Poruchy správania sú dnes široko chápaným pojmom. V zásade ide o rôznorodé formy neprispôsobivého správania, ktoré majú nepriaznivý vplyv na sociálne vzťahy jednotlivca a na jeho sociálnu adaptáciu. Poruchy správania chápeme z pedagogického hľadiska ako široké, etiologicky rôznorodé spektrum maladaptívneho správania, pričom jednotlivec je rezistentný voči bežnému výchovnému pôsobeniu a jedná sa o trvalejší ráz a prejav osobnosti. Poruchy správania môžeme charakterizovať ako odchýlku v oblasti socializácie, kedy nie je jedinec schopný rešpektovať normy správania na úrovni zodpovedajúcemu jeho veku, príp. úrovni jeho rozumových schopností.
Dieťa sa počas vývinu učí rozlišovať medzi žiaducim a nežiaducim správaním, postupne spoznáva normy, ktoré má dodržiavať a podľa ktorých sa má správať. Spočiatku mu v tom pomáhajú jeho rodičia, no neskôr dokáže regulovať svoje správanie aj samé, dokonca aj vtedy, keď ho nikto z dospelých nekontroluje. Dieťa tak za zlé správanie pociťuje vinu a vie aj prečo, samé vie vysvetliť dospelým, čo urobilo zle a nevhodne. Dieťa, ktoré dodržiava sociálne normy a nemá problém s autoreguláciou, dokáže aj odložiť aktuálne uspokojenie na neskôr, teda rozumie tomu, že nie všetko môžem mať hneď a tak, ako chcem.
Kategorizácia a symptomatológia poruchového správania
O poruchách správania hovoríme vtedy, keď dieťa nerešpektuje sociálne normy v spoločnosti, keď sa neadekvátne správa k ľuďom, teda, keď nedokáže nadväzovať a udržiavať prijateľné sociálne vzťahy, keď mu chýba empatia, keď sa nadmerne zameriava na seba a na uspokojovanie svojich vlastných potrieb, keď za porušenie akýchkoľvek noriem nepociťuje vinu atď.
Dificility v správaní sa môžu u detí prejavovať rôznymi symptómami. Poruchy správania, pri ktorých jednotlivec nerešpektuje spoločenské či právne normy alebo ak prichádza k ich aktívnemu a závažnému porušovaniu, majú už disociálny, resp. asociálny až antisociálny charakter. Podľa MKCH - 10 sem patrí agresívne správanie, terorizovanie, záškoláctvo, neposlušnosť, výbuchy zlosti, túlanie, úteky z domu, krádeže, poškodzovanie majetku, podpaľačstvo a pod., pokiaľ tieto prejavy majú charakter opakovaného, pretrvávajúceho disociálneho / asociálneho / antisociálneho správania.
Biologické a psychologické podmienenie správania
Pri prehodnocovaní porúch správania musíme brať do úvahy súbor vnútorných a vonkajších faktorov a ich vzájomný vzťah. Vnútorné príčiny zahŕňajú zvýšenú vnímavosť organizmu voči patologickým podnetom na podklade dedičnosti a vrodených dispozícií, pričom určitú úlohu hrá faktor veku a pohlavia. Na každého jedinca má veľký vplyv genetický materiál rodičov. Medzi patogénne činitele patria aj hereditálne činitele, psychologické a biologické faktory ako ranná detská skúsenosť, typ temperamentu, úroveň rozumových schopností, disharmonický vývin osobnosti, či nedostatočne spracované defekty a ich nedostatočná kompenzácia.
Nežiaduce správanie veľmi často vyplýva z odlišného citového prežívania dieťaťa, väčšinou zo sklonu k negatívnemu emocionálnemu ladeniu. Tieto deti bývajú väčšinou vnútorne napäté, s pocitmi nepohody a celkove majú vyššiu dráždivosť. Často im chýbajú pozitívne citové zážitky, a naopak, citová chladnosť alebo hostilita bývajú u nich negatívnym zážitkom. Deti s poruchami správania mávajú tiež zníženú toleranciu voči záťaži, nie sú schopní odložiť vlastné uspokojenie alebo sa ho vzdať, tiež majú aj znížené sebaovládanie a bývajú impulzívni.
Vplyv rodinného a sociálneho prostredia
Behaviorálni psychológovia tvrdia, že správanie podlieha zákonom učenia. Jeho základy sa vytvárajú medzi šiestym až dvadsiatym siedmym mesiacom života, predovšetkým v styku s matkou. Z vonkajších podmienok, ktoré môžu mať na správanie dieťaťa negatívny vplyv, uvádzame: požiadavky prostredia sú príliš malé, alebo príliš veľké, prípadne kolísavé, sociálne zdôrazňovanie dieťaťa (rozmaznávanie), negatívne sociálne vyznačovanie (chlad až nenávisť), poskytovanie individuálnej voľnosti (príliš veľa alebo príliš málo), emocionálna obklopenosť dieťaťa (bezpečnosť, istota, bezdomovosť).
Dlhodobejšie neuspokojovanie základných potrieb, ktoré sú základnými motívmi ľudskej činnosti, môže negatívne ovplyvniť správanie dieťaťa. Podobne môže pôsobiť aj patologické alebo kriminogénne prostredie v rodine. Významnú úlohu tu zohrávajú aj nasledovné činitele: neúplná alebo rozvrátená rodina, nedostatok pozitívnych vzorov alebo prítomnosť negatívnych vzorov, ale aj priama výchova k osvojeniu si nevhodného hodnotového systému a nežiaducich modelov správania.
Motivácia nežiaduceho správania
Všetko, čo v živote robíme, má nejaký dôvod, motív a zväčša slúži aj na uspokojenie niektorej potreby.
- Potreba stimulácie: potreba potrebného vzrušenia, ktoré môže byť uspokojované takým správaním, ktoré sa vymyká normálnemu správaniu.
- Potreba citovej istoty a bezpečia: môže byť uspokojovaná aj náhradným spôsobom, a to napr. vtedy, keď chce dieťa upútať na seba pozornosť aj tak, že sa začne viazať na nevhodnú autoritu.
- Potreba sebarealizácie: tieto deti chcú zažiť pocit uznania a ocenenia, avšak niekde inde ako vo vlastnej rodine a to ich vedie k sebarealizácii nežiaducim smerom.
- Potreba získať žiaduce materiálne prostriedky: motívom najmä majetkovej trestnej činnosti je potreba vlastniť to, čo by určitým spôsobom potvrdzovalo sociálnu prestíž dieťaťa v partii.
Špecifické prejavy: Hyperaktivita a poruchy pozornosti
Deti s výraznými poruchami správania bývajú často nadmerne pohyblivé, objavujú sa rečové problémy, nedostatky v základných sebaobslužných zručnostiach a poruchy v oblasti kognitívnych funkcií. Porucha pozornosti (ADD) alebo porucha pozornosti sprevádzaná hyperaktivitou (ADHD) je veľmi nápadná v školských zariadeniach a školách, ale aj doma, ak zaťažujeme dieťa úlohami, ktoré trvajú dlhšie. Dieťa nie je schopné venovať riešenej úlohe dostatočne dlho pozornosť. Vedľajšie bezvýznamné podnety ho rozptyľujú a rušia.
ADHD 101 - Prečo deti s ADHD potrebujú odlišné rodičovské stratégie
Hyperaktivita je zas charakterizovaná ako neschopnosť osoby prispôsobiť úroveň aktivity požiadavkám situácie. Deti sú nápadné motorickým nepokojom, nesústredenosťou a mnohovravnosťou. Sú v neustálom pohybe, nevydržia pri žiadnom zamestnaní, vyrušujú ostatné deti, upútavajú na seba pozornosť. Nakoľko sa hyperaktivita často viaže s deficitom v oblasti pozornosti, mnoho detí s ADHD vykazuje tiež agresívne prejavy, výukové ťažkosti, rôzne neurologické poruchy (ľahká mozgová dysfunkcia, poruchy koordinácie pohybov) a poruchy v oblasti vizuálno-motorickej percepcie.
Intervencia a preventívne prístupy v školskom prostredí
Škola je spoločenská inštitúcia zaisťujúca všestranný rozvoj osobnosti každého žiaka v rámci plnenia si svojej výchovno-vzdelávacej a socializačnej úlohy. V rámci eliminácie porúch správania dokážu odborníci efektívnou kooperáciou zabezpečiť prevenciu mládežníckych recidív a rôznymi formami výcvikov vedia mládež smerovať k plnohodnotnejším činnostiam.
Ako najčastejšie formy prevencie sa odporúčajú špeciálne vyučovacie prístupy, realizácia prevenčnej činnosti v rámci mimoškolských činností, ako napr. spolupráca s policajným zborom, súdmi a pod., špecifické programy na výchovu k zdravému životnému štýlu, programy určené na prehlbovanie a podporu vzájomných dôverných vzťahov, budovanie pozitívneho kreatívneho prostredia, spolupráca so strediskami psychologickej prevencie, názorné využívanie didaktických pomôcok a výpočtovej techniky, aktívna spolupráca s koordinátorom prevencie, vytváranie psychicky pozitívnej školskej klímy, kooperácia školy s rodinou.
Žiak môže mať do svojho vzdelávania - ak to potrebuje - zaradené v rámci vzdelávacej oblasti špeciálnopedagogická podpora špecifické vzdelávacie predmety:
- Prevencia sociálno-patologických javov: hlavným cieľom je prevencia, v rámci ktorej získajú žiaci základné informácie o vplyve drog na zdravie človeka, o ich nebezpečenstve a škodlivosti, informácie o trestnoprávnej zodpovednosti, informácie o riešení šikanovania, záškoláctva.
- Terapeuticko-korekčné cvičenia: obsah tohto predmetu je zameraný najmä na vedenie žiaka k primeranému zvládaniu jeho subjektívnych záťažových situácií, na zmierňovanie jeho prípadnej impulzivity, agresivity, zníženej frustračnej tolerancie.
Komplexný pohľad na riešenie problémov
Poruchy správania - najmä ak pretrvávajú dlhodobo - nemožno brať na ľahkú váhu. Aj z drobných a ľahkých porúch správania pri dlhodobom neriešení sa môžu vyvinúť vážne ťažkosti pre dieťa (emocionálne, osobnostné, vzťahové, rovesnícke…), ale aj nepríjemnosti pre jeho okolie (rodinu, kamarátov, učiteľov). Preto je potrebné zakročiť a zvoliť primerané postupy podpory čo najskôr, ihneď pri objavení sa prvých znakov a prvých prejavov porúch a nečakať, kým sa poruchy rozvinú.
V prvom prúde musí žiakovi poskytnúť pomoc a podporu rodina a škola - ak rodina z akýchkoľvek dôvodov nemôže alebo nevie takúto podporu poskytnúť, najvýraznejšia úloha pripadá na školu. Členovia odborného tímu v škole vedú ostatných pedagógov školy k využitiu najprv všetkých vnútorných zdrojov a možností školy, ako aj k spolupráci s rodinou žiaka, k čomu by mali byť primerane vyškolení a mať zručnosti v individuálnej aj skupinovej práci s takýmto zameraním.
V prípade, že takéto vnútorné pedagogické opatrenia školy nepostačujú, je potrebné obrátiť sa na odborníkov v poradniach existujúcich v rezorte školstva (psychológov, špeciálnych pedagógov, liečebných pedagógov, sociálnych pedagógov), niekedy aj na odborníkov mimo rezort školstva (lekárov, sociálnych pracovníkov, kurátorov, políciu a pod.). Tí doporučia ďalšie postupy, pomenujú všetky možnosti a budú spolu so školou a rodinou hľadať najoptimálnejšie cesty riešenia. Ak sú poruchy správania vážneho charakteru a nedajú sa zvládnuť pedagogickými postupmi v rámci bežnej školy, môžu sa takíto žiaci vzdelávať v diagnostickom centre, v reedukačnom centre, alebo v špeciálnej triede pre žiakov s poruchami správania, či ako žiak s nastavenými podpornými opatreniami v bežnej triede ZŠ, prípadne podľa potreby aj s vypracovaným individuálnym vzdelávacím programom.
tags: #moje #dieta #je #zle #hadze #hracky