Rodičovstvo je cesta plná výziev a krásnych momentov, pričom jednou z najčastejších obáv je, či svoje deti nevychovávame k rozmaznanosti. Mnohí rodičia si svoje deti rozmaznávajú z najrôznejších dobre mienených dôvodov a často si to vlastne ani nepripúšťajú. Radi robíme radosť našim deťom a chceme im vytvoriť šťastné spomienky. Chceme, aby výlety do obchodov a reštaurácií boli príjemným zážitkom. Navyše, vzdať sa je často oveľa jednoduchšie ako povedať nie. V prieskume rodičov 42 % čitateľov priznalo, že ich dieťa je rozmaznané, a 80 % si myslí, že rozmaznanosť detí ich ovplyvní z dlhodobého hľadiska.
Nie je nič zlé na tom, ak svojmu dieťaťu občas kúpite malú hračku alebo ho vezmete do zoo. Vašou úlohou je posilniť dobré správanie, nie zlé. Ale príliš často sa to deje naopak. Pochopenie toho, čo skutočne znamená byť „rozmaznané dieťa“ a odlíšenie tohto stavu od prirodzených vývojových fáz, je kľúčové pre zdravú výchovu. Svojím deťom robíte hroznú medvediu službu, ak si budú namýšľať, že celý svet sa točí len okolo nich.
Čo je rozmaznanosť a ako sa prejavuje?
Rozmaznané dieťa je hanlivý výraz pre deti, ktoré sa správajú sebastredne a nedospelo. Toto správanie vyplýva zo spôsobu, akým sú a/alebo boli vychované. Americká akadémia pediatrov uvádza, že vyplýva „zo zlyhania rodičov pri presadzovaní konzistentných, veku primeraných limitov.“ Mnohé rozmaznané deti sú opísané ako „rozmarné,“ „sebecké“ a/alebo „narcistické.“
Psychologička Michele Borba tvrdí, že rozmaznané deti očakávajú, že všetko sa musí podriadiť ich potrebám, prianiam, pocitom, a všetci ostatní sú druhoradí. Rozmaznanosť je stav, keď si dieťa navykne na to, že akejkoľvek jeho žiadosti je vždy čo najskôr vyhovené. Rozmaznané dieťa je zvyknuté, že hneď všetko dostane. Ak nie, robí problémy a inak vydiera, kým sa jeho túžba nesplní. Ak mu nevyhoviete, je urazené, trucovité, depresívne. Každé dieťa má svoje dni blbec, tak ako aj my dospelí. Rozmaznané dieťa je však v „Ja stave“ permanentne, čo znamená, že sa všetko vždy musí točiť okolo neho. Rozmaznaní bývajú spravidla jedináčikovia alebo vytúžené, dlho očakávané deti. Ale nemusí to byť pravidlo. Rozmaznané deti sú naučené viac brať ako dávať a ak ich tomu rýchlo neodnaučíme, môžu z nich vyrásť v dospelosti sebeckí ľudia.

Prečo batoľatá nemožno rozmaznať: Pochopenie vývojových etáp
Je potrebné uvedomiť si, že batoľatá nemožno rozmaznať. Plačú a vyvádzajú preto, lebo nevedia zvládať svoje emócie. Nálada a správanie detí záleží od atmosféry domova, nálady rodičov, hladu a nasýtenia alebo kvality spánku. Dieťa, ktoré je v jeden deň doslova nezvládnuteľné, sa mohlo len zle vyspať, alebo malo priveľa cukru či pociťuje hlad. Pretože si deti ešte nevedia spojiť svoju nervozitu s biologickými pochodmi, musíte na to myslieť vy a uistiť sa, či majú po fyzickej stránke všetko, čo potrebujú. Povedzme si úprimne, nie sme aj my dospelí nervóznejší, keď sme hladní, a napätejší, keď sme dobre nespali?
Obdobie vzdoru je prirodzenou súčasťou vývoja dieťaťa. Toto obdobie trvá od 18 mesiacov do 4,5 roka až 5 rokov. No môže sa začať skôr, napríklad v 12 mesiacoch, a odznieť môže po piatich rokoch. Reakcie dieťaťa vyplývajú z toho, že nemá vyvinuté exekutívne schopnosti. V tom veku je to normálna a prirodzená súčasť vývoja. Dieťa to nerobí naschvál. Nerobí to preto, aby s nami manipulovalo. Ono ešte nevie manipulovať. Keď dieťa niečo chce, no rodič mu to nedá, dieťa sa môže hodiť o zem a začne plakať, kričať alebo kopať. Svoje emócie nevie kontrolovať tak ako my.
Vedkyňa Jana Bašnáková vysvetľuje, že výraz „obdobie vzdoru“ nie je celkom šťastný, pretože dieťaťu nejde primárne o to, aby nám vzdorovalo alebo robilo napriek. Ide skôr o reakciu dieťaťa na veľmi silné emócie, ktoré ho úplne zaplavia a nevie sa s nimi vyrovnať. Malé dieťa sa od dospelých líši v niekoľkých zásadných oblastiach. Je impulzívne a rigidné, čiže preferuje, ak sú veci stále také isté, a má nízku flexibilitu. To znamená, že nevie dobre reagovať, ak sa veci zmenia. Je egocentrické a myslí si, že „všetko je tu pre mňa.“ Keď dieťa ide do hračkárstva, myslí si, že hračky existujú preň.
Zdroje informácií o ranom detstve: Veda o vývoji mozgu v ranom detstve
Keď je dieťa malé, nerozumie logickým vysvetleniam a reaguje primárne emocionálne. Dieťa potrebuje svet okolo seba kontrolovať a ovládať. Emočné okruhy, napríklad tie, ktoré spúšťajú stresovú reakciu, fungujú od narodenia. Je to niečo, čo dieťa potrebuje na prežitie. Keď ročné dieťa príde do hračkárstva, jednoducho si zoberie prvú hračku, ktorú uvidí, no dvojročné dieťa sa už spýta mamy. Kľúčové je, že keď je dieťa zahltené silnou emóciou, nefunguje to ako pri dospelom. Mozgová kôra, ktorá je zapojená do racionálneho myslenia a riešenia problémov, ešte nedokáže veľmi efektívne utlmiť túto silnú emočnú reakciu. Preto logické vysvetľovanie počas záchvatu emócií nebude fungovať.
Dieťa nie je malý dospelý a jeho sociálno-komunikačné schopnosti sa len vyvíjajú. Do zhruba štyroch rokov dieťa nevie zobrať do úvahy perspektívu druhého človeka. Nechápe, že iní môžu mať odlišné presvedčenia. Také dieťa asi nevie pomenovať, že ste smutný, ale cíti, že niečo nie je v poriadku. Môže cítiť, že otec s ním nie je v takom spojení ako obvykle. Ale to ho, paradoxne, môže ešte viac rozrušiť. Dieťa nemá sebareflexiu, aby si dokázalo povedať, že „aha, ocino je smutný možno preto, ako sa správam, tak prestanem.“ Logické vysvetľovanie v situácii, keď je dieťa v silnej emócii, prirovnáva k tomu, akoby ste na niekoho začali hovoriť po japonsky, hoci tento jazyk neovláda.
Napríklad, ak je vaša dvojročná dcéra citlivejšia, keď sa jej niečo nepáči, rozplače sa, napríklad, keď ju niekto z rodiny žiada pod mi dať pusu a ona nechce, a keď jej viackrát povedia, rozplače sa. Alebo keď sa jej nedarí stavať lego a začne vrieskať ako „malý nervák.“ Ak ju niekto chce obliecť, povie väčšinou len mama, mama, pretože ste s ňou neustále vy, a tým pádom je na vás dosť naviazaná. To je typické správanie pre dieťa v tomto veku. Je dôležité rozlišovať medzi týmito prirodzenými prejavmi a skutočnou rozmaznanosťou. Na druhej strane, ak je malá inak super, drží vás za ruku, keď protestuje občas jej zakážete, ale keď niečo chce, snažíte sa ísť strednou cestou, doma pomôže poupratovať hračky, dá do umývačky, pomáha piecť, čaká, keď ju vyzveš, proste rada pomáha, sú to znaky dobrého vývoja a výchovy.
Hlavné znaky, že dieťa je rozmaznané (okrem bežného vzdoru batoliat)
Klinická psychologička Michele Borbaová pre ekonomický portál americkej televízie CNBC uviedla 5 varovných signálov, ktoré pre rodičov môžu naznačovať, že vychovali veľmi rozmaznané dieťa. Tieto znaky sú dôležité najmä u starších detí, kde už nejde len o nezvládnuté emócie, ale o naučené správanie.
1. Záchvaty hnevu, keď nedostane, čo chce
U malých detí je záchvat hnevu či plaču normálny - je to súčasť vývoja, v ktorom sa učia emócie zvládať. Ak je však dieťa staršie a školou povinné, záchvaty hnevu sú manipulácia, prostredníctvom ktorej si vydupáva to, čo mu bolo odopreté. Ak mu aj sľúbite, že pôjdete na zmrzlinu po obede, začne vyvádzať, pretože ju chce teraz a chce ju hneď. Takéto správanie na verejnosti, kedy sa na vás otočia všetci ľudia v obchode, len potvrdzuje, že dieťa je zvyknuté, že krikom a plačom dosiahne svoje. Nepodporujte ho v týchto prejavoch a ono to prestane… časom.
2. Nedokáže sa vysporiadať s domácimi prácami
Rodičia, ktorí nevedú svoje deti ku starostlivosti o domácnosti, robia obrovskú chybu. Deti sa naučia, že rodič urobí všetko za nich, a doma nepohnú ani prstom. Márne sa môžete po pár rokoch sťažovať, že vám dospievajúce dieťa nepomôže - nuž, pohodlnosti ste ho naučili vy. Ak dieťa doma nenaučíte pomáhať, odopriete mu osvojenie si základných znalostí starostlivosti o samého seba. Ak ste doma, jednoducho to ignorujte, pokiaľ vášmu dieťaťu nehrozí, že ublíži sebe alebo iným.
3. Žiada, aby ste mu venovali všetok voľný čas
Rozmaznané dieťa sa necíti ako súčasť rodiny - väčšieho spoločenstva - ono sa cíti nad ním. Je centrom vesmíru, pupok sveta a očakáva, že sa bude všetko točiť okolo neho. To znamená, že vyžaduje, aby ste skákali, ako píska, venovali mu všetok čas kedykoľvek si povie. Nie je samostatné, čaká, že ho budete zabávať vy. Vďaka funkciám Zoom a FaceTime môže vaše dieťa „vidieť“ babičku kedykoľvek sa mu zachce. Tieto technológie spôsobujú, že si deti vytvárajú nerealistické očakávania, že dostanú to, čo chcú, keď to chcú.

4. Často sa sťažuje, že sa nudí
S predchádzajúcim bodom úzko súvisí aj pociťovaná nuda. Rozmaznané dieťa je obyčajne chránené od všetkých náročností, preto sa ani nenaučilo snažiť v niečom vyniknúť a „zažrať“ sa do záľuby poriadne. Nemá trpezlivosť, aby vytrvalo napríklad pri maľovaní, a z toho dôvodu sa často nudí - a obracia sa na rodiča ako osobného animátora, hoci má vek na to, aby sa pozabávalo samé. Dieťa, ktoré dostáva odmenu za každý malý úspech, začne strácať prirodzenú túžbu vynikať vo veciach.
5. Nevychádza s rovesníkmi
Rozmaznané dieťa si ťažko nachádza priateľov, pretože čo sa doma naučilo, nekorešponduje s reálnym svetom. Doma mu rodičia vždy vyhoveli, dopriali po čom túžilo, ale rovesníci a skutočný svet „tam vonku“ takí zhovievaví nie sú. Dieťa sa nenaučilo brať do úvahy a zohľadňovať potreby druhých, chýba mu empatia, čo mu sťažuje nadväzovanie priateľstiev.
6. Neznáša súťaženie
Rozmaznané dieťa neviedli rodičia k tomu, aby sa zlepšovalo a cibrilo svoje kompetencie. Všetko mu dávali pod nos na tanieri, bez toho, aby ho podporovali v snahe usilovať sa o čo najlepšie výsledky. Takéto dieťa je zvyknuté, že sa snažiť nemusí a všetko dostane - rodičia ho chránili pred povinnosťami, zlyhaním a nemali trpezlivosť viesť ho k trpezlivosti. Z toho dôvodu nie je schopné užívať si spoločenské aktivity a športy, v ktorých sa súťaží hoci aj priateľsky. Keď si dieťa uvedomí, že nie je v niečom úžasné (ako mu to mohli dať rodičia pocítiť), odmietne sa hier zúčastniť.
7. Má nízku sebadôveru
Mohlo by sa zdať, že tieto deti budú prehnane sebavedomé, no nie je tomu tak. Dieťa je síce chované ako v bavlnke a rodičia mu možno dali pocítiť, že nemusí nič robiť a aj tak dostane všetko, no skôr či neskôr sa stretne s reálnym svetom. V skutočnom svete to nefunguje tak ako doma, ľudia mu nevyhovejú. V skutočnom svete si musí veci vybojovať, pracovať na nich, stanoviť si ciele, za ktorými potom tvrdo pôjde. Tieto deti nemali príležitosť vybudovať si pocit kompetencie, ktorý je potrebný na to, aby si verili. Keď nemajú sebadôveru, o to viac obviňujú svet za to, že sa nemajú dobre a nemajú to, čo chcú.
Odborníčka na pedagogiku Amy McCready súhlasí; pokiaľ sa k dieťaťu správajú rodičia ako k výnimočnej snehovej vločke, oberajú ho o možnosť poučiť sa z chýb a naučiť sa prekonať ťažkosti a náročnosť života. Akonáhle sa stretnú s reálnym svetom a nedostanú od neho rovnakú odpoveď ako od rodičov (rozmaznávanie a benevolencia), začnú byť zmätené, nevedia ako reagovať, tak začnú o sebe pochybovať.
8. Hovorí s vami ako s kamarátom
Rodičia sú piliere rodiny, ktoré majú dieťa vzdelávať, učiť morálke a viesť k spokojnému a harmonickému životu. Urobia tak pevnými a stabilnými hranicami a pravidlami, ako aj láskou a bezpečím. Rozmaznané dieťa toto nemá; rodičia pravidlá nemajú, alebo ich menia až veľmi často či upúšťajú od nich, takže dieťa si vždy vydobyje svoje. Naučí sa, že pravidlá nič neznamenajú a na neho rozhodne neplatia. V podobnom duchu sa začne správať aj k rodičom - nie sú autorita, ale osoby, s ktorými je veľmi jednoduché manipulovať. Dieťa si to uvedomuje a využíva to - rozpráva sa s rodičmi často ako s podriadenými, neprosí a neďakuje, prikazuje. Na výzvy či prosby nereaguje, nepomôže, je neochotné pristúpiť na kompromisy. Pokojne vás nazve hlúpou matkou, a to aj v spoločnosti iných dospelých alebo svojich rovesníkov. Zoberie si veci bez opýtania a už vôbec od neho nemusíte čakať, že by sa poďakovalo. Takto presne sa správa rozmaznané decko. A správa sa tak preto, lebo mu dovolíte, aby sa tak s vami bavilo. Spôsobom, aký by ste nezniesli od vášho partnera, priateľa, či hocikoho druhého. Vina padá na vašu hlavu, lebo očividne nerobíte nič preto, aby ste takéto správanie zastavili.
9. Vyžaduje špeciálne zaobchádzanie
Rozmaznané dieťa si často vymýšľa svoje vlastné pravidlá, na ktorých trvá. Cíti sa byť dôležitejším ako rodina, a dáva to patrične najavo. Ak sa mu nepáči, že celá rodina bude mať na večeru cestoviny, začne mrnčať, že chce syr a hranolky - a mrnčí, dokým to nedostane. Takže rodič varí dve večere; takéto požiadavky/chovanie sa opakuje častejšie a častejšie, dokým je rodič ochotný vyhovieť.
10. Vždy si pýta viac
Je jedno, koľko hračiek, čokolády či kúskov koláča má, vždy je mu málo. Keď sa spravodlivo po večeri rozdelí napríklad zmrzlina, dieťa sa nebude pozerať do svojej misky, ale brať porcie zmrzliny súrodencom či vám. Keď dáte každému tyčinku, tú svoju si rýchlo zje a pritom už načahuje ruky po tyčinke matky či otca. Rozmaznané deti sa cítia oprávnené nielen dostať veci, ktoré chcú, ale chcú ich mať hneď. Žijeme vo svete okamžitého uspokojenia vďaka internetu a mobilom. Tieto technológie spôsobujú, že si deti vytvárajú nerealistické očakávania, že dostanú to, čo chcú, keď to chcú.

Koreň problému: Prečo rodičia rozmaznávajú deti?
Rodičia rozmaznávajú svoje deti z najrôznejších dobre mienených dôvodov a často si to vlastne ani nepripúšťajú. Rodičovstvo je niekedy sizyfovský job, bez ohľadu na vek dieťaťa. Cítite veľký tlak, lebo máte pocit, že ste pod drobnohľadom, kde vás za chyby neustále niekto kritizuje. Nielen svokra, ale aj cudzia pani v obchode.
1. Pocity viny a snaha o šťastné spomienky
Mnohí rodičia sa tiež cítia vinní za čas, ktorý trávia preč od svojich detí najmä kvôli práci. Je to pochopiteľné. Keď máte len pár hodín denne na to, aby ste boli so svojimi deťmi, nechcete im pokaziť zábavu. Väčšina rodičov priznáva, že na deti nemajú toľko času, koľko by chceli. Z toho pramení pocit, že spoločný čas, ktorý im zostáva, by si mali užiť. Domov sa tak stáva miestom, kde neplatia žiadne pravidlá a obmedzenia, len aby deti boli spokojné a nezažívali sklamania. Radi robíme radosť našim deťom a chceme im vytvoriť šťastné spomienky. Chceme, aby výlety do obchodov a reštaurácií boli príjemným zážitkom.
2. Nedôslednosť rodičov a absencia pevných hraníc
Pokiaľ ide o pravidlá, nemali by existovať žiadne hádky ani debaty. Nekonečné hašterenie je zbytočné, pretože výsledok je vopred daný. Deti sa určite budú pokúšať vami stanovené hranice prekročiť, ale mali by ste ostať neoblomní. Najmä čo sa týka pravidiel o upratovaní a pomoci v domácnosti. Nanešťastie, neraz sú dospelí nedôslední a občas poľavia. Výsledkom toho je, že dieťa si úľavu žiada opakovane a ak k nej nepríde, nasleduje scéna. Hnevať sa však naňho nepomôže, vždy je to rodič, kto stanovuje hranice a je na ňom si to odsledovať a nepoľavovať za žiadnych okolností. Ak ste doma, jednoducho to ignorujte, pokiaľ vášmu dieťaťu nehrozí, že ublíži sebe alebo iným. Na verejnom mieste musíte prirodzene dávať pozor na svoje zúrivé dieťa, venovanie prílišnej pozornosti tomuto správaniu však prakticky zaručuje opakovaný výkon. Namiesto toho pokojne vezmite dieťa do auta, kým ho to neprejde. Keď si deti uvedomia, že s vami nedokážu manipulovať, keď urobia scénu, je menej pravdepodobné, že túto taktiku v budúcnosti vyskúšajú.
3. Snaha byť „kamoš,“ nie „šéf“
Rozmaznané dieťa, či sa vám to páči alebo nie, je výsledkom výchovy rodiča, ktorý sa vzdáva svojej roly byť „šéfom,“ ktorého dieťa potrebujú (nie, oni nepotrebujú mať rodiča kamaráta, potrebujú láskavé, no pevné vedenie). Nemusíte sa vždy prieť s dieťaťom, ani mu vysvetľovať všetky svoje dôvody, aby prijalo vaše rozhodnutie. Byť „šéfom“ - človekom, ktorý ich miluje, aj keď niekedy robí veci, ktoré sa deťom nepáčia, ale sú v ich najlepšom záujme, to znamená byť rodičom. Dva hlavné nástroje rodiča pri výchove sú láska a limity. Dieťaťu treba prejavovať lásku, aby sa cítilo prijímané a bezpečne, no musí mať aj hranice. Tieto dve veci sa navzájom nevylučujú.
4. Všetko „po dobrom“ a ospravedlňovanie zlého správania
O všetkom do detailov rozmýšľate, analyzujete a robí vám starosti, či vaše výchovné metódy náhodou dieťa do budúcnosti nepoškodia. Mali by ste mať jasno v tom, že používať slovo „nie,“ nie je niečo, čo dieťa zlomí. To, že dieťaťu postavíte hranice, neznamená, že zničíte váš vzťah. Ak vás dieťa hryzie, bije, kope a vy si povzdychnete, mávnuc rukou, že je to len fáza. Hovoríte, to prejde, z toho vyrastie, ešte je malé. Myslíte si, že to robíte dobre. Hovoríte si, ide „len“ o malé deti, ktoré sa podľa vás „len“ snažia vyjadriť emócie primerane veku. Máte za to, že ich v tom treba podporiť, napríklad objatím a otázkami, ktoré im majú pomôcť pomenovať pocity. Napríklad: „Čo sa ti stalo, anjelik, si nahnevaný? Povedz mi, prečo ma hryzieš? Si smutný?“ No pozor, ak zároveň nevyvodíte zodpovednosť za takéto správanie, lebo takto zo svojho dieťa robíte rozmaznanca. Akokoľvek je dieťa nahnevané, nemá právo nikoho udierať, to sa predsa nerobí, au, to bolí!

5. Kompenzácia vlastných nenaplnených túžob
Rodičia chcú pre svoje deti to najlepšie. Doprajú im veci, ktoré nepotrebujú, chránia pred náročnými výzvami a uľahčujú im existenciu. Čo znamená, že ich nepripravia na skutočný život, ale naopak rozmaznajú. Ak si pri deťoch kompenzujeme vlastné traumy a chceme si prostredníctvom nich dopriať veci, ktoré nám v detstve chýbali, je to priama cesta k rozmaznanosti. Zrazu má dieťa všetko, na čo si zmyslí, ba aj viac - najnovšie hračky a technické výdobytky aj oblečenie z poslednej kolekcie. Dôsledkom toho je, že nestíha mať radosť z toho, čo má. Nešťastným efektom prebytku je, že dieťa nie je nikdy spokojné a má pocit, že mu stále čosi chýba ku šťastiu.
Dlhodobé dôsledky rozmaznávania
Neustále rozmaznávanie môže byť z dlhodobého hľadiska škodlivé. Výchovné metódy rodičov, ktoré majú deti ochrániť pred náročnejšími situáciami, obmedzujú ich príležitosti na vybudovanie si odolnosti. Michele Borbaová hovorí zo skúsenosti o tom, ako z rozmaznaných detí vyrástli sebeckí, nešťastní a neustále nespokojní dospelí.
Ekonomicky silné krajiny začínajú biť na poplach. Vidia, že rozmaznané deti dobre zabezpečených rodičov majú ako mladí dospelí obrovské problémy. Uchyľujú sa k drogám a samovraždám. Len v Amerike sa ročne zabije päťtisíc mladých ľudí. Trinásť za deň! Každé dve hodiny jedno. Odborníci tento smutný fenomén skúmali. Došli k záveru, že v absolútnej väčšine prípadov išlo o deti, ktoré nevedeli čeliť každodenným starostiam. No nie preto, že by trpeli nedostatkom. Práve naopak! Zriedkakedy si na život siahlo dieťa zo skromnejších pomerov. Rodičia chcú pre svoje deti to najlepšie a často im doprajú veci, ktoré nepotrebujú, chránia ich pred náročnými výzvami a uľahčujú im existenciu. Tento prístup ich však nemusí pripraviť na skutočný život, ale naopak, môže viesť k rozmaznaniu.
Ako odučiť dieťa rozmaznanosti: Praktické kroky a rodičovská filozofia
Ak vidíte znaky rozmaznaného dieťaťa u toho vášho, nezúfajte. „Pamätajte, že neexistuje gén na rozmaznanosť. Je to naučené chovanie, ktoré môže byť odnaučené - čím rýchlejšie, tým lepšie,“ tvrdí psychologička Michele Borba. Klinická psychologička Laura Merkham hovorí: „Deti konajú, ako ich učíme konať. Pokiaľ sme boli príliš mäkkí a nenastavili limity, dieťa nebude zvyknuté prispôsobiť sa hraniciam.“
Zdroje informácií o ranom detstve: Veda o vývoji mozgu v ranom detstve
1. Stanovte jasné hranice a naučte sa hovoriť „nie“ bez pocitu viny
Neplňte všetky jeho túžby. Rozmaznané dieťa nie je zvyknuté na odmietnutie, a preto má znížený prah frustrácie. Ak nevyhoviete rozmaznanému dieťaťu, začne sa cítiť frustrované, sklamané, ba až nazlostené. No jedného dňa nekonečné plnenie túžob musí skončiť. Jedného dňa musíte vedieť jednoducho povedať NIE! Buďte zásadoví a povedzte dieťaťu: „Prepáč, ale dnes hračku nemôžeš dostať, kúpili sme ti jednu nedávno.“ Viac o veci nediskutujte, nevracajte sa k nej, nerozoberajte ju. Skúste dieťa priviesť na iné myšlienky, zaujať ho obľúbenou činnosťou alebo ho zobrať von na prechádzku.
Výskum ukazuje, že deti, ktoré sú vychovávané s dodržiavaním určitých pravidiel a bez neustáleho povoľovania, majú vyššiu sebaúctu a cítia viac empatie voči ostatným. Po vyslovenom nesúhlase sa odporúča uviesť aj krátky dôvod, ktorý dieťaťu pomôže pochopiť prečo ste tak reagovali. Nechajte ich plakať a hnevať sa, ale neustupujte. Použite empatiu, zároveň však držte pevne stanovené limity a pravidlá. Nenechajte dieťa vyhrať. Ak bolo zvyknuté, že vytrvalým mrnčaním, plačom a záchvatmi dostane, čo chce, musí naraziť na pevnosť a neústupnosť rodiča, aby sa poučilo a odnaučilo rozmaznaným manierom. Hranice a limity stanovte s empatiou a porozumením. Na dieťa sa vzťahujú povinnosti, ale i práva. Nemusíte byť tyran, aby ste dieťa naučili správne sa chovať. Pamätajte si, že deti akceptujú limity lepšie, ak cítia láskyplné spojenie s rodičom.

2. Naučte dieťa zodpovednosti a trpezlivosti
Vydržte! Je úplne samozrejmé, že dieťaťu sa nový stav nebude páčiť. No vo svojich požiadavkách musíte vydržať. Zo začiatku to bude ťažké, bude vám to aj ľúto, ale neustúpte! Za dôsledky nech si zodpovedá samo. Rozmaznané dieťa pri každom prejave nespokojnosti rado ukazuje svoj hnev. Trucuje, hádže sa o zem, plače, niekedy dokonca aj čosi rozbije alebo rozleje. Neriešte to bitkou alebo krikom. Pokojne, ale dôrazne dieťa upozornite, že ak rozbije hračku, druhú mu tak rýchlo nekúpite. Ak napríklad rozleje naschvál na zem mlieko, dajte mu do rúk handru a ukáže mu, ako má dlážku utrieť. Ak je to preň náročné, pomôžte mu. Ak si dieťa uvedomí, že za svoje činy bude vždy niesť dôsledky, pomaly prestane vystrájať. Klinická psychologička Suzanne Gelb upozorňuje, že v takomto prípade sa nedivte, ak požiadate 8-ročného, aby si odložil špinavý tanier, a ono sa spýta: „Čo za to/Koľko mi zaplatíš?“
Je dôležité naučiť svoje deti zdržanlivosti a ísť im sami príkladom. Hľadajte príležitosti, aby vás videli čakať na veci, ktoré chcete. Ak napríklad v nákupnom centre uvidíte džínsy, ktoré ste sa rozhodli nekúpiť, dajte svojmu dieťaťu vedieť prečo. Odmietnutie alebo aspoň odloženie splnenia jeho požiadaviek pomôže vášmu dieťaťu rozvíjať sebadisciplínu a umožní mu prikladať vyššiu hodnotu veciam, ktoré dostáva. Výskum ukazuje, že schopnosť dieťaťa počkať na niečo alebo odložiť niečo na neskôr, vysoko koreluje s budúcim akademickým a finančným úspechom. Ak je to nutné, pripravte si s deťmi plagát, kde bude mať každý jasne určené svoje povinnosti.
3. Pestujte empatiu a vďačnosť
Rozvíjajte v rodine pocit vďačnosti za všetko, čo máte - a to najmä nemateriálne. Praktizovanie vďačnosti pomáha deťom cítiť sa šťastnejšie, lepšie sa vyrovnávať s nepriazňou osudu a zvyšuje ich životnú spokojnosť. Majte so svojimi deťmi pravidelné rituály vďačnosti. Učte deti všímať si a zohľadňovať pocity druhých. Opýtajte sa napríklad: „Ako sa asi cítil tatko, keď si mu vzal jeho kúsok koláčika? Ako sa cítil tvoj kamarát, keď si mu hodil piesok do vlasov - páčilo by sa ti, ak by to niekto urobil tebe?“ Keď je všetko v živote dieťaťa moje moje moje, nasmerujte jeho pozornosť na naše.
4. Podporujte autonómiu a dôležitosť každého člena rodiny
Nepodriaďujte všetko dieťaťu. Vyjadrujte sa a konajte v rodine spôsobom, aby dieťa pocítilo dôležitosť každého člena rodiny. Napríklad: „Spýtajme sa ocka, čo by dnes chcel robiť.“ Sústrediť sa na dávanie, nie na dostávanie. M. Borbaová radí rodičom, aby hľadali pre deti príležitosti, kde môžu urobiť niečo pre druhých. Pokiaľ ide o prijímanie, je potrebné stanoviť si limity na materiálne položky a držať sa ich. Naučiť ho robiť základné činnosti doma nie je známka rodičovskej lenivosti či neschopnosti, práve naopak - je to náročnejšie a vyžaduje si to viac úsilia a energie. Avšak je to potrebné a stojí to za to.
5. Efektívna komunikácia a správna pochvala
Rozprávajte sa s dieťaťom. Snažte sa mu vysvetliť, prečo nemôže mať vždy všetko, čo chce. Vysvetlite mu, že tak to proste nefunguje na tomto svete. Pamätajte si, dieťa lepšie reaguje na podporu, nie trest. Chváľte svoje dieťa. Už je dávno dokázané, že pochvala má oveľa lepšie účinky ako trest. Každý reaguje lepšie na pochvalu, než na krik, urážky či zákazy. Za každé vhodné a správne prejavy svoje dieťa chváľte. Chváliť správne veci. Ak dieťa požaduje chválenie, skúste ho pochváliť, keď niečo urobí pre niekoho alebo s inou osobou. Naproti tomu špecifická pochvala („Tvrdo ste pracovali na prihrávke a v dnešnom zápase sa vám to vyplatilo.“) zvýši jeho motiváciu. Je to skvelé pre ich sebavedomie.

6. Ako reagovať na silné emócie dieťaťa
Ak je dieťa v silnej emócii, že nepočúva a nevidí, vtedy je asi najlepšie byť pri ňom a nejako to prečkať. Prípadne ho odstrániť z tej situácie. Ak sa silná emócia len blíži, treba ju osloviť tak, aby mi dieťa porozumelo. Emóciu možno osloviť tým, že ju uznáme: „Tá hračka je fakt super, strašne sa ti páči a strašne by si ju chcel.“ Dieťa cíti, že jeho emócie sa zhmotnili do slov. Toto treba rozvíjať. Kľaknutie je super, lebo ak dieťa vidí, že ste na rovnakej úrovni, nadviazať s ním spojenie bude jednoduchšie. Čo sa týka kontaktu, niektoré deti nemajú rady, ak sa ich rodičia počas silnej emócie dotýkajú. Dôležité je zachytiť emóciu dieťaťa, pomenovať ju a dať jej dostatočnú pozornosť. Ak ju budeme ignorovať a pôjdeme na dieťa s logikou, nebude tomu v tom momente rozumieť ani na to počúvať.
Keď sa ponáhľate, dieťa v tomto veku nemá pojem o čase, nevie, prečo sa ponáhľate. Našej perspektíve nerozumie. Pre neho ste jeho otec a je mu úplne jedno, že máte prácu, do ktorej musíte ísť. Nie vždy je možné odchod z domu ideálne pripraviť, ale zvládnuť situáciu pomôže, ak dieťa bude mať dostatok času a bude mu jasné, čo sa bude diať. Pre dieťa je tiež dôležité, aby malo s rodičmi spojenie. Preto keď sa ráno ponáhľate - a je to vo vašich silách -, začnite lúčenie skôr. Aby ste sa najprv pohrali alebo porozprávali. Keď bude mať dieťa nasýtenú túto potrebu spojenia s vami, začnite pracovať na odchádzaní. Pri situáciách, ako je táto, ktoré sú náročné a nevieme sa im vyhnúť, tiež veľmi pomáha, ak máme vytvorenú rutinu - zaužívaný postup, čo sa kedy ráno deje.
Pri hádkach na ihrisku nefunguje, ak sa dieťaťu vysvetľuje, nech sa podelí alebo vystrieda s kamarátom. Dôvodom je, že deti v tom veku sú egocentrické. Nechápu, prečo by sa mali deliť. Rodičia môžu zabezpečiť, aby tam bolo rozdelenie úloh, že „my teraz počkáme a šmykneme sa potom.“ Ale v tomto veku to nebude vychádzať zvnútra dieťaťa. Celú situáciu opíšte ako komentátor: „Vidím, že to veľmi chceš, ale teraz je na šmykľavke chlapček. Viem, že je ti to ľúto, ale potom pôjdeš aj ty.“ Keď si to dieťa vypočuje, asi sa rozplače, lebo mu je to ľúto. V takom prípade treba ošetriť jeho plač. Keď viete, že môže nastať vypätá situácia, dieťa skúste zaujať niečím iným, napríklad hojdačkou alebo loptou, ak chcelo bager. Môžete povedať: „Stavím sa, že k hojdačke dobehnem rýchlejšie ako ty.“
Výchova dieťaťa nie je súbor izolovaných postupov, ale je to zasadené v širšom kontexte vašej rodiny. To, ako vychovávate, je ovplyvnené tým, aké máte hodnoty, akú vy sami máte výchovu, alebo tým, čo ako rodina považujete za dôležité.
tags: #moze #byt #dvojrocne #dieta #rozmaznane
