Česká a kedysi spoločná československá hudobná scéna dala svetu nezabudnuteľné osobnosti, ktorých hlasy a skladby formovali celé generácie. Od elegantných tónov džezu a swingu, cez rockové balady, až po popové megahity, títo umelci zanechali hlbokú stopu v kultúrnom dedičstve. Ich príbehy sú svedectvom talentu, húževnatosti a vplyvu hudby, ktorá prekonáva hranice času i žánrov. Predstavujeme si niektorých z nich, ktorých životné dráhy sú neoddeliteľne spojené s vývojom populárnej hudby v strednej Európe.
Milan Chladil: Gentleman Džezu a Swingu s Nezabudnuteľným Hlasom
Milan Chladil, jeden z najobľúbenejších českých spevákov džezovej a swingovej éry, sa narodil 8. februára 1931 v Brne. Jeho cesta k hudbe nebola priama, keďže pôvodne bol predurčený na úplne iné remeslo. „Začínal som medzi niťami. Otec bol krajčír a aj zo mňa chcel krajčíra urobiť,“ spomína spevák v dokumente, ktorý o ňom nakrútila Česká televízia. V tom čase sa umenie považovalo tak trochu za komediantstvo, a tak otec trval na tom, že Milan Chladil musí mať najprv v ruke remeslo. Keď sa jeho otec dozvedel, že Milan spieval v brnianskej kaviarni, bol dokonca schopný mu za to dať pár faciek. Láska k hudbe však bola silnejšia než rodičovské priania a spoločenské konvencie.
Jeho talent si všimol brniansky dirigent a kapelník Erik Knirsch, ktorý ho v roku 1951 angažoval vo svojom orchestri. Milan Chladil vynikal príjemne zafarbeným hlasom a hoci pôsobil ako skúsený spevák, zapísal sa na konzervatórium, aby si zdokonalil svoje umenie. V roku 1954 prestúpil do orchestra Zdeňka Bartáka v Prahe, až napokon v roku 1956 dostal ponuku od Karla Vlacha, jednej z kľúčových postáv českej populárnej hudby. Jeho orchestru potom ostal verný počas celej svojej profesionálnej kariéry, aj keď príležitostne vystupoval aj s inými telesami.
Zaujal už prvými piesňami ako „Arrivederci Roma“ a hlavne „Granada“, ktoré s Vlachovým orchestrom nahral v novembri 1956. Po prevzatých piesňach nahral v decembri 1961 prvú úspešnú pieseň domácich autorov „Chtěl bych mít kapelu“. Počas svojho života Milan Chladil nahral úctyhodných 350 piesní, čo svedčí o jeho mimoriadnej produktivite a neustálom pôsobení na hudobnej scéne.
Nezabudnuteľnú spevácku dvojicu vytvoril s Yvettou Simonovou. Dueto v podaní Yvetty Simonovej a Milana Chladila nechýbalo takmer v žiadnej televíznej zábavnej relácii, ktorej súčasťou boli pesničky. „Keď som prišla do orchestra Karla Vlacha, Milan Chladil už s nimi spieval. Bol to nápad Karla Vlacha a Vladimíra Dvořáka, urobiť z nás duo,“ uviedla Yvette Simonová v rozhovore pre TASR. Ich spolupráca vydržala neuveriteľných 28 rokov, až do Chladilovej predčasnej smrti. Ako spomína dnes už 92-ročná Simonová, mnohí muži na Chladila žiarlili, hoci i mal šťastné manželstvo a rodinu a so speváčkou ho spájala iba profesia. Dôvodom boli okrem iného jeho uprené pohľady, ktoré však neboli prejavom zamilovanosti. Simonová prezradila, že „On niekedy nevedel texty a odozieral mi z pier,“ čím dodala vtipný pohľad na dynamiku ich profesionálneho vzťahu.
Prvý hit dvojice niesol názov „O nás dvou“. Potom prišli ďalšie úspešné piesne, ktoré sa stali trvalkami českej populárnej hudby: „Deti z Pirea“, „Sentimentální“, „Ven“, „Santa Anna Maria“, „Až na severní pól“ či „Amore, amore“. Spolu so Simonovou hosťovali aj v Hudobnom divadle Karlín, kde hrali v muzikáloch „Hello, Dolly“ a „Muž menom La Mancha“. Milan Chladil však účinkoval aj samostatne v muzikáloch a operetách, napríklad v slávnom „My Fair Lady“. K jeho sólovým hitom patria aj piesne „Je nás jedenáct“, „Pigalle“, „Jezdím bez nehod“, „Krásné je žít“, „Já se dnes dopoledne žením“ či „Matylda“, ktoré si získali širokú popularitu.
Jeho úspechy neostali nepovšimnuté ani v populárnej ankete Zlatý slávik. V prvom ročníku tejto ankety za rok 1962, keď bola vyhlásená iba jedna spoločná kategória pre speváčky aj spevákov, obsadil Chladil piate miesto. Za rok 1963 bol opäť piaty, čo potvrdilo jeho stabilné postavenie medzi špičkou. Za rok 1964 už bola samostatná kategória speváčok a spevákov a Milan Chladil skončil druhý, hneď za neskoršou ikonou Karlom Gottom, čo svedčí o jeho obrovskej popularite v ére, ktorá už predznamenávala príchod nového popového kráľa. Často spolupracoval a vystupoval aj so spevákom Karlom Hálom, čím rozšíril svoj umelecký záber.
Milan Chladil však vynikal nielen hudobným, ale aj športovým nadaním. Ovládal všetky loptové hry a aj so svojimi kolegami využíval všetok voľný čas na futbal či tenis - aj napriek hroziacim zraneniam, ktoré potom komplikovali jeho účinkovanie na javisku. Bol dobrý herec, bavič, imitátor zvierat aj ľudí a podľa kolegov či kamarátov okolo seba nepretržite šíril dobrú náladu. Pri práci aj pri zábave disponoval nevyčerpateľným množstvom energie. Keď sa necítil dostatočne vyťažený Orchestrom Karla Vlacha, dal dokopy sprievodnú kapelu, s ktorou spolu s Yvettou Simonovou chodili na zájazdy. Jeho život plný aktivity a nadšenia sa tragicky skončil. Počas návratu z vystúpenia v Kašperských horách na Šumave 28. júna 1984 dostal spevák infarkt za volantom svojho auta. Zomrel neďaleko mesta Příbram vo veku 53 rokov. Okrem pracovného nasadenia mohla mať vplyv na stav jeho srdca aj reumatická horúčka, ktorú prekonal v mladosti, čo mohlo prispieť k jeho predčasnému odchodu. Jeho odchod zanechal medzeru na českej hudobnej scéne a v srdciach fanúšikov.
Karel Gott: Fenomén Zvaný Zlatý Hlas z Prahy
Karel Gott, asi najslávnejší československý spevák, sa narodil 14. júla 1939 v Plzni. Jeho cesta na výslnie je príkladom kombinácie vrodeného talentu, húževnatosti a neochvejnej túžby po hudbe. Po presťahovaní do Prahy sa vyučil za elektromontéra v ČKD Praha, čo by pre mnohých znamenalo stabilnú kariéru, avšak jeho osud bol predurčený pre javisko. Spev sa začal učiť u profesora Berlíka, a od roku 1957 začal amatérsky spievať, vystupoval v známych pražských kaviarňach Alfa a Vltava. Rok na to sa zúčastnil na súťaži Hledáme nové talenty v pražskom Slovanskom dome, čo boli jeho prvé kroky smerom k profesionálnej dráhe.
V rokoch 1960 až 1964 študoval operný spev na Štátnom konzervatóriu, a po jeho skončení pokračoval v štúdiu u profesora Konstantina Karenina. Táto klasická príprava mu poskytla technickú zdatnosť a šírku hlasového prejavu, ktoré ho odlišovali. Prvým výraznejším úspechom bola jeho účasť v programe Československej televízie Hledáme písničku pro všední den, kde spieval spolu s Vlastou Průchovou pieseň „Až nám bude dvakrát tolik“. V Strahovskom štúdiu ju potom nahrali 6. apríla 1962, v sprievode TOČR, Tanečního orchestru československého rozhlasu, pod taktovkou Karla Krautgartnera.
Začiatky nemal Karel Gott ľahké. Na súťažiach mu neboli poroty naklonené. V dobe barytónov typu Rudolfa Kortéza nemal mladík s brilantným tenorom veľkú šancu. Nezáujem poroty však vyvážil záujem publika. O spoluprácu prejavil záujem aj orchester Karla Vlacha, rovnako ako v prípade Milana Chladila. S ním nahral v marci 1963, opäť v štúdiu na Strahove, „Písničku pro Martinu“. Prvýkrát sa Karel Gott objavil v ankete Zlatý slavík vo výsledkoch za rok 1962, kde obsadil 49. miesto so skromnými tromi hlasmi.
V roku 1962 dostal ponuku do divadla Semafor, ktoré bolo vtedy epicentrom mladej a progresívnej kultúry v Prahe, a strávil tam viac ako jednu sezónu. Prvé predstavenie, v ktorom účinkoval, bolo „Zuzana není pro nikoho doma“. Karel Gott v ňom spieval tri piesne - „Sáňe“, „Oči sněhem zaváté“ a „Zdvořilý Woody“. Pieseň „Oči sněhem zaváté“ sa stala najväčším hitom roku 1963, čo bol jasný signál jeho stúpajúcej popularity. Supraphon vydáva jeho prvý singel s piesňou „Měsíční řeka“ (v origináli „Moon River“, ktorú zložil slávny Američan Henry Mancini). Táto mu priniesla zásadný obrat v jeho kariére a upevnila jeho postavenie na scéne. V ankete Zlatý slavík týždenníka Mladý svět za rok 1963 vyhral prekvapujúco Karel Gott. Túto anketu organizoval Mladý svět od roku 1962 a prvým zlatým slávikom bol Waldemar Matuška.
Na konci roku 1964 Karel Gott odchádza zo Semaforu a spolu s bratmi Ladislavom a Jiřím Štaidlom založili vlastné divadlo Apollo. Do Apolla prešli zo Semaforu aj speváci Karel Hála, Pavlína Filipovská a Yvonne Přenosilová. V orchestri hrali Jaromír Klempíř, Jiří Kysilka, Antonín Gondolán a hlavne Ladislav Štaidl, ktorý sa stal kľúčovým spolupracovníkom. Prvú premiéru mal program s názvom „Pouť pro dva“, ktorý potvrdil Gottov organizačný aj umelecký talent.
“Hier ist Berlin”: Karel Gott’s ZDF-Hitparade Performances (1969-1983, live)
Karla Gotta neobišiel v 60-tych rokoch ani film. Buď nahrával piesne, alebo si aj zahral niektorú z úloh. Tým prvým bol „Starci na chmeli“ režiséra Ladislava Rychmana z roku 1964. Karel Gott nahral pre tento film skladbu „Život je bílý dům“. V tom druhom, „Kdyby tisíc klarinetů“ (1964) režisérov Jána Roháča a Vladimíra Svitáčka, si Karel Gott zahral úlohu Benjamínka. Ako predloha pre tento film poslúžila hudobná komédia s rovnakým názvom, ktorú Jiří Suchý a Jiří Šlitr napísali ešte v decembri 1958, keď účinkovali v Divadle Na zábradlí. Vo filme režiséra Oldřicha Lipského „Limonádový Joe, aneb Koňská opera“ požičal svoj hlas hercovi Karlovi Fialovi v piesni „So Far“. Potom sa Karel Gott objavil v roku 1966 v malej úlohe aj vo filme „Mučeníci lásky“ a „Slasti otce vlasti“ z roku 1969. Tieto dva však zďaleka nedosiahli popularity tých predchádzajúcich. V 70-tych rokoch si Karel Gott zahral iba v dvoch filmoch. V roku 1974 vo filme režiséra Ladislava Richmana „Hvězda padá vzhůru“ na motív hry Josefa Kajetána Tyla „Strakonický dudák“. Karel si zahral maliara izieb Švandu, ktorému sudičky predpovedali „veľkú kariéru hviezdy pop-music“. Jeho partnerkou bola Jitka Molavcová. V roku 1975 využil režisér Zbyněk Brynych popularitu Karla Gotta a ďalších spevákov vo filme „Romance za korunu“, kde si zahrali aj Helena Vondráčková, Naďa Urbánková a Jiří Schelinger.
Od roku 1964 už bol Zlatý slavík, anketa Mladého světa, rozdelená na dve kategórie - spevákov a speváčok. Túto zmenu Gott okamžite využil a vyhral, pričom u žien triumfovala Eva Pilarová. Rok na to, v roku 1965, bol prvý Karel Gott a u žien Helena Vondráčková. V roku 1965 vydal Supraphon svoju prvú LP platňu s názvom „Zpívá Karel Gott“. Hitmi v roku 1965 sa stali skladby „Ptačí nářečí“ a „Cesta rájem“. Obe prevzaté, avšak v tej dobe - za výdatného prispenia železnej opony - málokto z poslucháčov rozoznával, či sú to zahraničné skladby. Jednoducho to boli hity. V júni 1966 súťažil Karel Gott na Bratislavskej lýre s dvoma piesňami - „Mám rozprávkový dom“ Věroslava Matušíka a „Pošli to dál“, ktorú mu zložil kolega z divadla Apollo a člen kapely Jaromír Klempíř. Tá prvá, „Rozprávkový dom“, dostala zlatú lýru. Tá druhá, „Pošli to dál“, získala 4. miesto a cenu kritiky, čo potvrdilo jeho všestranný úspech.
Artia vydáva do zahraničia jeho prvú platňu pod názvom „The Golden Voice Of Prague“ a zároveň vychádza aj druhá LP platňa s názvom „Recitál Karla Gotta“. Tá prvá mala v zahraničí úspech, hlavne v Nemecku, a ešte na jeseň roku 1966 sa Karel Gott stretol prvýkrát so zástupcami gramofónovej spoločnosti Deutsche Grammophon Gesellschaft. V ankete Zlatý slavík za rok 1966 vyhrali opäť Karel Gott, u žien Marta Kubišová, čo svedčí o jeho neochvejnej dominancii. Na začiatku roka 1967 podpísal zmluvu s nemeckou firmou Polydor a tam mu vychádza prvý singel so skladbou „Weisst du wohin?“. V Polydore mu vychádza aj prvý album „Die goldene Stimme aus Prag“. V nemecky hovoriacich krajinách sa predalo 450 tisíc platní a Gott dostal skutočne prívlastok Zlatý hlas z Prahy.
V roku 1967 vychádza platňa „Hlas můj nech tu znít“. Karel Gott so skupinou koncertuje v československom pavilóne na svetovej výstave v Montreale. Od júna 1967 účinkoval so skupinou Ladislava Štaidla v hoteli Frontier v Las Vegas. Bol to luxusný hotel, v ktorom spieval aj Elvis Presley, čo naznačuje kaliber jeho medzinárodného postavenia. Karel Gott strávil skoro rok v zahraničí, a tak anketu Zlatý slavík za rok 1967 vyhral Waldemar Matuška, u speváčok Eva Pilarová, čo len dokazuje, aká silná bola vtedy konkurencia aj za jeho neprítomnosti. V marci 1968 zastupoval Karel Gott Rakúsko na Veľkej cene Eurovízie s piesňou „Tausend Fenster“, čím preukázal svoju medzinárodnú adaptabilitu.
Popularita Karla Gotta stále rástla, doma aj v zahraničí. Dokladuje to predaj platní aj anketa Zlatý slavík. Od roku 1969 až po rok 1982 bol vždy prvý Karel Gott, čo je bezprecedentný rad víťazstiev, potvrdzujúci jeho pozíciu absolútneho kráľa českej pop-music. V júni 1974 sa zúčastnil na Yamaha festivale v Tokiu, kde vystúpil so skladbou „Ať láska má kde kvést“ Karla Svobodu a Zdeňka Borovca. Cena, ktorú dostal, mala názov Čerešnové kvety, čo symbolizovalo jeho globálny dosah.
V sedemdesiatych rokoch uvádzala československá televízia hudobný program s názvom „Karel Gott ve Slaném“. V tej dobe sa snažil konkurovať východonemeckému „Ein Kessel Buntes“, ktorý sa dial v známom Fridrichstadt Palaste v Berlíne. Aj v „Kessli“ bol Karel Gott častým hosťom, čo ešte viac posilňovalo jeho popularitu v socialistickom bloku. Naspieval titulnú pieseň do seriálu „Biene Maja“ (Včielka Maja), ktorá mu priniesla ďalší medzinárodný úspech a iba od Polydoru 5 zlatých platní za predaj albumov. Bol to úspech domáci, zložil ju Karel Svoboda, čo dokazovalo silu českej autorskej tvorby. Gott zaspieval všetko - od rokenrolu až po operu, čím demonštroval svoju výnimočnú všestrannosť.
Úspechy Karla Gotta brali na vedomie aj ideológovia, ktorí viedli tento štát a riadili aj socialistickú kultúru. Napriek tomu, že Gott viac býval na Západe ako doma a v zahraničí mu vyšlo štyrikrát toľko platní, 3. mája 1977 dostal titul Zaslúžilý umelec. Bol prvým z populárnej hudby, komu sa takého ocenenia dostalo, čo podčiarkuje jeho výnimočné postavenie a akceptáciu režimom. Bokom neostal ani nemecký vydavateľ, pri príležitosti 10. výročia spolupráce dostal Zlatú platňu Polydoru. Počas roku 1979 si Karel Gott zacestoval za veľkú mláku a zúčastnil sa country festivalu Fan Fair priamo v Nashville. V priebehu ďalších rokov bol pozvaný na tento festival ešte štyrikrát, čo svedčí o jeho schopnosti osloviť aj náročné americké publikum. To, že Karel Gott bol všestranným spevákom, potvrdila aj medaila Hermana Lonsa, ktorú dostal v Mníchove, a to za rozvoj nemeckej ľudovej piesne. Aj československá televízia prišla v roku 1984 s výročnou anketou Televíznou rolničkou. Tú prvú dostal Karel Gott, čím sa opäť potvrdil jeho status národného favorita.
- novembra 1984 uvádza Pragokoncert reprezentačný koncert Karla Gotta s orchestrom Ladislava Štaidla k 20. výročiu ich spolupráce. Koncert bol atraktívny aj tým, že prakticky celý rok 1984 bol Gott v zahraničí. Iba v Polydore vydal v tom roku 3 albumy. Doma musel stačiť jeden, „Hrátky s láskou“. Jiří Zmožek mu napísal ďalší hit „Zvonky štěstí“, ktorý nahral v duete s Darinkou Rolincovou, čo sa stalo okamžitou klasikou. 30. apríla 1985 dostal Karel Gott titul Národný umelec za výnimočnú umeleckú činnosť, čo bol najvyšší možný titul pre umelca v socialistickom Československu. V roku 1986 dostal Platinovú platňu Supraphonu ako najpredávanejší umelec. Od nemeckého vydavateľa dostal Zlatú ihlicu Polydoru za 20 rokov úspešnej spolupráce. Pred ním ju dostali iba také esá ako Herbert von Karajan a Leonard Bernstein, čo podčiarkuje jeho medzinárodné postavenie.
S orchestrom Ladislava Štaidla spolupracoval Karel Gott až do augusta roku 1989, keď Ladislav Štaidl oznámil ukončenie ich vzájomnej spolupráce. Od 1
tags: #narodenie #ceskych #spevakov