Výchova detí je komplexná a náročná úloha, ktorá si vyžaduje jednotný prístup oboch rodičov. Je prirodzené, že rodičia chcú pre svoje deti to najlepšie. Chcú im dopriať veci, ktoré oni sami nemali, chrániť ich pred ťažkosťami a uľahčiť im život. Avšak, ak sa táto snaha premení na prehnané ustupovanie a plnenie každého želania, môže to viesť k rozmaznaniu dieťaťa. Z dieťaťa tak nemusí vyrásť samostatný dospelý. Rozmaznané deti často očakávajú, že sa všetko bude točiť okolo nich, a majú problém rešpektovať potreby a pocity ostatných. V súčasnosti existujú manželia, ktorí úplne dokonale pomáhajú svojim manželkám v domácnosti aj pri výchove detí, ale narastá počet aj tých, ktorí sú k týmto veciam apatickí, nezaujíma ich rodinný život a sústavne hľadajú radosť v niečom inom, len nie v rodine. Ak sa jeden z partnerov, často manžel, prehnane zameriava na rozmaznávanie dieťaťa, môže to viesť k problémom vo vzťahu, výchove a celkovej rodinnej dynamike. Takéto správanie má podľa názoru manželského terapeuta Luciana Kantora veľmi veľa príčin.
Kľúč k stabilite: Význam správneho výberu partnera
Základom pre harmonický rodinný život a vyváženú výchovu detí je správny výber partnera. Keď sa dvaja ľudia stretnú, hlavne v prvých mesiacoch známosti nevidia svoje reálne osobnosti. Pohľad jedného na druhého je často veľmi skreslený. Romantická fáza vzťahu môže zastrieť mnohé varovné signály a potenciálne problémy. Keď sa potom schyľuje k spolužitiu, často si hlavne ženy hovoria, že partner im celkom vyhovuje, no a to, čo im nevyhovuje, to chcú v budúcnosti zmeniť. Táto predstava je však, ako podotýka manželský terapeut Lucian Kantor, často mylná a vedie k frustrácii. „Všetky vrtochy a zlé vlastnosti väčšinou sa počas života len zosiľujú. Len tí najsilnejší jedinci ich vedia zmeniť, a to v prípade, že dokážu intenzívne na sebe pracovať,“ hovorí Lucian Kantor.
Ak sa však niekto odmieta v čomkoľvek zlepšovať, tak s tým väčšinou neurobíme nič. Je potrebné uvedomiť si, že zmena druhého človeka nie je v našich rukách a závisí primárne od jeho vlastnej vôle a úsilia. A potrebné je dávať aj pozor na sľuby, ktoré často vyriekneme v nejakej šťastnej situácii. Takéto sľuby, aj keď sú myslené úprimne, nemusia byť v praxi dodržané. Cestu k zmene je potrebné dlhodobejšie sledovať, a to aj niekoľko mesiacov, niekedy až rokov. Až po dlhej dobe môžeme povedať, že dotyčný človek sa začal meniť a ani vtedy nemáme na sto percent vyhraté. Lucian Kantor prízvukuje, že je naozaj podstatné uskutočniť správny výber partnera. Od toho sa potom odvíja veľmi veľa vecí v živote, vrátane dynamiky v rodine a prístupu k výchove detí. Ak nám už niečo prekáža na začiatku vzťahu, vo väčšine prípadov sa to len zhoršuje. Ignorovanie počiatočných problémov alebo očakávanie, že sa samy vyriešia, je často receptom na budúce manželské krízy.
Dialóg vs. monológy: Neoceniteľná sila komunikácie v domácnosti
Účinná komunikácia je pilierom každého zdravého vzťahu, no v mnohých manželstvách chýba, čo vedie k narastajúcim problémom. Lucian Kantor zo svojej dlhoročnej praxe pozná príbehy manželstiev, v ktorých nebola prejavovaná ani len základná elementárna slušnosť v podobe vďaky. Nedostatočná spätná väzba a ocenenie úsilia jedného partnera môže mať fatálne dôsledky. Existujú manželky, ktoré sa s láskou a s radosťou starajú o iných. Ale každý človek, ktorý vydáva energiu, potrebuje aj nejakú spätnú väzbu. Ak manžel nevie alebo nechce ani poďakovať, takáto manželka skôr či neskôr vyhorí a problém je na svete. Vyhorenie vedie k pocitom frustrácie, nespokojnosti a neschopnosti ďalej sa angažovať. Väčšinou potom dochádza k výčitkám, k sebaľútosti a neskôr i k vzájomnému vzďaľovaniu sa. To vytvára začarovaný kruh, kde sa partneri cítia osamelí a nepochopení.
Príkladom takejto situácie je príbeh Romany. Romana je 12 rokov vydatá, má dve malé deti a v poslednej dobe si všimla, že manžel nejaví záujem o rodinu a domácnosť. Má pocit, že ho musí o všetko prosiť, nevšíma si ju a nikde s ňou nechce chodiť. Hovorí, že je stále unavený a že to nemá riešiť, že je všetko v poriadku, veď predsa žijú v pokoji a pekne. Romane sa však takýto život nepáči. Tento pasívny postoj manžela, ktorý odmieta diskutovať o problémoch, je typickým znakom vyhorenia vo vzťahu. Lucian Kantor na túto situáciu hovorí: „Keby bol manžel spokojný, tak nie je stále unavený. Týmto svojím postojom ukazuje, že vo vzťahu vyhorel a nemá silu už niektoré témy otvárať a diskutovať o nich.“ V tomto prípade je potrebné čo najskôr sa porozprávať o tom, čo mu spôsobuje únavu. Manžel musí mať pocit, že ho niekto počúva. Otvorený a empatický rozhovor môže byť prvým krokom k prekonaniu apatie. Dialóg môžete začať napríklad takto: „Ty hovoríš, že je všetko v pohode, ale ja to tak necítim. Mám strach, že takto nemôžeme byť šťastní. Poďme s tým skúsiť niečo urobiť. Ak sa o tom neporozprávame a ja cítim strach, sama začnem vymýšľať nejaké opatrenia a ešte viac ti začnem organizovať život.“ Tento prístup dáva manželovi priestor na vyjadrenie a zároveň zdôrazňuje naliehavosť situácie.
Zmenená dynamika po príchode dieťaťa: Od páru k rodičovstvu
Príchod dieťaťa je obrovskou radosťou, ale zároveň prináša radikálnu zmenu v živote páru a v ich vzájomnej dynamike. Niektoré manželky po narodení dieťaťa nielenže celú pozornosť venujú dieťatku, ale začnú ešte viac všetko v domácnosti organizovať. Táto prehnaná organizácia a sústredenie sa len na dieťa môže mať na manžela neúmyselný, ale významný vplyv. Otcovia skutočne nerozumejú tejto novej situácii a nevyznajú sa vo všetkých tých veciach, ktoré sú potrebné pre dieťa, a tak sa veľa pýtajú. Práve v tomto období potom ženy nadobúdajú pocit, že manžel sa mení tiež na dieťa. Ich otázky a zdanlivá nešikovnosť môžu byť vnímané ako nedostatok samostatnosti alebo zodpovednosti. Ale on sa pýta len preto, lebo nerozumie všetkým tým dupačkám, cumlíkom, mliečku, podbradníkom a podobne. On často ani nevie, kde sa čo nachádza a nie ešte to, aby to vedel správne používať. Často len zmätenosť z novej situácie robí z neho dieťa.
Práve v tejto situácii sa často manželstvo mení z modelu MY DVAJA na model JA A MOJE DIEŤA A TY. Pár, ktorý bol predtým jednotný, sa rozdelí na matku s dieťaťom a „toho tretieho“. Často v tejto chvíli pár prestáva byť párom a už len bojujú o to, kto to má v živote ťažšie. Ideálne je, keď si manželia dokážu priznať, že obaja sú unavení, že si obidvaja uvedomujú, že s príchodom dieťaťa neprišla len obrovská radosť, ale aj obrovská únava a starosti. Dôležité je túto skutočnosť si nielen uvedomiť, ale ju aj priamo pomenovať a v ďalšej fáze vytvoriť stratégiu, ako to čo najlepšie zvládnuť. Podstatné je prejsť od individuálneho prežívania k spoločnému riešeniu problémov a výziev, ktoré prináša rodičovstvo.
Príčiny prehnaného rozmaznávania: Hlbšie psychologické korene
Prehnané rozmaznávanie detí jedným z rodičov, často manželom, má hlboké psychologické príčiny, ktoré sú zakorenené v osobných skúsenostiach a vnútorných motiváciách.
Kompenzácia nedostatku lásky v detstve rodiča: Rodičia, ktorí v detstve zažili nedostatok lásky alebo pozornosti, môžu mať tendenciu prehnane zahrňovať svoje deti láskou a darmi, aby im vynahradili to, čo im samým chýbalo. Snažia sa pre svoje deti vytvoriť ideálne detstvo, aké oni sami nezažili, čím však neúmyselne narušujú ich zdravý vývoj.
Pocit viny: Niektorí rodičia, najmä tí, ktorí trávia veľa času v práci, môžu cítiť vinu za to, že sa deťom nemôžu venovať toľko, koľko by chceli. Túto vinu sa snažia kompenzovať darmi a ustupovaním, namiesto toho, aby deťom venovali kvalitný čas a budovali s nimi hlbšie vzťahy.
Snaha vyhnúť sa konfliktom: Ustupovanie dieťaťu a plnenie jeho želaní môže byť pre rodiča jednoduchší spôsob, ako sa vyhnúť konfliktom a záchvatom hnevu. Tento prístup síce krátkodobo prinesie pokoj, no dlhodobo oslabuje rodičovskú autoritu a učí dieťa, že manipuláciou dosiahne svoje.
Nejednotná výchova: Ak jeden z rodičov (napríklad otec) prehnane rozmaznáva dieťa, zatiaľ čo druhý (matka) sa snaží o prísnejšiu výchovu, dieťa sa naučí využívať túto nejednotnosť vo svoj prospech. Dieťa rýchlo zistí, u koho si môže vydobyť výhody a následne sa k nemu inštinktívne utieka, ak sú mu dané pravidlá nepohodlné.
Prevrátené roly v rodine a závislosť od rodičov: Závislosť jedného z partnerov od svojho rodiča môže celý vzťah pokaziť. Sú dve možnosti, ako sa vyvinie závislosť od rodiča. Tou jednou je, keď rodič prevráti roly. Keď napríklad hovoríme o mužovi, ktorý je závislý od mamy, táto matka nechá syna, aby on bol za ňu zodpovedný, zodpovedný za to, aby bola šťastná, zdôveruje sa mu, niekedy môže byť slabá a vyvoláva v dieťati pocit, že sa o ňu musí starať. Dieťa vyrastá v dospelého muža, ale so zodpovednosťou voči mame, aby ju udržiaval v pohode, aby sa o ňu staral, či už materiálne, alebo aj v emocionálnej rovine. Dospelý muž potom žije s pocitom, že nesmie mamu sklamať, to by ju zložilo, to by nevydržala. Tým, že si ho pri sebe drží, odovzdáva mu posolstvo, že nikde na svete ti nebude tak dobre ako pri maminke a žiadna partnerka ťa nebude tak bezpodmienečne prijímať ako mama. Je to vtedy, keď dieťa nikdy nenašlo uznanie vzťahu s rodičmi, stále sa vracia, pokúša sa ich nesklamať a získať v ich očiach svoju cenu. Títo ľudia majú často despotických rodičov, ktorí si veľkou silou a tlakom vynucovali poslušnosť a ich láska bola podmienečná. Len ak robíš tak, ako to chcem ja, je to v poriadku. Takáto dynamika vzťahu zostáva stále, aj keď je už dospelý, a prenáša sa aj do partnerského vzťahu, kde môže narúšať manželskú intimitu a samostatnosť.
Dôsledky rozmaznávania na dieťa a rodinné vzťahy
Rozmaznávanie detí má ďalekosiahle dôsledky nielen na samotné dieťa, ale aj na celkovú rodinnú dynamiku a stabilitu partnerského vzťahu.
Problémy v správaní: Rozmaznané deti majú často problémy s rešpektovaním autorít, dodržiavaním pravidiel a ovládaním svojich emócií. Môžu byť sebecké, egocentrické a mať sklony k manipulácii. Príkladom je prípad päťročného syna, ktorý chodí do materskej školy. Učiteľka si matku zavolala bokom a vravela, že má občas povýšenecké správanie voči niektorým iným deťom. Matka toto správanie doteraz nepostrehla, no doma sa zrejme správa inak ako v kolektíve. Syn je teraz dosť pod vplyvom manžela, ktorý sa v ňom neskutočne vidí a všetko mu dopraje. Matka má obavy, že ak s ním nepohne teraz, tak keď príde do puberty, neporadí si s ním. Táto situácia ilustruje, ako prehnaná zhovievavosť jedného rodiča môže viesť k nežiaducemu správaniu dieťaťa v sociálnom prostredí.
Ťažkosti v sociálnych vzťahoch: Deti, ktoré sú zvyknuté na to, že sa všetko točí okolo nich, majú problém nadväzovať a udržiavať priateľstvá. Chýba im empatia a schopnosť brať do úvahy potreby druhých, čo ich izoluje od rovesníkov.
Nízka sebadôvera: Paradoxne, rozmaznané deti majú často nízku sebadôveru. Keďže im nikdy nebolo dovolené zažiť prekážky a ich prekonávanie, necítia sa kompetentné a samostatné.
Problémy v dospelosti: V dospelosti môžu mať rozmaznané deti problémy so samostatnosťou, zodpovednosťou a zvládaním bežných životných situácií. Môžu byť závislé na rodičoch a mať ťažkosti s budovaním vlastného života a kariéry.
Negatívny vplyv na partnerský vzťah: Nejednotná výchova a rozdielne názory na to, ako by sa malo s dieťaťom zaobchádzať, môžu viesť k častým hádkam a konfliktom medzi partnermi. Vzniká tak pocit krivdy, keď sa matka cíti ako tá "zlá" a otec ako "ten dobrý", čo narúša jednotu rodičov. Závislosť jedného z partnerov od svojich rodičov a ich zasahovanie do výchovy môže partnerský vzťah ešte viac narušiť. Môže spolužitie s rodičmi otráviť vzťah natoľko, že sa preto rozpadne inak funkčný vzťah. Áno, môže byť, že máme pekný vzťah, ale tým, že rodičia sú toxickí a sme od nich závislí a veľmi do toho vzťahu zasahujú, môže sa stať, že to nezvládneme. Lebo je to stále relatívne cudzí človek. Vzťahová väzba, ktorá sa buduje k svokrovcom, mala menej času dozrieť, je chúlostivejšia a krehkejšia. Sme na nich prísnejší, pretože vzťah nie je taký pevný, aby sme v ňom boli až takí veľkorysí. Až tak z toho vzťahu veľa nedostávame, preto do neho až tak veľa nedávame, celá výmena je krehkejšia. Naproti tomu, keď sa rozčúli môj vlastný otec, tak mávnem rukou a poviem, to je celý on, pretože ho poznám, mám s ním zažitých veľmi veľa dobrých chvíľ, a preto mu to dokážem odpustiť.
Jednotná výchova: Základ pre zdravý vývoj dieťaťa
Jednotný výchovný prístup oboch rodičov je nevyhnutný pre zdravý psychický a emocionálny vývoj dieťaťa. PhDr. Dorota Kopasová, CSc., psychologička, zdôrazňuje, že „To, že každý z vás chce svoj poklad vychovávať po svojom, je v podstate prirodzené, ale v záujme dieťaťa i v záujme vašom sa nejako musíte zosúladiť.“ „Najideálnejšie samozrejme je, keď výchovné pôsobenie rodičov na dieťa je jednotné. Žiaľ, nie všetkým rodičom sa to darí. Je to najmä preto, že každý sme iný a zároveň každý sa snažíme udržať si svoju vlastnú identitu, svoje ja. Zároveň si prinášame výbavu zo svojej pôvodnej rodiny a veľakrát výchovné prístupy prenášame na svoje deti s tvrdením - tak som bol vychovávaný ja, a ublížilo mi to?,“ vysvetľuje psychologička PhDr. Dorota Kopasová, CSc.
Nie je však pravda, že chlapi sú vždy tí „rozmaznávači“, zatiaľ čo my mamy sme poctivé „vychovávateľky“. K rozmaznávaniu či vyhoveniu každého priania svojho miláčika často môžete skĺznuť najmä pokiaľ sa cítite vo svojej role neistá, ak ste trebárs unavená, dieťa je v období vzdoru alebo máte jednoducho na materskej už ponorkovú chorobu. Pre otcovské rozmaznávanie má odborníčka vysvetlenie. „Môže to byť v tom, že zažíva pocit viny, že je veľmi málo doma a stále v robote, alebo na týždňovkách, a tak chce získať priazeň dieťaťa pre seba nárazovými prejavmi lásky k dieťaťu.“
To, že máte každý svoj názor, ako vychovávať, je jedna vec, druhá vec však je, ako to vidí samotné dieťa. Ak vy ste vždy tá „zlá“ lebo od neho neustále niečo chcete a potrestáte ho, ak to nespraví, je pochopiteľné, že svoje výhody si bude vydobýjať u ocka, ktorý sa tak v jeho očiach stane tým najlepším tatinom. Asi najhoršie je, ak zakročíte práve vtedy, keď drobec zatúžil po ockovom objatí, hoci si mal v tom momente poupratovať po sebe hračky. Pochopí to tak, že nielenže vy mu všetko zakazujete, ale dokonca aj pomaznať sa s ockom je čosi, čo robiť nemá. „Ak jeden rodič zasiahne, dieťa sa inštinktívne aj v budúcnosti utieka k tomu druhému, u ktorého cíti pre seba výhody,“ hovorí psychologička. A tak zostávate doma sama proti spojeneckému táboru. Z pocitu krivdy sa, samozrejme, hneváte na dieťa, že vás neposlúcha a na manžela, že vás nechápe. Toto môže viesť k značnému napätiu a pocitu bezmocnosti v domácnosti.
Rozmaznávanie v rozvedených rodinách: Nové výzvy pre rodičov
Situácia sa stáva obzvlášť komplexnou a náročnou v rozvedených alebo predrozvodových rodinách, kde sa výchova detí často stáva nástrojom nepriameho konfliktu medzi expartnermi. Príkladom je otázka rozvedených alebo pred rozvodom rodičov, ako znášajú, keď si manžel berie deti (8 a 5 rokov) vyslovene len za zábavou a navyše s milenkou. Jasné je, že deti sa tešia na „pani“, lebo ich obidvaja pekne rozmaznávajú, žiadne povinnosti, domáce úlohy alebo dokonca ani čistiť zuby netreba. Otec sa s deťmi stretáva len keď to jemu vyhovuje na víkend, takže ich napríklad nevidí aj 2 týždne, keď boli choré. Inak zabezpečuje len rozvoz jedného dieťaťa a druhé v bežný týždeň ani nevidí. Zo spoločnej domácnosti v podstate odišiel, ale občas prespí, nikdy nepovie dopredu kedy, ale to tiež len príde v noci a ráno odíde, medzitým zvykne ešte vyjesť jedlo z chladničky, zašpiniť kúpeľňu alebo spraviť niekde nejaký bordel. Okolo detí, domácnosti, domu nerieši nič a posledný mesiac začal „štrajkovať“ aj finančne. Deti sa samozrejme na otca tešia, aj na zábavu a darčeky, milenku sa zdá, že si obľúbili. Manželka "padá na hubu", zabezpečuje rozvoz na krúžky, dom, záhradu, prácu na plný úväzok, kde cez obednú prestávku rieši nákupy potravín, lebo inak sa do obchodu nedostane, návštevy lekárov, učenie so školopovinným dieťaťom, ktoré má navyše poruchu učenia, takže víkend bez učenia s otcom sú 2 kroky späť vydretej práce matky. Obe deti majú cvičiť logopédiu, čo otec samozrejme tiež nerobí. Staršie dieťa aj začína chápať, že toto nie je celkom ok, ale hračkám a zábave neodolá a prirodzene sa teší a mladšiemu je ťažko niečo vysvetľovať.
V takýchto situáciách je pre rodičov oslobodzujúce, keď sa môžu spoľahnúť jeden na druhého, keď vedia, že ich partner podrží, ak jednajú skratovo alebo urobia chybné rozhodnutie. Každý by mal vedieť, že ten druhý koná najlepšie, ako vie. A aj keď možno existuje vhodnejšie riešenie, zdroje, ktoré má v danej chvíli k dispozícii, mu skrátka neponúkajú inú možnosť. Dôležitá je vzájomná dôvera medzi partnermi či expartnermi. Tam, kde je dôvera, tam je aj snaha dohodnúť sa. Aj keď sa jeden z partnerov cíti zranený, podvedený a plný bolesti, mal by sa pokúsiť svoje deti pred týmito pocitmi chrániť. Ak medzi expartnermi neexistuje možnosť nájsť spoločnú reč pri výchove detí, zväčša si každý z rodičov zavedie svoje vlastné pravidlá, ktoré platia, keď má dieťa vo svojej starostlivosti. Aj keď jeden rodič dieťa rozmaznáva, zahrnuje ho rôznymi darčekmi a zanedbáva správnu životosprávu, druhý rodič nemusí podľahnúť tomuto prístupu a môže sa držať svojich zásad a hodnôt. Dieťa si zvykne, že to čo platí u ocka, neplatí u mamy a naopak. Akokoľvek je materiálne zabezpečenie pre dieťa lákavé, postupom času môže uprednostniť iné hodnoty, ako je pocit bezpečia, uznania a spolupatričnosti, ktoré mu poskytuje druhý rodič. Dieťa však potrebuje oboch rodičov, a preto je v jeho záujme, aby sa partneri vzájomne neohovárali, aby sa rešpektovali a vytvorili tak pre dieťa pevnú pôdu pod nohami. Dieťa potrebuje dospelých rodičov, aby mohlo ostať dieťaťom. Ak sa rodičia správajú ako deti, z detí sa často predčasne stávajú dospelí. Dospelí, ktorým však bude v živote navždy niečo chýbať.
Taktiky a riešenia: Ako zvládnuť situáciu, keď partner rozmaznáva
Pokiaľ sa snažíte dieťa udržať v istých medziach, no váš partner ich sústavne porušuje a drobca nevhodne rozmaznáva, je potrebné rázne zakročiť. Predstavte si situáciu: Pošlete špunta umyť si do kúpeľne zuby, no on sa cestou zastaví za ockom „odkonzultovať“ tento príkaz s nádejou, či sa radšej nebudú spolu hrať. A milujúci ocinko mu, ako inak, vyhovie. Ak opäť zavelíte „urob, čo som ti povedala!“, decko sa ešte hodí ocinovi okolo krku, aby ho zachránil pred prísnou mamou. Chce sa vám na oboch zvriesknuť alebo aspoň rozbiť tanier? Takéto situácie sú bežné, no dajú sa riešiť systematicky a s taktom.
Komunikácia a dohoda: Prvým krokom je otvorená a úprimná komunikácia s partnerom. Je dôležité, aby ste si navzájom vyjadrili svoje pocity a obavy bez obviňovania a kritiky. Pokúste sa spoločne dohodnúť na jednotnom výchovnom prístupe a stanoviť jasné pravidlá a hranice pre dieťa. Základnou prevenciou, aj pokiaľ máte každý iný názor, je dohodnúť sa s manželom aspoň na pravidle „čo sa povie, to platí“ - nech to už povie ktokoľvek z vás a nech vám znie aktuálny výchovný povel vášho drahého akokoľvek absurdne. Hlavne o tom zo zásady nediskutujte pred dieťaťom. Na to je vždy dosť času večer, keď drobizg zaspí. Obaja rodičia by mali fungovať ako tím. Keď jeden rodič vidí, že jeho partner pod vplyvom emócii stráca kontrolu nad celou situáciou, vie byť nápomocný a môže svojím nadhľadom vzniknutú situáciu upokojiť. Ak rodič koná podľa svojho najlepšieho vedomia, kritiku svojho partnera bude zrejme prijímať s nevoľou. Keď partneri nesúhlasia s metódami toho druhého, je treba o tom hovoriť, pokiaľ možno bez prítomnosti detí, v pokoji a s trpezlivosťou. Partneri by sa mali zhovárať o tom, čo im pri výchove funguje a spoločne hľadať riešenia tam, kde výchova zlyháva.
Stanovenie pravidiel a hraníc: Deti potrebujú pravidlá a hranice, aby sa cítili bezpečne a vedeli, čo sa od nich očakáva. Pravidlá by mali byť jasné, zrozumiteľné a konzistentné. Je dôležité, aby ich dodržiavali obaja rodičia. Dieťa musí vedieť, kde sú hranice a že sa niečo nehodí.
Dôslednosť: Dôslednosť je kľúčová pri výchove detí. Ak raz stanovíte pravidlo, mali by ste ho dodržiavať aj vtedy, keď sa dieťa snaží vás presvedčiť, aby ste urobili výnimku. Ak ho zapojíte do činností, ktoré má dieťa urobiť, môžete dokonca predbehnúť ocinka v láskaní sa s dieťatkom. Obaja ostanú zaskočení a vy už nebudete v role prísnej mamičky,“ radí PhDr. Kopasová.
Učenie zodpovednosti: Deti by mali byť vedené k zodpovednosti za svoje činy a povinnosti. Mali by mať pridelené domáce práce, ktoré zodpovedajú ich veku a schopnostiam. Je dôležité, aby sa naučili, že nie všetko im spadne z neba a že si musia veci zaslúžiť. Rodičia, ktorí nevedú svoje deti ku starostlivosti o domácnosti, robia obrovskú chybu. Deti sa naučia, že rodič urobí všetko za nich, a doma nepohnú ani prstom. Márne sa môžete po pár rokoch sťažovať, že vám dospievajúce dieťa nepomôže - nuž, pohodlnosti ste ho naučili vy. Ak dieťa doma nenaučíte pomáhať, odopriete mu osvojenie si základných znalostí starostlivosti o samého seba.
Učenie empatie: Je dôležité učiť deti všímať si a zohľadňovať pocity druhých. Povzbudzujte ich, aby sa vcítili do situácie iných ľudí a pomáhali im. Učte ich, že nie sú jediní na svete a že aj ostatní majú svoje potreby a pocity.
Pozitívna pozornosť: Venujte deťom pozitívnu pozornosť, keď sa správajú dobre. Chváľte ich za ich úspechy, oceňujte ich snahu a prejavujte im lásku a podporu. Deti, ktoré sa cítia milované a akceptované, majú menšiu potrebu vyžadovať si pozornosť negatívnym správaním.
Spoločný čas a priestor pre manželov: Trávte s deťmi kvalitný čas. Hrajte sa s nimi, rozprávajte sa, čítajte im knihy, choďte na výlety. Spoločné aktivity posilňujú rodinné väzby a vytvárajú príležitosti na výchovu a učenie. Zároveň je kľúčové vyhradiť čas určený dieťaťu - kedy sa budete venovať dieťaťu, buď spoločne, alebo tatinko sám. A čas, ktorý patrí vám, manželom, kedy sa vy ako manželia budete môcť porozprávať o „ťažkých témach“. Na návšteve ju skúste niečím zamestnať, aby sa stále nevešala len po vás. Naučte dieťa, že poobede sa hráte všetci spolu, ale večer o 19:00 - 20:00 ona ide už do postieľky a vy sa môžete v kľude porozprávať o čom bude treba. Dieťa má vedieť, že aj medzi mamou a otcom je určitý vzťah, do ktorého ona nemôže zasahovať.
Sebavzdelávanie: Získavajte informácie o výchove detí z rôznych zdrojov - knihy, články, semináre, kurzy. Vzdelávanie vám pomôže lepšie porozumieť potrebám dieťaťa a nájsť efektívne výchovné metódy. Pre všetkých rodičov je veľkou výhodou, keď sú otvorení procesu učenia. Výchova je o hľadaní porozumenia s každým dieťaťom, o regulácii vlastných emócií a o prispôsobení očakávaní. Keď sa spôsob výchovy jedného partnera javí ako efektívnejší, druhý to od neho môže odpozorovať. Keď jeden z partnerov odmieta výchovné metódy toho druhého, lepšie než zavaliť ho kritikou, je byť mu príkladom, ako účinnejšie riešiť náročnejšie situácie. Rodičia potrebujú byť flexibilní.
Odborná pomoc: Ak sa vám nedarí situáciu zvládnuť sami, neváhajte vyhľadať odbornú pomoc. Psychológ alebo terapeut vám môže pomôcť identifikovať príčiny rozmaznávania a nájsť vhodné riešenia. Taktiež je užitočné neustále si pripomínať, že všetci máme právo na vnútorné prežívanie a jeho rešpektovanie. Mali by ste vášmu vnútornému prežívaniu dávať adekvátnu dôležitosť. Takisto odporúčam vyhľadať odborníka, čo vám umožní dôverovať vašim pocitom. Taktiež je dôležité všímať si, kedy sa cítite naozaj dobre, bezpečne a uvoľnene a, a kedy nie. Pozorujte čo najkonkrétnejšie rozdiely.
Manipulácia vo vzťahu: Prekážka k zdravej komunikácii
Okrem problémov s výchovou sa v rodinných vzťahoch často objavuje aj manipulácia, ktorá môže narušiť komunikáciu a dôveru. Príkladom môže byť situácia, keď žena nájde v mobile manžela chat s bývalou kolegyňou, ktorý si priebežne vymazával. Pol roka to sledovala, nič extra si nepísali, ale štvalo ju, že to maže, veď načo. Keď mu písala, aby ju dotiahol do ich firmy, už nevydržala a opýtala sa, čo to má znamenať a prečo to maže - odpoveď znela: „aby som nebola hysterická“. Dostali sa k téme nevera a povedal jej, že by ju nepodviedol kvôli ich dcére, proste žiadna ľútosť ani prepáč. Takéto správanie svedčí o manipulatívnych tendenciách a vyhýbaní sa zodpovednosti.
Manipulácia vo vzťahu môže byť veľmi nebezpečná. Vzťah s manipulátorom je veľmi nebezpečný a môže viesť k nepekným situáciám. Podľa odborníčky sa manipulátor snaží u partnera vyvolať pocit viny, hanby alebo strachu, ak nedosiahol svoje potreby. Ide o emocionálny tlak na vyvolanie pocitu viny, hanby alebo strachu, aby dotyčný dosiahol nejaké svoje potreby či zámery. Vnímam ju ako spôsob správania, ktorý vzniká tam, kde nefunguje otvorená komunikácia. Manipulácia býva často skrytá, pretože mnohí si nevážime sami seba, a tak nevieme rozlíšiť, čo je pre nás skutočne dôležité a čo naozaj chceme. Len čo stretneme manipulátora, jeho správanie prehliadame, pretože ak by sme poznali svoje hodnoty, tak manipulácii nepodľahneme a dokážeme s manipulátorom komunikovať. Síce cítime, že niečo nesedí, ale nevieme pomenovať, že ide o manipuláciu. Manipulátor si vôbec nemusí uvedomovať svoje správanie, pretože ide o spôsob, akým sa naučil fungovať v živote a vo vzťahoch.
Medzi najčastejšie manipulatívne techniky v partnerskom vzťahu patria tiché tresty, citové vydieranie a gaslighting.
- Citové vydieranie spočíva v tom, že partner napríklad povie tomu druhému: „Ak ma miluješ, urobíš to.“ Človek mnohokrát používa naše pocity proti nám - ty si príčinou, prečo som teraz nešťastný; keď odídeš, niečo si spravím; nezabudni, čo si mi spôsobil a podobne. Na ľudí, ktorí sú vnútri zranení z minulosti, môžu tieto techniky fungovať, pretože je pre nich dôležitý vzťah, ktorý chcú vybudovať. V minulosti im chýbala láska a sú zraniteľnejší.
- Tiché tresty sa prejavujú tým, že manipulátor odignoruje otázku, prípadne zrazu z ničoho nič prestane bez vysvetlenia komunikovať s partnerom. Tichom a odtiahnutím sa od partnera sa ho manipulátor snaží potrestať. To spôsobuje pocity viny u druhého partnera. Tichý trest spočíva v tom, že manipulátor netrestá partnera priamo, ale prostredníctvom absencie blízkosti, lásky a pozornosti. Partner sa vzdiali, pretože tým bude partnerka trpieť a naopak. Ide však o spôsob komunikácie zraneného človeka. Dôležité je uvedomiť si, čo sa deje, a nebrať to osobne. Skúste partnerovi navrhnúť konštruktívne spôsoby komunikácie - toto sa medzi nami udialo, záleží mi na našom vzťahu, skúsme sa o tom porozprávať. Vnímam, že teba musel môj spôsob komunikácie zraniť, keď si takto reagoval.
- Gaslighting, teda snaha ovládať toho druhého vyvolaním pochybností takých veľkých, že daná osoba začne spochybňovať aj samu seba, je veľmi častou manipulatívnou technikou.
Ako sa brániť manipulácii?Základom je opäť naša sebahodnota. Na všetkých problémoch, ktoré s klientmi riešim, sa vždy podpíše sebahodnota a bezpečie. Pomôcť môže najmä informovanosť o tejto téme. Potom si treba všímať fakty, čo sa reálne stalo. Zapisujte si, čo sa udialo, pretože ak sa podobná situácia zopakuje, spochybňovanie partnerom nemusí byť už také silné, vďaka čomu ho môžete prehliadať. Rovnako je užitočné neustále si pripomínať, že všetci máme právo na vnútorné prežívanie a jeho rešpektovanie. Mali by ste vášmu vnútornému prežívaniu dávať adekvátnu dôležitosť.
Význam vzájomnej dôvery a rešpektu medzi rodičmi
Či z dieťaťa vyrastie samostatný dospelý, závisí len od jeho rodičov. Ako párová terapeutka veľmi často vidí, že za konfliktmi medzi manželmi sú naši alebo partnerovi rodičia. Odborníčka varuje, že napriek tomu by sme pri nejakom probléme nemali hneď vzplanúť a ísť do otvoreného konfliktu. „Lebo vzťahy k svokrovcom sú na celý život, náš vzťah k partnerovi je na celý život.“ Keď nastanú situácie, kedy nesúlad rodičov vyústi do konfliktu, ktorý je treba riešiť okamžite, bude pre deti veľmi užitočné, keď budú svedkami toho, ako sa dá vzniknutý konflikt riešiť. Žiadny rodič si neželá byť pred deťmi ponižovaný druhým partnerom, lebo sa to priamo dotýka jeho postavenia v rodine aj jeho autority voči deťom. Keď však svoj nesúhlas s partnerom vyjadríme v pokoji a s rešpektom, má to úplne opačný účinok. Problematickejšia situácia je v rodinách, kde spolu partneri komunikujú obmedzene alebo spolu nekomunikujú vôbec. V najkrajnejšom prípade spolu komunikujú cez svoje deti. Sú, bohužiaľ, prípady, kedy sa spôsob výchovy stáva nástrojom moci alebo vydierania partnera. Deti sa tak ocitajú uprostred vzájomného boja rodičov a miesto toho, aby sa o nich mohli oprieť, naučia sa ich využívať.
Dôležitá je vzájomná dôvera medzi partnermi či expartnermi. Tam, kde je dôvera, tam je aj snaha dohodnúť sa. Aj keď sa jeden z partnerov cíti zranený, podvedený a plný bolesti, mal by sa pokúsiť svoje deti pred týmito pocitmi chrániť. Ak medzi expartnermi neexistuje možnosť nájsť spoločnú reč pri výchove detí, zväčša si každý z rodičov zavedie svoje vlastné pravidlá, ktoré platia, keď má dieťa vo svojej starostlivosti. Aj keď jeden rodič dieťa rozmaznáva, zahrnuje ho rôznymi darčekmi a zanedbáva správnu životosprávu, druhý rodič nemusí podľahnúť tomuto prístupu a môže sa držať svojich zásad a hodnôt. Dieťa si zvykne, že to čo platí u ocka, neplatí u mamy a naopak. Akokoľvek je materiálne zabezpečenie pre dieťa lákavé, postupom času môže uprednostniť iné hodnoty, ako je pocit bezpečia, uznania a spolupatričnosti, ktoré mu poskytuje druhý rodič. Dieťa však potrebuje oboch rodičov, a preto je v jeho záujme, aby sa partneri vzájomne neohovárali, aby sa rešpektovali a vytvorili tak pre dieťa pevnú pôdu pod nohami. Dieťa potrebuje dospelých rodičov, aby mohlo ostať dieťaťom. Ak sa rodičia správajú ako deti, z detí sa často predčasne stávajú dospelí. Dospelí, ktorým však bude v živote navždy niečo chýbať. Partner, ktorý vystupuje v celej situácii ako nestranný pozorovateľ, nie je zaťažený emóciami, si v danom okamihu dokáže lepšie vysvetliť dôvod nevhodného správania dieťaťa, a preto často vidí chybný prístup svojho partnera. Je super, že má k dcérke výborný stav, čo by iné žena za to dali. ALE to, čo robí on je rozmaznávanie! … Časom to začne byť otravné a ver tomu, že aj jemu to začne neskôr vadiť.
tags: #manzel #rozmaznava #dieta