Komunikácia je základným kameňom vzťahu medzi rodičom a dieťaťom. Je to interakcia, kde jeden hovorí a druhý reaguje. Spôsob, akým dospelý komunikuje s dieťaťom, zohráva kľúčovú úlohu v procese osvojovania si reči. Je dôležité si uvedomiť rozdiel v jazykových schopnostiach dieťaťa a dospelého a prispôsobiť svoju reč tak, aby jej dieťa rozumelo. Efektívna komunikácia medzi rodičom a dieťaťom je základom zdravého vzťahu, ktorý ovplyvňuje emocionálny, sociálny a intelektuálny vývin dieťaťa. Aktívne počúvanie, rešpekt, empatia, povzbudzovanie a oceňovanie sú základné princípy, ktoré by mal rodič uplatňovať.
Princípy budovania dôvery a bezpečia
Dieťa sa cíti v bezpečí a najviac sa učí od rodiča, pri ktorom sa cíti bezpečne. Ak dieťa vie, že ho rodič vypočuje bez hnevu či odsudzovania, cíti sa prijaté a milované. Dôvera je kľúčová. Keď rodič pomáha dieťaťu pomenovať a pochopiť emócie, dieťa sa učí zvládať hnev, smútok či frustráciu. Je dôležité učiť dieťa identifikovať a pomenovať pocity. Efektívna komunikácia zabezpečuje jasné vyjadrenie pravidiel a hraníc, ktoré deťom hovoria, čo sa od nich očakáva. Takáto komunikácia zahŕňa nielen zákazy, ale aj vysvetlenie dôvodov, čo napomáha porozumeniu rodičovským rozhodnutiam. Rodič je ten, kto dieťaťu ako prvý sprostredkováva to, ako to v živote chodí. Dieťa sa učí efektívne komunikovať vtedy, keď má k tomu vytvorené optimálne podmienky. Keď môže klásť otázky, vyjadrovať názory, zapájať sa do rozhovorov. Interakcia medzi členmi rodiny je pre dieťa v tomto smere zásadná, lebo dieťa sa učí pozorovaním a nápodobou. Otvorená komunikácia napomáha predchádzať nedorozumeniam, ktoré často vedú ku konfliktom. Ochota dieťaťa zdieľať s rodičom svoje trápenia môže zamedziť jeho nevhodnému alebo neuváženému správaniu. Konflikty však patria k životu. Cieľom hádok je uvoľniť emócie, vyriešiť problém, presadiť svoje potreby, obhájiť svoje hodnoty. Dôležitá je forma. Uvedomte si, že ľudský mozog dozrieva až okolo 25. Rodičia, ktorí dieťa aktívne počúvajú a rešpektujú jeho postoje, posilňujú jeho pocit hodnoty.
Praktické techniky pre rozvoj reči a vzájomného porozumenia
Byť na jednej fyzickej úrovni: Skloniť sa k dieťaťu počas komunikácie s ním. Tento jednoduchý krok signalizuje dieťaťu, že začína komunikácia a že bude vypočuté. Ponúka priestor na vnímanie všetkých spôsobov komunikácie dieťaťa - pohľad, pohyb, zvuky, mimika. Ak oceníme každú snahu dieťaťa o komunikáciu, zabezpečíme, že dieťa bude vypočuté a bude chcieť s nami komunikovať aj nabudúce. Ak dieťa vidí našu tvár, má možnosť odzerať pohyby artikulačných orgánov, čo mu umožňuje ľahšiu imitáciu nových slov.
Pozorovanie a pripojenie sa do hry: Namiesto direktívneho učiteľa, ktorý nesleduje skutočný záujem dieťaťa, pozorujme, čo dieťa robí, ako sa hrá. Pripojme sa do hry kopírovaním jeho činností (v rámci bezpečnosti). Komentujme, hovorme slovami to, čo vidíme, čo dieťa robí, čo asi chce. Nové prvky do hry však vkladajme opatrne, aby sme dieťa takpovediac nestratili.
Prispôsobenie reči úrovni dieťaťa: Uvedomenie si, kde sa reč dieťaťa nachádza. Základom toho, čo hovoríme, by mali byť také vety, ktoré sú o jedno slovo dlhšie ako tie, ktoré používa aktuálne naše dieťa. Vtedy má väčšiu šancu porozumieť nám, pripodobňovať sa našej reči. Byť na jednej nielen fyzickej ale aj rečovej úrovni dieťaťa má veľký zmysel. S blížiacim sa ôsmym mesiacom je dobré naše prehovory skracovať a vylaďovať na úroveň dieťaťa.
Opakovanie a komentovanie: Rodič je vzor, ktorému sa dieťa pripodobňuje. Je preto vhodné komentovať a pomenovávať bežné aktivity počas dňa približne tými istými slovami, frázami. Hovoriť môžeme o tom, na čo sa naše dieťa pozerá, čo práve robí, ale aj o tom, čo robíme my. Kúpanie, odchod na prechádzku, papanie, naháňačka či iná obľúbená hra. Opakujúce sa činnosti. Najlepším spôsobom ako komentovať je eliminovať počet otázok a používať radšej oznamovacie vety.
3 spôsoby, ako byť lepším poslucháčom
(NE)čakanie: Po krátkej vete počkáme. To ticho dáva dieťaťu priestor, aby porozumelo, aby malo na reakciu vôbec priestor. V literatúre sa odporúča dokonca počítať (v duchu) do 10. Dieťaťu trvá reakciu dlhšie ako nám dospelým.
Modelovanie odpovede: Počas interakcie s dieťaťom si položme otázku: „Keby vedelo moje dieťa teraz rozprávať, čo by mi presne povedalo?“ Ak sa pozerá na pohár, lebo chce piť, môžeme povedať: „Mama, piť! Chcem piť.“ Ak sa dieťatku niečo nedarí z vašich úst zaznie: „Nejde to. Pomôž.“ Povieme za dieťa to, čo ono o chvíľku zvládne samo. Dáme mu tým vzor. Ak sa budeme pridŕžať pravidla „o krok vpred“ a použijeme reč vyladenú na aktuálnu úroveň reči dieťatka, vzniká pre dieťa výborný priestor na imitáciu slov.
Použitie lákavej intonácie a opakovanie slov: Cestou k úspechu je tiež použitie lákavej intonácie, smiešnych zvukov, pútavého hlasu. V prirodzenej situácii - v rámci hry, činnosti - viackrát zopakujme cieľové slovo. Menej slov, ale ich častejšie opakovanie má väčší efekt pri učení sa nových slov. Niektoré deti potrebujú počuť nové slovo 5krát, niektoré 50krát.
Obmedzenie otázok: Používanie otázok je prirodzené, no príliš veľa otázok môže spôsobiť, že sa dieťa opäť cíti pod tlakom. Preto je dobré pozrieť sa na to, či ich v našej reči nie je príliš veľa. Prvou najlepšou možnosťou je vynechať zbytočné otázky, a namiesto nich použiť komentáre, teda oznamovacie vety. Neefektívne zatvorené otázky (Papáš? Obúvaš sa? Ideme von?), na ktoré nie je iná odpoveď ako áno-nie, skúsme nahradiť otázkami otvorenými (Čo robíš? Kam ideme?). Reč rozvíjajú viac. Dobrou voľbou sú aj otázky, v ktorých dáme dieťaťu na výber dve možnosti (Dám ti vajíčko alebo chlebík? Ideme hore alebo von?).
Využívanie každodenných situácií: Počas dňa sa veľakrát dejú situácie kedy napríklad, spadne lyžička zo stola počas jedenia, rozbije sa pohár, lopta sa skotúľa pod gauč, dieťa nedokáže vyliezť na vysokú stoličku, dobíja sa cez zatvorené dvere. Práve tieto situácie sú výbornou príležitosťou na stimuláciu reči. Nesnažme sa hneď všetko vyriešiť, zastavme sa. Počkajme, kým dieťa vyšle signál, že pomoc potrebuje. Vytvárame tak priestor na komunikáciu, dieťa podnecujeme k aktivite, pridávame dôležitosť jeho prejavom, dávame možnosť porozumieť situácii, komentovať, komunikovať.
Nenásilná komunikácia v náročných situáciách
Každý rodič, ktorý sa rozhodol kráčať so svojimi deťmi cestou rešpektu a vzájomného porozumenia, sa v niektorých situáciách dostáva s deťmi do úzkych. Klasickými situáciami tohto typu sú odchody z ihriska, ranné obliekanie či umývanie zubov. V takýchto situáciách nepostačí milý tón hlasu, vysvetľovanie či zázračné slovíčko prosím. Predstava rešpektujúcej výchovy je síce fajn, ale povedzme si narovinu, nie je ľahké rešpektujúco komunikovať s dvojročným dieťaťom, keď sa snažíme opustiť ihrisko, aby sme sa mohli doma najesť. Tiež je niekedy ťažké nájsť spoločnú reč, keď sa trojročné dieťa v obchode hodí na zem, lebo sme mu odmietli kúpiť zmrzlinu. Práve rodičia, ktorí sa rozhodli nesiahať po výchovných metódach svojich vlastných rodičov, sa dostávajú v takýchto situáciách do úzkych.
Jednou z možností našej reakcie nám ponúka spôsob komunikácie podľa amerického psychológa M.B. Rosenberga. Štyri kroky nenásilnej komunikácie sú:
- Pozorovanie: Povedz, čo vidíš, počuješ či vnímaš svojimi zmyslami.
- Vyjadrenie pocitov: Vyjadríme pocity nášho dieťaťa, ale aj tie svoje.
- Potreby: Za želaniami svojho dieťaťa nájdi potreby a tie mu pomôž naplniť. Keď má dieťa totiž naplnené svoje potreby, je spokojnejšie a ochotnejšie splní tvoju prosbu.
- Prosba: Ako by ste to mohli urobiť, aby potreby vás oboch boli naplnené? Existuje taká možnosť?
Ani dokonalo sformulovaná prosba podľa princípov nenásilnej komunikácie nezaručí, že tvoje dieťa zrazu začne zázračne spolupracovať. Hlavne vtedy, keď ešte nedospelo do vývojového štádia, kedy dokáže prejaviť empatiu, či predstaviť si dôsledky svojho správania.
Popis, konštatovanie: Hovoríme o tom, čo vnímame bez posudzovania druhého. Zameriavame sa na to, čo sa stalo a nie na to, kto to urobil. Nezabúdame pritom na priateľský alebo vecný tón hlasu, oslovenie menom. Pomôcť môžu slovíčka vidím, počujem, cítim. Využívame otázky, ktorými žiadame informáciu alebo spoluprácu. K popisu pridávame otázku „Čo ty na to? Čo navrhuješ? Čo si o tom myslíš ty? Čo by ti pomohlo?“, ktorou dávame najavo ochotu spolupracovať. Popis používajme najmä pri prebiehajúcich činnostiach, aby sa dieťa mohlo na vec pozrieť z iného uhlu pohľadu a videlo tak súvislosti. Popisovať môžeme problémy aj úspechy.
Informácia, zdieľanie: Informácia predstavuje správu o tom, prečo, ako, či kedy sa niečo odohráva alebo robí, čo sa očakáva, aké sú dôsledky určitých činností alebo správania sa. Informácia má byť pravdivá. Informácia napĺňa našu potrebu zmysluplnosti, nehodnotí a neohrozuje. Núti nás premýšľať, zvažovať rôzne možnosti, porovnávať pozitíva a negatíva, rozhodovať sa. Informácia rozvíja zodpovednosť, naopak rady a pokyny rozvíjajú najmä poslušnosť. Je to oznamovacia veta v 1. osobe množného čísla alebo v 3. osobe jednotného aj množného čísla. Pomáha podávať pozitívne informácie ("Máme hovoriť pravdu." namiesto "Klamať sa nemá."). Aj k informácii môžeme dodať otázku typu „Čo s tým urobíme?“
Vyjadrenie vlastných potrieb a očakávaní: Vyjadrujeme sa pozitívne, nie čo nechceme. Podávame informáciu, čo potrebujeme, chceme, alebo očakávame my sami.
Možnosť voľby: Keď dávame druhým na výber, považujeme druhú osobu za kompetentnú, dávame jej možnosť rozhodnúť sa. Výber musí byť prijateľný pre obe strany a musíme to myslieť vážne. Výber nesmie byť manipuláciou. Keď sa dieťa nevie rozhodnúť a vybrať si, môžeme reagovať empaticky, poukázať na výhody a nevýhody, navrhnúť odklad rozhodnutia, alebo navrhneme, čo by sme urobili my a prečo.
Dve slová: Niekedy pomôžu namiesto dlhých prednášok dve slová, ktoré šetria čas a nervy. Nesmiete zabudnúť na oslovenie. Niekedy je potrebné vyjadriť kategorický nesúhlas namiesto kriku a vyhrážok.
Priestor pre spoluprácu a aktivitu detí: Otázkami dávame deťom aj priestor na dialóg a premýšľanie. Pozor na to, aby sme dieťa nezahrnuli gejzírom otázok. Dajme mu svoj záujem, ale aj rešpekt.
Ako reagovať na pocity a problémy dieťaťa
Rodinná poradkyňa a terapeutka Aldortová (2014) hovorí o tzv. formulácii S.A.L.V.E, ktorá rodičom pomôže orientovať sa na dieťa, ktoré prežíva rôzne negatívne emócie, alebo sa pre rodičov v danej chvíli správa neprijateľným spôsobom:
- S (Separate): Oddeľte sa od správania dieťaťa a od jeho emócií pomocou tichého rozprávania samého so sebou.
- A (Attention): Venujte dieťaťu pozornosť.
- L (Listen): Počúvajte, čo dieťa hovorí a pozorujte, čo jeho činnosť naznačuje.
- V (Validate): Uznajte pocity dieťaťa a potreby, ktoré prejavuje.
- E (Empower): Povzbuďte dieťa. Prejavte dôveru v jeho schopnosti.
Jednou z najefektívnejších možností, ako odpovedať svojim deťom, keď zdieľajú svoje pocity a problémy, je podľa psychológa Gordona (2012) tzv. „kľúč k otvorenému srdcu“ alebo „pozvanie k rozhovoru“. Tento spôsob dodáva ľuďom odvahu, aby pokračovali v tom, čo chcú povedať. Použitie tejto metódy vyžaduje, aby rodičia svoje vlastné myšlienky a pocity držali mimo komunikačného procesu. Keď vám dieťa hovorí o nejakom probléme, môžete najprv reagovať nasledovne: „Aha.“ „Mhm.“ „Vážne?“ „To chcem rozhodne počuť.“ „Zaujíma ma, ako to vidíš ty.“ „Poď, porozprávame sa o tom.“ „Mám pocit, že je to pre teba dôležité.“
Gordon (2012) ďalej hovorí, že dôležité je nielen otvoriť srdce dieťaťu, ale nechať tieto dvere aj naďalej otvorené. To môžeme urobiť pasívnym počúvaním (tichom) alebo ešte účinnejším aktívnym počúvaním. Pri aktívnom počúvaní sa teda príjemca (rodič) snaží pochopiť, čo odosielateľ (dieťa) cíti, alebo čo jeho zdieľanie znamená. Svoje porozumenie rodič preformuluje do vlastných slov, čím vyšle spätnú väzbu dieťaťu, či správne porozumel jeho slovám či pocitom. Rodič má možnosť overiť si u dieťaťa, či mu porozumel, keďže sa v realite často stáva, že dochádza ku komunikačným nedorozumeniam.
Gordon (2012) tiež hovorí, ako dieťa efektívne konfrontovať, keď sa správa neprijateľným spôsobom, ktorý narúša právo rodiča uspokojovať svoje vlastné potreby alebo sa stavia do cesty pokojného prežívania života. Ide o tzv. „JA zdieľanie“, ktoré obsahuje tri časti:
- Popis neprijateľného správania - rodič jednoducho popíše nevhodné správanie dieťaťa bez jeho hodnotenia alebo posudzovania.
- Popis pocitu rodiča.
- Popis, ako konkrétne sa správanie dieťaťa rodiča dotýka.
Ja zdieľanie môže priniesť prekvapivé výsledky, pretože deti sú často udivené, ako sa ich rodičia skutočne cítia a často si neuvedomujú, ako ich správanie ovplyvňuje druhých.
Prekonávanie komunikačných bariér
Komunikačné bariéry sú prekážky, ktoré narúšajú alebo znemožňujú efektívnu komunikáciu medzi ľuďmi. Môžu spôsobiť nedorozumenia, konflikty alebo znížiť kvalitu medziľudských vzťahov. Pre rodičov je dôležité uvedomiť si a odstrániť tieto bariéry vo vlastnej komunikácii, aby zlepšili vzájomné porozumenie, predchádzali konfliktom a posilnili ich vzťah s dieťaťom. Komunikačný štýl rodičov, ktorý sa formoval v priebehu ich života, môže byť pre dieťa vhodným vzorom a môže mať na neho aj deštruktívne účinky. Rodičia často používajú bariéry v komunikácii nevedome, automaticky pod vplyvom zlých návykov z vlastnej rodiny. V stresových situáciách sa rodičia nezriedka nechajú strhnúť emóciami a v hneve a frustrácii vyrieknu výroky na adresu dieťaťa, ktoré sú pre dieťa obzvlášť zraňujúce.
- Konštruktívna kritika: Rodič, ktorý dieťa často kritizuje, je presvedčený o tom, že by sa dieťa bez jeho kritiky nezlepšilo. Nevhodná forma kritiky v dieťati vyvoláva vzdor alebo úzkosť.
- Nálepkovanie: Priradenie zjednodušeného, často stereotypného pojmu alebo výrazu, ktorý ovplyvňuje, ako dieťa vnímame a ako s ním zaobchádzame.
- Pochvala: Aj keď je vo všeobecnosti užitočná, nadmerná pochvala môže viesť k závislosti na uznaní druhých namiesto potešenia dieťaťa z vlastného napredovania.
- Príkazy: Ak sú vyslovené necitlivo, nátlakovo alebo nemajú zmysel, sú vnímané negatívne a prehlbujú pocit nerovnosti.
- Hrozby: Majú za cieľ vynútiť poslušnosť prostredníctvom strachu. To môže viesť k úzkosti, zníženiu dôvery a narušeniu vzťahu.
- Moralizovanie: Spôsob komunikácie, pri ktorom rodič dieťaťu opakovane vysvetľuje, čo je správne a čo nie, často mentorskou formou, čo vytvára nevôľu alebo pocit hanby.
- Priveľa otázok: Ak rodič dieťa neustále spovedá, môže dieťa stratiť chuť zdieľať veci prirodzene.
- Rady: Príliš časté rady v dieťati vyvolávajú pocit, akoby mu rodič neveril, že si dokáže poradiť samo.
- Odkláňanie od témy: Mnohí rodičia neboli vedení k otvorenej komunikácii, preto nedokážu zotrvať v ťažšej téme a často ju presmerujú.
- Bagatelizovanie: Minimálnym podceňovaním alebo popieraním pocitov dieťaťa môžu rodičia spôsobiť, že sa dieťa cíti nepochopené, osamelé alebo menejcenné.
- Nedostatok pozornosti: Ak sa rodič dieťaťu nevenuje, nereaguje alebo ho odbíja, dieťa nadobúda pocit, že je menej hodnotné alebo že na ňom nezáleží.
Komunikácia je schopnosť, bez ktorej sa človek v živote nezaobíde. Ak viete komunikovať máte v spoločnosti veľké možnosti. Ste schopný uplatniť sa v mnohých zamestnaniach, môžete nadviazať dobré vzťahy a priateľstvá. A to všetko preto, že viete počúvať a vyjadriť sa. Mnohí ľudia majú plné hlavy nápadov, čo treba urobiť, ako pomôcť druhým… Ak ich však nevedia artikulovať, veľa nedosiahnu.
Odporúčania pre každodennú prax
Pri komunikácii s deťmi či dospievajúcimi existuje niekoľko zásad, ktoré zefektívnia zdieľanie našich potrieb a povinností voči nim:
- Oslovenie menom.
- Príjemný alebo vecný tón hlasu.
- Zdvorilosť - používanie slovíčka prosím.
- Usmejme sa.
- Udržiavajme s dieťaťom očný kontakt.
- Jasne formulujme požiadavky.
- Hovorme o zmysluplnosti toho, čo vyžadujeme.
- Vhodne načasujme požiadavky - dostatočný časový priestor.
- Jasne stanovme termín, kedy má byť povinnosť alebo požiadavka splnená.
- Rešpekt v komunikácii, hovorme priamo a stručne.
- Dbajme na to, aby boli požiadavky splniteľné.
- Podávajme primerané informácie.
- Zameriavajme sa na problém.
- Používajme humor.
Ak sa chcete naučiť komunikovať s dieťaťom naozaj efektívne, vyhnite sa prednáškam. Preto pamätajte na to, že menej slov má na dieťa väčší účinok než siahodlhý monológ. Nekričte. Naopak, znížte intenzitu hlasu. To vám pomôže sa upokojiť a dieťa vás bude pozornejšie počúvať. Rovnako dôležité je priblížiť sa mu čo najviac.
Každý rodič túži po takom vzťahu s deťmi, v ktorom sa bude môcť s nimi rozprávať o čomkoľvek. Prinútiť ich však, aby sa otvorili, niekedy býva ťažšie. Deti sa s rodičmi najradšej rozprávajú vtedy, keď majú pocit, že ich sústredene počúvajú. Na toto sú citlivé hlavne staršie deti. Ony veľmi dobre vedia, kedy ich rodičia počúvajú len na pol ucha alebo len zo slušnosti. Ony však túžia po skutočnej komunikácii, pri ktorej rodičia aktívne vnímajú každé ich slovo. Sústredená pozornosť, očný kontakt a premyslené reakcie dávajú dieťaťu signál, že vám môže veriť a môže sa pred vami otvoriť.
Vytvárajte príležitosti na komunikáciu. Niekedy si rodičia rozhovory s deťmi precízne plánujú a snažia sa o maximálny zrakový kontakt. No niektoré deti práve takto pripravené situácie brzdia v tom, aby dokázali otvoriť svoje srdce. Mnohé deti sa skôr otvoria vtedy, keď napríklad spolu niečo robíte, keď sa spolu niečo hráte, ste v prírode na prechádzke alebo cestujete v aute. Existujú deti, ktoré práve v týchto podmienkach bez priameho zrakového kontaktu sa cítia pohodlnejšie a bezpečnejšie. Vy sami musíte zistiť, ktoré situácie vášmu dieťaťu pri komunikácii vyhovujú.
Venujte dostatok času svojmu dieťaťu. Urobte zo svojho vzťahu hodnotu číslo jeden. Silný vzťah rodič-dieťa je najdôležitejším ukazovateľom dobrej komunikácie. Každý deň venujte čas spojeniu so svojím dieťaťom. Hrajte sa, počúvajte, čítajte, tancujte a užívajte si jeden druhého. Dobrý vzťah je tiež to, čo umožňuje vašej múdrosti a skúsenostiam dostať sa do srdca dieťaťa.
Nezľahčujte problémy dieťaťa. Niekedy malé deti veľmi citlivo pristupujú aj k malým problémom a berú veci vážnejšie, ako je potrebné. V takejto chvíli sa „obujte sa do ich malých topánok“ a skúste sa pozrieť na situáciu z ich perspektívy. Keď deti vedia, že dokážete zvládnuť ich akékoľvek pocity, prídu za vami i vtedy, keď bude problém naozaj veľký.
Premyslite si vhodné otázky. Na otázky „ako bolo v škole“ alebo „s kým si sa hral cez prestávku“ pravdepodobne dostanete jednoslovnú odpoveď. Ak chcete komunikovať s dieťaťom súvislejšie a dlhšiu dobu, snažte sa vytvoriť vhodné prostredie zahŕňajúce ľudské spojenie, blízkosť a bezpodmienečný rešpekt. Ak sa deti boja, že stratia vašu pozornosť alebo náklonnosť, tak sa vám neotvoria. Premyslite si tiež vhodné otázky. Napríklad počas víkendov alebo večer vytvorte v rodine návyk na kvalitnú komunikáciu. Práve večer je v mnohých rodinách najlepší čas na komunikáciu s deťmi. Malé deti sú hravé, prítulné a komunikujú rady. Starším deťom sa niekedy nechce komunikovať a na vaše otázky odpovedajú len jedným slovom. A tak, nepýtajte sa len na vyučovanie. Škola nie je len o známkach. Pre deti rozhodne nie. Zaujímajte sa aj o celkovú atmosféru a vzťahy so spolužiakmi. Buduje sa tým empatia a ochota pomáhať. A tak na známky sa pýtajte len vtedy, keď sa od detí dozviete, ako sa v škole cítili so spolužiakmi. Takto v deťoch nevyvoláte dojem, že chodia do školy len kvôli známkam. Nebojte sa pýtať aj na detaily. Niektoré dieťa môže z celej školy zaujať napríklad to, čo bolo na obed, kto mal čo oblečené alebo čo robilo cez prestávku. Samozrejme, otázky prispôsobujte veku. Snažte sa vžiť do sveta svojho dieťaťa. Zaujímajte sa o to, čo ho naozaj zaujíma, nad čím premýšľa, čo ho trápi a čo ho teší. Rešpektujte, keď dieťa povie slovo neviem. Nemusí mať hneď na všetko názor alebo ho jednoducho zaujímajú iné veci. Najdôležitejšie zo všetkého je to, že keď sa dieťa rozhovorí, venujte mu maximálnu pozornosť.
Možno niekedy neviete, ako správnym spôsobom nadviazať rozhovor so svojím dieťaťom. Hoci by ste aj veľmi chceli komunikovať, akosi vám nenapadnú v správnej chvíli správne slová. Možno vám pomôžu nasledujúce otázky:
- Ktorá činnosť ťa dnes v škole najviac bavila (nudila)? Čím to bolo?
- Aká časť dňa bola najlepšia (najhoršia, najnáročnejšie…)?
- Akú najzábavnejšiu vec si dnes zažil/a (videl/a, počul/a)?
- Odpovedal/a si dnes na nejakú učiteľovu otázku? Aké to bolo?
- Ktorý z tvojich spolužiakov bol dnes najtichší (najhlasnejší, mal najviac energie…)?
- Aké knižky si mal/a dnes v ruke?
- Čo mala dnes oblečené tvoja kamarátka?
- Čo by si si prial/a robiť v škole viac/menej?
- Ktorá veta alebo slovo ti po dnešnom dni v škole znie v ušiach?
- Ktorý z tvojich spolužiakov potreboval dnes povzbudiť alebo rozveseliť?
- Keby si sa mohol/mohla na jeden deň stať učiteľom/učiteľkou, čo by si urobil/a v škole inak?
- Stalo sa dnes v škole niečo, čo ti urobilo radosť (alebo spôsobilo smútok)?
- Bol/a si dnes pre niekoho užitočný/užitočná?
- Ocenil alebo pochválil/a si dnes niekoho?
- Ocenil niekto dnes teba?
- Je niečo, na čo by si z dnešného dňa radšej zabudol/a?
- O čom z toho, čo v škole preberáte, by si sa rád/a dozvedel/a viac?
- Čo máš najradšej na svojom učiteľovi? A čo myslíš, že by sa na ňom páčilo mne?
- O ktorom z detí zo školy by si sa rád/a dozvedel/a viac?
- Čo si robil/a cez prestávky?
Nezabudnite tiež hovoriť o svojom dni a podeľte sa o podrobnosti, napríklad o to, na čo ste boli najviac hrdí, že ste ten deň dosiahli. Hovorte aj o svojich problémoch a ako ich plánujete vyriešiť. Zdieľaním niečoho o sebe dávate dieťaťu najavo, že si ho ako osobu vážite a cítite sa v jeho blízkosti dobre. Komunikácia medzi rodičom a dieťaťom zohráva kľúčovú úlohu vo formovaní zdravého vzťahu, emocionálneho vývinu a celkovej psychickej pohody dieťaťa. Napriek tomu, že ide o jeden z najprirodzenejších vzťahov, v ktorom by mala byť otvorená komunikácia samozrejmosťou, v praxi často narážame na rôzne bariéry, ktoré efektívnu komunikáciu sťažujú. Cieľom je identifikovať a pochopiť najčastejšie komunikačné prekážky medzi rodičom a dieťaťom, poukázať na ich príčiny a ponúknuť riešenia, ako ich prekonať. Aktívne počúvajte: Prejavujte záujem o to, čo je podstatné pre dieťa a venujte mu plnú pozornosť. Buďte otvorení a úprimní: Používajte jazyk, ktorému dieťa rozumie. Hovorte pravdu. Rešpektujte dieťa: Snažte sa zostať pokojní a neponižovať dieťa a to najmä v konfliktoch. Vytvorte bezpečný priestor: Dieťa musí cítiť, že sa môže vyjadriť bez strachu z trestu.
tags: #komunikacia #rodic #dieta