opustenia, o existenciálny strach), bezmocnosť, anxietu, depresiu, nevhodný prístup zo strany rodičov (hyperprotektivita, odmietanie dieťaťa) i personálu v nemocnici a iné negatívne zážitky (napríklad smrť spolupacienta).
Samovražda: Komplikovaný smútok a pocit viny
Ak sa v rodine udiala samovražda, môže vyvolať pocity viny a hnevu. Dieťa sa môže pýtať, čo spravilo zle, či ho jeho blízky nemal dosť rád, aby ďalej žil. Nikto nemôže urobiť nič, čím by spôsobil, alebo zabránil smrti blízkeho. Blízki sa môžu hanbiť za to, že ich príbuzný si privodil smrť sám. Je to výlučne rozhodnutie danej osoby a jeho blízki určite urobili všetko, čo v danom momente s informáciami, ktoré mali k dispozícii, mohli. Môže sa objaviť obava dieťaťa, či ho nečaká rovnaký osud. V rôznych ohľadoch sa podobá na svojich blízkych, či mohlo zdediť aj toto. O samovraždách vieme málo, smrť sa stala východiskom z náročného žitia. Nie všetci ľudia, čo sa pokúsia o samovraždu, sú psychicky chorí. Deti nie sú vo všetkom rovnaké ako ich rodičia, samovražedné správanie sa nedá zdediť. Každý máme v rukách svoj osud.
Smrť spôsobená cudzím zavinením: Hnev a hľadanie spravodlivosti
Smrť blízkeho spôsobená cudzím zavinením môže človeka hlboko zasiahnuť. Konanie druhého, či úmyselné alebo neúmyselné, zničilo časť našej budúcnosti. Niečia nepozornosť alebo agresivita zabila niekoho, koho ste mali radi. Je náročné zotavovať sa, ak sa musíme potýkať s vyšetrovaním alebo súdnym procesom. Odsúdenie osoby, ktorá smrť zavinila, môže trvať dlho, alebo vôbec nemusí byť realizované. Je ťažké predstaviť si odpustenie. Je prirodzené v tejto situácii myslieť na odplatu, alebo si ju predstavovať. Môžeme využiť svoj hnev a angažovať sa za práva obetí a pozostalých.
Komunikácia a rozlúčka s deťmi: Ako byť oporou
Dôležité je nechať dieťa, aby v období žiaľu svoje city prejavilo. Keď sa budete s deťmi o smrti rozprávať, dozviete sa, čo o nej vedia, aké majú o nej predstavy. Začnete chápať ich obavy a môžete im pomôcť informáciami a pochopením.
Otvorenosť a pravdivosť
Ako si deti rozvíjajú slovnú zásobu, začnú používať aj slová „zomrel“ a „mŕtvy,“ často však význam a zmysel týchto slov nechápu. Dávajte si pozor na kamuflovanie, takzvané milosrdné lži. V našej spoločnosti majú dospelí často problém otvorene o smrti hovoriť a pri deťoch vnímajú takéto témy ako tabu. Utiekajú sa k vyjadreniam typu „babka odišla“ či „dedko zaspal“. „Menšie deti berú naše slová vážne a môže sa stať, že sa po čase budú dožadovať babkinho návratu. Ak nepríde, budú sa cítiť oklamané či už zo strany toho, kto im babkin odchod prezentoval, alebo zo strany babky samotnej. Stávajú sa aj prípady, že deti sa boja zaspať, aby sa nestalo aj im, že sa už neprebudia. Väčšinou lepšie prijmú úprimné odpovede na svoje otázky.
Rozhovor o smrti s deťmi musí odrážať ich schopnosť prijať informácie, ktoré im dávate. Väčšinou netreba odpovedať veľmi kvetnato. Stručné a vecné informácie deťom úplne stačia. Ak to tak nie je, budú sa vypytovať ďalej. Dôležité je deťom dávkovať informácie pravdivo, ale tak, aby sa nevinili za to, čo sa stalo, aby vedeli, že nič z toho, čo povedali či spravili, nezapríčinilo smrť blízkeho. Dospelí by sa nemali snažiť dieťa pred smútením ochrániť. Dieťa potrebuje vidieť, že dospelí tiež smútia. Pozorovaním kultúry sa učí, čo sa od neho očakáva, ako sa má správať, ako ostatní zaobchádzajú so stratou po smrti blízkeho. Čo môže byť svojim spôsobom ťažké práve v kultúrach, kde sa smrť „vytesňuje,“ ako téma je tabu. To deťom (ani dospelým, ktorí zažili stratu), nepomáha.
Dieťa potrebuje od dospelých počuť, ako sa cítia, vysvetlenie, že tieto pocity nebudú trvať navždy a že to zvládnu spoločne. Odborníci neodporúčajú, aby sa dospelí snažili dieťa pred smútením ochrániť. Deti potrebujú uznanie ich pocitov. Môže im pomôcť, keď vidia smútiť dospelých, alebo spomínajú pri fotkách. Deti môžu cítiť vinu a potrebujú uistenie, že svojím správaním a myšlienkami nezapríčinili smrť svojho blízkeho. Neupierajte deťom možnosť byť smutné či mať obavy vetami typu: Nebuď smutný, neboj sa. Majú na to právo a je vhodné, keď si týmto procesom smútenia prejdú. Celkovo má proces smútenia niekoľko fáz a nie je dobré, keď sa niektorá nasilu posúva či odsúva. Rovnako aj vy sa nebojte ukázať svoj smútok.
Účasť na pohrebe a rozlúčkové rituály
Aby dieťa bolo zahrnuté do smútenia rodiny, odporúča sa, aby sa zúčastnilo pohrebu, aby sa mohlo rozlúčiť. Pohreb môže dieťaťu zreálniť definitívnosť smrti a tiež spustiť proces smútenia. Dieťa treba na pohreb dopredu pripraviť. Smrť patrí ku kolobehu života a pohreb je určitým vyjadrením poslednej rozlúčky. Účasť detí na pohreboch niektorí rodičia striktne odmietajú, nechcú svoje deti zbytočne vystavovať traumatizujúcim zážitkom. Podľa psychologičky je potrebné aj v týchto situáciách postupovať veľmi individuálne. Niektoré deti môžu mať v určitom období prehnaný strach zo smrti a veci s tým súvisiacich. V takých prípadoch dieťa neodporúča nútiť k účasti na poslednej rozlúčke. Dobrý však nie je ani opačný extrém, ak deti pohreby vyslovene vynechávajú. Pohreb je vyvrcholením rozlúčky zo zosnulým.
Ak dieťa má záujem zúčastniť sa na pohrebe, vhodné je prebrať s ním, čo sa na pohrebe bude diať, lebo ak budeme my sami v šoku, tak dieťaťu nebudeme vedieť poskytnúť oporu, ktorú bude potrebovať. Rešpektujme, ak dieťa nechce ísť. Ak dieťa chce, môže sa so zosnulým rozlúčiť aj iným spôsobom, napríklad doma zapálime sviečku, zasadíme kvet alebo strom na počesť zosnulého. Niektorým deťom vyhovuje tvorba, môžu napísať list, nakresliť obrázok, čokoľvek.
Opýtajte sa ženy, ako si predstavuje rozlúčku so svojim dieťatkom. Zistite, či si chce uchovať nejakú spomienku na dieťatko. Opäť, nejde o žiadnu sebatrýzeň. Tým, že má žena napr. fotografiu dieťatka, o ktoré prišla, je toto dieťa už navždy legitímnou súčasťou príbehu ich rodiny. Niektoré ženy si nechajú pramienok vláskov. Je praktické, ak je napr. fotograf zachytených spomienok k dispozícii v okamihu a nie až následne. Ak sa žena rozhodne pre pohreb, buďte jej k dispozícii pri praktických záležitostiach. Všetky odborné publikácie, ktoré sa zaoberajú touto témou, sa zhodujú na tom, že spomienkové „rituály“ (v akejkoľvek podobe - krst, rozlúčka, pohreb dieťatka a pod.), sú pre pozostalých nesmierne dôležité.
Dieťa patrí k matke. Zvlášť v tejto situácii, keď už žiadne zásahy na záchranu života bábätka nie sú potrebné. V našej kultúre sa stretávame s tým, že kontakt s mŕtvym dieťatkom vnímame ako zbytočné trýznenie. Nie je to tak. Opýtajte sa ženy, či chce stráviť čas so svojim dieťatkom a rešpektujte jej voľbu. Tieto chvíle žene pomáhajú uznať, že dieťatko bolo súčasťou jej života, jej rodiny. Ženy, ktoré si to v tejto situácii vyberú, to nikdy neľutujú. Nikdy neľutujú, že mali možnosť sa k svojmu dieťatku túliť, hladkať ho, ďakovať mu. Skôr sa stretneme so ženami, ktoré ľutujú, že nemali možnosť vidieť svoje dieťatko a rozlúčiť sa s ním. Ženy, ktoré procesom straty prešli, veľmi ocenili, že sa mohli s dieťatkom rozlúčiť, že mohli byť so svojou rodinou, ktorá im vyjadrovala podporu.
Smútenie v školskom prostredí
Návrat do školy môže byť ťažší. Ak zomrie žiak, žiačka, kamarát, či kamarátka, ostatné deti by mali byť pravdivo informované v kruhu triedy. Deti by mali dostať potrebný priestor na rozhovor o pocitoch, smútení a otázky. Podľa potreby, možno preložiť plánované skúšanie, či iné záťažové aktivity. Spolužiaci a spolužiačky by mali dostať možnosť zúčastniť sa pohrebu. Môžu napísať sústrastný list rodine, alebo vyrobiť veniec na obrad. V triede sa môže vytvoriť rituál, napr.: minúta ticha za zosnulého, zapáliť sviečku na jeho mieste, napísať list zosnulému/zosnulej („čo som ti ešte chcel povedať“), zasadiť stromček v záhrade školy. Zosnulý žiak alebo žiačka by na istý čas ešte mali mať miesto v triede.
Podpora rodičov a partnerov: Upevnenie vzťahu v kríze
Stratou dieťaťa sa začína celoživotný proces trúchlenia, navždy zostáva v srdciach rodičov. Zármutok je pri smrti dieťaťa špecifický. Dieťa nesie rodičovské gény, starali sa o neho, vychovávali, je ich súčasťou a pokračovateľom rodu. Pri jeho strate strácajú rodičia aj kúsok zo seba, o to je ťažšie vyrovnanie sa jeho smrťou. Zármutok sprevádza aj pocit viny. Ako rodičia sa cítia za ich dieťa zodpovední počas jeho života, tak aj po jeho ukončení. Vyčítajú si, že jeho smrti nezabránili a nevedeli ju predvídať. Tento stav môže viesť k pocitom vlastnej neschopnosti, zbytočnosti až depresie.
Prísť o dieťa je veľmi náročné a zložité a pokiaľ sme sami v tejto situácii neboli, nevieme si to ani predstaviť. Je ťažké utešiť rodiča, ktorý prišiel o dieťa. Je potrebné ale myslieť aj na to, čo to so sebou môže priniesť. Je to riziko alebo možnosť rastu a upevnenia partnerského vzťahu. Na druhej strane si treba uvedomiť, že smrť dieťaťa ani jeden z partnerov nechcel. Vzájomná podpora a súdržnosť partnerov upevní ich vzťah a posunie ich vpred. Pomáha, keď sa partneri o smrti úprimne rozprávajú.
Niekedy majú muži ťažkosti prejaviť svoje emócie. Manželky si preto myslia, že ich strata natoľko nezasiahla. Mýlia sa a preto je dôležitá otvorená vzájomná komunikácia a vysvetlenie. Mužským reakciám sa nemôžeme čudovať. Odmalička chlapcom totiž hovoríme, aby neplakali, že plačú iba slabí. Vzorec tohto správania si so sebou nesú celým životom. Prospešné taktiež je nabádať rodičov, ak majú najmenšie pochybnosti o tom, či lekári spravili všetko pre záchranu ich dieťaťa, treba sa spýtať. Ďalším spôsobom, ktorý prináša rodičom úľavu je rozprávanie sa o dieťati s priateľmi, učiteľmi alebo kamarátmi dieťaťa.
Ak máte rodičia ešte iné deti, je potrebné sa im venovať, aj napriek tomu, že majú pocit, že to nedokážu. Priniesť útechu dieťaťu alebo deťom v prípade smrti člena rodiny je skľučujúca, ale potrebná úloha. Až keď rodič a dieťa akceptujú realitu smrti, môžu spoločne dôjsť do cieľa tejto ťažkej cesty, a tým je vnútorný pokoj. Vnútorný pokoj neznamená, že rodič a dieťa sa so smrťou v rodine uspokoja. Znamená to, že si obnovia citovú stabilitu a život sa vráti do normálnych koľají. Obnovený normálny život pokračuje bez fyzickej prítomnosti zosnulého dieťaťa. V obnovenom normálnom živote si všetci postupne uvedomia, že do ich života prišla zmena. Pomáha vyčlenenie si konkrétnej hodiny počas dňa, kedy sa s ostatnými deťmi budú hrať alebo robiť inú spoločnú činnosť. Je potrebné si uvedomiť, že súrodenci utrpeli stratu rovnako, ako rodičia. Preto je dôležité aj s nimi jednať citlivo a pomáhať im prekonať zármutok.
Pomoc a podpora v procese trúchlenia
Ak ste prítomní pri žene v okamihu, keď prichádza o dieťatko alebo sa práve dozvedá o jeho smrti, jednoducho tam buďte. Vnímajte jej pocity. Vnímajte svoje pocity. Je možné, že sa vy sami v tejto situácii cítite zraniteľní, že ste konfrontovaní v pocitom bezmocnosti či strachu. Pravdivosť a láskavosť pri interpretovaní diagnóz či záverov musia ísť ruka v ruke. Nehľadajte v tomto okamihu slová útechy, väčšinou vôbec úľavu neprinášajú. „To prejde, bude to dobré,“ je v tejto chvíli úplne bezobsažné. Rovnako sa pokúste vyhnúť vetám: „Buďte rada, veď už doma jedno zdravé dieťa máte. Veď to ešte ani nebolo dieťa, bol to len plod. Nebuďte hysterická!“.
Vytvorte žene priestor, aby mohla smútiť tak, ako potrebuje. Ak máte možnosť, doprajte jej bezpečný a osobný priestor. Nezľaknite sa jej sĺz. Nechajte ju kričať, ak chce kričať. Neberte si jej bolesť osobne. Prejavte účasť. Ak je to vo vašich kapacitách, opýtajte sa ženy, čo by potrebovala. Trpezlivo popisujte kroky, ktoré ju čakajú. Môže sa pýtať, kde jej dieťatko a čo je s ním. Vytvorte jej priestor, aby mohla byť s dieťatkom a rozlúčiť sa s ním tak, ako chce. Nie je to žiadne sebatýranie. Neodsudzujte prejavy ženinho smútku - nech majú akúkoľvek podobu - krik, plač, rev, smiech, ticho… Všetky tieto prejavy sú normálne. Ak dokážeme so ženou komunikovať tak, aby jej neostávali v tomto príbehu nepoznané biele miesta, je to veľmi užitočné.
Kedy vyhľadať odbornú pomoc
Niekedy môžu deti situáciu nezvládnuť, prejavy môžu byť individuálne. Problémy s komunikáciou, so stravovacími návykmi, všeobecným záujmom či agresívne reakcie vás môžu upozorniť na to, že dieťa situáciu nezvláda. V horších prípadoch sa môžu objaviť problémy s pomočovaním, časté ochorenia či tiky. Ak k takýmto stavom dôjde, situácia je už podľa psychoterapeutky alarmujúca a rodič by mal v každom prípade vyhľadať pomoc odborníka. Zvláštnu pozornosť si vyžaduje pretrvávajúca silná túžba po zosnulom a prílišné zaoberanie sa okolnosťami smrti.
Rola zdravotníckeho personálu
Smútok sprevádzaný enormnou psychickou záťažou môže byť príčinou ďalších problémov ako sú psychické poruchy, alkoholizmus, strata zamestnania a záujmu o okolie, partnerské problémy, rozvod či myšlienky na samovraždu. Rodičia sú v období, kedy zomrie ich dieťa, vystavení obrovskému stresu a emočnej záťaži. Sú v šoku, zavalení bolesťou, smútkom a mnohými ďalšími pocitmi pod vplyvom ktorých je veľmi náročné zorientovať sa v tom, čo všetko je potrebné bezprostredne po úmrtí dieťaťa zariadiť a pomoc okolia v tomto smere nie zriedka zlyháva. V najťažších situáciách by im mala byť oporou nielen rodina, ale v prípade, že dieťa zomiera v zdravotníckom zariadení, aj personál. Proces smútenia pritom nezačína samotnou smrťou, ale už v čase, keď je dieťa hospitalizované, kým ešte prebieha boj o záchranu jeho života.
Ak dieťa umiera v nemocnici, personál alebo blízka rodina, v snahe ochrániť rodičov pred najťažšími chvíľami, mnohokrát zabraňujú rodičom ostať pri ňom do posledných chvíľ. Pre obidve strany je naopak dôležitý spoločný kontakt ako sa len najdlhšie dá. Proces smútenia je v každom prípade veľmi individuálny. Rodičia sa často boja svojich emócií, preto ich potláčajú. Každý však povie, že na dieťa sa nedá zabudnúť. Dôležité je nájsť dieťaťu v našom živote nové miesto.
Dostatok informácií, pochopenia, priestor na vyjadrenie vlastných emócií presne to potrebujú rodičia, ktorí sa ocitnú zoči voči v situácii, keď im umiera vlastné dieťa. Nemalú úlohu nesú v týchto chvíľach zdravotnícki pracovníci. Okrem ťažkej úlohy zachrániť život dieťaťa, stojí pred personálom nemocníc v prípade oznamovania ťažkej diagnózy resp. úmrtia dieťaťa nie menej ťažká úloha, povedať blízkym zlú správu. Často si zdravotný personál ani neuvedomuje, že od spôsobu, akým sa to udeje, v mnohom závisí ako bude prebiehať akceptácia ťažkej diagnózy, resp. úmrtia dieťaťa, samotný proces smútenia a do akej miery sa rodina vysporiada s novou situáciou. Personál často nemá potrebné vzdelanie a vhodné podmienky na to, aby takéto situácie profesionálne zvládal a tak ostáva jediné, spoliehať sa na ich osobnostnú výbavu, schopnosť efektívne komunikovať.
Efektívnu komunikáciu medzi zdravotníckym personálom a rodičmi chce podporiť aj projekt s názvom „Aj oni sú naše deti“, ktorý iniciuje Detský fond Slovenskej republiky. „Chceme upozorniť na fakt, že dieťa ostáva dieťaťom a rodič rodičom bez ohľadu na úmrtie pacienta,“ hovorí koordinátorka projektu a psychologička Vesna Korošová. Vďaka projektu rodičia v nemocniciach nájdu informačné materiály, ktoré obsahujú napríklad praktické informácie typu ako vybaviť pohreb či možnosti darcovstva orgánov. Rodičia v nich nájdu aj odpovede na otázky: ako sa môžu cítiť po pohrebe, ako dlho človek smúti, ako udržať partnerský vzťah, či ako vyhľadať odbornú pomoc. Druhou úlohou projektu je naučiť zdravotnícky personál, efektívne komunikovať. „Komunikácia s rodinou umierajúceho dieťaťa je mimoriadne náročnou a zodpovednou úlohou, na ktorú treba byť pripravený.“
Podporné organizácie a združenia
V Čechách už niekoľko rokov existuje spolok Dlouhá cesta (www.dlouhacesta.cz), ktorý pomáha rodičom, ktorí prišli o svoje dieťa. Na Slovensku pôsobia:
- www.plamienok.sk - Detský hospic Plamienok ponúka poradenstvo a psychologickú pomoc rodinám, deťom a adolescentom, ktorí prežívajú ťažké obdobie po strate svojho blízkeho.
- www.kolobehzivota.sk - Poslaním Občianskeho združenia Kolobeh života je poskytovať poradenstvo v smútení, „sprievodnú ruku", priestor užitočnosti, ľudskú a odbornú spolupatričnosť prostredníctvom rôznych aktivít.
- www.nezabudneme.sk - Projekt občianskeho združenia Želaj si, ktorý je pomocnou rukou pre všetkých rodičov, ktorí prišli o svoje deti.
- www.tanana.sk - Cieľom združenia je, aby v prvých momentoch, kedy sa rodičia dozvedia o úmrtí ich bábätka, mali potrebné informácie, dôstojné podmienky a aby vedeli, že nie sú sami.
- „Aj oni sú naše deti!“ - Projekt Detského fondu SR, ktorého cieľom je umožniť personálu nemocníc a rodičom, aby čo najprijateľnejšie a najefektívnejšie zvládali poskytovanie a prijímanie správy o ťažkej diagnóze resp. úmrtí dieťaťa a tiež podať pomocnú ruku v prvej, najťažšej fáze smútenia.
Starostlivosť o seba pre pomáhajúce profesie
Uvedomte si, ktoré pocity patria vám a ktoré patria žene. Postavte sa nohami pevne na zem. Niekoľkokrát sa zhlboka nadýchnite a vydýchnite. Vytraste si ruky. Buďte úprimní k vlastným hraniciam. Ak je situácia pre vás priveľmi náročná či otvára vaše osobné bolesti, vyhľadajte pomoc - či už v podobe dobrej priateľky/dobrého priateľa, ideálne však v podobe supervízie. Vytvorte podpornú skupinu kolegov na pracovisku, ktorí zažívajú obdobné situácie.
Posttraumatický rast: Nádej po strate
V monografii "Keď umiera dieťa" autorka približuje následky prežitej straty a venuje sa aj pasáži zameranej na pozitíva strát. Nielenže táto téma môže byť zaujímavá pre pomáhajúce profesie, ale ako sa ukazuje, osoby, ktoré stratili v minulosti niekoho blízkeho, sami udávajú, že tieto straty ich posilnili, zocelili. Psychologička Slávka Démuthová svoju štúdiu ukončuje pozitívami, ktoré prináša smrť blízkeho a snaží sa poukázať post-traumatický rast, kde rastom sa rozumie zmena, ktorá vedie človeka nad jeho doterajšiu úroveň fungovania. Aj napriek kvalite témy umierania a smrti detí, ktorá je výrazne smutná, mnohokrát až nepríjemná, je monografia vysoko odborne spracovanou a kvalitnou publikáciou.