Ladislav Ladomirjak, meno rezonujúce na divadelných doskách aj v televíznych obrazovkách, je výraznou osobnosťou s hlbokými koreňmi v rusínskej kultúre. Tento talentovaný herec, spevák a hudobník si postupne vybudoval jedinečnú kariéru, ktorá ho vedie od autentických divadelných predstavení v rodnom jazyku, cez obľúbené televízne seriály, až po vlastné hudobné projekty. Jeho život a tvorba sú prepletené s láskou k rodnej zemi, rodine a túžbou objavovať nové umelecké cesty, pričom nezabúda na dôležitosť smiechu a pozitívnej energie.
Korene a Detstvo v Poloninách: Formovanie Identity
Ladislav Ladomirjak sa narodil v Humennom, kde navštevoval aj základnú školu. Avšak, každý jeden víkend alebo prázdniny trávil v Poloninách, oblasti, ktorá sa stala jeho skutočným domovom a formovala jeho identitu. Z obcí Ulič a Zboj, kde dodnes siahajú jeho korene, pochádzajú jeho rodičia. Odmalička tak rozprával a aj doteraz rozpráva po rusnacky, a ako sám hovorí, nehanbí sa za to. Tento silný vzťah k rusínskemu jazyku a kultúre bol kľúčový pre jeho neskoršie umelecké smerovanie. Ladislav Ladomirjak sa najprv naučil hovoriť po rusínsky a až v škôlke sa naučil po slovensky, čo svedčí o hĺbke jeho jazykového ponorenia do rusínskeho prostredia. Hoci momentálne žije a pracuje na západnom Slovensku, jeho domov stále zostáva v Poloninách, kde vyrastal. Zároveň však zdôrazňuje, že pre neho je domov vždy tam, kde sa nachádza jeho rodina. Svoje deti síce aktívne nevedie k rusínskemu povedomiu, necháva im voľnú cestu, aby samy prišli na to, či chcú vedieť rozprávať po rusínsky alebo nie, ale verí, že ak budú chcieť, tak k tomuto jazyku si nájdu cestu. Zatiaľ bude rád, keď budú vedieť plynule po slovensky.
Nečakaná Cesta k Herectvu: Od Gitary k Javiskovým Doskám
Cesta Ladislava Ladomirjaka k herectvu nebola priamočiara ani plánovaná. Nikdy neuvažoval nad tým, že bude hercom, ani nerecitoval Kubíny, ani sa nezúčastňoval iných súťaží. Pôvodne sa venoval hudbe a študoval hru na gitare na konzervatóriu v Žiline. Zmena prišla až pred maturitou, keď spolužiaci rozmýšľali nad tým, kam pôjdu študovať na vysokú školu, a on sám absolútne netušil, čo má urobiť so svojím životom. Spolužiaci do neho podpichli, že by mal skúsiť herectvo, pretože je „riadny exot“, tak to skúsil a na prekvapenie bol prijatý. Nemá pocit, žeby sa u neho v detstve prejavili nejaké herecké vlohy, asi jedine vtedy, keď dokázal získať vreckové od mamy a následne hneď aj od otca. Po ukončení konzervatória v Žiline sa Ladislav Ladomirjak ml. vydal do Banskej Bystrice, aby okúsil Akadémiu umenia a jej odbor herectvo, ktorý aj úspešne ukončil. Na škole sa stretol s Ľubomírom Mindošom, ktorý ešte stále pôsobí v Divadle Alexandra Duchnoviča a bol jedným z jeho ročníkových vedúcich spolu s Evou Večerovou. V druhom ročníku štúdia na Akadémii umení v Banskej Bystrici si s Ľubom Mindošom uvedomili, že sú obidvaja Rusnáci, čo sa stalo v Zboji, keď tam bolo divadlo so zájazdom. Počas tohto stretnutia sa ich rozhovor vyvíjal úsmevne: "Vy tu čo robíte? - Ja tu bývam. A vy tu čo robíte? - Ja tu hrám." To viedlo k tomu, že si potykali a Ľubomír Mindoš sa ho hneď spýtal, či by nechcel ísť hrať do Divadla Alexandra Duchnoviča. Ladislav to však vtedy odmietol, pretože sa ešte necítil na to, aby šiel hrať do divadla a potreboval nazbierať viac skúseností v škole, pričom mu pripadalo, že je ešte skoro a necítil sa byť hercom, lebo sa to ešte len učil. Dohodli sa, že po bakalárovi to možno skúsi.
Jedenásť Rokov v Divadle Alexandra Duchnoviča: V Rodnej Reči
Po nadobudnutí potrebných skúseností sa Ladislav Ladomirjak v štvrtom ročníku napokon rozhodol, že to skúsi, a išiel na konkurz do Divadla Alexandra Duchnoviča (DAD) v Prešove, kde následne pôsobil jedenásť rokov. Ostatné divadlá ani nemal chuť skúšať, pretože ho lákalo byť v divadle, v ktorom sa hrá v jeho rodnej reči, v rusínčine, takže to bola pre neho jedinečná možnosť. Hneď, keď nastúpil, začala sa nacvičovať ukrajinská hra, ktorá sa v DAD robí raz ročne. Hneď ho postavili do hlavnej úlohy, hoci v tom čase vôbec nevedel po ukrajinsky, čo sa im aj snažil vysvetliť. Oni na to reagovali s presvedčením, „že sa naučíš“. Čítal teda texty, oni mu vysvetlili, čo číta, a potom to zahral. Inscenácia mala názov „Tiene zabudnutých predkov“. V divadle, kde pôsobil, platí pravidlo, že ak niektorý z hercov nemôže, tak za neho zaskakujú, a keďže bol mladý, dostával túto príležitosť pravidelne. Postupne bol zaradený asi do každej hry, ktorá sa nachádza v repertoári divadla, a má za sebou zhruba deväť premiér. DAD, kde pôsobí, sa zameriava na to, aby všetko bolo čo najviac autentické, a hrávajú predstavenia v rusínskom či ukrajinskom jazyku.
Najlepšie sa mu hrali záporné postavy, a to kvôli tomu, že človek si tam mohol vyskúšať také veci, ktoré by v skutočnom živote neurobil, aspoň on nie. Nemal nejakú obľúbenú hereckú postavu, skôr predstavenia, ktoré sa mu hrali lepšie a ktoré menej. Počas silnej pandémie, keď boli divadlá zavreté, Ladislav Ladomirjak spoločne s kolegami prežil toto náročné obdobie. Patrí pod VÚC, takže plat im chodil. Okrem toho robili predstavenia online a čítačky. Hneď ako sa to trochu uvoľnilo, nastúpili do divadla a skúšali, no nemohli to vtedy prezentovať pred verejnosťou. On to však bral pozitívne, lebo si mohol urobiť veľa vecí okolo domu.
Televízna Popularita v "Hranici": Postava Mikitu Chrabrenka
Dnes Ladislava Ladomirjaka pozná široká verejnosť aj z televíznych obrazoviek vďaka úspešnému seriálu „Hranica“. V tomto komediálnom titule stvárňuje postavu Mikitu Chrabrenka. Je to jednoduchší chlapec, avšak s dobrým srdcom, čo je podľa neho niečo, čo majú spoločné. Ladislav sa smeje, že spoločná je len veľkosť oblečenia. Množstvo televíznych divákov si ho v seriáli obľúbilo. On sám priznáva, že kým bola zima a opatrenia, človek si to ani tak nebral, keď chodil von, no teraz, s uvoľneniami a všetkým ostatným, ho ľudia začínajú spoznávať, čo je super, pretože zatiaľ nepočul negatívnu reakciu. Momentálne ho vďaka seriálu „Hranica“ spoznávajú ľudia všade možne, ale najviac to pociťuje práve na východnom Slovensku. Ľudia ho spoznávajú v reštauráciách, nákupných centrách alebo len tak na ulici. Nemôže však povedať, že je to nepríjemné, a kto by to povedal, tak by klamal. Spolupráca so slávnejšími kolegami je výborná. S Romanom Poláčikom sa pozná už dlho a s ním je super spolupráca. Z tých, čo spoznal nedávno, napríklad Maťo Šalacha, ktorý hrá Sergeja, si s ním veľmi sadli. Zo začiatku mal pred viacerými ľuďmi rešpekt a ostýchal sa, predsa len sa nepoznali, a človek nevie, čo si môže dovoliť, ale teraz je to už výborné, zvykli si na seba. Hranica je komediálnym seriálom a Ladislav má rád tieto tituly, vie sa pri tom uvoľniť. Na pľaci zažívajú aj situačné veci, väčšinou, keď niekto zabudne text, záber sa opakuje, a znovu sa to stane, a potom znova. Verí, že „Hranica“ mu otvorí dvere do seriálového či filmového sveta.
Iné Herecké Projekty a Scény: Od Štúrovcov po Rodinné Prípady
Popri Divadle Alexandra Duchnoviča sa Ladislav Ladomirjak venoval aj ďalším hereckým projektom. Fungoval ešte v Prešovskom národnom divadle, kde mal možnosť hrať aj s hercami z Martina. Pre televíziu Markíza natáčal dva diely „Rodinných prípadov“, čím si rozšíril svoje skúsenosti aj v televíznom prostredí. S Divadlom Etudy má za sebou úspešný projekt „Štúrovci“. Ide o pôvodné hudobno-divadelné predstavenie, ktoré premiérovalo pred pár rokmi v Martine. Na celej inscenácii sa podieľali ako kolektív, bolo ich spolu približne jedenásť. Jemu pripadla úloha Ľudovíta Štúra, a spočiatku sa smiali, že si nechá narásť bradu, ale potom z toho zišlo, keďže mu to zarastanie ešte veľmi nejde. Hrať začali koncom leta, venovali sa hlavne hudbe, ale kvalita dramatickej časti tým neutrpela. Je možné z toho urobiť aj samostatný koncert, keďže hudobná zložka je zastúpená vo výraznej miere. Okrem toho Ladislav Ladomirjak ml. nedávno odišiel z Divadla Alexandra Duchnoviča a presťahoval sa na západ Slovenska, kde teraz pôsobí. Po jedenástich rokoch v divadle, kde získal tie najdôležitejšie skúsenosti, aké mohol ohľadom herectva nadobudnúť, to bolo veľmi ťažké. Ale s odstupom času je rád, že urobil tento krok, pretože teraz má viac času na rodinu a deti, a presne toto potreboval. Deti si treba užívať, kým sú malé a rastú, a hlavne byť tu pre nich, lebo tieto roky veľmi rýchlo utečú, človek si ani neuvedomí a budú dospelé, a potom zistí, že s nimi mohol stráviť oveľa viac času. Momentálne je na voľnej nohe a s bývalým kolegom z Divadla Alexandra Duchnoviča pripravili predstavenie, ktoré sa volá „Pod škvrnami“ a premiéru malo v Banskej Bystrici. Ďalším divadelným spoluprácam sa nevyhýba, ale čaká, čo príde.
Hudba: Od Kapely Rusnack's po Sólovú Dráhu
Ladislav Ladomirjak mal vždy blízko aj k hudbe. Pôsobil ako učiteľ gitary v súkromnej umeleckej škole, kde učil 2 roky, neskôr aj herectvo. Prišiel však na to, že v tomto je skôr praktik ako teoretik. Učenie gitary ho bavilo, no prišli nové pracovné ponuky a nestíhal to už. Vzťah k hudbe mu však zostal pozitívny. Hneď ako sa presťahoval do Prešova, ťahalo ho to „splašiť si“ nejakú kapelu a rozvíjať sa aj v tomto smere. Našiel punkovú kapelu „Odtiaľ Potiaľ“, kde hneď začali tvoriť vlastné veci. Po pár rokoch sa ich cesty a názory v kapele rozchádzali a rozhodol sa odísť a založiť rusínsku kapelu, o ktorej rozmýšľal už dlhšie. Slovo dalo slovo a s jeho dobrým kamarátom, Jankom Uhriňákom (bubeník), skúsili sformovať kapelu, ktorá by spĺňala ich požiadavky, a chvalabohu ju našli. Takmer pred ôsmimi rokmi založil kapelu „Rusnack's“, v ktorej ľudové piesne obliekajú do moderného šatu vo funky štýle, čím vymysleli nový žáner funkyfolk. Celá tá hudba je energická, tanečná a má dosah na široké spektrum poslucháčov, od 15-ročných až po 100-ročných. V začiatkoch kapely boli piati: bubeník Janko Uhriňák, saxofonista Janko Lazorík, basgitarista Matúš Bačinský a gitarista Igor Polorecký. Po čase odišiel Igor a zavolali si do kapely vynikajúceho gitaristu, Miloša Humeníka, ktorý s nimi pôsobí dodnes a vďaka nemu vznikajú veľmi zaujímavé aranžmány ľudových skladieb. Momentálne sa kapela rozrástla o ďalšieho člena, Mikiho Balika, ktorý hrá na klávesoch.
Texty piesní sú poväčšine ľudové, lebo prerábajú známe rusínske ľudové piesne a obliekajú ich do moderného šatu s funky nádychom. Kapela má aj vlastnú pieseň s názvom „Krásny deň“, ktorej text pre nich napísala kolegyňa z DAD-ka, Zuzka Kovalčíková. V rádiu Regina mal tiež možnosť pre Rusínske vysielanie zložiť a nahrať pieseň, išlo o spev a gitaru. Bol by veľmi šťastný, ak by sa mu s kapelou „Rusnack's“ podarilo vydať album, pretože nahrávali nový singel, ide o ľudovku vo funky štýle, konkrétne „Pidmanula, Pidvela“. Ak by to malo úspech, určite by sa chceli pustiť aj do albumu a venovať sa aj vlastným veciam. V kapele má skvelých hudobníkov, ktorí spolupracovali s Katkou Knechtovou alebo Zuzkou Smatanovou, ako sú Igor Polorecký, Janko Uhriňák, Janko Lazorík, Matúš Bačinský, a zahral im aj Martin Husovský z Komajoty.
Popri tom všetkom skúša aj sólovú spevácku dráhu. Počas pandémie, ktorá nás všetkých zavrela doma, začal skladať vlastnú hudbu. Cítil, že manželku už nebavilo, ako si len tak sám v izbe nahráva a neposúva sa to ďalej, tak mu navrhla, aby to skúsil posunúť niekomu, kto sa do toho vyzná a bude mu vedieť poradiť, čo ďalej. Ozval sa Paľkovi Smolkovi, s ktorým sa spoznal už dávnejšie. Slovo dalo slovo a začali spolupracovať. Paľko Smolka mu posunul šikovného producenta Ľuba Mazáka, s ktorým pokračuje na tvorbe svojho sólového projektu. Jednu skladbu už vypustili do sveta a ďalšia čaká na tú pravú chvíľu.
Ukážka z country hudby na letnom koncerte skupiny Country Old Boys
Veľkonočné Zvyky a Spomienky: Radosť, Tradície a Zamyslenie
Ladislavovi Ladomirjakovi sa vždy viac páčila Veľkonočná nedeľa než pondelok. Vtedy sa celá rodinka stretávala najprv na omši, kde sa posvätili košíky s jedlom, a potom utekali domov. A to doslova utekali, lebo u ich babky v obci Ulič majú zaujímavý tamojší zvyk, a to ten, že kto domov dobehne najskôr, bude mať šťastie. Čiže si viete predstaviť starších ľudí utekať dolu kopcom. V detstve mu tiež jedna vec nešla do hlavy: pamätá sa, že vždy videl chodiť starších pánov oblievať a boli strašne veselí, a nerozumel, prečo. Polievať vraj chodil s vedrom, s poriadne veľkým, poprípade voňavkou, ale často sa to nestávalo. Veľkonočné sviatky v jeho živote odrážajú nielen osobné spomienky, ale aj širší kultúrny kontext, ktorý zdieľa s kolegami.
Vladimír Roháč, alias seriálový Luka, ktorý je taktiež Rusín, hovorí, že v časoch jeho detstva bola Veľká noc viac charakteristická svojím osobným a tradičným prežívaním, bez zbytočnej komercionalizácie, tak ako je to dnes. Práve preto to malo väčšie čaro a človek to mohol prežívať viac do hĺbky aj napriek nižšiemu veku. Veľkonočný pondelok mal vraj jeden základný prvok, a tým bolo vedro. Dievčatá oblievali zo zásady len a jedine studenou vodou z potoka alebo zo studne, aby boli krásne a zdravé po celý-celučičký rok. Spomienky sa mu viažu najmä na zábavu, živelnosť a spontánnosť. Sviatky vníma aj v súvislosti s jedlom, najtypickejším znakom je pre nich košík s posvätenými jedlami, ktoré sa viažu na Veľkonočnú nedeľu, a v ňom sa vyníma príznačný symbol - baránok.
Jevgenij Libezňuk, alias seriálový Žeňa, inak ukrajinský rodák, spomína, že veľkonočné sviatky jeho detstva mali vraj divnú príchuť, boli akoby nelegálne, zakázané. Napríklad v škole im hovorili: „Nieže pôjdete do kostola svätiť pasku a potom ju budete jesť.“ Jasné, že každý ju šiel svätiť. Na Slovensku žije už dlhšie, než žil na Ukrajine, a ako si spomína, pripravovalo sa všetko podobne ako tu, veľmi sa tie zvyky nelíšia. Taký zásadový, aby držal pred Veľkou nocou pôst, vraj nie je, ale jeho manželka áno. Drží ho teraz aj kvôli tomu, čo sa odohráva na Ukrajine, a povedala, že nebude jesť mäso, kým sa to neskončí. Na Ukrajine má rodinu aj známych. Keď sa s nimi rozprával, pochopil, že sa snažia nejakým spôsobom vrátiť ku každodennej rutine spred vojny. Tohtoročná Veľká noc však bude mať určite inú príchuť. Ukrajinci majú Veľkú noc o týždeň neskôr ako Slováci.
Ľudmila Kozmenko, ukrajinská rodáčka alias seriálová Polina, zhrnula sviatky svojho detstva tak, že všetko bolo veselšie, divokejšie - vzhľadom na množstvo vody - a plné očakávaní, kto všetko ju príde obliať. Posledné roky to u nich počas veľkonočného pondelka vyzerá nasledovne: ráno, keď ešte spí, k jej posteli pristúpia dvaja chlapi, jeden s vodou, druhý s korbáčom - prvý je syn Kristián a druhý muž Valentin. A začne sa oblievačka so šibačkou, má to dva v jednom. Potom, keď je už pooblievaná, vyšibaná a šťastná, dostanú obaja po vajíčku, a keď je veľmi, veľmi šťastná a dobrá, tak aj finančnú odmenu. A potom u nich nasledujú bohaté raňajky, pri ktorých nesmie chýbať synov obľúbený jarný zemiakový šalát. Tohtoročné sviatky však u nich budú odlišné a plné smútku. V polovici marca jej odišiel do neba brat, a k tomu sa začala vojna na jej rodnej Ukrajine. Bude myslieť na svoju rodinu, na blízkych, na kolegov hercov a na tých všetkých Ukrajincov, ktorí sú v tomto čase možno hladní, smädní a mrznú niekde v úkryte v pivnici, a na vojakov, ktorí v tento sviatočný čas musia bojovať a nakoniec zvíťaziť.
Radostné očakávanie z príchodu oblievačov, tak by sa pár slovami dali zhrnúť spomienky seriálovej Larisy, Ivety Fejkovej, na detstvo. Každé dievča rátalo, koľko chlapcov ho prišlo poliať, aby sa mohlo chváliť, koľkokrát sa prezliekalo. Veľkonočné sviatky sú v rodine tejto Rusínky prísne tradičné. Príprava je jasná - okná musia byť umyté. Potom nasledujú poriadky v domácnosti, výzdoba - kraslice a bahniatka. Tak ako Vianoce, tak aj veľkonočné sviatky robievajú na dvakrát, ako sa vraví - po novom a po starom. Pred tromi rokmi ich opustil na Veľkonočnú nedeľu milovaný dedko, takže modlitba bude súčasťou.
Pohľad na Svet: Vojna na Ukrajine a Poslanie Zdravotného Klauna
Ladislav Ladomirjak, hoci pôsobí v umeleckej sfére, aktívne vníma aj súčasné dianie vo svete. Najväčšou témou súčasného diania je vojna na Ukrajine, ktorá ho hlboko zasiahla. Keď sa začala vojna, nechcel tomu uveriť. Zobudil sa totiž ráno o štvrtej a pozeral na mobil, myslel si, že je to hoax. O ôsmej sa pozrel znova a začalo mu dochádzať, že sa to naozaj deje. Nemohol uveriť, že sa to deje v tejto dobe. Má kolegov, čo majú na Ukrajine rodiny, a jeden kolega si nedávno domov nasťahoval svojich svokrovcov Ukrajincov.
Okrem herectva a hudby sa Ladislav Ladomirjak venuje aj práci zdravotného klauna. Spoločne s kolegami sa snažia „priniesť smiech do nemocníc“, čím pomáhajú deťom prekonať ťažké chvíle spojené s chorobami. Táto činnosť svedčí o jeho empatii a túžbe prinášať radosť a úľavu aj mimo umeleckých pódií.
Plány do Budúcnosti a Odkaz Čitateľom
Do budúcnosti má Ladislav Ladomirjak jasné plány. Bol by veľmi šťastný, ak by sa mu s kapelou „Rusnack's“ podarilo vydať album. Popritom by chcel rozbehnúť aj sólovú kariéru, v rámci ktorej už „rýpe aj do popového mainstreamu“ a uvidí, ako to pôjde ďalej. Jeho životné krédo je ísť si za svojím cieľom, nezľaknúť sa, vyskúšať to, lebo ak nevyskúšaš, nevieš.
Čitateľom odkazuje: „Veľa pozitívnej energie, zdravíčka a aspoň raz denne venovať úsmev úplne neznámemu človeku, hocikde, aj na ulici. A minimálne to zlepší náladu aj vám.“ Tieto slová odzrkadľujú jeho optimistický a otvorený prístup k životu, ktorý ho sprevádza na jeho rozmanitej ceste umelca.
tags: #ladislav #ladomirjak #narodenie