Milan Rastislav Štefánik, osobnosť, ktorej význam nespočíva iba v rozhodujúcom podiely na založení prvého slobodného spoločného štátu Čechov a Slovákov, sa narodil 21. júla 1880 v Košariskách a tragicky zahynul 4. mája 1919. Tento slovenský astronóm, fotograf, vojenský letec, brigádny generál ozbrojených síl Francúzska, diplomat a politik, sa stal jedným z najvýznamnejších postáv moderných dejín Slovenska. Jeho život, hoci krátky, bol naplnený prácou pre vlasť, pre našu prítomnosť i budúcnosť. Zomrel mladý, keď mal len 39 rokov, ale tie roky naplnil intenzívnym úsilím, ktoré ho zaradilo medzi kľúčové osoby pri založení Československej republiky spolu s Tomášom Garriguom Masarykom a Edvardom Benešom.
Narodenie a Formujúce Korene v Košariskách
Milan Rastislav Štefánik sa narodil 21. júla 1880 v Košariskách ako šieste dieťa miestneho evanjelického farára Pavla Štefánika a jeho manželky Albertíny, rodenej Jurenkovej. Vyrastal v rodnej evanjelickej fare spolu s jedenástimi súrodencami, z ktorých sa dospelosti dožili iba Ľudovíta, Igor, Oľga, Pavel, Elena, Milan Rastislav, Marína Želmíra, Ladislav a Kristína. Otec Pavol Štefánik bol skalopevný „národniar a slavianofil“, a tak vychovával i svoje deti, vštepujúc im neobyčajne pevné citové základy národného povedomia. Táto rodičovská výchova a prostredie, v ktorom vyrastal, mali zásadný vplyv na jeho charakter.
Od útleho detstva bol Štefánik prepojený s dejinami rodného myjavského kraja, ktoré mali nielen regionálny, ale aj celocirkevný a celonárodný význam. Nositeľom jedinečnej spirituality tejto oblasti bolo evanjelické obyvateľstvo, pevne späté s Augsburským vyznaním, vlastenectvom a národným povedomím. Bohatá história Myjavy a jej okolia bola živnou pôdou týchto atribútov. Napríklad, v Myjave pôsobil evanjelický farár a superintendent Daniel Krman, ktorý sa zaslúžil o obnovu a zachovanie Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku. V tomto prostredí pôsobili slovenskí dobrovoľníci v revolučnom roku 1848, a udalosti revolučných meruôsmych rokov sa dotýkali aj Štefánikových príbuzných. Revolúcie sa zúčastnili bratia jeho starej mamy Ľudovíty, pričom obaja mladí revolucionári prišli o život. Krstným otcom Štefánikovho otca bol štúrovec Jozef Miloslav Hurban. Manželia Pavel a Albertína Štefánikovci pri výchove svojich detí uplatňovali reformačné zásady a v ich duchu umožnili svojim synom vysokoškolské štúdium. Z nich Milan sa vypracoval na vedca svetového mena, obratného diplomata, politika a počas prvej svetovej vojny dosiahol vysoké vojenské hodnosti.
V predškolskom veku prekonal Štefánik kiahne, po ktorých mu ostali na tvári trvalé stopy, ktoré sa stali pre jeho osobu neoddeliteľným poznávacím znamením. Táto skutočnosť sa uvádza v osobnej karte desiatnika M. R. Štefánika, vystavenej 24. apríla 1915 v Škole vojenského letectva: „vlasy gaštanové, oči modré, čelo vysoké, nos stredný, tvár oválna, výška 1 meter 64 cm, zvláštne znamenie stopy po malých kiahňach“. Ďalším následkom kiahní boli zdravotné problémy, s ktorými bojoval celý život. Prekonával ich vďaka svojim vlastnostiam ako húževnatosť, cieľavedomosť a pracovitosti, ktoré mu ešte v detstve vštepili jeho rodičia.
Rané vzdelanie a študijné roky
Štefánik školu začal navštevovať ako šesťročný v rodných Košariskách, kde ho učil slovenský národovec, absolvent revúckeho gymnázia Martin Kostelný. Základné vzdelanie nadobudol v rodnej obci, a v maďarčine sa zdokonalil v Šamoríne. Stredoškolské štúdium začal v roku 1889 na Evanjelickom lýceu v Bratislave, kde študoval s výborným prospechom a jeho obľúbeným predmetom bola matematika. V roku 1893 prešiel študovať na jeden rok do Šopronu. Odtiaľ odišiel na gymnázium do Sarvaša (1894 - 1898), kde za výborný prospech dostal Tököliho štipendium.
V Sarvaši prežil Štefánik roky dospievania a prežil aj svoju prvú lásku. Tu absolvoval aj svoj prvý nebojácny prejav slovenského národovca, keď sa vzoprel násiliu svojich maďarských spolužiakov, ktorí ho chceli zhodiť z balkóna, ak nezavolá na slávu Ľudovítovi Košútovi. Tieto rané skúsenosti formovali jeho národné povedomie a odhodlanie.
Pražské štúdiá a Zlomové obdobie
Po maturite sa rozhodol študovať v Prahe. Pri voľbe študijného odboru akceptoval želanie svojho otca a zapísal sa na odbor stavebné inžinierstvo na Českom vysokom učení technickom. Štipendium získal od Československej jednoty. Pražský pobyt bol dôležitým medzníkom v Štefánikovom živote. Mladý študent vnímavo absorboval nielen nové poznatky z vedy a techniky, ale preberal aj názory niektorých profesorov a učiteľov. Z profesorského zboru mal na neho najväčší vplyv Tomáš Masaryk, ku ktorému si vypestoval hlboký, až otcovský vzťah. Oslovoval ho „otecko“ a stal sa obhajcom Masarykovho učenia a jeho filozofických názorov pred jeho odporcami. V tomto období Masaryk ešte nebol vo verejnosti príliš známy a medzi študentmi sa netešil veľkej obľube.
V pražskom prostredí sa Štefánik začal profilovať aj ako žurnalista s umeleckými sklonmi a aktívny člen v rôznych spolkoch. Súčasne však naberal základ pre budúcu vedeckú, politickú a diplomatickú činnosť. Obdobie pražských štúdií považujú historici za zlom v otázke jeho viery, teda svetonázoru. Nemalý vplyv na formovanie Štefánikových názorov mala práve jeho spolková činnosť. V tom čase v Prahe študovalo viacero mladých Slovákov, s ktorými sa buď poznal, alebo sa s nimi spriatelil. Hneď na začiatku štúdia začal navštevovať spolu so svojím verným priateľom Jánom Kraicom spolok evanjelických akademikov Jeroným. Stal sa členom podporného spolku Radhošť. Pre profilovanie jeho politických názorov bolo dôležitým momentom členstvo v spolku Detvan. Spolok sa od svojho vzniku (15. marca 1882) zameriaval na viacero činností, ako bolo vzdelávanie v materinskom jazyku, rozvíjanie vlastnej literárnej tvorby a kritiky. Detvan poskytoval svojim členom priestor na diskusiu o budúcnosti slovenského národa, o politickom, kultúrnom a spoločenskom dianí a mal za úlohu oboznamovať Čechov s postavením Slovákov.
V čase Štefánikovho príchodu do Detvana bol jeho vedúcou osobnosťou študent medicíny Vavro Šrobár, ktorý v roku 1898 začal spolu s Pavlom Blahom vydávať časopis Hlas. Časopis sa stal orgánom mladej, liberálne orientovanej generácie vzdelancov, nazvaných podľa časopisu hlasistami. Ich program, hlasizmus, vychádzal z Masarykovho realizmu a z jeho programu drobnej práce medzi ľudom. Štefánik sa horlivo zapojil do práce v spolku a stal sa jedným z popredných hlasistov, stúpencom slovensko-českej vzájomnosti.
Na konci druhého ročníka Štefánik prežíval osobnú krízu. Štúdium stavebného inžinierstva ho neuspokojovalo. Okrem toho sa u neho narušili hodnoty v otázke viery a politickej orientácie, ktoré si priniesol z domu. Rodičia mu vštepili v detstve pevnú vieru v Pána Boha. Tento fakt potvrdzuje aj list, ktorý napísal rodičom v roku 1893 pri príležitosti svojej konfirmácie: „Z milosti Božej dožil som tú radostnú a sviatostnú chvíľu, v ktorej ja po prvý raz k Večeri Pána pristúpiac, medzi dospelých údov evanjelickej cirkvi vstúpiť môžem. To Pánu Bohu, mojim najmilším rodičom mám čo ďakovať, čo som a čím vládnem.“ V prácach svetských historikov sa zdôrazňuje, že v otázkach viery už za svojho pražského pobytu Štefánik zlyhával. Príčiny sa pripisujú najmä vplyvu vedy a pokroku, debatám o pokrokových teologických otázkach a Masarykovej filozofii. Štefánik si však aj napriek istým zlyhaniam udržal z evanjelického prostredia určité charakteristické hodnoty po celý život. Nebol prvým ani ojedinelým slovenským evanjelikom, ktorý v zahraničí podľahol novým filozofickým smerom.
Štefánik sa v istom období dostal až na pozície pozitivizmu, filozofického smeru, ktorý vymedzoval platnosť ľudského poznania na to, čo je pozitívne dané, to jest na fakty preukázateľné empiricky. Nedostatočnosť vedeckých objavov však znamenala, že mnohí stúpenci tohto smeru sa vrátili ku kresťanstvu. Viaceré Štefánikove vyjadrenia svedčia o jeho hľadaní cesty k Bohu. V podstate ide o vyjadrenia človeka v rôznych ťažkých životných situáciách, človeka zmietajúceho sa v emočných zápasoch z vyčerpanosti, človeka, ktorému zakódovaná etika domáceho evanjelického prostredia nedovolila vzdialiť sa natrvalo od Boha. Jedno z takýchto citových rozpoložení zachytáva aj jeho denník z Paríža. „Žiadalo sa mi zotrvať v spomienke na mojich drahých doma, a tak som si náhodne, ako som to robil vo chvíľach pochybností s Bibli svatou, otvoril Jankov slovenský preklad žalmov. Žalm 8 a položil som ruku na verš 4: »Keď hľadím na nebesá Tvoje, na dielo Tvojich prstov, na mesiac a hviezdy, ktoré Ty si upevnil: Čože je človek, že naň pamätáš?«“ Tento zápis zo dňa 25. 1. 1915, po niekoľkotýždňovom pobyte v Paríži, obsahuje okrem Štefánikovho vyznania sa z úprimného vzťahu k rodičom, z ľútosti nad roztržkou s otcom, aj ďalší citát z Biblie, ktorý si vypísal ešte ako študent v Sarvaši. Bol to citát z Listu apoštola Pavla Rímskym 7, 14: „Víte zajisté, že zákon jest duchovný, ale já jsem tělesný, prodaný hříchu.“ Štefánik ateizmus odmietol. O vnútornom boji v otázke viery svedčí aj jeho list bratovi Igorovi, evanjelickému farárovi v Báčskej Palanke: „Vidíš, Igorko, keď by v srdci mojom znovu mohla vzklíčiť tá detinská oddanosť a dôvera k Najvyššiemu, myslím, trvalé šťastie usadilo by sa mi v duši. Priznávam sa, že filozofia moja ukazuje mi iba modus vivendi, ale ani zďaleka nečiní mi život účelným a obsažným. Hľa, si pastierom duší, si môj dobrý brat a si muž vzdelaný, začni so mnou debatu. Iste málokto si toho kedy tak prial, aby bol porazený, ako si to prajem ja. Mám už ateizmu dosť. Túžim po prístave. Bojím sa však, že vyšiel som už príliš ďaleko na hladinu.“
V období pražského štúdia sa Štefánik okrem spolkovej činnosti zaoberal aj publicistikou. Od roku 1903 redigoval prílohu Hlasu s názvom Umelecký Hlas, ktorá sa venovala literatúre a umeniu. Svoje umelecké sklony prejavil najmä v žurnalistike. Pražské štúdium malo význam pre Štefánika aj v rovine súkromnej, keďže sa v Prahe spoznal s inými mladými Slovákmi a Čechmi, ktorí neskôr zohrali významnú úlohu v našich, respektíve československých dejinách.
V roku 1902 prerušil Štefánik štúdiá v Prahe a odišiel študovať do Zürichu, kde absolvoval letný semester. Odchod z Prahy pôsobil na jeho psychiku blahodarne. Po návrate zo Zürichu a z cesty po Taliansku sa vrátil späť do spolku Detvan, bol zvolený za predsedu a pod jeho vedením sa činnosť spolku oživila. Ako prvý navrhol vydávať umeleckú prílohu Hlasu pod názvom Umelecký hlas, ktorú aj sám redigoval. V období pražského štúdia sa dostal Štefánik aj do niekoľkých roztržiek v spolku Detvan, ktoré hrozili až zánikom časopisu Hlas.
Posledný rok štúdia sa Štefánik zameral výlučne na jeho ukončenie. Dizertačnú prácu napísal o novej hviezde v súhvezdí Cassiopeia z roku 1572 s názvom „Nové hviezdy z doby predtychonovej a Nová Cassiopeia“. Promoval 12. októbra 1904. Na promóciu do Prahy prišiel aj Štefánikov otec, čo znamenalo zmierenie otca so synom. Po absolvovaní nezvyčajného študijného odboru v tej dobe nemal Štefánik veľké možnosti uplatnenia. Kariéra profesora na reálnej škole ho nelákala.
Paríž, Veda a Svetové Expanzie
Míľnikom ďalšieho dôležitého obdobia v Štefánikovom živote sa stal odchod do Francúzska, ktorý začal príchodom do Paríža koncom novembra 1904 a skončil sa vypuknutím prvej svetovej vojny. Je to obdobie naplnené prekonávaním rôznych ťažkostí, napríklad finančných, rečových, zdravotných, a presadzovaním sa vo vedeckých a spoločenských kruhoch, ale súčasne je poznamenané veľkou snahou prezentovať slovenský národ. V tomto období sa stal uznávaným vedcom, francúzskym občanom a diplomatom francúzskej vlády. S upevňovaním postavenia vedca sa priamo úmerne rozširoval aj okruh jeho známych, medzi ktorými boli poprední vedci, umelci, politici, bohatí podnikatelia a finančníci. Jeho záujem sa však neobmedzoval len na astronómiu, zaujímal sa aj o rôzne vedecké vynálezy a z nich najmä o letectvo.
O prvých mesiacoch v Paríži nás informuje Štefánikov denník. Z jeho poznámok vyplýva, že mal jazykové a finančné ťažkosti, ktoré prekonával vďaka svojej húževnatosti. Tieto výpovede sú zároveň svedectvom jeho hlbokého vzťahu k slovenskému národu. Štefánik nevynechal ani jednu príležitosť, aby sa neprihlásil k svojmu národu. Napríklad, tri dni po svojom príchode do Paríža (30. 11. 1904) napísal: „.. keď pôjdem navštíviť slávneho Flammariona do jeho hvezdárne, predstavím sa ako Dr. Milan Štefánik, astronóm zo Slovenska.“ Štefánik prišiel do Paríža koncom jesene. Okrem nedostatku peňazí a rečovej bariéry ho sprevádzal chlad hotelovej izby. Tieto skutočnosti ho značne motivovali v jeho ambicióznosti.
V ťažkých situáciách, v ktorých sa spočiatku ocitol, mu nezištne pomohli jeho priatelia. Prvú pomoc mu poskytol evanjelický farár Ján Lajčiak (1875 - 1918), ktorý si v tom čase robil na Sorbonskej univerzite doktorát z teológie. Lajčiak ho zoznámil s rodinou liptovského kožušníka Benku a sprostredkoval mu stretnutie s astronómom Flammarionom. Štefánik dostal od svojho pražského profesora Zengra odporúčanie adresované tomuto astronómovi. Flammarion však nesplnil Štefánikove vedecké ambície. Odporučil ho na riaditeľa observatória Janssena na parížskom predmestí Meudon, ktorý vybudoval malé observatórium na Mont Blancu. V tom čase bol Janssen v Taliansku a do Paríža sa mal vrátiť až na jar 1905. Astronómovo odmietnutie znamenalo pre Štefánika priam životnú katastrofu. Svoje pocity zveril denníku: „Vyšiel som z observatória, mohutnej dvojposchodovej budovy s okrúhlou vežou a kopulou, celkom konšternovaný. Lajčiak dobre nechápal, čo to pre mňa znamená. Ako pre vedca to bola Jóbova zvesť a osobná katastrofa, keď mám so svojimi skromnými financiami čakať v Paríži do jari. Zatiaľ jeho zaujímalo, či som si všimol, že Flammarion vyzerá ako starozákonný prorok s tou svojou mohutnou hrivou a dlhou bielou bradou…“ V tejto ťažkej situácii mu opäť pomohli priatelia, prevažne českí umelci pôsobiaci v Paríži.
Stretnutie s Julom Janssenom na jar 1905 sa vydarilo. Mladý vedec Janssena zaujal a Štefánika zamestnal v hvezdárni ako hosťa. Táto šanca, hoci s nepravidelným príjmom, znamenala pre Štefánika splnenie jeho vedeckých ambícií. V júni 1905 ho Janssen vyslal na vedeckú výpravu na najvyšší vrch Európy Mont Blanc. Výpravu financovala francúzska vláda a jej vedúcim bol astronóm Gaston Millochau. Na štíte mali obaja pracovníci observatória uskutočniť meteorologické pozorovania, výskum slnečných škvŕn a pozorovanie Marsu. Nepriaznivé počasie výskum zmarilo. Zážitky z výpravy Štefánik pútavo spracoval v článku pre Tranovský evanjelický kalendár. V ňom čitateľom priblížil nielen útrapy z výstupu a pobytu v malej provizórnej hvezdárni na vrchu Mont Blanc, ale aj atmosféru mestečka Chamonix, odkiaľ výprava 17. júna 1905 vyšla. Pred výstupom mal Štefánik zaujímavý rozhovor s miestnym starším obyvateľom, v ktorom sa prezentoval ako národovec: „Pán neni Francúz,“ tázal sa ho starec. „Nie, iba od nejakej doby pracujem s týmto pánom astronómom na meudonskej hvezdárni pri Paríži. Ja som Slovák“. „Slovák?“ „V ktorej republike býva tento národ?“ Nadpriadol som rozhovor s vážnym starcom a rozpovedal som mu o Slovákoch jedno - druhé, čo sa naponáhle dalo. Starec so živou pozornosťou sprevádzal moje slová o tvrdom osude našom a konečne doložil: „Hm, veru ľutujem. No, šťastlivú cestu! A keď sa navrátite do svojho kraja, vyriaďte tam môj pozdrav a vzkaz, aby sa len držali. I nám bolo všelijako.“
Práca u Janssena odštartovala Štefánikovu vedeckú kariéru, ktorá bola okrem nadania aj výsledkom morálnych a vôľových kvalít zakotvených výchovou v evanjelickej rodine. Milan Rastislav Štefánik bol priekopníkom v metódach na výskum Slnka. Pozorovania robil na Mont Blancu, v Španielsku, Turkestane, Brazílii a v Tichomorí. Za vedecké práce získal cenu Francúzskej astronomickej spoločnosti, Janssenovu a Wildeho cenu Francúzskej akadémie vied. Na pôde Francúzskej akadémie vied predniesol sedem vedeckých prác týkajúcich sa osobitne výskumu slnečnej korony. Trikrát vystúpil na Mont Blanc, kde v malom Janssenovom observatóriu robil meteorologické a astronomické pozorovania. Štefánik sa 30. augusta 1905 zúčastnil na pozorovaní zatmenia Slnka v Alcosebre v Španielsku a 13. januára 1907 v turkestanskom Ura Tjube. Od jesene 1911 sa stal francúzskym občanom. 18. októbra 1910 sledoval prechod Halleyho kométy na Tahiti, 28. apríla 1911 zatmenie Slnka na ostrove Vavau a 10. októbra 1912 v Passa Quatro v Brazílii. O rok neskôr pôsobil s vedecko-diplomatickým poslaním v Ekvádore a v roku 1914 v Marakeši v Maroku. Zásluhou svojej zberateľskej vášne a cieľavedomým úsilím o získanie najhodnotnejších predmetov vytvoril zbierku takzvanej exotickej etnografie. Nazrieť do najosobnejšieho života M. R. Štefánika nám umožňujú dochované fotografie z interiéru jeho parížskeho bytu na Rue Leclerk 6. Jeho vedecké úsilie sa dostalo do zlej situácie po smrti profesora Janssena a z observatória musel odísť. Získal si však veľa priateľov v diplomatických aj politických kruhoch vo Francúzsku, v Anglicku, v Rusku. V rokoch 1909-1914 absolvoval cesty po piatich kontinentoch. Podnikol cesty do Oceánie, Tahiti, Brazílie, Ekvádoru a iných. Štefánik napísal viac ako 15 astronomických štúdií a navrhol veľa nových astronomických prístrojov, z ktorých tri sa zmenili na skutočnosť. V roku 1914 prevzal za vedecké a diplomatické služby vysoké ocenenie - kríž rytiera Čestnej légie.
Vojnové roky a formovanie štátnosti
Štefánikovu ďalšiu kariéru vedca a diplomata prerušilo vypuknutie prvej svetovej vojny. V auguste 1914 bol menovaný za rytiera Radu čestnej légie. Prvá svetová vojna ho zastihla v marockom Rabate. Napriek zlému zdravotnému stavu sa prihlásil do francúzskej armády a v decembri 1914 vstúpil do 102. pluku desiateho zväzku Francúzskej armády v Chartres. Tu absolvoval v januári až apríli 1915 leteckú školu a tu ho povýšili na podporučíka. Po absolvovaní leteckého výcviku bojoval v hodnosti podporučíka v rámci stíhacej leteckej skupiny MF-54 na západnom fronte. Vyznamenal sa najmä v „druhej bitke artoiskej“. Vo francúzskej armáde zorganizoval aj meteorologickú službu. Od jesene 1915 pôsobil na vlastnú žiadosť v zostave leteckej skupiny MFS-99 na exponovanom srbskom fronte. V rokoch 1915 - 1919 predstavujú obdobie jeho úspešnej a intenzívnej diplomatickej a vojenskej činnosti. Počas bojovej činnosti upútal na seba pozornosť odvahou, chladnokrvnosťou a vynaliezavosťou. Jeho vedecké a pilotné schopnosti využil veliteľ francúzskej armády maršal F. Foch, keď ho poveril organizáciou vojenskej meteorologickej služby. Jeho odvahu a vynikajúce služby ocenilo velenie francúzskej armády a udelilo mu Vojenský kríž.
Jeho vojenská kariéra bola závratná. Za tri roky sa stal z desiatnika brigádny generál v roku 1918. Dospel k názoru využiť vojnu na zničenie Rakúsko-Uhorska a k potrebe zapojiť dobrovoľníkov a zajatcov do ozbrojeného boja proti Trojspolku. Agitoval dobrovoľníkov do Česko-slovenskej armády v Lyone, v Srbsku, v Taliansku a cez ústup Srbov sa dostal späť do Francúzska. Po návrate zo Srbska sa Štefánik 13. decembra 1915 stretol v Paríži s E. Benešom a ohromil ho koncepciou i detailmi svojho plánu na oslobodenie slovenského a českého národa spod nemecko-maďarského útlaku. Počas vojny cestou francúzskych politikov a novinárov informoval verejnosť o ťažkom položení Slovákov v Uhorsku. Politikom predostrel návrh na vytvorenie slobodných štátov, ktoré by vznikli rozpadom Rakúsko-Uhorska. Zohral významnú úlohu pri oboznamovaní ostatných štátov Dohody a svetovej verejnosti o vytvorení koncepcie novej Európy.
Keďže sa vo Francúzsku poznal s ľuďmi z najvyšších kruhov, uviedol do nich aj T. G. Masaryka a Eduarda Beneša, s ktorými potom vo februári roku 1916 v Paríži založil Národnú radu československú (ČSNR), vrcholný orgán česko-slovenského zahraničného odboja. Jej predsedom sa stal T. G. Masaryk, podpredsedom M. R. Štefánik a tajomníkom E. Beneš. Prof. T. G. Masarykovi sprostredkoval významné audiencie u francúzskych štátnikov a bol zakladajúcim členom Národnej rady českých krajín, od jari 1917 podpredseda Československej národnej rady (ČSNR) v Paríži. Jedným z najdôležitejších cieľov ČSNR bolo vytvorenie československého zahraničného vojska. Vďaka svojmu spoločenskému vplyvu mal Štefánik na formovaní československých légií najväčšiu zásluhu.
Francúzska vláda, najmä zásluhou Štefánika, vydala Štatút, ktorý neskôr doplnila Dekrétom. Týmito dvoma dokumentmi sa oficiálne zriadila československá armáda vo Francúzsku. Už v roku 1916 vyznačil vo svojom zápisníku nové hranice Československa, Rumunska, Juhoslávie i Maďarska, ktoré boli neskôr prijaté Trianonskou dohodou.
Misie vo svete a uznanie Československa
Veľké a významné poslanie vykonal v Rusku, v súvislosti s realizáciou vojenských a politických zámerov československého zahraničného odboja. S oficiálnym poverením Francúzska odišiel v roku 1916 spolu s generálom Janinom organizovať slovenských a českých zajatcov do československých oddielov. Tie mali so súhlasom slúžiť ako československá armáda vo Francúzsku. Po príchode do Ruska dosiahol, že všetky organizácie a spolky združujúce Slovákov a Čechov budú podriadené vedeniu československého odboja v Paríži. V Rusku prijali Štefánika s veľkou vážnosťou, o čom svedčí i vysoké vyznamenanie Rádu Sv. V roku 1918 po revolúcii a v roku 1919 sa zasa vrátil do Ruska na Sibír, kde riešil problém československých légií. Československé vojská boli presunuté do tyla a za pomoci Japonska mali byť presunuté do vlasti. V marci 1919 sa však sklamaný vrátil do Paríža. T. G. Masaryk a E. Beneš hodnotili jeho spoluprácu veľmi vysoko, získal si zásluhy o samostatný československý štát najmä organizovaním československých zahraničných vojsk.
🎖️ Milan Rastislav ŠTEFÁNIK │ 🇸🇰 Slovenský panteón
V roku 1916 Štefánik v spolupráci s Francúzskou vojenskou misiou v Rumunsku vymohol u rumunského kráľa súhlas s náborom zajatcov do československej armády. Od apríla 1916 pôsobil v Taliansku a dal výrazný impulz k letákovej akcii, v ktorej nabádal slovanských vojakov rakúsko-uhorskej armády k prebehnutiu na taliansku stranu. Podarilo sa mu získať významné kontakty medzi talianskou politickou elitou.
V máji 1917 odcestoval major Štefánik do USA, kde organizoval nábor československých dobrovoľníkov medzi americkými krajanmi do československej armády. Stretol sa s predstaviteľmi rôznych slovenských a českých spolkov. Dosiahol zhodu v názoroch týkajúcich sa boja za oslobodenie i následné spolužitie v spoločnom československom štáte. Za ich aktívnej pomoci a podpory francúzskej diplomacie dosiahol u prezidenta Wilsona (20. 7. 1917) súhlas s náborom a v krátkom čase získal 3000 vojakov, ktorí boli presunutí do Francúzska ako súčasť légií. Získal pre vec rodiaceho sa Československa mnohé významné osobnosti amerického politického života, napríklad F. D. Roosvelta. Na základe dekrétu o československej armáde, ktorý spracovali M. R. Štefánik a E. Beneš a podpísal francúzsky prezident R. Poincaré 19. decembra 1917, sa de facto konštituovali československé légie vo Francúzsku, politicky podriadené ČSNR v Paríži a vojensky hlavnému veleniu francúzskej armády.
Prvé oficiálne poslanie Štefánika v mene Národnej rady československej bola misia v Taliansku. Jej cieľom bolo zlepšiť vzťahy medzi Talianskom a Srbskom a dosiahnuť súhlas Talianska, aby sa na jeho území mohli formovať československé vojenské útvary. Štefánik rozvíjal diplomatické styky i s Vatikánom, pretože jeho vplyv na medzinárodnú politiku bol značný. Rokovania s talianskou vládou o organizácii československej armády na jej území sa začali vo februári 1918. Po dlhých a náročných rokovaniach sa plukovníkovi Štefánikovi podarilo zlomiť aj postoj talianskej vlády a diplomatický úspech bol korunovaný podpísaním Zmluvy (21. 4. 1918) o konštituovaní právne a politicky samostatnej československej armády v Taliansku. Zmluvu za Taliansko podpísal ministerský predseda Orlando a za Národnú radu československú M. R. Štefánik. Bola to vôbec prvá medzinárodná zmluva uzavretá v mene Československej republiky. Mnohí spojeneckí činitelia hodnotili zmluvu ako fakticky prvé uznanie budúceho Česko-Slovenského štátu niektorou z dohodových mocností. Štefánik bol zakladateľom československej diplomacie a bol vynikajúcim diplomatom. V Ríme, v prítomnosti európskej diplomacie, bola definitívne uznaná československá armáda v zahraničí, ktorá mala už 100 000 vojakov. Veliteľom armády sa stal generál Janin, jeho zástupcom bol generál Štefánik. V júni 1918 bol Štefánik menovaný do hodnosti francúzskeho brigádneho generála. Medzitým sa utvorila vláda ČSR, v ktorej bol Štefánik ministrom vojny. Po vzniku ČSR povedal: „Teda Česi a Slováci sú konečne slobodní. Som spokojný sám so sebou.“
Tragický návrat a trvalý odkaz
Milan Rastislav Štefánik, francúzsky generál, vyznamenaný vysokými vojenskými vyznamenaniami Francúzska a Talianska, minister vojny ČSR, vedec - astronóm svetového mena, uznávaný diplomat, priateľ najvplyvnejších osobností v rôznych štátoch sveta, obľúbený, vážený človek v spoločnosti, spolupracovník Dr. Tomáša G. Masaryka a Dr. Eduarda Beneša pri mnohých vyjednávaniach o vytvorení spoločného štátu Slovákov a Čechov, zomrel 4. mája 1919. Bolo to v nedeľu uprostred jari, po štyroch rokoch prvej svetovej vojny. Po dlhých rokoch strávených v zahraničí sa vracal z Talianska späť do vlasti. Nad Bratislavou sa objavilo lietadlo talianskej značky Caproni. Chvíľu krúžilo, hľadalo miesto na pristátie. Potom strmhlav padlo na zem. V lietadle zahynul Milan Rastislav Štefánik, jeho dvojplošník Caproni Ca.33 havaroval spolu s dvoma talianskymi letcami a mechanikom pri pristávacom manévri neďaleko Ivanky pri Dunaji. Celá posádka našla v troskách lietadla okamžitú smrť. Štefánikov život sa skončil náhle, na prahu nového života v oslobodenej vlasti, o ktorej vznik sa tak mimoriadne zaslúžil. Smútočné obrady sa konali 10. mája v Bratislave a 11. mája 1919 v Košariskách.
M. R. Štefánik zomrel na prahu československej štátnosti, ako prvý štátnik a vojenský generál, ako jeden z posledných hrdinov Prvej svetovej vojny. Mohyla na Bradle. Milan Rastislav Štefánik je spolu s talianskymi letcami pochovaný v mohyle na vrchu Bradlo, vypínajúcom sa nad Brezovou pod Bradlom a Košariskami 11. mája 1919, spolu s tromi letcami. Nad ich spoločným hrobom bola navŕšená mohyla z kameňa a v nej zapustený pomník - kamenný kríž. Základný kameň mohyly nad týmto hrobom bol položený dňa 4. mája 1924 pri príležitosti piateho výročia tragickej smrti tohto významného muža. So stavbou mohyly sa začalo 11. júla 1927 a bola uskutočnená za 280 pracovných dní. Mohyla bola slávnostne odhalená 23. septembra 1928. Mohyla sa vypína na kopci vo výške 543 m.n.m. a je z nej krásny výhľad na okolitý kraj. Skladá sa z troch častí. Tvoria ju dve terasy akoby vyrastajúce zo svahu. V hlave je hrob generála Štefánika, v jeho nohách hrob kráľovského mechanika-strelca Aggiustiho Gabriela, po pravom boku je hrob dôstojníka Mancinelliho Scottiho, ktorý bol neskôr prevezený do vlasti, po ľavom boku seržant Merlini Umberta. Spodná terasa má dĺžku 93 m a šírku 62 m. Druhá terasa s obvodom 45 m a 32 m. Z každého rohu sa pnú do výšky 12 m mohutné kamenné obelisky. Jedinou živou výzdobou sú jalovce, vyrastajúce z pôdy povrchu. Je zhotovená z kvádrov drahocenného kameňa - travertínu, ktorý bol dovezený zo Spišských Vrchov (194 vagónov, t.j. 924,32 m3). Bolo spracovaných 6000 m3 muriva, 14000 m3 odkopaných a vykopaných zemín a urobených 3300 m2 dlažby.
Štvrtý máj je v Slovenskej republike pamätným dňom, ktorým sa pripomína úmrtie Štefánika, jednej z najvýznamnejších osobností moderných dejín Slovenska. Na základe zákona o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch z októbra 1993 je 4. máj v Slovenskej republike pamätným dňom, ktorým sa pripomína úmrtie Štefánika. V Košariskách sa nachádza aj Múzeum Milana Rastislava Štefánika, ktoré otvorili v roku 1990 v Štefánikovom rodnom dome.
Prvenstvá a nadčasový odkaz
Milan Rastislav Štefánik bol popredným žiakom, študentom, hlasistom. Patrí medzi prvých našich cestovateľov, diplomatov, zberateľov exotík, astronómov. Bol francúzskym občanom a generálom. Zaradil sa medzi prvých Slovákov, čo usilovali o samostatné Československo, čo bojovali v našej armáde v zahraničí, čo rozhadzovali z lietadla letáky nad zákopmi so slovenskými a českými vojakmi. Zomrel ako prvý zo štátnikov Československej republiky. Prvenstvá ho sprevádzali aj po smrti. Patrí medzi prvých, ktorým sa upieralo miesto v dejinách. Stal sa prvým, ktorému národ postavil takú veľkolepú mohylu. Mohylu na Bradle, na ktorej sa viackrát po prvý raz po odmlčaní schádzal ľud, aby oživil Štefánikovu pamiatku.
Osobitne treba vyzdvihnúť Štefánikove sebaobetovanie sa v mene národa, mravnú čistotu jeho zámerov i prostriedkov pri prekonávaní prekážok. Bola to osobnosť napriek krehkému zdraviu silná, neobyčajne sugestívna, hlboko veriaca, túžiaca po pravde a poznaní. Svoje etické, morálne mravné krédo i lásku k svojmu národu zhrnul do troch slov: „Veriť - Milovať - Pracovať“ a on skutočne tak žil.
Milan Rastislav Štefánik - osobnosť, ktorej význam nespočíva iba v rozhodujúcom podiele na založení prvého slobodného spoločného štátu Čechov a Slovákov. Je aj prvý zo svojho národa, ktorý obdivuhodnou diplomaciou vplýval na európsku politiku. S myšlienkami, názormi a činmi môžeme ho dnes vnímať ako prvého „Európana“. Predpokladal, že nastane stav, ktorý nazval „europeizácia“, čo malo predstavovať harmóniu národov v Európe. Je potrebné, aby sme pochopili jeho nadčasovosť a aj dnes sa hlásili k Štefánikovej európskej myšlienke.
Jeho odkaz žije ďalej aj prostredníctvom inštitúcií nesúcich jeho meno. V roku 1993 bola Vysoká vojenská letecká škola SNP v Košiciach premenovaná na Vysokú vojenskú školu letectva gen. M. R. Štefánika. S platnosťou od 20. novembra 1996, na základe novely zákona č. 172/1990 Zb. o vysokých školách, sa zmenil názov na Vojenskú leteckú akadémiu generála M. R. Štefánika v Košiciach. Po jej zániku bola zákonom č. 455/2004 Z. z. k 1. septembru 2004 zriadená Akadémia ozbrojených síl generála Milana Rastislava Štefánika v Liptovskom Mikuláši ako štátna vysoká škola. Dňa 25. júna 2008, rozkazom prezidenta Slovenskej republiky č. 2/2008, bol vojenskému útvaru - dopravnému leteckému krídlu v Kuchyni zapožičaný čestný názov Dopravné letecké krídlo generála Milana Rastislava Štefánika. Po reorganizácii tohto útvaru, bol rozkazom prezidenta SR č. 6/2017 z 10. januára 2017 upravený zapožičaný čestný názov na Dopravné krídlo generála Milana Rastislava Štefánika. Prezident Slovenskej republiky vymenoval 7.
Priaznivci vojenskej histórie môžu na YouTube kanály VHÚ Bratislava vzhliadnuť video film „Generál Milan Rastislav Štefánik - Osloboditeľ“, ktorý vznikol ako príspevok Vojenského historického ústavu Bratislava pri príležitosti 140. výročia narodenia M. R. Štefánika a 100. Krátky video film v dĺžke vyše 7 minút inovatívnym spôsobom zobrazuje život a dielo tohto veľkého syna slovenského národa, vedca, astronóma, vojaka, letca, diplomata a politika, hlavného organizátora československých légií vo Francúzsku, Rusku a Taliansku a spolutvorcu česko-slovenskej štátnosti. Využitím Štefánikových dochovaných citátov, v ktorých sa vyjadroval nielen k vedeckým poznatkom, organizovaniu československého zahraničného odboja, komentovaniu širších vojensko-politických súvislosti prinajmenšom v európskom meradle, pohľadom na život, či k zdravotným ťažkostiam, sa toto filmové spracovanie snaží plastickejšie priblížiť širokej verejnosti tohto výnimočného človeka, ktorý sa zapísal nielen do našej, ale aj európskej histórie.
tags: #milan #rastislav #stefanik #metod #narodenie #umrtie