Meno Mikuláš rezonuje v kultúrnej a duchovnej krajine už po stáročia, spájajúc sa s viacerými významnými osobnosťami a miestami. Od legendárneho biskupa z Myry, ktorého dobročinnosť inšpirovala tradície obdarúvania, cez švajčiarskeho pustovníka a mierotvorcu, až po historicky významné slovenské mesto. Táto rozsiahla cesta naprieč časom a geografiou odhaľuje bohatstvo príbehov, oddanosti a vplyvu, ktorý tieto postavy a lokality zanechali v kolektívnej pamäti. Rozmanitosť informácií súvisiacich s menom Mikuláš svedčí o hlbokom kultúrnom a duchovnom dedičstve, ktoré sa k nemu viaže.
Svätý Mikuláš z Myry - Legendárny Patrón Dobroty a Darov
Svätý Mikuláš patrí medzi najobľúbenejších svätcov. Napriek jeho popularite však o jeho skutočnom živote vieme veľmi málo, aj keď je jeho meno veľmi veľmi populárne a rozšírené, najmä u detí. Jeho životopis je väčšinou založený na legendách, ktoré ho vykresľujú ako ochrancu detí, námorníkov a nespravodlivo obvinených.
Pôvod a Život v Myre
Presný dátum narodenia Mikuláša nie je známy. Predpokladá sa však, že to bolo okolo roku 270 na južnom pobreží Malej Ázie, pravdepodobne v Patare v Lýcii. Narodil sa do bohatej gréckej rodiny manželom Epifaniovi a Ioanne. Rodičia ho vychovávali v kresťanskej viere a už v mladosti mu zomreli. Zanechali mu však veľký majetok, preto sa nemusel obávať o svoje živobytie. Svoj majetok rozdal chudobným a stal sa kňazom. Neskôr sa stal biskupom v Myre. Ako biskup zostával rovnako plný dobročinnosti a pomáhal kresťanom, ktorí boli prenasledovaní počas vlády cisára Diokleciána. Jeho dobrota, spravodlivosť a obetavosť mu priniesli veľkú obľubu medzi ľuďmi. Zachránil mnoho odsúdených kresťanov, ktorých vykúpil vďaka svojmu bohatstvu. Mikuláš sa stal pre svoje činy obľúbeným biskupom, no ani on neunikol prenasledovaniu. Bol uväznený a pravdepodobne znášal aj mučenie. Až počas vládnutia cisára Konštantína Veľkého, ktorý udelil Milánskym ediktom v roku 313 kresťanom slobodu, sa biskup Mikuláš dostáva na slobodu. Už v mladosti podnikol cesty do Palestíny a Egypta, ktoré mali ovplyvniť jeho duchovný rast. Po návrate do rodného kraja bol ustanovený za biskupa v Myre.
Skutky Lásky a Milosrdenstva
Medzi jeho najznámejší skutok patrí záchrana troch schudobnelých dievčat, ktoré chcel otec poslať do nevestinca. Hovorí sa, že istý boháč mal tri dcéry. Keď schudobnel a jeho rodina už nemala čo do úst vložiť, rozhodol sa, že z dievčat urobí neviestky. Dozvedel sa o tom svätý Mikuláš, zabalil do kusa látky zlato a vhodil ho do mužovho domu. To zopakoval trikrát, až kým peňazí nebolo toľko, že sa všetky tri dievčatá mohli čestne vydať. V meste totiž žila jedna rodina, ktorej otec prišiel o všetky peniaze a jeho tri dcéry sa mali dostať do otroctva. Keď sa to dozvedel Mikuláš, rozhodol sa im pomôcť. V noci vzal mešce s peniazmi a položil ich na okno domu, v ktorom rodina bývala. To isté urobil aj ďalšiu noc a majiteľ domu bol zvedavý, kto je ten dobrodinec. Na tretí deň si teda na Mikuláša počkal, keď dával mešec na okno a poďakoval sa mu. Mikuláš mu povedal, aby toto tajomstvo neprezradil. Toto je najznámejšia legenda o ňom, ktorá je často spájaná s tradíciou rozdávania darčekov na Deň svätého Mikuláša.
V legendárnom životopise sv. Mikuláša zohráva významnú úlohu číslo tri. Tri boli boháčove dcéry i vrecká zlata, ktorými ich vykúpil, traja boli aj námorníci, ktorých vyslobodil z búrky pri tureckom pobreží, vzkriesil k životu troch zabitých mladíkov a zachránil troch neprávom odsúdených na smrť. Tieto dobré skutky konal pred svojou smrťou a hovorí sa, že i po nej. Existuje viacero príbehov zo života sv. Mikuláša, cez ktoré sa jeho úcta veľmi rýchlo šírila za hranice jeho biskupstva. Bol známy už v svojej mladosti a to ďakujúc dobročinnosti, ktorá prišla do výrazu najmä keď sa stal biskupom v Myre. Podľa všetkého bol počas života veľmi štedrý a skromný (daroval potajomky). Hoci jeho existencia nie je potvrdená historickými dokumentmi, jeho uctievanie sa rozšírilo po celej Európe.
Posmrtná Úcta a Putovanie Relikvií
Svätý Mikuláš zomrel v pokročilom veku a pochovali ho v myrskom kostole, kde boli jeho telesné pozostatky až do roku 1087. Životopisy jednomyseľne tvrdia, že bol pochovaný vo svojom biskupskom sídle Myra. Keď Myru obsadili moslimovia, Mikulášove ostatky boli prenesené do talianskeho prístavného mesta Bari, kde žilo veľa gréckych prisťahovalcov. Tam postavili nový kostol zasvätený Mikulášovi. Námorníci, ktorí ich previezli, tým síce porušili posvätný pokoj, no zároveň spôsobili, že Mikuláš sa stal jedným z najuctievanejších svätcov v Európe. Bari sa postupne vyvinulo na dôležité pútnické miesto, kde boli jeho relikvie uložené v Bazilike San Nicola.
Z jeho hrobky v Bari vyteká vonná látka nazývaná myrha, čo vysvetľuje jeho patronát nad voňavkármi a množstvo pútnikov prichádzajúcich k jeho hrobu. Je to príčina, prečo sa úcta k tomuto svätcovi rozšírila aj po západnom svete. Časti týchto relikvií sa neskôr dostali do rôznych kútov sveta. Výskum z roku 2017 ukázal, že fragment bedrovej kosti, uchovávaný v kostole v Spojených štátoch, skutočne pochádza zo 4. storočia. Byzantský cisár Justinián I. (527-565) dal postaviť v Carihrade chrám zasvätený sv. Mikulášovi. Na západe pápež Mikuláš (858-867) - prvý pápež s týmto menom - dal okolo roku 860 postaviť v Ríme Chrám sv. Mikuláša. Najstarší životopis sv. Mikuláša pochádza až z 9. storočia.
Patronáty a Celosvetové Šírenie Odkazu
Svätý Mikuláš patrí k najznámejším svätým. Vďaka svojej mimoriadnej zbožnosti, dobročinnosti, láske a zázrakom požíva úctu po celom svete. Jeho povesť divotvorcu spôsobila, že sa stal viacnásobným patrónom. Za svojho ochrancu ho pokladá Rusko a spolu so sv. Ondrejom je patrónom národa. Svätého Mikuláša si zvolili za svojho patróna deti, rybári, lodníci, zlatníci, lekárnici, voňavkári. Mnohé mestá nesú tiež jeho meno, napr. St. Nicholas v Anglicku, či Liptovský alebo Borský Mikuláš na Slovensku. Svätý Mikuláš bol vďaka legendám aj patrónom námorníkov, obchodníkov, majiteľov záložní, lekárnikov či voňavkárov. Slobodné dievčatá si ho vybrali za orodovníka na základe najznámejšieho príbehu z jeho života. Meno Mikuláš bolo najobľúbenejšie v 12. storočí, používa sa však dodnes. Z neho vznikli odvodeniny ako Colin, Nicolson, Nixon, Nikolaj, Nicola, Nicolette a iné. V 9. storočí určila cirkev 6. december za sviatok sv. Mikuláša. Sv. Mikulášovi je zasvätených mnoho gréckokatolíckych a pravoslávnych kostolov. Napríklad v neskoršom stredoveku mu bolo iba v Anglicku zasvätených skoro štyristo kostolov.
Sviatky, Zvyky a Premeny Postavy
Pravdepodobne na základe legendy o troch chudobných dievčatách sa odvodzuje ľudový zvyk obdarúvať sa na sviatok tohto svätca. Byzantský cisár Manuel I. Komnenos (1143-1181) vydal nariadenie, aby sa sviatok sv. Mikuláša oslavoval 6. decembra. Svätomikulášska tradícia vychádza aj z jeho patrocínia nad deťmi. Zvyk obdarúvať deti vznikol v Holandsku a odtiaľ sa rozšíril do Severnej Ameriky, kde k nemu prisťahovalci pripojili severské ľudové povesti o čarodejníkovi, ktorý zlé deti trestá a dobré odmieňa darčekmi. Hovorí sa, že takto sa začína tradícia obdarovávania na sv. Mikuláša.
Postava svätého Mikuláša sa postupne menila a vyvíjala, aby sa prispôsobila rôznym kultúrnym kontextom. Jeho postava sa stala základom pre moderného Santa Clausa či Deda Mráza. Do červeno-bieleho plášťa ho v rámci predvianočnej reklamnej kampane obliekol podnik Coca-Cola. Medzi svätým Mikulášom, Otcom Vianoc a Santa Clausom existuje mierne komplikovaný trojuholník, pričom ich súhru podpísal aj rozkol medzi katolíkmi a protestantmi. Otec Vianoc bol v Anglicku personifikáciou Vianoc, avšak Vianoce boli podľa puritánskej vlády príliš pápežské (a katolícke), a tak ich proste zakázali. Royalistom sa však táto tradícia páčila, a tak čakal Otca Vianoc rebranding - stal sa z neho symbol „starých dobrých časov“ a hodovanie. Tak už vieme, kedy Santovi tak narástol pupok. Santa Claus je pomerne priamočiaro inšpirovaný Sinterklaasom a uchytil sa v roku 1823 vďaka básni "A Visit from St. Nicholas", odvtedy sa v Amerike teší vysokej popularite. Santu ťahajú po oblohe soby, lebo tak sa to písalo v básni, čo ho preslávila. No ľudia sa domnievajú, že Santa tým v skutočnosti absorboval aj časť pohanských zvykov. Podľa nich sa v strede zimy preháňa po oblohe tzv. Wild Hunt, divoký lov germánskeho boha Wodena (Odin), ktorý sa viaže so sviatkom Yule - pokrestančením ktorého sa stali Vianoce (resp. z neho pochádzajú niektoré vianočné tradície).
Ako sa charakter a tradície Santa Clausa vyvíjali v priebehu storočí
Slováci však, ako i väčšina slovanských národov, rozlišujú postavu Mikuláša, ktorého sviatok sa oslavuje 6. decembra, a Dedka Mráza, ktorý je spätý s Vianocami. Dedo Mráz je pozostatkom slovanskej mytológie, ktorý prinašal na saniach zimu, a pod vedením Stalina sa ZSSR snažil Dedom Mrázom vytlačiť Ježiška a Mikuláša. Mikuláša neodmysliteľne sprevádzajú čert a anjel. Krásny biely anjel dobrým deťom rozdáva sladkosti a ovocie. Pre deti, ktoré neposlúchali, má čierny čert pripravené vo vreci uhlie, či cibuľu. Mikuláša v našej tradícii odmeňuje za dobré správanie (sladkosti), čo zosobňuje anjel, a napomína za zlé správanie (uhlie, cibuľa), čo predstavuje čert (ako nasledovník zlých duchov). Ak si pod tým niekto predstavuje Satana, je na omyle. Naši čerti vznikli pokrestančením miestnych duchov či duchov lesa, ktorí sa viazali na Peruna či Velesa. Tí mali skôr negatívne postavenie, no nie až tak ako biblický diabol.
Vo všetkých slovenských lokalitách sa už niekoľko dní pred sviatkom snažia byť deti čo najposlušnejšie. V noci pred 6. decembrom Mikuláš, ktorý presne vidí, ktoré dieťa bolo poslušné a ktoré nie, obchádza domy a tým, ktorí si to zaslúžili, necháva darčeky v topánkach. Preto v ten deň deti majú za úlohu vyčistiť si topánky a večer ich postaviť na okenicu. Nasledujúce ráno je veru radosti! Každé poslušné dieťa si tam nájde niečo - sladkosti, oriešky, ovocie a dnes už dokonca i peniaze. Tým neposlušným topánky zaplnia cibule, zemiaky, ale i prútiky. Pôvodne Mikuláš chodil oblečený v biskupskom rúchu, na hlave mal biskupskú čiapku a v ruke berlu.
Aj u vojvodinských Slovákov sa i dodnes dodržiava starý zvyk noc pred dňom, keď má Mikuláš meniny, čiže 6. decembra, obdarovať deti drobnými darčekmi. V niektorých lokalitách (Selenča, Pivnica) existuje i zvyk, že sa 5. decembra večer mladí chlapci preoblečú za Mikulášov, ktorí potom po dedine obchádzajú domy, kde sú malé deti. Je presne určené, ako má jeden Mikuláš vyzerať. Na hlave má šubaru, oblečený je do kožušiny, líce má zakryté a v niektorých dedinách za sebou ťahá dlhú reťaz, alebo cengá veľkým zvonom, aby sa dalo poznať, že už prichádza. Dnes sa už vyskytujú aj pozmenené varianty Mikulášskej masky. Deti v dome, do ktorého Mikuláš príde, musia byť poslušné a pomodliť sa mu Otčenáš, alebo nejakú inú modlitbu. Keď to správne urobia, Mikuláš ich obdaruje sladkosťami alebo ovocím. V opačnom prípade, neposlušné deti vyšibe s prútikom, ktorý má stále pri sebe. U vojvodinských Slovákov je známy aj tento vinš: "Mi,mi Mikuláščo to v kapsi skovávaš? Dobrým deťom koláče a zlým deťom korbáče!" V niektorých slovenských lokalitách (Jánošík) Mikuláš chodí na Štedrý večer. Nie je známe, prečo sa zvyk Mikuláša koná práve v ten deň, no vieme, že už začiatkom 20. storočia tento zvyk existoval. V ten deň si v Jánošíku mnohí mládenci oblečú bundy z baranej kože, a to naopak, ako aj „šubare“, urobia si veľké fúzy, do jednej ruky zoberú zvonec a do druhej prút a chodia kontrolovať, či sa deti vedia pomodliť. Ak áno, dostanú sladkosti, ak nie, tak ich vyšibú prútom.
Svätý Mikuláš z Flüe - Pustovník a Mierotvorca Švajčiarska
Okrem legendárnej postavy biskupa z Myry, dejiny poznajú aj ďalšieho významného svätca s menom Mikuláš, ktorého život a dielo mali hlboký vplyv, najmä vo Švajčiarsku. Bol to svätý Mikuláš z Flüe.
Z Roľníckej Rodiny k Vojnovému Volaniu
Svätý Mikuláš sa narodil pri meste Sachseln v kantóne Obwalden, v dnešnom Švajčiarsku. Svoje meno má podľa rieky Flüe, ktorá tečie blízko jeho rodiska. Pochádzal z roľníckej rodiny. Od malička mal záľubu v samote a modlitbe v tichu. Okolo roku 1440 ho povolali do vojny proti Zürichu. Namiesto boja sa radšej schovával v kríkoch a modlil sa. V roku 1460 ho znovu povolali do vojny proti Thurgau.
Rodinný Život a Voľba Samoty
Po vojne sa oženil s Dorotou Wyss a spolu mali desať detí. V roku 1459 sa stal radným v kantóne Obwalden a zároveň starostom dediny, kde žil. Všetci si ho vážili, bol známy ako spravodlivý a múdry človek. Odmietol politickú kariéru, ktorú mu núkali. Keď sa prvýkrát zdôveril manželke o svojej túžbe stať sa pustovníkom, zdesene to odmietla. V roku 1467 s jej súhlasom sa Mikuláš vzdal všetkých funkcií, ktoré mal, opustil svoju rodinu a odišiel ako pustovník do samoty. Jeho najmladšie dieťa malo vtedy jeden rok.
Život Pustovníka v Ranftschluchte
Zo strachu, že ho jeho známi nepochopia, chcel ísť najprv do Bazileja a pripojiť sa ku komunite bratov, ktorá tam vtedy jestvovala. Cestou vo Waldenburgu však dostal mystickú víziu, na základe ktorej sa vrátil a začal hľadať miesto, ktoré mal v mysli už od svojho detstva. Pri hľadaní sa dostal ďaleko od svojho domova do Alpe Christerli pri Melchtali, ale neskôr hľadal ďalej. Svoje miesto našiel paradoxne neďaleko domova - v Ranftschluchte, kde žil jednoduchý život modlitby a pokánia. Spával na doske a pod hlavou mával kameň ako vankúš. 19 rokov žil bez jedla. Na mieste jeho pustovne stojí teraz kaplnka.
Duchovný Vplyv a Mierové Poslanie
Mnohí ľudia za ním prichádzali, aby ho žiadali o radu. Navštevovali ho aj politici a predstavitelia občianskeho života. Na zhromaždení v Stans v roku 1481 bol sprostredkovateľom mieru. Mnohí pozorovali jeho život zo zvedavosti a podozrievali ho z rôznych vecí. Svedectvo jeho života a ovocie jeho konania ich však nakoniec presvedčilo o Mikulášovom dobrom úmysle.
Odkaz Mystika a Jeho Kanonizácia
Mikuláš bol jedným z posledných veľkých mystikov stredoveku. V centre jeho meditácií je utrpenie Ježiša Krista, Eucharistia a tajomstvo Najsvätejšej Trojice. Zomrel 21. marca 1487 v Ranftschluchte. Pochovaný je vo farskom kostole v Sachseln. Za blahoslaveného bol vyhlásený 8. marca 1669, za svätého 15. mája 1947.
Liptovský Mikuláš - Historické Sídlo a Kultúrne Centrum
Pôvodné sídlisko Liptovského Mikuláša vzniklo okolo kostola sv. Mikuláša. O tomto kostole je najstarší písomný doklad z roku 1299, kostol vtedy však už jestvoval a mal aj vežu (Uličný 2014, s. 11. až 12.).
Počiatky a Stredoveký Rozvoj
Ranogotický kostol však nebol prvým kostolom na tomto mieste. Pod jeho základmi sa nachádzajú časti základov staršieho kostola, ale aj ľudské kostry, čiže tam jestvoval románsky kostol a okolo neho radové pohrebisko (Uličný 2014, s. 12). Najstaršia priama písomná správa o Liptovskom Mikuláši pochádza z obdobia, kedy kráľ Ladislav IV. povýšil do šľachtického stavu Mikuláša a Andreja, synov Serafína (Uličný 2014, s. 15). Potomkovia a dediči Serafína si dali postaviť rozsiahlu opevnenú kúriu, resp. kaštieľ (Uličný 2014, s. 15). V polovici 14. storočia šľachtic Pongrác získal od kráľa Ľudovíta I. povolenie konať v Mikuláši trh (Uličný 2014, s. 15). Konanie týždenného trhu bolo ekonomickým základom ďalšieho vývinu Svätého Mikuláša ako mestečka (Uličný 2014, s. 15).
Cirkevný Život a Vplyv Reformácie
V svätomikulášskej farnosti pôsobil Juraj Tranovský, autor prvého evanjelického spevníka (Uličný 2014, s. 18). V mestečku pôsobila skupina mníchov jezuitov, pre ktorých erár postavil kláštor na susednom vrbickom poli (Uličný 2014, s. 18). Kráľovná Mária Terézia rád jezuitov zrušila, a tak jezuiti kláštor a mestečko Svätý Mikuláš opustili (Uličný 2014, s. 18). Svätomikulášski evanjelici spolu s vrbickými a evanjelikmi zo susedných dedín si postavili vlastný, tzv. tolerančný kostol, hneď aj faru a školu, avšak vo vrbickom chotári (Uličný 2014, s. 18).
Administratívny Význam a Remeslá
Od začiatku 16. storočia sa v Mikuláši nepravidelne konávali zhromaždenia liptovskej šľachty (Uličný 2014, s. 18). Od tohto obdobia sa v stoličnom dome pravidelne konali jej zhromaždenia, takže mestečko Svätý Mikuláš bolo administratívnym sídlom Liptovskej stolice (Uličný 2014, s. 17 - 19). V mestečku Svätý Mikuláš jestvovalo postupne 10 cechov, v ktorých boli združení majstri tovariši trinástich remesiel (Uličný 2014, s. 19).
Demografický a Urbanistický Vývoj
Na začiatku 18. storočia tu stálo 39 obývaných domov roľníkov, želiarov a remeselníkov a ďalších päť bolo opustených. Sídlisko dopĺňali dva hostince, mlyn, kúria Pongrácovcov, kostol, fara a škola (Uličný 2014, s. 19). Svätý Mikuláš bol malým liptovským mestečkom, ale postupne sa zväčšoval počet jeho obyvateľov, domácností a domov (Uličný 2014, s. 19). V prvej polovici 19. storočia bolo v mestečku Svätý Mikuláš 112 obývaných domov, v ktorých žilo 1708 dospelých obyvateľov, z toho 704 evanjelikov, 203 rímskokatolíkov a 801 židov (Uličný 2014, s. 19). Svätý Mikuláš bol stredne veľkým mestečkom v Liptovskej stolici (Uličný 2014, s. 19).
tags: #mikulas #provincia #narodenie