Jonáš Záborský, významný spisovateľ, historik, novinár, kňaz a teológ, ktorý zomrel pred 150 rokmi - 23. januára 1876, bol mimoriadne všestrannou a rozporuplnou osobnosťou slovenských dejín. „Kto pracuje pre dobro iných, ten nezomrie v zabudnutí,“ povedal tento muž, ktorý patrí k tým najväčším provokatérom celých dejín slovenskej literatúry a národného hnutia, no zároveň ide o geniálneho majstra spoločenskej kritiky, ktorej aktuálnosť sa transformuje aj do 21. storočia.
Korene a formovanie osobnosti
Jonáš Záborský sa narodil 3. februára 1812 v obci Záborie do slovenskej zemianskej rodiny. Jeho otec Jozef Záborszky pochádzal zo starého turčianskeho zemianskeho rodu, ktorého korene možno sledovať už od 13. storočia, a matka Anna bola rodená Tomčániová. Toto zmiešané manželstvo - otec bol evanjelik, matka katolíčka - malo neskôr vplyv aj na jeho náboženskú orientáciu.
Vzdelávanie začal v Záborí, Hornom Jasene a Záturčí v rokoch 1818 - 1821. V roku 1821 nastúpil na nižšie gymnázium v Necpaloch a v rokoch 1823 pokračoval na gymnáziu v Gemeri. V rokoch 1829 - 1832 navštevoval evanjelické lýceum v Kežmarku, kde sa prebudilo jeho národné povedomie a živý záujem o antiku. V roku 1834 študoval na evanjelickom teologickom kolégiu v Prešove, ktoré patrilo k prominentným vzdelávacím inštitúciám. Pôsobil ako kaplán v Pozdišovciach a v rokoch 1839 - 1840 študoval na univerzite v Halle, kde sa zoznámil s Ľudovítom Štúrom.
Cesta k rímskokatolíckej cirkvi
Po návrate zo zahraničia v roku 1840 bol chvíľu kaplánom u M. M. Hodžu v Liptovskom Mikuláši, no ešte koncom roka prijal miesto farára v Rankovciach. Po požiari jeho fary i kostola prestúpil k rímskokatolíckej cirkvi, nakoľko mu v tom čase evanjelici odmietli poskytnúť finančnú pomoc. V roku 1843 bol ordinovaný za kňaza.
Záborský sa dostal do sporu s Ľudovítom Štúrom a jeho kodifikáciou spisovnej slovenčiny, ktorá sa mala formálnymi znakmi čo najviac líšiť od češtiny; odmietol tiež jeho národný program ako nerealistický. Nielen pre kodifikáciu spisovnej slovenčiny, ale aj pre svoje anti-hegeliánske postoje a nerealistickosť národného programu sa dostal do konfliktu aj s Hurbanom a ďalšími štúrovcami.
Profesijná dráha a politické angažovanie
V rokoch 1843 - 1850 pôsobil ako nemecký kaplán v Košiciach. V roku 1848 ho uväznili za prechovávanie Žiadostí slovenského národa. V roku 1850 získal miesto profesora gréčtiny na právnickej fakulte v Košiciach a v rokoch 1850 - 1853 tiež pôsobil ako redaktor vládnych Slovenských novín vo Viedni. Po konfliktoch s Bachovou cenzúrou sa v roku 1853 stal farárom v Župčanoch.
Napokon prijal novú podobu slovenčiny a venoval sa hlavne literárnej činnosti. Záborský prešiel od študenta Univerzity v Halle cez pozíciu redaktora Slovenských novín vo Viedni až po farára v Župčanoch. Počas svojho života Záborský okúsil slávu veľkého mesta, ale aj nekonečnú biedu slovenského vidieka, v ktorom strávil celé záverečné - a mimoriadne tvorivé - obdobie svojho života.
Literárna tvorba: Od klasicizmu k realizmu
Záborského všestrannosť sa prejavila v próze, poézii, dráme, ale aj vo filozofických, historických a teologických spisoch. Jeho literárna tvorba je typologicky delená na texty parodické, satirické až groteskné, ako aj texty, ktoré okrem spoločenskej kritiky nastoľujú aj určitý utopický ideál.
Do literatúry vstúpil dielom napísaným v duchu klasicizmu a idey všeslovanskej vzájomnosti ódou Na Slovákov (1836). Jeho klasicistická básnická zbierka Žehry (1851) si vyslúžila obrovskú kritiku romantických autorov, ktorí ju označili za „miešaninu bez ladu a skladu“. Záborského negatívne odozvy zdrvili, no neskôr sa stal priekopníkom literárneho realizmu.
Medzi jeho najvýznamnejšie diela patria:
- Satirické prózy: Faustiáda, Šofránkovci, O siedmich vojvodoch maďarských, Chruňo a Mandragora, Frndolína, Kulifaj.
- Didaktické humoresky: Dva dni v Chujave.
- Autobiografické prózy: Panslavistický farár.
- Historické poviedky: Buld, Svätoplukova zrada, Mazepova láska.
- Historické drámy: Posledné dni Veľkej Moravy, Arpádovci, Odboj zadunajských Slovákov, Bátoryčka, Striga, Lžedimitrijád.
Historické a filozofické myslenie
Vzhľadom na postavenie dedinského farára je obdivuhodné, aké veľké množstvo pramenných edícií a odbornej literatúry preštudoval. Napísal rozsiahlu historickú prácu Dejiny kráľovstva Uhorského od počiatku do časov Žigmundových. K napísaniu dejín Uhorského kráľovstva pristúpil podľa vlastného vyjadrenia preto, lebo dejiny Uhorska spracovávali dovtedy len samí Maďari a Nemci.
Podľa odborníka na slovenskú filozofiu Rudolfa Dupkalu vytvoril Záborský osobitú formu anti-hegelianizmu, ktorá bola spojená s kresťansky modifikovaným osvietenským myslením. Záborský bol kritický voči filozofii Hegla, predovšetkým pre svoj negatívny vzťah k nemeckej špekulatívnej filozofii.
Odkaz v 21. storočí
Po zrušení Matice slovenskej odovzdal Záborský rukopisy svojich diel v roku 1875 do úschovy Matice českej v Prahe. Národné múzeum v Prahe darovalo v roku 1963 tieto rukopisy Matici slovenskej. Dnes je Záborský vďačnou témou pre vedecké bádanie a jeho diela sú sprístupnené v Zlatom fonde SME.
Pri príležitosti 150. výročia jeho úmrtia Rímskokatolícka farnosť v Župčanoch v spolupráci s obcou pripravili spoločensko-ekumenické podujatie. V rámci osláv odhalili a posvätili zreštaurovaný historický náhrobník zosnulého literáta. Ide o druhý náhrobník Jonáša Záborského, vyrobený v roku 1938, ktorý je výnimočný najmä tým, že odkazuje na pôsobenie Jonáša Záborského ako kňaza - najskôr evanjelického, potom katolíckeho.
Jeho život a tvorba, zahŕňajúca písanie prózy, poézie, drámy, ale aj filozofické, historické a teologické práce, ho radí medzi najvýznamnejších provokatérov slovenskej literatúry. Muž, ktorý v minulosti tak rozdeľoval národné hnutie, ktorého nemali radi ani katolíci, ani evanjelici, paradoxne, dnes nadčasovo spája. Spája predovšetkým geniálnou kritikou udavačstva, démonizovania všeslovanskej vzájomnosti a všeobecne všetkého národného.
tags: #narodenie #a #smrt #jonasa #zaborskeho