Malé deti sú tak rozkošné, dokážu roztopiť naše srdcia a vyčariť nám na tvári úsmev. Lenže všetci tiež vieme, hlavne ako rodičia, že tieto nádherné bytosti sa vedia v momente premeniť na nezvládnuteľné osobnosti, ktoré sa zrazu hádžu o zem, vrieskajú a nie je možné s nimi uzavrieť žiadnu rozumnú dohodu. Záchvaty vzdoru sú zaťažkávacou skúškou každého rodiča. Časté kričanie dieťaťa, či už v dôsledku obdobia vzdoru, frustrácie pri jedle, alebo iných potrieb, je bežnou súčasťou rodičovstva. Je dôležité pochopiť, kde sa tieto strašné záchvaty zúrivosti berú a prečo, a rovnako tak, ako na ne reagovať spôsobom, ktorý podporuje zdravý vývoj dieťaťa a posilňuje vzájomný vzťah.
Obdobie vzdoru: Prirodzená fáza vývoja
Kritickým obdobím je 1,5 - 3 roky, kedy sa vzdor u detí prvýkrát objavuje. Okolo troch rokov začne zvyčajne pomaly miznúť. Pred nástupom do školy by sa už deti takto správať nemali a len veľmi málo z nich máva záchvaty zúrivosti ešte v prvej triede. Väčšinou takýto záchvat príde v momente, keď dieťa nedostane, čo chce, alebo od neho chcete niečo, čo nechce urobiť. Dieťa sa „zablokuje“ a tým s vami vlastne bojuje o moc. Nesúhlasí s hranicami, ktoré ste mu určili, takže sa začne správať spôsobom, ktorý je preň najľahší - začne vzdorovať. Vo veku 1,5 - 3 rokov je to úplne prirodzené, preto sa tomuto obdobiu hovorí obdobie vzdoru.
Dieťa hľadá mantinely svojho správania a tieto mantinely si vytvára podľa toho, ako mu ich určíte vy. Vývoj jeho vzdorovitého obdobia tiež závisí od toho, aký má temperament, charakter, osobnosť, alebo aj od vášho prístupu. Vy musíte dieťaťu ukázať hranice, ale s množstvom lásky.
Niekedy je tiež nutné dieťaťu ukázať, že nechcete, aby určitú vec robilo. Je však dôležité povedať mu prečo. Dieťa by malo jasne vedieť, počuť a vnímať, že požiadavky rodičov sú nemenné. Rodičia preto musia postupovať jednotne - len ťažko zabránite chvíľam vzdoru, ak bude každý rodič hovoriť niečo iné. Určite pevné hranice - keď poviete áno, bude to znamenať áno, nie niečo medzi tým.
Aby sme predišli vzdoru u detí, pokúste sa týmto konfliktom a zrážkam s vašou rodičovskou autoritou zabrániť a obmedzte zbytočné konflikty. Netrvajte napríklad despoticky na tom, aby sa dieťa prestalo hrať s autíčkom presne v túto sekundu, ale dovoľte mu, aby sa ešte zopár minút dohralo. Rovnako síce budete trvať na tom, aby si upratalo hračky, ale ponúknite mu pomoc. Robí ráno scény, pretože nechce ísť do škôlky bez svojho obľúbeného autíčka? Dovoľte mu, aby si ho vzalo, ale dôrazne mu povedzte, že ak ho stratí, nové mu nekúpite. Keď potom pôjdete zo škôlky domov, ľahšie predídete záchvatom zúrivosti, keď dieťa uvidí vo výklade autíčka - to svoje bude mať v ruke alebo vo vrecku. Treba si tiež uvedomiť, že veľa záchvatov zlosti je spôsobených tým, že dieťa veľmi súrite a vo všeobecnosti sa stále ponáhľate - nemáte čas sa s dieťaťom porozprávať, často naň kričíte. Záchvaty vzdoru sú najčastejšie u detí, ktorých rodičia sú prehnane úzkostliví, a to preto, že deti zbytočne chránia a strážia.
Praktické tipy, ako zamedziť záchvatom zlosti, zahŕňajú nepoužívanie trestov. Dieťa za vzdorovité správanie v žiadnom prípade netrestajte - aj tak to nepomôže. Ak sa začne v nákupnom centre váľať po zemi a robiť scény a vy mu dáte po zadku, začne kričať ešte viac. Ideálne je takúto situáciu zmeniť, čiže nereagovať a odstúpiť ďalej od dieťaťa. Dieťa tiež môžete chytiť za ruku, bez slova ho postaviť niekam, kde je ticho, a nechať ho „vyzúriť sa“. Ak sa to stane doma, najlepšie je, keď za dieťaťom zavriete dvere a odídete z miestnosti. Pamätajte, že bez divákov dieťa o chvíľu zúriť prestane. Len čo záchvat odznie, ubezpečte dieťa, že ho aj tak ľúbite, ale vysvetlite mu, prečo ste museli urobiť to, čo ste urobili (prečo ste odišli z miestnosti a pod.).
Krik pri jedle a jeho príčiny: Od dojčiat po batoľatá
Krik dieťaťa počas jedla je častou výzvou, ktorá môže rodičov priviesť k zúfalstvu. Príčiny môžu byť rôznorodé a závisia od veku dieťaťa. U najmenších dojčiat sa môžu objaviť špecifické problémy, ako to ilustruje prípad 7-mesačného dieťaťa, ktoré užíva antibiotiká Klacid. To odmieta všetko mliečne, aj materské mlieko aj UM, a „pije“ iba keď spí. Takáto zmena v správaní môže byť priamo spojená s užívaním liekov, ktoré môžu spôsobiť nepríjemné pocity ako nadúvanie alebo zmenu chuti. Rovnako tak, keď 5-mesačné bábätko, ktoré je stále dojčené, nemôže byť kŕmené materským mliekom, pretože matka je v nemocnici a užíva lieky, ktoré jej to nedovoľujú, dieťa môže prejavovať nespokojnosť a krik. Nedostatok známeho spôsobu kŕmenia a matkinej blízkosti môže viesť k frustrácii.
7 najčastejších chýb, ktoré zhoršujú prieberčivé stravovanie (a 7 jednoduchých riešení)
U starších dojčiat, ako je 10-mesačná dcéra, ktorá pri každom jedle kričí a je mrzutá, je situácia tiež náročná. Ak ju rodičia niečím zabávajú, je bez problémov, ale počas jedenia musia vystriedať veľa podnetov, inak sa nenaje. Snaha nechať ju vyhladnúť má len obmedzený úspech, keďže zje len pár lyžičiek a krik sa začína znova. Pri dojčení je to podobné - vystrája, otáča sa na brucho, trochu cucne, potom sa odtiahne a stále tak dookola. V tomto veku môže byť krik prejavom viacerých faktorov: bábätko objavuje svet a ľahko sa rozptyľuje, môže mať nepohodlie pri raste zúbkov, alebo môže jednoducho testovať hranice. Pre deti s alergiami, ako je 5-mesačná dcéra, ktorá prešla z výhradného dojčenia na Neocate Infant kvôli alergiám, je dôležité, že napriek zmene prospieva veľmi dobre a ťažkosti zmizli. V takýchto prípadoch je kľúčové zabezpečiť správnu stravu, ktorá nespôsobuje ďalšie nepohodlie.
U detí vo veku batoľaťa a predškolského veku môžu byť príčiny kriku pri jedle spojené s výberom jedla, potrebou samostatnosti alebo opäť len s únavou či hladom. Pre trojročné dieťa je dôležitý aj správny jedálniček a množstvo jedla, ktoré by malo zjesť. Ráno napríklad môže piť mliečko okolo 150ml, o hodinku na to má raňajky ako 20g vločiek, trošku ovocia, oriešky s mliekom, alebo praženicu z 2 vajec s chlebíkom, alebo krajec chlebíka so zeleninou. Prípadné odmietanie jedla a krik môžu byť prejavom, že dieťa chce mať kontrolu nad tým, čo a kedy zje. Obľúbené riady na dosah môžu eliminovať scény, keď dieťa odmieta jesť, pretože to nie je jeho obľúbený tanierik. Takéto scény sa dajú celkom ľahko eliminovať, ak dieťaťu vyčleníme určitú časť v kuchynskej linke, zásuvku alebo poličku, ľahko dostupnú, kde budú uložené všetky obľúbené riady vášho drobca. Svoje tanieriky, poháriky, príbory si môže tiež po umytí riadu odložiť na miesto, čím ho učíte aj upratovať si po sebe.
Vo všeobecnosti, väčšinou sú záchvaty hnevu u detí spôsobené únavou, hladom, nepohodou alebo jednoducho tým, že nedokážu pomenovať a vysvetliť, čo chcú a potrebujú. A občas sú volaním po našej pozornosti. Namiesto zákazu je často efektívnejšie dieťaťu ukázať, ako danú činnosť vykonať bezpečne alebo s čo najmenším negatívnym dopadom. Napríklad, namiesto toho, aby ste dieťa kŕmili v snahe zabrániť neporiadku, ukážte mu, ako správne držať lyžičku a jesť nad tanierikom, prípadne si po sebe utrieť zvyšky jedla zo stola alebo zo zeme.
Vplyv kriku rodičov na detskú emocionalitu a vývoj
Kričanie na deti ako výchovná metóda alebo časté riešenie rôznych situácií môže zanechať trvalé následky na ich emocionalite. Sú prítomné pocity strachu, úzkosti, dieťa môže cítiť neistotu. Ak je krik na dennom poriadku a aj pri menej závažných situáciách rodič zvyšuje hlas, dieťa si môže túto stratégiu osvojiť tiež. Krik, jačanie, rev rodiča učí dieťa len a len jednému: učí dieťa báť sa rodiča. Je vašim výchovným cieľom, aby sa vás bálo? Cieľom by malo byť, aby deti pochopili, že ich správanie bolo zlé, aby pochopili dôsledky svojich činov a v budúcnosti ich neopakovali. To krikom nedosiahneme.
Krik má vplyv na sebavedomie dieťaťa, ktoré môže mať pocit menejcennosti alebo pocit, že nie je dosť dobré pre svojich rodičov. Nech je ten rodič akýkoľvek, pre dieťa je to základná osoba v jeho živote a tak, ako rodič vníma dieťa, sa môže aj ono samo začať vnímať. Môže sa stať aj opak, že dieťa nie je agresívne, ale sa stiahne a aj v interakcii s inými ľuďmi prežíva emócie strachu. Týka sa to potom aj školy, dieťa má obavy, že bude hodnotené, že sa bude naň kričať, ak donesie horšiu známku, poznámku, nesplní očakávania rodičov. V neposlednom rade je tým narušená aj celková kvalita vzťahu rodiča a dieťaťa. Emócia strachu je najzákladnejšia emócia, ktorú máme, lebo nám v podstate zabezpečuje prežitie. Báť sa je normálne, báť sa vo zvýšenej miere už normálne nie je. Náš kognitívny systém, naša nervová sústava tú informáciu spracujú, niekde sa uloží a neskôr môže vyplávať na povrch v úplne inej podobe.
Zahanbenie, obzvlášť verejné, zanecháva na dieťati väčší šrám. Rodič by sa mal zamyslieť, ako by asi bolo jemu v takej situácii, tiež by mu nebolo príjemné, ak by naňho niekto pred publikom nahučal alebo mu dal negatívnu spätnú väzbu. Mama alebo otec sa síce môžu potom ospravedlniť, môžu si to s dieťaťom vyriešiť medzi sebou, ale ten pocit zahanbenia tam ostane.
Rodičia sú pre dieťa vzorom správania vo všetkom. My ich učíme, ako sa správať k okoliu, i k sebe, učíme ich hodnotám i k úcte voči ostatným. Ak doma zažívajú agresiu a krik, budú tento model vnímať ako normálny a to bude odrážať aj ich správanie. Takže i ony samy budú tento vzor opakovať a myslieť si, že je to úplne normálne. Niekedy sa rodičia preberú a spamätajú, keď ich deti v škôlkach alebo v školách útočia na iné deti a majú problémy so správaním. Lenže to už býva neskoro.
Kedy je zvýšený hlas oprávnený a kedy už škodí?
Zvýšený tón hlasu alebo občasný krik však má svoje miesto a funkciu v komunikácii a nie je možné úplne ho vynechať ani pri výchove detí. Asi každý rodič na svete už zvýšil na svoje dieťa tón hlasu alebo naň zakričal. Nie, nie je len negatívny. Krik má v komunikácii aj také funkcie, ktoré sú žiaduce. Keď rodič v nejakej situácii zvýši hlas, neznamená to automaticky, že zlyháva. V interakcii sa aj deti mnohokrát prejavujú emotívne, nie je to teda len o tom rodičovi, ale o oboch stranách.
Je rozdiel v tom, ako kričíme, a nie je krik ako krik? Závisí to vždy od situácie, v ktorej sa dieťa a rodič nachádzajú. Lebo ak dieťa nereaguje ani na tretie upozornenie, neurobí niečo, čo má - napríklad neodloží mobil alebo sa neoblieka ráno do školy a rodina preto mešká, je v poriadku zvýšiť tón. Ale je iné, ak rodič okríkne dieťa v bežnej komunikácii, že príde a hneď na prvýkrát dieťa okríkne „Obleč sa!“ V takom prípade dieťa ani nedostalo šancu urobiť to, čo od neho rodič žiada, predtým ako naň nakričal. Keď dieťa vie, čo má robiť, a neurobí to, tak zvýšený hlas alebo krik rodiča môže očakávať. Je teda rozdiel v tom, ak dáme dieťaťu šancu zareagovať a až potom zvýšime hlas.
Čo hlasitosť alebo tón? Určite je podstatný aj rozdiel pri veku dieťaťa. Dvojročnému dieťaťu je ešte niekedy náročné vysvetliť, čo od neho chceme, nemusí rozumieť celej tej situácii, a práve to, že rodič použije zvýšený tón, dáva mu informáciu, že by malo zbystriť pozornosť, pretože rodič odo mňa niečo chce. Sú situácie, ktoré si zvýšený tón hlasu a krik na dieťa vyslovene vyžadujú. Zvýšený hlas má funkciu vzbudiť pozornosť, či už ide o nejakú nebezpečnú situáciu, keď mi dieťa vybehne na cestu alebo sa pustí dole kopcom, lebo nemá ešte taký pud sebazáchovy, okríknutie dieťaťa v takom momente je namieste. Vtedy krik slúži na to, aby sme dieťa ochránili. Alebo aj v nejakej vážnej situácii môže zvýšený hlas dať dieťaťu na vedomie, že skutočne je to vážna situácia, že by malo byť ostražité a bdelé. Alebo ak zvyšuje hlas učiteľ v škole. Zvýšený hlas má aj evolučnú funkciu, ak chceme väčšiemu počtu detí či ľudí odkomunikovať nejaké dôležité informácie alebo potrebujeme odkomunikovať niečo v hlučnejšom prostredí. Určujeme tým dieťaťu hranice. Nech zvolíme akýkoľvek typ výchovy dieťaťa, na to, aby sme dokázali vyformovať človeka, ktorý bude v spoločnosti funkčný, musíme stanovovať hranice.
Prečo rodičia kričia: Hľadanie koreňov správania
Každému rodičovi sa to stane. Nezvládne situáciu, je podráždený z mnohých iných vecí, do toho ešte aj dieťa niečo vyvedie, a tak stratí na chvíľu nad sebou kontrolu, neovládne sa a kričí. Rodičia často kričia, a to napriek všetkej snahe byť k deťom jemní a láskaví. Na sklonku dňa sú frustrovaní, že sa im nedarí dať deťom hranice, nastaviť pravidlá, ktoré by fungovali. Majú pocit, že pomaly nevedia, ako majú vychovávať deti. Netreba sa však tomu veľmi čudovať, ak sú pod vplyvom nejasných, protichodných rád od rôznych odborníkov na výchovu. Mnohé z týchto teórií vyzerajú krásne a užitočne. Obsahujú kopec pravidiel, ako na disciplínu dieťaťa - ako deti netrestať, nedávať im „time-outy,“ používať slovo „nie,“ nechať ich pocítiť dôsledky konania… Len málokedy však tieto výchovné „filozofie“ obsahujú podrobné manuály, ako to máte docieliť. Keď tápete, strácate kontrolu, kričíte.
Akonáhle sa staneme rodičmi, náš svet sa úplne zmení. Mnohí rodičia úplne zabúdajú na svoje potreby, ale aj hranice, čo však nie je vôbec dobré. Ak napríklad mama nedokáže spať hlbokým spánkom, ak leží s bábätkom a nechá si ho v posteli len preto, že si myslí, že by to mala robiť, potom je to prejav toho, že sa o seba nestará. Ak sa potrebuje vyspať a obmedziť celonočnú starostlivosť o dieťa, ale cíti sa kvôli tomu previnilo, nestará sa o seba. Ak si mama potrebuje ísť do kuchyne uvariť kávu, ale bojí sa opustiť svoje rozrušené dieťa, takisto sa o seba nestará. Rodičia zanedbávajú svoje osobné hranice kvôli deťom. Kvôli deťom sa vzdávajú väčšiny svojho dovtedajšieho života, ale je absolútne nezdravé poprieť samých seba a vynulovať svoje potreby. Je to nezdravé aj kvôli tomu, aký príklad dávame deťom. Potrebujeme vlastné hranice. Len ak nebudeme zabúdať na seba, môžeme mať s deťmi úprimný, autentický, rešpektujúci vzťah, ktorý určí deťom hranice, ktoré sú jasné a jednoduché.
Rodičia často berú na seba celý emočný „kontajner,“ ktorý na nich dieťa vychrlí (a ten veru býva plný sklamania, smútku a hnevu), namiesto toho, aby boli ich kotvou a bezpečným prístavom. Rodičia by mali pochopiť, že pre dieťa je zdravé prejavovať navonok svoje emócie (je to dôležitá súčasť jeho vývinu) a zároveň vedieť, že nie sú zodpovední za každodenné emočné prežívanie svojho dieťaťa. Ak emócie dieťaťa rodič nedokáže ustáť, potom ho vyčerpáva, keď musí povedať dieťaťu „nie“ alebo na niečom trvať. Okrem toho, že je rodič unavený pri každej vypätej situácii, veľmi pravdepodobne to skončí krikom alebo plačom, čo nie je dobré ani pre rodiča, ani pre dieťa. Ak sa dieťa hnevá alebo inak dáva najavo svoje frustrácie, rodič by sa nemal cítiť za to zodpovedný. Pokiaľ uspokojí základné potreby svojho dieťaťa, jeho jedinou zodpovednosťou je prijať emócie dieťaťa a uznať ich.
Ďalším dôvodom, prečo rodičia kričia, je, že očakávajú nemožné. Deti potrebujú skúmať, objavovať. Potrebujú bezpečné miesta, kde sa môžu voľne pohybovať, experimentovať, skúšať, ako veci fungujú. Povedať dieťaťu, aby nebehalo, neskákalo alebo neliezlo, je podobné ako povedať: „Nedýchaj.“ Rodičia, ktorí nechcú na deti kričať, vytvoria a nájdu pre svoje deti bezpečné miesta na hranie. Ak sú deti v dosahu vecí, či zariadení, ktoré nemôžu používať podľa toho, ako sa im zachce, potom sa netreba veľmi rozrušovať, že naše pravidlá nedokážu dodržiavať. Je na rodičoch, ako si to zariadia: či sa chcú vyhnúť situáciám, ktoré preveria ich trpezlivosť, alebo sa radšej nechajú vtiahnuť do boja o udržanie pokojného stavu (čo je značne nemožné).
Rodičia s deťmi zbytočne diskutujú. Na diskusiu sú potrební dvaja a rodičia pri deťoch zabúdajú, že sa ich nemusia zúčastňovať. Lebo nie sú rovesníci svojho dieťaťa. Oni sú tí, ktorí ho majú viesť. Namiesto toho, aby rodičia na dieťa kričali, by mali nadviazať očný kontakt a pokojným, pevným hlasom oznámiť, čo je potrebné urobiť, napríklad: „Je čas umyť si zuby.“ Úlohy by sa mali zadávať jednoducho, nie diskutovaním. Diskutovanie vytvára akurát tak priestor pre nepochopenie, hádky a kričanie.
Pre rodičov nie je prirodzené pripustiť, že dieťa môže nesúhlasiť s čímkoľvek a má na to právo. Nesúhlas rodičov dráždi. No čím ochotnejšie rodič pripúšťa negatívne pocity dieťaťa a akceptuje ich (neberie si ich osobne), tým ľahšie sa dokáže zbaviť odporu a ísť ďalej. Lebo ako môže dieťa s rodičom bojovať, keď s ním rodič súhlasí? Táto rodičovská „biela zástava“ empatie zázračne roztápa napätie medzi rodičom a dieťaťom. Stačí, keď si rodič uvedomí, že to vytrvalé, impulzívne a často otrasné správanie dieťaťa je v skutočnosti len nie príliš šťastným volaním o pomoc. Potom bude pre neho jednoduchšie nekričať.
Mnoho rodičov si nesie vzorce správania zo svojho detstva s presvedčením, že dieťa je „len“ malý človek, ktorý by mal poslúchať, a tak si k nemu môžu viac dovoliť. Ak je rodič naučený z prostredia, v ktorom vyrastal, že krik je normálny, je to vzorec, ktorý sa veľmi ťažko mení, človek si ho priamo neuvedomuje a nevie s ním cielene niečo robiť. Taký rodič sa naozaj môže snažiť v najlepšom vedomí a svedomí vychovávať svoje dieťa dobre a krik vníma ako niečo, čo k tomu patrí, vníma to ako prirodzenú stratégiu. Rodič môže dieťa nadovšetko milovať, aj keď naň kričí. Faktorov, ktoré to môžu ovplyvniť, je mnoho. Na druhej strane máme rodiny, v ktorých vládne chladná komunikácia, rodič neprejavuje nejaký veľký záujem o dieťa a v takých rodinách nemusí byť prítomný ani krik, ale ani vrúcnosť. Dnes je vnímanie dieťaťa v rodine iné, ako bolo pred stovkami alebo aj desiatkami rokov. Rodiny mali desať detí, niektoré sa nedožili prvého roka života a tým aj to naviazanie na deti bolo iné. Žiaľ, to bola realita. Našťastie to tak už nie je, ale bavíme sa o jednom storočí, čo je z hľadiska evolúcie zanedbateľná doba.
Ako efektívne komunikovať bez kriku: Praktické stratégie
Keď na deti kričíme, snažíme sa krikom riešiť niektoré situácie, potom môžeme očakávať, že budú odvrávať, správať sa neúctivo a tiež v istom veku na nás kričať. Je to to, čo chceme dosiahnuť? Nie je jednoduché v istých situáciách ovládnuť svoj hnev, nervozitu, či zdesenie, ale mali by sme urobiť všetko pre to, aby sme to dokázali a nekričali z plných pľúc, namiesto toho situáciu riešili s rozumom. Tiež je úplne normálne, že každý rodič zažíva z času na čas pocit frustrácie, ale spôsob, akým hovoríme so svojimi deťmi sa dá vždy zmeniť. Otočiť z rázneho stresujúceho monológu na dialóg, v ktorom nechýba rešpekt. Je dôležité, aby sme dieťaťu, a to i v negatívnych momentoch pristupovali s rešpektom, pretože neskôr sa to otočí proti nám, navyše môže trpieť nedostatkom sebavedomia a sebaúcty, čo má zničujúce celoživotné následky.
7 najčastejších chýb, ktoré zhoršujú prieberčivé stravovanie (a 7 jednoduchých riešení)
Ak sa rodič s dieťaťom ocitne v napätej situácii a uvedomí si, že nechce kričať, základná rada je napočítať do desať. Nadýchnuť sa, napočítať do desať, emócia trochu opadne, uvedomiť si tú svoju emóciu a potom zareagovať racionálnejšie. Taktiež si uvedomiť, čo ma vedie k takej reakcii, prečo sa tak cítim. Naozaj vo mne vzbudilo tú frustráciu dieťa alebo niečo celkom iné? Aj taká situácia nastáva pomerne často, že dieťa krik rodiča nevyprovokuje, ale rodič kričí kvôli niečomu, čo sa mu deje mimo toho dieťaťa. Dieťa síce žije svoj život s nami, ale necíti v každej chvíli to isté čo rodič. Napríklad musíme ísť nakúpiť do obchodu potraviny a táto situácia sa týka aj môjho dieťaťa, ale ono to nerieši tak ako my - rieši, že je hladné, že má zajtra písomku, že je možno unavené a my ho vláčime po obchodoch. A preto je potom nepríjemné, mrzuté. Veľmi dôležité je rozprávať sa s dieťaťom o emóciách - čo prežíva, čo ho vedie k tomu, že sa tak správa, a už ten samotný rozhovor môže pôsobiť deeskalujúco na emócie. A keď sa dieťa aj nechce hneď vtedy rozprávať, vie, že má ten priestor a môže za rodičom prísť neskôr. Ale nie každá situácia spojená s krikom je taká, preto si netreba sypať popol na hlavu, ak nastanú aj momenty, ktoré si vyžadujú okamžitú reakciu. Netreba ísť do extrémov. Je to, ako keď sa chceme zdravo stravovať alebo separovať odpad - nemusíme to robiť dokonale, je dobre, ak to robíme udržateľne.
Psychologička a spisovateľka Laura Markham, Ph.D. tvrdí, že posolstvom rodičov číslo jedna po poskytnutí bezpečnosti svojim deťom by malo byť ovládanie vlastných emócií. Možno už máte skúsenosti s tým, že zvýšený hlas nenapráva správanie detí. Naopak, deti po takomto výstupe ešte ťažšie spolupracujú a veľmi ťažko od nich získame disciplínu. Vždy, keď zvýšime hlas, znižuje to ich vnímavosť. Namiesto toho darujeme im úzkosť, znížené sebavedomie, aj šikanovanie. Nedávny výskum potvrdil, že ak na deti pravidelne kričíme, deti sú viac agresívne - fyzicky i slovne voči svojmu okoliu. Deti sa z rodičovského kriku cítia veľmi stresované, vydesené a neisté. Naopak, pokoj a diskusia ich môže viesť k zmene správanie, ktoré bolo považované za zlé. Výsledkom kričania na deti a nezvládnutia našich vlastných emócií sú dlhodobé negatívne vplyvy na deti - úzkosť, nízke sebavedomie, zvýšená agresivita. Taktiež štúdie ukázali, že deti, ktoré sú doma pod tlakom rodičov - rodičia na ne kričia, sú častejšie obeťami šikanovania, pretože ich chápanie hraníc sebaúcty je vychýlené.
Čím nahradiť krik, aby to malo účinok? V niektorých momentoch je to určite zložité a vyžaduje si to cvik. Takto to však môžete zvládnuť:
- Dajte si časový limit: Treba vychladnúť - majte to na mysli vždy a všade. Ak vás niečo nahnevá, nereagujte hneď, pretože stratíte kontrolu nad sebou. Zhlboka dýchajte, odíďte z miesta činu, dajte si čas, aby ste situáciu prehodnotili, až potom riešte. Takto navyše naučíte deti zvládať emócie zdravým spôsobom.
- Diskutujte o emóciách: Uznajte nahlas pred dieťaťom všetky emócie, ktoré môže človek cítiť, rozprávajte sa o hneve, radosti, šťastí, smútku, žiarlivosti, frustrácii či vzrušení. Povzbuďte deti, aby povedali, ako sa cítia a neprejavovali svoje emócie negatívnym spôsobom. Je to dôležité kvôli vytváraniu zdravých vzťahov okolo seba.
- Riešte zlé správanie pokojne, ale pevne: Je bežné, že deti z času na čas niečo vyparatia, najmä počas dospievania. Dôležité je nekričať po nich, nedávať im limity, nevyhrážať sa, ale naučiť sa s nimi rozprávať prísnym pevným spôsobom, ktorý im však umožňuje ponechať neporušenú ich dôstojnosť a sebaúctu. Treba im dať jasne najavo, že niektoré správanie je jednoducho netolerované. Veľmi dôležitý je očný kontakt, najlepšie je diskutovať posediačky, aby ste mali oči v rovnakej výške. Nezabudnite na to, že hrozby a tresty deti v školskom veku ponižujú, zahanbujú, zneisťujú! Vytvárajú v nich pocity hnevu, nenávisti a vedú ku konfliktom.
Ďalšie praktické zmeny môžu ušetriť kopec výbuchov zlosti vášho dieťaťa a tým aj slušnú časť vašich nervov:
- Menej hračiek: Upratovanie hračiek vie byť riadny boj. Ak počet hračiek zredukujeme a navyše, pre každú hračku vyhradíme miesto, deti si tak privyknú na to, že po hre sa hračky upracú.
- Oblečenie na výber: Nachystajte dieťaťu dve kôpky oblečenia na dostupné miesto a nechajte ho, nech si zvolí, ktoré veci si oblečie. Tak bude mať pocit, že sa môže rozhodnúť a vám to ušetrí čas i nervy.
- „Čo chceš robiť skôr?“: Dajte deťom na výber v jednoduchých veciach, napríklad či si chce najskôr upratať hračky a až potom sa obliecť do pyžamka, alebo naopak. Takéto jednoduché možnosti výberu dajú dieťaťu lepší pocit, že aj ono rozhoduje o svojom živote.
- Pozornosť: Deti sa niekedy svojimi záchvatmi vzdoru jednoducho snažia upútať našu pozornosť. Skúste si každý deň vyhradiť nejaký čas len a len pre svoje dieťa alebo deti. Hrajte sa, bláznite sa, choďte spolu na prechádzku, buďte pre dieťa naplno k dispozícii. Ak dieťa prišlo o okrajovú pozornosť matky, napríklad keď mama telefonuje, dieťa zrazu niečo potrebuje, čokoľvek. Hlavne okamžite! Ona sama menej dôležité telefonické rozhovory radšej ukončovala, ale tak to samozrejme nejde robiť stále. Je dobré venovať dieťaťu maximum pozornosti, túto jeho potrebu sýtiť do tej miery, že postupne zvládne bez kriku a hnevu aj to, keď sa rodič práve pozerá iným smerom.
Reakcia na susedovho kričiaceho dieťaťa: Empatia a hranice
Stáva sa, že u susedov hystericky ziape napríklad 3-5 ročné dievčatko, kričí „NIEEE“ a reve, ako by ju z kože drali, a to celý deň od rána do večera s menšími prestávkami. Rodičia po nej nekričia, počuť, ako sa jej pokojne prihovoria. V takejto situácii, keď je to počuť aj cez slúchadlá, prirodzene vzniká otázka, ako by sa to dalo riešiť.
Pre rodičov je to podstatne ťažšie ako pre susedov. Deti v tomto veku vedia vrieskať doslova pre čokoľvek. Možno má dieťa obdobie vzdoru, s tým veľa nenarobíte a ani rodičia. Možno má sople a vrieskať pri odsávaní, alebo užíva sirupy. Možno má dieťa nejakú diagnózu, napríklad PAS, neurobíš nič. Rodičov to iste mrzí a trápi, ale neraz si s tým nevedia rady. Mnohokrát sú prekvapení, za čo dokážu deti hystericky vrieskať, ako napríklad za zle nakreslený obrázok, alebo preto, že ich vybrali z vane, keď už mala studenú vodu a bolo treba ísť spať, alebo odmietajú spráskať kopu sladkostí. Niekedy dieťa v takomto amoku vôbec nevníma, nedá sa s ním komunikovať. V takýchto prípadoch je najlepšie dieťa nechať tak, aby sa upokojilo samo.
Ak sa susedia s rodičmi dobre poznajú, môžu sa slušne opýtať, čo sa deje, že malú slečnu počujú, aj keď majú na ušiach slúchadlá. Ak to predtým dieťa nerobilo, pravdepodobne má obdobie vzdoru alebo je choré, a vtedy sú deti obvykle zlé a uhučané, revú za všetko. Ak rodičia riešia situáciu kľudne a nie, že by dieťa bili, potom je ťažké niečo vyriešiť priamo. Niekedy dokonca zo „strachu“, čo povedia susedia, vyrastajú niektoré deti rozmaznané, lebo je oveľa ľahšie povedať: „tak teda dobre, tu máš čo chceš, len už nehúkaj,“ ako to riešiť inak.
V prípade, že niekde na ulici, v parku ide človek okolo cudzieho rodiča, ktorý agresívne kričí na dieťa, prípadne s ním až lomcuje, a má z toho zlý pocit a nutkanie do toho zasiahnuť, je dôležité v prvom rade nesúdiť rodiča a priori. Neviete, čo toho rodiča viedlo k tomu, že kričí na dieťa. Je to veľmi tenký ľad, či sa starať do cudzích ľudí alebo nie. Ak máte pocit, že by ste mali do toho zasiahnuť, tak nechoďte na to cez to dieťa a nepovedzte rodičovi rovno „Čo to robíte? Nekričte na svoje dieťa“, ale skôr by som odporučila spýtať sa toho rodiča, či nepotrebuje pomoc. Lebo sám sa môže nachádzať v takej situácii, že najradšej by si tam sadol na zem a rozplakal sa. Skôr teda ísť na to cez toho rodiča. Dieťatko môže mať nejaké svoje zdravotné, vývinové, psychické špecifiká, pri ktorých môže byť zvýšený hlas efektívny spôsob, ako upútať pozornosť dieťaťa.
Ozdravný efekt kriku a dôležitosť sebaospravedlnenia
Krik nám slúži na ventilovanie emócií, rovnako ako napríklad plač. Dôjde k uvoľneniu vnútorného napätia. Vtedy zvykneme povedať veci, ktoré sme zadržiavali vo vnútri, a vyčistí sa vzduch. Ak krik ujde, hoci sme na dieťa nechceli kričať, ale predsa sa to stane, je veľmi dôležité sa aj s tými mladšími deťmi rozprávať. Vysvetliť mu svoj pohľad, ale dať priestor aj jemu, aby vyjadrilo, ako sa v tej situácii cíti.
Ako sa má rodič zachovať, ak nakričí na dieťa a vzápätí si uvedomí, že to bolo neprimerané? Prirovnala by som to k situácii, keď nakričíme na dospelého človeka. Čo vtedy urobíme? Prirodzené je ospravedlniť sa. To isté máme urobiť aj pri interakcii s dieťaťom. Avšak nie je správne, ak to rodič zoberie celé na seba, ospravedlní sa a tým to hasne. Nemusí to mať úplne pozitívny výchovný efekt, pretože dieťa si z toho môže vziať, že rodič vybuchol, ospravedlnil sa mi, je to chyba rodiča. A pritom aj dieťa môže vyprovokovať chtiac alebo nechtiac tú konkrétnu situáciu a reakciu rodiča, preto by malo dostať informáciu, že aj ono sa malo správať inak. Rodič si nemusí hneď sypať popol na hlavu, ak na dieťa skríkne. Ak sa to stane raz za čas, nedeje sa to pravidelne, nič sa nestane. V pokoji mu povedzte: „ja som od teba chcela toto, na trikrát to nešlo, preto som už skríkla.“ Nie je vhodné ísť do roviny autoritatívnosti, že „ja som tu tá dominantná a ty si tu na to, aby si ma poslúchal.“ Samozrejme, že dieťa by malo rodiča poslúchať, ale mala by to byť prirodzená zvnútornená reakcia - toto sa odo mňa očakáva, preto to urobím. A nie, že to urobím preto, lebo inak ma rodič prestane mať rád a podobne, ale to už je iná téma vynucovania si poslušnosti.
Môže vyvolávať pocity nespravodlivosti, môžu prísť výčitky: „Prečo na mňa kričíš a na neho nie?“ Rodič by si to mal uvedomiť, prístup k deťom by mal byť približne rovnaký, i keď v každej rodine funguje iná dynamika a každé dieťa si môže vyžadovať trochu iný prístup, čo je prirodzené, len nemá dochádzať k extrémnym rozdielom. V praxi sa stretávame s tým, že nám deti píšu: „Rodič je na mňa prísny, často na mňa kričí a na súrodenca nie.“ Väčšinou nám takéto otázky píšu tínedžeri, stáva sa to, mnohokrát sú to dysfunkčné rodiny, je tam prítomný alkohol alebo je to problém v zložených rodinách, kde sa dospelý inak správa k svojmu dieťaťu ako k tomu, ktoré nie je biologicky jeho.
Namiesto toho, aby ste sa snažili proti detskému hnevu zasiahnuť, všímajte si skôr, prečo k nemu došlo. Podľa toho môžete voliť vhodnú reakciu alebo sa situácii dokonca preventívne vyhnúť. Pre dieťa je opojné, keď môže testovať svoje nové schopnosti. Z malého bábätka, ktoré ešte nič nemohlo, je zrazu „veľký človek“, ktorý sa môže presunúť, kam chce, povedať si, čo chce alebo sa rozhodovať, čo bude robiť. Nechápe, prečo mu v tom chcú rodičia niekedy brániť a čo robí „zle“. Je prirodzené, že reaguje plačom či hnevom. V prípadoch z tejto kategórie odporúčame krátko vysvetliť a na pretrvávajúci plač nereagovať. Radšej používame termín nereagovanie ako ignorovanie. Nereagovanie totiž vnímame emočne neutrálne, zatiaľ čo ignorovanie znie mierne zlostne. Odporúča sa však nepovoliť, pretože tak by sa dieťa naučilo, že si môže vykričať čokoľvek. Samozrejme, ak máte pocit, že je to nutné, po odoznení hnevu sa s dieťaťom porozprávajte o tom, ako by sa situácia dala riešiť inak. Od najmenších detí však nemôžete čakať, že vaše slová o tom, prečo sa neváľať v obchode po zemi, pochopia úplne správne. Ak je dieťa unavené, k prejaveniu výrazných emócií nie je nikdy ďaleko. Často v takýchto situáciách sa rodičia ustupujú a pomáhajú aj s tým, čo deti už vedia a zvládnu. Často sa tak podarí hnevu predísť. Inokedy pomôže naša náruč. Občas ale dieťa potrebuje vyplaviť stresové hormóny krikom, a to najlepšie, čo môžete urobiť, je, nerobiť nič, nechať to tak.
tags: #moje #dieta #stale #krici