Narodenie nášho Pána, Boha a Spasiteľa Ježiša Krista, ľudovo nazývané Vianoce, patrí k najväčším sviatkom cirkevného roku. Obsahom sviatku je oslava toho, že Boh sa stal človekom, aby sa človek stal Bohom. To vidno už z toho, že cirkev nám ako prípravu na tento sviatok a sviatok Bohozjavenia určuje 40-dňový pôst, ktorý sa ľudovo nazýva Filipovka.
Historické a liturgické súvislosti sviatku
Sviatok Zjavenia Pána je starší ako Vianoce. V ranej Cirkvi kresťania oslavovali Kristov príchod 6. januára pripomenutím si narodenia, návštevy troch kráľov, krstu Krista a svadby v Káne, a to všetko v rámci jedného sviatku Zjavenia Pána. Na koncile v Tours v roku 567 Cirkev stanovila Vianoce a Zjavenie Pána za sviatky na 25. decembra a 6. januára.
Narodenie Ježiša Krista sa na Východe slávilo najprv spolu so sviatkom Bohozjavenia 6. januára. Podnes to tak je v niektorých východných cirkvách, napríklad v Arménskej cirkvi sa slávi Narodenie spolu s Bohozjavením 6. januára. Od 4. storočia sa Narodenie Pána slávi aj na byzantskom Východe 25. decembra podľa rímskeho vzoru. Spočiatku narodenie Pána nemalo svoj osobitný sviatok a od polovice 3. storočia sa pripomínalo na Východe spolu s inými „zjaveniami Pána“. Na Západe sa však v polovici 4. storočia začína objavovať osobitná spomienka Božieho narodenia, pričom prvý záznam je z Ríma z roku 336.
Hypotézy o dátume 25. decembra
Keďže 25. marca sa všeobecne slávil sviatok Zvestovania Pána, keď archanjel Gabriel zvestoval Márii, že bude Kristovou matkou, o 9 mesiacov neskôr, podľa tohto datovania, pripadol symbolický deň narodenia Pána práve 25. december. Ďalšou z interpretácií stanovenia dátumu Vianoc je dejinno-náboženská hypotéza, ktorá hovorí o christianizácii a novej kresťanskej interpretácii rímskeho sviatku narodenia Slnka. Podľa nej kresťania pôvodne pohanský sviatok Natalis Solis invicti použili a nanovo ho interpretovali v kresťanskom duchu. Rímski kresťania tento štátny sviatok Slnka začali sláviť ako vlastný sviatok narodenia Krista - Slnka na základe biblických citátov, kde je Kristus nazývaný Slnko spravodlivosti alebo Svetlo sveta.
Celá história Vianoc - dokumentárny film
Pohanské vplyvy a synkretizmus
Prívrženci len niečo cez dvetisíc rokov starého náboženstva v jeho počiatkoch prevzali mnohé zvyky z pohanských obradov. Niektoré boli v ľuďoch tak silno zakorenené, že proti nim nepomohli ani prísne cirkevné zákazy. A tak mnohé z nich cirkev prijala za svoje, napríklad aj svätenie vody či koledovanie. Synkretizmus, teda spájanie a prekrývanie rôznorodých prvkov a myšlienok, sprevádzal kresťanstvo od prvých storočí. Ako obrovskou rýchlosťou v druhom, treťom a štvrtom storočí rástol počet kresťanov, tým viac rástol počet tých, ktorí sa obrátili len formálne, hlavne v čase cisára Konštantína, ktorý zosobášil pohanstvo s kresťanstvom.
Napríklad vianočný stromček má veľmi malú súvislosť s kresťanskou oslavou, ale má veľkú súvislosť s pohanskými rituálmi zimného svetla a znovuzrodenia. Podobne aj dávanie darčekov bolo charakteristickou črtou saturnálií. Etnologička Emília Horváthová vysvetľuje, že zvyky Troch kráľov sú príkladom prelínania sa staroslovanských a kresťanských obradov, kde voda zohrávala magicko-ochrannú funkciu.
Tradícia Troch kráľov a zvykoslovie
Známa legenda hovorí, že traja múdri králi z Východu putovali za hviezdou, ktorej zjavenie považovali za znamenie narodenia nového židovského kráľa. Do daru mu priniesli zlato, kadidlo a myrhu. Biblia však neuvádza presný počet ani mená mudrcov. Až v 14. storočí sa o nich začalo hovoriť ako o Gašparovi, Melicharovi a Baltazárovi.
Jednou z dlhoročne zaužívaných tradícií vo svete je posväcovanie domov, počas ktorého kňaz napíše nápis C+M+B, čo v latinskom znení Christus mansionem benedicat znamená: Kristus nech žehná tento dom. Okrem žehnania domovov k zvykom patrilo aj svätenie vody, ktorou sa kropili príbytky, maštale a piť sa dávala i hospodárskym zvieratám. Kruh nakreslený posvätenou trojkráľovou kriedou mal tvoriť miesto, kam nemali prístup zlé sily. Deň Troch kráľov bol zároveň aj posledným dňom obchôdzok a kolied novoročného charakteru. Termín koleda je odvodený od rímskeho slova kalendae, ktorý označuje sviatočné dni na začiatku juliánskeho kalendára, pričom Slovania ho prevzali a označovali ním slnovratové obrady.
Teologické aspekty narodenia Ježiša
Ježiš Kristus je jednou z najvýznamnejších osobností v dejinách ľudstva. Jeho narodenie predpovedali proroci dávno pred tým, ako sa narodil. V Starej zmluve sa nachádza asi 300 pomerne konkrétnych a detailných predpovedí o jeho narodení, živote, smrti aj zmŕtvychvstaní.
Jozef a Mária sa vydali na cestu z Nazareta do Betlehema kvôli rímskemu sčítaniu ľudu. Keďže sa v jednom z evanjelií spomína, že malý Ježiš bol uložený do jasličiek, podľa tradície sa Ježiš narodil v maštali. Je to však len predpoklad, keďže mohli byť prichýlení príbuznými, čo by bolo v súlade s blízkovýchodnými zvykmi. Najskôr prišli pastieri z okolitých pastvín, ktorí vraj počuli o narodení tohto zvláštneho dieťaťa od anjela. V Jeruzalemskom chráme vítajú malého Ježiša Simeon aj prorokyňa Anna.
Napriek tomu, že pôvodné výpočty narodenia Ježiša Krista, ktoré vytvoril mních Dionýzius Exiguus v 6. storočí, boli nepresné a moderné výskumy posúvajú narodenie na rozhranie rokov 6 až 7 pred naším letopočtom, tieto dátumy a tradície ostávajú pilierom duchovného života miliónov veriacich. Kresťanstvo v dnešnom svete predstavuje viac než len náboženstvo; je to osobný vzťah s Ježišom, ktorý dáva silu nasledovať jeho posolstvo odpustenia a spravodlivosti aj v modernej dobe.
tags: #kristus #narodenie #pohania