Každý pozná príslovie „Športom ku zdraviu“. Rovnako ako dospelým, aj deťom ponúka šport nespočetné benefity. No vedeli ste, že športovo založené, aktívne matky predstavujú pre svoje dcéry najlepšieho učiteľa na svete? Sú silným ženským modelom v rodine, ktorý dievčatká majú tendenciu nasledovať. Nie meditácia, ale šport - to je cesta k budovaniu fyzickej aj psychickej odolnosti.
Prvý kopanec k sebavedomiu
„Mami, nikdy nebudem taká silná, ako bývajú chlapci. Sú silnejší, vieš?“ Tieto slová malého dievčatka po návrate zo škôlky boli prvým a dôležitým impulzom. Viedli jej mamičku k rozhodnutiu ukázať dcére vlastným príkladom, že sila netkvie len vo svaloch, ale predovšetkým v mysli. Čo najlepšie podporí fyzickú a mentálnu silu? Odborníci tvrdia: ak sa potrebujete „pozbierať“, vzchopiť, odreagovať myseľ od každodenného života, nabrať novú silu a dosiahnuť rovnováhu, začnite - nie meditovať - ale cvičiť!
Psychológovia sa zhodujú, že aktívne, športovo založené matky posilňujú sebavedomie svojich dcér. Nestačí však dieťa prihlásiť na kurz či do športového krúžku. Najlepšie je začať športovať spolu, rodičia s deťmi. Aj spomínaná mamička behávala najprv po víkendoch sama, no jej dcérka ju onedlho nasledovala.
Učenie sa zlyhať a vytrvať
V prehľade psychologických a sociálnych benefitov športovania u detí a mládeže nájdeme množstvo pozitív. Patrí sem vyššia úroveň sebavedomia a sebaúcty, asertivita a sebakontrola. Šport tiež znižuje riziko, že dieťa bude trpieť depresiami či úzkosťou. Deti sa učia vzájomnému rešpektu, kooperácii, vytrvalosti, trpezlivosti a rozvíjajú si vnútornú motiváciu. V jednom z výskumov u malých detí sa zistilo, že šport podporuje ich prosociálne správanie, emočnú sebakontrolu a sústredenie.
Navyše, ako matky predstavujete pre deti vzor. Napodobnia vaše stanovenie si úloh, vytrvalosť v ceste za ich splnením, schopnosť prehrávať, možnosť zraniť sa, zlyhať, skúšať nové veci, alebo tie, ktoré ste prvýkrát nezvládli. Podľa výskumov publikovaných v International Journal of Behavioural Nutrition and Physical Activity majú aktívne športujúce deti vyššiu pravdepodobnosť, že vyštudujú vysokú školu a nájdu si dobre platenú prácu. Aktívne deti, podporované aktívnymi rodičmi, zvyčajne vyrastú v aktívnych dospelých, ktorí ľahšie nachádzajú motiváciu niečo pre svoje telo robiť.
Posilňovanie rodinných pút
To, čo by vás ako rodinu malo najviac motivovať v ceste za spoločným športovaním, je posilňovanie rodinných pút. Aktívne matky majú silnejšie putá so svojimi dcérami. Lekári tvrdia, že všetko začína od matky, vrátane prístupu rodiny k športu. Matky predstavujú prvotný impulz k zmene a aktivite. Keď začnú športovať, je vysoko pravdepodobné, že sa pridá aj ostatok rodiny. Matka je tá, kto postupne, nenápadne, no zásadne mení životný štýl a návyky, čím ovplyvňuje zdravie celej svojej rodiny.
Dokáže tak prepísať jej „genetickú históriu“. Žiadne z detí nebude musieť povedať: „Som tučné, mám to v génoch.“ Zdravotné riziká totiž redukujú aj prostredie a správanie. Podľa psychológov spoločné športovanie napomáha stabilite v rodinných vzťahoch. Deti nie sú v takej opozícii voči rodičom (čo v puberte oceníte) a sú schopnejšie sa s nimi identifikovať.
Zdravotné benefity pre všetkých
Už len spoločná 15-minútová prechádzka po jedle má podľa lekárov množstvo benefitov - znižuje hladinu cukru v krvi a efektívne napomáha tráveniu. Potrebujeme spomínať ďalšie? Šport redukuje riziko obezity, udržiava srdce zdravé, kosti a svaly silnejšie, prispieva k lepšiemu spánku, zdravšiemu pohľadu na samého seba, zlepšuje koordináciu a balans a znižuje hladinu stresu z každodenného života. Dospelí by sa mali športu venovať aspoň dva dni v týždni, deti 60 minút denne. Ideálnym riešením je skombinovať to tak, aby ste športovali súčasne.
Pozor! Keď končí zábava…
Výber športových aktivít je široký a nemusí ani zaťažiť peňaženku. Korčuľovanie, bicyklovanie, plávanie, joga… U starších detí zvážte bojové umenie - dievčatá sa tak naučia sile a nezávislosti. Ak nenájdete spoločný kurz matka-dcéra, určite sa zúčastnite všetkých ich vystúpení! Budete tam spolu s ňou. Nepodceňujte svoje deti - ak chcú byť horolezcami, dôverujte im. Dokážu aj to, o čom ste nikdy nesnívali. Ak ich podceníte, prispôsobia sa a uveria vám, že niečo nedokážu.
Pozor však, spoločné športovanie má byť predovšetkým zábava. Má vás to držať spolu a baviť deti, aby sa nemuseli zo spoločnej aktivity vykrúcať. Nenúťte deti do športu (dajte im možnosť voľby), ani ich nepoháňajte. Rešpektujte ich temperament - ak sa necítia na skupinový šport, lebo sú introverti.
Valentín nemusí byť len o srdiečkach a sladkostiach. Môže byť aj krásnou príležitosťou stráviť spoločný čas s deťmi tvorivo a zmysluplne. Stačí vytlačiť, pripraviť nožničky, lepidlo a chuť tvoriť. Strihanie nie je len obyčajná hra. Valentínska vystrihovačka môže byť aj príležitosťou na rozhovor o láskavosti, priateľstve či rodine. Pri spoločnom tvorení vzniká priestor na smiech, blízkosť a pokojné chvíle bez obrazoviek. Stiahnite si valentínsku vystrihovačku, vytlačte ju a doprajte deťom radosť z tvorenia.
Fenomén „Mom Guilt“: Keď sa radosť z oddychu mieša s výčitkami
„Som zlá mama, keď sa teším, že dieťa konečne zaspalo? Keď si potrebujem oddýchnuť? Keď mu dám na chvíľu mobil, lebo nevládzem?“ Takto vyzerá vnútorný dialóg mnohých žien, ktoré denne prežívajú niečo, čo odborníci nazývajú „mom guilt“ - chronický pocit viny, že nerobia dosť pre svoje dieťa. Výčitky svedomia dnes patria k najčastejším psychickým stavom mladých mám. Googlime: „Som zlá mama, keď…“, „Prečo mám pocit, že nezvládam materstvo?“, „Ako sa zbaviť výčitiek v materstve?“ a odpovede, ktoré nachádzame, nás často len viac zneistia. Sociálne siete nás denne zahlcujú radami o ideálnej výchove, ktoré sa tvária ako univerzálne pravdy. A my, vyčerpané, citlivé a túžiace po tom „robiť to dobre“, máme stále častejšie pocit, že nie sme dosť dobré mamy. O týchto často nevypovedaných pocitoch mám a ako sa ich naučiť zvládať bez trestania samej seba, hovoríme s psychologičkou Mgr. Katarínou Tekáčovou.
Čo je to „mom guilt“ a prečo je dnes taký rozšírený?
Je to vlna výčitiek a vnútorný pocit matky, že nerobí dosť. Je však taký intenzívny a veľmi často sa opakujúci, že to znižuje kvalitu života ženy, matky a následne aj celej rodiny. Výčitky sa môžu týkať práce, vlastného hnevu, sebakritiky pri porovnávaní sa s inými mamami, a v neposlednom rade aj kojenia, stravy či škôlky. Zoznam by mohol pokračovať ďalej.
A prečo je tak rozšírený? Podľa psychologičky Tekáčovej je jedným z hlavných dôvodov vplyv sociálnych sietí. Mamy sú bombardované nevyžiadanými radami. Denne sme vystavované záplave „overených“ rád, návodov a výchovných prístupov, ktoré sa často tvária, akoby boli univerzálne a platné pre každé dieťa, každú rodinu, každú situáciu. Popri týchto informáciách sa zároveň podsúva množstvo upozornení, čo všetko by matka rozhodne nemala robiť, aby dieťaťu nespôsobila traumu. To vytvára obrovský tlak, najmä na ženy, ktoré sa rozhodli vychovávať svoje deti inak, než boli vychovávané ony samy - teda rešpektujúco, vedome, s citlivosťou, ktorú samy možno nikdy nezažili. Tieto ženy často nemajú zdravý základ sebahodnoty alebo istotu v materstve, pretože im chýba pozitívna osobná skúsenosť. Keď potom denne absorbujú množstvo „výchovného obsahu“, začnú vnímať predovšetkým vlastné nedostatky, zlyhania a chyby, často úplne bežné a ľudské, ktoré však v ich hlavách nadobúdajú neúmernú váhu. Chcú to robiť dobre, dokonale. A každé drobné zlyhanie vnímajú ako dôkaz, že zlyhávajú úplne.
Ich myseľ je dennodenne zahlcovaná obrovským množstvom informácií. To je na jednej strane úžasné, že ich máme, no na druhej strane je toho naozaj priveľa. Dennodenne spracovávať také množstvo odporúčaní, kontrastných prístupov a „právd“, ktoré na nás internet chrlí, je absolútne zahlcujúce. Nedokážeme všetko integrovať vedome, s nadhľadom a popritom ešte fungovať v reálnom živote, vo svojej nevyspatosti, v chaose, vo vlastných emóciách aj potrebách. Táto neviditeľná mentálna záťaž čerpá našu energiu, znižuje kvalitu nášho prežívania, a práve preto si mnohé matky odnášajú z internetu nie oporu, ale ďalší zdroj pochybností. Nie preto, že by zlyhávali, ale práve preto, že sa snažia byť lepšími rodičmi.
Prečo máme pocit, že nikdy nerobíme dosť - ani pre deti, ani pre seba?
Tento pocit, že stále nerobíme dosť, v sebe nosí veľa žien. Nie je to len o preťažení úlohami, ale o tom, ako sme boli samy vychovávané, aké sme si odniesli presvedčenia a akú máme osobnosťnú výbavu. Veľa z nás vyrastalo v prostredí, kde sa láska podmieňovala výkonom, poslušnosťou alebo tým, ako veľmi „vyhovujeme“ okoliu. Učili nás prispôsobiť sa, byť dobré, nezavadzať. A to znamenalo potláčať vlastné JA, svoje potreby, emócie a našu autenticitu. Z takéhoto prostredia si často odnášame hlboké presvedčenie, že „nie som dosť“ - nie dosť trpezlivá, pokojná, výkonná. A práve toto presvedčenie sa potom stáva našou vnútornou pascou. Nech robíme čokoľvek, staráme sa, vzdelávame sa, rozvíjame sa, dávame deťom lásku, vždy to náš vnútorný kritik nejako znehodnotí. Povie nám, že by to mohlo byť ešte lepšie, že niekto iný to zvláda lepšie, že máme ešte na čom pracovať.
Do toho vstupuje aj náš osobný typ: miera neurotizmu, svedomitosti a pod. Výsledkom je, že máme pocit, že nikdy nerobíme dosť. Pre nikoho a už vôbec nie pre seba. Nie sme zlyhávajúce matky. Sme ženy, ktoré sa učia byť samy sebou popri tom, ako dávajú deťom viac, než samy zažili. A to je celkom nálož.
Psychologička Tekáčová má na to svoj termín: „Priesvitné mamy“ alebo „Priesvitný rodič“ (pretože toto zažívajú aj otcovia). Tento termín vystihuje spojenie toho, čo sme zažívali v detstve a prenášame si to do rodičovstva. Naše odhodlanie a vedomosti o rešpektujúcej výchove jednoducho nestačia. Problém vidí v tom, že sme si nemali kde osvojiť zdravý emočný repertoár. Nie je to o tom, že by sme nechceli, len nás nikto nenaučil tie emócie cítiť, pomenovať a uniesť. Počúvali sme o sebe len, že sme sa buď hnevali, hanbili, neposlúchali alebo plakali „bez dôvodu“. Naučiť to najprv seba je pre nás veľká záťaž a chce to aj veľa uvedomení. Preto pracujeme s tým, čo máme, a naše emócie je pre nás jednoduchšie potláčať, ignorovať. Jediné, čo nám ostáva, je aplikovať aspoň to, čo nám ponúkajú knihy o rešpektujúcom rodičovstve, na naše deti. Prídeme však do bodu, kedy zisťujeme, že nám to nefunguje tak, ako si želáme, a výčitky sú to prvé, čo nám naša myseľ ponúka. Dá sa to zmeniť, chce to však ochotu pracovať na sebe a na súcite so samým sebou.
Som zlá mama, keď si potrebujem oddýchnuť od vlastného dieťaťa? Som zlá mama, keď sa teším, že ide spať?
Nie, žena nie je zlá mama, ak cíti potrebu oddýchnuť si od svojho dieťaťa. Je to človek. So svojimi hranicami, kapacitou, emóciami a potrebami a práve to je zdravé a prirodzené. Napriek tomu sa veľa matiek stretáva s týmto typom vnútorného konfliktu. Cítia vinu za túžbu po tichu, po priestore, po chvíli pre seba. Majú pocit, že by mali byť stále dostupné, že únava je známkou zlyhania, a že každá podráždenosť je dôkazom, že nie sú dosť dobré.
Za týmito pocitmi často stoja hlboko zakorenené presvedčenia, ktoré ženy nadobudli ešte v detstve alebo v dospievaní. V prostredí, kde sa oceňoval výkon, kde sa museli prispôsobovať očakávaniam a kde nebolo veľa priestoru na autenticitu. Naučili sa, že lásku si treba zaslúžiť, že vlastné potreby musia počkať, a že hodnota človeka sa meria tým, ako veľmi sa obetuje. Tieto vzorce sa v dospelosti prenášajú do materstva. Žena sa môže ocitnúť v presvedčení, že „musí vydržať“, že „by mala byť vďačná“, že „nemá právo byť unavená“. V dôsledku toho potláča svoje emócie a vníma oddych ako niečo, čo si musí vybojovať alebo odpracovať.
Dlhodobé popieranie týchto potrieb však môže viesť k emocionálnemu vyčerpaniu. Frustrácia, podráždenie, hnev až odpor - to všetko sú signály, ktoré nie sú dôkazom toho, že žena nemiluje svoje dieťa. Sú to signály toho, že je preťažená a potrebuje dýchať. Ak sa v tomto stave objaví desivá myšlienka ako napríklad: „Ja už to dieťa neznášam“, často vyvolá obrovský vnútorný šok a výčitky. No v skutočnosti ide o silné varovanie nervového systému, že hranice boli prekročené, že pomoc a oddych nie sú luxusom, ale nevyhnutnosťou. Oddych nie je zlyhanie. Potreba priestoru nie je slabosť. Matky nie sú menej milujúce, ak priznajú, že niekedy nevládzu. Práve naopak, priznať si to a konať podľa toho je prejavom emocionálnej zrelosti a sebastarostlivosti.
Som zlá mama, keď chcem byť aj ženou, partnerkou, profesionálkou - nielen mamou?
Nie, nie je nič nesprávne na tom, ak aj po pôrode ostávajú žene živé jej ženské túžby po blízkosti s partnerom, po intimite, po naplnení vo vzťahu. Ak sa žena cíti celistvo práve vtedy, keď nie je len mamou, ale aj partnerkou a profesionálne aktívnou ženou, je to úplne v poriadku. Pre mnohé ženy je práve táto rovnováha kľúčová pre ich vnútornú pohodu. Zároveň je však úplne prirodzené, že u iných žien nastane v období po pôrode dočasné oslabenie prepojenia s partnerom. Mnohé si to vyčítajú alebo cítia tlak, keď od seba samých očakávajú návrat k „pôvodnej“ forme. Je to naozaj v poriadku, ak to tak máte. Neznamená to, že milujete svojho partnera alebo dieťa menej.
Ak dieťaťu dávate kvalitný čas a ste tam prítomné, láskavé a vedomé, dávate mu to, čo potrebuje, aj keď to nie je 24/7. A tieto hodnoty, emócie a energiu vieme odovzdávať iba vtedy, ak máme z čoho čerpať. Bohužiaľ, práve tlak z okolia berie ženám ten vnútorný pocit hodnoty, akoby potrebovali neustále obhajovať právo existovať aj mimo roly matky. A to nie je dobré. Už len v tomto našom spoločenskom správaní môžeme vidieť, ako my, dospelí ľudia, sami máme problém s pochopením toho, čo je „rešpektovať a byť rešpektovaný“. Smutné je, že tento tlak mnohokrát vytvárajú práve ženy, matky matkám.
Je dobrá matka tá, ktorá sa obetuje na maximum alebo tá, ktorá si nastaví hranice?
Matka, ktorá sa obetuje na maximum, často robí všetko preto, aby naplnila potreby svojich detí, niekedy až na úkor vlastných. Spočiatku to môže vyzerať ako oddanosť, no dlhodobo vedie tento model k vyčerpaniu, frustrácii, strate radosti z materstva a paradoxne aj k zníženej citlivosti voči dieťaťu. Matka, ktorá ide dlhodobo na doraz, už nemá z čoho dávať.
Zo psychologického pohľadu je zdravšia a dlhodobo udržateľnejšia tá matka, ktorá pozná a rešpektuje svoje hranice. Tým totiž učí svoje dieťa niečo zásadné: že aj mama je človek. A že je v poriadku mať potreby, emócie, chvíle ticha, priestoru, starostlivosti o seba. Takáto matka nevychováva z pozície obete, ale z pozície autenticity a vzájomného rešpektu. Nastaviť si hranice neznamená dieťa zanedbávať. Znamená to chrániť vzťah, v ktorom sa obaja cítia v bezpečí - dieťa aj matka. Keď matka dokáže povedať: „Teraz potrebujem chvíľu pre seba“ alebo „Teraz sa potrebujem najesť“, dieťa sa to od nej učí.
Učí sa, že aj jeho potreby raz budú mať v živote miesto, že nie je nutné sa pre druhých zničiť, aby sme boli hodní lásky. Pretože ak sa obetujeme a dávame oveľa viac, než vnútorne cítime a potrebujeme, a zároveň ignorujeme svoje pocity a potreby s tým spojené, je otázka času, kedy môže prísť hnev zo sebaobetovania, ktorý nás posúva presne tam, kde nechceme.
Ako ovplyvňuje „mom guilt“ dlhodobo psychiku a vzťah s dieťaťom?
Výčitky svedomia sú prirodzenou súčasťou materstva. Každá mama prežíva zodpovednosť, obavy a túžbu byť pre svoje dieťa čo najlepšou oporou. Tento pocit však môže mať rôznu intenzitu a dopad. Kým zdravé pochybnosti nás môžu viesť k reflexii a zlepšovaniu, chronický pocit viny tzv. „mom guilt“ môže dlhodobo vyčerpávať psychiku a negatívne ovplyvňovať vzťah s dieťaťom. Problém nastáva vtedy, keď si mama vnútorné výčitky osvojí ako pravdu o sebe. Napríklad: „Nie som dosť dobrá,“ „Zlyhávam ako mama,“ alebo „Ubližujem svojmu dieťaťu.“
Ak tieto myšlienky nie sú spracované, ale naopak, mama im podriadí svoje správanie, emócie a hodnotenie samej seba, vzniká začarovaný kruh. Neustále sebaznehodnocovanie, snaha o dokonalosť a porovnávanie sa s ostatnými (napr. cez sociálne siete) vedie k vyčerpaniu, frustrácii a niekedy až k vyhoreniu v materstve. A pritom, dieťa nemá „vypínač“. Potrebuje nás ďalej bez ohľadu na to, ako sa cítime. Ak však v sebe nosíme hromadiacu sa vinu a frustráciu, prejaví sa to aj v našom správaní. Sme podráždenejšie, menej trpezlivé a unavené. Vzťah s dieťaťom môže byť vtedy napätý práve preto, že si nedávame priestor postarať sa aj o seba.
Nie každá výčitka je toxická. Dôležité je vedieť ju rozpoznať, pomenovať a zdravo spracovať. Niektoré mamy vedia s pocitmi viny pracovať, argumentovať si, prečo nie sú pravdivé, nevnímajú ich ako hrozbu. Iné sú voči nim zraniteľnejšie, najmä ak majú tendenciu k perfekcionizmu alebo sú emocionálne preťažené. Ak si navyše zámerne (alebo nevedome) vyhľadávate informácie, ktoré len prehlbujú pocit zlyhania, napríklad sledovaním obsahu, ktorý zdôrazňuje, čo všetko robíte „zle“, je to už forma sebatrýznenia.
Vtedy je nesmierne dôležité porozprávať sa o tom s partnerom, kamarátkou alebo odborníkom, ak cítite, že vás to zahlcuje. Psychológ vám môže pomôcť získať nadhľad, pochopiť vaše prežívanie a naučiť sa pracovať s výčitkami tak, aby neovládali vaše materstvo. Pretože spokojná mama = spokojné dieťa. A to neznamená mama bez chýb. Znamená to mama, ktorá sa vie starať aj o seba.
Kedy je správny čas vyhľadať pomoc psychológa, ak mám pocit, že zlyhávam ako mama?
Podľa psychologičky Tekáčovej je správny čas kedykoľvek. Hneď ako sa cítite stratená, neistá, keď máte pocit, že si sama neviete pomôcť a okolie vám nerozumie. Často si to ani neuvedomujeme, ale mnohé z nás majú problém požiadať o akúkoľvek pomoc, pretože chceme všetko zvládnuť samy, byť „silné“ a „dokonalé“. Ak si všímate, že vás obklopujú negatívne myšlienky voči sebe alebo dieťaťu, alebo jednoducho necítite v materstve spokojnosť, je to signál, že pomoc by mohla byť prospešná.
Dôležité je zbúrať mýtus, že psychológ je tu len pre tie „vážne“ alebo krízové situácie. Práve naopak, psychológ vám môže pomôcť už vtedy, keď ešte problém nie je na pokraji. Môže vám pomôcť upratať si myšlienky v hlave, spracovať emócie a nájsť nový pohľad na situáciu. Niekedy už samotná jedna návšteva, keď máte pred sebou niekoho nestranného, kto vás vypočuje a podporí, môže priniesť úľavu a vniesť do chaosu jasno. Takže každá mama, ktorá sa cíti preťažená, zahltená alebo má pocit, že to nezvláda, by mala dať šancu aspoň jednej návšteve u psychológa. Nie preto, že je „slabá“, ale práve naopak, pretože je dosť silná na to, aby sa o seba postarala.
Ako si môžeme odpustiť a prestať sa trestať za každú chybu? Napríklad keď potrebujeme chvíľu pre seba, tak dáme dieťaťu mobil do ruky.
Prvým krokom je uvedomiť si, že mnohí z nás sme sa nikdy nenaučili mať súcit sami so sebou. Vieme byť láskaví a chápaví voči druhým, no seba často posudzujeme prísnejšie a bez milosti. Jednoduchá, no veľmi účinná rada je predstaviť si, že v rovnakej situácii je moja dobrá kamarátka, mama v podobnej situácii ako ja. Ako by som na ňu reagovala? Odsúdila by som ju? Povedala by som jej, že je zlou matkou? Alebo by som ju podporila, prejavila jej súcit a pochopenie? Pravdepodobne by som zvolila druhú možnosť. Práve tento postoj si treba vedieť aplikovať aj na seba. Často totiž máme na seba oveľa prísnejší meter než na iných. Sme na seba krutí, dávame si nereálne požiadavky, ktoré by sme nikdy nečakali od nikoho iného. Keď si uvedomíme, že tie očakávania sú nereálne, môžeme začať byť k sebe láskavejší. A ako teda začať trénovať súcit so sebou?
Zlatica Maarová: Od obáv k podpore LGBT+ komunity
Zlatici Maarovej, spoluzakladateľke Združenia rodičov a priateľov LGBT+ ľudí, vyrastali tri deti. Počas tohto obdobia ju občas napadlo, či niektoré z nich nie je kvír. Keď sa jej dcéra prihlásila, bola prekvapená. Problémy, ktoré vnímala silnejšie na Slovensku, ju motivovali, aby spolu s Lenkou Martinčokovou založila združenie. Toto združenie získalo Cenu Inakosti za Počin roka hneď v prvom roku fungovania a minulý rok Cenu Inakosti za Rozvoj komunity.
Rané skúsenosti a obavy
Zlatica vyrastala vo Zvolene v 60. - 70. rokoch, keď sa o kvír ľuďoch nemohlo veľa hovoriť. Prvýkrát o nich počula na strednej škole, zrejme zo šuškania o slávnych ľuďoch. Počas štúdia na VŠMU bola táto téma viac otvorená, ale stále žili v socializme. Počas vyrastania svojich detí mala rôzne obavy. S kamarátkami sa rozprávali o nástrahách dospievania. Keďže jej najstarší syn prežíval pubertu v 90. rokoch, bála sa drog. Pozorovala tiež, či nemá nejaké "záblesky inakosti" a pýtala sa ho na dievčatá v triede. Keď jedna z dcér odmietala nosiť sukne, vykoľajilo ju to a vravela si, že to musí pozorovať.
Dcérin Coming-Out a prvé reakcie
Napokon ju jedna z dcér prekvapila v dospelosti. Anka mala niekoľkoročný vzťah s mužom a potom oznámila, že randí so ženou. Zlatica sa o tom dozvedela cez telefón z Anglicka. Bola zmätená a trochu paralyzovaná, neskôr prišli strach a obavy o jej bezpečnosť. Snažila sa utriediť si, čo to pre ňu aj pre nich bude znamenať. Po Ankinom coming-oute sa Zlatica bála aj toho, že ich možno nebudú môcť s partnerkou navštíviť v Kolumbii. Neskôr zistila, že zákony tam boli liberálnejšie než na Slovensku.
Prekonávanie obáv a získavanie informácií
Obavy prekonali tak, že si s manželom zisťovali viac informácií. Chceli vedieť, ako je možné, že bola Anka dlho s mužom a zrazu mala priateľku. Až keď si toho rodič načíta viac, naučí sa lepšie svojmu dieťaťu porozumieť. Hľadali informácie a príbehy iných rodičov bisexuálnych detí. V slovenčine nebolo skoro nič, ale z anglických zdrojov sa dozvedela aj o organizáciách na podporu detí.
Zlatica si uvedomila, že ak vyrastáte v neslobodnej krajine, kde sa o kvír ľuďoch nehovorí, nemáte základ vedomostí. Aj keď prebehla nežná revolúcia, stále sa boríme so stigmatizáciou rôznych skupín obyvateľstva. Na jednej strane je to lepšie, lebo máme viac informácií, na druhej strane sa vyhrocujú antivášne proti LGBTI+ ľuďom.
Reakcie okolia a preklopenie vnímania
Reakcie okolia ju kedysi vyvádzali z miery. Selektovali, komu správu o dcérinej inakosti povedia a komu nie. Mlčanie ju vedelo prekvapiť. Keď sa dcéra vydala a rozhodli sa s manželkou pre dieťa, narazili u niektorých kamarátov na nesúhlas. Dnes má na stene zarámovanú Cenu Inakosti a ochotne vysvetlí, čo to je. Mnohé obavy sú zbytočné.
Návrat na Slovensko a založenie združenia
Na Slovensko sa vrátili necelý rok pred vraždou Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Vtedy sa im zdalo, že krajina má nádej. Po 15 rokoch sa naspäť presťahovala aj Anka so zákonitou manželkou. Zlatica zisťovala, aké problémy zažívali na Slovensku. V Anglicku bola Anka zosobášená, no tu ich ako manželky nevnímali. Keď sa im narodil syn, problémy sa znásobili. Tak vzniklo Združenie rodičov a priateľov LGBT+ ľudí. Zlatica sa stretla s Lenkou Martinčokovou a rozhodli sa založiť niečo po vzore zahraničných rodičovských organizácií.
Fungovanie združenia a pomoc rodičom
Združenie sa snaží stavať na autenticite. Podeliť sa o vlastné skúsenosti, situácie a môcť hovoriť v bezpečnom prostredí je podporou samo osebe. Pravidelné online stretnutia, osobné telefonáty a stretnutia naživo pomáhajú budovať komunitu. Dnes má komunita vyše 270 členov a členiek. Kontrolujú, koho do skupiny prijmú, aby mali bezpečné prostredie. Niektorých nasmerujú aj na odborníkov. Potrebujú ďalších ľudí, ktorí sú ochotní verejne vystúpiť.
Kniha „Niečo ti chcem povedať“ a výzvy
Niekoľko príbehov vydali v knihe „Niečo ti chcem povedať“. Snažili sa písať jasným jazykom, aby si knihu mohlo prečítať čo najviac ľudí. Združenie prosí všetkých rodičov, aby sa postavili na obranu akýchkoľvek detí a nedovolili nikomu po nich šliapať. Každý rodič by si mal uvedomiť, že nabudúce môže byť terčom útokov jeho dieťa.
Sila komunity a záver
Silná komunita dokáže pomôcť tam, kde zlyháva štát. Vie podporiť, posilniť, podržať jednotlivca, zorganizovať sa a spoločne vyjadriť krivdu. Zlatica Maarová pracuje ako dobrovoľníčka a aktivistka na Slovensku.
Set Mama a Dieťa - Brutus Family: Ručne vyrábané oblečenie
Predstavujeme vám sériu ručne šitých setov od slovenskej krajčírky Silvie, ktorá pracuje pod značkou Brutus Family. Inšpirovala sa vlastnou rodinou, do ktorej zahŕňa aj jej psíka, ktorý tvorí logo jej značky. Sústredí sa najmä na spoločné rodinné oblečenie. Veľkosti sú možné ušiť aj na mieru, ak do poznámky v objednávke vložíte obvod hlavy. Taktiež je možná kombinácia spodnej a vrchnej farby.
Set obsahuje: 2x čiapka a 1x nákrčníkMateriál:šedý set: 65% bavlna, 30% polyester a 5% elastenmodrý a žltý: 95% bavlna, 5% elasten
Štandardné veľkosti:detská čiapočka:S: 41 - 44 cm obvod hlavičkyM: 45 - 48 cm obvod hlavičkyL: 49 - 52 cm obvod hlavičkydámska čiapka: XL: 53 - 56 cm obvod hlavypánska čiapka: XXL: 57 - 60 cm obvod hlavy
V objednávke vložte do poznámky veľkosť, akú si želáte, prípadne inú kombináciu farieb. Dodanie 7 - 10 pracovných dní.
Dojčenie adoptovaného dieťaťa: Možnosti a podpora
Ženy, ktoré zažili dojčenie adoptovaného bábätka, opisujú širokú škálu pocitov. Hovoria o tom, že dojčenie im pomohlo vybudovať si vzťahovú väzbu s bábätkom, že netušili, aký fyzický rozmer má život s dieťaťom, že začali mať pocit, že sú skutočne matky alebo že svojmu adoptovanému bábätku začali lepšie rozumieť. Dojčenie im prinieslo do materstva ďalšiu dimenziu. Laktačné poradkyne MAMILY už od roku 2001 pomáhajú rodinám, ktoré si deti adoptujú, s dojčením.
Dôležité informácie o dojčení adoptovaného dieťaťa
- Môže dojčiť aj matka bez maternice, vaječníkov? Áno.
- Biologické dojčenie zaručuje úspech pri adopcii? Nie, dojčenie biologického dieťaťa ešte nič nezaručuje, hoci skúsenosť s dojčením pri ďalšom dojčení veľmi pomáha.
- Je dojčenie adoptovaného dieťaťa dôležité? Áno. Dojčiť adoptované dieťa je rovnako dôležité ako dojčiť biologické dieťa. Adoptované deti potrebujú dojčenie ešte viac. Dojčenie pomáha pri vytváraní vzťahovej väzby, a to je dôležité pre dieťa aj pre matku a v konečnom dôsledku pre celú rodinu. Materské mlieko v akomkoľvek množstve je pre každé dieťa nesmierne cenné. A aj dojčenie bez materského mlieka má význam, dojčenie znamená oveľa viac ako len príjem materského mlieka.
- Existuje horná hranica veku na dojčenie? Neexistuje horná hranica. Pri starších deťoch však môže byť otázna ochota dieťaťa prisať sa.
- Potrebujú choré deti dojčenie viac? Choré deti potrebujú dojčenie ešte viac než zdravé.
- Môžu lieky ovplyvniť dojčenie? Áno. Dlhodobé užívanie liekov, aj v prípade akútnej potreby (lieky proti bolesti, teplote a pod.), nie je prekážkou pre dojčenie.
- Bude mať matka dostatok mlieka? To sa nedá dopredu vedieť. Je možné, že budete mať dostatok mlieka, ale tiež je možné, že množstvo mlieka úplne nepokryje potreby bábätka. Ale aj trocha materského mlieka je cenná.
- Je pravdepodobné, že sa dieťa prísaje? Čím menšie bábätko, tým je pravdepodobnosť vyššia. Ale každé bábätko má potenciál sa prisať a aj "neadoptované" bábätká s tým môžu mať problém. Táto otázka si vyžaduje kvalifikovanú pomoc, čas a trpezlivosť. Niektoré bábätká sa po prvýkrát prisajú v prekvapivo "vysokom" veku.
- Má dojčenie bez mlieka význam? Áno. Oboje má veľký význam. Aj kvapky materského mlieka podporujú imunitný systém dieťaťa, pozitívne vplývajú na jeho zdravie, sú jedinečnou potravou. Aj satie na prsníku má nesmierny význam pre vzťah matky s dieťaťom a dojčenie je ďaleko viac než len mlieko. Satie na prsníku bez ohľadu na množstvo či prítomnosť mlieka dokáže dieťa upokojiť, pomôže mu prekonať situácie, o ktorých nie je schopné komunikovať, dáva mu možnosť cítiť sa príjemne, reguluje teplotu, tep, dýchanie, činnosť srdca, pomáha pri chorobe, pádoch, hneve.
- Je začiatok dojčenia náročný? Nemusí to tak byť. Ale začiatok môže byť niekedy aj ťažký, emocionálne náročný, ale začať dojčiť je v niektorých prípadoch náročné aj pre biologické matky. Budete potrebovať podporu poradkyne pri dojčení ako aj rodiny. Do snahy o dojčenie sa musíte vložiť úplne celá, musíte byť pevne rozhodnutá, nemá zmysel „to iba vyskúšať“. A toto môže byť vyčerpávajúce po psychickej stránke. Treba mať realistické očakávania. Dojčenie vás do materstva zaangažuje veľmi fyzickým spôsobom, ktorý ste možno neočakávali. Môžete zažívať zmiešané pocity, môžete byť veľmi unavená. Okrem starostlivosti o bábätko budete musieť zvládnuť aj túto ďalšiu oblasť „navyše“. Ide o dlhodobú snahu, ktorá môže trvať celé týždne. Ale to, čo získate, za tú námahu stojí. A dojčiť s radosťou a potešením potom môžete veľmi dlhú dobu. Dojčenie je investícia, ktorá sa vám rozhodne vráti.
- Čo potrebujem na dojčenie? Závisí od veku dieťaťa, ochoty prisať sa a od tvorby mlieka. Nekupujte nič dopredu, vytvorte si plán s poradkyňou pri dojčení. Je možné, že využijete laktačnú pomôcku či odsávačku mlieka.
- Kedy začať s prípravou? Hneď ako viete, že je pravdepodobné, že môžete mať bábätko. Najskôr 9 mesiacov pred možným príchodom bábätka. Deväť mesiacov je ideálnych, ale nie vždy možných. Akýkoľvek čas je dobrý. Štandardný protokol pre adopciu je určený na dobu 5 mesiacov. Aby ste dosiahli čo najlepšie výsledky, sú potrebné aspoň dva mesiace. Prípravu pre tieto znalosti, ako aj iné znalosti o dojčení, môžete absolvovať bez ohľadu na to, či už bábätko máte a aj v prípade, že neviete, kedy bábätko budete mať. Čím skôr, tým lepšie.
- Je dôležité, aby sa dieťa prisalo hneď po pôrode? To, či sa bábätko prisaje, je úplne najdôležitejšia otázka. Musíte vedieť, že v tomto smere neexistuje žiadna záruka. Ak má bábätko pri sebe hneď po pôrode, je táto možnosť ešte pravdepodobnejšia. Ale v drvivej väčšine prípadov to tak nie je. Nemusí byť najvhodnejšie spoliehať sa na túto možnosť, aj keď niekedy odhodlanie a skorý dobrý začiatok môžu urobiť zázraky. Aj v prípade, že máte dieťatko ihneď po narodení, je dobré začať užívať senovku grécku a benedikt lekársky na zvýšenie tvorby mlieka.
- Môžem dojčiť, ak som nebola tehotná? Áno. Ale v drvivej väčšine prípadov to tak nie je. Ak chcete v ktoromkoľvek bode prípravy na adoptívne dojčenie odsávať, je z časového hľadiska ideálne, ak použijete elektrickú odsávačku na oba prsníky, ale nie je to podmienkou. Hoci môžu existovať prípady, keď samotné dojčenie alebo samotné odsávanie spustilo tvorbu mlieka, pravdepodobnosť, že toto samotné bude stačiť, je nízka. Ak máte pred adopciou veľmi veľa času (približne 9 mesiacov, príp.
- Ako vyvolať tvorbu mlieka? Tvorbu mlieka s najväčšou pravdepodobnosťou vyvolá hormonálna príprava v kombinácii s ďalšími prípravkami na zvýšenie tvorby mlieka. Hormonálna príprava: zahŕňa užívanie dvojzložkovej antikoncepcie bez prerušenia v trvaní minimálne 30 dní, lepšie 60 dní, ideálne 5 mesiacov. Hormonálnu antikoncepciu musí predpísať gynekológ. Užívanie hormonálnej antikoncepcie nie je podmienkou pre dojčenie adoptovaného dieťaťa. Po vysadení antikoncepcie sa pokračuje v užívaní senovky gréckej plus benediktu lekárskeho. Zároveň sa začína odsávať mlieko, príp. Pred užívaním antikoncepcie musíte absolvovať potrebné vyšetrenia, ktoré navrhne váš gynekológ a počas užívania antikoncepcie musíte byť pod dohľadom gynekológa. Odsaté mlieko dajte v malých dávkach zamraziť.
- Mám mlieko, ale nie je ho dostatok. Takáto situácia môže nastať. Množstvo mlieka, ktoré sa vytvorí, nemusí úplne pokrývať potreby dieťaťa. Pamätajte na to, že dojčenie je oveľa viac než len mlieko. Poradkyňa vám môže pomôcť správne použiť protokol na zvýšenie tvorby mlieka. Ak mlieka nie je dostatok ani potom a ak má dieťa menej ako 4 mesiace, doplňte zvyšné množstvo mlieka, iným mliekom (z banky materského mlieka, príp. umelým mliekom), ktoré dieťa dostane pomocou laktačnej pomôcky priamo na prsníku, čo zaručí, že aj pri pití tohto mlieka sa dieťa dojčí. Ak má dieťa viac ako štyri mesiace, je možné potrebný kalorický príjem doplniť tuhou stravou. Pri dojčení neplatí všetko alebo nič, aj trocha materského mlieka je cenná.
- Mám mlieko, ale dieťa sa neprisáva. Pozrite si body 11 a 12 a s poradkyňou pri dojčení si naplánujte ďalší postup podľa protokolu pre neprisávajúce sa dieťa. Hlavne doprajte dieťaťu čas. To, že máte dostatok mlieka je vynikajúci predpoklad na to, že sa dieťa o pár dní či týždňov prisaje. Vyzbrojte sa trpezlivosťou.
- Dieťa sa prisáva krásne, ale mlieko nemám vôbec. Ak ste absolvovali hormonálnu prípravu a beriete aj ďalšie prípravky na zvýšenie tvorby mlieka a máte správne prisatie a napriek tomu vôbec nemáte mlieko, môžete vďaka dobrému prisatiu kŕmiť dieťa na prsníku pomocou laktačnej pomôcky. Skontaktujete sa s poradkyňou pri dojčení, aby ste zistili, či sa dá urobiť ešte niečo viac, než robíte. Ale aj samotná skutočnosť, že dieťa dojčíte, je veľmi dôležitá.
- Mám svoje vlastné dieťatko, ktoré som určitú dobu dojčila, teraz však už nedojčím. (Pokračovanie nasleduje v ďalšej sekcii.)
Dôležitosť komunity a podpory v materstve
V súčasnosti sa od rodičov, najmä od matiek, očakáva takmer nadľudský výkon. Starostlivosť o dieťa sa zvykne diať v izolácii, bez širšej opory a komunity. Pripútanie sa len k jednému človeku, najčastejšie k matke, nie je ideálom, ale kompromisom súčasného životného štýlu.
Vývojový psychológ Gordon Neufeld tvrdí, že malé dieťa nie je biologicky ani emocionálne nastavené na to, aby si vystačilo len s jedným pevným vzťahom. Dieťa potrebuje takzvanú „attachment village”, teda dedinu bezpečných vzťahov, ktoré sa neprekrývajú, ale dopĺňajú. V takomto prostredí si môže budovať dôveru vo viacerých dospelých, pričom každý z nich prináša do jeho sveta niečo iné… Pokoj, stimuláciu, vedenie, humor, stabilitu či istotu.
Tieto poznatky sú tiež v súlade s evolučnými a antropologickými výskumami, ktoré ukazujú, že v tradičných spoločnostiach deti vyrastali obklopené nielen rodičmi, ale aj starými rodičmi, súrodencami, tetami, ujami, susedmi a staršími deťmi. Významnú rolu teda nezohrávali len tí dospelí, ktorí boli biologickými rodičmi, ale aj všetci ostatní, ktorí sa podieľali na starostlivosti. Tento model bol vlastný aj našej kultúre. V slovenských vidieckych komunitách ešte donedávna žili rodiny v rámci niekoľkých generácií. Dieťa sa striedavo hrávalo s tetou, starou mamou, susedkinými deťmi. Získavalo tým rôznorodé skúsenosti, citové väzby a vzory správania.
Dnes je však bežné, že matka zostáva s dieťaťom doma sama celé mesiace či roky. Partner je v práci, starí rodičia bývajú ďaleko alebo ešte sami pracujú, susedia sú anonymní. Psychologička Lenka Šulová upozorňuje, že pre zdravý vývin je dôležité, aby dieťa trávilo dostatok času s rôznymi dospelými. Britský psychoanalytik Donald Winnicott, ktorý ešte v 50. rokoch zaviedol pojem „dostatočne dobrá matka”, zas tvrdil, že dieťa nepotrebuje dokonalosť, ale potrebuje matku, ktorá vie byť prítomná, ale aj unavená, ktorá je láskavá, ale aj ľudská. Psychologička Lenka Pavuková Rušarová poukazuje na to, že v rešpektujúcom prostredí, kde je dieťa obklopené viacerými vnímavými dospelými, má oveľa väčší priestor rozvíjať svoju emocionalitu aj sociálne zručnosti. Jedným z najväčších rizík moderného rodičovstva nie je zanedbávanie dieťaťa, ale vyhorenie rodiča, ktorý sa snaží urobiť všetko sám. Rodičia sa potom trápia pocitmi zlyhania, že nie sú dosť láskaví, že nemajú trpezlivosť, že nezvládajú zmysluplne odpovedať na každý plač alebo otázku. Možno povedať, že dieťa potrebuje naozaj veľa, ale nie všetko od jedného človeka. Potrebuje lásku, pozornosť, hranice, vedenie, oporu aj hru. Jedna osoba to ale nedokáže všetko zvládnuť naraz. A ani nemusí. Rodič, ktorý si prizná, že potrebuje pomoc, nerobí chybu.
tags: #mama #a #dieta #vystrihovacka