Vzťahy bývajú niekedy mimoriadne komplikované a rodinný život prináša nespočetné množstvo výziev. Manželstvo je dieťa zväčša vyvrcholením lásky medzi partnermi a má byť pre oboch veľkým potešením. Napriek tomuto ideálu sa v dynamike rodín často stretávame s fenoménom, kedy jeden z partnerov, často muž, prejavuje znaky nezrelosti, čo môže mať hlboký dopad na plánovanie rodiny, výchovu detí a celkovú pohodu domácnosti. Tento článok sa zameriava na komplexné aspekty tejto témy, od počiatočnej neochoty mužov prijať rolu otca, cez dôležitosť oboch rodičov vo výchove, až po výzvy, ktorým čelia osamelé matky, a ako sa s nimi vyrovnať. Preskúmame, ako nezrelosť rodičov formuje psychiku detí a akú úlohu hrajú zdedené modely výchovy v dospelosti, pričom ponúkneme pohľad na to, ako sa dajú tieto vzorce dekódovať a zmeniť pre šťastnejší rodinný život.
Očakávania a Realita Otcovstva: Keď pocit neprichádza
V dynamike partnerských vzťahov sa často stretávame s rozdielnymi očakávaniami a načasovaním, pokiaľ ide o založenie rodiny. Väčšinou ako prvé pocítia tikajúce biologické hodiny ženy. Mužom to častejšie trvá trošku dlhšie, lebo sa neustále cítia, ako by na otcovstvo ešte neboli pripravení. Pokiaľ potom nesúhlasia so založením rodiny, je to pre ženy ťažká skúška. Ochotne počkajú rok, ale aj tri, no keď sa to čím ďalej tým viac naťahuje, nie je to príjemné ani pre ne. Niekedy preto potrebujú svojich manželov trošku navnadiť a motivovať, aby konečne aj oni súhlasili s príchodom nového člena rodiny.
Najčastejším argumentom býva pocit, ktorý podľa mužov stále neprichádza. Myslia si, že keď príde tá správna chvíľka, budú presne vedieť, že chcú byť otcami a túžia po malom drobčekovi v ich náruči. V skutočnosti to nemusí prísť nikdy. Stále tu bude vládnuť aspoň malý kúsok neistoty a vždy do hry vstúpia nejaké argumenty, prečo je to ešte rozumné odložiť a zamerať sa ešte na vlastný život. Niekedy si neuvedomujú, že sa správajú priveľmi sebecky a na druhú koľaj stavajú nielen ich budúce dieťa, ale najmä svoju partnerku. Táto neistota a sebectvo môže viesť k hlbokým frustráciám v partnerskom vzťahu.
Príkladom takejto situácie môže byť príbeh Martiny a Petra. Kým Martina túžila po dieťati, jej partner o deťoch nechcel ani počuť. Martina napriek partnerovmu rozhodnutiu po dieťati túžiť ani po rokoch neprestala. Hoci mala Martina po 30-tke, život si užívať neprestala. Bola majiteľkou podniku a jej práca zahŕňala časté stretávanie sa s ľuďmi. Práve to ju najviac napĺňalo. Takmer stále a aj vo svojom súkromí potrebovala okolo seba ľudí. Bola otvorená, spoločenská a úplne bezprostredná. Na jednej z akcií stretla Petra. Netrvalo dlho a po niekoľkých stretnutiach sa dali nakoniec dokopy. Až neskôr však zistila, že je úplne iný, ako si myslela. Bol uzavretý, mal rád samotu a hlavne pokojný štýl života. Napriek tomu jej na večierky a akcie chodiť nezakazoval. On sám sa ich však len málokedy zúčastnil. Všetko medzi nimi vyzeralo byť v poriadku, až kým neprišla reč na dieťa. Keď navrhla Petrovi, aby si spravili dieťa, nesúhlasil. Najskôr potreboval čas, potom sa na to ešte necítil a po dvoch rokoch to s prehováraním vzdala.
V tom čase dostal Peter ponuku, kvôli ktorej musel odísť minimálne na tri roky do zahraničia. Pre Martinu to znamenalo rozhodnutie sa medzi podnikaním a partnerským životom mimo Slovenska. Nakoniec sa rozhodla odísť spolu s ním. Ich život sa zmenil hlavne v tom, že mali viac času na seba a ona sa začala venovať hlavne domácnosti a Petrovi. O pár mesiacov na to otehotnela. Nespravila to však za jeho chrbtom, ale on sám nakoniec názor zmenil. Hlavným dôvodom vraj bolo to, že predtým nemal v Martine pocit istoty. Tento príbeh ukazuje, že niekedy je k zmene postoja potrebné vytvoriť podmienky, v ktorých sa partner cíti dostatočne bezpečne a iste na to, aby mohol prijať novú zodpovednosť. Pocit istoty a stability v partnerskom vzťahu sa ukázal ako kľúčový faktor pre Petrovu ochotu prijať otcovstvo, čo podčiarkuje dôležitosť hlbokého prepojenia a dôvery medzi partnermi pred vstupom do rodičovstva.
Cesty k motivácii: Ako pomôcť partnerovi dozrieť na rodičovstvo
Ak sa nachádzate v podobnej situácii ako Martina, existujú stratégie, ktoré môžu pomôcť motivovať partnera k prijatiu rodičovstva. Je dôležité pristupovať k nim citlivo a s pochopením pre jeho obavy, no zároveň jasne komunikovať svoje potreby a očakávania.
Stretnutia s inými rodinami s deťmi môžu poslúžiť i ako dobrá antimotivácia, ak nie sú správne zvolené. Ak v ňom preto chcete vyvolať túžbu po potomkovi, dômyselne si premyslite, s akými rodinami sa budete stretávať a koho mu dáte za vzor. Keď totiž budú vo vašom okolí len priatelia, ktorých deti sú viac zlé ako dobré a on bude po každej návšteve iba zbytočne nervózny, na rodinku ho tak skoro nenahovoríte. Taktiež vystihnite obdobie, keď nie sú vaši priatelia zle naladení, pretože inak môžu na návštevu prísť iba s hundraním a správaním, ktoré pôsobí skôr ako antireklama na deti. Je fakt podať im rodičovstvo v reálnej podobe, no váš manžel by sa o ňom mal dozvedieť čo najviac pozitív, aby pochopil, aké sú deti vzácne a koľko radosti prinášajú.
Ďalšou efektívnou metódou je rodičovstvo na skúšku. Zahrajte sa na rodinku a postrážte dieťa vašim známym alebo niekomu z rodiny. Keď si takto všetci spolu vytvoríte bližší vzťah a naučíte manžela, ako krásne môžete tráviť dni i v spoločnosti detí, už sa na to nebude pozerať ako na obmedzovanie. Prenechávajte časť povinností aj na neho, aby mu bol drobec čoraz bližší a i v ňom sa prebudili potrebné city. Tento priamy kontakt môže prekonať abstraktné obavy a ukázať mu reálnu radosť z interakcie s deťmi.
Kľúčom je aj úprimnosť - porozprávajte mu, ako je to pre vás dôležité. Úprimnosť ešte nikdy nebola na škodu a práve milujúci partner by mal pochopiť myšlienky svojej manželky. Otvorene sa porozprávajte o tom, ako je to pre vás dôležité a čo všetko pre vás znamená založenie rodiny. Nemôžete byť donekonečna sami a keď sa navyše dostavia nejaké komplikácie s počatím, bude to všetko trvať ešte dlhšie. Muž má vo vyššom veku stále väčšiu šancu na splodenie dieťaťa ako žena a mal by preto brať v úvahu i tieto možné komplikácie. Vysvetlite mu z vášho pohľadu, ako vnímate príchod dieťaťa, čo to bude všetko pre vás znamenať a snažte sa ho práve svojou úprimnosťou naladiť na rovnakú vlnu a preniesť na neho časť svojich rodičovských pocitov. Otvorená a citlivá komunikácia o biologických aj emocionálnych aspektoch môže pomôcť prekonať jeho počiatočné obavy.
Ako Zlepšiť Svoju Komunikáciu ║ 5 TIPOV PRE SUPER KOMUNIKÁCIU
Zároveň je dôležité netlačiť veľmi na pílu. Ľahké motivovanie by však nikdy nemalo skĺznuť do nejakého nátlaku alebo tvrdého presviedčania. Tieto metódy ešte nikdy nezapôsobili na ľudí dobre a skôr ich od danej veci odradia, ako keby mali byť pre nich dobrým vzorom. Dajte vždy partnerovi možnosť vydýchnuť si a urovnať si myšlienky v hlave, ako by mala vyzerať jeho budúcnosť. Ak by to potreboval, dajte mu ešte jednu šancu na rozlúčenie sa s mladíckym životom. Pustite ho na dovolenku s kamarátmi, nechajte ho splniť si nejaký sen, na ktorý by už ako otec nemal čas alebo podniknúť iné dobrodružstvo. Potom sa už šťastný a spokojný môže pripraviť na ďalšiu etapu života. Tento prístup rešpektuje jeho individuálne potreby a znižuje pocit ohrozenia slobody.
Napokon, môže nastať situácia, kedy je potrebné postaviť ho pred rázne rozhodnutie. Zamyslite sa tiež nad tým, či so svojim partnerom iba nestrácate čas. Roky vám ubiehajú a keď to on nemyslí naozaj vážne, výrazne vám tým znižuje šance na dieťa. Takto vás môže držať v šachu i keď budete mať už viac ako 35 a otehotniete o dosť ťažšie. Rozmyslite si, či ste to ochotné podstúpiť a predostrite mu hotovú vec. Ak si s vami neplánuje založiť v blízkej budúcnosti rodinu a pre vás je to naozaj dôležité a je to pre vás zmyslom života, tak sa potom radšej rozíďte. Pokiaľ by ho neprebrala ani táto rázna podmienka, je stratený prípad a vy prichádzate čoraz viac o možnosť stať sa matkou. Je však dôležité poznamenať, že i keby ste mali chuť urobiť mu podpásovku a otehotnieť napriek tomu, že on si to neželá, rýchlo sa tejto myšlienky vzdajte. Takýto krok by viedol k narušenému vzťahu a dieťa by vyrastalo v prostredí plnom konfliktov. Je lepšie hľadať partnera, ktorý zdieľa vaše životné ciele a je pripravený prijať zodpovednosť rodičovstva.
Nezrelosť rodičov a jej dopad na rodinu: Keď dospelí nevedú
Nezrelosť jedného alebo oboch rodičov môže mať ďalekosiahle dôsledky na rodinnú dynamiku a predovšetkým na psychický vývoj dieťaťa. Odborníci sa zhodujú, že dôležité je nielen mať dvoch rodičov, ale aj mať dvoch zrelých rodičov, ktorí sú schopní prijať zodpovednosť.
Zlyhanie muža, ak dobrovoľne odíde od rodiny, signalizuje jeho nezrelosť. Jednoducho uteká pred zodpovednosťou. Psychologička Mgr. Lýdia Adamcová vysvetľuje: „Odchádzajú tí otcovia, ktorí majú určité nenaplnené ambície. Vtedy, keď má muž pocit, že narodením dieťaťa si nemohol naplniť svoje túžby, živí svoje vnútorné dieťa a nedozreje natoľko, aby mohol plnohodnotne vychovávať vlastné dieťa.“ Často počuť od otcov slová typu: „ja budem vychovávať dieťa, keď bude veľké, budem ho brávať von, hrať s ním futbal,“ atď. Ale keď je dieťa „veľké“, už je na výchovu neskoro, prízvukuje odborníčka. Tento odklad zodpovednosti a túžba po udržaní si "mladíckeho života" je jasným prejavom nezrelosti, ktorá má priame negatívne dôsledky na dieťa a matku.
S nezrelosťou sa však stretávame v praxi nielen u mužov, ale aj u žien. Podľa Lýdie Adamcovej je to napríklad v prípade, keď matka nechce, aby sa jej deti stretávali s otcom. „Vtedy ide o nezrelosť mamy, ktorá sa cíti ukrivdená a vlastný pocit krivdy prenáša na dieťa.“ Takéto správanie rodičov má vždy svoje dôsledky v psychike dieťaťa. Rozchod rodičov je pre deti bolestný, rodičia by na to mali myslieť, keď bojujú o svoje deti. Psychologička dodáva: „Nikto by nemal odsudzovať ani zatracovať. Nikto by nemal okrem dvojice, ktorej sa to týka, rozhodovať, pretože skutočne nikto nevidí do vzťahu lepšie ako oni dvaja. Z danej situácie chcú vykľučkovať a ako rodičia túžia najmä po tom, aby čo najmenej trpela tá najdôležitejšia osoba - ich spoločné dieťa.“ Je však kľúčové, aby osobná horkosť a bolesť neovplyvnili rodičovské rozhodnutia, ktoré priamo poškodzujú dieťa.
Absencia mužského vzoru a jej dôsledky: Deficit mužskej sily
Psychologička Lýdia Adamcová zdôrazňuje, že dieťa sa narodilo dvom rodičom, a preto aj dvoch rodičov potrebuje. Jednoducho má ich v sebe. „Je to určité zrkadlenie. Ak povedzme otec zmizne, stratí sa zo života, dieťa stráca kus svojej identity, nemá koho zrkadliť. Takáto neúplnosť je pre každé dieťa záťažová.“ Prečo je takéto konanie mamy, ktorá bráni kontaktu s otcom, nesprávne? „Tu narážame na veľký problém našej spoločnosti, ktorým je deficit mužskej sily alebo mužskej identity. Ak chlapcom chýba otec, často tento vzor hľadajú inde, v inej forme. Preto napríklad vznikajú aj extrémistické skupiny, ktoré priťahujú chlapcov, ktorí nenašli správne mužské vzory. Zaujímavé je, že ešte donedávna súd prideľoval deti hlavne matkám. Dnes tu máme generáciu synov, ktorí vyrástli bez otcov,“ dodáva.
Táto absencia mužského vzoru môže mať hlboké a dlhodobé následky. Deti, obzvlášť chlapci, potrebujú mužské vzory pre správny vývoj svojej identity a pochopenie rodových rolí v spoločnosti. Bez otcovskej figúry môžu zápasiť s hľadaním svojho miesta, s pochopením mužskosti a s vyjadrovaním emócií. Nedostatok mužskej sily a identity v rodine sa prenáša do spoločnosti, čo vedie k širším sociálnym problémom, ako je hľadanie extrémnych foriem identity alebo neschopnosť nadväzovať zdravé partnerské vzťahy v dospelosti. U dievčat zase môže chýbajúci otec ovplyvniť ich vnímanie mužov a ich schopnosť budovať dôveru vo vzťahoch.
Výchova v neúplnej rodine: Sila osamelých matiek
Niekedy sa matkám, ktoré vychovávajú svojich synov samé, rodia v hlave otázniky, či zvládajú náročnú výchovu správne. Osamelé či slobodné matky nesú na svojich pleciach viac zodpovednosti než tie vo fungujúcich partnerstvách. Ostávajú dlhšie v práci, pokrývajú aj mužskú časť starostlivosti o chod domácnosti, preberajú na seba zodpovednosť hlavného vzoru pre dieťa a vychovávajú bez opory partnera, čo môže byť niekedy frustrujúce. Je dôležité si uvedomiť, že nie ste v tom sami, pretože je veľa rodín, v ktorých dieťa vyrastá len s jedným rodičom. Ešte skôr než nadíde k spochybneniu, je dobre si pripomenúť všetko pozitívne, čo pre syna matka robí.
Dieťa nasáva len to, čo je v matke samotnej. Ak milujúca matka vytvára pre dieťa domov, chápe jeho záujmy a vytvára pre dieťa priestor na sebarealizáciu, je pripravená rozprávať sa a prijíma pocity svojho dieťa, nemusí sa báť, že by jej výchova nefungovala v základnej rovine. Prirodzene prídu rozhovory, kedy to zabolí matku aj dieťa, kedy sa rozhovory dotknú absencii otca alebo dôvodov, prečo sa tak stalo. Deti, ktoré nepoznajú svojich otcov, si ich môžu vo svojich predstavách vykresliť pozitívne až nerealisticky a vidieť ich ako abstraktných hrdinov, hlavne v čase, keď bude ich matka trvať na pravidlách. Toto sú situácie, ktorým pomôžu len úprimné a opakujúce sa rozhovory. Uistite dieťa, že ste urobili to najlepšie pre vás oboch, pretože si zaslúžite žiť plnohodnotný život. Vyhnite sa prípadnému negatívnemu hodnoteniu partnera a detailom, ktoré by mohli vaše dieťa zaťažiť. Nevhodné je aj zovšeobecnenie, ktorým by ste vyjadrovali negatívny postoj k opačnému pohlaviu.
Pre osamelé matky je kľúčové prijať niekoľko zásad, ktoré im pomôžu zvládať náročnú situáciu:
- Rodinný pokoj je nadovšetko. Je lepšie byť šťastná vo dvojici s dieťaťom ako nešťastná v spolužití s partnerom. Veľa rodín sa rozdelí kvôli nekompatibilite partnerov, problémom s alkoholom či financiami.
- Šťastie je otázkou rozhodnutia a dá sa nájsť pekný dôvod aj v tom, že slnko svieti a mali ste peknú prechádzku zo školy domov. Malé radosti môžu byť zdrojom veľkej sily.
- Odpustiť si a pochopiť, že viniť sa za situáciu, že ste sami, nikomu nepomôže. Žiadny partner vám nezabezpečí plné šťastie. To by malo vychádzať z vás, ako zrelej a uvedomelej osoby, ktorou ste. Je dôležité neprestať veriť v partnerskú lásku.
- Dať si time-out a vyhradiť si čas len pre seba. Že to vôbec nepoznáte? Naplánujte si ho. Doprajete si fyzickú aktivitu, stretnutie s priateľmi mimo domu, a dobite si baterky, pretože výchova jedným rodičom je náročným procesom. Sebastarostlivosť je nevyhnutná pre udržanie energie a duševnej pohody.
- Pravidlá. Porozmýšľajte, či u vás fungujú. Aj dieťa bez jedného rodiča potrebuje poznať svoje hranice a vedieť sa prispôsobiť. Jasné a konzistentné pravidlá poskytujú dieťaťu pocit bezpečia a štruktúry.
- Požiadajte o pomoc. Majte svoj okruh rodiny a známych, ktorým môžete zatelefonovať a oprieť sa o nich, keď potrebujete pomôcť. Sociálna podpora je neoceniteľná.
Dôležitosť rodičovských vzorov a prenos výchovných modelov
Vo výchove každého dieťaťa sú dôležité rodičovské vzory. Je ideálne, keď sú tieto vzory pozitívne, aby si dieťa mohlo osvojiť správny model správania. Ak pri výchove syna chýba vhodný mužský rodičovský vzor, je dôležité sústrediť sa na základné ľudské hodnoty, ako je empatia, láskavosť a slušnosť. Práve tieto vlastnosti utvárajú dobrého a šťastného človeka. Mama, ktorá vychováva svojho syna sama, by mala podporovať príležitosť kontaktu svojho dieťaťa s vhodnými mužskými vzormi, ako sú napríklad starý otec, strýko, tréner, učiteľ alebo otec spolužiaka. Aj keď život bez partnera môže prinášať množstvo náročnejších situácií, najviac dieťaťu pomôže, ak sa bude cítiť v bezpečí, bude vedieť, že sú v jeho blízkosti ľudia, na ktorých sa môže s dôverou obrátiť, keď bude mať otázky týkajúce sa mužského sveta.
Rodinné prostredie, v ktorom sami vyrastáme, má často nezvratný vplyv na naše vnímanie výchovy a následné správanie ako rodičov. Dôležité je dekódovať zdedený model výchovy a zmeniť ho, pretože máme vždy na výber, ako vysvetľuje psychologička. Problém je v tom, že si neuvedomujeme tento prenos.
S týmto fenoménom sa stretla aj Katka, ktorá sa snažila vychovávať svojho syna Tomáška inak, než bola vychovaná ona, predovšetkým dopriať mu dostatočný fyzický kontakt a dlhé dojčenie. Mlieko mu dávala tri roky, nevidela dôvod, prečo ho násilím odstavovať. Tiež sa nosil v šatke a na ruky ho brala a aj berie vždy, keď to potrebuje. Hoci sa mladá žena snažila vychovávať Tomáška čo najlepšie, tvrdo narazila na odpor manžela a jeho rodičov. „Tí svojho syna vychovávali prísne. Aby vraj niečo v živote dokázal a nebol rozmaznaný. Odmietli takmer všetko, o čo mi vo výchove išlo. Podľa ich predstavy ak dieťa plače, má sa nechať tak, aby si nezvykalo a neskákalo potom rodičom po hlave.“ Aby bola situácia ešte náročnejšia, rodina býva u manželových rodičov, pretože to tak z finančného hľadiska bolo výhodnejšie. V dome síce majú samostatné poschodie, ale Katka ani tam necíti dostatočné súkromie. Žena by rada odišla, aj kvôli zväčšujúcim sa rozporom vo výchove syna, ale o tom manžel nechce ani počuť. Vraj sa dohodli, že budú žiť u rodičov, a nechce na tom nič meniť.
Manžel prijal názory rodičov. Katka začína byť zúfalá. Manželove predstavy o výchove považuje za zastaralé a nerešpektujúce prirodzené potreby dieťaťa. Sama takú výchovu zažila ako malá a myslí si, že to na nej zanechalo stopy. Často sa cíti ustráchaná a má pocity nedostatočnosti. S mužom sa začínajú jeden druhému vzďaľovať, v hádke dokonca padli aj prvé slová o rozvode, čo by však Katka len veľmi nerada. Dúfa, že k tomu nepríde. Svojho muža považuje za dobrého človeka, ktorý sa o rodinu vie postarať a je preňho prioritou. „Jeho argumenty síce nepovažujem za správne, ale v podstate rozumiem, prečo sa správa tak, ako sa správa. Sám vo svojom živote nič iné nepoznal. „Muž hovorí, že vďaka tomu je odolný a nič ho len tak nepoloží. Ja si ale myslím, že chladný prístup rodičov môže aj do budúcnosti napáchať veľké škody. Môj muž sa síce navonok tvári suverénne, ale robí mu napríklad problémy vyjadrovať city a pocity, v tomto je podľa mňa veľmi, veľmi zraniteľný,“ vraví Katka.
Tento prípad ilustruje, ako silne sú zakorenené vzory výchovy, ktoré sme si osvojili v detstve, a ako sa prenášajú z generácie na generáciu. Katkin manžel replikuje model, ktorý poznal, a verí, že mu priniesol odolnosť, zatiaľ čo Katka v ňom vidí príčinu jeho citovej zraniteľnosti. Prekonať tieto hlboko zakorenené vzory vyžaduje obrovské úsilie, sebareflexiu a často aj externú pomoc, aby sa predišlo opakovaným chybám a vytvoril sa zdravší výchovný prístup pre ďalšiu generáciu.
Emocionálne zdravie detí v kontexte rodičovských vzťahov
Keď už príde z akéhokoľvek dôvodu k odlúčeniu partnerov, nemalo by dôjsť aj k odluke jedného z rodičov. Jedine tak dieťa prežije tento, pre neho nový stav, bez väčšej ujmy. Dieťa potrebuje dvoch rodičov - aj po rozchode, hovorí odborníčka. Hoci sú to zväčša muži, ktorí chcú odísť od rodiny, ani mamy nie sú sväté. Dôvodom rozbitia niečoho tak pevného, čím je manželstvo, však nemusí byť niekto tretí. Prečo niekedy rodičia rezignujú? A čo to potom spôsobí dieťaťu? Názor psychologičky je jednoznačný - ľudia sa ako partneri môžu rozísť, ale ako rodičia sa nerozídu nikdy.
Často prídu rodičia a chcú radu, čo robiť, aby ich deti pri rozvode netrpeli. Ale deti pri rozvode rodičov budú vždy trpieť. Miera ich záťaže závisí od toho, ako sa rodičia v čase rozchodu a po ňom správajú. Základom je ani po rozvode sa neponižovať. Napríklad sa hovorí, že ženy vdovy nemajú problémy s deťmi, lebo o mŕtvom otcovi sa hovorí vždy len v dobrom, odľahčene konštatuje odborníčka. Tento prístup by mali prijať aj rozvedení rodičia: tolerovať svoju bývalú polovičku ako človeka a otca (matku), pretože nimi navždy ostane.
Rodičia sa takmer vždy obviňujú, čo nie je správne. Sami často zažili v minulosti niečo podobné a skrátka nevedia z toho vyjsť von a ukončiť to. V akom modeli boli oni vychovávaní, to prenášajú ďalej. Problém je v tom, že si neuvedomujú tento prenos. Dôležité je dekódovať zdedený model výchovy a zmeniť ho. Máme vždy na výber, vysvetľuje psychologička.
Je úlohou rodičov, aby dopriali deťom šťastné detstvo, pretože to je dar, ktorý odovzdávajú potom ďalej. Myslite na to pri výchove. Každý hnev, krik či smútok rodiča cítia už malé deti a bolestivo ich prežívajú. Často môžu tieto podnety viesť až k hlbokým a neodôvodneným depresiám u detí. Preto aj psychológ vždy hľadá príčinu nielen u dieťaťa, ale hlavne u rodiča. „Keď ku mne príde depresívne dieťa a dokonca prizná, že by si niekedy najradšej niečo urobilo, tak začíname pracovať s rodičmi. Nie je dôvod robiť s dieťaťom, ktoré povie, že nevie, prečo to tak cíti, len tá myšlienka sa v jeho mysli stále objavuje. Takéto reálie nemôžeme nevnímať, treba to riešiť.“ Zdravé emocionálne prostredie, kde rodičia dokážu spravovať svoje vlastné emócie a komunikovať bez deštruktívnych konfliktov, je základom pre psychickú pohodu dieťaťa. Pochopenie a prepracovanie vlastných raných skúseností je nevyhnutné pre to, aby sme deťom nepredávali bremeno našich nevyriešených problémov.
tags: #manzel #je #nevychovane #dieta