Vzťah medzi matkou a dieťaťom predstavuje jeden z najhlbších archetypov ľudstva, ktorý rezonuje nielen v našom každodennom bytí, ale predovšetkým v umení, psychológii a osobnom vývoji jednotlivca. Od sakrálnych zobrazení Madony až po súčasné reflexie v maľbe či úprimné detské kresby, tento motív neustále skúma hranice lásky, ochrany, zraniteľnosti a identity.
Súčasná interpretácia materstva v maľbe
Súčasné umenie prináša svieži pohľad na túto historickú tému. Napríklad Baffy Zatrochová vo svojej umeleckej praxi využíva rôzne techniky - od „jednoduchej“ kresby ceruzou cez maľbu a modelovanie až po počítačové práce. Najčastejšie je to však kresba a maľba akrylom na veľký formát. Vedome a často pracuje s podkladom (papier alebo sololit), necháva ho zámerne vyniknúť, aby tým zdôraznila, ako z prázdnej plochy môže vyrásť niečo nové - bohaté a živé. Centrálnou témou jej tvorby je človek, jeho vzťahy, spôsob života - aj preto je jej tvorba prednostne figurálna. Inšpirujú ju ľudia ako živé bytosti - ich malé, nezvýznamné okamihy, gestá, výrazy.
Prostredníctvom svojej tvorby hľadá pravosť a pôvodnosť ľudského charakteru (duše). Najviac ju očarúva nedokonalosť - „ľudskosť a jej srandovná prirodzenosť“. V ostatnom období je to najmä sústredenie na život a postavenie detí - skúma a zdôrazňuje ich dôležitosť, pokúša sa definovať ich postavenie v rodine a v spoločnosti. Zaujíma ju otázka materstva, úloha rodiča ako základného poskytovateľa ochrany, ale aj osoby dôležitej pri budovaní slobody a nezávislosti, pričom dieťa vníma ako istý archetyp, symbol sily, čistoty a nádeje. Tieto východiská potvrdzuje aj finálová maľba Matka a dieťa, ktorá tematizuje materstvo ako ďalšiu dimenziu bytia - v jej skutočnosti a pravdivosti.
Autorka stvárňuje najsilnejšie puto - vzťah medzi matkou a dieťaťom. Obraz nás zaujme svojou kompozíciou - zdvihnutou perspektívou. Dnes, keď je väčšina vizuálnych podnetov prijímaná v podobe flat screen, je oživením vidieť celkom iný pohľad zvrchu. Baffy Zatrochová pritom spodobuje výjav cez klasický ikonografický motív - jej dielo môžeme čítať ako Madonna Contemporary. Chápe, že zobrazovanie monumentality bytia si vyžaduje aj pokoru“, aj preto jej obrazom dominuje v pocitovej rovine súcit a láska. Najjasnejšie to vidieť pri zobrazení dieťaťa - vníma ho ako éterickú bytosť v jej úprimnosti, hlbokom zaujadí a zraniteľnosti. Matka pohľadom upretým priamo na diváka pôsobí ako ochrankyňa - stráži priestor svojho dieťaťa. Tajomnú atmosféru nadčasovosti výjavu podčiarkuje hmla, akýsi vánok, ktorý zahaľuje dvojicu, čo sa míňa a vytráca stúpajúcou hmlou.
Reflexia materstva v diele Lucie Dovičákovej
Témy materských starostí, nerestí i radostí skúma aj Lucia Dovičáková. V maľbe This Used To By My Playground (2016) je ľúbivo až gýčovo zobrazený výjav: telo matky (resp. torza matky), ktoré je zaborené do veľkého ušiaka a „relaxuje“, vedľa sú pohodené dámske topánky - lodičky (ako inak, lodička ako symbol tej najženskejšej obuvi, lodička ako symbol tej najabsurdnejšej, nenositeľnej topánky, keď ste matkou malých detí). Idylický výjav dopĺňajú dve detičky (chlapček a dievčatko, lebo to je ten ideál mať dve deti - chlapčeka a dievčatko), ktoré si skladajú farebné kocky. A tu príde zásadný zlom v pozeraní a uvedomení si zobrazeného - že to nie je ľúbivý obraz. Je to obraz kritický. Je to obraz o úlohách, roliach, našich zažitých, ale aj prežitých predstavách, pocitoch, ktoré máme o materstve (rodičovstve). Zistíme, že matka v kresle je bez tváre. Nemať tvár? To môže znamenať, že už nie ste sami sebou, že ste niekto iný, alebo, že vašu tvár ste si možno inak predstavovali ako v skutočnosti je tvár matky, resp. aká je vlastne tvár matky? Zaujíma vôbec niekoho matka…?
V témach materských starostí, nerestí i radostí pokračuje aj v obraze Mama (Robot) (2015). Z obývačky sa maliarka/matka presúva do kuchyne, kde kŕmi „svoje“ dievčatká lyžičkou (v skutočnosti je matkou jedného syna). Matka na obraze je zobrazená ako každá jedna obyčajná žena/matka/robot. Žena/matka je často konfrontovaná s náročnými predstavami o sebe samej, či s nemilosrdnými nárokmi okolia. V tom je vďačná tvorba Lucie Dovičákovej, že sa s ňou vie identifikovať každá jedna žena a je jedno v akej životnej pozícii sa nachádza. Jej diela nesú prvky sebareflexie. Cez prvotný vtip odhaľuje viac - naše ženské pochybnosti, hystérie, márnosti, slasti, túžby, fantázie, pudy, muchy, neurózy.
Detská kresba ako zrkadlo duše
V detskej kresbe sa skrýva oveľa viac, než len naivné čarbanice. Podobne ako Nevedko v rozprávke, aj deti prostredníctvom svojich diel vyjadrujú svoj pohľad na svet, vzťahy a emócie. Pochopenie týchto kresieb môže rodičom a pedagógom poskytnúť cenné informácie o emocionálnom prežívaní dieťaťa a jeho spôsobe vnímania reality.
Základné aspekty interpretácie detskej kresby nám môžu prezradiť, ako dieťa vníma čas a priestor. Rozdelenie papiera na štyri kvadranty nám napovedá o vnútornom svete:
- Ľavá strana papiera symbolizuje minulosť, zatiaľ čo pravá strana predstavuje budúcnosť.
- Horná polovica výkresu súvisí s vedomím a osobným rastom, zatiaľ čo dolná časť je spojená s podvedomím.
Napríklad ľavý dolný kvadrant často značí fixáciu na matku, obavy z budúcnosti či komunikačný blok. Pravý horný kvadrant zase naznačuje pozitívne životné smerovanie, harmonickú osobnosť a životnú dynamiku. Výber farieb a ich kombinácie môžu odhaliť emocionálne rozpoloženie dieťaťa. Červeno-zelená kombinácia môže byť častá u agresívnych detí, zatiaľ čo čierna farba môže naznačovať smútok alebo depresiu. Tmavé farby celkovo napovedajú o strese.
V kontexte vzťahu matky a dieťaťa je dôležité všímať si, ako dieťa zobrazuje seba a svoju matku. Ak dieťa kreslí seba ako malého a bezmocného v porovnaní s veľkou a dominantnou matkou, môže to naznačovať nerovnováhu v ich vzťahu. Naopak, ak dieťa kreslí seba a svoju matku ako rovnocenné a blízke postavy, môže to svedčiť o zdravom a harmonickom vzťahu.
Ako viesť umeleckú aktivitu, aby deti vyjadrovali emócie
Symbolika ženy a dieťaťa v sakrálnom umení
Motív matky s dieťaťom je častým námetom v umení, najmä v zobrazeniach Madony s Dieťaťom. Tieto diela často symbolizujú materstvo, lásku, ochranu a nádej. Raffaelove zobrazenia Madony s Dieťaťom charakterizuje idealizácia. Z tohto zobrazenia vyžaruje doslova emocionálna atmosféra vyjadrená najmä objatím Márie, ktorá si chráni svoje Dieťa v náručí. Intímnu a možno povedať ľudskú rovinu tohto sakrálneho námetu Raffael dosiahol aj vďaka civilnému oblečeniu.
Zaujímavý príklad súčasnej sakrálnej tvorby nájdeme vo freske novoľubovnianskeho chrámu sv. Jána Apoštola pod názvom „Žena a drak“. Maľba zobrazuje Jána s jeho atribútom orlom, sedí na kopci, pozoruje výjav a v rukách drží podložku s papierom a perom. Scéna zobrazuje tehotnú ženu stojacej na mesiaci, odetú slnkom a na hlave má veniec z hviezd. Pod ňou je sedemhlavý drak, ktorý čaká na to, aby dieťa zničil. Drak tu vystupuje ako zástupca diabla, pokušiteľa a hriechu.
Maľba teda zobrazuje Jána s jeho atribútom orlom, sedí na kopci, pozoruje výjav a v rukách drží podložku s papierom a perom. Je zdesený, ale zároveň duchovne silný. Vypätie zo scény dopĺňa vietor, ktorý môžeme vizuálne vnímať v jeho vlasoch a drapérií (záhyboch oblečenia). Sám je stŕpnutý v plnom prekvapení a očakávaní toho čo sa stane. Vedľa neho na zlomenej haluzi sedí kvíliaci orol, ktorý dopĺňa svojou bezprostrednou expresiou Jánov výraz. Pred ním na ľavej strane kompozície sa odohráva nezvyčajné zjavenie tehotnej ženy stojacej na mesiaci.
Schválne som sa pri tejto postave vyhol akémusi násilnému zobrazovaniu Márie podľa ikonografického vzoru. Je to preto, že má symbolizovať každú mladú tehotnú ženu. Aj keď z tradície Cirkvi a ďalšieho textu vieme odvodiť, že ide o Máriu, matku Krista, Ján o nej píše ako o žene. Tento moment je veľmi dôležitý v ďalšom čítaní tohto maliarskeho vyobrazenia. Ak by som mal ako laik túto pasáž nazvať inak, tak by som povedal, že ide o interrupciu - umelý potrat. Interrupcia - umelý potrat, čiže zánik nenarodeného života je nepochybne veľkým súčasným problémom. Práca preto chce vyzývať k solidarite s mladými matkami k pochopeniu ich problémov, ktoré sa počas doby tehotenstva môžu vyskytnúť a k následnej pomoci.
Genetika a biológiu v kontexte vývoja
Okrem interpretácie kresieb a umeleckých zobrazení, zaujímavým aspektom vzťahu matky a dieťaťa je aj dedičnosť fyzických znakov, ako je napríklad farba očí. Hnedá, modrá a zelená patria k najbežnejším farbám očí, ale sú ľudia, ktorí majú oči šedé, šedomodré, svetlo hnedé aj čierne. Farbu očí dieťaťa určuje nielen farba očí matky a jej partnera, ale aj informácie našich predkov, ktoré sú v génoch každého z nás zaznamenané. Hneď po pôrode má dieťatko len málo pigmentových buniek. Postupne, ako sú oči dieťaťa vystavené slnečnému žiareniu, začínajú melanocyty v dúhovke produkovať pigment melanín a farba očí sa začína meniť a podobať na oči rodičov. Oko teda nadobúda svoju konečnú farbu len postupne, bod po bode. Pigmentácia bude úplne kompletná až v treťom roku života, čiže v tomto veku je už farba očí s najvyššou pravdepodobnosťou konečná.
Revolúcia vnímania reality cez tvorbu
Pablo Ruiz Picasso, meno neoddeliteľne spojené s revolúciou v umení 20. storočia, nám ukazuje, ako sa osobný život a emócie dokážu pretaviť do globálneho umeleckého jazyka. Už od prvých rokov života bolo jasné, že jeho osud je prepojený s tvorivým vyjadrovaním; legenda hovorí, že prvé slová, ktoré vyslovil, boli “piz, piz”, pokus o slovo ‘ceruzka’. Tento ranný zápal podporoval jeho otec, José Ruiz y Blasco, uznávaný maliar a pedagóg, ktorý svojmu synovi poskytol pevné základy v umení.
Následné presťahovanie rodiny - najprv do A Coruña a potom do Barcelony - bolo poznačené osobnými tragédiami, predovšetkým smrťou Picassovej sestry, zážitkami, ktoré sa neskôr jemne premietali do jeho diel prostredníctvom motívov melanchólie a pomíjivosti. Modré obdobie, zrodené z osobných ťažkostí a hlbokého vnímania sociálneho utrpenia, sa vyznačuje obrazmi ponorenými do tlmených odtieňov modrej a tyrkysovej. V týchto dielach sú zastúpené postavy na okraji spoločnosti - žobráci, slepí, prostitútky - vykreslené s hlbokou empatiou, ktorá hovorí o témach izolácie a zúfalstva.
Jeho práca v tomto období kombinovala skoršie štýlové vplyvy so surrealistickými obrazmi a skreslenou perspektívou, čo demonštrovalo jeho neúnavnú experimentálnosť. Hrôzy španielskej občianskej vojny hlboko ovplyvnili Picassa, vyvrcholili vytvorením diela Guernica (1937), intenzívnou a emocionálne drvivou reakciou na bombardovanie Guernicy. Toto monumentálne dielo sa stalo trvalým symbolom hrôz vojny, upevňujúc Picassovu úlohu nielen ako umelca, ale aj silného hlasu za mier a sociálnu spravodlivosť.
Globálne presahy v umeleckej praxi
Ján Pečarka, maliar pochádzajúci z obce Nová Ľubovňa, tvorí za veľkou mlákou a prináša zaujímavý pohľad na to, ako prostredie formuje tvorbu. „Bolo to v čase, keď som prestúpil z reštaurovania do maliarskeho ateliéru Jána Bergera na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave,“ prezradil umelec a dodal, že do Ameriky odišiel v roku 2007. Ján v Amerike tvorí, no i vystavuje svoje diela. Chce v tom naďalej pokračovať, keďže to vníma ako neoddeliteľnú súčasť svojho umeleckého života. Diela tvorí pre potešenie iných ľudí. „Momentálne pracujem viac s akrylovými farbami. Je to hlavne kvôli rýchlejšiemu schnutiu. Taktiež experimentujem s technikou dripping, ktorou sa preslávil americký maliar Jackson Pollock.
Previezť obrazy cez Atlantik nebolo jednoduché, no túžba ukázať kúsok z tvorby aj doma, bola silnejšia. Život v USA opisuje ako rýchly, dynamický a pulzujúci. „Dá sa povedať, že v Amerike vládne kapitalizmus. Tu, v Starej Ľubovni alebo na Slovensku je systém nastavený viac sociálne. A to, samozrejme, prináša aj svoje plusy a mínusy. Musím sa však priznať, že čo sa týka samotnej Starej Ľubovne, som veľmi rád, keď vidím progres, hlavne v udržiavaní pamiatok a ich postupné reštaurovanie.
Komplexita vnímania a multitasking v umení
Zaujímavým príkladom toho, ako sa vnímanie umenia mení v čase, je obraz Multitasking, ktorý namaľoval kubánsko-americký umelec Mujica Ricky. Obraz zobrazuje mladú matku len v nohavičkách, ktorá sa v kúpeľni pred zrkadlom maľuje a zároveň dojčí svoje dieťa. Obraz zostáva obrazom, nemení sa, napriek tomu však ukazuje, ako sa menia ľudia, resp. ich vnímanie toho, čo zachytáva. Vidieť to v komentároch na sociálnych sieťach. Niektorých ľudí sprvu poburovala nahota matky, celkové zachytenie takéhoto intímneho momentu, prípadne riešili, či také veľké dieťa ešte potrebuje dojčenie, dnes sa viacerí zhodujú, že hlavný „problém“ je inde: Ako sa dá namaľovať si mihalnice a mať pritom zatvorené ústa? Obraz má na sociálnych sieťach tisícky zdieľaní i komentárov. „Je to nádherná, upokojujúca maľba. Je to nádherné, nádherné a prirodzené,“ zhodujú sa mnohí sledovatelia naprieč kontinentami. A nájdu sa aj muži, ktorí oceňujú schopnosť žien ako „superschopnosť“.
Od techniky k posolstvu
Technika fresco, ktorú použil Ján Pečarka pri tvorbe novoľubovnianskej fresky, je tisíce rokov stará a jej náročnosť spočíva v tom, že sa musí naniesť iba taká vrstva podkladu (intonaka), akú dokážete počas jej schnutia zamaľovať. Tento kus omietky sa nazýva giornata. Na druhej strane, veľké pozitívum tejto starej techniky je jej trvácnosť a stálosť. Táto maľba vznikla z úcty k sv. Jánovi a hlavne na slávu Božiu a má slúžiť veriacim v prehlbovaní ich vzťahu k nemu. Účastniť sa na tak výnimočnom projekte bola pre mňa ako novoľubovianca veľká česť a ja dúfam, že sa táto freska bude ľudom páčiť.
Tieto príklady potvrdzujú, že umenie nie je len o estetike, ale o hlbokej ľudskej skúsenosti. Či už ide o reflexiu materstva, diagnostiku detskej kresby alebo revolučné prístupy kubizmu, vždy ide o snahu zachytiť prchavé okamihy bytia. Umenie nám umožňuje nahliadnuť pod povrch vecí a objaviť pravdu, ktorá nás spája v našej rozmanitosti a túžbe po porozumení a láske. Každý umelec, každé dieťa a každý divák prispieva k tomuto nekonečnému mozaikovému príbehu ľudstva. A napriek všetkým výzvam, je možné nájsť v tomto procese hlboký pokoj, kreativitu a zmysel, ktorý definuje našu existenciu.