Európska menová únia (HMÚ) predstavuje jeden z najambicióznejších cieľov Európskej únie a jej zavedenie, vrátane jednotnej meny euro, je významným medzníkom v procese európskej integrácie. Je to hmatateľný symbol európskej integrácie, ktorý dnes denne používa viac ako 350 miliónov Európanov v 21 krajinách EÚ. Myšlienka zjednotenia Európy prostredníctvom spoločnej meny má okrem vplyvu na ekonomiku a jej rast aj nezanedbateľný prínos v oblasti prehlbovania politickej a kultúrnej integrácie. Na to, aby sme plne pochopili jej význam a dosah, je potrebné preskúmať jej históriu, od prvých myšlienok o európskej spolupráci až po komplexnú štruktúru, ktorou je dnes.
Euro - Jednotná Mena Európy
Euro je jednotná mena Európskej menovej únie. Symbol novej spoločnej meny € má podobu písmena E preťatého dvoma jasne vyznačenými súbežnými vodorovnými čiarami. Inšpiráciou k jeho vytvoreniu bolo grécke písmeno epsilon - značka eura teda obsahuje odkaz na kolísku európskej civilizácie a zároveň je prvou hláskou názvu Európa. Súbežné čiary znázorňujú stabilitu eura. Symbol je rýchlo rozpoznateľný a o pár rokov bude rovnako známy ako symbol doláru ($). Euro (€) sa delí na 100 centov. Názov meny "euro" vybrali hlavy členských štátov, resp. príslušných vlád, na summite v Madride v decembri 1995.
Od 1. januára 1999 ho prijalo 11 členských štátov: Belgicko, Nemecko, Španielsko, Francúzsko, Írsko, Taliansko, Luxembursko, Holandsko, Rakúsko, Portugalsko a Fínsko, teda 300 miliónov Európanov. K týmto krajinám sa od 1. januára 2001 pripojilo Grécko. V januári 1999 nahradila jednotná mena euro národné meny v bezhotovostnom platobnom styku. Počas prvých troch rokov bolo „neviditeľnou“ menou, ktorá sa používala len na účtovné účely a elektronické platby. V hotovostnom styku sa naďalej platilo národnými bankovkami a mincami. Bankovky a mince euro boli vydané do obehu 1. januára 2002 a v 12 krajinách EÚ sa uskutočnila najväčšia výmena hotovosti v histórii. Od 28. februára 2002 je euro výhradným platidlom v eurozóne. Dnes sú eurové bankovky a eurové mince zákonným platidlom v 13 z 27 členských štátov Európskej únie (poznámka: tento počet sa líši od aktuálneho stavu, ale je to informácia poskytnutá v zdrojovom texte). Tieto krajiny spolu tvoria tzv. eurozónu.
Podoba a Bezpečnostné Prvky Bankoviek
Bankovky euro boli navrhnuté rakúskym umelcom Robertom Kalinom v celoeurópskej súťaži vypísanej všetkými európskymi centrálnymi bankami. Víťazné výtvarné návrhy boli inšpirované témou Európske obdobia a štýly. Bankovky zachytávajú architektonické štýly siedmich období európskej kultúrnej histórie - klasicizmus (5 eur), románsky štýl (10 eur), gotiku (20 eur), renesanciu (50 eur), barok a rokoko (100 eur), vek ocele a skla (200 eur) a modernú architektúru 20. storočia (500 eur). Štýly zdôrazňujú tri architektonické prvky - okná, brány a mosty. Okná a brány na prednej strane bankoviek symbolizujú duch otvorenosti a spolupráce v Európskej únii.
Hlavné znaky eurobankoviek sú: názov meny - EURO - € - v latinskej i gréckej abecede; zástava Európskej únie; skratka vydávajúcej inštitúcie - Európska centrálna banka (ECB) - v piatich variantoch, ktoré sa používajú v 11 oficiálnych jazykoch EÚ (BCE, ECB, EZB, EKT, EKP); podpis prezidenta Európskej centrálnej banky.
Bankovky euro sa vydávajú v siedmich hodnotách: 5, 10, 20, 50, 100, 200 a 500 eur. Všetky hodnoty eurobankoviek majú rovnakú podobu na oboch stranách. Každá z bankoviek sa dá ľahko rozoznať podľa farby a veľkosti. S hodnotou bankovky rastie aj jej veľkosť. Bankovky sú ľahko rozoznateľné vďaka dominantnej farbe pre každú hodnotu (€ 5 je sivá, € 50 oranžová, € 10 červená, € 100 zelená, € 20 modrá, € 200 okrová, € 500 fialová) a veľkým čísliciam na oboch stranách bankovky. Navyše, niektoré časti bankoviek sú tlačené ako reliéf použitím špeciálnej tlačiarenskej metódy. Všetky tieto znaky pomôžu každému, a najmä osobám s poruchami zraku, ľahšie rozoznať hodnotu bankoviek.
Bankovky sa vyrábajú s použitím najmodernejšej technológie. Vďaka použitiu špeciálneho papiera, vodotlače, bezpečnostných vláken, špeciálnemu atramentu a ochranných fólií, ako aj ochranných znakov čitateľnými prístrojmi sú ťažko falšovateľné. Detailné informácie, týkajúce sa ochranných prvkov eurobankoviek, boli zverejnené až po 1. septembri 2001.
Dizajn a Bezpečnosť Euromincí
Mince euro majú spoločnú „európsku“ prednú a „národnú“ zadnú stranu. Spoločná podoba prednej strany mincí bola zvolená na základe výsledku súťaže, v ktorej bola tematika zúžená na tri oblasti: architektúra, abstraktné motívy a európske osobnosti. Výber na národnej úrovni sa uskutočnil vo všetkých členských štátoch okrem Dánska. Európska porota zložená z nezávislých odborníkov dostala z členských krajín v marci 1997 na posúdenie celkom 36 sérií návrhov a vybrala z nich víťazných deväť súprav. V súťaži zvíťazil Luc Luycx, 39-ročný počítačový odborník belgickej kráľovskej mincovne, ktorému bola udelená cena vo výške 24 tisíc. Konečné rozhodnutie bolo prijaté na zasadnutie Európskej rady v Amsterdame v júni 1997.
Preto je 12 rôznych podôb verzií každej euromince (podľa počtu štátov zúčastňujúcich sa na menovej únii; členskými štátmi Európskej menovej únie sa stali všetky štáty Európskej únie okrem Dánska, Švédska a Veľkej Británie). Zabezpečeniu proti falšovaniu a ľahkej odlišnosti mincí sa prikladá veľká dôležitosť. Materiál, z ktorého sa mince razia, zodpovedá normám potrebným na použitie v predajných automatoch, je bezpečný voči falšovaniu, trvanlivý a nealergizujúci. Mince sa od seba líšia veľkosťou, hmotnosťou, materiálom, farbou a hrúbkou. Okrem toho majú znaky, ktoré pomáhajú nevidomým a ľuďom s poruchami zraku rozlíšiť jednotlivé denominácie, napríklad rozdielny okraj. Euromince sa razia v ôsmich hodnotách: 1, 2, 5, 10, 20 a 50 centov, 1 a 2 eurá.
Prechodný Obdobie a Ochrana Spotrebiteľa
Bankovky a euromince sa zaviedli do obehu 1. januára 2002. Po tomto dátume nie je možné vyberať z bánk národné meny. Rýchlosť výmeny národnej meny za euro závisí od možností každej krajiny. Európska rada v roku 1999 prijala rozhodnutie o skrátení duálneho obdobia, keď budú platiť národné meny i euro súčasne, na štyri týždne až dva mesiace. Počas duálneho obdobia sa budú národné meny postupne vytrácať z obehu. Väčšina štátov zaviedla pre verejnosť tzv. „štartovacie balíčky“ mincí. Cieľom štartovacieho balíka bolo uľahčiť prechod na euro bežným spotrebiteľom v prvých dňoch zavedenia novej meny. Od 1. januára 2002 je možné vyberať eurobankovky z bankomatov. Včasná a rýchla zmena bankomatov a zmenárenských automatov, ktorých je v eurozóne približne 3,5 milióna, je dôležitou súčasťou celkovej stratégie prechodu na euro.
Pri prechode na euro zohrávajú veľmi dôležitú úlohu maloobchodníci, pretože práve prostredníctvom bežných nákupov sa budú sťahovať z obehu národné peniaze a do obehu dostávať eurá. V plánoch prechodu na euro sa ochrane spotrebiteľov venuje veľká pozornosť. Akékoľvek výmeny národných mien za euro sa musia uskutočniť výmenným kurzom stanoveným k 1. januáru 1999. Príslušné orgány jednotlivých štátov, banky a spotrebiteľské organizácie navzájom úzko spolupracujú na zaisťovaní konkrétnych informácií pre spotrebiteľov o všetkých aspektoch prechodu na euro, a to najmä v tých sférach, na ktoré sa nevzťahujú platné predpisy. Spotrebitelia sa môžu vyvarovať podvodov pri prevode národnej meny na euro tým, že si budú vedomí platnosti presných zaokrúhľovacích pravidiel, ktoré majú účinnosť zákona. Ďalej tým, že sa presvedčia, či je daná prevádzka vybavená "štítkom spotrebiteľskej dôvery", používaným v mnohých členských štátoch EÚ. Na štítku v jeho celoeurópskej verzii je kresba smejúcej sa tváre a nápis "Payments in euros accepted".
Kroky k Zavedeniu Eura: Časový Plán a Kľúčové Momenty
Proces zavedenia eura bol dlhodobý a starostlivo plánovaný, s presne definovanými etapami a míľnikmi.
- 7. február 1992 - Podpis Maastrichtskej zmluvy, ktorá stanovila kritériá pre štáty, ktoré chcú vstúpiť do Európskej menovej únie.
- 1. január 1993 - Dokončenie budovania jednotného trhu.
- 1. november 1993 - Do platnosti vstúpila Zmluva o EÚ podpísaná v Maastrichte, začína sa druhá fáza budovania Európskej hospodárskej a menovej únie.
- 1. január 1994 - Začala sa druhá fáza budovania EÚ a vznikol Európsky menový inštitút (EMI).
- 15. a 16. december 1995 - Členské štáty EÚ sa na summite v Madride dohodli na Časovom pláne vytvorenia Európskej menovej únie. Členské štáty sa ďalej dohodli, že nová mena sa bude nazývať euro a bude mať 100 centov.
- 2. a 3. máj 1998 - Členské štáty EÚ sa na summite dohodli na štátoch, ktoré sa od 1. januára 1999 zapoja do tretej fázy budovania Európskej menovej únie.
- 1. júl 1998 - Založenie Európskej centrálnej banky (ECB).
- 1. január 1999 - Začiatok tretej (záverečnej) fázy budovania Európskej menovej únie. Euro sa stalo oficiálnou menou všetkých zúčastnených štátov (aj keď bankovky a mince neboli ešte dané do obehu). Došlo tiež k neodvolateľnému fixovaniu vzájomných výmenných kurzov mien zúčastnených štátov.
- 1. január 2002 - Do obehu sa dostali bankovky a mince eura a postupne nahradili národné meny jednotlivých štátov. Zároveň došlo ku konverzii všetkých aktív a transakcií do eura.
- 1. marec 2002 - Jednotlivé domáce meny stratili svoju platnosť a euro sa stalo jediným oficiálnym platidlom v zúčastnených štátoch.
- 1. júl 2002 - Prechod k euru sa vo všetkých zúčastnených štátoch ukončil.
História eura a eurozóny
Monitorovanie a Konvergenčné Správy
Pokrok jednotlivých členských štátov pri prípravách na zavedenie eura je monitorovaný Európskou komisiou a Európskou centrálnou bankou v ich pravidelných konvergenčných správach. V prípade splnenia podmienok rozhodne Rada EÚ na návrh Európskej komisie, ktoré členské štáty spĺňajú predpoklady na zavedenie eura a následne zruší ich derogáciu. Rada EÚ tiež rozhodne, k akému dátumu sa členský štát pripojí do eurozóny a takisto fixuje výmenný kurz medzi národnou menou a eurom. V deň prijatia eura sa euro stane zákonným platidlom a národná mena krajiny po prechodnom období stratí platnosť.
Hospodárska a Menová Únia (HMÚ): Základy a Etapy
Zmluva o Európskej únii podpísaná v Maastrichte 7. februára 1992, ktorá vstúpila do platnosti 1. januára 1993, priniesla detailné ustanovenia o Hospodárskej a menovej únii. Jej cieľom je zbližovanie hospodárskych politík jednotlivých členských štátov, vytvorenie spoločnej meny a výkon spoločnej menovej politiky s udržaním cenovej stability ako svojho hlavného cieľa. Európska rada v júni 1988 potvrdila zámer postupnej realizácie hospodárskej a menovej únie (HMÚ) a poverila výbor vedený vtedajším prezidentom Európskej komisie Jacquom Delorsom preskúmať a navrhnúť konkrétne kroky, ktoré by k takejto únii viedli.
Na základe Delorsovej správy Európska rada v júni 1989 rozhodla, že prvá etapa hospodárskej a menovej únie by sa mala začať 1. júla 1990, t. j. v čase, keď došlo k zrušeniu prakticky všetkých obmedzení pohybu kapitálu medzi členskými štátmi. Výbor guvernérov centrálnych bánk členských štátov Európskeho hospodárskeho spoločenstva, ktorý hral od svojho vzniku v máji 1964 čoraz významnejšiu úlohu v oblasti menovej spolupráce, dostal širšie kompetencie a nové úlohy stanovené rozhodnutím Rady EÚ z 12. marca 1990. Patrilo k nim najmä poskytovanie poradenských služieb členským štátom v oblasti menovej politiky a podpora spolupráce v tejto oblasti s cieľom dosiahnutia cenovej stability. Vzhľadom na pomerne obmedzený čas a komplexnosť úloh výbor guvernérov inicioval aj práce na príprave tretej etapy hospodárskej a menovej únie (HMÚ).
Maastrichtská Zmluva a Vznik EMI
Na realizáciu druhej a tretej etapy bolo potrebné novelizovať Zmluvu o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva (Rímsku zmluvu) tak, aby sa vytvorila požadovaná inštitucionálna štruktúra. Bola zvolaná medzivládna konferencia o HMÚ, ktorá sa konala v roku 1991 súčasne s medzivládnou konferenciou o politickej únii. Rokovania vyústili do prijatia Zmluvy o Európskej únii, ktorá bola schválená v decembri 1991 a podpísaná v Maastrichte dňa 7. februára 1992.
Založenie Európskeho menového inštitútu (EMI) dňa 1. januára 1994 znamenalo začiatok druhej etapy HMÚ a zánik Výboru guvernérov. Dočasná existencia EMI bola i odzrkadlením stavu menovej integrácie v Európskom spoločenstve. Dvoma hlavnými úlohami EMI bolo posilniť spoluprácu medzi centrálnymi bankami v oblasti menovej politiky a urobiť prípravy potrebné na to, aby sa v tretej etape mohol zriadiť Európsky systém centrálnych bánk (ESCB), aby sa vykonávala jednotná menová politika a vytvorila jednotná mena.
V decembri 1995 Európska rada schválila „euro“ ako názov európskej menovej jednotky, ktorá mala byť zavedená na začiatku tretej etapy, a potvrdila, že tretia etapa HMÚ sa začne 1. januára 1999. Zároveň oznámila postupnosť krokov pri prechode na euro. EMI súčasne dostal za úlohu vykonať prípravné práce v oblasti budúcich menových a kurzových vzťahov medzi eurozónou a ostatnými krajinami EÚ. V decembri 1996 predložil EMI Európskej rade a následne i verejnosti vybranú sériu návrhov euro bankoviek, ktorá sa mala uviesť do obehu 1. januára 2002. Na doplnenie a spresnenie ustanovení zmluvy o založení Európskeho spoločenstva vo vzťahu k HMÚ prijala Európska rada v júni 1997 Pakt stability a rastu. Tento pakt tvoria dve nariadenia, ktorých cieľom je zaistiť v HMÚ rozpočtovú disciplínu. Európska rada svojou deklaráciou v máji 1998 pakt doplnila a rozšírila príslušné záväzky.
Európska Centrálna Banka a Vstup do Tretej Etapy
Dňa 2. mája 1998 Rada Európskej únie, v zložení hláv štátov a vlád, jednomyseľne rozhodla, že 11 členských štátov (Belgicko, Nemecko, Španielsko, Francúzsko, Írsko, Taliansko, Luxembursko, Holandsko, Rakúsko, Portugalsko a Fínsko) spĺňa podmienky na účasť v tretej etape HMÚ a prijatie jednotnej meny k 1. januáru 1999. S platnosťou od 1. júna 1998 sa vlády jedenástich členských krajín dohodli na zložení Výkonnej rady Európskej centrálnej banky (ECB), čo fakticky znamenalo zriadenie ECB. Ich vymenovanie do funkcie nadobudlo účinnosť 1. júna 1998 a znamenalo založenie ECB. Založením ECB dňa 1. júna 1998 EMI splnil svoju úlohu. V súlade s článkom 123 (predtým článkom 109l) Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva vstúpil EMI založením ECB do likvidácie. Menovú politiku Európskej únie určuje Európska centrálna banka, ktorá je prakticky nezávislá a ktorej prvoradým cieľom je udržiavanie stability meny.
Konvergenčné Kritériá (Maastrichtské Kritériá)
Kľúčovým okamihom pre zavedenie spoločnej meny bol podpis Dohody o Európskej únii v Maastrichte. Členské štáty EÚ, ktoré chcú zaviesť euro, musia zosúladiť stav svojho hospodárstva. Tento trend je známy pod pojmom dosiahnutie konvergencie. Konvergenčné kritériá Maastrichtskej dohody vstupu do Európskej menovej únie sú:
- Rozpočtový deficit: Štátny rozpočtový deficit nesmie prekročiť 3% hrubého domáceho produktu.
- Verejný dlh: Štátny dlh nesmie prekročiť 60% HDP.
- Miera inflácie: Miera inflácie by nemala presahovať priemernú ročnú mieru inflácie dosiahnutú v troch štátoch EÚ s najnižšou mierou inflácie o viac ako 1,5%.
- Stabilita výmenného kurzu: Mena krajiny by sa mala udržať v rámci bežného fluktuačného pásma Európskeho menového systému (EMS) najmenej po dobu dvoch rokov.
- Dlhodobé úrokové sadzby: Úrokové sadzby by nemali prekročiť o viac ako 2% priemerné úrokové sadzby troch členských štátov s najnižšou mierou inflácie v Európskej únii.
Tieto konvergenčné kritériá sú považované za najlepšie ukazovatele pripravenosti na vstup do Európskej menovej únie. Zároveň však ilustrujú značné rozdiely v konvergencii medzi členskými štátmi EÚ. Pakt stability a rozvoja je súbor zákonov a postupov, ktoré schválili hlavy štátov a predstavitelia vlád na amsterdamskom summite Európskej únie v júni 1997. Vychádzal z nevyhnutnosti konvergencie štátov s menou euro, ktorá sa stala aktuálnou po 1. januári 1999.
Mechanizmus Výmenných Kurzov (ERM II)
Od začiatku tretej etapy HMÚ bol v rámci Európskeho menového systému (EMS) nahradený pôvodný kurzový mechanizmus novým mechanizmom ERM II, ktorý platí od 1. januára 1999. V ňom sú meny členských štátov EÚ mimo eurozóny viazané na euro so štandardným fluktuačným pásmom +/-15%. Účasť v novom kurzovom mechanizme je dobrovoľná, i keď sa predpokladalo, že v rámci tretej etapy HMÚ všetky krajiny EÚ vstúpia do ERM II. Zmluva o EÚ totiž stanovuje povinnosť dodržiavať fluktuačné pásmo kurzového mechanizmu bez značného napätia aspoň počas dvoch rokov pred vstupom do oblasti spoločnej meny, čo prakticky znamená predchádzajúcu dvojročnú účasť v ERM II. Zasadanie Európskej rady v Amsterdame schválilo detaily nového mechanizmu výmenného kurzu, ktorý platí od 1. januára 1999. Zmyslom tohto opatrenia je, aby krajiny, ktoré sa nachádzajú mimo eurozóny, zvyšovali stabilitu svojej politiky a posilňovali konvergenciu. To im pomôže pri adaptácii na spoločnú menu.
Rozširovanie Eurozóny: Noví Členovia a Proces Pripojenia
Počiatočných 11 krajín, ktoré prijali euro 1. januára 1999, sa postupne rozširovalo. Vstupom Grécka do tretej etapy HMÚ sa 1. januára 2001 počet zúčastnených členských štátov zvýšil na dvanásť. Trinástym členom eurozóny sa 1. januára 2007 stalo Slovinsko. O rok neskôr ho nasledovali Cyprus a Malta (1. januára 2008), 1. januára 2009 Slovensko, 1. januára 2011 Estónsko, 1. januára 2014 Lotyšsko, 1. januára 2015 Litva a 1. januára 2023 Chorvátsko. Bulharsko má v pláne pripojiť sa k eurozóne 1. januára 2026.
K zavedeniu spoločnej meny sú všetky nové členské krajiny legislatívne zaviazané Prístupovou zmluvou, disponujú len tzv. derogáciou, t.j. výnimkou z členstva v HMÚ. Predpokladom zavedenia jednotnej meny je splnenie konvergenčných („maastrichtských“) kritérií.
Slovenská Republika a Jej Prechod na Euro
Vstupom do Európskej únie 1. mája 2004 Slovenská republika prejavila záujem o vstup do Európskej menovej únie, pretože neoddeliteľnou súčasťou prístupových dokumentov je aj záväzok o následnom pristúpení Slovenskej republiky do eurozóny. Slovensko splnilo Maastrichtské kritériá v marci 2008.
Čakáreň na Euro: ERM II
Slovenská koruna sa o viac ako o pol roka skôr priblížila k vstupu do eurozóny, keď v sobotu 26. novembra 2005 vstúpila do devízového režimu ERM II, ktorý je označovaný za akúsi čakáreň na jednotnú európsku menu. Ide o mimoriadne dôležitý krok k prijatiu spoločnej európskej meny. Skorší vstup do systému ERM II umožnil viac času na technické prípravy, akými sú napr. razenie mincí, emisia eurobankoviek, zavedenie duálneho oceňovania tovarov. ERM II je mechanizmus výmenných kurzov. Členstvo v ERM II na euro by malo upokojiť menu a zabrániť nežiaducim výkyvom, ktoré zneisťujú podnikateľov. Vláda očakáva, že koruna sa tiež vymení spod regionálnych vplyvov. Podľa analytikov zmena pozitívne ovplyvní finančné trhy. NBS si od členstva v ERM II sľubuje väčšiu stabilitu koruny, vláda zasa to, že pomôže k vyššiemu rastu ekonomiky, príjmov ľudí a zamestnanosti.
Časový Plán Prijatia Eura na Slovensku
Dátum prijatia eura sa blížil a preto sa priblížili podmienky a proces zavedenia jednotnej európskej meny na Slovensku.
- 2005 November - Slovensko vstúpilo do európskeho systému menových kurzov ERM II. Stanovil sa centrálny kurz koruny a eura. Znehodnotenie a zhodnotenie je povolené v rozpätí +/- 15 percent od stanoveného kurzu.
- 2007 - Vláda vymenovala od 15. februára 2007 za vládneho splnomocnenca pre prijatie euro hovorcu NBS Igora Baráta. NBS zostavila plán stiahnutia korunových mincí a bankoviek z obehu a ich likvidácie.
- 2008 1. polrok - Rozhodnutie Európskej rady o zavedení eura v SR. Stanovenie kurzu, pri ktorom sa koruna bude v januári 2009 vymieňať za euro. Ceny tovarov a služieb, faktúry, výplatné pásky sa začnú povinne udávať súbežne v korunách aj eurách (až do konca 2009).
- September - December 2008 - Predzásobenie NBS a komerčných bánk eurovými mincami a bankovkami.
- 1. január 2009 - Predpokladaný vstup SR do eurozóny, euro sa stalo oficiálnym platidlom Slovenska.
- 26. január 2009 - Posledný deň, kedy sa bude dať platiť korunami.
- Jún 2009 - V komerčných bankách sa končí výmena korunových mincí za eurá.
- December 2009 - Končí sa sťahovanie korunových bankoviek.
Ako Prebiehala Výmena Korún za Euro
Euro sa na Slovensku zaviedlo 1. januára 2009 súčasne do hotovostného aj bezhotovostného obehu bez prechodného obdobia, tzv. Big-Bangom alebo Veľkým treskom. V rámci hotovostného obehu sa od 1. januára 2009 používalo euro. Koruna sa stala iba denomináciou eura. Počas krátkeho obdobia duálneho obehu, do 16. januára 2009, sa na území Slovenskej republiky mohlo platiť aj korunovými bankovkami a mincami, ktoré sa postupne sťahovali z obehu. Po skončení duálneho obehu bolo zákonným platidlom na území Slovenskej republiky už iba euro.
Peniaze sa vymieňali zadarmo. Výmenu peňazí si však netreba predstavovať ako rozsiahly projekt, ktorý priniesol dlhé rady pred bankami, ich expozitúrami či inými pracoviskami peňažných inštitúcií. Absolútna väčšina peňazí sa vymenila bezhotovostne. To znamená, že najjednoduchší spôsob, ako občania svoje peniaze vymenili z korún na eurá, bol, že ich mali pred koncom roka 2008 vložené na účet v nejakej banke, kde sa im automaticky, bez akéhokoľvek zásahu a bezplatne zmenili v konverznom kurze na eurá. Odborníci z Národnej banky Slovenska odporúčali, aby občania mali v tom čase k dispozícii iba malú hotovosť, doslova nevyhnutné minimum.
Korunové bankovky a mince mohli od začiatku roku 2009 používať ešte prvých šestnásť dní. Mohli nimi platiť za tovary a služby v obchodoch, pričom pokladníci im vydávali už iba eurá. Ďalší, avšak podľa NBS komplikovaný spôsob výmeny korún za eurá bola návšteva niektorej z komerčných bánk, kde opäť komerčné banky občanom bezplatne vymieňali hotovostné korunové bankovky a mince za eurá.
Ani v prípade vkladných knižiek nemuseli ísť občania do banky a zariadiť si výmenu peňazí. Banky sa pripravili na to, že automaticky všetko, čo mal občan v bankách, či na vkladnej knižke či v inej forme úložky, bolo automaticky prekonvertované na euro. Týkalo sa to aj úverov. Banky postupovali rovnako, ak išlo o účty občanov alebo podnikov. Tento stav bol zastrešený generálnym zákonom. To znamená, že euro sa v tomto období zavádzalo bez akéhokoľvek fyzického občana či podnikateľa s bankou.
Prechod na euro v obchodoch:
- Druhý polrok 2008 - Ceny boli zobrazované v korunách, informačne aj v eurách, obchody ešte nemuseli akceptovať platbu v eurách.
- V roku 2009 - Ceny boli zobrazované v eurách a informačne v korunách.
- Od 1. januára 2009 do 16. januára 2009 - Dalo sa platiť korunami aj eurom, vydávať obchody len v eurách.
- Po 16. januári 2009 - Už len euro. Výmena peňazí je zadarmo, boli presne určené pravidlá zaokrúhľovania, aby boli chránení spotrebitelia.
Etický Kódex Podnikateľov pre Zavedenie Eura
Zavedenie eura na Slovensku spôsobilo zmeny, na ktoré bolo potrebné sa pripraviť. Pre úspešný prechod bolo nutné vytvoriť u podnikateľov i spotrebiteľov pocit dôvery a dostatočnej informovanosti. K tomuto účelu prispel aj Etický kódex podnikateľov pre zavedenie eura vytvorený v spolupráci splnomocnenca vlády pre zavedenie eura v SR a Podnikateľskej aliancie Slovenska.
Potreba Mincí a Bankoviek
Presné číslo, koľko mincí a bankoviek Slovensko potrebovalo, nebolo na začiatku známe. Národná banka Slovenska pracovala s kvalifikovanými odhadmi. Podľa doterajšieho odhadu NBS Slovensko potrebovalo približne 400 miliónov kusov mincí a okolo 150 miliónov kusov bankoviek.
Výhody a Výzvy Spoločnej Meny
Zavedenie spoločnej meny euro prinieslo množstvo výhod, ale aj určité výzvy, ktoré boli dôležité zvážiť.
Výhody Jednotnej Meny
Zavedenie spoločnej meny zjednotilo finančné trhy členských štátov EÚ a postupne sa vytvára spoločný finančný trh únie. Euro bude vzhľadom na dôveryhodnosť rozsiahleho európskeho finančného trhu stabilnejšie a odolnejšie voči špekuláciám ako boli národné meny jednotlivých členských štátov EÚ. Zavedením spoločnej meny vznikol aj jeden z najväčších akciových trhov sveta. Trendy, ktoré by sa mali v budúcnosti ešte viac prehlbovať: investori orientovaní na medzinárodné trhy môžu investovať bez väčších obáv z kurzového rizika; národné stratégie v investovaní budú nahradené nadnárodným a sektorovým prístupom; obrat a likvidita akciového trhu sa zvýšia.
Jednotná mena bude prínosom pre cestovateľov prechádzajúcich krajinami spoločenstva, ktorí nebudú musieť meniť peniaze, a strácať tak percentá pri každej transakcii. Platby a preprava tovaru v rámci členských krajín EÚ budú rýchlejšie, spoľahlivejšie a lacnejšie. Obchodníkom a spotrebiteľom prinesie prechod na jednotnú menu viac istoty - najmä čo sa týka ceny, za ktorú sa tovar predáva. Ak sa bude za služby a tovar platiť v tej istej mene, zvýši sa aj konkurencia na jednotnom trhu, z čoho bude mať prospech celá oblasť spoločenstva.
Potenciálne Nevýhody a Náklady
Medzi obavy, ktoré sprevádzali zavedenie eura, patrili:
- Rast cien a znižovanie životnej úrovne: Predpokladalo sa, že zavedenie eura môže viesť k zvyšovaniu cien niektorých tovarov a služieb.
- Znehodnotenie úspor: V dôsledku predčasného zafixovania výmenného kurzu, jednak v dôsledku vyššej inflácie a nízkych úrokových sadzieb, mohlo dôjsť k znehodnoteniu úspor. Napr. pri úsporách občana 100 000 Sk, ak bol kurz 1:40, potom výsledná hodnota konverzie bola 2 500 euro, ak bol kurz 1:38, potom výsledná hodnota konverzie bola 2 632 euro, pri kurze 1:35 by to bolo 2 857 euro.
- Celkové náklady pre štát: Celkové náklady, ktoré zaplatí Slovenská republika, budú determinované kvalitou rozhodnutí kompetentných inštitúcií. V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že náklady na zavedenie eura v dnešnej eurozóne sa pohybovali na úrovni 0,3 % - 0,8 % HDP. Oblasť nákladov by pritom mala byť pod dohľadom verejnosti, pretože tento „veľký príbeh“ v dejinách slovenskej ekonomiky iste vyvolá veľkú pozornosť a snahu politikov „efektívne“ rozdeľovať celospoločenské peňažné prostriedky.
Širší Kontext Európskej Integrácie: Od Koreňov po Súčasnosť
Dejiny Európskej únie sa začali písať v roku 1946, kedy sa slovami Winstona Churchilla Spojené štáty americké vyslovili za založenie Spojených štátov európskych. Dôvodom tohto návrhu bola snaha Spojených štátov amerických podporiť zdevastovanú Európu po 2. svetovej vojne v jej ďalšom ekonomickom a hospodárskom vývoji. Po tomto vyhlásení sa USA zaviazali v roku 1947 pomôcť Európe a to vytvorením Programu európskej obnovy (tzv. Marshallov plán). Preto, aby bola Európskym štátom poskytnutá i finančná podpora, museli spĺňať americké požiadavky, ktorými bola spolupráca Európskych štátov v ekonomickej oblasti. Od prvých slov W. Churchilla ubehli štyri roky, keď 9. mája 1950 položil „prvý kameň“ zjednotenej Európy francúzsky minister zahraničných vecí Robert Schuman spolu s Jeanom Monnetom, ktorí spolu vypracovali plán Európskeho spoločenstva uhlia a ocele.
Robert Schuman predložil 9. mája 1950 vo francúzskom Paríži svoj plán zjednotenia spolupráce západoeurópskych krajín v oblasti ťažby uhlia a hutníctva, ktorý sa do histórie zapísal ako Schumanova deklarácia. Na pozadí hrozby tretej svetovej vojny vyzval Robert Schuman Francúzsko, Nemecko a ďalšie európske krajiny, aby spojili svoju uhoľnú a hutnícku produkciu a položili tak "prvý konkrétny základ európskej federácie". Schumanova výzva nezostala bez odozvy a 18. apríla 1951 podpísali Belgicko, Nemecko, Francúzsko, Taliansko, Luxembursko a Holandsko (tzv. šestka) Parížsku zmluvu o založení Európskeho spoločenstva uhlia a ocele (ESUO). ESUO podriadilo celú výrobu uhlia a ocele členských krajín spoločnému Vysokému úradu.
Už o necelý rok, 18. apríla 1951 vznikla tzv. Šestka, ktorú tvorili Belgicko, Francúzsko, Holandsko, Luxembursko, Spolková republika Nemecko a Taliansko. Cieľom týchto štátov bol najmä ekonomický rozvoj, rast zamestnanosti a životnej úrovne členských štátov spoločenstva. V roku 1957 podpísala "šestka" Rímske zmluvy o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva (EHS) a Euroatomu (Európske spoločenstvo pre atómovú energiu). Spolu sa tie spoločenstvá nazývajú Európske spoločenstvá (ES) a od Maastrichtskej zmluvy tvoria prvý pilier EÚ. V rámci EHS mala byť vytvorená colná únia, ktorá mala znížiť obchodné prekážky a umožniť spoločné vonkajšie clo. Navyše mala zmluva o EHS za cieľ vytvorenie spoločného trhu s voľným pohybom osôb, služieb a kapitálu a na to nevyhnutné podmienky. Euratom mal podporovať a zároveň aj kontrolovať výstavbu a rozvoj jadrového priemyslu v členských štátoch. Za významný krok sa považuje zlúčenie týchto spoločenstiev (ES pre uhlie a oceľ, Európske hospodárske spoločenstvo a ES pre atómovú energiu) na jednotné Európske spoločenstvo v r. 1967. O dva roky neskôr, v r. 1969 sa zástupcovia zakladajúcich štátov pokúsili vzťahy medzi jednotlivými krajinami „Šestky“ upevniť založením Hospodárskej a menovej únie, čiže Európskej únie. Pojem Európska únia sa síce začal používať, no nebol v tomto období oficiálne uznaný.
Rozširovanie a Krízy
Do roku 1973, kedy bolo Európske spoločenstvo prvýkrát rozšírené, prešli štáty „Šestky“ veľmi pozitívnym vývojom. Počnúc 1. januárom 1973 bola únia rozšírená o ďalšie 3 krajiny - Dánsko, Írsko a Veľkú Britániu. Presne o štyri roky po tomto rozšírení nastalo druhé, a to 1.1.1981, kedy bol medzi členov únie prijatý desiaty štát - Grécko. Po prijatí tejto najchudobnejšej krajiny spomedzi všetkých členov únie sa súčasťou EÚ stali od 1.1.1986 Španielsko a Portugalsko. Ďalšími postupne prijatými krajinami boli Fínsko, Švédsko a Rakúsko v r. 1995. Do ES vstúpili Grécko (1981), Španielsko a Portugalsko (1986). Rozšírením stúpol aj reformný tlak. K zásadným zmenám však nedošlo.
Po zlyhaní Európskeho obranného spoločenstva (EOS), ktoré si dalo za cieľ založenie spoločnej európskej armády, kvôli odmietnutiu vo francúzskom parlamente, prišlo k ďalšej kríze. Fouchetové plány, pokus vytvoriť všeobecný politický rámec pre spoluprácu medzi štátmi EHS, zlyhali. Rozšírenie kvalifikovanej väčšiny v Rade ministrov od roku 1966, tak ako to bolo v Rímskych zmluvách po prechodnej lehote plánované, odmietlo Francúzsko politikou „prázdneho kresla“. Charles de Gaulle sa od 1. júla 1965 nezúčastňoval na grémiách EHS. Podľa francúzskej interpretácie Luxemburského kompromisu, na základe ktorého sa pri kontroverzných témach mal hľadať konsenzus, mala každá krajina právo veta. Tým Francúzsko zabránilo EHS získať autonómnu právomoc v niektorých záležitostiach a vstupu Veľkej Británie do ES. Až vystriedanie francúzskeho vedenia a nástup politika Georgea Pompidoua uvoľnilo krízu ES.
Kľúčové Zmluvy a Modernizácia Únie
Vybudovanie centrálnych pilierov Rímskych zmlúv si vyžiadalo doplnenie integrácie ďalšími opatreniami. Sedemdesiate roky sú ovplyvnené týmito zmenami: zavedenie vlastných finančných príjmov, právo veta pre Európsky parlament v rozpočtovej politike, formulovanie cieľa spoločnej hospodárskej a menovej politiky ako doplnok spoločného trhu, založenie Európskej rady, zavedenie Európskeho menového systému a prvé priame voľby do Európskeho parlamentu.
Ďalším míľnikom integrácie bol Jednotný európsky akt schválený na Luxemburskom vrcholnom summite v roku 1985. Jednotný európsky akt rozširuje, opravuje a zásadne dopĺňa Rímske zmluvy. Vnútorný trh mal byť zrealizovaný do 31. decembra 1992, rozhodnutia kvalifikovanej väčšiny boli rozšírené, parlament bol posilnený, právomoci ES boli rozšírené do oblasti ekologickej, výskumnej, technologickej a sociálnej politiky. Zároveň prišlo k zásadnej zmene v Európe: rozpadu Sovietskeho zväzu a tým ukončeniu rozdelenia Európy. Odvtedy slobodné štáty strednej Európy smerovali k západným štruktúram. Lákali ich úspechy európskej integrácie.
Pred vstupom týchto troch krajín (Fínsko, Švédsko, Rakúsko) do spoločenstva sa v decembri r. 1991 zišli v Maastrichte zástupcovia 12-tich členských štátov. Dôvodom tohto stretnutia bolo prejednanie návrhu Zmluvy o Európskej únii, ktorá bola nakoniec podpísaná Európskou radou 7. februára 1992, ratifikovaná v októbri 1993 a platná od 1. novembra 1993. V decembri 1991 došlo v Maastrichte k najrozsiahlejšej reforme Rímskych zmlúv. Maastrichtská zmluva alebo zmluva o Európskej únii bola schválená vo februári 1992. Na základe Delorsovej správy sa rozhodlo pre Hospodársku a menovú úniu (EMU) a realizáciu v troch stupňoch. Tento proces viedol v roku 2002 k zavedeniu spoločnej európskej meny eura. Okrem iného boli rozšírené aj oblasti Európskeho spoločenstva a posilnené právomoci parlamentu.
Vznik samotnej Európskej únie sa spája so zmluvou o EÚ, ktorá vstúpila do platnosti 1. novembra 1993. Dokument prijali na stretnutí Európskej rady v Maastrichte v decembri 1991. Na rovnakom mieste ju vo februári 1992 najvyšší európski predstavitelia podpísali; 7. apríla 1992 ju schválil Európsky parlament (EP) a do platnosti vstúpila po ratifikácii vo všetkých členských krajinách 1. novembra 1993. Hlavným cieľom Maastrichtskej zmluvy bolo, aby EÚ nezostala len hospodárskym spoločenstvom, ale aby postupne smerovala k politickej únii. Zmluva o Európskej únii stanovila štyri základné slobody: voľný pohyb tovaru, osôb, služieb a kapitálu. Zaviazala spoločenstvo prijať opatrenia na dokončenie vnútorného trhu 31. decembra 1992.
Amsterdamská zmluva je ďalší významný míľnik. Aj napriek tomu, že prispela k ďalšej integrácii, nedokázala EÚ pripraviť na východné rozširovanie. Nasledovala Zmluva z Nice (2000), ktorá zaviedla: zmenšenie Komisie na 25 komisárov (pre EÚ s 27 členmi ostala otázka počtu komisárov nedoriešená), systém kvalifikovanej väčšiny bol skomplikovaný (trojnásobná väčšina) a rozhodnutie kvalifikovanej väčšiny len nedostatočne rozšírené.
Lisabonská zmluva, ktorou sa mení a dopĺňa Zmluva o Európskej únii a Zmluva o založení Európskeho spoločenstva, podpísaná 13. decembra 2007 s účinnosťou od 1. decembra 2009, je poslednou zmluvnou úpravou fungovania EÚ. Zmluva je do značnej miery inšpirovaná Zmluvou o Ústave pre Európu, ktorá mala nahradiť zakladajúce zmluvy EÚ jediným textom. Bola podpísaná v Ríme 29. októbra 2004, ale jej ratifikácia nebola úspešná, keď ju v národných referendách odmietlo Francúzsko a Holandsko. Zmluva prvýkrát stanovuje oficiálny postup pre prípad, že krajina EÚ chce z EÚ vystúpiť (Článok 50 ZEÚ). V roku 2016 si Spojené kráľovstvo v referende odhlasovalo vystúpenie z Európskej únie, čo je príkladom uplatnenia článku 50.
Východné Rozširovanie a Súčasnosť
Paralelne k reformným snahám viedla EÚ rokovania o členstve s krajinami zo strednej a východnej Európy. Dňa 1. mája 2004 vstúpili do EÚ Estónsko, Lotyšsko, Litva, Poľsko, Slovensko, Česká Republika, Maďarsko, Slovinsko, Malta a Cyprus. Nasledovalo ich Rumunsko a Bulharsko v roku 2007. Poslednou pristupujúcou krajinou bolo Chorvátsko v roku 2013. Odvtedy má Európska únia 28 členských štátov (poznámka: pred Brexitom). Od 1. mája 2004 sa k dovtedajším pätnástim krajinám pridali Slovensko, Česko, Maďarsko, Poľsko, Slovinsko, Estónsko, Litva, Lotyšsko, Cyprus a Malta a 1. januára 2007 sa Rumunsko a Bulharsko stali v poradí 26. a 27. členským štátom Európskej únie. Ostatným 28. členom EÚ je od 1. júla 2013 Chorvátsko.
Európska únia predstavuje pre jej občanov veľa možností. Tak pracovné, turistické, väčšie možnosti vzdelávania, zvýšenie životnej úrovne. Je len na predstaviteľoch jednotlivých štátov, aby sa snažili v záujme obyčajných ľudí vyrovnať tak veľkú ekonomickú rozmanitosť medzi jednotlivými členskými krajinami.
tags: #narodenie #europskej #menovej #unie