Slovenská kultúra, napriek výzvam v medzinárodnej konkurencii, neustále generuje talenty, ktorých diela nachádzajú odozvu aj v zahraničí. Jednou z najvýraznejších osobností, ktorá formuje súčasnú slovenskú dramatickú scénu a presahuje aj za jej hranice, je Michaela Zakuťanská. Narodila sa v roku 1987 a je predstaviteľka najmladšej generácie slovenských dramatikov, ktorej tvorba s hlbokou citlivosťou a kritickým pohľadom reflektuje výzvy moderného sveta.
Rané roky a formovanie dramatického talentu
Michaela Zakuťanská sa narodila 5. apríla 1987 v Bardejove, čo je východoslovenské mesto, ktoré ovplyvnilo jej rané vnímanie sveta a neskôr sa odrazilo aj v jej tvorbe. Jej akademická dráha viedla na Vysokú školu múzických umení v Bratislave, kde úspešne absolvovala štúdium divadelnej dramaturgie. Táto špecializácia ju pripravila na komplexné chápanie divadelného umenia, od písania textov až po celkovú koncepciu inscenácií. Počas štúdia a bezprostredne po ňom sa jej talent začal prejavovať naplno. Jej prvé hry boli uvedené viacerými slovenskými divadlami, medzi nimi napríklad Štúdio 12 v Bratislave, Mestské divadlo Žilina či Divadlo Alexandra Duchnoviča v Prešove. Práve pôsobenie v Divadle Alexandra Duchnoviča v Prešove, kde dva roky pôsobila ako dramaturgička, ju výrazne formovalo. Ako gymnazistka veľmi rada chodila do Divadla Alexandra Duchnoviča, pričom toto divadlo ju formovalo, kým sa rozhodla divadlo študovať na vysokej škole. Tieto rané skúsenosti položili základ pre jej neskoršie, prelomové projekty, ktoré mali ambíciu nielen tvoriť, ale aj provokovať a iniciovať spoločenskú diskusiu.
Zrodenie Prešovského národného divadla: Platforma pre slobodnú tvorbu
Kľúčovým momentom v profesionálnom živote Michaely Zakuťanskej, ktorý ju definoval ako výraznú osobnosť slovenskej nezávislej scény, bolo založenie Prešovského národného divadla (PND). V roku 2013 založila spolu s režisérkou Júliou Rázusovou Prešovské národné divadlo, ktorého je dvornou dramatičkou. Vznik PND nebol len založením nového divadelného súboru, ale aj manifestom slobodnej tvorby a pokusom o oživenie regionálnej kultúry. Zámermi pri zakladaní bolo okrem iného aj vyprovokovať diskusiu. Dokonca aj slovo „národné“ vsunuli do názvu schválne, čakajúc, že si to každý všimne, čo považovali za jedinú výhodu. Prešovské národné divadlo sa stalo platformou, kde si profesionáli, ako sú Michaela Zakuťanská a jej kolegovia, mohli dovoliť tvoriť veľmi slobodne, nepodliehajúc vedeniu a dramaturgii žiadnych kamenných divadiel. Je to asi to najslobodnejšie, čo v ich profesionálnych životoch robia. PND sa zameriavalo na inscenovanie súčasných textov, ktoré sa v kamenných divadlách až tak nerobia, a umožňovalo slobodnejší výber tém a režijných a hereckých prístupov. Motivácia pre toto snaženie bola aj v túžbe ťahať naspäť na východ ľudí pôvodom z východu, prípadne tých, čo tu už sú, aby mohli tvoriť aj niečo iné ako v kamenných divadlách.
Prešovské národné divadlo začínalo svoju cestu inscenáciou Single radicals, ktorá sa stala jeho vizitkou a definovala jeho smerovanie. Pre PND napísala doteraz päť hier: Single radicals (2013), Kindervajco (2015), Good place to die (2015), Deň, keď zomrel Gott (2017) a Cesta hrdinov (2018). Tieto diela, všetky pod hlavičkou PND, predstavovali originálny pohľad na spoločenské témy a potvrdzovali autorkinu pozíciu ako jedného z najvýraznejších a najhranejších súčasných slovenských dramatikov. Ohlasy na tvorbu PND boli takmer vždy pozitívne. Inscenácia Single radicals bola dokonca v Bratislave dvakrát vypredaná v priestoroch A4-ky, čo svedčí o jej popularite a relevancii pre publikum.
Tvorba reflektujúca súčasnosť: Od fenoménu singlov po hlboké úvahy o dospelosti
Tvorba Michaely Zakuťanskej je zrkadlom súčasných spoločenských javov a existenčných otázok. Jej hry sú často navonok komédie, ale vo vnútri smutné, pričom autorka verí, že humor a smútok sú zaujímavá a silná kombinácia. Ako sama povedala, keď je človek veľmi veselý, môže byť vo vnútri smutný a naopak. V jej textoch viac kladie otázky, než by prinášala odpovede, odpovedať si musí divák.
Jednou z jej najvýznamnejších hier, ktorá je úzko spojená so vznikom Prešovského národného divadla, je tragikomédia Single radicals. Hra sa zameriava na slovenskú malomestskú realitu. Je o živote v Prešove a Prešovčanoch, o nevyvážených pomeroch medzi západom a východom Slovenska, chýbajúcich príležitostiach, odlive mladej generácie, ale najmä o fenoméne single ľudí. Štyria single Prešovčania, jedna noc v hudobnom klube, päť taktov opitosti a odhalenie túžob - tak je charakterizovaná táto tragikomická výpoveď o generácii ľudí, ktorí prednedávnom skončili vysokú školu a rozmýšľajú o tom, čo urobiť s načatým životom. Egoizmus, nevyvážené pomery medzi západom a východom Slovenska, chýbajúca generácia single dvadsiatnikov a tridsiatnikov v meste, núti našich hrdinov prehodnocovať vzťahy a hodnoty.
Téma singlov je podľa Zakuťanskej témou, ktorou posledné desaťročie žije celá západná Európa. Autorka poukazuje na to, že najprv sa ľudia chcú realizovať, až potom viazať a vo vzťahoch nechcú robiť kompromisy, ako robili ich rodičia. Dnes sa dvadsaťšesťročný človek správa ako kedysi osemnásťročný. Singlovia sa snažia nanovo definovať lásku pre potreby dvadsiateho prvého storočia. Zároveň však priznáva, že ten pocit, keď človek skončí školu a nevie, čo s načatým životom, je prenosný aj skrz generácie. Takisto každá krajina má svoje periférie a centrá. Dvadsiatnici a tridsiatnici, ktorých sa téma priamo týka, sa s inscenáciou často stotožňujú, nájdu v nej fragmenty seba. Single radicals získalo aj cenu Stana Radiča za objav roka na Kremnických gagoch a bolo vo finále súťažnej prehliadky Nová dráma v Bratislave, takisto na festivale Dotyky a spojenia.
Ďalšou významnou hrou, ktorá reflektuje aktuálnu situáciu, je Kindervajco, uvedené v roku 2015. Znovu to bola tragikomédia zo súčasnosti, ktorá sa týkala života v Prešove, ale jej téma je prenosná do akéhokoľvek iného mesta. Je vrstevnatejšia i mierne utopická, reflektuje politickú situáciu či v Prešove, alebo na Slovensku, tak aj partnerské vzťahy. Dej je postavený na návrate rodáčky, spisovateľky Gréty Čiernej do Prešova, ktorá prichádza na literárny festival a rozhodne sa v meste ostať, pretože ju inšpiruje pri písaní ďalšej knihy, neúprimnými vzťahmi, či gigantickým Kindervajcom nad mestom. Hudbu k hre zložil Ľubo Petruška a na javisku sa predstavilo šesť výborných mladých hercov. Režírovala ju Zoja Zupková, ktorá sa na tému Prešova pozrela s čerstvým pohľadom, nezainteresovaná do prešovského života.
Hra Wécélógy je ďalším príkladom autorkinej schopnosti decentne hovoriť o tabuizovaných témach. Je o chúlostivých, až tabuizovaných príhodách z dámskych toaliet, ktoré sú však napriek rozpačitosti a "nízkosti" témy, tlmočené vtipne, vkusne, bez ostychu a pocitu trápnosti. Hra oslovuje divadlá aj tým, že je určená pre čisto ženské obsadenie, čo rieši situáciu, keď herečky pri uvádzaní klasiky nemajú dostatočný priestor na herecký prejav. Autorka tiež zdôrazňuje, že text decentne hovorí o tabuizovaných témach, o ktorých ľudia radi hovoria, ale nemajú na to často príležitosť.
V hre Deň, keď zomrel Gott, ktorá mala premiéru v roku 2017, sa Michaela Zakuťanská zamerala na generačné konflikty a predstavy o svete. Rodičia postáv hry mali Gotta ako nejaký ideál. Ako sama autorka uviedla, jej dedo sa narodil v rovnakom roku ako Gott - 1939 a bral ho ako svojho spolupútnika, rád sa s ním porovnával. Hra, aj keď má hlbší význam, viedla autorku k reflexii vzťahu so svojou sestrou Alicou. Opisuje pocity straty spojenia, ktoré zažila po štyroch rokoch bez kontaktu so svojou sestrou. Uvedomila si dôležitosť rodinných vzťahov a rozhodla sa obnoviť komunikáciu.
Jednou z jej posledných hier pre Prešovské národné divadlo bola Dospelosť, ktorá symbolicky uzatvárala jednu etapu v živote PND. Hra, režírovaná českým režisérom a dramatikom Jiřím Pokorným, sa zaoberá témou dospelosti a vyrovnávania sa so smrťou. Je to čierna komédia o matke, ktorá umiera na rakovinu, a dvoch dcérach. Práve akceptácia konca života sa stáva vrcholným prejavom dospelosti jedinca. V panelákovom byte kdesi „medzi Bratislavou a Sninou“ žije na rakovinu umierajúca matka Marta (Lenka Barilíková) s dvoma dcérami - dospievajúcou Teou (Jana Labajová) a staršou Irenou (Zuzana Gibarti Dancáková). Každá z týchto troch žien zaujíma k situácii odlišné stanovisko, čím Zakuťanská stavia do konfrontácie prejavy dospelosti a nezrelosti na medzigeneračnej osi. V jej príbehu sa tými zodpovednejšími paradoxne stávajú reprezentanti mladšej generácie. Kým staršia Irena rodinu opúšťa, zodpovednosť preberá mladšia Tea a o chorú matku sa stará sama. Smrť a prítomnosť umierania však nie je v Zakuťanskej hre niečo, čo v postavách vyvoláva strach. Naopak, ich postoje sú spôsobom vyrovnávania sa so smrťou, ktorá sa v závere stáva pre všetkých oslobodením. Pokorný sa vyhýba ťažkopádnosti témy umierania a štylizuje ju skôr do tragikomickej polohy, pričom necháva vynikať Zakuťanskej text, ktorý pre neho predstavuje zásadnú zložku inscenácie a určuje jej výsledný tvar. Rešpektuje linearitu a nadväznosť situácií daných štruktúrou hry. Konanie postáv a hereckú akciu stavia v zhode s pôvodným významom textu, sústrediac pozornosť na detail hereckej akcie, od ktorej primárne závisí celkové tempo inscenácie.
Ústredná postava Marta je v stvárnení Lenky Barilíkovej ženou, ktorá pod tlakom uvedomovania si blížiacej sa smrti dáva rázne najavo, že o to väčšmi chce žiť. Jej občasné hlasné výkriky a erotické povzdychy znejú ako túžobné, a zároveň ako zúfalé stony, ktoré adresuje životu aj smrti. V túžbe po láske a vzrušení, po atraktivite a fyzickej intimite si Marta píše s mužmi na internetovej zoznamke, pred smrťou sa chce ešte zamilovať a začne tiež poskytovať erotické telefonáty za finančné honoráre. Barilíková sa svojej roly dobre zhostila, striedajúc viaceré herecké polohy a narábajúc s nimi flexibilne podľa konkrétnej situácie. Martu vyobrazuje ľudsky ako ráznu, ako slabú, ale aj zvodnú ženu (v mierne komickej rovine). Napríklad pri flirtovaní s mladým kuriérom (Dominik Dupľák) sa pred ním koketne obchytkáva a pri dvojzmyselne mierenej otázke, či jej vie pomôcť so zapnutím práčky, sediac na gauči rozťahuje nohy. Tea, nútená vplyvom vonkajších okolností dospieť, koná uvedomelejšie než jej matka. Je ironická až cynická, čím zakrýva hnev a frustráciu. Jana Labajová v postave dcéry Tey nesúhlasný či skôr nechápavý postoj voči matkinmu detinskému správaniu často znázorňuje odmietavým gestom zložených rúk so zovretými päsťami a mierne zamračeným výrazom v tvári. Byt, v ktorom Marta s Teou žijú, sa pre obe stáva akýmsi väzením stereotypnej každodennosti, od ostatného sveta izolovaným miestom, čakárňou na smrť. Zakuťanská situáciu navyše aktualizuje - aj v ich príbehu existuje koronavírus a Tea sa doma dištančne vzdeláva. Scénografka Zoja Zupková takto ideovo ukotvený priestor symbolicky premieta do výtvarného riešenia scény, kde prevláda strohosť a šedá farba. Jemné odtiene farebnosti či objektovej výstrednosti vstupujú na scénu len cez drobné detaily, ako je jelenia hlava s parohmi, Martin červený rúž, ružová a blond parochňa, či červeno-ružové lodičky, ktoré si Tea obúva na svoje pätnáste narodeniny. Podkrovná sála v prešovskom centre nezávislej kultúry Wave, v ktorom sa konala premiéra inscenácie, je členená ako pomyselný byt. Pásy sivej zvukotesnej peny naznačujú priečky medzi jeho časťami - predsieň, obývacia izba s dominujúcim šedým gaučom a Teina izba s balkónom. Popri Zuzane Gibarti Dancákovej, ktorá účinkovala vo viacerých inscenáciách PND (Single radicals, Kindervajco, Good place to die, Jahodové polia), sa tu objavujú herci, ktorí doposiaľ s PND nespolupracovali, ako Lenka Barilíková, Jana Labajová, Dominik Dupľák a Miroslav Kolbašský s Ľubom Bukovým.
Ďalšia hra, Sám sebe sám, ktorej premiéra sa odohrala začiatkom decembra v Mestskom divadle Žilina, prináša úvahu o konci kontaktu živých bytostí. V tejto hre sa dej odohráva v roku 2030, kde ľudia prežívajú prítomnosť viac na sociálnych sieťach než ozajstný kontakt v rodine. Zakuťanská priznáva, že nejakým spôsobom sa to už napĺňa aj v prítomnosti, kde ľudia žijú v "predbehu“, v predstavách o svojej budúcnosti a zabúdajú prežívať prítomnosť. Poukazuje na to, že máme málo príležitostí na vzájomný kontakt, žijeme s opatreniami, ktoré rodinám neumožňujú denne či aspoň raz za týždeň sa stretávať.
Medzinárodný ohlas a špecifiká prijatia slovenskej tvorby v zahraničí
Aj napriek tomu, že sa slovenskej kultúre nedarí presadzovať v medzinárodnej konkurencii tak, ako by si zaslúžila, slovenské diela Michaely Zakuťanskej sa používajú aj v zahraničí. Jej texty sa s úspechom inscenujú nielen na slovenskej divadelnej scéne, ale aj v zahraničí. Tragikomédiu Single radicals uviedlo maďarské divadlo mesta Vác (Váci Dunakanyar Színház) na festivale krajín V4 a pripravuje ju aj poľské divadlo Stefana Jaracza Olsztyn. Michaela Zakuťanská sa o týchto zahraničných spoluprácach vyjadrila: "Vo Váci text trochu zneužili pre potreby ich vznikajúceho divadla, ktoré potrebovalo do divadla pritiahnuť diváka a miesto témy singlov ho režisér interpretoval skôr ako diskopríbeh z Balatonu." V Prešovskom národnom divadle hru uvádzali v štúdiu pre 90 ľudí, zatiaľ čo vo Váci mala sála kapacitu okolo 400 divákov. Aj keď autorka nerozumie maďarsky, myslí si, že do textu sa dosť vstupovalo, aj prepisovalo a dopisovalo. Vystupovali tam aj postavy, ktoré v texte nie sú, a živá kapela. Inscenácia bola pre ňu konvenčná, názov preložili ako Odmocnina a na konci sa dal dokopy každý s každým. Vo Váci nemala žiadne špeciálne požiadavky, išlo o jej prvé uvedenie v zahraničí a čudovala sa, že sa niečo také vôbec prihodilo a pri vstupe do mesta ich vítajú bilboardy s jej menom. Po tejto skúsenosti si však do budúcna rada skonzultuje text s jeho prekladateľom a dramaturgom.
Ďalšia z hier Michaely Zakuťanskej, o ktorej zahraničnom uvedení sa rokuje, je Wécélógy. Práve tento text vyšiel v ruskom preklade v antológii súčasnej slovenskej drámy v Rusku vydavateľstva New Literary Observer. O hru okamžite prejavilo záujem Deutsches Theater Kasachstan a rýchlosť, s akou reagovali, prekvapila aj autorku samotnú. Na otázku, čím hra oslovila dramaturgiu, odpovedala, že divadlá vyhľadávajú texty určené pre čisto ženské obsadenie, keďže sa často stáva, že herečky pri uvádzaní klasiky nemajú čo poriadne hrať, tak im na konci sezóny dajú nejakú hru, kde ich využijú všetky. Okrem tohto pragmatického dôvodu si však myslí, že text oslovuje tým, ako decentne hovorí o tabuizovaných témach, o ktorých ľudia hovoria radi, no nemajú často príležitosť. Aj jej hra Jánošík sa stále hrá, je to asi jej najreprízovanejšia inscenácia.
Presahy tvorby: Od rozhlasu po internet a prácu s mládežou
Talent Michaely Zakuťanskej sa neobmedzuje len na divadelné hry. Ako autorka je veľmi aktívna v rôznych médiách a projektoch. Autorsky spolupracuje so Slovenským rozhlasom RTVS, kde píše rozhlasové hry, minidrámy a adaptácie. V texte sa objavuje aj odkaz na rozhlasovú verziu drámy Otčim, ktorú pripravila práve Michaela Zakuťanská. Táto verzia má ambíciu zvýrazniť dramatický potenciál a špecifický jazyk hry, ktorá je takmer nehrávaná a prakticky neznáma. Premiéra tejto hry na Rádiu Devín bola vyvrcholením pripomienky 170.
Venuje sa aj písaniu pre deti a je lektorkou dielní tvorivého písania pre mládež v rámci projektu Divadelného ústavu Dramaticky mladí. S Prešovským národným divadlom totiž rozšírili činnosť a začali spolupracovať s Divadelným ústavom, čím spustili spomínaný projekt. Prihlásilo sa im asi osem detí vo veku 12 - 16 rokov, raz týždenne sa spolu stretávajú a majú hodinu tvorivého písania. Deti sú podľa nej veľmi šikovné, dobre píšu a majú cieľ napísať do mája spoločnú hru, ktorú v PND aj uvedú.
V poslednom čase sa dostala do povedomia aj ako scenáristka mimoriadne úspešného internetového seriálu Kavej o dvoch východniarkach v Bratislave, ktorý produkovala Mall.tv. V seriáli Kavej hrajú Jana Kovalčiková s Annou Jakab Rakovskou dve východniarky, ktoré si pri kávičke rozprávajú svoje zážitky z Bratislavy. Dievčatá celkom na začiatku hľadali niekoho, kto to bude písať. Michaela Zakuťanská sa stretla aj s produkciou a po pilotnom scenári sa rozhodli pre ňu. Zúročuje v ňom svoje skúsenosti na tému východ-západ, ktoré má z divadla. V jednom z dielov Kavej nazvanom Sama v Blave ide Jana Kovalčiková ako Prešovčanka Veronika do bratislavskej kaviarne, kde jej povedia "dočista hrôzostrašné heslo na wifi Bratislava neni Blava“. Zážitky sú, samozrejme, prikrášlené, v seriáli sa to trošku zveličí a nafúkne. V začiatkoch seriálu si robili brainstorming a z toho vychádzali. Režisér Lukáš Zednikovič je z Bratislavy, takže má pohľad západniara. V Kavej majú dobrú skúsenosť s neokukanými hereckými tvárami a dievčatá navrhujú hercov a herečky, s ktorými sa im dobre spolupracuje. Ohlasy na seriál majú dobré od východniarov aj západniarov. Michaela Zakuťanská žije na východe, takže nevie to zhodnotiť, ale ak sa na západe neboja hovoriť po východniarsky, je rada. Janka Kovalčiková povedala, že aj vďaka seriálu Kavej sa ľudia neboja hovoriť po východniarsky.
Filozofia života a Generácia Y: Spájanie starého s novým
Michaela Zakuťanská sa otvorene identifikuje ako typická predstaviteľka Generácie Y. Hovorí sa, že Generácia Y nastúpila po Generácii X, a je to podľa nej výstižné. Generácia Y si chce užívať slobodu, život, možno mať menej zodpovednosti. Títo ľudia robia to, čo ich baví, hoci za menej peňazí, plnia si profesionálne i životné sny, nevydržia v jednej práci. Sama seba opisuje ako človeka, ktorý sa snaží prepájať rôzne spôsoby života a využívať to, čo je dobré na elektronickej komunikácii a čo jej zjednodušuje prácu a kontakt s ľuďmi, no zároveň má aj nostalgiu za starým spôsobom života.
Zaujal ju strach z konca kontaktu živých bytostí, vraj človek nestihne žiť, bude len prežívať v blízkej budúcnosti v očakávaní toho, čo bude, akoby blízka budúcnosť predbehla prítomnosť. To sa týkalo jej hry Sám sebe sám, v ktorej sa dej odohráva v roku 2030, kde ľudia prežívajú prítomnosť viac na sociálnych sieťach než ozajstný kontakt v rodine. Nejakým spôsobom sa to už podľa nej napĺňa aj v prítomnosti.
Jedným z prekvapivých detailov jej životného štýlu je rozhodnutie vrátiť sa k tlačidlovému telefónu. Žili sme bez smartfónov veľa rokov, je to výdobytok posledných rokov, hovorí. Dlho mala tlačidlový mobil a cítila sa pod tlakom, že všetci v okolí prešli na smartfóny. Keď zbadala jedného známeho staršieho pána so smartfónom, povedala si: dobre, to je budúcnosť, progres, kúpim si smartfón aj ja. Ale po štyroch rokoch sa vrátila zasa k tlačidlovému telefónu. Na otázku, či je trošku "staromódny“ typ, odpovedala, že sa snaží prepájať rôzne spôsoby života a využívať to, čo je dobré na elektronickej komunikácii a čo jej zjednodušuje prácu a kontakt s ľuďmi, no zároveň má aj nostalgiu za starým spôsobom života. Verí, že sa jej to darí, napriek veľkým nástrahám a ľudskej pohodlnosti. Venujem sa aj záhradkárčeniu a normálnym činnostiam, dcére nedávam do ruky tablet, ktorý ani nemáme. Jej dcéra má štyri a pol roka a nehráva sa s mobilom, vidí ho len ako nástroj na telefonovanie. Snažia sa radšej chodiť do prírody, stavať snehuliakov a sánkovať sa. Má veľmi rada knihu Astrid Lindgrenovej Deti z Bullerbynu, ktorá opisuje detstvo podobné tomu jej. Jej obľúbená autorka, keďže teraz veľa číta malej dcére, je Astrid Lindgrenová, ktorú považuje za literatúru, ktorá má hlavu a pätu, a jej próza je skvelá. Okrem nej má rada aj Houllebecqa, Vyrypajeva a celkovo ruskú literatúru, z režisérov jej vyhovuje štýl Sorrentina.
Zaujímavý je aj príbeh o jej prvom notebooku, ktorý jej známy doniesol kdesi zo smetiska z Anglicka. Je to trochu paradoxné, ale vyrastala v rodine, kde mali jeden spoločný počítač, až keď končila základnú školu. Aj ako rodina ho využívali tak, že súťažili, kto nakreslí najkrajší obrázok v skicári, nehrali nejako závažne počítačové hry. Hrávali hru Sims, kde sa buduje virtuálna rodina. Potom mali ten počítač na internáte na VŠMU a jej spolubývajúca, režisérka Anička Petrželková, si tam zakladala rodiny podľa divadelných hier.
Michaela Zakuťanská rada mení činnosti, nemusí vždy sedieť za počítačom či pri knihe. Občas len tak vypomáha v rodinnom podniku, v lokáli, ktorý prevádzkujú jej rodičia. Krčma je podľa nej živé prostredie, kde veľa spisovateľov pracovalo. Divadlo sa nedá preniesť do on-line priestoru, je to malý sviatok pre diváka aj účinkujúcich, hovorí. To, že sa človek oblečie, vyberie niekam, kde sa stretne s ďalšími ľuďmi, je dôležité. V prvej vlne pandémie síce dali k dispozícii záznamy zo starých inscenácií, ale on-line prenosy nerobili. Divadlom sa podľa nej uživiť nedá, človek musí mať ešte inú prácu, ktorá ho baví, alebo sa dobre vydať.
Prešov a jeho rola v tvorbe
Prešov, jej domovské mesto a prostredie, z ktorého čerpá inšpiráciu, má v tvorbe Michaely Zakuťanskej nezastupiteľné miesto. Píše pre rôzne divadlá, rozhlas, pôsobí ako dramaturgička, ale Prešovské národné divadlo je pre ňu kľúčovou výpoveďou. Pre ňu je Prešov veľmi kamarátske, otvorené mesto v rámci alternatívnej kultúry. Ľudia sa tu majú veľmi radi a chcú spolu tvoriť. Má rada Stromoradie, nielen klub, ale aj tú alej, čo vedie ponad mesto.
V roku 2018 vyšiel jej článok v časopise .týždeň, kde spomínala svoj prieskum, koľko z jej gymnaziálnych spolužiakov zostalo v Prešove. Z 34 ich v Prešove ostalo 11, ostatní sú v Bratislave, Košiciach, Žiline, Starej Lesnej, 9 v Česku, jeden v Paríži a jeden vo Vancouvri. Po vysokej škole sa vrátili do Prešova piati a ďalší štyria by sa vrátili, ak by našli prácu vo svojom odbore. Každý si chce vyskúšať niečo iné, východniari asi majú v povahe, že potrebujú načas odísť, kým im domov začne chýbať. Možno sa potrebujú s niečím porovnať. Rozumie, že v niektorých profesiách sa tu neuplatnia. No zároveň si myslí, že keď raz mozgy z mesta odídu, budú mu chýbať. Táto reflexia regionálneho odlivu mozgov sa odráža v témach jej hier, ako je Single radicals, kde sú chýbajúce príležitosti a odliv mladej generácie jednou z ústredných tém. Držia východniari vždy spolu? Michaela Zakuťanská si myslí, že drží spolu. Ale samozrejme, aj mestá na východe sa doťahujú, týka sa to napríklad šoférovania.
Koniec jednej etapy: Dospelosť ako bilancia Prešovského národného divadla
Prešovské národné divadlo, ktoré Michaela Zakuťanská spoluzakladala a ktorého bola dvornou dramatičkou, ukončilo svoju púť hrou Dospelosť. „A rozprávky je koniec,“ prečíta si divák názov epilógu v bulletine k inscenácii hry Dospelosť a do hľadiska si sadá s pocitom nostalgie, že najnovšia inscenácia Prešovského národného divadla je zároveň jeho poslednou. „Týmto sa príbeh divadla končí, pretože ho nedokážeme viac písať spoločne a divadlo nemôžu tvoriť dve dramaturgie s odlišným smerovaním,“ priznáva Michaela Zakuťanská. Koniec púte divadla dramatička symbolicky prepája s témou poslednej preň určenej hry. Michaela Zakuťanská inscenáciou Dospelosti „uzatvára pomyselný kruh svojej generačnej autorskej výpovede“ nadgeneračnou výpoveďou. Prešovské národné divadlo síce ukončilo svoju aktívnu činnosť, no jeho odkaz a vplyv na slovenskú divadelnú scénu, najmä v oblasti uvádzania súčasných a relevantných tém, zostáva nepopierateľný. Bol to prejav dospelosti - schopnosti prijať koniec a posunúť sa ďalej.
Michaela Zakuťanská, ani nie tridsaťročná autorka, napísala vyše 15 divadelných hier, vrátane adaptácií alebo hier pre deti a mládež. V 33 rokoch je autorkou 15 divadelných hier a desiatich adaptácií pre divadlo aj rozhlas. Jej debutová zbierka hier Prešovská trilógia vyšla v roku 2017. Jej tvorba, či už pre dospelých alebo deti, sa hráva v mnohých divadlách na Slovensku aj v zahraničí. Je autorkou dramatizácií slovenskej i svetovej literárnej klasiky, úprav divadelných hier a lektorkou dielní tvorivého písania pre mládež v rámci projektu Divadelného ústavu Dramaticky mladí. Píše hlavne pre Prešovské národné divadlo, ktoré v roku 2013 spoluzakladala s režisérkou Júliou Rázusovou. Michaela Zakuťanská je teda mladá slovenská dramatička, známa hrami ako Single radicals a Wécélógy, ktorej tvorba sa zameriava na súčasné spoločenské témy a presadzuje sa aj v zahraničí. Jej prínos pre súčasné slovenské divadlo a kultúru je nepochybný a stále sa vyvíja.
tags: #michaela #zakutanska #narodenie