Vzťah medzi matkou a dieťaťom je jedným z najsilnejších a najdôležitejších vzťahov v živote človeka, formujúcim základy pre jeho psychické, emocionálne a mentálne zdravie. Mama je pre dieťa kľúčovou osobou, ktorá ho nielen privádza na svet, ale aj ochraňuje, usmerňuje a učí ho reagovať na rôzne životné situácie. Silný a kvalitný vzťah s matkou má zásadný vplyv na psychické a emocionálne zdravie dieťaťa, ako aj na jeho mentálny vývoj. Táto podpora a vedenie pritom nemusí byť vždy len o fyzickom držaní za ruku, ale o celkovom prístupe k výchove a rozvoju, ktorý rešpektuje prirodzené tempo a potreby dieťaťa.
Neobyčajná sila materskej lásky: Príbeh Lindy Bannon
Predstaviť si život bez rúk je pre väčšinu ľudí nemožné. Linda Bannon však takto žije celý život. Trpí veľmi ojedinelým Holt-Oramovým syndrómom, ktorý zasiahne jedného zo 100 000 ľudí. Tento syndróm spôsobuje poruchy rastu kostí a má aj výrazný vplyv na srdce. Linda tak prišla na svet bez rúk a trápia ju aj problémy so srdcom. Napriek tomu sa však po celý svoj život snaží normálne fungovať a jej príbeh je svedectvom o obrovskej sile ľudského ducha a nezlomnej materskej lásky. Nemožné sa stáva bravúrne zvládnuteľným, čo väčšina z nás by sa mohla od nej učiť pokore a optimizmu.
Jej sila a pozitívne vyžarovanie očarili aj jej súčasného manžela, za ktorého je už 10 rokov vydatá. Rok po svadbe sa manželom narodil vytúžený syn, ktorý žiaľ podedil po mame Holt-Oramov syndróm, rovnako ako jeho matka, narodil sa s rovnakým postihnutím. Napriek ďalšej rane osudu sa Bannonovci nedali vyviesť z miery a fungujú ako taká normálna rodinka. Otec zarába, mama sa stará o dieťa a domácnosť. Linda s úsmevom na perách tvrdí: „Nemáme to jednoduché, ale sme veľmi šťastní!“
Všetko robia nohami. Napriek tomu, že Linda mala pridelené aj „ručné“ protézy, nezvykla si na ne, a tak si radšej našla iný spôsob, ako zvládať bežné činnosti. A zvláda naozaj všetko, a to nohami! Bez problémov dokáže umyť riad, či zuby, obliecť sa, pracovať na počítači, a dokonca i hrať na gitare! Rovnako vedie k samostatnosti aj svojho syna Timmyho. Matka aj syn sa tak o seba dokážu postarať, pričom Timmy sa učí od svojej matky neuveriteľnej nezávislosti a adaptabilite. Ich príbeh ukazuje, že skutočné vedenie dieťaťa spočíva v odovzdávaní vôle, optimizmu a schopnosti prekonávať prekážky, bez ohľadu na fyzické obmedzenia.
Naše neuveriteľné dievča bez rúk | ZRODIL SA INÝ
Kľúčová úloha mamy v živote dieťaťa a dôležitosť stability
Mamy zohrávajú kľúčovú úlohu v živote každého jedinca, a nielen tým, že mu dajú život. Sú ochrancom, strážcom, človekom, ktorý dieťa usmerňuje a učí ho reagovať na rôzne situácie. Silný a kvalitný vzťah medzi matkou a dieťaťom môže dieťa ochrániť psychické i emocionálne zdravie dieťaťa, a tiež jeho mentálny vývoj. Odborníci už dávnejšie poukazovali na súvislosť medzi depresiami a úzkostnými stavmi detí rôznych vekových kategórií so vzťahom s matkou. Dokonca i výskumy potvrdili, že aj mentálna anorexia a ďalšie psychické problémy vznikajú najmä u detí, u ktorých vzťah s matkou nefunguje tak, ako by mal, či mohol.
Už novorodeniatko hľadá v náručí mamy istotu a harmóniu. Potrebuje pocit bezpečia, ktoré mu dáva vôňa matky a materské mliečko z jej prsníkov. Ešte aj malý školák sa najlepšie upokojí na maminej hrudi. V prípade, že tento zdroj bezpečia - táto stelesnená stabilita sama podlieha strachu, obavám, keď deti vidia svoju mamu ako nezvláda emócie alebo podlieha veľkému strachu, plače, kričí - zrazu sa rozpadá aj ich jediný ostrov bezpečia, zahlcuje ich nesmierny strach, obavy a bolesť. Sú obklopené chaosom, na ktorý nie sú pripravené a ktorý nevedia zvládnuť.
Bezpečie a stabilita je nevyhnutná aj pre zdravý mentálny rozvoj dieťaťa, a tiež preto, aby dieťa mohlo bezpečne spoznávať svet. Keď mu chýba stabilné prostredie, pokojný domov, istota, že vždy sa môže so svojimi problémami zveriť a vždy mu podáme pomocnú ruku, keď ju bude potrebovať, bude to mať za následok negatívny vplyv na jeho psychiku. Neraz na celý život. Už prvé týždne sú kľúčové. Jedna z kľúčových svetových osobností rozvoja psychoanalýzy a uznávaná psychologička Melanie Klein sa počas svojho života vyjadrila - na to obdobie prekvapujúco: už to, ako komunikujeme so svojím dieťaťom prvé týždne po narodení zohráva veľkú úlohu - podľa prvých spoločných momentov si dieťa buduje vzťah k matke a tak ju vníma aj neskôr. Deti majú často v istých vekových obdobiach problém zvládať vlastnú psychiku, v ktorej sa dobre nevyznajú. Keď sme k nim v tomto období vnímaví, pomáhame pochopiť im samotným ich vlastný vnútorný svet. Každý deň pri výchove svojho dieťaťa, bežnej komunikácii s ním, by sme si mali uvedomiť, že materstvo je prostriedkom, ako môžeme urobiť pre svoje dieťa svet bezpečným. Každý máme z detstva zážitok plný strachu a obáv. Ak nám ich pomohli spracovať naše matky (otcovia, opatrovateľky), cítili sme sa v bezpečí, prekonali sme ich a rástli sme ďalej. Ak nie, stále v nás v rôznych formách pretrvávajú.
Emocionálna prítomnosť a komunikácia ako základ rozvoja
Hoci sú mnohé matky v súčasnosti s deťmi viac ako v minulosti, duchom môžu byť neprítomné. Mnohí odborníci tvrdia, že rodičia trávia s deťmi viac času ako v minulosti, ale často sú na deti emocionálne nenapojení, myšlienkami sú niekde inde, často pozerajú do mobilu alebo snívajú o niečom, čo budú robiť, keď dieťa napríklad zaspí. Mnohí sa tešia, že si sadnú k počítaču, kde nájdu množstvo podnetov na premýšľanie. Alebo sa pripoja na nejakú sociálnu sieť, kde sa s niekým porozprávajú. Je niekedy naozaj smutné sledovať rodičov, ktorí si prídu popoludní po dieťa do materskej školy a namiesto toho, aby počúvali radostné a spontánne rozprávanie svojho dieťaťa, ktoré toho veľa počas dňa v škôlke prežilo, tak radšej pozerajú do mobilu. Mnohé matky otvorene hovoria, že rady chodia so svojimi deťmi na detské ihrisko, ale úprimne povedané, nudia sa tam. A tak pozerajú do mobilu. Mnohé mamičky zase priznávajú, že sa aj v byte s deťmi nudia, a tak občas mrknú, čo nové na Instagrame, sem - tam odpovedia na sociálnej sieti, inokedy si prečítajú článok.
Odborníčka na technológie Linda Stone pred viac ako 20 rokmi nazvala tento jav ako nepretržitú čiastočnú pozornosť. „Tento novodobý fenomén poškodzuje nielen dospelých, ale aj deti. Predovšetkým ide o emocionálnu interakciu, ktorá prebieha medzi matkou a dieťaťom. Týka sa to tiež citlivej komunikácie, ktorá je základom väčšiny ľudského učenia. A tak sme sa ocitli akoby v nových výchovných situáciách, ktoré ešte nemáme ani poriadne preskúmané,“ upozorňuje Linda Stone. Nestačí, keď sú rodičia prítomní len fyzicky, dôležité je aj to, ako sú k deťom pripútaní aj citovo. Deti túžia po komunikácii s rodičmi, telefóny ich však často rušia.
Medzi rodičom a dieťaťom dochádza k typickej komunikácii, ktorá sa viaže k veku dieťaťa. Väčšinou rodičia používajú vyšší tón hlasu, zjednodušujú vety a výrazne vyjadrujú nadšenie. Takýto štýl komunikácie pomáha deťom v ich rozvoji. Kathy Hirsh-Pasek, profesorka detskej psychológie, hovorí: „Podľa úrovne jazykových schopností môžete veľmi pravdepodobne predpokladať, ako sa bude dieťaťu dariť v škole. A kľúčom k rozvoju slovnej zásoby je častá a plynulá komunikácia medzi dieťaťom a dospelými. Kúzlo rozhovoru je preč.“
Batoľatá majú veľkú túžbu zdieľať svoje hry s rodičmi a túžia po tom, aby sa mama a otec zapojili do zábavy. Batoľatá poukazujú na veci, ktoré považujú za zaujímavé, ukazujú hračky rodičom, nosia im rôzne predmety len preto, aby rodičov zaujali a motivovali ich k spoločnej hre. Kathy Hirsh-Pasek toto komunikačné správanie nazýva „sociálne ponuky“, pretože batoľatá v podstate ponúkajú dospelému sociálnu pozornosť. 13-mesačné batoľatá ponúkajú svojim rodičom 160 ponúk v priebehu 10 hodín. Toto je ten najsprávnejší čas, keď rodičia môžu deti veľa vecí naučiť a správne s nimi komunikovať, upevňovať ich vzájomné puto a podporovať ich rozvoj.
Prirodzený pohybový vývoj dieťaťa a úskalia predčasného vedenia za ruku
Dieťatko okolo svojich prvých narodenín prechádza dôležitým míľnikom svojho života. Postaví sa na svoje nôžky a začne robiť prvé kroky. Aj keď sa mamičky často boja, že ich drobček ešte nechodí, lebo rovesníci už áno, nemajte hlavu v smútku. Je to veľmi individuálne. Niektoré deti chodia už v 11. mesiacoch, iné až v 15. „Chôdzu u detí ovplyvňuje veľa faktorov. Je to motivácia, telesné a genetické faktory, prostredie, svalové napätie, či predošlý psychomotorický vývoj,“ povedala detská lekárka Monika Michňová.
Od postavenia ku chôdzi - prečo nepredbiehať
Väčšina detí sa prvýkrát postaví samé na nohy medzi siedmym až ôsmim mesiacom a pridržiava sa. Následne začne obchádzať nábytok. Je dôležité, aby ste mu ako rodič do toho nijakým spôsobom nezasahovali, iba ak hrozí, že sa pádom môže zraniť. Hoci by sa mohlo zdať, že takýmto spôsobom dieťatku pomôžeme v jeho prirodzenom vývoji, nie je to tak. Bežné pády sú ale veľmi dôležité, pretože malému chodcovi poskytujú dôležité informácie o svojom tele a rovnováhe. Uvidíte, do pár mesiacov sa odhodlá aj na samostatný stoj bez opory a krátko nato aj na svoje prvé kroky.
Mnohé mamy dostanú rady do života, že by svojho malého miláčika, hneď ako sa postaví, zobrali za ruky a veľa s ním chodili. Lekári však s takýmto názorom nesúhlasia. Vodenie batoľaťa za ruky je zásah do jeho prirodzeného pohybového vývoja, ktorý môže navyše negatívne ovplyvniť aj jeho zdravie. Ak do tohto procesu vstúpite a chytíte dieťa za ruky, jeho prirodzený pohybový vývoj sa zastaví a nepokračuje tak, ako by správne mal. „Dieťa možno bude mať úsmev na tvári, ale nemali by ste to robiť, môžete mu skôr ublížiť,“ doplnila pediatrička.
Negatívne dôsledky ťahania dieťaťa za ruky
Ak budete dieťa pri chôdzi ťahať za ruky, a teda ruky bude mať vystreté smerom hore nad ramenami, dôjde:
- K zmene ťažiska - posun vpred, dieťa je zavesené na vašich rukách. To narúša prirodzenú schopnosť dieťaťa nájsť a udržať si vlastné ťažisko, ktoré je kľúčové pre samostatnú chôdzu.
- K nesprávnej funkcii stabilizátorov bruška, chrbtice a trupu. Tieto svalové skupiny sú nevyhnutné pre správne držanie tela a kontrolu pohybu, a ich nesprávne zapájanie môže viesť k dlhodobým problémom.
- K nesprávnemu postaveniu krčnej chrbtice. Neprirodzená poloha hlavy a krku, ktorá je dôsledkom ťahania za ruky, môže spôsobovať napätie a nesprávny vývoj krčnej oblasti.
- Hrozí riziko vytiahnutia lakťa. Citlivé kĺby malých detí sú náchylné na zranenia pri takomto zaťažení a ťahaní.
- K nesprávnemu nášľapu nohy na špičku. Dieťa sa učí spoliehať na podporu zhora a často si nezvykne na plné došľapovanie chodidla, čo môže viesť k chôdzi po špičkách.
- Dieťa stratí odvahu, spolieha sa na rodiča a predlžuje sa moment samostatnej chôdze. Namiesto budovania vlastnej sebadôvery a pocitu nezávislosti sa dieťa stáva závislým od rodičovskej podpory.
- Predlžujeme dobu samostatného chodenia, pretože dieťaťu chýba potrebná motivácia a priestor na prirodzené nacvičovanie všetkých aspektov chôdze.
Keď už chcete s dieťaťom veľmi chodiť, držte jeho ruky radšej pod úrovňou ramien a vy sa viac ohnite v chrbte. „Pre dieťa je to prirodzenejšia poloha a lakte sú chránené, stále to však nie je ideálne,“ vysvetlila. Alebo ho iba pridŕžajte jemne za boky, ale aj to len minimálne.
Prvé kroky musia urobiť samé
Podľa odborníkov je najlepšie nechať dieťa dospieť do bodu, kedy samé začne robiť svoje prvé ťarbané krôčiky bez akejkoľvek pomoci rodičov. „Dieťatku musí na samostatnú chôdzu dozrieť nervová sústava a taktiež si musí nacvičiť iné veci, ako nájsť ťažisko, spevniť trup, zaťažiť chodidlo, naučiť sa správny nášľap a používať jednotlivé svalové skupiny,“ vysvetlila detská lekárka. Až keď na chôdzu bude naozaj zrelé, ani sa nenazdáte a po dome vám už bude smelo cupitať. „Pri samostatnej chôdzi dieťa vie zastaviť, zmeniť smer, rozbehnúť sa, čupnúť si a následne sa postaviť,“ uviedla Michňová, ktorá mamám radí aj na svojom instragramovom profile detska_doktorka. To všetko sú komplexné motorické zručnosti, ktoré sa nedajú urýchliť a vyžadujú si dozrievanie a prax.
Nežiaduce pomôcky a dôležitosť priestoru pre slobodný pohyb
Podľa pediatričky nie je vhodnou metódou učenia detí chôdzi ani používanie chodítok, tzv. pavúkov. Dieťa je v ňom zavesené v neprirodzenej polohe a špičkami nôh sa odráža od zeme. To môže viesť k tomu, že sa naučí chodiť po špičkách a bude potrebovať pomoc fyzioterapeuta a rehabilitáciu. Navyše trpí chrbtica a bedrové kĺby, ktoré sú v nesprávnej polohe, čo môže mať dlhodobé negatívne dôsledky na ich zdravý vývoj. Ak chcete používať chodítko, tak vyberte iba také, ktoré dieťa tlačí pred sebou, čo mu umožňuje prirodzenejší pohyb a posilňuje správne svalové skupiny.
Naše neuveriteľné dievča bez rúk | ZRODIL SA INÝ
Pripravte svoju domácnosť na malého objaviteľa. Z cesty odstráňte predmety, o ktoré by mohol zakopnúť, zabezpečte všetky hrany a rohy. „Vytvárajte detičkám správne podmienky na vývoj, buďte obozretní voči úrazom, doprajte im dostatok času a hlavne nič neurýchľujte, všetko príde vtedy, kedy má,“ uzavrela detská lekárka Monika Michňová. Mnohé pomôcky síce rodičom uľahčujú starostlivosť o dieťa, no v konečnom dôsledku preň vôbec nie sú vhodné a môžu narušiť jeho prirodzený vývoj.
Komplexný vývoj ročného dieťaťa: Viac ako len prvé kroky
Za prvý rok života sa dieťatko rozvíjalo v mnohých smeroch, po stránke fyzickej i psychickej. Obrovský pokrok nastal v motorike - jemnej (drobné pohyby rúk, úchopy…), hrubej (sedenie, lozenie, chodenie), v sociálnej oblasti i v rozvoji reči, mimiky, fantázie a myslenia. Pokrok, ktorý dieťa urobilo za prvý rok svojho života, už nikdy nebude taký enormne rýchly.
Chôdza v 12. mesiaci života
Čakanie na prvý krok dieťatka môže byť občas frustrujúce. Pre rodičov je signálom zdravého vývoja dieťaťa po pohybovej stránke, a tiež znakom osamostatňovania sa. Čas prvých krôčikov a samostatnej chôdze je však individuálny. Najprv sa dieťa obracalo, potom sedelo, naučilo sa postaviť a stáť. Približne vo veku 9 - 10 mesiacov sa objavuje prvý krok, často vo forme obchádzania nábytku a podobne. Neskôr sa chôdza rozvíja ďalej, niektoré deti začnú chodiť v 11. či 12. mesiaci. Niektoré sú opatrnejšie a dlhšie chodia s pridržaním sa rúk rodiča a podobne. Širšia norma udáva, že zdravé dieťa sa naučí samostatne chodiť najneskôr do 17. - 18. mesiaca. Avšak, to, že samostatne chodí ešte neznamená, že sa vývin jeho chôdze ukončil. Naopak, chôdza sa zdokonaľuje - dieťa chodí po rovnej dlážke, po tráve, v snehu, z kopca, učí sa chodiť dopredu, dozadu, prekračovať prekážky a podobne. Pre zdravý vývin dieťaťa nie je vhodné podporovať jeho chôdzu v chodúľkach. Ich používanie nie je bezpečné a vedie k zlozvykom, ako je chôdza na špičkách alebo krivenie chrbtice. Platí, že dieťa začne samo chodiť vtedy, keď je na to (fyzicky i psychicky) pripravené.
Vývin reči v 12. mesiaci života
Každé dieťa je originálne, nielen čo sa týka výzoru a záujmov, ale aj reči. Kým niektoré detičky už v roku džavocú, iné si na svojom prejave dávajú záležať. Je to individuálne. Spočiatku sa rozvíja porozumenie, až potom aktívna slovná zásoba, teda slová, ktoré dieťa správne spojí s danou vecou (napríklad auto) a pomenuje ich. Koncom 12. mesiaca života má dieťa snahu používať prvé slová, ktoré majú význam a často sú to jednoslabičné zvuky alebo zjednodušené slová (mama, tata, baba). Zvyšuje sa záujem o riekanky a obrázky, čo by mali rodičia podnecovať pozeraním vhodných knižiek. Dieťa by malo zdieľať pozornosť, teda prstom ukazovať na to, čo ho zaujme, na čo rodič reaguje pomenovaním a uistením: „Áno, to je pes. Robí hav-hav.“ Samozrejme, veľmi motivujúca je aj pochvala, ktorá posilňuje snahu dieťaťa o komunikáciu.
Hra v 12. mesiaci života a rozvoj sociálnych zručností
Ročné dieťa sa už dokáže aj krátko zahrať. Vie vkladať geometrické tvary do skladačky, ktoré mu rodič pomáha pomenovať. Skladá kocky na seba, kolieska na tyč, ťahá hračku na povrázku, ukladá a vyťahuje predmety zo škatule, rozpoznáva niektoré zvieratká na obrázkoch. Sociálne zručnosti sa takisto rozvíjajú. Dieťa už dokáže reagovať na výzvy rodiča, napríklad „Daj mi auto.“ Už vie rozlišovať jednoduché príkazy, čo je dovolené - zakázané, správne - nesprávne. Má záujem hrať sa, avšak skôr s dospelými, ktorí mu rozumejú a dokážu sa mu prispôsobiť. V tomto veku sa ešte malé deti nedokážu hrať so svojimi rovesníkmi, hrajú sa vedľa seba, prípadne si berú hračky. Je to preto, že dieťa v tomto veku je ešte príliš zamerané na seba a svoje potreby.
Nesmieme zabudnúť na to, že aj keď dieťa začína chápať, že druhý prežíva bolesť a prejavuje aj akýsi súcit, keď niekto predstiera plač, aj tak zostáva veľmi egocentrické a zamerané na seba a svoje potreby. Jeho mottom je: všetko je moje a všetci sú tu len pre mňa. Napríklad dieťa vytrvalo vyžaduje, ak niečo chce a odmieta to, čo sa mu nepáči. Požičať hračku, vypýtať si ju, neplakať, keď niekto hračku vezme - to všetko je výchovná úloha rodičov. Je potrebné ho citlivo viesť k tomu, aby sa dokázalo rozdeliť a postupne spolupracovať. Využiť na to možno aj rôzne napodobňovacie hry, pretože dieťa chce v tomto období všetko napodobňovať. Čo mama robí s vareškou? A čo robí tata? Na čo slúži táto vecička? Ako otvorím túto skrinku? Hoci je pre rodiča namáhavé ustriehnuť, čo všetko malý objaviteľ skúša, práve vďaka týmto skúsenostiam sa rozširuje jeho poznanie. Je to aj inšpirácia na vhodný darček pre dieťa, napríklad taká detská kuchynka či dielnička učia detičky novým zručnostiam a správnym smerom im rozvíjajú ich motorické schopnosti. Vďaka zdokonalenému úchopu už totiž ročné dieťa dokáže do rúk chytiť aj drobné predmety, čo však zvyšuje nárok na jeho bezpečnosť. Je dobré podporovať dieťa a prizývať ho napríklad k pomoci v kuchyni (napríklad vaľkať cesto, vykladať riad z umývačky, ukladať ponožky do skrinky a podobne). Všetko, čo sa dieťa naučí si ukladá do pamäti - učí sa žiť. Dieťa radšej napodobňuje skutočne než „akože“ symbolicky. Radšej teda vyrába niečo zo skutočného cesta a dáva to do skutočnej rúry, než akoby sa na to hralo na detskom sporáku s detským riadikom. Opakované pripomínanie si egocentrizmu dieťaťa v tomto veku je kľúčové pre rodičovské pochopenie a trpezlivosť.
Stravovanie v 12. mesiaci života
Stále viac treba podporovať samostatnosť v jedení. Ročné dieťa už vie samo piť z hrnčeka, vie si trafiť lyžičkou do úst, hoci rado papá rukami. Do 1. roka by deti nemali konzumovať údeniny, morské plody, jahody, citrusové plody a kivi. Naďalej platí jedlá nesoliť a nekoreniť. Dieťa stále potrebuje v strave mlieko. Ak už dojčenie nie je možné, je vhodné podávať dieťaťu mliečnu formulu. Opatrnosť so zavádzaním nových potravín platí najmä u detí, ktoré majú alergiu alebo predispozíciu na ňu. Strava by však mala byť pestrá, plná vitamínov, nemalo by v nej chýbať mäso, ovocie, zelenina, mliečne výrobky, pečivo atď. V mnohom je podobná strave dospelých. Dieťa už má dobre vyvinuté chute, vyberá si, čo jesť bude, a čo nie. Skutočne, stravovanie môže byť zábava, teda viac pre dieťa ako pre rodičov, od tých vyžaduje veľkú dávku trpezlivosti a fantázie, aby sa vyrovnali s detskými preferenciami a odmietaním.
Výzvy moderného rodičovstva a hľadanie zdravej rovnováhy
Vytvoriť rovnováhu medzi potrebami detí a rodičov nie je jednoduché a je naivné si myslieť, že by rodičia dokázali vždy a za všetkých okolností venovať sústredenú pozornosť len svojim deťom. Dnešní rodičia, ktorí dlhé roky študovali a často i pracovali, potrebujú neustále aj vyššiu intelektuálnu stimuláciu. A nebolo to iné ani v minulosti. Ani pred rokmi sa rodičia nedokázali sústrediť len na dieťa. Tiež sa venovali svojim povinnostiam a záľubám. Aj v minulosti deťom nahrádzali neprítomnosť rodičov iní členovia rodiny alebo opatrovateľky. A veľmi boli rozšírené aj detské jasle.
Osamelosť a smútok dnešných matiek
Ak rodičia občas nedávajú na deti pozor, nie je to žiadna katastrofa a niekedy im to aj prospeje, lebo čím je dieťa staršie, tým viac času len pre seba potrebuje. Nič sa nedeje, keď rodičia deťom vysvetlia, že sa musia chvíľku hrať samy, lebo oni musia niečo dôležité zariadiť. Dnes sa stretávame aj s opačným prípadom, keď rodičia sú v životoch detí fyzicky neustále prítomní, čím ich blokujú na ceste k samostatnosti. Problémom teda nie je to, že občas sú deti samy, ale problémová je chronická rozptýlenosť. V minulosti matky deti vychovávali v spoločenstve ďalších žien z rodiny či dediny. V súčasnosti majú mnohé matky rodinu vzdialenú aj stovky kilometrov, vo veľkých mestách si nevedia nájsť kamarátky, a tak niektoré môžu trpieť osamotenosťou. Práve pre tieto ženy je mobil a internet poslednou záchranou. Ony samy hovoria, že je to ich jediné spojenie s reálnym svetom dospelých. Keď matky cítia smútok, nenaplnenosť vo vzťahoch alebo nudu, tak sa nedokážu stopercentne napojiť na svoje dieťa. Ideálne je, keď je matka šťastná, spokojná, keď sa dokáže tešiť z rodičovstva a nachádza v ňom v určitom období života svoje jediné naplnenie. Šťastná matka vychováva šťastné deti. Niektoré matky dokonca hovoria, že ich vzťah k dieťaťu sa zlepšil po tom, keď išli do práce. Spoločne strávený čas s dieťaťom potom považujú za vzácnejší a viac si ho vychutnávajú.
V dnešnej dobe má takmer každý človek okrem práce či školy rozbehnutých množstvo aktivít, ktoré ho napĺňajú a robia mu radosť. Môže to byť pravidelný šport, kultúrne aktivity či posedenia s priateľmi. Po narodení dieťaťa sa mnohí cítia ako v pasci. Na jednej strane cítia radosť z dieťatka, ale na druhej strane sa objavuje aj smútok za tým, čo bolo a už nie je. Často si potom nevychutnávajú na sto percent nádherný prítomný okamih s dieťatkom a mysľou sú niekde inde. Napríklad snívajú o minulom slobodnom živote, v ktorom bolo viac voľnosti a možno aj zábavy. Tu si však treba uvedomiť, že ak deti vycítia našu polovičatosť, budú robiť čokoľvek, aby nás priviedli k plnej pozornosti. Použijú na to napríklad plač, výbuchy zlosti, agresiu alebo trucovanie. Inokedy si rodičia nedokážu naplno vychutnávať chvíle s deťmi preto, lebo cítia napätie v manželstve, nedostatok peňazí, problémy v práci alebo im môžu robiť problémy hormonálne výkyvy. Toto všetko môže prispievať k odporu, ktorý možno cítime k svojim deťom alebo k svojmu životu.
Syndróm snímkového dieťaťa a hľadanie kompromisu
Rodinná terapeutka, lektorka a spisovateľka Susan Stiffelman vo svojej knihe Rodičovstvo bez mocenských bojov sa zaoberá myšlienkou, že rodičia nemajú problémy s prijatím svojho dieťaťa pre jeho problematické správanie, ale preto, že porovnávajú svoje reálne dieťa so svojimi predstavami o dieťati. Toto dieťa, ktoré si vytvorili rodičia vo svojich predstavách, autorka nazýva snímkové dieťa. Niekedy sa rodič nedokáže emocionálne napojiť na svoje dieťa preto, lebo je možno iné, ako si to vysníval. Vtedy je potrebné sa oslobodiť od snímkového dieťaťa. Oslobodiť sa od neho znamená, že prestaneme potláčať realitu, prestaneme uznávať svoj odpor a nedovolíme mu, aby pokračoval ďalej. Možno práve tak, ako bojujeme s prijatím dieťaťa, ktoré máme, keď dávame prednosť snímkovému dieťaťu pred tým reálnym, vzpierame sa aj prijatiu každodennej reality života s deťmi, ktorá sa možno málo podobá tomu, čo sme si predstavovali.
Deti sú naprogramované k tomu, aby získavali pozornosť dospelých. Vedia prísť s ponukou na hru, vedia dospelých rozosmiať a keď to nejde ináč, dokážu mať záchvat zlosti. Ak si ich veľmi dlhú dobu nikto nevšíma, nakoniec to úplne vzdajú a prestanú plakať úplne. O tom svedčia mnohé výskumy z detských ústavov. Aby boli vaše chvíle s dieťaťom šťastné, musíte sa snažiť o určitý kompromis. Nesmiete zabúdať na seba a na napĺňanie svojich snov. Ideálne je, keď vám má kto občas pomôcť s dieťaťom a vy si počas týždňa vytvoríte chvíle len pre seba. Počas týchto hodín načerpáte energiu a radosť do ďalších dní. A takto vyzbrojení spokojnosťou a radosťou budete vedieť naplno prežiť čas len so svojím dieťaťom.
Hovorí sa, že aj dospelí ľudia sa môžu veľa vecí od detí naučiť. Paulo Coelho povedal: „Dieťa môže dospelého naučiť tri veci: byť bezdôvodne spokojný, vždy sa čímsi zaoberať a celou silou sa dožadovať toho, čo chce.“ V skutočnosti je toho omnoho viac ako len tieto tri veci. Deti rýchlo rastú, a preto je dobré vedieť naladiť sa tak, aby ste si spoločné chvíle skutočne užili a vytvorili si tak nádherné spomienky. Skúste popracovať napríklad aj na tom, aby ste si vedeli vychutnať silu prítomného okamihu.
Umenie byť šťastný a vnímavý rodič: Cesta k vnútornej spokojnosti
Richard J. Davidson, americký profesor psychológie a psychiatrie popularizoval myšlienku, že človek sa môže učiť šťastiu. Predpokladal, že sú to také isté zručnosti, ako keď sa človek učí hrať na hudobný nástroj alebo lyžovať. Šťastie, ako každá iná zručnosť, vyžaduje prax a čas. Tvrdil, že myseľ možno trénovať na to, aby bol človek šťastný. V takýchto chvíľach, pri takomto prežívaní nemáme v sebe žiadne predsudky, sme sami so sebou, vnímame svet v nás a okolo práve teraz, v prítomnom okamihu.
Je potrebné sa učiť spomaleniu, k otvoreniu pozornosti, porozhliadnuť sa okolo seba, všímať si to, čo bežne nevidíme. Je potrebné sa sústrediť na farby, zvuky, vône, a to aj také, ktoré sme doteraz nevnímali. Základ je, aby sme nič nehodnotili a neposudzovali a nič neočakávali. To by nás len odvádzalo k premýšľaniu nad tým, čo bude nasledovať neskôr. Dobré je vnímať aj vlastné emócie a zmysly. Keď si v tomto momente uvedomujeme, čo vnímame prostredníctvom zmyslov, cez ne si uvedomíme aj emócie, telesné pocity a dych. Keď dáme do súvislosti vonkajší svet a náš vnútorný svet a všímame si vyváženosť medzi vnútornou a vonkajšou pozornosťou, vtedy prichádza pocit spokojnosti. Táto ľudská schopnosť je všeobecne známa, nie je to žiadny nový objav. Možno sa zmenilo pomenovanie, dnes sa tejto schopnosti hovorí všímavosť (mindfulness).
Hlboké puto medzi bábätkom a matkou prostredníctvom dotyku má hlboký význam. Už v prvých mesiacoch života je ruka bábätka jeho najdôležitejším nástrojom na skúmanie sveta. Keď bábätko chytí za ruku svoju matku, nielenže to posilňuje ich väzbu, ale podporuje aj dôveru a pocit bezpečia. Tento milujúci obraz na vyfarbenie môže priniesť nielen zábavu pri vyfarbovaní, ale tiež môže podnietiť diskusie o láske, pocite bezpečia a dôležitých ľuďoch v našich životoch. Takýto obraz, ktorý ukazuje bábätko, ktoré drží za ruku svoju matku, je symbolom lásky a nežnosti. Vysoká kvalita obrázku zaručuje, že každý detail je jasný a výrazný. Môžete si ho stiahnuť ako JPG súbor a vytlačiť, aby ste ho mohli vyfarbovať tradične s cukrovkami. Výhody sú zjavné: nie je potrebná registrácia, žiadne skryté náklady - jednoduchá čistá kreativita. Vzťah medzi matkou a dieťaťom je základom pre zdravý emocionálny a psychický vývoj. Samostatnosť je črta, ktorú rodičia u svojho ročného dieťatka môžu pozorovať čoraz viac - v pokusoch o chôdzu, jedenie, hru a podobne. A hoci sa z malého bábätka za 12 mesiacov vykľúva neopakovateľná osobnosť, ochrannú ruku svojich rodičov bude potrebovať stále viac - minimálne ešte 18 rokov.
Naše neuveriteľné dievča bez rúk | ZRODIL SA INÝ
tags: #mama #vedie #dieta #za #ruku #obrazok