Obdobie vzdoru je pre rodičov niečo nové, nepoznané a často nevieme, ako na tieto situácie reagovať. Pravdou je, že asi žiadny rodič nebol nadobro oslobodený od záchvatu zúrivosti svojho dieťaťa. Tieto chvíle sú pre rodičov často nepríjemné a vyčerpávajúce. Mnohí nevieme, ako reagovať vo chvíli, keď si chce dieťa niečo vydobyť, nielen na verejnosti, ale aj doma. Pochopenie tohto vývojového štádia a osvojenie si účinných stratégií môže výrazne zmeniť dynamiku rodinného života a pomôcť dieťaťu naučiť sa cenné zručnosti v oblasti emočnej regulácie, ktoré sú základom pre jeho budúci emocionálny rozvoj.
Hlavné obdobie vzdoru: Kedy sa objavuje a prečo?
Kritickým obdobím, keď sa vzdor prejavuje najintenzívnejšie, je vek od 1,5 do 3 rokov. Vzdor sa u detí prvýkrát objavuje už vo veku 1,5 roka a okolo troch rokov začne zvyčajne pomaly miznúť. Pred nástupom do školy by sa už deti takto správať nemali a len veľmi málo z nich máva záchvaty zúrivosti ešte v prvej triede. Toto obdobie, hoci je náročné, je úplne prirodzené a z psychologického hľadiska nevyhnutné pre zdravý vývoj dieťaťa.
V období vzdoru je dôležité uvedomovať si, že dieťa sa správa neovládateľne z toho dôvodu, že nedokáže ovládať svoje emócie. Nerozumie im, prekračujú hranice jeho skúseností a schopností, aby dokázalo s rozvahou spracovať svoje negatívne pocity, ktoré ho ovládli. Mnohí rodičia zaznamenávajú začiatky tejto fázy už po prvom roku dieťaťa, všímajú si, že ich deti mávajú návaly hnevu a zlosti kvôli drobnostiam.
Kde sa tieto záchvaty zúrivosti berú a prečo? Väčšinou takýto záchvat príde v momente, keď dieťa nedostane, čo chce, alebo od neho chcete niečo, čo nechce urobiť. Dieťa sa v takejto situácii „zablokuje“ a tým s vami vlastne bojuje o moc. Nesúhlasí s hranicami, ktoré ste mu určili, takže sa začne správať spôsobom, ktorý je preň najľahší - začne vzdorovať. Vo veku 1,5 - 3 rokov je to úplne prirodzené, a preto sa tomuto obdobiu aj hovorí obdobie vzdoru.
Niektorí túto fázu nazývajú vzdor, iní označujú deti ako neposlušné či nevychované, avšak správnejšie je ju vnímať ako fázu samostatnosti. Skutočná potreba tohto obdobia nie je odporovať, ale ODLIŠOVAŤ SA. Detský hnev a odmietanie je snaha dieťaťa o samostatnosť. Práve v týchto rokoch si dieťa buduje svoju identitu, spoznáva sa a vyvíja na základe reakcií, ktoré dostane od okolia na svoje správanie. Toto obdobie je živnou pôdou pre naučenie sa spoločensky prijateľných reakcií na impulzy hnevu.
Všetko to súvisí s vývojom mozgu. Dieťa do veku 4 rokov nie je vo väčšine situácií ešte schopné regulovať svoj mozog vlastnými silami. A to z dôvodu, že prefrontálna kôra, ktorá nám pomáha ovládať seba a agresívne impulzy, dlhšie sa sústrediť na jednu vec, plánovať budúcnosť, rozhodovať sa morálne a empaticky, ešte nie je zrelá. V tomto veku dieťa potrebuje pomoc zvonka, teda od nás rodičov. My rodičia by sme mali do 4 rokov pomôcť dieťaťu zvládať emócie, ktoré nemá pod kontrolou. Spôsoby, akými mu pomôžeme zvládať jeho emócie, si časom môže zvnútorniť a stanú sa jeho metódami, ktoré v budúcnosti využije. Našu výchovnú snahu môžeme ako rodičia pozorovať približne v 5 rokoch dieťaťa. Čím častejšie dieťa zažíva tú istú reakciu na svoj hnev, tým silnejšie spoje v mozgu sa vytvoria. To znamená, že spôsob, akým reagujeme na dieťa počas hnevu, sa mu stane jeho vlastným spôsobom, ako svoj hnev bude zvládať.
Hlbšie príčiny detských záchvatov zlosti: Viac než len vzdor
Záchvatmi zlosti nás deti zvyčajne nechcú nahnevať alebo strápniť. Namiesto domnienok a konštrukcií typu „chce ma strápniť“ by sme sa mali snažiť zistiť, prečo dieťa koná tak, ako koná. Zvyčajne nemá zmysel aktuálne rozčúleného dieťaťa sa na to pýtať. Jediné, čo v tej chvíli vieme, je, že dieťa je v strese a jeho vnútorný svet je preplnený silnými, nezvládnuteľnými emóciami.
Za prehnanou reakciou dieťaťa sa často neskrýva len samotný podnet, ktorý záchvat zlosti zdanlivo vyvolal. Môže ísť o oveľa hlbšie príčiny, ktoré kumulujú frustráciu a vedú k emocionálnemu výbuchu.
Medzi najčastejšie skryté príčiny záchvatov zlosti patria:
- Únava: Nedostatočný spánok alebo preťaženie aktivít môže viesť k premenlivej nálade a zníženej tolerancii voči frustrácii.
- Hlad: Nízka hladina cukru v krvi môže spôsobiť podráždenosť a neschopnosť ovládať emócie.
- Pocit nedostatku pozornosti a lásky: Ak dieťa cíti, že mu venujeme málo času alebo sa necíti bezpodmienečne milované, môže sa snažiť získať pozornosť, aj negatívnym spôsobom.
- Bolesť alebo akýkoľvek fyzický diskomfort: Aj drobné nepohodlie, ako je mokrá plienka, svrbenie, rastúce zúbky alebo začínajúca choroba, môže dieťa priviesť do stavu prehnanej podráždenosti.
- Nepriaznivá udalosť v rodine: Hádky či rozvod rodičov, smrť blízkeho alebo iné stresujúce rodinné situácie výrazne ovplyvňujú emocionálnu stabilitu dieťaťa.
- Frustrácia: Neschopnosť niečo dosiahnuť, nepochopenie alebo obmedzenia (napr. hračka, s ktorou sa nevie hrať) môžu viesť k silným pocitom frustrácie.
- Strach: Strach z neznámeho, z odlúčenia alebo z iných podnetov môže vyvolať obranú reakciu vo forme zlosti.
Psychológovia tvrdia, že tomuto stresu je možné predchádzať tak, že vytvoríme deťom bezpečné prostredie a pozitívnu skúsenosť z detstva, teda príjemné chvíle, kedy dieťa cíti našu bezpodmienečnú lásku. Je dôležité uvedomiť si, že aj neustále „odpinkávanie“ dieťaťa je určitou formou zanedbávania. Ak permanentne na dieťa nemáte čas, právom sa cíti odstrčené a nemilované. Záchvaty zlosti môžu byť jedným z prejavov, že dieťa tieto pocity nemá spracované. K tomu nám napríklad môže pomôcť nastolenie rodinnej rutiny. Čas strávený s deťmi môže prebiehať ako spoločné čítanie pred spaním, rozhovor o prežitom dni, prezeranie fotografií, rozprávanie o predkoch alebo rozprávanie príhod z detstva. Takéto spoločné chvíle budujú pevné citové puto a dávajú dieťaťu pocit istoty a príslušnosti.
Rodičovská jednota a sebareflexia: Základ úspešného zvládania
Byť rodičom malého dieťaťa, ktoré prechádza obdobím vzdoru, je mimoriadne vyčerpávajúce. Poviete si: „To sa ľahko hovorí! Toľko nahromadeného vyčerpania, nedostatku spánku… mi nie vždy dovoľujú premýšľať a robiť všetko tip-top. Tiež som len človek.“ A máte pravdu. O to dôležitejšie je, aby ste si tieto tipy osvojili a mali v rukáve hneď niekoľko riešení, ak takáto situácia nastane.
Ako zvládať hnev s dieťaťom
Vaše deti sa na vás stále pozerajú. Buďte si preto istí, že im ponúkate vhodný vzor dobrého správania na vyrovnávanie sa so svojou vlastnou frustráciou, keď rastú. Ak rodič udrie svoje dieťa, nerobí to preto, že mu chce skutočne ublížiť, ale preto, že neovládne svoje emócie. Bitka je jeden z príkladov správania, ktoré niektorí rodičia robia a zároveň si želajú, aby to ich deti nerobili. Je dôležité zamyslieť sa nad tým, prečo dieťa nemôže ublížiť svojmu kamarátovi, ale rodič si myslí, že môže ublížiť svojmu dieťaťu. Dieťa sa učí zvládať hnev od rodiča nie na základe toho, čo mu rodič rozpráva, ale predovšetkým na základe toho, čo vidí, ako sa rodič správa, keď je nahnevaný.
Nenechajte sa rozhnevať dieťaťom do bodu, kedy viete, že stratíte kontrolu a poviete alebo urobíte niečo, čo by ste neskôr ľutovali. Nezáleží, aké ťažké to môže byť udržať sa pokojným. Tiež nezahanbujte dieťa zosmiešňovaním jeho správania. Takéto reakcie len prehlbujú negatívne pocity dieťaťa a narúšajú dôveru vo vzťahu.
Dôležité je, aby rodičia postupovali spoločne. Len ťažko zabránite chvíľam vzdoru, ak bude každý rodič hovoriť niečo iné. Ak nie ste s partnerom či manželom jednotní v tom, čo dieťa môže, či vo vašich reakciách na takéto správanie, môžu takéto záchvaty pretrvávať aj veľmi dlhú dobu. Preto si vždy v prvom rade úprimne zodpovedajte, ako fungujete ako rodičia, či ste jednotní, lebo iba to naozaj dieťaťu prospieva. Určite pevné hranice - keď poviete áno, bude to znamenať áno, nie niečo medzi tým. Niekedy je tiež nutné dieťaťu ukázať, že nechcete, aby určitú vec robilo. Je však dôležité povedať mu prečo. Dieťa by malo jasne vedieť, počuť a vnímať, že požiadavky rodičov sú nemenné a dôsledné.
Stratégie pre prevenciu a podporu spolupráce
Prevencia je kľúčová. Pokúste sa týmto konfliktom a zrážkam s vašou rodičovskou autoritou zabrániť a obmedzte zbytočné konflikty. Je možné predísť mnohým výbuchom, ak budete vnímaví k potrebám a vývojovým fázam dieťaťa. Netrestajte dieťa za vzdorovité správanie, aj tak to nepomôže. Ak sa začne v nákupnom centre váľať po zemi a robiť scény a vy mu dáte po zadku, začne kričať ešte viac. Namiesto toho sa sústreďte na proaktívne stratégie.
- Ponúkanie možností: Niekedy majú deti tieto stavy preto, lebo testujú hranice ich novej nezávislosti, ktorú objavili. Dajte svojmu dieťaťu pocit nezávislosti ponúknutím možností. Možnosti musia byť jasné a nevyjednateľné. Napríklad: Vaša škôlkarka si chce vybrať oblečenie do škôlky, opýtate sa jej: „Chceš si obliecť modré tričko alebo žlté?“ Umožnite dieťaťu rozhodovať všade tam, kde je to možné. Viem, že na večeru bude jogurt, no dám mu možnosť rozhodnúť aký: „Chceš na večeru jahodový alebo čučoriedkový jogurt?“ Chcem, aby si umylo zuby: „Chceš si umyť zuby pred čítaním rozprávky alebo po?“ Ideme von: „Chceš ísť na odrážadle, alebo peši?“ Tip: Čím menšie dieťa, tým dajte menší výber. Dvojročným deťom poskytnite výber z 2 možností. Trojročným výber z 3 možností. (V 2 rokoch sa u niektorých detí objavuje váhavosť. Raz si zvolia možnosť jeden, potom 2 a neskôr sa zas vrátia k jednotke. Je to úplne v poriadku, odznie to v troch rokoch). Tip2: Nedávajte dieťaťu na výber niečo, čo nechcete. Ak si môže dieťa samé pripraviť veci do škôlky, nenechávajte v skrini oblečenie, ktoré nie je v dané ročné obdobie preňho vhodné.
- Pýtanie sa namiesto príkazov: Rozkazujte dieťaťu len v nevyhnutných prípadoch. Myslite na to, že zakaždým, keď svojim deťom niečo prikazujete, vyhrážate sa im alebo ich obviňujete, učíte ich prikazovať, vyhrážať sa a obviňovať ostatných. Ak rodič často rozkazuje alebo používa hanlivé slová, za krátky čas sa mu to vráti. Ak chceme, aby naše deti boli zdvorilé a úctivé, namiesto rozkazovania vyskúšajte techniky s otázkami. Keď dieťa počúvne príkaz, jeho frontálny mozog ostáva nečinný. Keď dieťa naopak necháte premýšľať za pomoci otázok, umožníte mu zmobilizovať jeho frontálnu časť mozgu. Viem, že vonku prší a chcem, aby si dieťa vzalo gumáky. Opýtam sa ho: „Je vonku sucho, alebo mokro?“ Dieťa odpovie: „Mokro.“ Pokračujem v otázke: „A keď je mokro, čo si obujem?“ Dieťa: „Gumáky.“
- Používanie „Stop!“ a popis problémov namiesto „Nie“ a varovania: Slovo STOP je pre dieťa oveľa jasnejšie. Zároveň, keď hovoríme slovo „NIE“, zväčša sa pri tomto slove mračíme a hovoríme ho vyčítavým tónom. Pri slove „STOP“ máme oči viac otvorené a tón hlasu i napriek tomu, že je rozkazovací, nie je vyčítavý. Detský mozog ešte nevie správne chápať negácie, a tak často chápe vetu: „Nebehaj,“ ako „Bež.“ Rodič vysloví „STOP!“ a ak potrebuje, jednoduchými slovami vysvetlí zákaz. Dôležité je za zákazom povedať, čo dieťa má urobiť a nie čo nemôže urobiť. Deti je jednoduchšie presmerovať ako zastaviť ich v zámeroch. Dieťa chce odtrhnúť izbovú rastlinku. Rodič: „Stop! Pozri, takto jemne môžeš rastlinku pohladkať.“ Deti skáču po sedačke. Rodič: „Stop! Vidím, že máte veľa energie. Bojím sa, že si ublížite.“ (popis problému). „Skákať môžete na trampolíne.“ (navrhnutie alternatívy). Ak neposlúchnu, fyzicky ich zo sedačky zložíte. Myslite na to, že dieťa do 4 rokov len veľmi ťažko ovláda svoje impulzy a v mnohých prípadoch je potrebné dieťa fyzicky od činnosti odviesť. Ak dieťaťu zakážem, aby strkalo ruky do zástrčky, je naivné myslieť si, že to už neurobí. Veru urobí, možno hneď, keď sa otočíte. Zvedavosť (ako pud) je omnoho silnejšia ako vlastná kontrola nad týmto pudom (môže za to nezrelá prefrontálna kôra). V mozgu dieťaťa mladšieho ako 4 roky nie sú ešte oblasti impulzov dobre prepojené s oblasťou inhibície (zastavenie konania/odolanie pudu). Trestať dieťa za to, že v tomto období neposlúchne, nie je správne. Rodič by mal vedieť, že ono sa ešte len učí ovládať sa! Namiesto trestu by bolo múdrejšie odviesť dieťa do inej izby a zaujať ho určitou aktivitou.
- Buďte hraví! Tento nástroj je veľmi efektívny. Veľmi ťažko sa však vykonáva, keď ste nahnevaný alebo podráždený.
- Neohrabaný, pomýlený: Ak sa dieťa nechce obliekať, skúste sa obliecť do jeho vecí vy. Vydávajte smiešne zvuky a tvárte sa pritom neohrabane. Ak máte súrodencov, skúste tomu mladšiemu obliecť veci staršieho a naopak. Skúste dať čiapku na nohu a topánky na ruky… hravosťou dovediete dieťa ku spolupráci. Malé deti zbožňujú, keď sa ich rodičia zmenia na neschopných, neohrabaných alebo zábudlivých, keďže my dospelí sme vždy v pozícii moci a autority. Pripadá im to smiešne, keď predstierame, že netušíme, čo robíme, a z nich sa stanú odborníci alebo zručnejší a rýchlejší ľudia.
- Nechajte neživé predmety rozprávať: Ak dieťa nechce upratovať, premeňte jeho obľúbeného plyšáka na živé zvieratko, ktoré má samé upratovať a hračky sú preňho príliš ťažké. Hneď mu rado pomôže.
- Premeňte činnosť na hru alebo výzvu: „Ja pôjdem k autu ako Slon. Akým zvieratkom budeš ty?“ „Skúsiš vyjsť po schodoch do 5 sekúnd? 1…2…3…“ (Toto najlepšie zaberá na mnohé deti, ale nesmie sa táto technika používať príliš často). „Ideme do postele. Vezmem ťa na koňa alebo poletíš ako lietadielko?“
- Používajte smiešne hlasy alebo prízvuky: Namiesto príkazov skúste na dieťa hovoriť ako jeho obľúbená kreslená postavička, ako robot, ako bábätko či športový hlásateľ.
- Popíšte, čo vidíte alebo povedzte to slovom: Keď sme nahnevaní, vieme veľa a kvetnato hovoriť a často našimi slovami uraziť. Keď sa však obmedzíme na opis toho, čo vidíme, vyhýbame sa kritike dieťaťa a zameriavame sa iba na to, čo je potrebné. Popis situácie: Ak dieťa niečo vyleje, namiesto kritiky a sarkazmu („Nevravela som ti, že máš mlieko vypiť inak sa rozleje? Prečo ma nepočúvaš!“), skúste situáciu popísať. „Na podlahe je mlieko, Julka.“ Povedzte to slovom: Chcete, aby sa dieťa obulo. No ono sedí a obzerá sa po chodbe. Namiesto dlhého monológu o tom, ako ste mu už niekoľkokrát povedali, že sa má obuť, skúste povedať jedno slovo. „Topánky.“ Môžete pridať i oslovenie. „Julka, topánky.“ Myslite na to, aby to slovo bolo podstatné meno a nie sloveso. Inak by sa z toho stal ďalší príkaz.
- Obmedzte zbytočné konflikty a ponúknite pomoc: Netrvajte napríklad despoticky na tom, aby sa dieťa prestalo hrať s autíčkom presne v túto sekundu, ale dovoľte mu, aby sa ešte zopár minút dohralo. Rovnako síce budete trvať na tom, aby si upratalo hračky, ale ponúknite mu pomoc.
- Buďte trpezliví a nekričte: Treba si tiež uvedomiť, že veľa záchvatov zlosti je spôsobených tým, že dieťa veľmi súrite a vo všeobecnosti sa stále ponáhľate - nemáte čas sa s dieťaťom porozprávať, často naň kričíte. Záchvaty vzdoru sú najčastejšie u detí, ktorých rodičia sú prehnane úzkostliví, a to preto, že deti zbytočne chránia a strážia.
- Dovoľte komfortné predmety s jasnými pravidlami: Robí ráno scény, pretože nechce ísť do škôlky bez svojho obľúbeného autíčka? Dovoľte mu, aby si ho vzalo, ale dôrazne mu povedzte, že ak ho stratí, nové mu nekúpite. Keď potom pôjdete zo škôlky domov, ľahšie predídete záchvatom zúrivosti, keď dieťa uvidí vo výklade autíčka - to svoje bude mať v ruke alebo vo vrecku.
- Nastavenie zodpovednosti: Vy určujete hranice a dôsledne, s láskou, trvajte na ich dodržiavaní. Napríklad: „Môžeš si pozrieť TV, keď budeš mať upratanú izbu.“ Deti tak učíme niesť zodpovednosť za svoje správanie - ono sa rozhoduje a nesie dôsledky - pozitívne alebo negatívne. Sú deti, ktoré nemajú rady náhle zmeny, rozhodnutia a príkazy, s ktorými sa v danom momente ťažko vyrovnávajú. Celý život sa vaše dieťa bude stretávať s tým, že niečo nie je tak, ako by si predstavovalo. Je úlohou rodiča pripraviť ho na to, aby dokázalo svoje negatívne emócie ovládať.
Ak chceme, aby dieťa spolupracovalo a poslúchalo v období vzdoru, mali by sme sa na toto obdobie pozerať ako na fázu osamostatňovania sa. Na obdobie, kedy si dieťa buduje vlastnú identitu a každým vysloveným „Nie“ sa snaží o odlišovanie sa od nás! Snaží sa zo seba vytvoriť jedinečnú ľudskú bytosť. Ak pochopíme detský mozog, porozumieme i jeho konaniu. Práve toto uvedomenie si zmenšuje mieru stresu a hnevu, ktoré u nás detské správanie môže vyvolať.
Efektívne reakcie počas záchvatu zlosti
Keď už hnev dieťaťa prepukne, je dôležité reagovať premyslene a s dôrazom na bezpečnosť a dlhodobé výchovné ciele.
- Včasné presmerovanie pozornosti: Ak vidíte, že sa schyľuje k tejto situácii, pokúste sa dieťa vyrušiť a upriamiť jeho pozornosť na niečo celkom iné. Malé deti dobre reagujú na hudbu, tak skúste napríklad začať spievať jeho obľúbenú pesničku, použiť hravý hlas alebo začať bláznivú hru.
- Bezpečnosť a ignorácia záchvatu: Ak raz hnev začal, najlepšou politikou je uistiť sa, že vaše dieťa je fyzicky v bezpečí, a potom ho ignorujte. Nepokúšajte sa dieťaťu v záchvate vysvetľovať alebo argumentovať. Len by ste sa dostali do boja o väčšiu frustráciu. Predstavte si seba v silnom emočnom vypätí. Chceli by ste počuť v takej chvíli, prečo sa nachádzate v zajatí emócií? Táto technika neznamená ignorovať dieťa ako osobu, ale ignorovať správanie záchvatu.
- Dôsledky za neprípustné správanie: Ak vaše dieťa skúša niekoho kopať, búchať, hrýzť a podobne, reagujte na jeho konkrétne správanie, nie na jeho záchvat. Pripomeňte mu, že ubližovanie iným nie je absolútne tolerované a vyvoďte z tohto správania dôsledky. To môže zahŕňať krátke "time-out", odobratie privilegovanej hračky alebo iný typ dôsledku primeraný veku a situácii.
- Poskytnutie priestoru na upokojenie: Nie je dobré riešiť konflikt s dieťaťom v návale hnevu. Dajte mu priestor, nech sa ukľudní. Odíďte z miestnosti a skúste ho nechať chvíľu samé, prípadne ho niekde postavte alebo posaďte (platí len pre dieťa, ktoré je staršie ako 2 roky). Zároveň získate čas, aby ste sa aj vy ukľudnili a premysleli si, ako budete ďalej riešiť konflikt s dieťaťom. Ak sa to stane doma, najlepšie je, keď za dieťaťom zavriete dvere a odídete z miestnosti. Pamätajte, že bez divákov dieťa o chvíľu zúriť prestane. Dieťa tiež môžete chytiť za ruku, bez slova ho postaviť niekam, kde je ticho, a nechať ho „vyzúriť sa“.
- Empatické pomenovanie pocitov bez ustupovania: Dieťa sa ocitne v situácii, keď mu niečo nedovolíme, keď od neho vyžadujeme niečo, čo sa mu nepáči a začne ho ovládať hnev. Rodič sa snaží túto vlnu negatívnych emócii zastaviť. Buď ustúpi zo svojich požiadaviek a vyhovie dieťaťu, čím mu vlastne ukazuje - „hnevaj sa, zlosti a dosiahneš čo chceš.“ Alebo mu nariadi zákaz plaču alebo akéhokoľvek iného prejavu hnevu. Aké je riešenie? Neustúpiť, ale zároveň empaticky počúvať a prijať pocity dieťaťa. Vety ako „si zlý“… „reveš ako malé decko“… nie sú najšťastnejšie, miesto toho skôr použite slová ako „chápem, že ťa to nahnevalo“… „viem, že si z toho smutný“… „vidím, že sa ti to nepáči“… Dieťa tak vidí, že chápete jeho hnev a zvýšite tak pravdepodobnosť, že bude s vami spolupracovať. Vnímate jeho pocity, jeho hnev, nesúhlas, čo ale neznamená, že mu ustupujete.
- Reconciliácia po búrke: Len čo záchvat odznie, ubezpečte dieťa, že ho aj tak ľúbite, ale vysvetlite mu, prečo ste museli urobiť to, čo ste urobili (prečo ste odišli z miestnosti a pod.). Keď sa dieťa aspoň čiastočne ukľudní, objímte ho, sadnite si k nemu a skúste sa vrátiť k tomu, čo ho nahnevalo. Jednajte s ním pokojne, bez kriku a ponižovania, môžete ho nechať, nech vám samo vysvetlí, čo ho nahnevalo, ako by ono chcelo situáciu vyriešiť. Nájdite na situácii niečo pozitívne, čo mu povedať, keď hnev dieťaťa skončil a uvedomuje si, že ste neboli šťastní z jeho správania.
- Dlhodobé dôsledky ústupkov: Napriek tomu, aké lákavé to môže byť podvoliť sa túžbe vášho dieťaťa a ukončiť jeho zdanlivo nekonečný hnev, nerobte to. Naučíte ho tým iba jednu základnú lekciu: „Hádzanie sa o zem“ mu nakoniec dá presne, čo chce, ak vydrží dostatočne dlho. Myslite na dlhodobé následky pri učení tejto lekcie. Záchvaty hnevu sú určite veľmi nepríjemné, keď sú deti malé, ale uvedomte si, aké to môže byť, keď budú väčšie či prípadne tínedžeri. Je ideálne nastaviť si vzory správania tak skoro, ako sa len dá.
Emočný koučing: Učenie sa spracovávať hnev
Každé dieťa sa ocitne v situácii, keď sa hnevá, niečo sa mu nepáči, s niečím nie je spokojné. Je to bežná emócia, s ktorou sa stretávame všetci, deti, ale aj my, dospelí. Je súčasťou bežného života a každý má na hnev právo. Otázkou je, ako dokáže dieťa túto emóciu spracovať, ako dokáže v takejto situácii reagovať. S touto schopnosťou sa dieťa nerodí, túto schopnosť sa musí naučiť.
„Emočný kou
tags: #1 #a #pol #rocne #dieta #robi