Komunikácia je schopnosť, bez ktorej sa človek v živote nezaobíde. Ak viete komunikovať máte v spoločnosti veľké možnosti. Ste schopný uplatniť sa v mnohých zamestnaniach, môžete nadviazať dobré vzťahy a priateľstvá. A to všetko preto, že viete počúvať a vyjadriť sa. Mnohí ľudia majú plné hlavy nápadov, čo treba urobiť, ako pomôcť druhým… Ak ich však nevedia artikulovať, veľa nedosiahnu. Komunikácia na verbálnej i neverbálnej úrovni je dôležitým výchovným faktorom. Prebieha medzi dospelým a dieťaťom i deťmi samotnými. Úspech je vo veľkej miere založený na komunikácii, kde tok informácií prúdi oboma smermi. Pokiaľ dieťa komunikuje bez vonkajšej odozvy dospelého alebo spoluhráčov - cíti sa osamotené. Ak komunikuje nadmerne rodič, alebo iný dominantný spoluhráč - dieťa je zatláčané do úzadia.
Tri stavy bytia: Rodič, Dospelý a Dieťa
Príspevok približuje tri stavy bytia človeka - Rodič, Dospelý a Dieťa - odhalené a následne pozorované počas viacerých psychologických a psychiatrických sedení, pričom ďalej ozrejmuje, ako tieto stavy bytia vplývajú na celkové správanie človeka, jeho nálady, reakcie či vzťahy s druhými. Psychiater Thomas A. Harris vo svojej knihe Ja som OK - Ty si OK uvádza, že spomienky sú v našej mysli „… vyvolané stimuláciou každodennými zážitkami.“ (Harris, 2019, str. 26). To znamená, že vôňa, ktorú zacítime, zvuk, ktorý započujeme, alebo len letmý pohľad na nejakú vec nám môže pripomenúť zážitok z minulosti, či už pozitívny, alebo negatívny.
Neurochirurg Dr. Penfield objavil, že elektróda môže umelo otvoriť konkrétne spomienky odvodené iba z pacientovej pamäte, pričom tieto zážitky a pocity s nimi spojené môžu byť v súčasnosti prehrávané v rovnako živej podobe, v akej sa stali. Z ďalších zistení Penfield vyvodil záver, že mozog funguje v prenesenom zmysle ako hi-fi magnetofón. Slovenský psychiater prof. MUDr. Jozef Hašto, PhD. v článku pre slovenský časopis Téma uvádza, že naša životná skúsenosť nás ovplyvňuje už od narodenia: „Hoci si na ne [na zážitky] nevieme vedome spomenúť, to, čo sme prežívali počas prvého či druhého roka nášho života, sa odráža napríklad v tom, ako komunikujeme s ľuďmi, akú máme mimiku a gestá, či sa pozeráme iným do očí alebo sa priamemu pohľadu vyhýbame, aké máme pocity a očakávania v kontakte s druhými.“ (Abeille, 2021, str. 12).
Rodičovské "nahrávky"
Thomas A. Harris vo svojej knihe Ja som OK - Ty si OK predstavil model troch stavov bytia, ktoré sú našou súčasťou - Rodič, Dospelý a Dieťa - a ktoré v jednotlivých situáciách prehrávajú skôr uložené nahrávky. Pre Rodiča je charakteristické, že reprodukuje to, čo sme videli či počuli u našich rodičov, keď sme boli malí. „Všetko, čo dieťa rodičov počulo hovoriť a videlo robiť, je nahrávané do Rodiča.“ (Harris, 2019). V Rodičovi sa teda nachádzajú aj všetky domnienky, pravidlá či zákony prevzaté od našich rodičov. V útlom veku sú nám nahrávané ako pravda, pretože „malým“ človiečikom ju poskytujú „veľkí“ ľudia - autority, ktoré sa o nás starajú a od ktorých závisí naše vlastné prežitie.
Dieťa a formovanie Dospelého
Ďalší stav bytia - Dieťa - možno definovať ako: „… čo človek videl, počul, cítil a chápal.“ (Penfield, 1952). Keďže malý človiečik nedisponuje v období svojich prvých zážitkov žiadnou slovnou zásobou, väčšina jeho reakcií je tvorená pocitmi. Harris uvádza, že: „… dnes sa nám môže prihodiť veľa vecí, ktoré znova vytvoria situáciu z detstva a vyvolajú rovnaké pocity ako vtedy.“ (Harris, 2019, str. 46 - 47). Asi vo veku 10 mesiacov sa dieťa začína vedome pohybovať a manipulovať predmetmi. V istom zmysle možno povedať, že sa začína osamostatňovať, a tak samo spoznáva svet. Dieťa takto zisťuje, že „… je schopné vedome urobiť niečo [podľa] svojej pôvodnej myšlienky. Takáto sebaaktualizácia je začiatkom Dospelého.“ (Harris, 2019). Kým Dieťa a Rodič fungujú na báze automatických reakcií, Dospelý je ten, kto má možnosť vedome si vybrať a zmeniť spôsob svojej reakcie.
Komunikačné bariéry medzi rodičom a dieťaťom
Komunikácia medzi rodičom a dieťaťom zohráva kľúčovú úlohu vo formovaní zdravého vzťahu, emocionálneho vývinu a celkovej psychickej pohody dieťaťa. Napriek tomu, že ide o jeden z najprirodzenejších vzťahov, v ktorom by mala byť otvorená komunikácia samozrejmosťou, v praxi často narážame na rôzne bariéry, ktoré efektívnu komunikáciu sťažujú.
Kritika, nálepkovanie a príkazy
Konštruktívna kritika je poskytnutie spätnej väzby, ktorá môže byť pre dieťa užitočná a motivujúca. Záleží však na tom, ako je formulovaná. Rodič, ktorý dieťa často kritizuje, je presvedčený o tom, že by sa dieťa bez jeho kritiky nezlepšilo. Nevhodná forma kritiky v dieťati vyvoláva vzdor alebo úzkosť. Ďalšou bariérou je nálepkovanie, pri ktorom niekomu priradíme zjednodušený, často stereotypný pojem ako „ty si lenivec“. Dieťa, ktoré dostáva nálepky, sa môže cítiť menejcenné, nesebavedomé a nedostatočné. Autoritatívne príkazy, ak sú vyslovené necitlivo alebo bez zmyslu, prehlbujú pocit nerovnosti a stávajú sa príčinou mocenských bojov.
Hrozby, moralizovanie a nadmerné vypytovanie
Hrozby majú za cieľ vynútiť poslušnosť prostredníctvom strachu. Dieťa nemení svoje správanie z dôvodu pochopenia, ale zo strachu pred trestom. To môže viesť k úzkosti a narušeniu dôvery. Moralizovanie, charakterizované ako nekonečné poúčanie, často vedie k pasivite dieťaťa. Rodič sa snaží ovládať činy dieťaťa varovaním, no dieťa nemá priestor na vyjadrenie vlastného pohľadu. Podobne, keď rodič kladie dieťaťu priveľa otázok bezprostredne po príchode domov, neumožňuje mu spracovať emócie. Dieťa potrebuje najprv ticho, pohodu alebo telesný kontakt. Neustále spovedanie môže dieťa vnímať ako nedostatok dôvery.
Bagatelizovanie a nezáujem
Bagatelizovanie a zľahčovanie sú spôsoby komunikácie, ktorými rodičia minimalizujú pocity detí. Príkladom je veta „prestaň plakať“. Takéto správanie môže byť formou emocionálneho zanedbávania. Nedostatok pozornosti rodiča, kedy je rodič duchom „neprítomný“, vedie dieťa k presvedčeniu, že je nezaujímavé alebo zbytočné. Dieťa si na základe reakcií svojich najbližších vytvára identitu.
Princípy efektívneho rodičovstva
Každý rodič túži vychovať samostatné, šťastné a nerozmaznané dieťa. Spoliehať sa len na inštinkty väčšinou nestačí, dobré je poznať aj efektívne spôsoby. Základné pravidlá zhrnul profesor psychológie Laurence Steinberg vo svojej knihe The Ten Basic Principles of Good Parenting.
- Buďte vzorom: Z toho, čo sami robíte, sa dieťa naučí oveľa viac, než budete dlhé hodiny niečo vysvetľovať. Rodičia fungujú ako modely.
- Lásky nie je nikdy dosť: Tým, že dieťa veľmi milujete, nikdy ho nerozmaznávate. Rodičia by sa nemali báť prejavovať svoje city.
- Buďte súčasťou života dieťaťa: Všímajte si, čo dieťa robí, čo ho najviac zaujíma a skúste niektoré činnosti robiť spolu s ním.
- Prispôsobujte svoju výchovu meniacim sa situáciám: Flexibilita je veľmi užitočný nástroj. Najideálnejšie je snažiť sa dokonale spoznať svoje dieťa.
- Stanovte pravidlá: Treba byť dôslední odmalička. Hranice sú v tomto chaotickom svete pre dieťa viac ako potrebné.
- Veďte deti k samostatnosti: Povzbudzujte deti k tomu, aby čo najviac vecí robili samy a aby sa nebáli skúšať aj nové veci.
- Buďte dôslední: Nemeňte často pravidlá. Ak sa pravidlá menia zo dňa na deň, nevhodné správanie dieťaťa je vaša vina.
- Vyhnite sa hnevu a fyzickým trestom: Najprv je potrebné upokojiť svoje vlastné emócie a potom vychovávať.
- Vysvetľujte svoje rozhodnutia: Keď sa dieťa pýta, prečo ste sa rozhodli konať určitým spôsobom, tak mu to vysvetlite.
- K deťom pristupujte s rešpektom: Mali by ste dať svojmu dieťaťu rovnaké zdvorilosti, aké by ste dali komukoľvek inému.
Aktívne načúvanie ako kľúč k spojeniu
Komunikácia si vyžaduje vysielač a prijímač. Donna nám ponúka, aby sme sa v momente načúvania oslobodili od túžby ovplyvňovať a riadiť dieťa podľa vlastných presvedčení. Aktívne počúvanie umožňuje túto katarziu. Pomáha deťom zistiť, čo skutočne cítia. Preto aktívne načúvanie pomáha deťom prekonať strach z negatívnych pocitov. Keď rodičia ukážu, že bezvýhradne akceptujú ich pocity, pomáhajú tiež dieťaťu k ich prijatiu.
Každá jedna správa, ktorú ľudia komunikujú, pozostáva z dvoch častí: obsahu a pocitu, či postoja, ktorý sa za obsahom skrýva. Rodič sa snaží zavnímať pocity dieťaťa a vcítiť sa do jeho kože. V niektorých situáciách sú pocity dôležitejšie ako obsah samotnej správy. Načúvajúci rodič sa musí učiť rozoznávať celkový zmysel toho, s čím dieťa prichádza. Je potrebné sa pýtať z každej strany: Čo sa mi snaží povedať? Čo pre neho táto situácia znamená?
Nenásilná komunikácia a praktické tipy
Každý rodič, ktorý sa rozhodol kráčať so svojimi deťmi cestou rešpektu a vzájomného porozumenia, sa v niektorých situáciách dostáva s deťmi do úzkych. Jednou z možností našej reakcie nám ponúka spôsob komunikácie podľa amerického psychológa M.B. Rosenberga.
4 kroky nenásilnej komunikácie:
- Pozorovanie: Povedz, čo vidíš, počuješ či vnímaš svojimi zmyslami.
- Vyjadrenie pocitov: Vyjadríme pocity nášho dieťaťa, ale aj tie svoje.
- Potreby: Za želaniami svojho dieťaťa nájdi potreby a tie mu pomôž naplniť.
- Prosba: Ako by ste to mohli urobiť, aby potreby vás oboch boli naplnené?
Stratégie pre každodenné situácie
- Buďte na jednej fyzickej úrovni: Skloniť sa k dieťaťu počas komunikácie signalizuje, že bude vypočuté.
- Pozorovanie a pripojenie sa do hry: Namiesto direktívneho učiteľa pozorujme, čo dieťa robí, a pripojme sa do hry kopírovaním jeho činností.
- Prispôsobenie reči úrovni dieťaťa: Základom by mali byť vety, ktoré sú o jedno slovo dlhšie ako tie, ktoré používa aktuálne naše dieťa.
- Opakovanie a komentovanie: Rodič je vzor, ktorému sa dieťa pripodobňuje. Eliminujte počet otázok a používajte radšej oznamovacie vety.
- Pauza (NE)čakanie: Po krátkej vete počkáme. To ticho dáva dieťaťu priestor, aby porozumelo a malo na reakciu priestor. V literatúre sa odporúča dokonca počítať v duchu do 10.
- Modelovanie odpovede: Povieme za dieťa to, čo ono o chvíľku zvládne samo. Dáme mu tým vzor.
Rodinná poradkyňa a terapeutka Aldortová (2014) hovorí o tzv. formulácii S.A.L.V.E, ktorá rodičom pomôže orientovať sa na dieťa, ktoré prežíva rôzne negatívne emócie:
- S (Separate): Oddeľte sa od správania dieťaťa a od jeho emócií pomocou tichého rozprávania samého so sebou.
- A (Attention): Venujte dieťaťu pozornosť.
- L (Listen): Počúvajte, čo dieťa hovorí a pozorujte, čo jeho činnosť naznačuje.
- V (Validate): Uznajte pocity dieťaťa a potreby, ktoré prejavuje.
- E (Empower): Povzbuďte dieťa. Prejavte dôveru v jeho schopnosti.
Rešpektujúca výchova je výchovný prístup, ktorý vychádza z presvedčenia, že si deti zaslúžia rovnaký rešpekt a úctu ako dospelí. Táto výchova tiež podporuje pozitívne správanie a buduje zdravé sebavedomie. Rodičia slúžia ako vzory pre sociálne správanie a to, ako komunikujú a riešia problémy, ovplyvňuje, ako sa dieťa naučí v podobných situáciách reagovať. Vždy oddeľujte správanie dieťaťa od jeho osoby. Keď sú deti pod paľbou hnevu a negatívnych emócií, necítia pocit bezpečia. Povedzte im, že sú pri vás v bezpečí a všetko bude dobré. Na konci budú mať obaja účastníci viac spoločného ako na začiatku a cítia sa byť viac spojení.
tags: #komunikacia #rodic #dieta #dospely