V hlbokých lesoch a roztrúsených dedinách historického Uhorska, v dobe, keď sa slovenský národ prebúdzal k životu, kráčala nevšedná postava. „S batôžkom kníh, palicou v ruke a najčastejšie oblečeného do rimavského kroja - tak ho stretávali ľudia pred vyše storočím na jeho potulkách nielen po rodnom kraji, ale i po iných stoliciach a roztrúsených dolnozemských osadách.“ Tento popis sa dokonale hodí k Matejovi Hrebendovi, mužovi, ktorý sa stal symbolom nezlomnej vôle a neochvejnej lásky ku knihám a vzdelaniu. Aj keď Matej Hrebenda „chodil v temnotách“, jeho život bol žiarivým príkladom šírenia svetla medzi obyčajnými ľuďmi. Bol to ľudovýchovný pracovník, národný buditeľ, ľudový básnik a zberateľ národných piesní - jednoduchý človek, ktorý neveľmi dbal o svoju slávu a pocty, no celým svojím bytím prispel k formovaniu slovenskej identity. Poznali ho veľkí i malí vo väčších i celkom malých dedinách a bol priateľom všetkých dobrých ľudí - Matej Hrebenda-Hačavský.
Zrodenie v Rimavskej Píle a rané roky osudu
Matej Hrebenda sa narodil 10. marca 1796 v Rimavskej Píle, malej obci, ktorá sa dodnes spomína najmä v súvislosti s jeho životným príbehom. Jeho rodisko v Rimavskej Píle dalo svetu jedného z najvýznamnejších slovenských národných buditeľov. V čase jeho narodenia zastával jeho otec Samuel funkciu notára. Avšak, hoci bol Matejov otec Samuel spočiatku notárom, nemal trvalé zamestnanie, čo rodinu postupne uvrhlo do hlbokej biedy. Jeho otec mal mnoho chýb a medzi najvýznamnejšiu patrilo to, že nevydržal v žiadnom povolaní. Preto nemohol robiť to, čo robili iní rodičia: vychovávať deti, svojich troch synov. Táto nestabilná situácia ovplyvnila Matejovo detstvo zásadným spôsobom. Ako desaťročnému mu navyše zomrela matka, Alžbeta, na jar 1806, čím sa Matej stal polosirotou. Stratil tak nielen materskú lásku a oporu, ale aj dôležitý pilier v už aj tak krehkom rodinnom prostredí. Jeho otec sa v roku 1809 oženil znova, čím Matej získal macochu. Následne odišiel z Liptova a jeho otec sa stal učiteľom v Gemerskej stolici, kde sa Matej u neho zdržiaval ako mendík. Matej Hrebenda sa narodil do chudobnej rodiny a už od útleho detstva začal bojovať so zhoršujúcim sa zrakom, čo predznamenalo jeho celoživotnú výzvu a zároveň inšpirujúce poslanie.
Boj so zrakom a cesta k vedomostiam
Matej Hrebenda sa narodil so zrakovou chybou a jeho zrak sa postupne zhoršoval. „Od útleho detstva začal strácať zrak.“ Už v deviatich rokoch, hoci veľmi rád čítal, nemohol čítať pri svetle, a v pätnástich rokoch už nemohol čítať a písať ani vo dne. Táto postupná strata zraku pre neho znamenala obrovskú prekážku vo vzdelávaní. Keďže nemohol chodiť do školy, musel sa vzdelávať sám. Bol to mimoriadny výkon v dobe, keď prístup ku knihám a formálnemu vzdelaniu bol pre väčšinu ľudí obmedzený, a pre nevidiaceho človeka takmer nemožný. Matej Hrebenda však našiel vlastnú cestu k vedomostiam. Keďže nevidel, „počúval. Chodil od domu k domu a prosil ľudí, aby mu čítali.“ Táto húževnatosť a túžba po poznaní ho viedla k tomu, že neraz prešiel aj štyri či päť dedín, kým našiel ľudí, ktorí by mu boli ochotní čítať. Týmto dobrým ľuďom bol do smrti vďačný. Zarábal si zároveň na skromné živobytie, najprv do 20. roku ako mendík a neskôr ako obecný hlásnik v Krokave a v Hačave.
Rodinný život a hľadanie zázemia
Aj napriek osobným výzvam a chudobe Matej Hrebenda prežil svoj život s úprimnou snahou o plnohodnotné bytie a hľadanie zázemia. V roku 1825 sa oženil so Zuzanou Gabajovou, dcérou krokavských pastierov. So Zuzanou žil šesť a pol roka. V tomto období, už ako ženatý muž, začal zhromažďovať knihy, čo bolo počiatkom jeho celoživotného poslania. Po svadbe sa Matej vrátil z Krokavy do Hačavy, dediny, kde napokon prežil veľkú časť svojho života. Rok po svadbe mu prišiel na svet syn Šimon Matej a neskôr sa mu narodila aj dcéra Juliana. Rodinné šťastie však bolo krehké, keďže jeho žena Zuzana zomrela v roku 1831 na choleru, a tak Matej ostal vdovcom s malými deťmi.Osud však pre neho pripravil ďalšiu šancu na lásku a súzvuk. O poldruha roka sa znova oženil, tentoraz s Annou Choljavou. Bola to dvojica poznačená životom, keďže obaja boli postihnutí a žobráci; Matej bol slepý a Anna chromá na nohy. Napriek ich ťažkým osudom, alebo možno práve vďaka nim, „boli však šťastní, spokojní.“ Až do roku 1834 bývali na „hospodách“, čo znamenalo, že nemali vlastný domov a bývali u iných ľudí, no neskôr si s Annou postavili vlastnú chalúpku v Hačave, kde napokon Matej Hrebenda 16. marca 1880 naposledy vydýchol, krátko po svojich 84. narodeninách.
Knihy ako poslanie: Rozsievač slova a kultúry
Do slovenskej histórie sa Matej Hrebenda zapísal najmä ako popredný rozširovateľ slovenských a českých kníh. Bol to skutočný kníhkupec, slovenský národný buditeľ a ľudový spisovateľ, ktorý svoje poslanie vykonával s mimoriadnou oddanosťou. „S batohom plným kníh na chrbte, palicou v ruke a často oblečený v rimavskom kroji kráčal po dedinách a mestách Slovenska.“ Ľudia ho spoznávali už z diaľky. Jeho potulky nepoznali hranice - prechodil nielen celé Slovensko, ale aj Prahu, Viedeň, Pešť a Dolnú zem. Je nepochopiteľné, ako sa mu počas života podarilo navštíviť toľko rôznych miest v celom vtedajšom Uhorsku, najmä vzhľadom na jeho zrakové postihnutie.
Matej Hrebenda zveroval vydavateľom predaj kníh, ktoré on sám roznášal. Túto činnosť spájal nielen s predajom, ale aj s poúčaním a národným uvedomovaním. Šíril kultúru a osvetu v časoch, keď to bolo mimoriadne potrebné. V tom období „mnohí pokladali čítanie kníh za nepotrebnú vec, za výsadu vzdelancov.“ Podľa obyčajných ľudí bolo čítanie kníh určené jedine vzdelancom, čo predstavovalo významnú bariéru pre šírenie vedomostí. Proti tomuto názoru a proti tejto zaostalosti Matej Hrebenda viedol svoj neúprosný boj. Vedel jednoduchým ľuďom o knihách rozprávať tak, že si ich od neho často kúpili, hoci peňazí veľa nemali. Roznášal kalendáre, šlabikáre či literárne diela a pomáhal tak šíriť slovenský jazyk a kultúru v čase silnej maďarizácie, keď bola národná identita pod tlakom.
Jeho misia nebola len o predaji. Na svojich cestách Matej Hrebenda zachraňoval staré knihy pred skazou, pred pálením, vyhodením či roztrhaním. Tieto zachránené skvosty zasielal do škôl a spolkových inštitúcií, alebo ich donášal popredným vzdelancom. „Takto mnoho kníh zachránil a významnou mierou sa pričinil o budovanie knižníc.“ Nazhromaždil 58 kníh, ktoré mu však, žiaľ, zhoreli v krokavskom ohni. Matej Hrebenda sa však nevzdal a začal zas a znova, s nezlomnou vôľou a láskou ku knihám. S batohom plným kníh na chrbte, palicou v ruke a často oblečený v rimavskom kroji, pokračoval vo svojom životnom diele.
Národný buditeľ a zberateľ dedičstva
Popri šírení kníh bol Matej Hrebenda aj významným národným buditeľom v plnom zmysle slova. Svojou činnosťou aktívne podporoval snahy o posilnenie slovenskej národnej identity. Ako úsvit lepších čias privítal založenie Matice slovenskej. Svedectvom jeho oddanosti sú aj jeho štedré dary: rok po založení Matice slovenskej jej daroval 16 zväzkov cenných kníh, neskôr pridal ďalších 10 zväzkov a niekoľko kalendárov.
Veľké nádeje vkladal aj do slovenského gymnázia v Revúcej, ktoré bolo v tej dobe kľúčovou inštitúciou pre slovenské školstvo a kultúru. Pre túto inštitúciu venoval všetky svoje úspory a celú svoju knižnicu. V jeho zbierke boli knihy, ktoré vyšli na Slovensku a v Čechách v rokoch 1848 - 1870, predstavujúce neoceniteľný fond pre študentov a učiteľov. „Žiaľ, tieto skvosty neposlúžili národnému cieľu, lebo po zatvorení gymnázia prepadli v prospech štátu,“ čo bola veľká strata pre slovenské kultúrne dedičstvo. Napriek tomuto nešťastnému osudu jeho darov, Hrebendov zámer a obeta zostávajú symbolom jeho oddanosti národu.
Zároveň s rozširovaním kníh a aktivizmom sa Matej Hrebenda venoval aj zberateľskej činnosti. Okrem kníh zbieral aj ľudové piesne či rozprávky, podobne ako to robili Ján Kollár či Pavol Dobšinský, významné osobnosti slovenskej kultúry. Všetky tieto dokumenty zapisoval Matejov pomocník, ktorý ho sprevádzal od roku 1842, pretože Hrebenda sám už písať nemohol. Tieto piesne sa tak dostali do zbierok Jána Kollára a Pavla Dobšinského, čím prispeli k uchovaniu bohatého slovenského folklórneho dedičstva pre budúce generácie. Okrem toho sú známe aj jeho suplikantské cesty, počas ktorých získaval finančné prostriedky na stavbu škôl, kostolov a podporu činnosti kultúrnych inštitúcií, čím demonštroval svoju komplexnú angažovanosť v prospech národa.
Literárne dielo a odkaz budúcim generáciám
Matej Hrebenda nebol len šíriteľom kníh iných autorov, ale aj sám sa venoval literárnej tvorbe. Literárnej tvorbe sa venoval už od svojich štrnástich rokov, kedy ho zlákali verše. Prvé básne zložil ako trinásťročný, a svoje prvé verše napísal v roku 1814. Jeho otec ich vtedy opísal na polhárku a podal každému dobrodincovi. Neskôr začal písať rôzne príležitostné či gratulačné verše a rýmované gratulácie k príležitostným jubileám. Jeho literárne prvotiny boli prijaté celkom priaznivo, čo ho ešte s väčším zanietením povzbudilo do prostonárodného veršovania. Príkladom jeho poetického talentu je aj jednoduchá básnička o jari: „Po ostrej chladnej zime zas, prichádza krásny jarný čas. Hýbe sa všetko stvorenie, dvíha sa všetko zo zeme. Junčeky, ovce, zver poľná, teší sa, že je zas voľná. Zo zeme všetko zas pučí a tvorca nás to znať učí.“ Jeho poézia plnila vo svojom čase záslužné spoločenské poslanie, oslovovala jednoduchých ľudí a posilňovala ich národné povedomie.
Okrem veršov napísal aj Vlastný životopis, ktorý je dodnes cenným prameňom pre poznanie kultúrnych a spoločenských pomerov v 19. storočí. Hoci Hrebenda sám písať nemohol, svoje texty diktoval iným. Celý testament napísal vo svojom Vlastnom životopise. Dodnes sú uložené jeho rukopisy v Matici slovenskej, kde sa nachádzajú aj jeho literárne prvotiny, básne, piesne, listy, vinše i testament. Tieto dokumenty sú svedectvom o jeho bohatom vnútornom živote a neúnavnej práci.
Nezlomný duch a posmrtná úcta
Matej Hrebenda prežil ťažký život, stíhalo ho jedno nešťastie za druhým, no napriek osudu pociťoval radosť a šťastie, keď mohol pomôcť svojmu národu. Bol slepý, no napriek tomu celý život zasvätil šíreniu kníh a vzdelania medzi obyčajnými ľuďmi. Často hovorieval: „Nemám nič, nežiadam nič.“ Pri svojej slepote videl oveľa viac ako mnohí cez veľké okuliare. „Knihy videl srdcom, nie očami.“ Jeho príbeh zostáva dodnes symbolom nezlomnej vôle a lásky ku knihám. Matej Hrebenda zomrel krátko po svojich 84. narodeninách, 16. marca 1880 v Hačave, kde prežil väčšinu svojho života.
„Roky, ktoré uplynuli od smrti Mateja Hrebendu, nezmenšili jeho význam.“ Vďačný národ nezabúda na svojho veľkého národovca. Jeho odkaz si pripomíname rôznymi spôsobmi, ktoré svedčia o jeho trvalom vplyve na slovenskú kultúru a spoločnosť. V roku 1980, pri príležitosti stého výročia jeho smrti, bol vyhlásený za jubilanta UNESCO, čo potvrdilo jeho medzinárodný význam. O jeho životných osudoch sa môžeme dočítať v románoch Vincenta Šikulu Mateja a Ľuda Zúbka V službách Mateja Hrebendu. Kniha Ľuda Zúbka, ktorá vyšla aj pre nevidiacich, bola pred niekoľkými rokmi znovu vydaná v Hnúšti, čo podčiarkuje jej neustálu relevanciu. Zaujímavým čítaním o jeho živote je aj kniha V službách Mateja Hrebendu, ktorej autorom je spisovateľ Ľudo Zúbek.
Postava Mateja Hrebendu je úzko spätá s knihami a knižnicami. V Rimavskej Sobote od roku 1991 funguje Knižnica Mateja Hrebendu, ktorá nesie jeho meno a udržiava jeho pamäť živú. Pred budovou knižnice M. Hrebendu by mala najbližšie mesiace pribudnúť aj lavička s jeho podobizňou odliata z bronzu, ktorú plánujú slávnostne odhaliť 19. júna. V Levoči je dokonca jedna špeciálna knižnica pre nevidiacich, ktorá taktiež nesie meno Mateja Hrebendu, čím sa pripomína jeho vlastný boj so zrakovou postihnutím a jeho misia šírenia vedomostí napriek nej. Od roku 1999 sa v rámci dňa mesta Hnúšťa koná literárna súťaž v poézii a próze s názvom Hrebendova kapsa, ktorá motivuje k literárnej tvorbe a pripomína Hrebendovo vlastné básnické úsilie.
Spomienkové podujatia na Mateja Hrebendu sa konajú pravidelne. Napríklad Sociálne družstvo Hrevada spolu s partnermi chystá Týždeň s Matejom Hrebendom, ktorý zahŕňa čítania kníh, prednášky aj diskusie, aby priblížil jeho život a širší historický kontext. „Prídu aj zástupcovia Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska,“ čo je dôkazom, ako jeho príbeh stále inšpiruje a slúži ako vzor pre ľudí s podobnými výzvami. Rodisko Mateja Hrebendu sa dodnes spomína najmä v súvislosti s jeho životným príbehom. Matej Hrebenda má na Slovensku pomenovaných päť ulíc a námestí, čo je ďalším dôkazom jeho trvalej úcty a významu pre národ.
tags: #matej #hrebenda #narodenie