Portrét Mony Lisy patrí medzi najznámejšie a najslávnejšie obrazy na svete. Svojou popularitou prevyšuje všetky ostatné a žiadne iné dielo nie je predmetom tak hlbokého obdivu a zvedavosti. Ide o novátorský a prevratný obraz, ktorý je jedným z mála dochovaných prác Leonarda da Vinci, ktoré zostalo celé a nepoškodené. Mona Lisa patrí k dielam z jeho najneskoršieho obdobia, ale je zaujímavé, že sa k nemu nezachovala žiadna štúdia. Objavujú sa stále nové a nové teórie a ďalšie tajomstvá, ktoré sú spojené s obrazom, jeho maľbou, kompozíciou alebo i symbolmi zakomponovanými do obrazu. Okrem autorstva bolo snáď spochybnené všetko.
Leonardo da Vinci: Génius, ktorý oživil umenie
Leonardo di ser Piero da Vinci, narodený v roku 1452 neďaleko toskánskej dediny Vinci, zostáva bezpochyby jednou z najuznávanejších osobností renesancie. Bol skutočným polymathom, ktorého neutíchajúca zvedavosť ho poháňala cez rôzne disciplíny a zanechala nesmierny odtlačok v umení, vede a inžinierstve. Jeho meno sa stalo synonymom pre génia, čo je dôkazom jeho mimoriadnej šírky talentu a vizionárskeho myslenia. V roku 1482 Leonardo vykročil do novej kapitoly života vstupom do služieb Ludovica Sforzu, vojvodu z Milána. Počas svojho života sa venoval štúdiu anatómie, mechaniky, optiky a mnohých ďalších vedných odborov, čo mu umožnilo pretaviť svoje poznatky do umeleckej tvorby s nevídanou precíznosťou a realizmom.
V roku 1503 začal Leonardo pracovať na tom, čo by sa stalo pravdepodobne najslávnejším obrazom na svete: Mona Lisa, tiež známa ako La Gioconda. Enigmatický úsmev a podmanivý pohľad postavy fascinujú divákov po celé generácie, zatiaľ čo Leonardova revolučná technika sfumato - jemné miešanie svetla a tieňa na vytvorenie rozmazaných obrysov a atmosférickej perspektívy - významne prispela k éterickej kvalite obrazu. Táto práca nie je len portrétom, ale komplexným dielom, ktoré v sebe spája Leonardove umelecké a vedecké znalosti.
Tajomná identita a pôvod portrétu
Identita portrétovanej osoby je jednou z najväčších záhad diela a predmetom mnohých špekulácií, čo pridáva na fascinácii obrazu. Autor prvého komentára o Mone Lise, Giorgio Vasari, ju v 16. storočí identifikoval ako Lisu Gherardini (celým menom Madonna Lisa di Antonio Maria Gherardini). Táto mladá žena bola od roku 1495 manželkou bohatého florentského obchodníka s hodvábom, Francesca del Giocondo. Predpoklad, že ide o Lisu Gherardini, narodenú v roku 1479, je však len najrozšírenejšou hypotézou. Podľa nej si v roku 1503 manžel Francesco objednal podobizeň svojej mladej ženy, aby tak oslávil kúpu nového domu a narodenie syna. Obraz sa preto často označuje ako La Gioconda. Manželovi ale nebol nikdy odovzdaný. Otázkou zostáva, prečo.
Pochybnosti o totožnosti modelu vznikli až v 20. storočí, kedy sa podľa niektorých zdrojov začalo uvažovať o tom, že ide o zidealizovanú osobu, výplod Leonardovej predstavivosti. Rozruch spôsobila tiež informácia z Talianska, že by mohol byť modelom Leonardov učeň. Podobnosť nosa a úst neho a Mony Lisy je totiž viac ako evidentná. Rôzne teórie i niekoľkí odborníci sa dokonca prikláňajú k názoru, že mu mohla byť modelom jeho vlastná matka. Dr. Lillian Schwartzová z Bell Labs v USA predpokladá, že Mona Líza je vlastne autoportrét Leonarda da Vinciho. Svoju teóriu opiera o výsledky digitálnej analýzy čŕt tváre Leonarda da Vinciho a Mony Lízy, pričom tvrdí, že keď sa prevráti Leonardov autoportrét a pomocou počítača sa spojí s tvárou Mony Lízy, črty oboch tvárí dokonale súhlasia. Iná teória, ktorú presadzuje Maike Vogt-Lüerssenová, je presvedčená, že svetoznámy tajomný úsmev patrí Izabele Aragónskej, vojvodkyni milánskej. Leonardo bol 11 rokov dvorným maliarom u Ludovica Sforzu, vojvodu milánskeho, ktorý bol strýkom jej manžela. Podobnosť tváre Mony Lisy s inými portrétmi Izabely je podľa nej výrazná. Okrem toho Vogt-Lüerssenová verí, že vzor na látke tmavozelených šiat Mony Lízy je znakom jej príslušnosti k rodu Visconti-Sforza.
Ďalšou variantou je, že Mona Lisa mohla byť Leonardovou tajnou milenkou, čo by mohlo vysvetľovať, prečo si obraz tak vážil a nikdy ho neodovzdal objednávateľovi. Niektorí badatelia dokonca predpokladajú, že Leonardo da Vinci vyobrazil sám seba ako ženu. Na väčšine portrétov tej doby sú zachytené detaily, podľa ktorých je možné určiť príslušnosť zobrazenej osoby k niektorému rodu (rodine) alebo aspoň jej sociálny status. Na obraze Mony Lízy však takéto zjavné symboly nenachádzame. Ba čo viac, v Leonardových dokumentoch nie sú žiadne záznamy o objednávke tohto portrétu, čo je naozaj zvláštne. Leonardo na ňom pracoval niekoľko rokov a potom ho opatroval viac než desať rokov, až do svojej smrti.
Proces vzniku a umelecké majstrovstvo
Pokiaľ ide o datovanie vzniku obrazu, podľa dostupných informácií bol dátumom zahájenia prác rok 1503 a dokončený bol pravdepodobne v roku 1506, kedy Leonardo opustil Florenciu. Vzniknuté dielo odviezol zo sebou do Francúzska. Aj tu sa však vyskytujú dohady. Najrôznejšie údaje vedú k domnienke, že ho začal maľovať vo Florencii, ale ho nedokončil. Namiesto aby ho odovzdal zadávateľovi, dokončoval svoje dielo v Ríme a to z poverenia Giuliana dé Medici, ktorý chcel vlastniť nejaký majstrov obraz bez ohľadu na námet. Giorgia Vasari vo svojom katalógu děl Leonarda da Vinciho tento fenomenálny obraz uvádza ako nedokončený, pričom doslova píše: „Potom, čo sa s ním štyri roky lopotil, ho zanechal nedokončený.“ Keď sa dnes na obraz pozrieme, fatálne nehotový nám určite nepríde. Možno nejaké detaily krajinky v pozadí by potrebovali ešte trochu dotiahnuť, alebo ich za majstra neskôr dokončil niekto iný? Tri alebo štyri letá na jeden portrét, to nie je výkon, ktorý by sa umelcovi formátu da Vinciho moc podobal. Za taký čas by portrétov iste vytvoril niekoľko, alebo minimálne aspoň dva.
Táto dlhá doba vzniku vyvoláva otázky, najmä vzhľadom na to, že v pozdnom 16. storočí Lomazzo uvádza ako príklad da Vinciho majstrovskej portrétnej práce dva obrazy, ktoré dnes považujeme za dva alternatívne názvy jedného diela. Aj keď to môže byť Lomazzov pokus o taliansky humor, vytvára to minimálne priestor pre pochybnosti, či v tak podozrivo dlhom období da Vinci naozaj nevytvoril viac obrazov Lisy del Giocondo. V roku 1504 totiž na studijný pobyt z Urbina do Florencie za Leonardom da Vincim vyrazil dvadsaťjedenročný Rafael Santi, ktorý sa ubytoval v zadnom trakte palazzo Taddei, ktorého dvere ústia naproti domu, kde bývala rodina del Giocondo. V ateliéri da Vinciho pobýval veľmi často. A pretože s Mistrom nebola pri práci moc reč, robil si z dlhej chvíle črty a poznámky. V jeho záznamoch sa objavuje dáma z obrazu, ktorý dobre poznáme, avšak s pozadím, ktoré nám nič nehovorí. Tajemná Mona Lisa nemá za svojimi zády krajinku s horami, točitou pěšinkou a mostem, ale sedí na balkóne a po svojej pravej ruke má stĺp podporujúci balustrádu. Obraz tejto Mony Lisy verzie 2.0 stál v roku 1504 na stojane v da Vinciho ateliéri. Takže minimálne vo fáze výroby tu bol ešte jeden obraz s totožnou figurou. Toto dielo výrazne zasiahlo aj samotného Rafaela Santiho, ktorý ho dokonca skopíroval. Táto v črtoch zachytená da Vinciho Mona Lisa 2.0 z ateliéru sa totiž až nápadne podobá Rafaelovej Dáme s jednorožcom, a to nielen pôvodnou kompozíciou (contrapposto, čiže trojštvrťové natočenie modelu), ale aj výrazom Dámy s jednorožcom. Rafael Santi vídaval pani Lisu del Giocondo často - v ateliéri svojho učiteľa aj zo svojej izby - a nepochybne naňho táto dvadsaťštyriročná dáma z lepšej spoločnosti zapôsobila.
Inovatívne techniky Leonarda da Vinciho
Mona Lisa bola namaľovaná olejomaľbou na tenkej doske z topoľového dreva. Obraz je prekvapujúco malý, vysoký je len 70 cm a široký 53 cm. Farby nezostali pôvodné, príliš usilovné čistenie spôsobilo, že väčšina telových častí na obraze má zelenkastý nádych. Prvá röntgenová expertíza obrazu z roku 1952 zaznamenala jeden starý pokus reštaurovania zo 17. storočia. Leonardo používal všeobecne oveľa tmavšiu farebnú škálu ako jeho súčasníci, ale ešte tmavším robí obraz fermež, ktorou bol ošetrený.
Leonardo tu použil špeciálnu techniku maľby, ktorú označil názvom „sfumato“. Slovo „Sfumato“ pochádza z taliančiny a znamená „mlhavý“ alebo „rozmazaný“. Ide o techniku, pri ktorej sú farby nanášané vo viacerých veľmi jemných, priesvitných vrstvách tak, aby splývali a vytvárali zdánlivo nekonečné odstíny, čím je vytvorený dojem hĺbky, objemu a tvaru. Namiesto ostrých kontúr sfumato využíva hmlisté, mäkké tieňovanie, čím dáva možnosť veľmi presvedčivého zobrazenia svetla a priestoru. Výsledkom je efekt mäkkého rozostrenia, ktorý zahaluje objekt malby do akéhosi oparu a dodáva mu mimoriadne mäkký a realistický vzhľad. Leonardo tomu venoval veľa vedeckých štúdií, ťahy štetca prakticky nezanechávajú stopy na pomaľovanej ploche. Hmlistý opar (sfumato) majú takisto kadere vlasov padajúce zľahka cez pravé plece Mony Lisy. Maliar sa usiloval nielen o naturalistické spodobenie, ale vytvoril vonkajšiu podobizeň mladej ženy, ktorej jemný, vyrovnaný úsmev a prívetivo kľudné oči nás odkazujú do jej vnútra. Svojím spýtavým pohľadom a predovšetkým neurčitým úsmevom, oscilujúcim medzi veselosťou a zádumčivosťou, sa stala Mona Lisa tým najdokonalejším dôkazom toho, že je možné vyjadriť i hlboké duševné hnutie.
Ďalšou technikou, ktorú da Vinci u Mona Lisa použil, je technika lazúry. Umožňuje vytvárať živé a jemné farebné tóny nanášaním niekoľkých tenkých vrstiev farby na seba, pričom každá vrstva je po zaschnutí pečlivo prebrúsená. Výsledkom sú jedinečné hĺbky a zvláštna živost, ktorá bola v vtedajšej malbe vzácna. Technika sfumata spočíva v jemných jednotlivých prechodoch svetelných vibrácií pomocou takmer tekutých až priesvitných farieb, ktoré pozostávajú približne z tridsiatich vrstiev riedkej, takmer priesvitnej olejovej farby, vytvárajúcich postupné a gradujúce tieňovanie.
Technika Spolvero: Prenos kresby na podložku
Pre prípravu kresby pred samotnou maľbou použil Leonardo techniku spolvero, ktorá spočíva v prenesení prípravnej kresby na podložku. Pod karton, kde bola originální kresba, sa vložil list papíru, to celé sa položilo na mäkkú podložku a potom sa jehlou vytvorili dírky skrz obe vrstvy v hlavných kontúrach budoucí malby. Takto perforovaný list sa následne položil na připravenou drevenou desku a pomocou látkového váčku naplneného sazami sa naň prenesla kresba vo forme tečiek v hlavných líniách. Nespornou výhodou tejto techniky je nielen rychlé prenesenie přípravné kresby, ale i možnost vytvárať ďalšie dílenské kópie umeleckého diela. Mona Lisa bola snímkovaná multispektrálnou kamerou vo trinástich rôznych vlnových dĺžkach: v desiatich vo viditeľnom spektre a vo troch v blízkém infračerveném. Na zložených rukách si môžeme povšimnúť důsledného dodržania línie spolvera. Oproti tomu na čele línia spolveru neodpovídá, čo znamená, že v pôvodnom projekte bola tvár Mony Lisy orientovaná viac doprava. I obrazy, ktoré nám môžu pripadať dôverne známe a zdánlivo nás už nemôžu ničím prekvapiť, sú revidované a znovuobjavované, ako dokazuje štúdia Pascala Cotteho a Lionela Simonota, "Mona Lisa’s spolvero revealed", Journal of Cultural Heritage XLV, 2020.
Detaily a záhady tváre
Reštaurátori zrejme použili nevhodné rozpúšťadlo a žena nemá pravdepodobne práve preto obočie. Podľa dohadov ho Leonardo maľoval ako posledné (na už uschnutú maľbu tváre) a pri čistení obočie zmizlo. Ďalšou variantou je, že nebolo vôbec namaľované, ale je zaujímavosťou, že je popisované Giorgiom Vasarim, talianskym maliarom, spisovateľom a historikom umenia. Pri detailnejšom pohľade si možno všimnúť, že tvár má dokonale zbavenú chĺpkov - nemá ani obočie, ani riasy na mihalniciach. Široké čelo ešte viac zdôrazňuje chýbajúce obočie, plné líca a polodlhé vlasy. Žena nemá žiadne šperky a výstrih odhaľuje náznak pŕs. Vertikálne zriasení výstrih zdobí zložitý vyšívaný vzor zo slučiek a uzlíkov. Da Vinci bol takýmito vzormi očarený a ich význam sa pokúšali vysvetliť rôzne dômyselné interpretácie. Či má tento vzor nejaký význam však zostáva tajomstvom. Ľavé rameno zdobí bohato zriasení plášť, ktorého špirálovité záhyby vedú cez ľavý prsník. Voľne splývajúce vlasy zakrýva jemná tkanina priehľadného závoja. Záhyby na rukávoch majú pomerne tvrdé línie, čo zodpovedá skôr štýlu maliarovej rannej tvorby, zriasená látka na pleciach je však namaľovaná v oveľa mäkšom štýle, ktorý pripomína skôr jeho neskoršiu tvorbu. Naznačuje to, že na obraze zrejme pracoval dlhší čas a podľa niektorých zdrojov mohol byť dokončený až v roku 1510.
Krajina v pozadí a jej skryté posolstvá
Portrét Mony Lisy pôsobí silne hlavne svojou trojrozmernosťou a umeleckým majstrovstvom v zobrazení svetla v krajine. Pozorovateľovi sa zdá, akoby tvár ženy ožaroval nejaký zdroj svetla medzi ním a obrazom. To vyvoláva dojem, akoby subjekt z neho vystupoval. Popredie spája s krajinou v pozadí balustráda so stĺpmi. Menšia vzdialenosť medzi sediacou osobou a pozorovateľom zvyšuje intenzitu vizuálneho dojmu, zatiaľ čo krajina naznačuje väčšie priestorové hĺbky a zosilňuje atmosféru.
Obraz Mony Lisy je zasadený do krajiny inšpirovanej údolím Arno v Taliansku. Pri pozorne upriamenom pohľade zbadáme, že pozadie tvoria dve krajiny. Horizont krajiny vpravo je vyššie a ponúka pohľad z vtáčej perspektívy. Túto krajinu nemožno spojiť s krajinou vľavo, ktorá ponúka nižší uhol pohľadu. Miesto, kde by sa obe krajiny mohli stretnúť, je ukryté za hlavou Mony Lisy. Nadradenosť jej postavy je ešte viac umocnená umiestnením v krajine. Skalnaté vrcholky hôr a kopce za ňou sú oveľa väčšie, napriek tomu zaujíma na obraze hlavné postavenie. Balkón či lodžia, na ktorom Mona Lisa sedí pôsobí, akoby visela nad okrajom rokliny. Bezprostredne za ňou sa nachádza podivná, vzdialená a zložitá krajina: vrcholky hôr, kopce, skalnaté útvary a údolia. Naľavo je jazero a kľukatá cesta, napravo vidíme vyschnuté koryto rieky. Rieka je preklenutá mostom. Jedinou známkou prítomnosti človeka v krajine sú cesty a akvadukt, ktoré vystupujú z hmlistého oparu. Jednotlivé výčnelky v krajine bez vegetácie pripomínajú podobné skalnaté formácie z náboženských obrazov, ktoré začal Leonardo maľovať nie dlho predtým. Nemožno pominúť formálnu podobnosť medzi týmto dielom a zobrazeniami Madony.
Zvláštny tvar stĺpov na obidvoch stranách obrazu neslúži nijakému zámeru. Sú pozostatkom zo stĺpov, ktoré boli kedysi po oboch stranách obrazu na posilnenie ilúzie, že Mona Lisa sedí na lodžii. Nereálne pôsobiaca skalnatá krajina v pozadí vyzerá nehostinne. Mizne v diaľke na zelenomodrom nebi, ale dáva tušiť základné sily života. Pozadie obrazu je nejasné a mierne zahmlené, chýbajú akékoľvek jasné kontúry, čím dochádza k zvýrazneniu obrysov popredia. Ikonografia obrazu je rozmanitá. Krajina v pozadí, ktorú možno chápať ako kombináciu talianskej krajiny a imaginárnych prvkov, je ďalším symbolom na obraze. Dlho sa malo za to, že ide len o snovú krajinku, nič konkrétneho. Potom sa ale začali hádať obyvatelia severoitalského mestečka Bobbia, že tento střípek světa se nachází právě u nich, napovedať tomu mal práve most Ponte Gobbo, ktorý vedie cez rieku Trebbia. Obyvatelia z údolia toskánskej rieky Arno to nemohli nechať len tak, a sami začali tvrdiť, že to je ich krajina. Rozriešenie, s ktorým teraz prichádza kultúrna asociácia La Rocca a taliansky historik Silvano Vincetti, je v podstate férové. Hovorí, že tým stavebným dielom na obraze nie je ani jeden z uvádzaných mostov, ale dnes už prakticky zrútený most Romito di Laterina, nachádzajúci sa u florentského mestečka Arezzo. Most cez rieku Trebbia, vedúci z Bobbia, to byť nemôže, pretože ten má jedenásť oblúkov a dosť nezameniteľnú štruktúru. Neodpovedá tomu, čo je na Vinciho obraze. A nemôže to byť ani Ponte Buriano, pretože ten tou dobou neexistoval. V roku 1472 totiž podľahol povodniam. V dobe, kedy Leonardo da Vinci začal na obraze pracovať, bol tento most práve vo výstavbe. Miesto neho sa potom používal práve Romito di Laterina. U neho sedí podoba a korešponduje aj počet oblúkov. Takže aspoň táto „záhada“ je rozlúsknutá.
Tajuplný úsmev a prenikavý pohľad Mony Lisy
Svetovej slávy dosiahol takmer nebadateľný úsmev Mony Lisy. Jej vyrovnaný a nepostrehnuteľný úsmev nebol do 19. storočia pokladaný za záhadný či tajuplný a nepriťahoval takú pozornosť ako dnes. Úsmev tohto druhu bol súčasťou štandardného repertoáru maliarov konca 15. a začiatku 16. storočia. V renesančnom období bola nezvyčajná práve smutná tvár. Okrem toho, úsmev Mony Lisy zodpovedá vtedajším názorom na ženské čaro. Pôvab spokojného ženského úsmevu bol odrazom ženinej krásy a tiež jej ctnosti. Jej záhadný, polovičný úsmev tvorí sotva badateľne pozdvihnutý ľavý kútik úst. Prvú serióznu analýzu úsmevu priniesla až štúdia Raymonda Bayera. Zameriava sa na jednotlivé časti tváre a poukazuje na to, že spodná pera vďaka osvetleniu vystupuje, zatiaľ čo ústa zostávajú zatvorené. Úsmev oveľa viac vynikne pri zakrytí hornej časti. Pohľad Mony Lisy nemá žiadnu iskru, je trúchlivý a premýšľavý, zorničky sa neusmievajú. Keď berieme tvár ako celok, zračí sa úsmev i v nich.
Každé výtvarné znázornenie nejakej emócie ponecháva otázku jej príčiny, pokiaľ nie je vyjadrená. Spodobené emócie oddelenej od jej príčiny umožňuje divákom veľa dohadov. Hovorí sa tomu otvorené dielo a dovoľuje určovať význam. Rozšírená je historka, že keď Leonardo ženu maľoval, udržiavali ju stále v dobrej nálade hudobníci, šašovia a ďalší baviči. Slavný obraz Leonarda da Vinciho je znám po celém svete - především díky tajemnému úsměvu Mona Lisa. Někteří odborníci vykládají tajemný úsměv Mona Lisa jako projev moudrosti a ctnosti, protože odráží jak zdrženlivost, tak vášnivost. Jiní věří, že úsměv Mona Lisa představuje jakousi ironii či rozpustilost. Existuje dokonce náboženský výklad úsměvu Mona Lisa, protože údajně odkazuje na křesťanskou představu o spáse skrze milost a víru. Ať je skutečný význam úsměvu jakýkoli, bezpochyby patří k nejfascinujícím rysům Mona Lisa. Úsměv vtahuje diváka a přiměje nás spekulovat, co si žena na obraze myslí nebo cítí.
Jedným z mnohých vrcholov tohto diela sú ruky, ktoré sa v portrétnom umení vyskytujú len zriedkakedy. Sú nádherne modelované a priam dokonalé. Pravá ruka je položená na zápästí a ľavá ruka zľahka zviera koniec operadla dreveného kresla. Spočívajú celkom voľne, čím je zdôraznená jemná vznešenosť portrétovanej osoby. Mona Líza je usadená v kresle, na pravej strane obrazu je vidieť jeho operadlo. Na operadle má dáma položené prekrížené ruky.
Názvy a ich významy
Záhadná Mona Lisa má aj príbeh spojený s jej názvom. Že sa jej medzi znalcami a Talianmi hovorí La Gioconda? To áno. Pretože zobrazenou ženou, ktorá stála maliarovi modelom, môže pravdepodobne byť Lisa del Giocondo - šľachtičná z rodu Gherardini pochádzajúca z toskánskej Florencie. Ale späť na začiatok: stále nevieme, ako tomu obrazu hovoril sám maliar. Da Vinci totiž toto vo svojich inak podrobných poznámkach, kam si zapisoval údaje o svojich dielach, zákazkách a honorároch, opomenul spomenúť. Čo je u portrétu, na ktorom pracoval možno aj viac ako tri roky, dosť zvláštne. Názvy ako La Gioconda alebo Mona Lisa dnes pozná síce každý, ale skutočne nie sú pôvodným výmyslom autora. On ich „v papieroch“ nemá. Tieto názvy sme dielu priradili neskôr. Iste by sa ale v galériách Louvru ten obraz nevyjímal tak, keby sa volal napríklad Susedova manželka.
Hoci je tento obraz vo svete všeobecne známy pod názvom Mona Lisa, v taliančine a španielčine sa preňho používa názov La Gioconda, po francúzsky La Joconde. Oba varianty názvu odvíjajú svoj pôvod od mena zobrazenej dámy - „Lisa“ je jej krstné meno, pomenovanie „Gioconda“ je prispôsobené priezvisko jej manžela. „Mona“ je v taliančine zaužívaná skratka slova „madonna“, čo v preklade znamená „moja pani“. Názov Gioconda je tak trochu dvojznačný: okrem toho, že ide o priezvisko, po taliansky totiž znamená „veselá/rozmarná žena“. Táto verzia názvu teda korešponduje so záhadným úsmevom na perách portrétovanej dámy. Obe verzie názvu obrazu sú zaužívané až od 19. storočia.
História a osudy najslávnejšieho obrazu sveta
Po Giulianovej smrti odišiel Leonardo do Francúzska a obraz si kúpil francúzsky kráľ František I. za 4000 zlatých (dukátov), čo bola na tú dobu pomerne vysoká čiastka. Zostal v jeho zbierke a nakoniec sa stal majetkom francúzskeho štátu. Leonardo začal pracovať na obraze počas svojho druhého pobytu vo Florencii, pravdepodobne v roku 1503, a prácu dokončil asi o tri alebo štyri roky neskôr. Toto svoje dielo si výnimočne obľúbil a pri svojich presunoch ho brával vždy so sebou. Tak sa v roku 1516 obraz dostal z Talianska do Francúzska, keď Leonardo vyhovel pozvaniu francúzskeho panovníka Františka I., aby pracoval v Clos Lucé blízko kráľovho sídla Amboise. Napokon František I. obraz kúpil do svojej zbierky. Niekedy po Leonardovej smrti boli odrezané časti z oboch strán obrazu. Pôvodne bola Mona Líza znázornená medzi dvoma stĺpmi, ako o tom svedčia staré kópie. Kompozícia je pravdepodobne umiestnená ako pohľad na loggiu - v prvej tretine obrazu je hneď za postavou umiestnené zábradlie a po bokoch sa črtajú náznaky stĺpov ohraničujúcich výhľad.
Obraz bol umiestnený v zámku Fontainebleau, neskôr ho Ľudovít XIV. nechal vystaviť vo Versailleskom paláci. Po Francúzskej revolúcii bol prevezený do Louvru. Napoleon I. ho nechal v roku 1800 nainštalovať v spálni svojej manželky v paláci Tuileries, o štyri roky bol však vrátený do Louvru. Až do polovice 19. storočia obraz nebol nijako zvlášť známy. Sláva obrazu tak postupne narastala a prispela k tomu aj jeho krádež, ku ktorej došlo 22. augusta 1911. Zlodejom sa stal Vincenzo Peruggia, taliansky maliar izieb, ktorý pracoval v Louvri. Obraz Mony Lisy vybral z rámu zo 16. storočia, schoval ho pod kabát a odniesol so sebou. Louvre vtedy zostal celý týždeň zatvorený a o svoje miesto prišiel i riaditeľ múzea. Spôsobilo to veľký rozruch, tlač prichádzala každý deň s novými historkami o diele, maliarovi i krádeži. Predpokladalo sa, že sa obraz už nikdy nevráti a v roku 1913 už nebol uvedený na zozname v katalógu diel.
- septembra bol ako podozrivý z krádeže zatknutý básnik francúzskej avantgardy Guillaume Apollinaire. Na výsluch bol predvolaný aj jeho priateľ Pablo Picasso, obaja však boli neskôr prepustení ako nevinní. Spoločnosť priateľov Louvru ponúkla za obraz odmenu 25 tisíc frankov, anonym túto sumu dokonca zdvojnásobil. Nikto sa však neozval. Verilo sa, že obraz je navždy stratený. Následne však vysvitlo, že obraz ukradol zamestnanec Louvru Vincenzo Peruggia, ktorý ho jednoducho vyniesol von schovaný pod kabátom. Krádež zorganizoval Eduardo de Valfierno, podvodník, ktorý poveril falšovateľa Yvesa Chaudrona výrobou kópií obrazu. Mal v úmysle ich predať ako stratený originál. Pretože originál na svoj podvod nepotreboval, po krádeži už viac Peruggiu nekontaktoval.
V novembri 1913 však dostal florentský obchodník so starožitnosťami Alfredo Geri list podpísaný menom Leonardo, kde autor tvrdil, že má obraz Mony Lisy u seba a chce ho vrátiť do Talianska výmenou za 500 000 lír na pokrytie výdajov. Naznačil, že ho k tomu vedú vlastenecké pohnútky a chce vrátiť obraz Talianom. Obchodník Geri sa spojil s riaditeľom Akadémie výtvarného umenia Corradom Riccim a s riaditeľom galérie Uffizi Giovannim Poggim. Nakoľko chceli dielo najskôr vidieť, Vincenzo Peruggia odcestoval do Paríža vlakom s Monou Lisou v debni. Stretli sa v hoteli „Albergo Tripoli-Italia“, kde obraz preskúmali a presvedčili Peruggiu, že ho ešte zoberú k ďalšiemu preskúmaniu do Uffizi. V galérii v Uffizi porovnali početné praskliny originálu (počet sa odhaduje na 500 000) s fotografiou. Spokojní s pravosťou diela presvedčili Peruggiu, aby sa vrátil do hotela a počkal na odmenu. Potom však zavolali políciu, Peruggia skončil vo väzení a bol odsúdený na 12 a pol mesiaca. Hotel bol krátko potom premenovaný na „Hotel La Gioconda“ a dodnes ubytováva hostí. Dielo bolo ešte pred návratom vystavené vo Florencii, Ríme a Miláne. S ozbrojeným sprievodom putovalo do Ríma, kde bolo oficiálne odovzdané francúzskym úradom. Dňa 31. 12. 1913 dorazila Mona Lisa do Paríža a po ďalších kontrolách bol obraz vrátený 4. 1. 1914 do Louvru. Krádež zvýšila jeho popularitu, ale i počet historiek.
Po lúpeži sa objavila vysoko špekulatívna hypotéza z roku 1915, že da Vinci namaľoval dve Mony Lisy. Tú, ktorú si ponechal, skončila v Louvri a druhú, tú lepšiu, odovzdal Francescovi del Giocondovi. Tá lepšia („pravá“) by sa mala nachádzať neďaleko Londýna v zbierke Henryho F. Pulitzera (zomrel v roku 1979), ale nebol nikdy schopný dokázať, že pravú Monu Lisu vlastní. V roku 1956 bola spodná časť maľby vážne poškodená kyselinou. O niekoľko mesiacov neskôr niekto hodil do obrazu kameň. Od 14. júna 2005 bol obraz po dôkladnom zreštaurovaní, analýze a dokumentácii v rámci Louvru premiestnený na svoje nové miesto v Salle des Etats (Sála štátov).
Objav a reštaurovanie dávno strateného obrazu Leonarda da Vinciho „Salvator Mundi“ | Robb Report
Pred americkým turné v rokoch 1962-63 bol obraz ohodnotený na účely poistenia na 100 miliónov amerických dolárov. Podľa Guinnessovej knihy rekordov sa tak Mona Líza stala najdrahším obrazom v dejinách. Ak však vezmeme do úvahy vývoj inflácie, pôvodných 100 miliónov USD z roku 1962 malo v roku 2004 hodnotu približne 608 miliónov USD.
Vplyv Mony Lisy na umenie a jej reprodukcie
Umenie Leonarda da Vinci bolo už za jeho života obdivované, o čom svedčia nespočetné kópie jeho diel. Pred vývojom techník farebnej reprodukcie a vynálezom fotografie závisela sláva obrazov na šírení pomocou napodobenín a replík. Ako jeden z prvých kopíroval Monu Lisu Ambroise Bosschaert (1534-1614), neskôr v roku 1624 Charles Simon. O vytvorenie rytiny Mony Lisy sa pokúsil v roku 1857 taliansky rytec Luigi Calamatta a trvalo mu 20 rokov, kým ju dokončil. Kópie zo 16. a 17. storočia nájdeme v najrôznejších európskych, amerických i japonských galériách.
Jedna z reprodukcií sa predala v piatok. Ako uvádza Forbes, Mona Lisa visí v parížskom Louvri, kde sa aj konala aukcia. Reprodukcia vznikla v 16. storočí. Odborníci predpokladajú, že daná reprodukcia bola namaľovaná na začiatku 16. storočia, približne 100 rokov po tom, čo originálne dielo namaľoval Leonardo da Vinci. Kópia dostala prezývku „Hekking Mona Lisa“. Súvisí to s francúzskym zberateľom umenia Raymondom Hekkingom, ktorý ju v 50. rokoch kúpil v obchode so starožitnosťami. Hekking veril, že jeho obraz je originál, a že do Louvru bol po odcudzení originálu v roku 1914 vrátený falšovaný obraz.
Marcel Duchamp, umelecký revolucionár 20. storočia, sa nevenoval len tvorbe, ale aj hlbokému spochybňovaniu samotného konceptu umenia. Jeho dielo L.H.O.O.Q. (1919), známe tiež ako „Mona Lisa s brkovnicou“, nie je len jednoduchý žart - je to monumentálna provokácia, ktorá otvorila nové cesty pre moderné umenie a vyvoláva dodnes otázky o tom, čo tvorí umeleckú hodnotu. L.H.O.O.Q. vznikol v srdci Dadaistického hnutia, ktoré sa po ničivých rokoch vojny narodilo ako reakcia na rozpad tradičných hodnôt a morálky. Dadaisti, frustrovaní z absencie logiky a rozumu, ktorými bol svet zničený, sa rozhodli prehodnotiť samotné základy umenia. Duchamp, ako jeden z hlavných predstaviteľov tohto hnutia, začal experimentovať s novými formami vyjadrenia, ktoré podkopávali tradičné konvencie a vyzývali diváka k kritickému premysleniu. Názov L.H.O.O.Q. je sám o sebe provokáciou. Je to zámerne špatne napísaná francúzska fráza, ktorá sa vyslovuje ako „Elle a chaud au cul“ - čo v preklade znamená „Má to horúco v…“. Táto vulgárna výzva, ktorá sa skrýva pod elegantnou fasádou Mona Leu, odhaľuje Duchampov záujem o hru s jazykom a jeho schopnosť použiť absurditu na kritiku spoločenských konvencií. Samotná brada a jazva symbolizujú mužskú dominanciu, ktorá narušuje tradičný ženský obraz Mona Leu, čím podkopáva stereotypy o sexe, sile a identite. Duchamp použil pre L.H.O.O.Q. jednoduchú techniku - na základnej reprodukcii Mona Leu nakreslil bradu a jazvu ceruzkou. Táto jednoduchosť je však kľúčová pre jeho koncept. Duchamp si vybral obyčajný, masovo produkovaný obraz, ktorý bol vtedy bežnou súčasťou každého domova, a tým ho transformoval na umelecký objekt. Týmto gestom zdôrazňuje, že umenie nemusí byť nutne spojené s náročnou technickou zručnosťou alebo drahými materiálmi - dôležitá je myšlienka a kontext diela. Duchampov L.H.O.O.Q. sa stal jedným z najznámejších a najreprezentovanejších umeleckých diel 20. storočia, inšpirujúc tisíce umelcov po celom svete. Jeho dielo ovplyvnilo vznik konceptuálneho umenia, pop artu a ďalších moderných smerov. WahooArt ponúka precízne maľované reprodukcie L.H.O.O.Q., ktoré vám umožnia vlastniť tento ikonický obraz a stať sa súčasťou dlhého a fascinujúceho umeleckého dedičstva Marcela Duchampa.
Mona Lisa sa objavuje aj v mnohých karikatúrach a satirických dielach, napríklad vo freske "Mona Lisa Bazooka" od Banksyho z rokov 2007/2008. V tejto verzii má Mona Lisa headset a drží raketomet v typickom čierno-bielom šablonovom štýle umelca. Takto Mona Lisa neztratila svoj věhlas ani zájem veřejnosti.
Súčasné výskumy a nové odhalenia
Mona Lisa, záhadná žena zvečnená na známom diele Leonarda da Vinciho zo 16. storočia, bola pravdepodobne v čase maľby tehotná, alebo práve po pôrode. K tomuto záveru dospel tím kanadských vedcov, ktorí maľbu preskúmali špeciálnym trojdimenzionálnym digitálnym snímačom a nahliadli ním pod dosiaľ nepreniknuteľné vrstvy farby. Vyhodnocovanie údajov získaných v parížskom Louvri trvalo vyše roka. Veľmi dôkladné preskúmanie obrazu ukázalo, že Mona Lisa mala na odeve tenký priehľadný gázový závoj, aký talianskej ženy začiatkom 16. storočia nosili v tehotenstve alebo tesne po pôrode, uviedol Bruno Mottin z Výskumného a reštauračného centra francúzskych múzeí. Mottin tiež uviedol, že v rozpore s rozšíreným presvedčením nenechala Mona Lisa svoje vlasy voľne spadať na plecia - čo bolo v renesancii typické pre počestné dievčatá a mladé ženy, ale v skutočnosti mala na hlave čepiec, z ktorého uniklo len niekoľko prameňov vlasov.
Odborníci z Kanadskej národnej rady pre výskum informovali, že maľba je krehká, v prípade náležitej starostlivosti však ostane v dobrom stave dlho. Drevená doska, na ktorej je Mona Lisa namaľovaná, je citlivá na zmeny teploty a ovzdušia. Ak však ostanú zachované súčasné podmienky uskladnenia, nehrozí degradácia. Podrobné preskúmanie jemných prasklín, aké sa tvoria na starých maľbách, ukázalo, že vrstvy farby sú stále pevné prichytené na topoľovú dosku. Väčšia prasklina v hornej polovici maľby dlhá 12 centimetrov, ktorá pravdepodobne vznikla pri odstránení pôvodného rámu a reštaurácii medzi polovicou 18. a začiatkom 19. storočia, sa nezväčšila. Odborníci tiež dúfali, že zistia viac o Leonardovej technike jemného spájania farebných tónov, nenašli však dostatočné detaily ťahov štetca. "Je mimoriadne tenko namaľovaný a mimoriadne plochý, napriek tomu napríklad detaily prameňov vlasov sú mimoriadne zreteľné. Takže táto technika sa nepodobá ničomu, čo sme dosiaľ videli," konštatovali vedci.
Objav a reštaurovanie dávno strateného obrazu Leonarda da Vinciho „Salvator Mundi“ | Robb Report
Ako Leonardo da Vinci namaľoval Monu Lisu, ako dosiahol ten vzdušný závoj zahaľujúci najslávnejší úsmev na svete? Optikou maliara, ktorým je aj on sám, chcel pochopiť ducha Leonardovej tvorby. „Z hľadiska techniky prekonáva Mona Lisa očakávania,“ hovorí umelec Franck. „Ako to Leonardo da Vinci urobil?“ Svoje rekonštrukcie predstavuje Franck na výstave nazvanej Leonardov duch, univerzálny génius pri práci. Expert na nej pripravil šesť panelov, na ktorých rekonštruoval etapy vzniku pohľadu Mony Lisy. „Zásadnú otázku techniky sfumata možno vidieť pri tom, ako je spájané svetlo s tieňom,“ vysvetľuje Franck. „Na základe nazývanom imprimatúra, teda príprava plátna, ktorá je ľahko žltá, vytváral Leonardo najskôr kontrasty s použitím veľmi zriedenej farby s tónmi do červena. Maliar potom znovu nanášal imprimatúru, ktorá tvorí akýsi závoj tým, že zakrýva formu,“ hovorí. „Myslím, že to na tvári Mony Lisy musel Leonardo urobiť asi tridsaťkrát,“ usudzuje Franck. „Musel pracovať s lupou, aby dosiahol toho, že jeho ťahy štetcom nepresahovali jednu tridsatinu či štyridsatinu milimetra. Od čias antického Ríma sa tieňovanie používalo na to, aby sa dosiahlo plastičnosti,“ vysvetľuje Franck. „Olejomaľba umožňuje modelovanie.“ Francúzske laboratórium pre múzeá C2RMF taktiež analyzovalo slávnu olejomaľbu na topoľovom dreve a štúdiu o nej zverejní v júni.
tags: #mona #lisa #reprodukcia #ako