V dnešnom dynamickom svete, kde sa kladie čoraz väčší dôraz na individuálny rozvoj a využitie potenciálu každého jedinca, sa problematika nadaných detí stáva kľúčovou témou. Odborníci po celom svete uznávajú, že „nadaných ľudí všade vo svete považujú za strategické bohatstvo“. Jednou z popredných osobností na Slovensku, ktorá sa tejto téme venuje s mimoriadnym nasadením a odbornosťou, je psychologička a riaditeľka Školy pre mimoriadne nadané deti a gymnázia na Teplickej ulici v Bratislave, Jolana Laznibatová. Jej dlhoročná práca a vyvinutý špeciálny vzdelávací program APROGEN predstavujú základný pilier pre komplexnú starostlivosť o nadané deti a mládež. Tento článok prináša hĺbkový pohľad na prácu doktorky Laznibatovej, jej skúsenosti, teórie a praktické riešenia v oblasti identifikácie, vzdelávania a podpory nadaných jedincov.
Genetický potenciál a výskyt nadania na Slovensku
Otázka výskytu nadaných detí a ich pôvodu je fascinujúca. Psychologička Jolana Laznibatová v súvislosti s tým hovorí, že „musíme sa vrátiť do minulosti.“ Podľa nej „sa dá povedať, že na Slovensku sú historicky dobré podmienky na výskyt nadaných detí.“ Tento jav vysvetľuje špecifickou geografickou polohou Slovenska v srdci Európy, ktorá bola „vystavená prechodu Avarov, Tatárov, Turkov, potom Švédov, Francúzov, zasiahli Poliaci aj Maďari, Nemci, Rakúšania aj Rusi“. Takéto rozsiahle historické miešanie populácií malo podľa jej slov za následok, že „sa tu celkom kvalitne obnovoval genetický potenciál“. To je v ostrom kontraste s krajinami, kde dochádzalo k odlivu najkvalitnejších jedincov, ako je napríklad Portugalsko, „odkiaľ vysielali na objavné cesty najkvalitnejších mužov, doma ostávali tí slabší a plodili menej kvalitné potomstvo“. Slovensko, ako „priesečník obchodných ciest a výbojov, kde sa pomiešali najrôznejšie genetické vplyvy“, tak zažilo „pozitívny vplyv“. Táto teória poskytuje „do istej miery aj odpoveď na otázku, keď sa nás pýtajú, či je u nás naozaj toľko nadaných ľudí“.
Aktuálne štatistiky naznačujú nárast počtu nadaných detí. Kým predtým „štatistiky hovoria, že nadaných je tri až päť percent“, Jolana Laznibatová upozorňuje, že „to už dávno neplatí“. Dnes „pribúda nám nadaných detí, ale aj detí problémových, s rôznymi poruchami, Aspergerovým syndrómom, autizmom, ADD (porucha pozornosti - pozn. red.) či ADHD (porucha pozornosti s hyperaktivitou - pozn. red.)“. Tieto „nedávno objavené choroby“ a problémy „súvisia s vysokým počtom rizikových tehotenstiev, s liekmi, drogami, so stresmi“. Napriek tomu je tu aj pozitívny trend, a to „vytváranie kvalitných podmienok a posunutie zámerov rodičov, ktorí chcú mať dieťa, až keď majú na to dobré podmienky“. Súčasní rodičia „veľa cestujú, kupujú knihy, prísun informácií je úžasný“, čo tiež prispieva k rozvoju detí.
Rada Európy uvádza, že „v Európskej únii (EÚ) je nadané každé piate dieťa, čiže 20 percent“. Je však dôležité zdôrazniť, že „tam patria všetci - športovci, umelci, hudobníci, výtvarníci, tanečníci, vodcovské typy, spirituálne typy, technicky nadaní, talenty všetkého druhu“. Z tohto širokého spektra talentov tvoria „intelektovo nadaných detí päť až desať percent“. Tieto údaje podčiarkujú, že nadanie je oveľa rozšírenejší jav, než by sa mohlo zdať na prvý pohľad, a vyžaduje si cielenú pozornosť.
Identifikácia mimoriadne nadaných detí - Pohľad odborníka
Rozpoznanie skutočného nadania u dieťaťa je komplexný proces, ktorý si vyžaduje skúsenosti a citlivý prístup. „Technicky sa to dá veľmi ľahko,“ hovorí doktorka Laznibatová, ktorá dodáva, že identifikáciu a diagnostiku nadania „robíme najdlhšie v Európe“. Ich prístup sa vyvíjal na základe rozsiahleho výskumu: „Kedysi sme robili veľký celoslovenský výskum, porovnávali sme vyznamenávaných a prepadávajúcich žiakov. Dostali sme potom z ministerstva zadanie, ako určiť, kedy sa objavuje skutočné nadanie či talent.“ Postupom času dospeli k záveru, že „s deťmi treba začať pracovať už v predškolskom veku“.
Charakteristické znaky mimoriadne nadaných detí sa prejavujú už v ranom veku. „Nadané deti už vtedy vedia čítať, písať, počítať, ľahko sa učia cudzie jazyky, sú matematicky nadané alebo majú vynikajúcu pamäť.“ V podstate sú to deti, ktoré „vedia všetko skôr, rýchlejšie, ľahšie, lepšie ako ostatní ich rovesníci. A to v rôznych oblastiach.“ Majú „veľmi dobrú slovnú zásobu, zaujímajú ich veci, ktoré iné deti nie, premýšľajú o veciach, ktoré sú skôr pre staršie deti“. Skúsenosti potvrdzujú, že „v piatom-šiestom roku to už vieme celkom spoľahlivo identifikovať“. Rodič je často ten prvý, kto si všimne, že „jeho dieťa je iné. Robí iné veci, zaujíma sa o iné veci ako rovesníci.“ Doktorka Laznibatová upozorňuje, že „málokedy to zistia v škôlke, pretože práve tu sa učitelia snažia, aby robili všetky deti rovnaké činnosti a správali sa rovnako“. Často sa stáva, že „ak sa dieťa nejak líši, skôr ho učitelia nútia, aby sa prispôsobilo“. Naopak, „rodičia však doma vidia, že ich dieťa je iné, inak reaguje.“ Takéto dieťa „kladie v predškolskom veku iné otázky, zaujíma sa o všetko, má vynikajúcu pamäť, potrebuje stále veľa podnetov. Rieši veci, ktoré iné deti vôbec nezaujímajú ako napr. otázky života či smrti, náboženstvo, ľudské telo, vesmír.“ Tieto signály sú pre vnímavého rodiča jasným indikátorom, že „najlepšie obrátiť sa na odborníka, ktorý sa zaoberá nadanými deťmi“.
Vývinové asynchrónie a mýty o nadaní
S nadaním sa niekedy spájajú aj určité výzvy. „Nadáanie ide ruka v ruke s balíčkom negatív?“ pýta sa Anka Lučaiová v rozhovore s Jolanou Laznibatovou, na čo doktorka odpovedá: „Takto to nemožno jednoznačne zovšeobecniť, ale často sa objavujú isté vývinové disproporcie.“ Tieto disproporcie znamenajú, že „na jednej strane intelekt s náskokom troch-štyroch rokov“, zatiaľ čo „emocionálno-sociálna a niekedy komunikačná oblasť je akoby pozadu“. Príkladom je, keď „niektoré deti prídu a v prvej triede čítajú Harryho Pottera“. Tieto „vývinové asynchrónie“ boli zistené už na začiatku, „keď sme začali so starostlivosťou o nadaných ako prví v Európe“. Táto skutočnosť podčiarkuje potrebu špecializovaného prístupu, keďže „nikto iný nemá takú históriu a ucelený systém vzdelávania nadaných detí, ako máme my“.
Žiaľ, stáva sa, že aj niektorí psychológovia, ktorí s týmito deťmi nepracujú, „nadané deti nevedia identifikovať“. Laznibatová uvádza, že „povedia rodičom, že ich dieťa je ešte sociálne a emocionálne nezrelé, ťažšie komunikuje a v škole by sa neudržalo“. V takýchto momentoch „niektoré nadané deti neposunú ďalej, aby sa s nimi pracovalo, ale ponechajú ich ešte rok v škôlke“. Pre tieto deti je to „veľký mínus“, pretože „ony potrebujú systematický prístup a prísun informácií“. Ak „takéto deti prídu o rok neskôr do skupiny mladších detí, začínajú tam rôzne problémy“.
Úloha rodičov a diagnostický proces
Rodičia sú kľúčovými partnermi v procese identifikácie a rozvoja nadania. „Rodičia sa nám hlásia zhruba v štyroch rokoch veku dieťaťa, sledujeme ich do piateho roku, až potom začíname testovať.“ Testovanie detí začína „už v 5 rokoch“. Kritériá prijímania do Školy pre mimoriadne nadané deti sú jasne definované: „Naše deti musia mať v prvom rade splnené stanovené skóre v štandardizovaných psychologických testoch. Potom sa už u nich zisťuje len celková zrelosť a sociabilita a celková vedomostná úroveň, aby sme vedeli, či je možné do programu dieťa zaradiť.“
Jolana Laznibatová dlhodobo usiluje o zriadenie špecializovaného psychologického centra pri škole: „Dlhé roky sa snažím, aby pri našej škole vzniklo špecializované psychologické centrum pre nadané deti, nakoľko nikto nevie viac o nadaných deťoch ako my. Máme 25 rokov skúseností. Naša štúdia je prakticky od ich 5 rokov až do 18 rokov detí. Vidíme ich vývin.“ Pre tento zámer majú aj vynikajúce podmienky, pretože „už dnes máme na škole 7 psychológov“, ktorí „v súčasnosti pôsobia ako učitelia alebo výchovní poradcovia“.
Rodičovská komunikácia a vplyv matky
V ranom vývoji nadaného dieťaťa zohráva rozhodujúcu úlohu matka. Jolana Laznibatová zdôrazňuje: „Jedným z dôležitých faktorov je matka.“ Dôvodom je, že „najdôležitejšia je komunikácia s matkou a to, ako sa dieťaťu hovoria veci, ako sa s ním komunikuje celkovo“. Odporúča sa vyhnúť „infantilnému prístupu“ a „treba s deťmi hovoriť ako s dospelými, vysvetľovať im, veľa sa pýtať a neodbiť dieťa s tým, že ho to ešte nemusí zaujímať“. Kľúčová je „intenzívna racionálna, ale aj emocionálna komunikácia“. V tejto súvislosti je podstatné si uvedomiť, že „prvých šesť rokov života je celkovo najdôležitejších, keďže v tomto období sa dieťa naučí chodiť, rozprávať, komunikovať s inými, rozvíja emocionálne a sociálne vzťahy, čo následne ovplyvňuje jeho ďalší život“. A práve „v tomto období sa začína prejavovať mimoriadne, respektíve extrémne nadanie“.
Pre rodičov nadaných detí škola organizuje poradenstvo: „Pre rodičov v tom čase robíme poradenstvo či individuálne konzultácie, alebo aj prednášky z problematiky nadania.“
Domáce vzdelávanie nadané dieťa? Ako s ním udržať krok?! | Praktické stratégie
Rozdiely v nadaní medzi chlapcami a dievčatami
Otázka, či sa nadanie líši medzi chlapcami a dievčatami, je často diskutovaná. Doktorka Laznibatová k tomu hovorí: „Určite nie.“ Podľa nej „ak je niekto nadaný, nezáleží na sociálnych, ekonomických ani geografických podmienkach, ani na faktore pohlavia. Ak je raz niekto nadaný, je to tam.“ Napriek tomu sa na Škole pre mimoriadne nadané deti prejavuje zaujímavý fenomén: „Na našej škole je vždy viac ako 70 percent chlapcov.“ Tento nepomer vysvetľuje rozdielmi v správaní: „Dievčatá sú prispôsobivejšie, nevytŕčajú tak z davu, nevykrikujú, čo vedia. Chlapci sú v tomto viditeľnejší a ich rodičia sa začnú skôr zaujímať, čo s nimi ďalej.“ Z toho vyplýva, že aj keď samotná esencia nadania nie je pohlavne podmienená, spôsob jeho prejavu a následná reakcia rodičov či okolia môže byť.
Škola pre mimoriadne nadané deti a program APROGEN
Škola pre mimoriadne nadané deti a gymnázium na Teplickej ulici v Bratislave predstavuje jedinečný vzdelávací model nielen na Slovensku, ale aj v rámci Európy. Dr. Jolana Laznibatová ako prvá na Slovensku „sa začala venovať problematike nadania detí a mládeže“. Na základe svojho „Projektu alternatívnej starostlivosti o nadané deti“, ktorý vypracovala „v roku 1993“, „od 1.9.1993 začali pracovať prvé triedy pre nadané deti“. Neskôr, „od 1.9.1999 bolo pri škole zriadené aj gymnázium pre nadané deti“. Táto inštitúcia „zabezpečuje komplexný vzdelávací model od 5 do 18 rokov, teda od prvej triedy až po maturitu“.
Kľúčovým prvkom tohto systému je „vzdelávací program APROGEN, ktorý vypracovala dr. Laznibatová“. Tento program sa úspešne implementoval v praxi, vďaka čomu „je vytvorená sieť 28 základných škôl s triedami pre nadané deti“. Doktorka Laznibatová zároveň uvádza, že „na Slovensku sa učí podľa tohto programu celá sieť 22 základných škôl so špeciálnymi triedami na vzdelávanie nadaných detí, ktorých som koordinátorkou“. Je dôležité poznamenať, že „škola, ktorá postupuje podľa môjho programu APROGEN, je jediná“, čo poukazuje na jej pioniersky charakter a unikátnosť v rámci slovenského vzdelávacieho systému.
Filozofia vzdelávania a prijímací proces
Filozofia vzdelávania v Škole pre mimoriadne nadané deti je postavená na princípe obohacovania a prehlbovania vedomostí, nie na jednoduchom zrýchľovaní. Jolana Laznibatová jasne hovorí: „Nie sme za urýchľovanie a preskakovanie ročníkov.“ Vysvetľuje, že v bežných školách sa to „robí väčšinou tak, že pošlú nadané dieťa do vyššieho ročníka. Lenže ono potom stráca sociálny kontakt so svojou triedou a narúša to jeho integritu. Nie je to riešenie.“ Riešenie vidí v „väčšej možnosti variability, aby mal každý rodič možnosť výberu“. Zdôrazňuje tiež „celkovú podporu inovačných foriem vzdelávania, treba aj viac a lepšie pripravených učiteľov, viac vypracovaných nadštandardných učebných materiálov. Ale, čo je najdôležitejšie, aj viac senzitivity zo strany pedagógov a psychológov.“ A následne je potrebné „aplikovať systém - obohacovať, rozširovať a prehlbovať“. Princípom je „dávať deťom úžasné spektrum informácií a ony potom robia veci, ktoré naozaj iné deti nedokážu“.
Prijímací proces do školy je selektívny. „Tohto roku sme mali prihlásených do prvého ročníka 185 detí, podľa zákona berieme do štyroch tried zhruba 60 detí.“ Teda „veľké percento záujemcov zostáva neuspokojené“. Hoci je to „smutné pre deti, ktoré majú diagnostikované nadpriemerné nadanie, ale musíme brať od najvyššieho skóre“. Zároveň upozorňuje, že „čím vyššie je skóre, tým väčšia je pravdepodobnosť iných, špecifických problémov“. Do školy prijímajú vždy „2 triedy 5-ročných detí a 2 triedy 6-ročných detí, ktoré majú normálne nastúpiť do školy“.
Škola uplatňuje systém pravidelného prehodnocovania pokroku žiakov: „Máme taký systém, že každé 4 roky sa deti opätovne pretestujú psychologicky aj vedomostne.“ Tento proces slúži predovšetkým škole, „aby sme vedeli, ako naše deti postupujú“. Pri prechode na 8-ročné gymnázium, konkrétne „v 5. triede, niektoré deti, ktoré nepodávajú očakávaný výkon, tak im navrhneme, aby sa netrápili a išli na iný typ školy, kde nároky a dynamika výučby nie je taká ostrá“. Takéto návrhy sa týkajú aj starších detí, avšak „nikdy to nie je preto, že by nemalo dostatočné IQ. Vždy je to z dôvodu dlhodobejších výchovných problémov.“ Program APROGEN „je dôležité dodržiavať určité výkony, aj úroveň správania. Ak niekto poruší niektorú z týchto noriem, rieši sa odchod žiaka zo školy.“
Vzťah s vysokými školami a mimoškolské aktivity
Pre nadané deti je kľúčové mať prístup k špecializovaným poznatkom a možnosti rozvoja mimo štandardného učiva. Škola pre mimoriadne nadané deti preto úzko spolupracuje s akademickou sférou. Jolana Laznibatová hovorí: „Náš princíp práce s nadanými deťmi je väčšia prepojenosť s vysokými školami.“ Žiaci majú možnosť „nájsť si konzultantov a rozvíjajú sa, učitelia k nám chodia prednášať“. Táto spolupráca supluje aj nedostatok vlastných špecializovaných laboratórií, keďže „nemáme až také kvalitné vybavenie“.
Okrem toho sa už od predškolského veku venujú rozvoju zručností. „My už máme taký vypracovaný systém, že v škole sa počas víkendov stretávame s predškolákmi a rozvíjame ich zručnosti.“ Ku koncu základnej školy, kedy sa „deti sústredia na určitú oblasť“, im škola „snaží ponúkať širšie spektrum voliteľných predmetov“. Študenti sa tiež „už chodia na rôzne súťaže, tak sa im to tiež zohľadňuje a rozširuje ich spektrum poznatkov“.
Vzdelávanie nadaných detí v kontexte štandardného školstva - Výzvy a riešenia
Štandardný školský systém čelí významným výzvam pri vzdelávaní nadaných detí, ktoré často vedú k premrhaniu ich potenciálu. „To je veľký problém,“ konštatuje Jolana Laznibatová. „Dnes sa všade zdôrazňuje len inklúzia a integrácia.“ Pre slovenské školstvo je „typické správať sa mantinelovo“. Predtým „jednotná škola bola predtým pre všetkých rovnaká, v školskom zákone dlho nebolo ani slovo o nadaných deťoch“. A hoci „po dlhých rokoch sme v roku 2008 dostali do školského zákona problematiku nadaných detí“, dnes „sa opäť hovorí, že treba všetkých vzdelávať rovnako“.
Jolana Laznibatová s týmto prístupom zásadne nesúhlasí: „Vo vzdelávaní jednoznačne zastávame názor že nie je dobré „všetkým rovnako“, ale „každému toľko, koľko potrebuje“. Problém vidí v tom, že „teraz nám z EÚ prichádza istá normalizácia“. Dôvodom je, že „do Európy prišlo veľa cudzincov, vo Francúzsku, v Nemecku aj Anglicku riešia problematickú druhú generáciu imigrantov“. A „riešením problémov, ktoré našli odborníci z EÚ, bolo rozhodnutie, že všetko závisí od vzdelania a každý k nemu musí mať rovnaký prístup“.
Skúsenosti však ukazujú, že tento prístup „takto to nefunguje“. Laznibatová uvádza príklad: „Darmo bol niekto z druhej generácie aj vysokoškolsky vzdelaný, mal rodinu a deti, ak prišiel náboženský príkaz, tak ho bez slova vykonal. Nebola to len otázka vzdelania, náboženský princíp bol silnejší.“ Všeobecne sa „zdôrazňuje, že na to, aby bola Európa konkurencieschopná, treba všetkým poskytnúť rovnaké vzdelanie“. Avšak „teraz na to doplácajú aj nadané deti, pretože heslom dňa je, že treba do jednej triedy integrovať rôzne typy detí“. Je pritom „jasné, že v takejto triede sa nedá naplno venovať aj nadaným, aj postihnutým, aj bežným - „štandardným“ deťom“. Skúsenosti „z jednotnej školy už máme“. Učiteľ v takomto prostredí „nevie, komu sa má venovať skôr, a v niektorých triedach je potom problém udržať poriadok. To sú skúsenosti najmä zo západnej Európy.“
„Zabitie“ talentu a potreba špecializovaného prístupu
Otázka je, či „štandardná škola zabiť talent mimoriadne nadaného dieťaťa“? Odpoveď je áno, pretože „skutočnosť je taká, že v bežnej triede nikto nemá čas venovať sa mu“. Učiteľka „musí naučiť celú triedu a viac sa venuje tomu, kto nevie, než tomu, kto vie“. Jolana Laznibatová zdôrazňuje: „Pravda je taká, že v bežnej triede sa nadané dieťa vždy dostáva na posledné miesto.“ Učitelia „sa snažia doučiť deti, ktoré učivo nechápu. Dieťa, ktoré by potrebovalo väčšiu pozornosť a je veľmi popredu, ignorujú, nemajú naň čas.“ Maximálne mu „dajú náročnejšiu úlohu alebo ho pošlú o ročník vyššie na matematiku“.
V špecializovanom vzdelávacom programe APROGEN sa vychádza „z princípu, aby nadané deti nemuseli čakať, keďže ony už vedia čítať a písať, sú s úrovňou vedomostí popredu“. Už na začiatku programu „keď sme v roku 1993 začínali s programom pre nadané deti, za prvé tri mesiace zvládli učivo celého prvého ročníka. Tam už nebolo čo učiť.“ Takéto deti „ten intelektový náskok majú, preto potrebujú zvýšený prísun nových informácií a nestačí im len bežne predpísané učivo“. Ak sa to nedeje, vznikajú problémy. „Ak je nadané dieťa v triede, kde je popredu, tak musí stále čakať, kým ostatné deti dokončia svoju prácu.“ Následkom je, že „učiteľ mu napríklad nie je schopný dať toľko priestoru, aby mohlo povedať všetko, čo vie. Nedostáva dostatočný priestor.“ Potom „chlapec začne byť potom nepokojný, vykrikuje a ruší celú hodinu.“ Namiesto pochvaly „stretáva sa s pokarhaniami, že ruší hodiny.“ A tak sa „mylne sa bežne takéto deti identifikujú ako problémové, napr. hyperaktívne deti“.
Ekonomický aspekt nadania a porovnanie so severskými krajinami
Investícia do nadania je investíciou do budúcnosti celej spoločnosti. „Svetoví ekonómovia vyrátali, že jeden extrémne nadaný človek prinesie výkony za siedmich priemerných jedincov.“ Preto „investícia do nadania a do vzdelania je najefektívnejšia pre pokrok v každej krajine. A hlavný dôraz - ako potvrdzujú odborníci - je na základnej škole.“
Slovenské podmienky v oblasti inklúzie a integrácie sú však ďaleko za ideálom. „V našich podmienkach je do istej miery inklúzia a integrácia ilúzia. My nemáme také podmienky v školách, že môžeme dať všetkých do jednej triedy a učiteľ nech s nimi efektívne pracuje.“ Pre porovnanie, „v Dánsku alebo Fínsku to majú tak, že riaditeľ má prístup k peniazom rodičov cez komunitný systém a hneď ako učiteľ požiada o asistenta, tak ho aj dostane“. Situácia na Slovensku je odlišná: „Učiteľka dnes musí dieťa s ADHD, Aspergerom či Tourettovým syndrómom mať v triede, ale bez pomoci, lebo asistenta len tak nedostane. Celá trieda tým potom trpí. Klesá úroveň učiva. Nie sme na to pripravení.“ Dokonca aj „Dáni a Fíni povedali, že robia integráciu, ale prakticky to znamená to, že ak je v triede takýto žiak, tak si ho asistent zoberie a doučí ho samostatne, čo treba. Aj preto majú všetky PISA testovania dobré, lebo sa venujú týmto žiakom individuálne.“
Severské krajiny celkovo viac investujú do vzdelávania. „Tam sa investuje do škôl celkovo viac.“ Laznibatová spomína, ako ju „po príchode do Fínska ma pred rokmi zaskočilo, keď sa ma prezident významných firemných spoločností spýtal, ktoré firmy našu školu podporujú. Nechápala som, čo sa pýta.“ Následne jej „vysvetlil, že tam všetky veľké firmy z rôznych odvetví investujú ešte aj do škôl“. Okrem toho „ide do ich škôl 6,5 percenta HDP“, čo je „obrovský nepomer“. Tento nepomer je citeľný aj na Škole pre mimoriadne nadané deti: „Vidíte to aj na tom, ako vyzerá naša škola. To, čo je v jej vnútri, sú v podstate peniaze rodičov. Ak by nebolo ich pomoci, tak neviem, ako by sa dal náš program Aprogen realizovať.“
Budúcnosť učiteľstva a výzvy pre generáciu Z
Súčasné školstvo čelí aj transformačným výzvam spojeným s príchodom novej generácie žiakov a nedostatočnou prípravou učiteľov. „Teraz prichádza nová generácia detí, generácia Z,“ opisuje Jolana Laznibatová. „Sú to deti, pre ktoré je charakteristické, že všetko chcú mať hneď, rýchlo, na nič nečakať a mať všetko bez námahy.“ Vzdelávanie týchto detí nemôže byť len o memorovaní faktov. „Nie je všetko naučiť ich počítať logaritmy či memorovať rôzne texty. To nestačí. Musíme ich naučiť byť dobrými ľuďmi. Výchovné momenty by mali byť viac zdôraznené najmä v súčasnej škole, pretože nie je až také podstatné, koľko sa toho naučím, koľko si toho zapamätám, ale aký človek sa zo mňa stane.“
Kvalita učiteľského zboru je kritická, avšak „v súčasnosti mnohí absolventi učiteľských smerov ani nechcú učiť“. Existuje vážny problém, že „dosluhujúca generácia učiteľov na prvom stupni odchádza a nemá kto učiť“. Doktorka Laznibatová je „veľmi kriticky by som sa vyjadrila aj k samotnej príprave budúcich učiteľov“. Navrhuje radikálnu zmenu: „Ak by som mohla navrhnúť prípravu budúcich pedagógov ja, teoretickú prípravu by absolvovali iba prvý a druhý rok na fakulte, potom by mali ísť pracovať priamo do škôl ako asistenti.“ Súčasný stav je taký, že „súčasní absolventi pedagogických fakúlt totiž reálny stav v školách vôbec nepoznajú. Idú do praxe a sú zdesení, aké sú dnešné deti. A potom to nezvládajú.“ Preto navrhuje, aby „za prácu asistenta dostávali príplatky“, čo „bola by to pre nich veľmi kvalitná motivácia a prínos pre obe strany“. Argumentuje tým, že „veľmi veľa detí aj učiteľov dnes už potrebuje pomoc, mnohé deti trpia ADHD, majú rôzne poruchy pozornosti, trpia úzkosťami, stresmi a šikanovaním v škole. Asistenti by mali byť stále poruke pre každého učiteľa. Iba dvojtýždňová prax nestačí. Rovnako je to so psychológiou. Celkovo chýba absolventom prax. Malo by to byť aspoň tak, ako je to pri príprave lekárov.“
Nedostatok učiteľov a platové podmienky
Problém s nedostatkom učiteľov je úzko spätý s ich platovým ohodnotením. „Celý slovenský národ prednedávnom, keď sa v školách štrajkovalo, preberal, či učitelia majú, alebo nemajú dosť peňazí.“ Realitou je, že „najťažšie sa z tabuľkových platov žije učiteľom v Bratislave“. Ak „zaplatia podnájom, dvesto eur je preč. V banke pôžičku na byt nedostanú, lebo nemajú finančné krytie.“ Tento problém priamo ovplyvňuje školy: „Mne teraz tiež odišla učiteľka, ktorá prišla z Írska a mala pripravovať maturantov. Odišla domov na východ, kde z učiteľského platu vyžije. Bratislavu by bolo treba zohľadňovať pre špecifické podmienky života.“
Aj v Škole pre mimoriadne nadané deti čelia výzvam: „My máme v škole mladých učiteľov, lebo pravda je, že s takýmito nadanými deťmi sa odváži pracovať málokto.“ Nadané deti sú náročné: „Sú ako špongie, nasávajú informácie a učiteľa doslova vyžmýkajú. Takúto dynamiku niektorí starší učitelia ťažšie zvládajú.“ Avšak „aj mladý učiteľ si jedného dňa povie, že si potrebuje zariadiť život a odchádza. A škola má problém.“
Súčasná situácia v Bratislave je alarmujúca: „My už pociťujeme tú disproporciu dnes, keď hľadáme učiteľov. Je ich tu už teraz veľký nedostatok. Máme vypísané ponuky, ale nie je koho zamestnať. Na pozície vychovávateľov sa nám hlásia ľudia bez kvalifikácie, akoby to mohol robiť hocikto. To je veľmi zlý signál.“ Zároveň „z bratislavských škôl študenti pedagogiky učiť nejdú, nájdu si lepšie platenú prácu. Na východe absolventi do škôl odchádzajú učiť, ale v Bratislave nie.“ Bratislava „má viacero možností inej práce s vyšším príjmom a zo študentov, ktorých sme tu vychovali, nenastúpi do praxe neraz ani jeden“. Jolana Laznibatová uzatvára, že „Bratislava je už teraz v katastrofálnom stave a netýka sa to len učiteľov, ale aj ostatných nepedagogických zamestnancov. Dobrý kuchár nepôjde do školskej jedálne, stiahne ho reštaurácia. Všetko v školstve potrebuje finančný doping, inak to dopadne veľmi zle.“ Jej obavy sa týkajú budúcnosti: „Neviem si predstaviť, či o pár rokov rodičia, ktorí majú záujem o kvalitné vzdelanie pre deti, budú chodiť kvôli školám na východ alebo do Viedne, alebo ako sa to celé vyrieši nejakým zázrakom.“
Vzdelávanie v dynamickom svete
Školy na Slovensku, a nielen tam, sú príliš pomalé na to, aby dokázali pripraviť deti na rýchlo sa meniaci svet. Jolana Laznibatová zdôrazňuje: „Je potrebné pre nadané deti niečo robiť, lebo dnešné školy sú neprimerane pomalé. Svet je dnes strašne dynamický a školy ich nestíhajú vzdelávať tak flexibilne, ako sa svet mení.“ Dôsledkom je, že „deti nebudú pripravené reagovať na zmeny, ktoré ich čakajú“. Aktuálne „dnešné učivo nekorešponduje s tým, čo sa okolo nich deje a je to pre ne nezaujímavé“. Nadané deti „sa pýtajú na veci, ktoré sa dejú v spoločnosti dnes. Chcú vysvetliť a pochopiť príčiny terorizmu či migrácie, vojnových konfliktov, ale učiteľ na to nemá priestor.“ Tento nedostatok relevance a flexibility predstavuje vážnu prekážku pre ich plnohodnotný rozvoj.
Absolventi školy - Príbehy úspechu a návrat do vlasti
Škola pre mimoriadne nadané deti a gymnázium môže byť právom hrdá na svojich absolventov, ktorí dosahujú excelentné výsledky nielen na Slovensku, ale aj vo svete. Jolana Laznibatová s pýchou konštatuje: „V prvom rade musím povedať, že naše deti maturujú absolútne excelentne. Aj ľudia v komisii bývajú fascinovaní, že tieto deti vedia na všetko zareagovať. To nie je naučené učivo. Je vidieť, že uvažujú, rozmýšľajú. Je to taká akademická debata. Keď si už vyberú nejaký maturitný predmet, tak ony sú v ňom jednoducho excelentní.“ Konkrétne čísla svedčia o kvalite vzdelávania: „Tento rok sme mali priemernú známku všetkých maturantov 1,14.“ Okrem toho, „hoci nie sme jazyková škola, angličtina je u nás na veľmi vysokej úrovni“.
Úspech absolventov sa prejavuje aj v ich ďalšom štúdiu na prestížnych svetových univerzitách. „Asi tretina našich žiakov odchádza na anglické univerzity.“ Ich stopy možno nájsť „aj na školách ako je Oxford či Cambridge, ale aj na univerzitách v Holandsku, Rusku či v USA“. Laznibatová uvádza niekoľko konkrétnych príkladov: „Marek Buchman bol prvý študent, ktorý tam išiel.“ Už počas štúdia na gymnáziu „bol vynikajúci z chémie a zároveň bol súčasťou kolektívu v Akadémii vied, ktorý patentoval iný liek.“ Po prijatí na Oxford „v druhom ročníku urobil testy z chémie na 99 percent. To sa ešte v histórii Oxfordu nestalo.“ Dnes „je v Houstone a venuje sa výskumu nových liekov proti rakovine.“ Jeho spolužiak „Matej Večerík bol vynikajúci fyzik a študoval na Cambridgei.“ Ďalší príklad je chlapec, ktorý „prišiel k nám z dobrého gymnázia, ktorý sa nemohol zúčastňovať na súťažiach, pretože na ne škola posielala vždy niekoho iného. Bol z toho natoľko frustrovaný, že si vyhľadal informácie o našej škole a prišiel k nám. Aktuálne priniesol striebornú medailu zo svetovej fyzikálnej súťaže a odchádza študovať na univerzitu v Cambridgei.“ Zmieniť treba aj Martina Holického, ktorý „vymyslel diagnostiku poruchy obličiek z kvapky krvi a získal prestížnu cenu na medzinárodnej súťaži talentov Intel ISEF.“ Ten sa aj napriek úspechom vo fyzike rozhodol pre chémiu a „svoj vynález si ide dať patentovať“. Iný študent, „Jakub Rajniak, zase odišiel s otcom do Ameriky, po roku štúdia bol najlepší z 1 700 študentov a dnes je uznávaný v oblasti farmaceutickej chémie a publikuje v odborných periodikách.“Tieto „nadané deti sú zameraním a nadšením pre svoju oblasť úplne iné“. Marek Buchman raz „vyhlásil, že chce dostať Nobelovu cenu. A, ako ho poznám, on za tým pôjde.“
Mnohí absolventi volia aj iné destinácie: „Mnoho našich detí študuje v Anglicku a v Škótsku, architekti si vybrali štúdium v Holandsku a Dánsku, niektorí naši študenti a absolventi sú v Amerike, ďalší študujú v Rusku, Nemecku a Rakúsku. Mnoho našich študentov si vybralo štúdium na českých univerzitách.“ Škola si udržiava kontakt so svojimi absolventmi, „o svojich úspechoch nás pravidelne chodia informovať, preto sme založili klub absolventov“. Dokonca „viacerí k nám do školy prichádzajú prednášať, čo je motivujúce a obohacujúce aj pre ďalších študentov“. Škola má „ako jediní v Európe sledujeme odborný aj osobnostný vývin absolventov“. Vzniká tu prirodzená komunita, kde „akosi prirodzene inklinujú k sebe, preto sa k nám vracajú“.
Jolana Laznibatová je na týchto študentov „pyšná“. Zároveň priznáva: „Ale neviete si predstaviť, čo ma stojí obhajovať takýto model vzdelávania. Od začiatku sa hovorilo, že to je elitárstvo, že netreba takto vzdelávať.“
Návrat mozgov na Slovensko
Otázka návratu talentovaných absolventov späť na Slovensko je komplexná. „Stretávame sa s našimi absolventmi, ale zabezpečiť, aby sa vracali, je dosť nereálne. Je to syndróm malého štátu.“ Absolventi často hovoria: „Ak mi na Slovensku zabezpečia podmienky, aké mám vonku, tak sa bez problémov vrátim.“ Hoci „o Slovanoch sa hovorí, že sú sentimentálni a chýba im domov, takže oni vonku trpia“, predsa len „vedecké, pracovné či finančné podmienky nie sú jednoducho také, ako majú tam. Každý si to zváži.“
Vládne snahy o prilákanie talentov späť sú vnímané skepticky. „To, čo ponúka Slovensko, aby excelentných ľudí dostalo späť domov, nie je adekvátne. Za to si nekúpia títo mladí ľudia ani len byt.“ Je „ľahké si prepočítať, aký nástupný plat dostanú absolventi prestížnej univerzity“. Napriek tomu doktorka Laznibatová vidí aj pozitívum v ich pôsobení v zahraničí: „Na druhej strane nevadí, že sa nevrátia, lebo títo ľudia sú dobrí a tým, že je dnešný svet taký prepojený, tak budú riešiť problémy, ktoré svet trápia tam, kde sú a prinesú dobro pre nás všetkých.“
Publikácia J. Laznibatovej o nadaní a jej ohlasy
Bohaté skúsenosti a odborné poznatky Jolany Laznibatovej viedli k vydaniu unikátnej publikácie, ktorá sa venuje problematike nadaných detí. „Táto kniha vznikla ako výsledok mnohých stretnutí s rodičmi nadaných detí, ale aj prednášok, seminárov a stretnutí s pedagógmi, psychológmi, metodikmi, učiteľmi materských škôl, základných a stredných škôl a gymnázií, ako aj s tými, čo prejavili záujem o problematiku nadania, nadaných detí…“ Doktorka Jolana Laznibatová „pracuje v oblasti psychológie nadania už viac ako 30 rokov“ a „ako prvá na Slovensku sa začala venovať problematike nadania detí a mládeže“.
Uvedená publikácia „prináša množstvo teoretických poznatkov z tejto zaujímavej oblasti“. Text je „vhodne obohacujú výpovede žiakov i rodičov, ich radosti, ale i trápenia, ktoré vývoj nadaných detí so sebou prináša“. Kniha „je určená pedagógom, psychológom, pracovníkom výchovných zariadení, ale najmä rodičom, ktorým leží na srdci, aby sa vlohy a nadanie ich detí premenili na schopnosť“. Je to „kniha pre všetkých, ktorí majú nadané dieťa.“ Jolana Laznibatová je tiež prezentovaná ako „riaditeľka Školy pre mimoriadne nadané deti a gymnázia v Bratislave a autorka špeciálneho vzdelávacieho programu APROGEN“ a má „25 rokov skúseností so vzdelávaním a výskumom nadaných detí“. Na „nedávnej prestížnej konferencii organizovanej v rámci predsedníctva Slovenska v Rade EÚ venovanej talentom, mala jednu z kľúčových prednášok“. Tam „zdôraznila, že nadané deti sú strategické bohatstvo každej krajiny a musíme im venovať zvýšenú pozornosť“.
Ohlasy na knihu sú rôznorodé, čo svedčí o jej obsahu a cieľovej skupine. Niektorí čitatelia ju vnímajú veľmi pozitívne. Jeden z komentárov hovorí: „Veľmi dobrá kniha pre všetkých, ktorí prichádzajú do styku s nadanými deťmi. Pomohla mi pochopiť dovody velakrat specifickeho spravania sa tychto deti.“ Ďalší vyzdvihuje, že „keď ľudia naokolo nechápu, čo rodič nadaného dieťaťa rieši… táto kniha nielen chápe, ale i dáva odpovede na otázky“. Kniha pomohla rodičovi „zorientovať sa v tejto problematike v čase, keď som ešte nemala potvrdené, že naše dieťa je naozaj nadané. Odporúčam všetkým rodičom, ktorí majú "podozrenie", že ich dieťa je "iné", ale aj všetkým pedagógom v materských škôlkach a školách, aby takéto deti dokázali tolerovať a podporovať, lebo nie je to vždy ľahké s takýmito deťmi spolunažívať. Knihu môžem len odporúčať!“ Čitatelia oceňujú aj to, že „text pekne logicky nadvazuje a prakticke priklady pomahaju udrzat pozornost“.
Na druhej strane sa objavujú aj kritické hlasy. Niektorí čitatelia „čakali niečo iné“, pretože „kniha predstavuje zozbierane informacie z viacerych zdrojov, ktore si mnoho x odporuju“. Chýbali im „info, aby som lepsie pochopila svoje nadane dieta, mozno rady, ako na jeho vychovu. Nic take som nenasla.“ Kritika sa dotkla aj teoretického zamerania: „Kniha je vsak urcena pravdepodobne skor pedagogom/psychologom, znacne teoreticka, na moj vkus malo clenena.“ Za „nesmierne rusivo“ boli označené „citacie z odbornej literatury zo 70-tych, 80-tych rokov… posobi to dojmom, ze za ostatne desatrocia sa nove poznatky v tejto oblasti nevyskytuju“. Z tohto dôvodu si niektorí rodičia „prakticke prirucky k dennemu fungovaniu s nadanym dietatom objednavam zo zahranicia“. Niektorí by si „osobne mi najviac utkvel v pamäti zoznam nevhodných formulácií v komunikácii s nadaným dieťaťom - takýchto praktických rád by som si želala viac, v podstate by som si od autorky želala ďalšiu knihu: praktickú príručku, konkrétne návrhy pre aktivity, zábavné učenie v domácom prostredí.“ Tieto recenzie poukazujú na dopyt po praktickejšom obsahu pre rodičov.
Aj napriek čiastočne zmiešaným reakciám, „autorke publikacie samozrejme patri uznanie za priekopnictvo v problematike u nas a vytvoreny projekt“. Kniha je dostupná „v štyroch knižniciach“. Vždy „v januári býva na Škole pre mimoriadne nadané deti a gymnáziu deň otvorených dverí a predškoláci sa môžu hlásiť na víkendové stretnutia“. Toto všetko svedčí o kontinuálnom záujme o problematiku nadania a o dôležitej úlohe, ktorú Jolana Laznibatová a jej tím zohrávajú vo vzdelávaní nadaných detí.
tags: #laznibatova #nadane #dieta