Keď dieťa nechce spolupracovať, môže to byť u nás rodičov veľkým zdrojom stresu a hnevu. Keď som sa ešte počas tehotenstva s prvým synom zaoberala rešpektujúcim rodičovstvom, v rôznych obmenách som narazila na myšlienku, ktorá je tiež základným princípom nenásilnej komunikácie. Tento princíp inými slovami hovorí o tom, že deti všeobecne CHCÚ spolupracovať, ale niekedy jednoducho NEVEDIA A NEMÔŽU spolupracovať, lebo im v tom v danom momente niečo bráni. To niečo je vtedy dôležitejšie ako naša prosba. Veľmi som sa tomu potešila, lebo to znamenalo, že to vôbec nemusím brať osobne, keď bude moje dieťa po stý krát za sebou kričať „NIEEEEE“ a negovať tým akúkoľvek otázku, ponuku alebo prosbu z mojej strany tak, ako mi to vtedy opisovali moje skúsenejšie kamarátky. Vtedy jednoducho musím myslieť na to, že svoje „nie“ hovorí v záujme svojich vlastných potrieb a nie proti tým mojim.
Moja úloha je potom už veľmi jednoduchá. Musím len prísť na to, čo ten malý človiečik vlastne potrebuje, pomôcť mu túto potrebu naplniť a voilà! Budem mať doma spolupracujúceho člena rodiny, ktorý ochotne funguje tak, ako si to prajem a plní moje prosby bez námietok. Aké logické, geniálne a úplne jednoduché sa mi to v tom čase zdalo byť!
Keď teória naráža na realitu
Predstavte si situáciu, kedy ráno ručičky na hodinkách nemilosrdne ukazujú, že ste už pred piatimi minútami mali byť na ceste do škôlky, aby ste stihli prísť včas do práce. A napriek tomu už 15 minút stojíte na chodbe a váš štvorročný syn nechce za žiadnu cenu spolupracovať. Spomeniete si na internetové fórum, kde vám ľudia radili, že v takýchto situáciách musíte byť detektívom a zistiť, čo vášmu dieťaťu chýba, aby spolupracovalo. Len musíte hľadať. Tlak na vás sa zvyšuje. Tak šup šup, čo mu chýba?! Vaša hladina stresu je ešte vyššia, lebo ešte k tomu cítite vinu, že na to nemôžete prísť. Čo ste to za matku, že neviete, čo by vaše dieťa potrebovalo, aby spolupracovalo?
Nechcete sa začať vyhrážať a tiež nechcete siahnuť po odmenách alebo trestoch a už vôbec nie po násilí. Tak čo teda máte robiť? Skúsite mu povedať, ako to máte vy: „Vieš, začínam byť už zúfalá a veľmi nervózna.“ Dokonca skúsite aj celú situáciu obrátiť na zábavu. Akýkoľvek pokus z vašej strany však končí veľkým krikom a hodením sa o zem. Vaša hladina stresu je v oblakoch a vy ste absolútne zúfalá. Keď si teraz znovu spomeniete na myšlienku, že „veď on predsa spolupracovať chce, len mu v tom niečo bráni, tak len proste zisti, čo to je“, máte chuť poslať tých všetkých teoretických pomocníkov a radcov na internete do teplých krajín.
Potreba autonómie: Často prehliadaný kľúč
Je to teda vaša chyba, že na to nemôžete prísť? Po zažití niektorých podobných situácií som vážne začala pochybovať o tomto základnom princípe nenásilnej komunikácie. Naozaj deti CHCÚ spolupracovať? Ten základný princíp nenásilnej komunikácie platí, len pri hľadaní potrieb, ktorú si deti v takýchto chvíľach zúfalo snažia naplniť, nás vôbec nenapadá potreba autonómie. Je to pritom potreba, ktorá je práve v tomto veku tak silno vyjadrená. My ju však máme tendenciu prehliadať, ignorovať, alebo ju jednoducho označíme ako „truc“, „vzdor“ alebo „lenivosť“. A vôbec ju nevnímame ako životne dôležitú potrebu. Akoby naše dieťa robilo všetko preto, aby nás dostalo na pokraj síl, aby nás vyprovokovalo a mohlo sa potom v kútiku duše smiať, že nás dostalo tam, kam chcelo.
Pritom ľudské potreby sú životne dôležité a pre všetkých ľudí spoločné. Nemôžeme preto prehliadať ani túto potrebu, aj keď nám je v niektorých situáciách možno nie úplne pohodlná. A tiež k nej môžeme pristupovať s rešpektom a nevnímať ju ako neplnohodnotnú potrebu. Má úplne rovnakú dôležitosť ako napríklad oddych alebo prijatie alebo akákoľvek iná potreba.
Už to, že si v danom momente uvedomíte, že si vaše dieťa snaží naplniť potrebu autonómie, prináša veľkú úľavu. Už nemusíte hľadať ďalej. Nie je to „vaša vina“. Zároveň to vezme tlak aj z vášho dieťaťa, ktorému ste podvedomo možno komunikovali: „Čo máš teda za problém?“
Výchovné tipy na sebadôveru a ako komunikovať s dieťaťom
Kroky k lepšej spolupráci
- Preberte zodpovednosť: Nedávajte za vinu svojmu dieťaťu, že v tomto momente nie je schopné spolupracovať, ale preberte iniciatívu.
- Povedzte mu, čo sa bude diať: „Vidím, že je dnes pre teba veľmi dôležité, aby si rozhodol sám, kedy sa oblečieš a kedy pôjdeme z domu. A zároveň ja chcem prísť do práce včas. Preto ťa teraz vezmem na ruky, obujem ti topánky a odnesiem ťa do auta.“
- Venujte mu empatiu a uznajte pocity: Všetky pocity sú v poriadku. Aj veľká nespokojnosť vášho dieťaťa s tým, že ste prebrali zodpovednosť. Keď máte čo robiť, aby ste sami nevybuchli, nemusíte hovoriť nič. „Počujem, že sa ti to nepáči, že ti obúvam topánky. Ty chceš rozhodnúť, kedy sa obuješ, však?“
- Urobte si mentálnu poznámku: Vaše dieťa má práve obdobie, kedy je jeho potreba autonómie vyjadrená obzvlášť intenzívne. Ďalšie dni si naplánujte väčšiu časovú rezervu pred odchodom z domu.
Je veľmi dôležité, aby sme si my rodičia uvedomili, že si svojím nespolupracovaním naše dieťa snaží naplniť svoju potrebu autonómie, lebo to zmení naše vnímanie situácie a tiež objektív, cez ktorý sa pozeráme na naše dieťa. To, že ste tento článok dočítali do konca prispeje k tomu, že najbližšiu podobnú situáciu spoľahlivejšie rozoznáte a budete mať v nej oveľa jasnejšie. Budete vedieť, že:
- vaše dieťa nie je agresor, ani vám nerobí veci naschvál, len aby vás nahneval; snaží sa len naplniť svoje potreby,
- všetko, čo robíte vy je správne a dostačujúce, že nie je vina na vašej strane,
- smiete prebrať zodpovednosť, keď si vaše dieťa nevie predstaviť následky svojho správania.
Keď dieťa nerozpráva: Kedy zbystriť pozornosť
Čo robiť, keď dieťa nerozpráva? Ak vaše dieťa zaostáva v reči oproti rovesníkom, je pochopiteľné, že cítite obavy. Reč sa u detí vyvíja postupne a u každého dieťaťa iným tempom. Existujú však orientačné vývinové míľniky, ktoré pomáhajú sledovať, či sa vývin uberá správnym smerom.
- Okolo 12. mesiaca: Dieťa začína chápať význam prvých slov a reaguje na svoje meno. Prvé výrazy ako „mama“ či „ham“ sprevádza gestami alebo ukazovaním.
- Do 18 mesiacov: Slovná zásoba sa postupne rozrastá na 10-20 slov, dieťa vie pomenovať známe predmety alebo osoby, hoci výslovnosť ešte nie je úplne zreteľná.
- Do 2 rokov: Dvojročné dieťa rozumie jednoduchým otázkam a začína kombinovať dve až tri slová, čím vytvára prvé jednoduché vety.
- Okolo 3 rokov: Reč sa rýchlo rozvíja - dieťa tvorí jednoduché súvetia a používa zámená, predložky či základné časy.
Oneskorený vývin reči u detí môže mať viacero príčin:
- Porucha sluchu: Ak dieťa nepočuje dobre, nedokáže správne vnímať slová a napodobňovať reč.
- Vývinová apraxia reči (dyspraxia): Dieťa vie, čo chce povedať, ale nedokáže správne vysloviť slová, pretože mozog a svaly úst nespolupracujú.
- Znížený svalový tonus (hypotónia): Slabé svaly v oblasti tváre a úst môžu sťažovať artikuláciu aj tvorbu hlasu.
- ADHD: Problémy so sústredením môžu brániť dieťaťu v tom, aby vnímalo jazyk.
- Dvojjazyčné prostredie: Deti bilingválnych rodičov môžu začať rozprávať neskôr.
Ak napríklad 15-mesačné dieťa nerozpráva, nereaguje na meno alebo nepoužíva gestá, je dobré spozornieť. Ak má dieťa 18 mesiacov a ešte nepovedalo prvé slová, prípadne v 2 rokoch stále hovorí len jednoslovne, návštevu pediatra neodkladajte. Najdôležitejšie je s dieťaťom veľa a často hovoriť - opisujte mu, čo robíte, čo vidíte, čo sa deje okolo.
Komunikácia v rodine: Začíname od seba
Kto chce s vlkmi žiť, musí s nimi vyť. Možno nie úplne príhodné príslovie pre harmonickú domácnosť, ale dôležité. Pretože ak chcú členovia a členky domácnosti spoločne vychádzať, je potrebné sa to naučiť. Jedným zo spôsobov je venovať druhému pozornosť a počúvať ho. Veľmi častým argumentom mamičiek, ak sa rozhodnú v komunikácii niečo zmeniť, je: „Začala som počúvať samu seba a nebola som nadšená z toho, čo som si vypočula.“ Pretože veľakrát v hraničných situáciách používame frázy naučené z detstva.
Ak chcete, aby to vo vašej domácnosti vyzeralo ináč, je treba začať od seba. „Uvedomila som si, že chcem zmenu, keď sme spoločne s dcérkou ležali v objatí po škaredej hádke,“ hovorí naša čitateľka Eva. „Prečo som na ňu kričala? Mali sme presne stanovenú večierku a opäť ju nedodržala. Nahnevalo ma to, lebo som si myslela, že to robí naschvál. Kričala som - hovorím ti to už tisíci-krát! Prečo ma nepočúvaš?“ Keď sa jej neskôr pokojne opýtala, ako sa cíti, dcérka jej úprimne vysvetlila: „Cítim sa smutná. Vieš, keď na mňa začneš kričať, prestanem byť šťastná a ono sa to zníži a začnem byť smutná a zúfalá.“
10 účinných zmien vo vašich vyjadreniach
Aby vás deti začali počúvať a aby si uvedomili, že práve teraz si situácia vyžaduje ich pozornosť, skúste tieto zmeny:
- NIE: Už ti to opakujem 100-krát! Sprav to!ÁNO: Chcela by si to spraviť vlastným spôsobom, alebo ti nejako pri tom pomôžem ja?Teda miesto opakovania jedného a toho istého, dajte mu možnosť voľby a výber tak, aby to vyhovovalo aj vám.
- NIE: Dávaj pozor! Buď opatrná! Spadneš! Ublížiš si!ÁNO: Na čo potrebuješ dbať?Nahraďte posudzujúce a predvídajúce otázky tými, ktoré učia dieťa rozvíjať kritické myslenie.
- NIE: Nekrič! Nevrieskaj po mne!ÁNO: Prosím, rozprávaj tichšie. Ak sa potrebuješ vykričať, vybehni do svojej izbičky, ja tu na teba počkám.Niektoré deti sú temperamentnejšie. Ak sa v kriku stratia, niekedy stačí jemný dotyk, očný kontakt a stíšiť vlastný hlas.
- NIE: Nerev! Neplač!ÁNO: Vidím, že si potrebuješ poplakať. Je to v poriadku.Je dôležité deťom emócie nielen odhaliť, ale ich aj podporiť v tom prekonať ich, čo neznamená potlačiť, ale precítiť.
- NIE: Tak ti treba! Veď si to robila už tisíckrát! Mala si to vedieť.ÁNO: Čo/ako to nabudúce spraviť inak? Čo sme sa z toho naučili?„Tak ti treba!“ je spôsob, ako dieťa vypne pozornosť, cíti sa ukrivdené a nepochopené.
- NIE: Nerob to! Prestaň s tým!ÁNO: Mohla by si to prosím spraviť takto?Ukážte dieťaťu, ako si predstavujete, že by to mohlo byť, a buďte s tým oveľa spokojnejší.
- NIE: Rýchlo, ponáhľame sa!ÁNO: Ako najrýchlejšie sa dokážeme obliecť?Deti sa totiž môžu naučiť reagovať na termíny stresom.
- NIE: To ti nekúpim! Povedala som žiadne hračky!ÁNO: Pridáme to na zoznam vecí, ktoré kúpime k narodeninám/Vianociam?Decká sa naučili si takto vyškrtávať veci, na ktorým im už nezáleží a stratili o ne záujem.
- NIE: Ešte nie si dosť starý. Ešte si na to príliš malý.ÁNO: Zatiaľ ti to nedovolím - ale len zatiaľ.Vysvetlite dieťaťu, že sa obávate, že by mohlo spadnúť. Že ide o vaše emócie, strachy, preto tentokrát nie, ale nabudúce sa rozhodnete.
- NIE: Na tomto mi nezáleží.ÁNO: Vidím, že tebe na tom záleží. Takže sa rozhodni ty sám/sama.Ak sa to týka situácie, na ktorej vám až tak nezáleží, nechajte ho vybrať si a pridajte sa k nemu.
Čo je to vlastne ten rešpekt
Podľa Cambridgeského slovníka znamená rešpekt obdiv, pociťovaný alebo vyjadrený k niekomu s dobrými vlastnosťami, povahou a zámermi. Rešpekt si musíme zaslúžiť, nikdy nemôže byť vynútený. Definícia rešpektu neznamená utláčanie, strach, ani ignoranciu voči požiadavkám druhých osôb. Vyvolanie strachu v deťoch nie je rešpekt, ale zastrašovanie. Ak deti poslúchnu, pretože sa boja vášho kriku či fyzického trestu, neznačí to úctu k vám, ale len strach.
Ako do hory volá, tak sa z hory ozýva. Nie je iróniou, keď vidíme matku či otca, ako vrieskajú po dieťati, aby nevrieskalo? Ak chceme, aby sa naše deti naučili správať, musíme sa to najprv naučiť my sami. Rakúsky psychológ, lekár a psychiater Carl Gustav Jung tvrdil, že niektoré aspekty vlastnej osobnosti nie je naše ego schopné prijať. Ak vám niečo lezie na nervy na druhých, môžete sa v skutočnosti potýkať s vlastnou stránkou osobnosti, ktorú neprijímate.
Keď dieťa nie je obľúbené v kolektíve
Každý rodič si želá, aby jeho dieťa bolo šťastné a obľúbené. Ale čo robiť, keď sa zdá, že vaše dieťa má problémy s nadväzovaním priateľstiev alebo je v kolektíve prehliadané? Dôvody môžu byť rôzne:
- Povaha dieťaťa: Niektoré deti sú prirodzene introvertnejšie a potrebujú viac času na nadviazanie kontaktu.
- Sociálne zručnosti: Dieťa môže mať nedostatky v sociálnych zručnostiach, ako je napríklad nevedieť sa zapojiť do hry, deliť sa o hračky, alebo riešiť konflikty.
- Správanie: Agresívne, dominantné alebo naopak príliš submisívne správanie môže narúšať vzťahy s rovesníkmi.
Ako spoznať, že dieťa nie je obľúbené? Častá samota, negatívne komentáre, nezáujem o aktivity, zmena správania či fyzické príznaky (bolesti brucha, hlavy) sú jasnými signálmi. V takom prípade rozprávajte sa s dieťaťom, snažte sa zistiť, čo sa deje, a prečo sa dieťa cíti neobľúbené. Podporujte sebavedomie dieťaťa, učte dieťa sociálne zručnosti cez hranie hier a rolové hry.
Problémy s jedením: Hľadanie rovnováhy
Odmietanie jedla môže byť pre rodičov veľmi frustrujúce a vyvolávať obavy o zdravie dieťaťa. Je dôležité si uvedomiť, že za tým, že dieťa nechce jesť, sa často skrývajú dôvody, ktoré nesúvisia s hladom alebo jedlom samým. Malé dieťa si začína uvedomovať, že o niektorých veciach môže rozhodovať samo - a jedlo je jednou z mála oblastí, kde môže svoju vôľu uplatniť. Odmietanie tak nemusí byť prejavom vzdoru voči rodičom, ale túžbou po samostatnosti.
Atmosféra pri stole má priamy vplyv na chuť k jedlu. Ak je prítomný zhon, napätie, alebo dieťa cíti tlak, môže sa u neho spustiť obranná reakcia. Tlak a nútenie do jedla (vety typu „dokiaľ to nezješ, nikam nejdeš“) môžu viesť k psychickému napätiu. Namiesto toho:
- Dajte dieťaťu možnosť výberu: Ponúknite dve varianty („Chceš chlieb alebo rožok?“).
- Zapojte dieťa do prípravy jedla: Ak dieťa pomáha krájať, miešať alebo aspoň vyberať potraviny, získava k jedlu vzťah.
- Vytvorte bezpečné prostredie: Jedlo by nemalo byť sprevádzané zhon, obrazovkami alebo napätím.
- Rešpektujte signály sýtosti: Tlačiť na „dojedenie taniera“ môže spôsobiť, že sa prestane riadiť vlastnými pocitmi.
Starostlivosť o dieťa a vyhorenie rodičov
Starostlivosť o dieťa, najmä ak je choré alebo si vyžaduje neustálu pozornosť, môže byť pre rodičov veľmi vyčerpávajúca. Je dôležité si uvedomiť, že aj rodičia potrebujú čas pre seba a že je v poriadku cítiť sa unavení a vyhorení. Nájdite si čas pre seba, požiadajte o pomoc rodinu či priateľov a komunikujte s partnerom o svojich pocitoch a potrebách.
V predškolskom veku existujú väčšinou dva dôvody, pre ktoré majú deti problém začleniť sa do kolektívu. Jednak je to extrémna plachosť a na druhej strane určitá hyperaktivita, v rámci ktorej dieťa ešte nevie ovládať svoje pocity. Všetko to robí len preto, aby druhé dieťa zaujalo a prizvalo ho k hre. Nevie si vopred premyslieť správnu reakciu a potom je smutné, že nemá kamarátov.
Problematickejšia je situácia vtedy, keď dieťa trpí elektívnym mutizmom. Elektívny mutizmus je prechodným stavom, kedy dieťa nerozpráva a neodpovedá na otázky, ale môže reagovať pohybom alebo gestom. Tieto deti trpia nedostatkom sebavedomia, môžu mať problém prejaviť sa a tiež odpovedať pred triedou. Ako sa dá deťom pri začleňovaní do kolektívu pomôcť? Porozprávajte sa s dieťaťom o probléme, ktorý pri hre vznikol. Neodsudzujte ho, netrestajte ho, nekričte, lebo začne strácať pocit sebahodnoty a prestane vás počúvať, čo hovoríte.
Výchova k empatii
Je dokázané, že tie deti, ktoré vedia odhadnúť, čo si druhí myslia alebo čo cítia, to majú v živote jednoduchšie. Plachým deťom pomáhajte budovať vzťahy pomaly a postupne. Vždy je lepšie, keď napríklad navštevuje škôlku, kde je menej detí. Ďalšia možnosť spočíva v tom, že môžete pozvať nejakého kamaráta k vám domov, aby krásu priateľstva najprv spoznávalo v prostredí, kde sa cíti bezpečne.
Barbora Downes medzi najčastejšie dôvody, pre ktoré niektoré deti v škole nie sú obľúbené, zaraďuje snahu neustále poučovať spolužiakov, snahu neustále rozprávať len o sebe alebo snahu nasilu sa vnucovať. Najlepšie je však dieťa pozorovať v konkrétnych situáciách a na základe toho, čo rodič zistil, poskytnúť dieťaťu spätnú väzbu a pomôcť mu definovať problém. Ak dieťa šikanuje celá trieda, problém je potrebné riešiť kompletne predovšetkým za pomoci učiteľov. Ak je však šikanované jedným-dvoma spolužiakmi, pomôcť si dieťa môže aj samo. Barbora Downes odporúča, aby dieťa na posmešky nereagovalo. Tí, čo šikanujú, sa potrebujú hlavne zabávať a čakajú na reakciu.
Zvládanie emócií a každodenné výzvy
Zvládanie emócií u detí je pre rodičov často výzvou, najmä počas obdobia vzdoru. Ako reagovať, keď dieťa nechce odísť z ihriska, ignoruje vaše volanie, bije, hryzie alebo kričí pre „malichernosti“? Dieťa žije prítomnosťou: „Tu a teraz“. Oznam „Ideme domov“ značí určitý plán do budúcnosti, ktorý si dieťa bude schopné predstaviť až okolo 2 až 2.5 roka.
Pokiaľ je dieťa emóciou pohltené, pomôžeme mu tým, že ho vezmeme do náručia. Objatia uvoľňujú do tela oxytocín a upokojujúce opiáty, ktoré dieťa v danom okamihu potrebuje. Dieťa plače/hnevá sa, keď zrazu nie je tak, ako zvykne byť! Je to tým, že dieťa sa sústredí na postup a my rodičia na obsah činnosti. Približne v dvoch rokoch sa u dieťaťa objavuje myšlienková predstava. Dieťa vo svojej hlave vidí obrazy. A zrazu sa vonkajšok musí podobať predstave, inak dieťa vyhodnocuje situáciu ako chaos.
Preto sú pre malé deti dôležité rituály. Rituál dáva dieťaťu pocit istoty, bezpečia, dáva mu pocit kontroly. Často tieto detské rituály rodič vníma ako podivné požiadavky alebo rozmary. Avšak tým, že budeme opakovať určité rituály, vyvarujeme sa množstvu konfliktov.
Úloha rodiča ako sprievodcu
V našom ponímaní úspešného a šťastného človeka má svoje miesto aj predstava o tom, že je obľúbený, že sa vie presadiť, „povedať si svoje“ a že ľudia ho majú radi. Je to však často len ilúzia dokonalosti a predstava. V našich životoch a vzťahoch majú hodnotu a miesto všetci ľudia, aj tí, ktorí sú pre nás nezaujímaví alebo úplne iní ako my.
Existujú rôzne „spôsoby a rady“, ako motivovať dieťa, aby bolo sebavedomejšie a aby bolo priebojnejšie. Ja chcem ponúknuť zdanlivo jednoduchý prístup, a to učiť dieťa, že naše slová a naše skutky sú dôležité a majú svoju hodnotu, a ak chcem mať kamarátov, musím sa naučiť starať sa o vzťahy. Dieťa, ktoré vyrastá v zdravom prostredí, ktoré vidí, že jeho rodičia majú priateľov, nemá prečo nevedieť vytvárať a udržiavať si vzťahy. Možno mu to pôjde pomalšie, kostrbatejšie pre jeho povahu, ale za podpory rodičov mu to pôjde.
Takémuto dieťaťu treba s trpezlivosťou rozprávať, vysvetľovať, ako nadväzovať vzťahy, prečo je potrebné pozdraviť, prečo je potrebné deliť sa či sa vedieť porozprávať. Ak však vidíte, že dieťa sa trápi a neviete mu pomôcť, obráťte sa na pedagóga. Práve učiteľ pozná klímu v triede, dynamiku vzťahov a vie, čo sa deje. Ak zapojíte učiteľa, budete mať v školskom prostredí svoju predĺženú ruku, ktorá môže nenásilným spôsobom pomôcť dieťaťu zapadnúť do kolektívu.
Poslúžia pri tom záujmové aktivity, spoločenstvá, ale aj voľná hra s kamarátmi na dvore. Rodičia môžu sami vytvárať príležitosti, v ktorých si dieťa komunikáciu precvičí - vypýtať si niečo v obchode, pozvať spolužiaka, zorganizovať oslavu a podobne. Môžeme sa spolu rozprávať o tom, čo sa darí a čo je pre dieťa ťažké, a opakovane to spolu skúšať. Zdravý obraz o sebe sa nevytvára len z vonkajšieho ocenenia. Ide o komplexný proces, kde rešpekt k dieťaťu, pochopenie jeho potrieb a vytváranie bezpečného prostredia tvoria základ, na ktorom môže dieťa vyrásť v sebaistú a spokojnú osobnosť.
tags: #ked #vase #dieta #nie #je #oblubene