Martin Kukučín, vlastným menom Matej Bencúr, bol jeden z najrýdzejších epikov slovenského literárneho realizmu. Narodil sa 17. mája 1860 v Jasenovej v rodine slobodných sedliakov, tzv. šoltýsov, ako syn Jána Bencúra Juriša a Zuzany, rodenej Paškovej. Mal dvoch bratov a jednu sestru. Už ako malý chlapec verne opúšťal Jasenovú. Keď ho známy furman odprevádzal na lýceum, stále hľadel z čoraz väčšej vzdialenosti na trochu krivú jasenovskú vežičku kostolíka. A keď mu zmizol pred očami vrchol kostola so železným kohútom, prvý raz sa mu vytlačila z očí slza.
Formovanie osobnosti a vzdelanie
Vzdelanie získal na vyššom evanjelickom gymnáziu v Revúcej (1871 - 1874), ktoré navštevoval 3 roky až do jeho zatvorenia. Rektorom gymnázia bol Samuel Ormis a Matej Bencúr vynikal hlavne v matematike. Následne pokračoval v štúdiu na gymnáziu v Martine a vo februári 1875 odchádza dokončiť 4. triedu na gymnázium do Banskej Bystrice, kde triedu skončil s vyznamenaním. Okrem iných ho učili prof. Grossmann (maďarčina a slovenčina). Po absolvovaní učiteľského ústavu v Kláštore pod Znievom (1875 - 1878) pôsobil v rodnej Jasenovej ako učiteľ v rokoch 1878 až 1884. Popri učiteľskom pôsobení externe študoval na gymnáziu v Kežmarku, ôsmy ročník absolvoval v šk. r. 1884/85 v Šoprone.
Pôvodne sa chcel prihlásiť na teologickú fakultu v Bratislave, no kvôli protislovenskej atmosfére, ktorá na fakulte vládla, sa napokon rozhodol pre štúdium na lekárskej fakulte v Prahe (1885 - 1893). V roku 1882 bol v Prahe založený slovenský akademický spolok Detvan, ktorého sa stal Martin Kukučín neskôr aktívnym členom. Počas vysokoškolského štúdia pokračoval v literárnej tvorbe, prekladal a aktívne sa zapájal do činností pražských slovenských vysokoškolákov. V roku 1886 mu zomrela matka, o jej smrti sa dozvedel až po pohrebe. V roku 1892 bol promovaný za doktora lekárskych vied.
Život v Chorvátsku a lekárska prax
Po skončení školy a absolvovaní praxe v Bratislave, Innsbrucku a vo Viedni sa neúspešne pokúšal zamestnať na Slovensku, preto sa prihlásil na súbeh a v roku 1893 dostal miesto obecného lekára v obci Selca na ostrove Brač (dnešné Chorvátsko), kde pôsobil od 6. januára 1894 do 2. júna 1907. Spolu s lekárskou ordináciou si zriaďuje i lekáreň a stáva sa aktívnym členom a neskôr (v roku 1904) aj predsedom čitateľského a kultúrneho spolku „Hrvatski Sastanak“. V roku 1904 získal rakúske občianstvo a v ten istý rok sa oženil s Pericou Didolićovou, dcérou svojho priateľa a priaznivca.
K odchodu z ostrova Brač ho v roku 1907 viedli spoločensko-klanové spory, v ktorých sa odmietol angažovať. S manželkou odišiel do Južnej Ameriky. Po ročnom pobyte v Santiagu, kde v tamojšej nemocnici úspešne absolvoval nostrifikačné skúšky, koncom roka 1908 odišiel do Punta Arenas, najjužnejšieho čilského mesta na pevnine, kde sa usadilo mnoho chorvátskych vysťahovalcov. Tam pôsobil najmä ako lekár a stal sa prvým lekárom Medzinárodného Červeného kríža v Patagónii. V celom Čile ho dodnes vnímajú ako humanistu a ľudomila. Podľa "Mateja Bencura" je pomenovaná poliklinika vo východnej časti Punta Arenas a jeho meno nesie aj najmodernejšia operačná sála v tamojšej novej mestskej nemocnici. Za prácu medzi juhoslovanskými vysťahovalcami dostal od kráľa Petara rad sv. Sávu 4. triedy.
Návraty a posledné roky života
Hoci počas 15 rokov strávených za Atlantikom stratil kontakt so Slovenskom, po vzniku Československej republiky začal pomýšľať na návrat do vlasti. Svoj zámer uskutočnil v lete 1922, pričom po krátkom pobyte v Paríži 12. septembra prichádza do Prahy. V rokoch 1922 - 1924 žil na Slovensku, v rokoch 1922 - 1923 v Považskej Teplej a v Martine, kde začal písať a študovať archívne materiály k zamýšľanej historickej rapsódii o kultúrnych a politických aktivitách mladej romantickej generácie. Dôverný vzťah k Dalmácii a neschopnosť identifikovať súčasné spoločensko-politické problémy vlasti spôsobili, že v rokoch 1923 - 1925 striedavo žil v chorvátskych kúpeľných mestách a v Martine.
V novembri 1925 sa vracia do Čile, aby vysporiadal svoje majetkové záležitosti, a na jar v roku 1926 sa definitívne vracia i so svojou chorou manželkou do kúpeľov Lipik v Chorvátsku. O dva roky neskôr, v apríli 1928, vážne ochorel na zápal pľúc a 21. mája 1928 zomrel v nemocnici v Pakraci pri Lipníku v náručí svojej manželky Perice. Dočasne bol pochovaný v rodinnej hrobke Didolićovcov na záhrebskom cintoríne Mirogoj. Jeho telesné pozostatky boli 28. 10. 1928 prevezené na Slovensko a 29. októbra 1928 uložené na Národnom cintoríne v Martine. Manželka Perica Kukučína prežila o 43 rokov.
Martin Kukučín má svoju tajnú šifru aj asteroid
Literárna tvorba a poetika
Literárne činný bol Martin Kukučín od roku 1883. Kukučín začínal poviedkami z remeselníckeho prostredia a z dedinského života. Hrdinov svojich diel hľadal medzi ľudom a práve tým, že sa pozeral na život očami obyčajného dedinského človeka, priviedol slovenskú prozaickú tvorbu na prah jej modernej epochy. Znakmi jeho tvorby sú jednoduchá trojčlenná stavba próz, v ktorej sa presadzuje komický a tragikomický živel, grotesknosť, humor, optimizmus, situačná a jazyková komika.
Medzi jeho najvýznamnejšie diela patria Na hradskej ceste, Čas tratí - Čas platí, Máje, Na Ondreja, Hody, Neprebudený, Veľkou lyžicou, Sviatočné dumy, Tri roje cez deň, Hajtman, Rysavá jalovica, Mladé letá, Keď báčik z Chochoľova umrie, Na podkonickom bále, Koniec a začiatok a Dies irae. Po niekoľkých poviedkach a cestopisných črtách napísal v Dalmácii román Dom v stráni, ktorý sa považuje za najlepšie románové dielo v slovenskej literatúre pred rokom 1918. Zachytáva nielen príbeh nerovnej lásky mladého statkára a sedliackeho dievčaťa vopred odsúdenej na neúspech, ale aj postupný rozklad patriarchálneho sedliactva.
Po návrate do Európy vydal cestopis Prechádzky po Patagónii a rozsiahle päťzväzkové dielo Mať volá. Matej Bencúr stále myslel na svoj rodný kraj a vyplýva z toho zmena jeho mena na umelecké meno Martin Kukučín. Na slovenských dedinách mali mnohí rovnaké mená a občas sa nevedelo podľa mena zistiť, ktorý z Jánov Bencúrov sa myslí, napr. pri doručení pošty. Hovorí sa, že matku Martina Kukučína prezývali „kukučka“, ale nevedno, či je to pravda.
Analýza diela: Keď báčik z Chochoľova umrie
Poviedka Keď báčik z Chochoľova umrie patrí k vrcholom jeho humorno-satirickej tvorby. Autorom je Martin Kukučín (Matej Bencúr), literárnym druhom epika, žánrom humorná poviedka a obdobím opisný realizmus. Motívmi sú zemianstvo, klamstvo, pýcha, sklamanie, namyslenosť a zavádzanie. Hlavnou témou je úpadok zemianstva, pričom ideou je konštatovanie, že vrstva zemanov nie je schopná stáť na čele štátu.
Vonkajšia kompozícia sa člení na štyri časti:
- EXPOZÍCIA: opisovanie situácie z trhu a krčmy, uzavretie zmluvy medzi Adušom a Ondrejom.
- KOLÍZIA: Ondrejov nocľah v Domandiciach, zistenie pravdy o falošnosti Aduša.
- KRÍZA: návšteva Aduša, Aduš zahanbený a Ondrej sklamaný.
- PERIPETIA: uvedomenie si Aduša, sľub splatenia a vrátenia zálohy Ondrejovi.
Postavy tvoria:
- ONDREJ TRÁVA - gazda a kupec, vynaliezavý, múdry, spravodlivý, trpezlivý.
- ADUŠ DOMANICKÝ - zeman a dlžník, chudobný, pyšný a sebavedomý.
- ADAM, EVA - sluhovia.
- EDUŠ MAYER - krčmár.
- BÁČIK - strýko Aduša, bohatý (spomínaný v diele).
Odkaz a pamiatky
Martin Kukučín patrí k najvýznamnejším slovenským spisovateľom. Jeho rodný dom v Jasenovej je od roku 1960 múzeom, ktoré bolo v roku 2010 obnovené a jeho expozícia doplnená o dovtedy absentujúcu literárnu časť. Okrem pamätných tabúľ v Jasenovej, Revúcej, Soproni, Prahe a Selce sa po ňom pomenovali mnohé ulice v slovenských mestách. V roku 1959 bola vytvorená busta od F. Štefunku. Okrem polikliniky v Punta Arenas nesie meno Kukučín aj planétka s číslom 23444, čo svedčí o jeho medzinárodnom uznaní a historickom význame pre slovenskú kultúru.
tags: #martin #kukucin #narodenie